Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-72-2018.pdf
PDF · 134.67 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/72/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu ALKIN, s.r.o., IČO: 36 490 555, so sídlom Michalská 477/1, 059 18 Spišské Bystré, právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33/1889, 040 01 Košice-Pereš proti žalovanému Daňovému úradu Prešov, Hviezdoslavova 7, 080 01 Prešov, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a oznámenia žalovaného č. 101374884/2018 zo dňa 17. júla 2018, na základe všeobecnej správnej žaloby takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e opatrenie žalovaného - oznámenie Daňového úradu Prešov č. 101374884/2018 zo dňa 17. júla 2018 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Z administratívneho spisu správcu dane správny súd zistil, že Daňový úrad Prešov vydal dodatočný platobný výmer č. 9712301/1/210414/2012 z 22.2.2012, ktorým v zmysel § 44 ods. 6 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) znížil žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie november 2010 zo sumy -22441,29 Eur na sumu -2698,52 Eur. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal nesprávnu aplikáciu hmotnoprávneho predpisu a nesprávne posúdenie skutkového ako aj právneho stavu. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad, listom č. 97123012/5/100245/2012 z 24.4.2012 oznámilo žalobcovi, že odvolanie bolo posúdené ako podané neoprávnenou osobou. Prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal dňa 7.4.2015 pod číslom VI/2 Gd 515/14/1000-12 na Daňový úrad Prešov protest proti rozhodnutiu (oznámeniu) Daňového úradu Prešov č. 9712301/5/100245/2012 zo dňa 24.4.2012 vo veci zamietnutia odvolania proti dodatočnému platobnému výmeru č. 9712301/1/210414/2012 zo dňa 22.2.2012, ktorým bol znížený nadmerný odpočet zo sumy -22441,29 Eur na sumu -2698,52 Eur za zdaňovacie obdobie november 2010 platiteľovi dane z pridanej hodnoty žalobcovi z dôvodu, že rozhodnutie (oznámenie) bolo vydané v rozpore so zákonom a preto je ho potrebné zrušiť. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1100305/1/202095/2015/5052 z 15.5.2015 zrušilo rozhodnutie (oznámenie) Daňového úrad Prešov č. 9712301/5/100245/2012 zo dňa 24.4.2012 vo veci zamietnutia odvolania proti dodatočnému platobnému výmeru č. 9712301/1/210414/202 zo dňa 22.2.2012 a vec vrátil na ďalšie konania z dôvodu, že postup správcu dane, ktorým nevyzval daňový subjekt na odstránenie vady plnomocenstva a následne zamietol odvolanie, nadriadený správny orgán považoval za porušenie článku 2 ods. 2 Ústavy SR, preto napadnuté rozhodnutie (oznámenie) považovalo za nezákonné
a protestu prokurátora vyhovelo a napadnuté rozhodnutie(oznámenie) zrušilo. Následné Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací správny orgán preskúmalo odvolanie žalobcu a rozhodnutím č. 1714871/2015 z 27.11.2015 dodatočný platobný výmer Daňového úradu Prešov č. 9712301/1/210414/2012 zo dňa 22.2.2012 zrušilo a vec vrátilo Daňovému úradu Prešov, pobočka Poprad, na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci, teda skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad, rozhodnutím č. 100177068/2018 z 18.1.2018 opätovne určilo rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 19742,77 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 a znížilo nadmerný odpočet za uvedené obdobie zo sumy 22441,29 Eur na sumu 2698,52 Eur. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 19.2.2018. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací správny orgán rozhodnutím č. 201064810/2018 dňa 30.5.2018 rozhodnutie správcu dane zo dňa 18.1.2018 zrušilo z dôvodu, že právo vyrubiť daň za zdaňovacie obdobie november 2010 zaniklo podľa § 45 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 165 ods. 1 Daňového poriadku, keďže dňa 17.2.2012 bol vydaný úkon smerujúci na vyrubenie dane, teda doručenie protokolu z daňovej kontroly, čo znamená, že od konca roka 2012 začala v zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. plynúť päťročná lehota na zánik práva vyrubiť daň, ktorá uplynula dňa 31.12.2017, preto rozhodnutie správcu dane vydané dňa 18.1.2018 bolo v rozpore so zákonom, keďže právo vyrubiť daň zaniklo.
2. Žalobca si podaním zo dňa 2.7.2018 uplatnil nárok na vydanie rozhodnutia o priznaní úrokov z omeškania podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad, dodatočným platobným výmerom č. 972301/1/210414/2012 z 22.2012 znížil nadmerný odpočet dane z priadnej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 zo sumy 22441,29 Eur na sumu 2698,52 Eur. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 1714871/2015 z 27.11.2015 zrušilo dodatočný platobný výmer a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie správcovi dane. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad rozhodnutím č. 100177068/2018 z 18.1.2018 znížilo nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 zo sumy 22441,29 Eur na sumu 2698,52 Eur. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 101064810/2018 z 30.5.2018 rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad, č. 100177068/2018 zrušilo z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia. Rozdiel vo výške 19742,77 Eur bol správcom dane vrátený. Žalobca žiadal o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania, nakoľko zo strany správcu dane došlo podľa ustanovenia § 35b ods. 5-7 zákona č. 511/1992 Zb. k neoprávnenému zadržiavaniu peňažných prostriedkov daňového subjektu.
II.
Zhrnutie napadnutého opatrenia žalovaného
3. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad, listom č. 609564452/2018 zo dňa 17.7.2018 oznámil žalobcovi, že právna úprava sankčného úroku bola upravená v §35b zákona č. 511/1992 Z.z. o správe daní a poplatkov v znení účinnom od 1.1.2004 do 31.12.2011 (ďalej len „zákona č. 511/1992 Zb.“). Súčasná právna úprava, t.j. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) neupravuje sankčný úrok a ani prechodné ustanovenia daňového poriadku nepriznávajú právo na ich vyplatenie podľa predpisov platných do 31.12.2011. Vzhľadom na to, že žalobca žiadal o priznanie sankčného úroku podľa § 35b ods. 5-7 zákona č. 511/1992 Zb. za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky nemožno tieto priznať, nakoľko Daňový poriadok uvedené neupravuje. Predmetné oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 25.7.2018.
III.
Argumenty žalobcu v podanej žalobe
4. Voči opatreniu - oznámeniu žalovaného č. 609564452/2018 zo dňa 17.7.2018 podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote správnu žalobu, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci, v dôsledku ktorého došlo k ukráteniu žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Žalobca poukázal na ustanovenie § 165 ods. 7 Daňového poriadku, podľa ktorého sa sankčný úrok považuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku, teda v súlade s ustanovením § 165 ods. 1 Daňového poriadku právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti zákona,
zostávajú zachované, preto aj práva vyplývajúce pre žalobcu a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane z rozhodnutí zrušených po 1.1.2012 a z priznania nadmerného odpočtu zostávajú zachované. Žaloca poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislava sp.zn. 2S/175/2013, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.nz. 1sžF/14/2015 ako aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6S/270/2013 potvrdeného rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžf/96/2015.
IV.
Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
5. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril podaním zo dňa 25.10.2018, v ktorej uviedol, že posledné rozhodnutie žalovaného č. 100177068/2018 z 18.1.2018 o určení rozdielu dane v sume nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2010 bolo vydané podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku a teda nie podľa zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, preto nemožno tvrdiť, že správca dane mal uplatňovať prechodné ustanovenie § 165 ods. 7 Daňového poriadku. Žalovaný poznamenal, že ustanovenie § 156 Daňového poriadku rieši len situácie, ak si daňový subjekt nesplní povinnosti voči správcovi dane a nie situácie neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov zo strany správcu dane, teda ak by správca dane vydal rozhodnutie o priznaní úrokov z omeškania, konal by v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Taktiež nesúhlasil s tvrdením, že v zmysle § 165 ods. 1 Daňového poriadku má správca dane povinnosti zo zrušených rozhodnutí. K ustanoveniu § 35b zákona č. 511/1992 Zb. žalovaný uviedol, že toto rieši situácie, ak si daňový subjekt neplnil peňažné povinnosti voči správcovi dane ako aj situácie ak správca dane neoprávnene zadržiaval peňažné prostriedky daňovému subjektu. Za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov v zmysle § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. bolo možné považovať iba situáciu, ak bol daňovému subjektu priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítateľnej časti, pričom v predmetnom prípade nebol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok. K rozsudkom, ktoré uviedol žalobca v správnej žalobe, žalovaný uviedol, že tieto riešia odlišné situácie čo sa týka časového rozmeru a preto nejde o identické prípady.
V.
Replika žalobcu
6. K tvrdeniu žalovaného, že nebolo možné na vec aplikovať prechodné ustanovenia Daňového poriadku žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžf/96/2015 z 24.1.2017 z ktorého vyplýva, že napriek tej skutočnosti, že konania začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. sa dokončia podľa Daňového poriadku, uvedené nebráni tomu, aby správca dane s poukazom na ustanovenie § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku rozhodol o žiadosti o priznanie sankčného úroku, najmä ak žalobca si svoje právo uplatnil, avšak k jeho finálnemu priznaniu a vyplateniu nestihlo dôjsť za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. z dôvodu opakovaného rozhodnutia. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím žalobca poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok z 12.5.2011, v zmysle ktorého ak dôjde k vráteniu nadmerného dopočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania. K námietke žalovaného, že § 156 Daňového poriadku rieši len situácie, ak si daňový subjekt nesplní povinnosti voči správcovi dane, žalobca uviedol, že z ustanovenia § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku ako aj z dôvodovej správy vyplýva, že účelom novej právnej úpravy bolo ponechať doterajší sankčný systém ako celok, teda nie len sankcionovanie daňových subjektov ale aj správcu dane. K žalovaným namietanej skutočnosti, že iba ustanovenie § 79 Daňového poriadku rieši priznanie úroku z omeškania daňovému subjektu, žalobca poukázal na to, že ustanovenia § 79 a 156 v nadväznosti na § 165 ods. 7 Daňového poriadku upravujú dva samostatné a rozdielne právne inštitúty. Čo sa týka námietky žalovaného, že rozsudky na ktoré žalobca poukázal v správnej žalobe neupravujú identické prípady ako je sporná vec, žalobca uviedol, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6S/270/2013 potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžf/96/2015 je v zásadných rysoch totožný.
VI.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
7. Podľa § 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
8. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
9. Podľa § 180 ods. 1 SSP žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
10. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
11. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.), v znení účinnom ku dňu podania daňového priznania, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
12. Podľa § 79 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, v znení účinnom ku dňu podania daňového priznania, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo 2 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, vráti daňový úrad nadmerný odpočet v lehote desiatich dní od skončenia kontroly. Ak platiteľ neumožní vykonanie kontroly v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo 2, vráti daňový úrad nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia kontroly.
13. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z., v znení účinnom ku dňu skončenia daňovej kontroly, teda ku dňu 17.2.2012, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.
14. Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol
právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet11ad) alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane,1b) považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.
15. Podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona11ad) alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona.1b) Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona,1b) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.
16. Podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.
17. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku, účinného v čase skončenia daňového konania, t.j. 6.6.2018, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov,44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva..
18. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, účinného v čase skončenia daňového konania, t.j. 6.6.2018, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
19. V predmetnej veci sa žalobca domáhal zrušenia opatrenia žalovaného č. 101374884/2018 z 17.7.2018, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti o priznanie úrokov z omeškania podľa § 165 Daňového poriadku v spojení s § 35b ods. 5-7 zákona č. 511/1992 Zb.
20. V súvislosti s uvedeným správny súd najskôr konštatuje, že právo na nadmerný odpočet žalobcovi vzniklo za účinnosti zákona č. 222/2004 Z.z. v znení do 31.12.2010, nárok na jeho vyplatenie je však upravený procesnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z., preto v zmysle všeobecných zásad aplikability právnych predpisov je nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že kým hmotnoprávne ustanovenia sa na právny vzťah aplikujú v znení účinnom v čase vzniku hmotného práva, pri procesných ustanoveniach (upravujúcich postup správcu dane a lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu) sa tieto na právne vzťahy aplikujú v znení účinnom v čase prebiehajúceho konania a v čase, v akom rozhoduje konkrétny orgán. V preskúmavanej veci si žalobca uplatnil právo na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v daňovom priznaní podanom v decembri 2010 za zdaňovacie obdobie november 2010, daňová kontrola začala 21.2.2011 a skončila dňa 12.2.2012, teda správca dane v čase jej skončenia bol povinný aplikovať ustanovenia § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom k 12.2.2012, v zmysle ktorých bol povinný vrátiť žalobcovi nadmerný odpočet v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly, avšak vo výške zistenej daňovým úradom. Keďže na základe daňovej kontroly správca dane dospel k záveru, že v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie november 2010 došlo k rozdielu v sume nadmerného odpočtu vo výške 19742,77 Eur, znížil nadmerný odpočet zo sumy 22441,29 Eur na sumu 2698,52 Eur. Z citovaného ustanovenia § 79 ods. 6 vyplýva, že v prípade, ak by v ďalšom konaní došlo k vzniku kladného rozdielu medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom bol správca dane povinný tento rozdiel vrátiť v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. V predmetnej veci je nevyhnutné považovať za právoplatné rozhodnutie práve rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 201064810/2018 zo dňa 30.5.2018, ktorým odvolací správny orgán zrušil rozhodnutie správcu dane č. 100177068/2018 z 18.1.2018, ktorým bol správcom dane opätovne určený rozdiel nadmerného odpočtu vo výške 19742,77 Eur a vyslovil, že v predmetnom daňovom konaní došlo dňa 31.12.2017 k uplynutiu prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane, preto v uvedenom konaní nebolo možné ďalej pokračovať. Až od tohto momentu začala plynúť 10 dňová lehota na vrátenie kladného rozdielu medzi vyplateným nadmerným odpočtom a nadmerným odpočtom, na ktorý vznikol žalobcovi nárok, teda vo výške nadmerného odpočtu určeného na základe žalobcom podaného daňového priznania.
21. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že novelou zákona o DPH č.490/2010 Z.z., účinnej k 1.1.2011 došlo k zmene ustanovenia § 79 zákona č. 222/2004 Z.z.. Kým do 31.1.2010 bol správca dane povinný vrátiť nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly, od 1.1.2011 došlo k zmene, v zmysle ktorej bol správca dane v lehote 10 od skončenia daňovej kontroly povinný vrátiť iba nadmerný odpočet vo výške zistenej daňovým úradom na základe daňovej kontroly. Až v prípade, že v ďalšom konaní došlo k vydaniu rozhodnutia, ktorým by bol určený nadmerný odpočet vo vyššej hodnote, predmetný rozdiel bol správca dane povinný vrátiť v lehote 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V preskúmanom daňovom konaní správca dane vyplatil žalobcovi nadmerný odpočet vo výške 2698,52 Eur a ku kladnému rozdielu medzi uplatneným a priznaným nadmerným odpočtom v zmysle novelizovaného ustanovenia § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. došlo až na základe rozhodnutia správcu zo dňa 6.6.2018 (rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 201064810/2018 z 30.5.2018). Správca dane vyplatil rozdiel žalobcovi v lehote 10 dní od právoplatnosti uvedeného rozhodnutia. Na základe uvedeného má správny súd za to, že nedošlo k neoprávnenú zadržiavaniu finančných prostriedkov daňového subjektu, na ktorý sa viaže režim sankčných úrokov z omeškania podľa § 35b zákona č. 511/1992 Zb. (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžf/14/2015 z 5.4.2016 bod 25: „25. Ďalej pre prejednávanú vec je nepochybne významné, že režim sankčných úrokov sa v zmysle pôvodného ustanovenia § 35b zákona č. 511/1992 Zb. viaže na vymedzenie obdobia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov správcom dane. Uvedená viazanosť sa právne prejavuje tým, že spochybnenie daňovej povinnosti prostriedkami súdnej alebo inej právnej ochrany „ex offo“ spôsobom aktivizuje beh tohto obdobia až do okamihu, keď právoplatné súdne rozhodnutie nevysloví opak“ )
22. Čo sa týka aplikácie ustanovenia § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z., v znení účinnom k 12.2.2012, správny súd poukazuje na ustanovenie § 85j ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z., v zmysle ktorého lehota podľa § 79 ods. 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20121001.html> predpisu účinného od 1. januára 2011 na zánik nároku na vrátenie nadmerného odpočtu sa nevzťahuje na nadmerné odpočty uplatnené za zdaňovacie obdobia, ktoré sa končia najneskôr 31. decembra 2010
(pozn. súdu: odkaz na ustanovenie § 79 ods. 4 je v zmysle ďalších noviel potrebné rozumieť ako § 79 os. 6). Z uvedeného vyplýva, že ak by zákonodarca mal v úmysle vylúčiť aplikáciu celého ustanovenia § 79 na nadmerné odpočty uplatnené za zdaňovacie obdobia, ktoré sa končia najneskôr 31.12.2010, uviedol by to v prechodných ustanoveniach rovnako ako v prípade zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, preto v predmetnom daňovom konaní, napriek skutočnosti, že sa jedná o nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie november 2010, správny súd aplikoval ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. účinné od 1.1.2011, konkrétne účinné k 12.2.2012.
23. Na základe uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že zo strany správcu dane nedošlo k neoprávnenému zadržiavaniu finančných prostriedkov, tak ako to definovalo ustanovenie § 35b zákona č. 511/1992 Zb.. Taktiež je nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že zákon č. 222/2004 Z.z. až do 1.1.2017 neobsahoval právnu úpravu, ktorá by priznávala daňovému subjektu nárok na úroky z omeškania zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly, resp. počas nadväzujúceho vyrubovacieho konania, ktorých výsledkom je zistenie, že tento odpočet bol uplatnený oprávnene. Predmetný inštitút bol do zákona č.222/2004 Z.z. zaradený až s účinnosťou od 1.1.2017, pričom v zmysle §79a tohto zákona má platiteľ nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu za každý deň po uplynutí 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa §79 ods. 1, 2 alebo 5 až do jeho vrátenia. Podľa prechodných ustanovení účinných od 1.1.2017 sa uvedené ustanovenie neuplatní, ak daňová kontrola začala do 31.12.2017. Na základe uvedeného je nevyhnutné konštatovať, že na preskúmavanú vec je nevyhnutné aplikovať ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom ku dňu skončenia daňovej kontroly a Daňového poriadku, nie zákona č. 511/1992 Zb., keďže v zmysle ustanovenia § 165b Daňového poriadku sa daňové konania začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. dokončia podľa Daňového poriadku, pričom ustanovenia § 165 ods. 2 v znení pred bodkočiarkou sa od 30.12.2012 nepoužije.
24. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že si žalobca u správcu dane uplatnil nárok na úroky z omeškania podľa zákona č. 511/1992 Zb., keďže správca dane je viazaný obsahom návrhu žalobcu (teda žiadosťou o priznanie úroku z omeškania) a nie jeho právnym posúdením. Aj keď Daňový poriadok neobsahuje ustanovenia o priznávaní úroku z omeškania a ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z., účinné od 1.1.2017, na preskúmavanú vec nemožno použiť, je nevyhnutné na vec aplikovať európske právo a judikatúru Súdneho dvora (KOVOZBER C- 120/2015). Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/57/2016 z 6.6.2017, v ktorom najvyšší súd v bodoch 6.25 - 6.27 vyslovil nasledovné právne závery: 25. „6.25 Žalovaný ďalej v odvolaní poukazuje na bod 23 uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 KOVOZBER, s.r.o. a uvádza, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Najvyšší súd je názoru, že žalovaný účelovo poukazuje len na časť bodu 23 uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 KOOVOZBER, s.r.o. Súdny dvor však ďalej zdôrazňuje, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržiavanie zásady daňovej neutrality. 26. 6.26 Ďalšia žalobná námietka žalovaného, že ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku pre tento prípad nie je prijateľné, nakoľko dôvody vyčíslenia úrokov sa viažu na nedodržanie zákonnej lehoty pre vrátenie preplatku, najvyšší súd k tomuto udáva, že z bodu 30 uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 KOVOZBER, s.r.o. vyplýva, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Ak právny predpis výslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu, alebo upravuje ju len neúplne, neznamená to, že takto neriešenú alebo nie úplne riešenú situáciu nie je možné riešiť. V danom prípade je možné použiť analógiu legis a výšku úroku určiť v nadväznosti na ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku. Výška tak stanoveného úroku by podľa najvyššieho súdu zodpovedala zásadám ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazuje Súdny dvor EÚ. 27. 6.27 Najvyšší súd poukazuje, že v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ sa nejedná o odporúčania, pretože výklad práva spoločenstva podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke je záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej. V bode 32 uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 KOVOZBER, s.r.o. Súdny dvor EÚ uviedol, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok. Ak Smernica Rady 2006/112/ES je
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a ak vnútroštátne právna úprava nie je v súlade s uvedenou smernicou, je povinnosťou súdu vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Európskej únie. Ak existuje medzera vo vnútroštátnej právnej úprave, v tomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielen že neporušoval, ale garantoval a bol v súlade s právom Európskej únie. Súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky je Smernica 2006/112/ES. Smernica ako akt sekundárneho úniového práva je záväzná pre členský štát, ktorý má zvoliť formy a metódy na dosiahnutie cieľa smernice. Povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Európskej únie sa nazýva nepriamy účinok. Keďže Smernica 2006/112/ES je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a Súdny dvor EÚ vo veci C-120/15 KOVOZBER, s.r.o. podal eurokonformný výklad článku 183 prvý odsek Smernice 2006/112/ES, potom postup krajského súdu je v súlade so zákonom a nie je možné ho považovať v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR.“
28. Z rozhodnutia C- 120/2015 Kovozber z 21.10.2015 vyplýva, že článok 183 prvý odsek smernice č. 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. Správny súd poukazuje na body 23-26 predmetného rozhodnutia: „23. V tejto súvislosti Súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej DPH v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality (pozri v tomto zmysle rozsudok Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, body 52 a 53). 24. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (pozri rozsudok Rafinăria Steaua Română, C-431/12, EU:C:2013:686, bod 23, a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 32). 25. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy vo veci samej sa nadmerný odpočet DPH musí v zásade vrátiť zdaniteľnej osobe v lehote 30 dní od podania daňového priznania DPH. V prípade začatia daňovej kontroly sa môže táto lehota predĺžiť na 6 mesiacov s možnosťou jej predĺženia o 6 mesiacov alebo dokonca 12 mesiacov pre zahraničné zdaniteľné osoby. Nadmerný rozpočet sa podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 o DPH vráti v lehote 10 od skončenia tejto kontroly. 26. Treba však konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality pripomenutej v bode 21 tohto uznesenia, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesť- až dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca. 28.Z uvedeného vyplýva, že zdaniteľné osoby, ako je žalobkyňa vo vnútroštátnom konaní, ktorej bol vrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu, majú podľa práva Únie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.“
29. Z vyššie uvedeného vyplýva, že správne orgány nemôžu vychádzať z doslovného znenia vnútroštátnej právnej úpravy, keďže táto je v rozpore s čl. 183 smernice o DPH, avšak sú povinné na obdobné veci aplikovať únijné právo a to tak, ako bolo vyložené konštantnou judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej za oneskorene vrátený nadmerný odpočet prináleží daňovému subjektu úrok ako paušalizovaná kompenzácia majetkovej ujmy pre dotknutého platcu za to, že nemôže používať finančné prostriedky v sume zadržiavaného odpočtu.
30. Správny súd v tento súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/65/2014, 4Sžf/68/2014 zo dňa 2.6.2015, ktorá vec sa taktiež týka rozhodnutia žalovaného, ktorým bol žalobcovi priznaný úrok v zmysle § 79 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. pričom žalobca sa v tejto veci v rámci opravného prostriedku ako aj správnej žaloby domáhal zaplatenia úroku aj za zadržiavanie odpočtu počas daňovej kontroly. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, že „.... Judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie („SD EÚ“) je rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach. Súdny dvor je jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto nadnárodnej organizácie preniesli určité rozhodovacie právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami členských štátov a európskymi inštitúciami a prejednáva aj žaloby jednotlivcov, či organizácií proti inštitúciám EÚ. Zároveň dohliada, aby členské štáty dodržiavali európske právo a preskúmava aj súlad právnych aktov vydávaných inštitúciami EÚ so zakladajúcimi zmluvami, ktoré tvoria akoby ústavu Európskej únie. Judikatúra Súdneho dvora má pritom najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy SD EÚ podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra SD EÚ všeobecnú záväznosť. SD EÚ sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra SD EÚ má preto povahu prameňa úniového práva. Jedným z najvýznamnejších rozhodnutí, v ktorom výklad práva nadobudol takúto všeobecne záväznú povahu a patrí do judikatúry SD EÚ, je aj prípad Costa v. Enel.“
31. V predmetnej právnej veci dospel najvyšší súd k záveru, že žalovaný sa mal pri rozhodovaní o nároku žalobcu zaoberať a zohľadniť aj judikatúru Súdneho dvora EÚ, a ak tak neučinil vec nesprávne právne posúdil. Z tohto dôvodu bolo rozhodnutie žalovaného zrušené. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaného už v minulosti Najvyšší súd SR zaviazal aplikovať na vec rozhodovania o nároku daňového subjektu o priznaní úroku za zadržiavania odpočtu čl. 183 smernice o DPH v zmysle jeho výkladu podaného Súdnym dvorom EÚ. Napriek uvedenému však správca dane a žalovaný uvedené nerešpektujú a naďalej rozhodujú striktne podľa úprav obsiahnutých v zákone č. 222/2004 Z.z. a Daňového poriadku, ktoré však nie sú súladné s únijným právom.
32. Z najnovšej judikatúry Najvyššieho súdu SR poukazuje správny súd na rozsudky pod sp. zn. 3 Sžf 31/2017, 5 Sžf 24/2017 a 3 Sžf 4/2019. Z judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že nárok na úrok vzniká i pred 31.12.2016.
33. Súd je povinný zdržať sa aplikácie vnútroštátneho práva, pokiaľ zistí jeho rozpor s právom Európskej únie, ako bolo tomu v tomto prípade.
34. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 1 písm. c) zák.č. 162/2015 Z.z. s tým, že je vec potrebné po právnej stránke posúdiť v súlade s vyššie uvedenými závermi Súdneho dvora. Po takomto posúdení žalovaný vo veci riadne rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní. Právny názor vyslovený v tomto rozsudku je pre správny orgán záväzný (§ 191 ods. 6 SSP).
35. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na plnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, keďže žalobca mal vo veci plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
36. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Prešove prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 Správneho súdneho poriadku).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci (§449 ods. 1,2 Správneho súdneho poriadku).