Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-420-2018.pdf
PDF · 126.03 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/420/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členiek senátu Mgr. Aleny Čakváriovej a Mgr. Patrície Železníkovej, v právnej veci navrhovateľky: A.. U. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX, XXX XX F., zastúpená Zahradnikova.SK s.r.o., AK v Bratislave, Štefanovičova 12, 811 04 Bratislava, IČO: 50 187 309, proti manželovi povinnému platiť výživné: M. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, XXX XX N., zastúpený JUDr. Jurajom Gajdošíkom, advokátom, AK Miletičova 23, 821 09 Bratislava, o návrhu na určenie výživného na manželku, na odvolanie navrhovateľky a osoby povinnej platiť výživné proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 16.11.2017, č.k. 44Pc/7/2016-713, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava III č.k. 44Pc 7/2016-766 zo dňa 14.03.2018 sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 16.11.2017, č.k. 44Pc/7/2016-713, zaviazal povinného platiť výživné - manžela navrhovateľky (ďalej len „povinný“) prispievať na navrhovateľku sumou 600 eur mesačne, počnúc dňom 19.09.2016, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred, do rúk navrhovateľky. Zročné výživné za obdobie od 19.09.2016 do 16.10.2016 vo výške 7.740 eur uložil povinnému zaplatiť v splátkach po 400 eur mesačne, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred, do rúk navrhovateľky, počnúc právoplatnosťou rozsudku, pod stratou výhody splátok. Vo zvyšku návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 18, § 19, § 71 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, 2, § 78 Zákona o rodine ods. 1, § 77 ods. 1, § 91 ods. 1, 2, § 96 ods. 1 Zákona o rodine. Po vykonaní dokazovania dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti návrhu. Mal preukázané, že manželstvo účastníkov trvá, manželia spolu nežijú a nehospodária z dôvodu nesúladu a vzájomných rozporov. Rovnako mal preukázané, že povinný si plní svoju vyživovaciu povinnosť voči manželke dobrovoľne úhradou výdavkov na bývanie, starostlivosť o záhradu a zabezpečením stravy formou donášky hotových jedál z ním prevádzkovanej jedálne. Za nepreukázané považoval tvrdenia navrhovateľky o tom, že jej povinný ako manžel počas ich spolužitia poukazoval sumu niekoľko tisíc eur mesačne na chod domácnosti, a na výživu jej a maloletého syna prispieval sčasti v hotovosti a na účet. Mal za to, že navrhovateľka sa stala odkázanou na výživné manžela z dôvodu čerpania materskej dovolenke a odkázanosti na rodičovský príspevok (203,20 eur, resp. od mája 2017 sumu 213,20 eur), pričom sa stará o maloleté dieťa účastníkov v útlom veku. Dospel k záveru, že navrhovateľka ako žena na materskej dovolenke nemá odôvodnené potreby na ošatenie, dopravu a osobné potreby v takom rozsahu, ako keby bola v zamestnaní. Prihliadal na majetkové pomery navrhovateľky, ktorá je výlučnou vlastníčkou rodinného domu a v roku 2016 jej bola vyplatená odmena vo výške 10.000 eur brutto. Zároveň prihliadal na podnikateľskú činnosť povinného
ako spoluvlastníka obchodných podielov dvoch obchodných spoločností, jeho vlastníctvo bytu, potreby zodpovedajúce osobe pôsobiacej v oblasti hotelierstva vo funkcii riaditeľa hotela, jeho príjem za rok 2015 dosahovaný vo výške 328 eur brutto, od mája 2017 v celkovej výške 1.427 eur (1.042 eur + 385 eur). Zohľadnil úspory povinného a jeho ďalšie vyživovacie povinnosti k maloletým deťom. Poukázal na konštatovanie Krajského súdu v Bratislave v konaní o neodkladnom opatrení na výživu maloletého W., o potrebe pri posudzovaní majetkových pomerov povinného vziať do úvahy aj jeho pracovnú pozíciu, obchodný podiel v spoločnostiach, v ktorých figuruje ako spoločník a konateľ. Prihliadal na skutočnosť, že okrem mzdy, mal povinný príjem zo spoločnosti aj vo forme benefitov, t.j. výdavky na dopravu ( používanie firemného vozidla, pohonné hmoty na motorové vozidlo, počítač ), mobil a stravu, na príjem vo forme nájomného z bytu na Z. ulici vo výške podielu 350 eur mesačne. Rovnako prihliadol na vyživovaciu povinnosť povinného voči maloletému W. vo výške 300 eur mesačne a voči maloletej Z. vo výške 200 eur mesačne. Zároveň vzal do úvahy čiastočné dobrovoľné plnenie výživného povinným voči navrhovateľke úhradami výdavkov za bývanie a stravu vo výške 250 eur mesačne. Dospel k záveru, že je v schopnostiach a možnostiach povinného hradiť výživné v určenej sume 600 eur mesačne, ktorá zodpovedá odôvodneným potrebám navrhovateľky a zabezpečí jej porovnateľnú životnú úroveň s povinným v rozsahu ako v čase vedenia ich spoločnej domácnosti. Príspevok na výživné v stanovenej výške zabezpečí navrhovateľke pokrytie jej odôvodnených potrieb vo výške ako ich deklarovala v konaní vrátane výdavkov na pobyty, resp. dovolenky. Vo zvyšku návrh zamietol. Zročné výživné za obdobie od podania návrhu t. j. od 19.09.2016 do vyhlásenia rozsudku 16.10.2017 ustálil vo výške 7.740, eur (za mesiac september 2016 - 11 dni x 20 = 220 eur, za mesiace 10, 11, 12/2016 - 3 x 600 = 1.800 eur, za mesiace 1 - 9/2017 - 9 x 600 = 5.400 eur, od 01.10. do vyhlásenia rozsudku 16.10.2017 - t.j. 16 x 20 = 320 eur). Povinnému platiť výživné v súlade s ust. § 232 ods. 3 a 4 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku platného a účinného od 01.07.2016 povolil zaplatiť zročné výživné v mesačných splátkach po 400 eur spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 53 CMP. Povinnému súdny poplatok nevyrubil aplikujúc ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch. Uznesením č.k. 44Pc 7/2016-766 zo dňa 14.03.2018 opravil zrejmú nesprávnosť vo výroku II napadnutého rozsudku.
3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne. Navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a zaviazať povinného prispievať na jej výživu sumou 1.200 eur mesačne a súčasne na zaplatenie „sumy 600 eur mesačne nad rozsah výživného určeného rozsudkom súdu prvej inštancie, a to vo vzťahu k zročnému výživnému“. Namietala, že súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že súd pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy čiastočné dobrovoľné plnenia k nej úhradou výdavkov za bývanie a občasnou donáškou stravy z ním prevádzkovanej školskej jedálne, teda výživné určil nad rozsah dobrovoľného plnenia vyživovacej povinnosti. Uviedla, že povinný po vyhlásení rozsudku prestal realizovať dobrovoľné plnenia úhrad v súvislosti s jej bývaním, vyzval ju na prepis zmluvy ZSE a tieto poplatky nezaplatil. Jeho neochota ďalej hradiť platby za bývanie, starostlivosť a údržbu záhrady vyplýva aj z sms komunikácie. Dala do pozornosti, že po odsťahovaní sa povinného zo spoločnej domácnosti musela pristúpiť k ukončeniu upratovacích služieb, ktoré boli ich bežným štandardom a odzrkadľovali ich životnú úroveň. Konanie povinného považovala za účelové s cieľom zbaviť sa plnenia vyživovacej povinnosti voči nej, keďže od vyhlásenia rozsudku vyvoláva konflikty a reakcie z jej strany so zámerom použiť ich ako dôvod na nepriznanie výživného pre rozpor s dobrými mravmi. Dobrovoľné úhrady stravy povinným považovala za nedostatočne preukázané a občasné nosenie stravy doložené fotografiami za účelové. Uviedla, že povinný jej neodovzdáva žiadne jedlo, a ak tomu tak bolo, nemôže sa na tento príspevok spoľahnúť. Poukázala na to, že povinný sa stravuje v reštauračných zariadeniach, kvalita stravy preto nezodpovedá rovnakej životnej úrovni. Nesúhlasila s postupom súdu, ktorý nevzal v úvahu jej výdavky na odôvodnené potreby (ošatenie, doprava, osobné potreby) a dôvody súvisiace s čerpaním materskej dovolenky považovala za diskriminujúce. Dôvodila tým, že oblečenie si musí kupovať, keďže sa opotrebováva, pohybuje sa v spoločnosti ľudí, navštevuje inštitúcie, lekárov, výrazne zmenila hmotnosť. Zdôraznila, že má právo zdieľať životnú úroveň manžela a nárok na porovnateľné kvalitné oblečenie s oblečením manžela. Uviedla, že jej výdavky na dopravu spočívajú v denných presunoch za účelom zabezpečenia nielen svojich potrieb a záujmov. Určené výživné nedokáže pokryť jej potreby pri zachovaní rovnakej životnej úrovni manželov s ohľadom na výšku výdavkov na pobyty a dovolenky. Dala do pozornosti, že povinný potvrdil, že dovolenka na N. bola hradená z firemného účtu, ale tento náklad účtovníčka neskôr vylúčila z nákladov spoločnosti. Z určenej výšky výživného by nemohla hradiť svoje potreby, keď vykonáva osobnú starostlivosť o
maloleté dieťa, voči ktorému si plní aj vyživovaciu povinnosť. Namietala, že súd sa nedostatočne vysporiadal s účelovými úpravami príjmu povinného, o ktorom rozhoduje sám. Poukázala na výpoveď svedka - brata povinného, o nadštandardnej životnej úrovni manželov. Vyslovila názor, že údaj o príjme povinného považovala len za evidenčný, nezodpovedajúci reálne jeho schopnostiam zaobstarať si finančné prostriedky. Mala za to, že pracovná pozícia povinného, jeho obchodný podiel v spoločnostiach, pomery, životná úroveň a čerpanie benefitov neboli dostatočne zohľadnené.
4. Proti výroku rozsudku o výživnom a zročnom výživnom podal odvolanie povinný prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť. Namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa požiadavky uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP ani v Ústave SR, rozsudok z dôvodu zjavného rozporu medzi výrokom a odôvodnením trpí vadou nepreskúmateľnosti pre jeho nezrozumiteľnosť, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie považoval za svojvoľné, nepreskúmateľné, nemajúce oporu v zistenom skutkovom stave ohľadom majetkových pomerov na strane manželov. Nesúhlasil s určenou výškou výživného ako neadekvátnou a neprimeranou, prevyšujúcou jeho možnosti, schopnosti, ako aj majetkové pomery a nekorešpondujúcou so stavom a výškou odôvodnených potrieb navrhovateľky, ktoré súd deklaroval ako preukázané. Uviedol, že po vydaní rozhodnutia sa objavili nové skutočnosti/dôkazy, ktoré môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Namietal nesprávne vyhodnotenie dôkaznej situácie vo vzťahu k deklarovaných príjmom, výdavkom a majetkovým pomerom na jeho strane. Rovnako namietal, že v odôvodnení rozhodnutia sa neuvádza do akej miery a v akom rozsahu prihliadal súd na jeho pracovnú pozíciu, obchodné podiely v obchodných spoločnostiach, ktorých je spoločníkom a konateľom a len zopakoval konštatovanie Krajského súdu v Bratislave v rozhodnutí o neodkladnom opatrení. Skutočnosť, že figuruje ako spoločník a konateľ v obchodných spoločnostiach nemôže byť určujúcim kritériom pri stanovení výšky výživného, nakoľko je potrebné skúmať hospodárenie týchto spoločností, s čím sa súd nevysporiadal a vyhodnotil ich len povrchne. Mal za to, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s jeho príjmom z prenájmu bytu na Z. ul. v N. (vo výške 1) nájomného, t.j. 350 eur mesačne, ako podielového spoluvlastníka. Priestory nájmu nie je možné využiť na bývanie, nakoľko slúžia ako kancelárie, pričom tento príjem pokrýva splátky hypotéky. Namietal, že súd bližšie neskúmal jemu poskytované benefity, nezohľadňoval vyživovaciu povinnosť, ktorú má k dvom maloletým deťom vo výške 500 eur mesačne a čiastočné plnenia nakupovaním potravín, prinášaním stravy z hotelového zariadenia a školskej jedálne do spoločnej domácnosti. K úsporám z predaja bytu uviedol, že ich zostatok vo výške 3.000 až 4.000 eur medzičasom spotreboval. Vyslovil názor, že nebola splnená podmienka ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine pre vznik nároku navrhovateľky na manželské výživné, keďže v konaní nebola preukázaná existencia rozdielnej životnej úrovne manželov a navrhovateľkou tvrdené skutočnosti o mesačných nadštandardných príspevkoch počas spolužitia, o jeho luxusnom životnom štýle a nadštandardných príjmoch. Poukázal na snahu navrhovateľky vytvoriť skreslený obraz o jeho mimoriadne priaznivej finančnej situácii a získať finančné prostriedky od neho v najvyššej miere. Za zmätočné považoval rozhodnutie súdu vo vzťahu k posúdeniu odôvodnených potrieb navrhovateľky bez preukázania ich rozsahu. Zdôraznil, že navrhovateľka do výdavkov na dovolenky zahrnula aj náklady na nezrealizované dovolenky, a že na úhrade nákladov na zabezpečenie plynulého chodu domácnosti rodinného domu v F. s výnimkou platby vo výške 19 eur, sa podieľal výlučne on, pričom presné platby nepreukázala. Majetkové pomery navrhovateľky ako vlastníčky nezaťaženej nehnuteľnosti považoval za priaznivejšie. Poukázal na aktuálnu situáciu na jeho strane, výšku jeho príjmu 1.427 eur, využívanie firemných benefitov (motorové vozidlo, PHM, počítač, mobilný telefón, strava), pričom nemá úspory, z prenájmu bytu na Z. ul. spláca úver, nemá trvalo vyriešenú bytovú otázku, má dve vyživovacie povinnosti k maloletým deťom a určené výživné na manželku. Po odpočítaní výdavkov sa dostáva do situácie, kedy bude nútený si požičiavať finančné prostriedky. Poukázal na podmienky na strane navrhovateľky, jej mesačný príjem 213,20 eur mesačne (rodičovský príspevok), výlučné vlastníctvo rodinného domu v F., prijatie odmeny vo výške 9.336,39 eur a výživného na maloletého W. vo výške 300 eur a priznanie výživného na manželku. Namietal rozpor výroku napadnutého rozsudku s jeho odôvodnením bez konštatovania rozdielnosti životnej úrovne manželov, rozpor medzi skutkovým stavom a samotným výrokom o určení výživného a rozpor súvisiaci s výrokom o zročnom výživnom, ktoré nie je ponížené o ním realizované dobrovoľne platené výdavky navrhovateľke za bývanie a občasnú donášku stravy vo výške 250 eur mesačne. Poukázal na skutočností, ktoré nastali po vyhlásení rozhodnutia, konanie navrhovateľky v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nezakladá právo na priznanie manželského výživného. Uviedol, že navrhovateľka viacnásobne a závažným spôsobom svojim správaním vybočuje z hraníc pravidiel slušnosti, tolerancie a poctivosti. Dal do pozornosti, že komunikácia medzi manželmi je veľmi problematická, všetky záležitosti ohľadne syna
riešia elektronickou formou, osobne sa stretávajú len pri odovzdávaní dieťaťa, manželka mu zabraňuje v riadnom styku s maloletým bez záujmu uzatvoriť dohodu o styku s maloletým. Navrhovateľke daroval svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti v 1/2, ktorý je aktuálne predmetom súdneho konania o určenie vlastníckeho práva vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/220/2016. Poukázal na konanie zo dňa 14.11.2017, kedy mu pri bežnom preberaní maloletého bezdôvodne zamedzila vstup do bytu, pričom podiel na byte jej podaroval, privolala policajnú hliadku, na byte vymenila zámky, odmietla mu odovzdať kľúče od vymenených zámkov, nedovolila mu zobrať si osobné veci. Popísal okolnosti incidentu zo dňa 18.11.2017 pri odovzdávaní maloletého a navrhovateľkou podaný podnet na neho týkajúci sa podozrenia zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Mal za to, že navrhovateľka ho úmyselným konaním znevažuje a dehonestuje ako manžela a otca maloletého. Poukázal na povinnosti manželov vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť a pomáhať si. V podaní označenom ako doplnenie odvolania prezentoval jeho snahu o uzavretie dohody o započítaní dobrovoľných plnení a jej neakceptovanie navrhovateľkou. Dal do pozornosti zmenu jeho nákladov na bývanie na sumu 400 eur mesačne, vzhľadom na uzatvorenú podnájomnú zmluvu, na základe ktorej je od 01.01.2018 oprávnený užívať časť nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v R. N., za účelom osobného užívania. Uviedol, že je nútený situáciu riešiť požičiavaním finančných prostriedkov a jeho výdavky aktuálne prevyšujú príjmy o sumu 473 eur. V ostatnom sa pridržiaval svojich vyjadrení.
5. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu povinného považovala námietku o porušení jeho procesných práv za nedôvodnú, keďže v odvolaní neuviedol žiadne výhrady voči procesnému postupu súdu súvisiace so znemožnením mu uplatňovať jeho procesné práva. Zdôraznila, že povinný sa mal možnosť vyjadriť ku všetkým dôkazom, zúčastniť sa pojednávaní, v konaní bol zastúpený advokátom. K námietke o nesprávnosti výroku rozsudku v časti zročného výživného poukázala na odstránenie zrejmej nesprávnosti súdom prvej inštancie vydaním opravného uznesenia zo dňa 14.03.2018. Nesúhlasila s tvrdeniami o nedobrej finančnej kondícií obchodných spoločností, ktorých je povinný spoločníkom a konateľom. Poukázala na všeobecné poznatky o optimalizácii v podnikateľskej sfére vo vzťahu k výsledkom daňového priznania. Zdôraznila, že povinný je spoločníkom spoločnosti vlastniacej a prevádzkujúcej stredne veľký hotel v kategórii 4 hviezdičiek v širšom centre N., kompletne zrekonštruovaný, poskytujúci kvalitné reštauračné, kongresové a welness služby. Keďže zastávala v hoteli funkciu obchodnej a marketingovej riaditeľky má priamu vedomosť o výsledkoch, plánoch a chode hotela. K výhradám povinného vo vzťahu k nesprávnemu započítaniu jeho príjmu z prenájmu bytu na Z. ul. uviedla, že splátka hypotéky sa vzťahuje aj na ďalšieho spoločníka. Poukázala na možnosť povinného vyjadriť sa k benefitom, na jeho nečinnosť pri zisťovaní jeho skutočných majetkových a príjmových pomerov, na nepriznanie ročných, vianočných a iných finančných odmien a jeho potvrdenie o požičiavaní finančných prostriedkov z pokladne hotela. Mala za to, že nadštandardný príjem povinného a jeho životný štýl v konaní preukázala. Spochybnila tvrdenie, že povinný žije v spoločnej domácnosti so svojou matkou, nakoľko býva v R. N. so svojou prvou manželkou a ich dcérou. Nájomnú zmluvu k bytu uzavretú navrhovateľom považovala za účelovú so zámerom umelo vytvoriť náklad na bývanie a popis výdavkov za zavádzajúci a účelový. Poukázala na nezrovnalosti povinného o výške jeho príjmu, ktorá závisí od jeho vôle. Uviedla, že dobrovoľné životné poistenie povinného a poistenie jeho dcéry predstavujú sumy cca 800 eur. Poprela, že by porušovala dobré mravy voči povinnému, ktorý sa ju snaží provokovať a vyvoláva konflikty. V styku povinného s maloletým nebráni, odovzdávanie syna sa nikdy neuskutočnilo tak, ako ho povinný popisuje. Podrobne opísala priebeh incidentov zo dňa 14.11.2017 a 18.11.2017 a poprela akékoľvek správanie z jej strany majúce údajne negatívny dopad na ich maloleté dieťa. Určenie splátok zameškaného výživného nepovažovala za duplicitné, nakoľko na jej strane nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu z dôvodu duplicitnej platby, naopak tým, že povinný prestal platiť dobrovoľné platby je dôvod na zvýšenie bežného výživného. Zdôraznila, že povinný má stále rovnako vysoký životný štandard ako v minulosti. V ďalšom podaní navrhla doplniť dokazovanie porovnaním daňového priznania spol. A A. Z. s.r.o. s podkladmi o ziskoch a výsledkoch spoločností a hotela A. business hotel N. a preskúmaním hlavnej účtovnej knihy a účtovného denníka vo vzťahu k podnikaniu povinného. Vyslovila názor, že povinný nemôže odvádzať svoju životnú úroveň od toho, v akých podmienkach vyrastal, ale od životnej úrovne, akú reálne dosiahol a sám si nastavil a akú umožňoval aj jej počas manželstva. Povinného spoznala ako úspešného podnikateľa, ktorý nastavil určitý životný štandard obom. Poprela tvrdenia o financovaní jej nákladov jej matkou. K otázke zabezpečovania starostlivosti o maloletého potvrdila výpomoc opatrovateľky, avšak len v minimálnom nutnom rozsahu. Poukázala na to, že súd prvej inštancie rozhodol v konaní o rozvod manželstva a úpravu pomerov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, pričom konanie zatiaľ nie je
právoplatne skončené. Zročné výživné žiadala zaplatiť jednorázovo. Vo zvyšku sa pridržiavala svojich predchádzajúcich vyjadrení.
6. Povinný vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu odmietol tvrdenia navrhovateľky o ním vyvolávaných konfliktoch po rozhodnutí súdu prvej inštancie, považujúc ich za fabuláciu a snahu o obviňovanie jeho osoby. Tvrdenia navrhovateľky o nákladoch na zabezpečenie starostlivosti o záhradu považoval za zavádzajúce s účelom navodiť dojem o ich pravidelnom vynakladaní, pričom išlo o sporadické služby bez zamestnania záhradníka. Upratovacie služby boli objednané a realizované na výslovnú žiadosť navrhovateľky, ktorá nemala záujem tieto práce vykonávať. Nesúhlasil s nákladmi navrhovateľky na ošatenie v čase materskej dovolenky, vzhľadom na neporovnateľný štandard oblečenia matky na materskej dovolenke so štandardným dress code-om zamestnanej ženy. Za absurdnú a scestnú považoval argumentáciu ohľadom nákupu nového oblečenia, najmä v súvislosti so zmenou telesnej hmotnosti. Náklady navrhovateľky na dopravu spochybnil ako nepreukázané a nekonkretizované. V súvislosti s nákladmi na maloletého zdôraznil, že dieťa nemá zdravotné problémy, možno predpokladať len občasné návštevy u lekára. Vo vzťahu k dovolenkám a zahraničným pobytom označil tvrdenia navrhovateľky za klamlivé a nepreukázané.
7. V ďalším vyjadreniach k vyjadreniam povinného navrhovateľka poukázala na zvukový záznam z pojednávania zo dňa 16.10.2017, na ktorom súd prvej inštancie vyhlásil a odôvodnil rozsudok, pričom zo záznamu je zjavné, že dobrovoľné platby zo strany povinného zohľadnil pri určení výšky výživného. Nesúhlasila s názorom povinného o duplicitných platbách. Uviedla, že náklady súvisiace s údržbou záhrady a domácnosti v konaní preukázala, a tieto svedčia o životnej úrovni manželov. Zdôraznila, že s povinným absolvovala dovolenky, ktoré on označuje ako „služobné cesty“ v snahe navodiť dojem neexistencie týchto nákladov. V ďalšom poukázala na svoje predchádzajúce vyjadrenia.
8. Povinný v ďalších vyjadreniach zotrval na svojom názore vo vzťahu k duplicitnej platbe. Zdôraznil potrebu skúmať hospodárenie jeho obchodných spoločností, ich hospodársky výsledok ako najdôležitejší ekonomický ukazovateľ merajúci výsledok hospodárenia podniku. Doplnil, že hospodársky výsledok predstavuje rozdiel medzi výnosmi a nákladmi podniku dosiahnutými za určité obdobie. Uviedol, že spoločnosť A A. Z., s.r.o. nie je vlastníkom hotela, len jeho prevádzkovateľom. Potvrdil, že navrhovateľka mala vedomosť o príjmoch a tržbách hotela, avšak nemala k dispozícii údaje o celkovom hospodárení hotela, ktoré sú jediným relevantným ukazovateľom. Tvrdenia navrhovateľky o úspešnosti spoločnosti kj services, s.r.o. a príjme z prenájmu nehnuteľnosti na Z. ul. považoval za nepreukázané. Poukázal na to, že navrhovateľka nepredložila dôkaz, ktorý by spochybňoval výsledky daňového priznania ako nezodpovedajúce skutočnému stavu. Zdôraznil, že luxusné dovolenky uskutočnili pred uzavretím manželstva. Ohradil sa voči tvrdeniam o užívaní nehnuteľnosti v R. N. po dobu dlhšiu ako rok, keďže svoju bytovú otázku nemal dlhodobo vyriešenú. Pochybnosti navrhovateľky o neprimeranosti výšky prenájmu za prenajaté priestory považoval za špekulatívne, nakoľko má právo samostatne sa rozhodnúť o podmienkach uzatvorenia zmluvy za účelom zabezpečenia svojho bývania.Tvrdenia navrhovateľky o vyplácaných benefitoch, odmenách, požičiavanie finančných prostriedkov z hotelového zariadenia a platbách životného poistenia považoval za domnienky. V súvislosti so starostlivosťou o spoločné maloleté dieťa potvrdil platby za opatrovateľské služby z dôvodu dočasnej výpomoci navrhovateľky v hotelovom zariadení. Zotrval na svojej argumentácii týkajúcej sa porušovania dobrých mravov navrhovateľkou. Za neprípustné a právne nezdôvodniteľné považoval priznanie výživného navrhovateľke v súvislosti so zamedzením vstupu do nehnuteľnosti, v ktorej viedli spoločnú domácnosť a realizovali preberanie a odovzdávanie maloletého. Vo zvyšku sa pridržiaval svojich vyjadrení.
9. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi podľa § 66 Civilného mimosporového poriadku (ďalej CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 379, § 380 a § 378 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky a odvolanie povinného nie sú dôvodné.
10. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi podľa § 71 Zákona o rodine je založená na zásade vzájomnosti. Požiadavka, aby manželia mali rovnakú životnú úroveň je odôvodnené okrem princípu solidarity aj ich rovnakým postavením v právach a povinnostiach vyplývajúcich z manželského zväzku. Rozdelenie úloh v manželstve a rodine predpokladá, že niektorý z manželov bude zabezpečovať starostlivosť o rodinu, domácnosť a deti na úkor vlastnej pracovnej činnosti, preto sa rovnosť manželov neuplatňuje mechanicky len odvodením z ich zárobkov. Treba skúmať aj potreby oprávneného a výkon
starostlivosti o domácnosť. Podľa § 19 Zákona o rodine majú manželia široko koncipovanú povinnosť starať sa podľa svojich schopností a možností a majetkových pomerov o uspokojovanie potrieb rodiny. Predpokladmi pre vznik vyživovacej povinnosti medzi manželmi je právna existencia manželstva a súlad s dobrými mravmi. Zásada dobrých mravov je korektívom, ktorý môže spôsobiť, že napriek všeobecnej požiadavke rovnakej životnej úrovne v manželstve, v dôsledku ich porušovania sa táto zásada nemusí uplatniť. Je to odôvodnené tým, že inštitút manželstva okrem svojej právnej stránky je založený na určitých morálnych a etických pravidlách, ktorých dodržiavanie sa sleduje aj v rámci majetkových vzťahov súvisiacich s manželstvom. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti musí súd obligatórne prihliadať aj na starostlivosť o domácnosť, výkon ktorej je naplnením zmyslu Zákona o rodine, vytvára priaznivé prostredie pre rast detí, preto zákon tejto činnosti priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela a až po jeho posúdení možno porovnávať životnú úroveň manželov.
11. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, vec správne právne posúdil a správne postupoval, keď dospel k záveru o splnení podmienok pre určenie výživného na manželku a jeho primeranosti vo výške 600 eur mesačne. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo stavu, že manželstvo účastníkov trvá, manželia nežijú v spoločnej domácnosti, zohľadnil situáciu na strane navrhovateľky, ktorá zabezpečuje starostlivosť o ich spoločné maloleté dieťa a domácnosť a prihliadol na príjmy manželov, ich náklady a pomery na strane každého z nich. Odvolací súd udáva, že životná úroveň manželov vyplýva z výšky dosiahnutých príjmov a majetkových pomerov manželov. Z porovnania príjmov manželov je nesporné, že navrhovateľka poberá rodičovský príspevok vo výške cca 240 eur mesačne a v roku 2016 jej bola vyplatená odmena vo výške cca 10.000 eur. Odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením pomerov povinného súdom prvej inštancie, ktorý mal vykonaným dokazovaním preukázaný príjem povinného vo výške 328 eur mesačne brutto a od roku 2017 v súhrne 1.427 eur, jeho pracovnú pozíciu a postavenie spoločníka a konateľa v dvoch obchodných spoločnostiach. Nemožno neprihliadať na námietku povinného o nedostatočne vykonanom dokazovaní v súvislosti s jeho príjmami, keďže z obsahu spisu a predložených dôkazov vyplýva široký rozsah predmetu činnosti obchodnej spoločnosti A A. Z., s.r.o. (v oblasti poskytovania služieb, výška príjmu za sporné obdobie), príjmy obchodnej spoločnosti A A. Z., s.r.o. a kj services, s.r.o. (daňové priznania spoločností), s tým súvisiaci nárok konateľa na odmenu a nárok spoločníka na obchodný podiel, vysoký obrat najmä obchodnej spoločnosti A A. Z., s.r.o. a hodnota jej majetku. Odvolací súd zároveň prihliadal na obsah Zápisnice z Valného zhromaždenia spoločnosti A A. Z., s.r.o. z 31.05.2017 svedčiaci o spôsobe nakladania so ziskom spoločnosti za rok 2016 vo výške 22.000 eur, odsúhlaseným jej dvoma spoločníkmi. Skutočnosť, že povinný je konateľom spoločnosti a v zásade si určuje mzdu, resp. odmenu sám a súčasne spolurozhoduje o finančných prostriedkoch oboch obchodných spoločností zohráva tiež významnú úlohu pri určení výšky výživného na manželku. Podľa názoru odvolacieho súdu dané okolnosti majú vplyv na nastavenie životnej úrovne manželov počas ich spolužitia. Správne súd prvej inštancie zohľadnil existenciu výdavkov rodiny na bývanie a nadštandard domácnosti predstavujúci aj náklad na upratovacie práce a starostlivosť o záhradu formou služieb. Odvolací súd neprihliadal na námietky povinného o nepravidelnosti využívania týchto služieb, keďže táto forma výdavkov bola v konaní preukázaná a nemožno ju považovať za bežnú. K dovolenke manželov na N. je potrebné konštatovať, že povinný tvrdenia navrhovateľky o absolvovaní tejto dovolenky spochybňoval, avšak nepreukázal dôvody pôvodného začlenenia platby za dovolenku do nákladov spoločnosti a ich neskoršieho vylúčenia. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie prihliadal aj na výpoveď svedka, brata povinného p. G., spoločníka obchodnej spoločnosti A A. Z., s.r.o., a ním potvrdené riadne a bezproblémové fungovanie spoločnosti. Pokiaľ povinný spochybňuje potreby navrhovateľky, odvolací súd udáva, že týmito sa rozumejú jej výdavky na domácnosť, bývanie, osobné bežné denné potreby, strava, ošatenie, náklady na dopravu, zdravotnícku starostlivosť a dovolenkové pobyty. Na strane navrhovateľky je potrebné prihliadať na výkon jej osobnej starostlivosti o domácnosť a dieťa, ktorý je cenený rovnako ako zárobková činnosť.
12. Odvolacie námietky navrhovateľky vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené. Odvolací súd neprihliadal na námietky o pozastavení platieb povinným za domácnosť, starostlivosť o záhradu a príspevky na stravu, dospejúc k záveru, že súd prvej inštancie správne vec posúdil a vyhodnotil dôkazy vykonané v konaní ku dňu vyhlásenia rozsudku. Návrh navrhovateľky na určenie výživného v sume 3.000 eur mesačne, resp. neskôr zmenený na sumu 1.200 eur mesačne, považoval aj odvolací súd za značne nadhodnotený, keďže v konaní nebol preukázaný životný nadštandard a vysoká životná úroveň na strane povinného, ktorá by bola dôvodom pre vyhovenie návrhu v celom rozsahu. Pokiaľ ide o príspevky povinného na stravu, navrhovateľka ich nepoprela, vzniesla však výhrady voči kvalite
potravín v porovnaní so stravovaním sa povinného. V tomto ohľade je potrebné konštatovať, že plnenie zo strany povinného bolo v danej podobe realizované, je však otázna jeho pravidelnosť. Na námietky navrhovateľky o jej nákladoch na ošatenie odvolací súd neprihliadal, stotožniac sa so závermi súdu prvej inštancie. Pri posúdení nákladov na dopravu vychádzal z nákladov na prevádzku motorového vozidla spojenú s bežnými presunmi za účelom návštevy lekárov navrhovateľky alebo maloletého dieťaťa, nákupov a zabezpečenia ich denných potrieb. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o primeranosti určenej výšky výživného na manželku 600 eur mesačne, ktorá zohľadňuje životnú úroveň manželov, potreby navrhovateľky, starostlivosť o maloleté dieťa a domácnosť, príjmy a pomery na strane povinného s prihliadnutím aj na príjem z prenájmu nehnuteľnosti.
13. K odvolacím námietkam povinného o porušení procesného práva na spravodlivý proces z dôvodu vád rozsudku a jeho nepreskúmateľnosti, odvolací súd udáva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, obsahuje podstatné náležitosti a úvahy súdu o vykonaných dôkazoch vzťahujúcich sa k predmetu konania a ich hodnotení. Pokiaľ ide o nesúlad výroku rozsudku o určení výživného a zročnom výživnom, odvolací súd poukazuje na uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 44Pc 7/2016-766 zo dňa 14.03.2018, ktorým odstránil danú zrejmú nesprávnosť spočívajúcu v nesprávne uvedenom dátume (v označení roku), pričom z výroku rozsudku určujúceho výšku zročného výživného vyplýva za aké obdobie bolo zročné výživné vypočítané. K námietkam povinného vzťahujúcim sa k výške určeného výživného, nesprávnemu hodnoteniu jeho príjmov, pomerov, schopností a možností a majetkových pomerov a osobných výdavkov navrhovateľky, jeho príspevkoch na domácnosť a stravu a jeho povinnosťou platiť výživné na maloleté deti, odvolací súd poukazuje na dôvody uvedené v bode 11 a 12 odôvodnenia tohto rozhodnutia. Odvolací súd súhlasí s názorom povinného, že právo oprávneného na výživné od povinného musí byť v súlade s dobrými mravmi. Dobré mravy sú nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti, tolerancie, poctivosti a dôvery, z ktorých v prvom rade vychádza písané právo. Nie sú presne definované a vychádzajú zo všeobecne akceptovateľných mravných princípov prevažnej časti spoločnosti. Súd ich vždy posudzuje konkrétne v každom prípade individuálne v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a mieste. V danom prípade je nesporné, že medzi účastníkmi konania ako manželmi sú značne narušené vzťahy vedúce k rozpadu manželstva, ich komunikácia je veľmi problematická, konflikty súvisia s prebiehajúcim konaním o rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov k ich spoločnému maloletému dieťaťu. Odvolací súd po komplexnom posúdení danej veci, dospel k záveru, že ide o manželské a rodičovské nezhody vyplývajúce z ich rozdielnych názorov a komunikácie, ktorých riešenie nezakladá dôvod na postup podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine a nepriznanie výživného navrhovateľke. Odvolací súd neprihliadal ani na námietku týkajúcu sa zamedzenia prístupu povinnému do nehnuteľnosti patriacej do výlučného vlastníctva navrhovateľky. V prípade, ak povinný navrhovateľke daroval podiel na nehnuteľnosti a táto sa stala jej výlučnou vlastníčkou je vecou navrhovateľky komu sprístupní svoju domácnosť. Popis udalostí, ku ktorým medzi účastníkmi došlo pri preberaní maloletého dieťaťa v domácnosti navrhovateľky je odlišný, je predmetom iného súdneho konania (o určenie užívania nehnuteľnosti), ktoré doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Pokiaľ povinný namieta, že súd prvej inštancie pri určení výživného na manželku nezohľadnil jeho vecné plnenia voči navrhovateľke platením výdavkov za bývanie a stravu, odvolací súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva dané zohľadnenie.
14. Správne súd prvej inštancie postupoval, keď výživné priznal navrhovateľke od podania návrhu v súlade s ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Správne rozhodol o zročnom výživnom, ktoré ustálil za obdobie od podania návrhu do vyhlásenia napadnutého rozsudku sumou 7.740 eur, pričom v súlade s ust. § 232 ods. 3 CSP povolil povinnému zročné výživné uhradiť formou splátok.
15. Odvolací súd nevyhovel návrhom navrhovateľky a povinného na doplnenie dokazovania bližším skúmaním príjmov obchodných spoločností, ktorých je povinný konateľom a spoločníkom (porovnaním daňového priznania spol. A A. Z. s.r.o. s podkladmi týkajúcich sa ziskov a výsledkov spoločností a hotela A. business hotel N., skúmaním hlavnej účtovnej knihy a účtovného denníka vo vzťahu k podnikaniu povinného), dospejúc k záveru, že vykonané dôkazy súdom prvej inštancie postačujú pre rozhodnutie vo veci. 16. Na základe uvedeného, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojení s uznesením súdu prvej inštancie č.k. 44Pc 7/2016-766 zo dňa 14.03.2018 ako správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).