Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/281/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: ASSCHER, s.r.o., IČO: 46 636 641, Košická 48, Bratislava, zastúpený: JUDr. Martin Polák, advokát, Poštová 14, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 104041267/2016 zo dňa 05.10.2016, jednohlasne, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.

Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

I.

Rozhodnutia správnych orgánov

1. Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 05.10.2016 žalovaný potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Daňovým úradom Bratislava (ďalej aj ako „správca dane“) č. 103458921/2016 zo dňa 07.07.2016 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“), ktorým správca dane podľa o správe daní (ďalej aj ako „daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2013 v sume XXX.XXX Eur a súčasne mu v tej istej sume nepriznal nadmerný odpočet DPH.

2. Správca dane na základe vykonaných kontrolných zistení ustálil, že v danom prípade nevznikla daňová povinnosť, nakoľko nebolo preukázané skutočné dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na predmetných faktúrach a zároveň nebol preukázaný pôvod a fyzická existencia deklarovaného tovaru

- investičných diamantov.

II.

Žaloba

3. Žalobca považoval rozhodnutia vydané v oboch stupňoch za nezákonné a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal ich zrušiť a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie.

4. Uviedol, že správca dane dospel k záveru o nepreukázaní materiálnej existencie uskutočnenia nákupu tovaru, a tak právu na odpočítanie DPH, len z indícií. Správca dane podľa žalobcu v žiadnom prípade nespochybnil samotné nadobudnutie tovaru, len poukázal na skutočnosti, ktoré odvodene spôsobujú nedôveryhodnosť daňového subjektu. V tejto súvislosti mal za to, že správca dane vykonal niektoré

dôkazy, ktoré nemajú logický súvis s preverením uskutočnenia dodania a nevykonal iné, ktoré by tiež mali potvrdzovať reálnosť dodania tovaru. Spochybnil záver správcu dane o tom, že zástupcovia jednotlivých daňových subjektov, a to U.. O. P. (H., X..H..E..) a U.. P. F. (žalobca), sa nevedia k obchodnej činnosti a účtovníctvu vyjadriť. Zdôraznil, že osoba právneho zástupcu sa k obchodným aktivitám vyjadriť nevie a dokonca kvalifikovane ani nemôže. Splnomocnený zástupca zastupuje len záujmy daňového subjektu v rámci predmetnej daňovej kontroly.

5. Namietal, že správca dane vo vzťahu k uneseniu dôkazného bremena vôbec nevyhodnotil všetky dôkazy a opieral sa o irelevantné skutočnosti. Žalobca za účelom preukázania realizácie dodania a následného predaja tovaru ku kontrole predložil príslušné doklady preukazujúce jeho tvrdenia o nadobudnutí a následnom dodaní tovaru. Poukázal na to, že nemá žiadnu inú možnosť objektívnejšie preukázať nadobudnutie a dodanie tovaru, ako predložením hodnoverných listinných dôkazov. Dôkazom predloženým žalobcom ku kontrole nebola len faktúra, ale aj ďalšie podklady, a to dodávateľská faktúra a dodací list, v ktorých je tovar nepochybne špecifikovaný spôsobom neumožňujúcim jeho zámenu, vrátane príslušných certifikátov. Ďalej išlo o GIA Report Check, čo je výstup z verejne dostupnej databázy investičných diamantov potvrdzujúci vystavenie jedinečného osvedčenia k týmto tovarom. Na základe tejto databázy si kupujúc môže preveriť vlastnosti a pravosť tovaru. Tieto výstupy podľa žalobcu potvrdzujú existenciu tovaru. Tiež účtovné knihy a doklady, ktorými žalobca preukázal účtovanie zdaniteľných plnení. Rovnako tak poukázal na rámcové zmluvy o dodávke tovaru uzavreté medzi žalobcom ako odberateľom a spoločnosťou T. X., X..H..E.. ako dodávateľom a tiež medzi žalobcom ako dodávateľom a spoločnosťou X. X., X..H..E.. ako odberateľom. Zmluva o poskytnutí bezpečnostnej služby má podľa žalobcu potvrdzovať realizáciu bezpečnostného prevozu tovaru na trase Košice - Praha. V danom prípade sa tovar prepravoval za účasti bezpečnostnej služby, pričom v tejto súvislosti žalobca namietal nepreverenie uskutočnenej prepravy tovaru zo strany správcu dane. Žalobca tiež predložil podklady preukazujúce uskladnenie tovaru od momentu jeho nadobudnutia do momentu jeho dodania, čo si správca dane môže zistiť aj porovnaním doby nájmu bezpečnostnej schránky, kde bol tovar uskladnený. Ani túto skutočnosť správca dane do úvahy nevzal.

6. Žalobca ďalej poukázal na fotokópiu „Přiznání k dani z přidané hodnoty spoločnosti X. X., X..H..E..“. Uviedol, že do rámcovej zmluvy s uvedenou spoločnosťou ako odberateľom bola z dôvodu opatrnosti zo strany žalobcu doplnená požiadavka vzájomnej povinnosti zmluvných strán poskytnutia fotokópií daňového priznania pre daňové účely, ktorou by si strany mohli navzájom kontrolovať splnenie ich daňových povinností. Daňové priznanie uvedenej spoločnosti žalobca predložil správcovi dane v rámci kontroly, a preto nechápal, že české orgány poskytli informáciu o nulovom daňovom priznaní. Podľa žalobcu mal správca dane túto nezrovnalosť odstrániť, keďže žalobca pri zachovaní maximálnej opatrnosti už viac urobiť nemohol. Dôvodil, že predložil aj v prípade dodania tovaru riadne podpísané faktúry a preberacie protokoly, kde je opäť zo strany odberateľa potvrdené prevzatie tovaru, ktorý bol špecifikovaný podľa nezameniteľných čísel certifikátov. Rovnako z odberateľom podpísaných záväzných objednávok je podľa žalobcu nepochybné, ako prebiehal celý obchod a tiež časová nadväznosť jednotlivých obchodných operácií. Namietal, že správca dane nezobral do úvahy a v rozhodnutí nespomenul ani tieto listiny. Správca dane tiež nespomenul predloženú a oboma stranami podpísanú zápisnicu z obchodného stretnutia medzi spoločnosťou T. X., X..H..E.. a žalobcom, ktorá deklaruje priebeh obchodu a objednávania tovaru.

7. Zastával názor, že výpoveď dodávateľa tovaru samotné dodanie tovaru potvrdzuje. V tejto súvislosti poukázal na to, že správca dane spochybňuje dodanie tovaru na základe tvrdenia dodávateľa tovaru, v rámci ktorého sa nevedel vyjadriť k podrobnostiam obchodných aktivít. Zdôraznil, že je vecou správcu dane, aby vo vzťahu k takémuto subjektu vykonal príslušné opatrenia a kroky za účelom preverenia si jeho obchodných aktivít, avšak jeho spochybnenú dôveryhodnosť správca dane nemôže prenášať na žalobcu. Nie je vecou žalobcu, aby sa vyjadroval k obchodným partnerom, avšak uskutočnenie dodania tovaru potvrdil zástupca daňového subjektu C. A.. Rovnako skutočnosť, že sa nepodarilo skontaktovať zástupcu odberateľa v Českej republike nemôže byť žalobcovi na ujmu. Poukázal na to, že počas celej kontroly riadne spolupracoval a správcovi dane poskytol maximálnu súčinnosť.

8. Ďalej žalobca poukázal na právny rámec výsledkov predmetnej daňovej kontroly, t.j. nesprávneho vyhodnotenia záverov uvedených v rozhodnutiach, ktoré sa opierajú o indície vyvodzované z nedôveryhodnosti iných daňových subjektov, pričom zo strany žalobcu došlo k riadnemu plneniu všetkých povinností a zachovaniu maximálnej miery opatrnosti pri vstupovaní do obchodných vzťahov. V

tejto súvislosti s poukazom na judikatúru Európskeho súdneho dvora uviedol, že prenos zodpovednosti a vyvodenie záveru o neunesení dôkazného bremena je v danom prípade neopodstatnené. Dôvodil, že z rozhodnutia správcu dane nevyplýva nepriznanie vzniknutej daňovej povinnosti dodávateľom žalobcu. Mal za to, že ak dodávateľ žalobcu daňovú povinnosť priznal, tak mu vznikla, a teda mu nie je jasné, v čom malo dôjsť k porušeniu a o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“). Zdôraznil, že z kontroly je nepochybné splnenie podmienok podľa uvedených zákonných ustanovení, a teda žalobca použil tovar na účely svojho podnikania a daň bola voči nemu uplatnená iným platiteľom dane.

III.

Vyjadrenie žalovaného

9. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 16.02.2017, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Dôvodil, že žalobca v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie november 2013 uviedol nadmerný odpočet vo výške XXX.XXX Eur, ktorý vyplynul z odpočítania dane z deklarovaného nadobudnutia investičných diamantov v zmysle dodávateľských faktúr dodávateľa T. X., X..H..E.. Poukázal na výpoveď bývalého konateľa tejto spoločnosti C. A., ktorý bol konateľom spoločnosti aj v čase realizácie obchodov, t.j. od 20.11.2011 do 06.02.2014 a ktorý vo veci dodania investičných diamantov a predloženia dokladov uviedol, že nevie čo bolo hlavným predmetom činnosti a pravdepodobne žiadny ďalší obchod, okrem sprostredkovania predaja investičných diamantov, neuskutočnil. Podľa jeho výpovede spoločnosť nemala zamestnancov, nepamätal si účtovníčku spoločnosti a tiež, či jej platil. Rovnako si nepamätal mená dodávateľov, osôb vystupujúcich za dodávateľov, množstvo investičných diamantov a adresu prenajatej kancelárie v Košiciach, kde mal obchod prebehnúť. Tiež ani sumu uvedenú na blankozmenke, ktorá mu mala byť uhradená v hotovosti. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že dodávateľská spoločnosť T. X., X..H..E.. zanikla dňa 07.02.2014 bez likvidácie a jej právnym nástupcom v dôsledku zlúčenia sa stala spoločnosť H., X..H..E.., ktorá bola zrušená bez likvidácie a ex offo vymazaná z obchodného registra dňa 26.10.2016. Podľa zistení miestne príslušného správcu dane spoločnosť H., X..H..E.. na adrese zapísanej v obchodnom registri nesídlila, nemala žiadne označenie ani poštovú schránku. Rovnako sa všetky výzvy na predloženie dokladov príslušnému správcovi dane vracali s poznámkou „adresát neznámy“. Splnomocnená zástupkyňa spoločnosti H., X..H..E.. U.. O. P. mala uviesť, že pre spoločnosť len preberala poštu a zastupovala ju v styku so štátnymi inštitúciami. Nemala k dispozícii žiadne doklady ani za spoločnosť H., X..H..E.. a ani za spoločnosť T. X., X..H..E.. O činnosti týchto spoločností nevedela uviesť žiadne informácie.

10. Ďalej žalovaný poukázal na to, že správca dane žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií preveroval dodanie tovaru (investičných diamantov) českému daňovému subjektu X. X., X..H..E.. v zdaňovacom období december 2013. Výsledok zisťovania českého správcu dane bola skutočnosť, že uvedený daňový subjekt je registrovaný na DPH od 25.06.2013 a za zdaňovacie obdobia jún 2013 až marec 2014 podával nulové daňové priznania k DPH. Za apríl 2014 a máj 2014 mu zo strany správcu dane nebol priznaný nadmerný odpočet DPH. Uvedený daňový subjekt nepredložil žiadne doklady, s príslušným správcom dane nespolupracoval, a teda nepreukázal žiadne nadobudnutie tovaru zo Slovenska. Žalovaný tiež poukázal na to, že splnomocnený zástupca žalobcu U.. P. F. navrhol správcovi dane zabezpečenie svedka T. C., bývalého spoločníka a konateľa spoločnosti X. X., X..H..E.., ktorý mal potvrdiť realizáciu predmetnej obchodnej transakcie. Splnomocnený zástupca žalobca však správcovi dane dňa 07.02.2015 oznámil, že p. C. sa mu vyhýba a jeho účasť na pojednávaní u správcu dane sa mu nepodarí zabezpečiť.

11. Podľa žalovaného na základe vykonaného dokazovania a vyhodnotenia všetkých dôkazov vo vzájomnej súvislosti sa v žiadnom článku preverovaného obchodného reťazca nepotvrdila existencia tovaru. To znamená, že spochybnenie tovaru správcom dane žalobca nepreukázal ani nijakým spôsobom nevyvrátil. Uviedol, že činnosť žalobcu bola vyhodnotená ako činnosť vykonávaná s cieľom získania daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovanými právnymi predpismi upravujúcimi mechanizmus fungovania DPH. Mal za to, že žalobca napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v nedodržal princíp fungovania mechanizmu DPH. Podľa názoru žalovaného správca dane dostatočne preukázal skutočnosť, že dodávateľská spoločnosť T. X., X..H..E.. nenadobudla investičné diamanty a z tohto dôvodu ich nemohla žalobcovi dodať. Poukázal na to, že spoločnosť T. X., X..H..E.., ktorej konateľom bol C. A., po prevzatí finančného obnosu dňa 23.12.2013 za zdaniteľný obchod (dodanie investičných diamantov) bola na základe rozhodnutia jediného spoločníka

a konateľa z toho istého dňa 23.12.2013 dobrovoľne zrušená a jej právnym nástupcom bola spoločnosť H., X..H..E.., ktorej jediným spoločníkom a konateľom bol opäť C. A.. Táto spoločnosť bola od 25.03.2014 bez konateľa a od 08.05.2014 bol ako jediný spoločník zapísaný Y. Y. N. W. Y. M.. Podľa názoru žalovaného tieto skutočnosti rozporujú tvrdenia žalobcu o preverení jeho obchodného partnera z hľadiska rizikovosti, korektnosti pri realizácii obchodu a postavenia na trhu s investičnými diamantmi. Zdôraznil, že ani C. A. a ani splnomocnená zástupkyňa spoločnosti H., X..H..E.. sa nevedeli vyjadriť k zdaniteľnému obchodu, t.j. nepreukázali uskutočnenie zdaniteľného obchodu ani v prípade nadobudnutia tovaru a ani v prípade jeho dodania žalobcovi. Tvrdenia C. A. (viď bod 9 tohto rozhodnutia) žalovaný nepovažoval za potvrdenie reálneho uskutočnenia zdaniteľného obchodu s investičnými diamantmi, pri ktorom dochádzalo k odovzdaniu a prevzatiu niekoľko stotisícového finančného obnosu hotovosti. V kontexte zistení českého správcu dane ohľadom spoločnosti X. X., X..H..E.. mal žalovaný za to, že žalobcom predložené daňové priznanie k DPH podané uvedenou spoločnosťou je nepravdivé, vyfabrikované a nezodpovedá realite. K žalobcom poukazovaným dokladom ako dohoda o vyplňovacom práve k blankozmenke, zmluva o dodávke tovaru, zmluva o poskytovaní bezpečnostnej služby a zmluva o nájme bezpečnostnej schránky, žalovaný uviedol, že nie sú dôkazom preukazujúcim skutočnú existenciu tovaru - investičných diamantov.

12. Dôvodil, že primárnou povinnosťou toho, kto požaduje od štátu vrátenie nadmerného odpočtu DPH, je preukázať, že na jeho vrátenie má právny nárok. Ak je platiteľ v pozícii dodávateľa, tak preukazuje, že zdaniteľné plnenie uskutočnil tak, ako je uvedené na faktúrach. Ak je platiteľ v pozícii odberateľa, rovnako musí preukázať, že zdaniteľné plnenie sa reálne uskutočnilo tak, ako je deklarované na dokladoch. Skutočnosť, že si žalobca splnil povinnosť predložiť doklady za kontrolované zdaniteľné obdobie nie je postačujúca na preukázanie reálneho uskutočnenia hospodárskych operácií. Podmienkou priznania nároku na odpočítanie dane u daňového subjektu nie sú dodávateľské faktúry alebo iné listinné doklady, ale reálne uskutočnenie nákupu tovarov a preukázanie ich použitia na dodávky tovarov alebo služieb ako platiteľ. Mal za to, že žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane. Dá sa preto od daňovníka oprávnene očakávať, že v zmysle daňových predpisov má pri daňovej kontrole preukázať, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a rovnako tak, kto predmetný tovar skutočne dodal. Je potom na úvahe daňového subjektu, akým spôsobom si zabezpečí dôkazy preukazujúce dodanie tovaru osobou uvedenou na faktúrach.

13. Uviedol, že správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach s ohľadom na všetky zistené skutočnosti. Na základe vykonaného dokazovania a preukázaných kontrolných zistení správca dane dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v zmysle a , nepreukázal nadobudnutie investičných diamantov od dodávateľa T. X., X..H..E.. a taktiež ich dodanie českej spoločnosti X. X., X..H..E.. Žalobca preukazoval nárok na odpočítanie dane faktúrami, o ktorých pravdivosti správca dane vzhľadom na zistené skutočnosti nadobudol pochybnosti. Podľa žalovaného záver správcu dane zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami . Žalobca bol aktívnou súčasťou fakturačných reťazcov spoločností, ktoré napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v zneužili princíp fungovania mechanizmu DPH s cieľom získať daňovú výhodu.

IV.

Konanie na správnom orgáne

14. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu na základe Oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 27.01.2014 kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie november 2013, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 100117368 zo dňa 08.01.2016, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 15.01.2016. Žalobca sa v stanovenej lehote k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril podaním doručeným správcovi dane dňa 27.01.2016, v ktorom v rozsahu žalobných dôvodov rozporoval závery správcu dane vyjadrené v protokole. Oznámením zo dňa 31.05.2016 (doručeným dňa 08.06.2016) správca dane žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu upovedomil o prerokovaní predložených pripomienok a určil termín uskutočnenia pojednávania na deň 29.06.2016. V tento deň sa žalobca ani jeho právny zástupca prerokovania pripomienok k protokolu nezúčastnili z dôvodu, že prerokovanie pripomienok je len formálnym nestotožnením sa s

námietkami žalobcu, a teda ide o úkon, ktorý nemá žiadny relevantný význam. Toto odôvodnenie neúčasti na prerokovaní pripomienok k protokolu oznámil právny zástupca žalobcu správcovi dane elektronickou poštou už dňa 30.05.2016, o čom bol spísaný úradný záznam zo dňa 31.05.2016

15. Správca dane kontrolou predložených dokladov zistil nasledovné skutočnosti, ktoré neskôr premietol do protokolu a preskúmavaného rozhodnutia.

16. Žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období november 2013 odpočítal daň z tovarov a služieb nakúpených v tuzemsku v zmysle v celkovej výške XXX.XXX Eur z dodávateľských faktúr od dodávateľa T. X., X..H..E.., a to za nákup investičných diamantov. Nadmerný odpočet DPH v uvedenej sume žalobca deklaroval v riadnom daňovom priznaní DPH za predmetné zdaňovacie obdobie. Pri začatí daňovej kontroly žalobca predložil aj niektoré doklady za zdaňovacie obdobie december 2013, a to odberateľskú faktúru zo dňa 03.12.2013 pre českého odberateľa X. X., X..H..E.. za predaj investičných diamantov. Priložil k nej aj záväznú objednávku, preberací protokol k dodávke tovaru, potvrdenie o zaplatení blankozmenky č. 01/2013, rámcovú zmluvu o dodávke tovaru a dohodu o vyplňovacom práve k blankozmenke.

17. Do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9104408/5/1031797/2014 zo dňa 19.03.2014 konateľ žalobcu p. Š. Š. popísal, že tovar (diamanty) prijal od dodávateľa T. X., X..H..E.. v novembri 2013 v kancelárii U.. P. F. na Š. J. Q. O. s tým, že v decembri 2013 boli diamanty prenesené do Českej republiky a v reštaurácii v Prahe na Václavskom námestí odovzdané konateľovi odberateľa (spoločnosť X. X., X..H..E..) T. C..

18. Do zápisnice č. 9104408/5/2886025/2014/Mič zo dňa 18.06.2014 svedok C. A. (ako v rozhodnom čase jediný konateľ a spoločník spoločnosti T. X., X..H..E..) okrem iného uviedol, že nevie čo bolo hlavným predmetom činnosti, ale uskutočnil sprostredkovanie predaja diamantov a žiadny iný obchod pravdepodobne neuskutočnil. Spoločnosť T. X., X..H..E.. nemala mať žiadnych zamestnancov ani splnomocneného zástupcu. Účtovníctvo mala viesť externá účtovníčka, ktorej meno a adresu si nepamätal, i keď jej posielal doklady do Bratislavy. Nepamätal si ako účtovníčke platil, alebo či vôbec platil. Podľa ich vzájomnej dohody (ak si dobre pamätal) boli ústne dohodnutí, že ak budú obchody pokračovať, tak jej zaplatí. Nepamätal si mená dodávateľov diamantov z dôvodu ich väčšieho počtu, ale mali byť zo Slovenska. Nevedel konkretizovať koľko kusov diamantov bolo predmetom obchodov, avšak obchody mali prebiehať v Košiciach na rôznych miestach. K úhrade dodávateľom malo dôjsť až po tom, keď boli vykonané úhrady od žalobcu. Obchody mali byť kryté zmenkami a zaplatené v hotovosti, avšak nevedel uviesť kde a kedy. Rovnako si nepamätal mená osôb vystupujúcich za dodávateľov. Nepamätal si adresu, na ktorej mala mať spoločnosť T. X., X..H..E.. prenajatú kanceláriu v Košiciach, kde mal prebehnúť obchod so žalobcom po predchádzajúcom obchodnom stretnutí asi v mesiaci október 2013. Spoločnosť T. X., X..H..E.. bola dňa 07.02.2014 dobrovoľne vymazaná z obchodného registra v dôsledku rozhodnutia jediného spoločníka o zrušení spoločnosti bez likvidácie a jej zlúčení s nástupníckou spoločnosťou H., X..H..E..

19. Na základe dožiadania miestne príslušného správcu dane bolo zistené, že na adrese sídla spoločnosti H., X..H..E.. sa nachádza starší dom, ale nie je tam žiadne označenie sídla ani poštovej schránky spoločnosti. Zásielky adresované uvedenej spoločnosti sa miestne príslušnému správcovi dane opakovane vracali s poznámkou „adresát neznámy“. Do dňa 25.03.2014 bola splnomocnenou zástupkyňou spoločnosti H., X..H..E.. U.. O.na P., ktoré miestne príslušnému správcovi dane telefonicky oznámila, že o terajšej činnosti uvedenej spoločnosti nemá žiadne vedomosti, v čase zastupovania preberala hlavne jej korešpondenciu a zastupovala spoločnosť v styku so štátnymi inštitúciami. Uviedla, že nikdy nemala k dispozícii žiadne doklady spoločnosti H., X..H..E.. ani spoločnosti T. X., X..H..E.. a nevedela k činnosti oboch spoločností uviesť žiadne informácie.

20. Na základe medzinárodnej výmeny informácií správca dane zistil, že česká spoločnosť X. X., X..H..E.. bola registrovaná k DPH od 25.06.2013 a za zdaňovacie obdobia jún 2013 až marec 2014 podávala nulové daňové priznania k DPH. Za apríl 2014 a máj 2014 mu zo strany príslušného správcu dane nebol priznaný nadmerný odpočet DPH. Od júna 2014 táto spoločnosť nepodáva daňové priznania. Dňa 17.12.2014 bolo uvedenej spoločnosti príslušným správcom dane odoslané predvolanie, avšak na predvolanie sa nikto nedostavil a od uvedenej spoločnosti neboli doručené žiadne doklady. Príslušný správca dane na základe medzinárodného dožiadania nemohol potvrdiť žalobcom deklarované dodanie tovaru uvedenej spoločnosti do Českej republiky.

21. Na základe zistení vyplývajúcich z predmetnej daňovej kontroly vydal správca dane vo veci v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, s ktorého závermi sa stotožnil aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí, pričom odôvodnenia týchto rozhodnutí sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe a detailnejšie sa súd k jednotlivým ich častiam vyjadril nižšie.

V.

Posúdenie veci

22. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (, ) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

23. Podľa v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

24. Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

25. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

26. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

27. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

28. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

29. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

30. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

31. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

32. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

33. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

34. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

35. Podľa veta prvá a druhá daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

36. Podľa ods. l právo na odpočítanie dane z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

37. Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

38. Podľa právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

39. Daňový poriadok v ustanovení § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v . Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

40. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri správe daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho

zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

41. Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie, a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia), pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.

42. V uvedenom prípade správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady vo veci vrátenia nadmerného odpočtu DPH v tom smere, že sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ (spoločnosť T. X., X..H..E..), ktorý je uvedený na predmetných faktúrach, aj fakturované zdaniteľné obchody (dodanie tovaru - investičných diamantov) skutočne dodal žalobcovi. Správca dane dostatočným dokazovaním zisťoval existenciu, resp. pôvod predmetného tovaru - investičných diamantov. Dodanie predmetného tovaru sa na základe riadneho a dostatočného dokazovania správcom dane nepotvrdilo u dodávateľa T. X., X..H..E.. Na základe výpovede jediného spoločníka a konateľa tejto spoločnosti v rozhodnom čase C. A. (viď bod 18 tohto rozsudku) bolo správcom dane správne spochybnené nadobudnutie diamantov uvedenou spoločnosťou. Tento svedok neuviedol v zásade žiadne relevantné informácie, ktorými by potvrdil nadobudnutie predmetných diamantov predtým, ako ich mala jeho spoločnosť T. X., X..H..E.. dodať žalobcovi. Ohľadom námietky žalobcu o tom, že osoba právneho zástupcu sa k obchodným aktivitám vyjadriť nevie a nemôže, súd na tomto mieste dodáva, že podľa vyjadrenia konateľa žalobcu p. Š. Š. (viď bod 17 tohto rozsudku) boli diamanty prijaté od dodávateľa T. X., X..H..E.. práve v kancelárii právneho zástupcu žalobcu U.. P. F. na Š. J. Q. O.. Už len táto skutočnosť nasvedčuje tomu, že právny zástupca žalobcu by o okolnostiach deklarovaného obchodu (dodania diamantov) vedieť mal.

43. Zároveň žalobca nevyvrátil pochybnosti správcu dane o jeho následnom intrakomunitárnom dodaní tovaru do Českej republiky. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že za účelom získania informácií o predmetných obchodných prípadoch bola uskutočnená medzinárodná výmena informácií (viď bod 20 tohto rozsudku), zistenia z ktorej spochybňujú žalobcom deklarované dodanie tovaru pre českú spoločnosť X. X., X..H..E.. a tieto pochybnosti sa žalobcovi vyvrátiť nepodarilo. Vzhľadom na nekontaktnosť uvedenej spoločnosti nebolo možné zistiť ďalšie prípadné skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu. Nie je povinnosťou správcu dane vyhľadávať za žalobcu dôkazy svedčiace v jeho prospech. Týka sa to napríklad nevykonania dokazovania vo vzťahu k preprave a uskladneniu tovaru. Na zisteniach spochybňujúcich skutočnosti deklarované žalobcom nič nemení ani predložené daňové priznanie X. X., X..H..E.., ktoré odporuje zisteniam správcu dane vyplývajúcim z medzinárodnej výmeny informácií.

44. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 daňového poriadku, keď z vykonaného dokazovania vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru, pričom všetky okolnosti celkom jednoznačne nasvedčujú tomu, že žalobca sa podieľal na fakturácii tovaru - investičných diamantov, avšak bez reálneho dodania.

45. Samotné preukázanie dodávky tovaru len listinnými dokladmi nemožno považovať za dôkaz, na základe ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle . Skutočnosť, že žalobca má doklady od svojho dodávateľa, ešte nedokazuje, že dodávky boli aj skutočne realizované. Faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru

dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Podľa názoru súdu bolo v danom prípade potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne ako účastník fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH.

46. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. V daňovom konaní je dôkazné bremeno na platiteľovi, ktorý preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

47. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. -17 zo dňa 23.02.2011 vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.

48. Správca dane na základe šetrení u dodávateľa žalobcu vyhodnotil obchodné prípady dôvodne tak, že k dodaniu tovaru v skutočnosti nedošlo. Podľa názoru súdu sa v priebehu daňového konania jednoznačne preukázalo, že nie je možné zistiť pôvod tovaru. Právo na odpočítanie dane si pritom môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo nebolo preukázané.

49. Žalobca tým, že predložil ku kontrole faktúry, ako aj iné doklady (napríklad verejne dostupné certifikáty GIA Report Check, rámcové zmluvy o dodávke tovaru, zmluvy o poskytnutí bezpečnostnej služby), ešte nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal riadne dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o existencii fakturovaného tovaru, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným tovarom alebo službami a zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v preukáže.

50. Nie je sporné, že bol prijímaný práve v súvislosti so vstupom SR do EÚ a za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ (v zásade smerníc ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje v spojení s prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie). Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii s tým, že od 01. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

51. Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 01. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom 399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 01. januára 2008.

52. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057), teda pri predmetnej smernici od 1. 1. 2008.

53. Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99 22.5.2003, Zb. s. I-5197), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak okrem splnenia ďalších dvoch podmienok, transpozičná lehota smernice už uplynula (rozsudok Súdneho dvora EÚ Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477).

54. Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že žalobca skutočne nepreukázal samotnú existenciu (pôvod) a dodanie tovaru dodávateľom T. X., X..H..E.. Súd sa s týmto názorom stotožnil.

55. Smernica 2006/112 v súlade so svojimi článkami 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 01. januára 2007 právnu úpravu Únie v oblasti DPH, a to najmä šiestu smernicu. Podľa odôvodnení 1 a bolo prepracovanie šiestej smernice nevyhnutné v záujme prezentovania všetkých ustanovení uplatniteľných jasným a prehľadným spôsobom v zmenenej štruktúre a znení bez toho, aby sa podstatne zmenil jej obsah. Ustanovenia smernice 2006/112 sú v podstate zhodné so zodpovedajúcimi ustanoveniami šiestej smernice.

56. Článok , ktorý obsahuje v podstate zhodné ustanovenia ako tie, ktoré sú uvedené v článku 22 ods. 8 šiestej smernice, v znení vyplývajúcom z článku 28h poslednej uvedenej smernice stanovuje: „Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. Možnosť ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3“.

57. Aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 07. decembra 2010, R, C-285/09, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10).

58. Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak,

nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10).

59. Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (pozri rozsudok z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., Halifax a i.; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, , ako aj Dankowski).

60. V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc, a to za súčasného akceptovania a udržania neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe.

61. Súdny dvor EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

62. Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 19. augusta 2010 napríklad vyplýva, že v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi.

63. Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty. Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by daňové orgány od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od svojho dodávateľa. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady

týkajúce sa iného subjektu predkladať. Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodov ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov riadneho a dostatočného dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že obchod skutočne existoval.

64. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami . Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce v predložení formálne vyhotovených dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne ako účastník fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňového subjektu zúčastneného na kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

65. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie vydané v prvom stupni správcom dane, je vecne správne, a preto súd žalobu ako nedôvodnú v súlade s zamietol.

66. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa v spojení s , avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

67. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 ( v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).