Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-243-2019.pdf
PDF · 90.35 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/243/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobkyne M. Z., H.. XX.XX.XXXX, R. C. Č. F. XXX, zastúpenej Mgr. Ivicou Štiglitz, advokátkou so sídlom Šafárikova 8, Rožňava, proti žalovanej MINIHOTOVOST SE, so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 043 55 211, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 16.4.2019 č.k. 9Csp/75/2018-99
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyni priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedeným v záhlaví uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 478 € s úrokom z omeškania 5 % z dlžnej sumy ročne od 4.12.2018 až do zaplatenia a priznal žalobkyni náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením žalobkyne zo zmluvy o úvere č. 505801 uzavretej stranami sporu dňa 14.8.2017, na základe ktorej bola žalobkyni požičaná istina vo výške 450 € na obdobie 28 dní s dohodnutým poplatkom za poskytnutie úveru 128 €, ktorý úver mala vrátiť do 11.9.2017 v celkovej výške 1.028 €. Právne vec posudzoval podľa Článku 6 bod 1. písm. a/, b/ a bod 2. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky ( Rím I.), zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, § 39, § 52, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka (OZ) o platnosti právnych úkonov a spotrebiteľských zmluvách, § 451, § 456, § 457 OZ o bezdôvodnom obohatení , § 1, § 9, § 24 a § 24b zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, iných úveroch a pôžičkách (ďalej zákon č. 129/2010 Z.z.) v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, a stotožnil sa s tvrdeniami žalobkyne, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu dňa 14.8.2017 je neplatnou podľa § 39 OZ pre rozpor so zákonom z dôvodu, že žalovaný poskytoval na území Slovenskej republiky spotrebiteľské úvery v postavení tzv. iného veriteľa bez toho, aby na vykonávanie tejto činnosti mal povolenie Národnej Banky Slovenska, ako to vyžadovala zákonná úprava v § 24b zákona č. 129/2010 Z.z. vzťahujúca sa na právne pomery strán. Bez právneho významu tak bola obrana žalovaného, že je zapísaný v zozname subjektov finančného trhu vedeného Českou národnou bankou na základe zákona č. 257/ 2016 Sb. o spotřebitelském úvěru, ak podľa Článku 6 bod 1. písm. a/ a b/ a bod 2. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 (Rím I.), na záväzkový vzťah sa aplikovali ustanovenia právneho poriadku obvyklého pobytu žalobkyne ako spotrebiteľa. O skutočnosti, že žalovaný podniká bez povolenia Národnej banky SR mal nepochybne vedomosť z oznámenia a upozornenia NBS zo dňa 9.8.2018. Po zistení, že žalobkyni boli poskytnuté finančné prostriedky vo
výške 450 € a z neplatnej zmluvy žalovanému poukázala sumu 928 €, titulom vydania bezdôvodného obohatenia uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 478 €, keď z neplatnej zmluvy mal žalovaný nárok iba na vrátenie toho, čo skutočne žalobkyni poskytol. Zohľadňujúc, že žalovaný ani po doručení žaloby predstavujúcej výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia toto žalobkyni nepoukázal, v súlade s § 517 ods. 1,2 OZ uložil žalovanému povinnosť na úhradu úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby vo výške vyplývajúcej z nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) prihliadajúc na plný procesný úspech na strane žalobkyne, ktorej vznikol nárok na náhradu trov proti neúspešnej strane sporu v rozsahu 100 %.
3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). Navrhoval, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na opätovné konanie.
4. Žalovaný v odvolaní zopakoval skutkové tvrdenia uvedené v žalobe, že dňa 14.8.2017 uzatvoril so žalovanou zmluvu o úvere, na základe ktorej jej poskytol sumu 450 €, ktorá mala vrátiť v lehote do 11.9.2017 vo výške 1.028 €. V ďalšom konštatoval, že „žalobný nárok vyjadrený v petite vyplýva zo skutkového odôvodnenia žaloby, a určuje o čom má súd vo veci konať a rozhodnúť. Je výlučne na vôli žalobcu, ako si nárok uplatní, z akých skutkových okolností vyvodzuje nárok“. Uviedol, že „žalovaný si uplatnil nárok v návrhu na začatie rozhodcovského konania tak, ako to vymedzil v žalobnom návrhu teda v nižšom rozsahu, než mu zo zmluvy o úvere prislúcha“. Následne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1ObdoV/13/2005, z ktorého odôvodnenia citoval, že „pohľadávka nepochybne môže existovať bez ohľadu na to, či to deklaruje nejaké rozhodnutie súdu iného orgánu alebo bez ohľadu na to, či to dlžník uznáva alebo nie. Právo na plnenie vzniká spravidla z právnych úkonov a súdne rozhodnutie až následne deklaruje existenciu príslušného právneho úkonu, a to aj s príslušenstvom, keď úroky sa prisudzujú odo dňa, keď je dlžník v omeškaní“.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu hodnotila námietky žalovaného ako nerelevantné, zopakovala, že jej nárok vychádza z neplatnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keď žalovaný nedisponoval oprávnením na poskytovanie spotrebiteľských úverov a zmluva ním predložená ani neobsahovala náležitosti vyžadované zákonnou úpravou. Zdôraznila, že nemožno zistiť, ž čoho žalobca usudzuje, že z jej strany došlo k uplatneniu nižšieho nároku, než je v skutočnosti patrí. Žiadala o vrátenie finančných prostriedkov zodpovedajúcich rozdielu medzi finančnou čiastkou poskytnutou je žalovaným a platbami jej uhradenými uplatňujúci tiež nárok na úroky z omeškania. Navrhovala rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť.
6. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.
7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods.1, 2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné. Rozsudok je vecne správny, z ktorých dôvodov ho odvolací súd podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.
8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 9. októbra 2019 o 10.45 hod. v pojednávacej miestnosti č. 202/II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods.1, 3 CSP.
9. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
10. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci je naplnený chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, ku ktorej dochádza vtedy, keď súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo keď zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
11. Odvolateľom tvrdené odvolacie dôvody neboli naplnené. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, podal výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa relevantných hmotnoprávnych zákonných ustanovení. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne, v súlade so zmyslom a účelom aplikovanej zákonnej úpravy, rozsudok je úplne a presvedčivo odôvodnený spĺňajúci náležitosti § 220 CSP.
12. S dôvodmi napadnutého rozsudku sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods.2 CSP), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd doplňuje:
13. Tak, ako na to správne poukazoval súd prvej inštancie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008 (ES) (Rím I.) v Článku 6 bod. 1 písm. a/ a b/ a bod. 2 jednoznačne konštatuje, že zmluva uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, keď voľba iného rozhodného práva nemôže zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktoré poskytujú ustanovenia krajiny jeho obvyklého pobytu, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou. Niet pochýb, že takýmito ustanoveniami je aj § 20, § 24b zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý sa uplatňuje aj na tzv. iných veriteľov, postavenie ktorého subjektu mal vzhľadom na povahu úveru žalovaný (§ 2 písm. c zákona č. 129/2010 Z.z.). Uvedené ustanovenia obsahuje kogentný zákaz poskytovania úverov, pôžičiek spotrebiteľom veriteľmi v rámci ich podnikania, bez povolenia alebo nad rozsah povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska. Oznámením Národnej banky Slovenska bolo potvrdené, že spoločnosť žalovaného takýmto povolením nedisponuje, teda akékoľvek uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi na území Slovenskej republiky znamenalo konanie v rozpore so zákonom a na základe toho založené záväzkové vzťahy sú neplatné podľa § 39 OZ v spojení s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z.
14. Na súde prvej inštancie nebol sporný a žalovaným spochybňovaný rozsah nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď oproti sume poskytnutých finančných prostriedkov v rozsahu 450 € žalobkyňa plnila žalovanému 928 €. Zo žiadnych skutkových tvrdení žalobkyne nemožno vyvodiť, aby žiadala niečo iné, alebo v nižšom rozsahu, ako to mylne uvádzal žalovaný v odvolaní. Z neplatnej zmluvy sú strany sporu povinné si vzájomne vrátiť všetko, čo podľa nej dostali (§ 451, § 457 OZ). To znamená, že žalovanému patrí právo na vrátenie sumy finančných prostriedkov poskytnutých žalobkyni, nad uvedený rozsah, teda vo výške 478 €, mu vznikla povinnosť na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu. Žalovaný, ktorý nereagoval na výzvu (žalobu) na vydanie bezdôvodného obohatenia, je v omeškaní s vrátením finančného dlhu, preto súd správne priznal žalobkyni aj nárok na úroky z omeškania, odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby, od ktorého času preukázateľne žalovaný získal vedomosť o výške a povahe jeho záväzku. Úroky z omeškania boli priznané v súlade s úpravou § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., keď výška úrokov zodpovedá hodnote diskontnej sadzby ECB platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, čo v danom prípade činí 5% z dlžnej sumy ročne.
15. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by spochybnili zákonnosť a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto bol tento v celom rozsahu potvrdený v súlade s § 387 ods. 1 CSP. Zákonu zodpovedajúce je tiež rozhodnutie o náhrade trov prvoinštančného konania, vychádzajúce z rešpektovania zásady zodpovednosti strán sporu za procesný výsledok konania podľa § 255 CSP.
16. V súlade s § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania, keď procesne neúspešný odvolateľ nemá právo na náhradu trov a žalobkyňa, ktorá je úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní, má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému.
17. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).