Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/88/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcov: X/ F.. O. G., J.. XX. X. XXXX, G. X. X, G., X/ Z.. H. G., J.. XX. XX. XXXX, G. X. X, G., žalobcovia 1, 2 zastúpení Mgr. Martinom Majerčíkom, advokátom, Krajinská 30, Bratislava, proti žalovaným: X/ V.. S. H., J.. XX. X. XXXX, G. G., Š. XX, X/ D. H., J.. XX. X. XXXX, G. Š. XX, G., žalovaní 1, 2 zastúpení JUDr. Jánom Mišurom, advokátom, Záhradnícka 27, Bratislava, o zaplatenie 3.836 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1, 2 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. 10. 2016 č.k. - 249, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e .

Žalobcovia 1, 2 m a j ú voči žalovaným 1, 2 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1, 2 povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1 a žalobkyni 2 sumu 624 € s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 624 € od 14. 3. 2013 do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaným 1, 2 priznal voči žalobcom 1, 2 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 67,47 %. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že medzi sporovými stranami došlo k uzatváraniu viacerých zmlúv, ktorých cieľom mal byť prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo strany žalobcov ako predávajúcich strane žalovaných ako kupujúcich. K samotnému prevodu vlastníckeho práva však nedošlo, nakoľko žalovaní v konečnom dôsledku neboli ako vlastníci sporných nehnuteľností zapísaní do katastra nehnuteľností, čo nebolo medzi stranami sporné. Skúmanie dôvodu nezavkladovania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností v prospech žalovaných a teda dôvodu nenadobudnutia ich vlastníckeho práva, nebolo predmetom tohto konania. Súd prvej inštancie pre účely posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku vychádzal len zo záveru, že žalovaní vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli, nakoľko v zmysle § 133 ods. 2 Obč. zák. sa toto nadobúda až okamihom vkladu do katastra.

2/ Žalobcovia v konaní uplatňovali voči žalovaným nárok na peňažné plnenie, ktorého dôvodnosť opierali o skutočnosť, že im vznikli výdavky v súvislosti s vypratávaním žalovaných zo spornej nehnuteľnosti (rozostavanej stavby), ktorí túto užívali bez právneho dôvodu. Konštatoval, že v prípade, ak by sa žalobcom podarilo v konaní preukázať nimi tvrdené skutočnosti, teda to, že žalovaní v rozhodnej dobe nemali užívacie právo k nehnuteľnosti a túto nehnuteľnosť napriek tomu užívali a na výzvu žalobcov (ktorým svedčí právo nehnuteľnosť nerušene užívať) túto nevypratali, v súvislosti s vynaložením preukázaných výdavkov spojených s vysťahovaním, prevozom a uložením vecí, patriacich žalovaným, by žalobcom vznikol nárok na ich náhradu. Tieto výdavky by totiž predstavovali

náklady, ktoré vznikli žalobcom v priamej príčinnej súvislosti s neoprávneným konaním žalovaných (užívanie cudzej nehnuteľnosti, uskladňovanie vecí v tejto nehnuteľnosti a jej nevypratanie na výzvu zákonných užívateľov). Tieto výdavky predstavujú škodu na majetku žalobcov, ktorá spočíva vo vynaložení finančných prostriedkov, účelne použitých na zabezpečenie žiaduceho a zákonného stavu

- teda zabezpečenie možnosti riadneho užívania nehnuteľnosti žalobcami (vlastníkmi). Súd by preto kvalifikoval takto vynaložené prostriedky ako skutočnú škodu na strane žalobcov. V tejto súvislosti zdôraznil, že v civilnom sporovom konaní nie je povinnosťou sporovej strany právne kvalifikovať uplatnený nárok. Jeho povinnosťou v zmysle je len pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie. Právne posúdenie a právna kvalifikácia spočíva na súde. Preto súd prvej inštancie nepovažoval za významnú argumentáciu právneho zástupcu žalovaných o tom, že žalobcovia v konaní neuviedli presne, akým konaním žalovaným im mala byť spôsobená škoda.

3/ Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že medzi žalobcami a žalovanými došlo k uzavretiu dvoch zmlúv o budúcej kúpnej zmluve. Obe predložené zmluvy stanovovali termín uzavretia kúpnej zmluvy do 31. 5. 2007. Hoci do konania nebol založený dodatok k zmluve o budúcej zmluve, uzavretej dňa 28. 2. 2007, ktorý predlžoval lehotu na uzavretie kúpnej zmluvy, je zrejmé, že sporové strany aj po dátume 31. 5. 2007 pokračovali v jednaniach týkajúcich sa jej možného uzavretia. Je zrejmé, že dňa 1. 6. 2007 prevzali žalobcovia od žalovaných sumu 1.963,200,-Sk, ktorá síce bola definovaná ako pôžička, avšak najmä s prihliadnutím na to, že jej splatenie bolo viazané na okamih povolenia vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, resp. jej vrátenie bolo podmienené rozhodnutím katastrálneho úradu o zamietnutí vkladu, je zrejmé, že táto suma mala predstavovať časť uhrádzanej kúpnej ceny za nehnuteľnosti. V tomto prípade mal súd za to, že vôľou oboch sporových strán nebolo uzavretie zmluvy o pôžičke, ale poskytnutie časti kúpnej ceny budúcim predávajúcim a následné umožnenie užívania nehnuteľnosti budúcim kupujúcim a to až do okamihu, kedy nedôjde po právnej stránke k perfektnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Táto nepomenovaná zmluva predstavuje zastretý právny úkon, ktorý zodpovedal vôli účastníkov záväzkových vzťahov. Súd prvej inštancie preto neprisvedčil argumentácii právneho zástupcu žalovaných o uzavretí zmluvy o pôžičke. Z čestného vyhlásenia zo dňa 1. 6. 2007 je však zrejmé, že časť kúpnej ceny 1.964.200,-Sk bola žalobcami prevzatá, pričom títo poskytli žalovaným od 1. 6. 2007 nehnuteľnosť. Vzhľadom na ďalšie listinné dôkazy (zápisnica o odovzdaní a prevzatí meračov zo dňa 4. 6. 2007) je zrejmé, že úmyslom zmluvných strán bolo odovzdanie nehnuteľnosti do užívania, ktoré zahrňovalo nielen uskladňovanie si vecí, ale aj osobné užívanie.

4/ V konaní bola do spisu založená kúpna zmluva, týkajúca sa práve sporných nehnuteľností, podpísaná oboma zmluvnými stranami, avšak s rozdielnym dátumom (12. 6. 2007 a 20. 6. 2007). Ak chce kupujúci nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, právny poriadok predpokladá aj ďalší krok a to je vklad tohto práva do katastra nehnuteľnosti. Ak v tomto prípade žalovaní tvrdia, že nemali k dispozícii originál uzavretej zmluvy, mohli sa voči žalobcom domáhať vydania tejto listiny. Žalovaní sa však (v inom konaní) domáhali určenia platnosti uzavretej kúpnej zmluvy, ktorú žalobu súd zamietol pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu na určení. Takýmto výrokom by súd totižto neupravil definitívne a jednoznačne právne postavenie sporových strán, ani by po praktickej stránke nevyriešil sporné momenty medzi nimi. Ak sa teda žalovaní domáhali vydania takéhoto rozhodnutia, aj v prípade, že by súd žalobe vyhovel, nedošlo by k zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra v ich prospech. V súvislosti s ustaľovaním ďalších skutkových východísk pre posúdenie dôvodnosti nároku uplatňovanému v tomto konaní, súd prvej inštancie ďalej zistil, že dňa 25. 6. 2007 na rokovaní sporových strán žalobcovia vyzvali žalovaných na vypratanie nehnuteľností. Žalovaní listom zo dňa 3. 7. 2007 odstúpili od zmluvy o pôžičke a žiadali vrátiť poskytnuté plnenie vo výške 3.004.200,-Sk. Rovnako bolo nesporné, že dňa 29. 6. 2007 sa dostavil k spornej nehnuteľnosti žalobca 1, ktorý sa snažil svojpomocne

- bez potrebných odborných skúseností - otvoriť vchodové dvere. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že to bol žalobca 1, kto neodborným konaním vchodové dvere, ktoré sa následne nedali zavrieť, poškodil, keď mal takúto činnosť prenechať profesionálnej službe. K poškodeniu dverí teda došlo konaním žalobcu 1. Z tohto dôvodu následné výdavky súvisiace s výmenou dverí a strážením nehnuteľností, boli výdavkami, ktoré nevznikli v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaných, ale v príčinnej súvislosti s neodborným konaním žalobcu 1. Aj v prípade, ak by súd prvej inštancie priznal náhradu výdavkov vynaložených v roku 2007, práve položky súvisiace s výmenou dverí a strážením nehnuteľnosti by nemohol vyhodnotiť ako dôvodný nárok. Príčinná súvislosť medzi neoprávneným konaním žalovaných

a škodou, ako jedna z podmienok priznania nároku na náhradu škody, totiž v tomto prípade splnená nebola.

5/ Súd prvej inštancie nepriznal žalobcom náhradu výdavkov, ktoré vynaložili žalobcovia v roku 2007 na opravu a lištovanie dverí 12.004,50 Sk, prepravné, skladovacie a sťahovacie služby 36.699,50 Sk, výmenu zámku 7.449,50 Sk a ochranu objektu 40.281,50 Sk (spolu v prepočte 3.201 €) a to vzhľadom na námietku premlčania týchto nárokov, vznesenú v konaní žalovanými. Uplatnený nárok po právnej stránke posúdil súd prvej inštancie ako nárok na náhradu škody. Vychádzal preto z kombinovanej premlčacej doby, tak subjektívnej ako aj objektívnej. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a začína plynúť okamihom splnenia dvoch subjektívnych kritérií nositeľa hmotnoprávneho oprávnenia. Súd skúma na jednej strane okamih vzniku vedomosti o škode, teda o tom, že došlo k ujme určitého druhu a rozsahu, objektívne vyčísliteľnej a takej, ktorú si môže uplatniť nositeľ oprávnenia na súde. Druhým kritériom začiatku plynutia subjektívnej lehoty je vedomosť o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcovia mali vedomosť o škode, jej výške a rozsahu dňom, kedy uhradili faktúry, vystavené dodávateľmi služieb. Z jednotlivých príjmových pokladničných dokladov je zrejmé, že tieto boli žalobcami vyplatené už v júli 2007. Tiež v tomto čase bolo žalobcom zrejmé, kto za škodu zodpovedá. Mali vedomosť o tom, koho vypratávajú z nehnuteľnosti, ktorú podľa ich názoru mohli užívať len oni ako vlastníci. Od uhradenia jednotlivých faktúr v júli 2007 preto začala plynúť subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula v júli 2009 (pre každú uhradenú faktúru zvlášť). Žaloba bola podaná až v roku 2010, teda po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby. Vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania prvoinštančný súd nemohol priznať žalobcom nárok na zaplatenie sumy 3.201 €, ktorá tvorila súčet žalobcami uhradených výdavkov v roku 2007. Aj vzhľadom na vyššie naznačené súdne úvahy súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodný argument žalobcov, že medzi sporovými stranami prebiehalo súdne konanie pod sp. zn. , ktoré bolo právoplatne skončené až v roku 2012 a až z výsledku ktorého mohli nadobudnúť istotu ohľadne vzniku zodpovednosti žalovaných za škodu. Dôvodom je to, že predmet konania tak, ako bol definovaný v petite tejto žaloby, by aj v prípade úspechu, nemenil právne postavenie sporových strán. Na základe takéhoto výroku by sa žalovaní nestali vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, ani by im nesvedčilo iné právo, v sebe zahrňujúce užívacie právo k nehnuteľnosti. Z dôvodu premlčania časti uplatneného nároku na zaplatenie výdavkov súvisiacich s vysťahovaním vecí žalovaných zo spornej nehnuteľnosti a ich uskladnením, vynaložených v roku 2007, súd prvej inštancie preto žalobu v tejto časti zamietol.

6/ Žalobcovia si v konaní uplatnili aj náhradu škody, ktorá im vznikla v súvislosti s demontážou, balením, odvezením a následným skladovaním vecí, patriacich žalovaným. Tieto veci boli odstránené zo spornej nehnuteľnosti v roku 2012, čo nebolo v konaní sporné. Rovnako z vyjadrení sporových strán je zrejmé, že pred demontážou a odvezením týchto vecí, žalobcovia vyzvali žalovaných písomne na prevzatie týchto vecí (uvedené potvrdil žalovaný 1 v rámci výsluchu dňa 8. 6. 2016, pričom dodal, že na písomnú výzvu aj písomne odpovedali, avšak svoje veci si nevyzdvihli z dôvodu, že nebolo zrejmé, komu tieto patria; potvrdil však, že žalobcovia im oznámili aj to, kde veci uložili; tvrdenie žalovaného 1 potvrdila aj žalovaná 2). Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že veci patriace žalovaným boli zo spornej nehnuteľnosti - domu - demontované (vykonal X. M., pričom cenu 350 € za poskytnutie tejto služby žalobcovia uhradili dňa 2. 10. 2012, čo je zrejmé z priloženého pokladničného dokladu), odvezené spoločnosťou Agrio, a.s. (čo osvedčuje faktúra vystavená touto spoločnosťou, pričom uhradenie ceny za službu 130 € žalobcami osvedčuje príjmový pokladničný doklad), a tieto boli následne skladované (čo je zrejmé z potvrdenia spoločnosti TRIV s.r.o. za cenu 144 €, ktorá bola i vyplatená, čo osvedčuje priložený výpis z účtu). Súd prvej inštancie dodal, že časť istiny 11,30 €, ktorá mala byť vyplatená za baliace potreby, nebola v konaní preukázaná. Hoci priložený pokladničný doklad osvedčil kúpu určitých tovarov, skutočnosť, či boli tieto aj reálne použité pri balení vecí patriacich žalovaným, sa žalobcom v konaní nepodarilo preukázať. V súvislosti s touto časťou uplatneného nároku súd skúmal, či v roku 2012 existoval zákonný alebo zmluvný nárok žalovaných na užívanie nehnuteľností, resp. nárok na uskladnenie si vecí v spornej nehnuteľnosti. Uzavrel, že vlastnícke právo žalovaní k nehnuteľnosti nenadobudli. Z tohto práva si teda nemohli odvodzovať existenciu nároku nehnuteľnosť užívať. Hoci v zmysle vyššie uvedeného čestného vyhlásenia zo dňa 1. 6. 2007, poskytli v roku 2007 žalobcovia nehnuteľnosť žalovaným, je zrejmé, že v roku 2012 už tento záväzok neexistoval. V prvom rade trvanie tohto záväzku bolo ohraničené vrátením sumy 1.964.200,-Sk žalobcami. Z obsahu odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. -152 súd zistil, že žalovaní sami v tomto konaní uvádzali, že žalobcovia im dňa 6. 7. 2007 uhradili sumu 2.500.000,-Sk. Táto suma prevyšovala sumu 1.964.200,-Sk, na vrátenie ktorej

bola z časového hľadiska viazaná možnosť žalovaných nehnuteľnosť užívať. Skutočnosť, že žalovaní žiadali od žalobcov zaplatiť vyššiu sumu, odôvodňovanú inými právnymi titulmi, už v tomto konaní nie je relevantné. Podľa názoru súdu, obe strany v zmysle vyhlásenia zo dňa 1.6.2007 mali vôľu ponechať možnosť užívania nehnuteľnosti buď do okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva (čo sa nestalo), alebo do okamihu vrátenia sumy 1.964.200,-Sk, čo nastalo 6. 7. 2007. Týmto dátumom zanikol nárok žalovaných na užívanie nehnuteľnosti. Skutočnosť, že záväzkami osvedčenými spomenutým čestných vyhlásením, sa už žalovaní necítili byť viazaní, je zrejmá aj z toho, že v liste zo dňa 3. 7. 2007 odstúpili od „zmluvy o pôžičke". Z vykonaného dokazovania možno ustáliť, že v roku 2012 už žalovaným nesvedčal žiadny právny titul, na základe ktorého mohli nehnuteľnosť užívať alebo si v nej uskladňovať svoje veci. Preto ak žalobcovia v roku 2012 požiadali žalovaných o prevzatie svojich vecí, resp. ich vypratanie, bola ich výzva dôvodná, nakoľko neboli povinní skladovať cudzie veci vo svojej nehnuteľnosti. Ak na túto výzvu žalovaní nereagovali, postup žalobcov, ktorí tieto demontovali, z nehnuteľnosti odstránili a následne uskladnili, nebol v rozpore so zákonom. Naopak, žalovaní im svojim konaním zasahovali do výkonu ich vlastníckeho práva, čím porušili svoju zákonnú povinnosť. V dôsledku tohto konania vznikla na strane žalobcov škoda, zodpovedajúca účelne vynaloženým nákladom za demontáž, vypratanie, odvoz a uskladnenie vecí žalovaných. Nakoľko boli splnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu, súd prvej inštancie časť uplatneného nároku, spočívajúcu v zaplatení sumy 624 € žalobcom priznal.

7/ Suma 624 € pozostáva z úhrady za demontáž vecí vo výške 350 €, ich prevoz vo výške 130 € a ich uskladnenie vo výške 144 €. Súd prvej inštancie sa v súvislosti s priznaním tejto časti istiny zaoberal aj námietkami žalovaných, že odvoz vecí v roku 2012 realizovala spoločnosť Agrio, a.s., v ktorej ako štatutárny orgán pôsobil v rozhodnej dobe žalobca 1. Hoci táto skutočnosť je zrejmá z výpisu z Obchodného registra, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nemožno stotožňovať žalobcu 1 ako fyzickú osobu so spoločnosťou Agrio, a.s ako právnickou osobou. Rovnako zostalo len v rovine nepreukázaných tvrdení a špekulácií žalovaných, že plnenie v skutočnosti nebolo tejto právnickej osobe žalobcami vyplatené. Na osvedčenie skutočnosti, že došlo k reálnemu plneniu zo strany žalobcov spoločnosti Agrio, a.s., bola do spisu založená vyúčtovacia faktúra, ako aj príjmový pokladničný blok. Tieto listinné dôkazy súdu postačovali na preukázanie riadneho vyplatenia tejto časti istiny. Pokiaľ ide o žalovanými namietanú neúplnosť príjmových pokladničných dokladov, súd prvej inštancie skutočnosť, že príjmové pokladničné doklady neobsahujú konkrétne číslo dokladu, nemožno v konaní vyhodnotiť ako dôkaz preukazujúci neuhradenie súm v nich uvádzaných. Uvedené doklady totiž inak obsahujú údaje, z ktorých súd môže vyvodiť, kto, komu, kedy a za akú službu uhradil konkrétne uvedenú sumu. Žalovaní sa v konaní bránili tiež tým, že žalobcovia v inom súdnom konaní opisovali rozhodné skutočnosti odlišne ako v tomto konaní. Súd prvej inštancie k uvedenej námietke uviedol, že nie je rozhodujúce, akým spôsobom argumentujú žalobcovia v inom konaní, kde figurujú v pozícii žalovaných, v prípade, ak v tomto konaní žalobcovia svoje tvrdenia preukázali aj prostredníctvom iných, najmä listinných dôkazov.

8/ Z priznanej výšky istiny súd prvej inštancie priznal žalobcom aj právo na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške a to od dátumu 14. 3. 2013, teda odo dňa nasledujúceho po dni, kedy žalovaní obdržali rozšírenie žalobného návrhu o túto sumu. Vychádzal pritom z ustanovenia § 563 Obč. zák., kedy je dlžník povinný plniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

9/ O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle , keď vychádzal z pomeru úspechu sporových strán. Nakoľko bolo možné konštatovať len čiastočný úspech žalovaných v konaní o vzájomnej žalobe, náhradu trov bolo potrebné pomerne rozdeliť v zmysle . Pomer rozdelenia trov konania zodpovedá víťazstvu žalovaných vo veci samej zníženého o pomernú časť ich neúspechu (teda 3.212,30 € - 624 € = 2.588,30 €; táto suma predstavuje 67,47 % z celkovej sumy uplatnenej v žalobe 3836,30 €, čo vyjadruje podiel úspechu žalovaných v tomto konaní).

10/ Uvedený rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalovaní 1, 2, ktoré smerovalo voči vyhovujúcemu výroku a voči výroku o trovách konania. Odvolanie podali z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prípade odvolacej námietky, podľa ktorej mal súd prvej inštancie znemožniť strane svojím procesným postupom, aby táto uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalovaní 1, 2 vytýkali súdu prvej inštancie že v rámci dokazovania nezabezpečil pripojenie súdnych spisov toho istého prvoinštančného súdu, ktoré sa týkali tých istých skutkových okolností a tvrdení strán v konaní, ktoré už boli raz preukazované a mohli mať vplyv na rozhodovanie vo veci. Išlo o súdne súpisy vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. . Je síce pravdou, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí krátko vyjadril k rozhodnutiam súdov v konaniach pod sp. zn. a sp. zn. , avšak ich oboznámenie bolo navrhnuté s ohľadom na dôkazné prostriedky obsiahnuté v týchto spisoch, vyjadrenia strán v týchto konaniach. Žalobcovia mali odlišné vyjadrenia k rozhodným skutočnostiam vo vyššie uvedených konaniach, čo je významné z hľadiska hodnotenia dôveryhodnosti nimi prednášaných tvrdení. Súd prvej inštancie totiž nemohol hodnotiť jednotlivé dôkazy vo vzájomnej súvislosti a úkony procesnej obrany a útoku zo strany žalovaných z hľadiska hodnotenia súdu nemali váhu, ktorú mať mohli, pokiaľ by súd vykonal dokazovanie v rozsahu navrhovanom žalovanou stranou. Rozhodnutie súdu tak bolo podľa žalovaných aj prekvapivé, keď sa žalovaná strana až z rozsudku dozvedela o tom, čo má súd prvej inštancie za preukázané a to z dôkazov, ktoré boli priamo konkrétnymi skutočnosťami spochybňované (účtovné doklady k údajným nákladom, totožnosť údajných nákladov), ale aj o záveroch, ktoré boli vyvodzované z jednotlivých dôkazov (záver o vlastníctve vecí demontovaných z nehnuteľnosti žalobcov, údajné zastieranie právnych úkonov, oprávnenosť/neoprávnenosť užívania stavby žalovanými). S ohľadom na absenciu ďalších úvah súdu prvej inštancie sa tiež upiera žalovanej strane právo oboznámiť sa s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a takto rovnako zasahuje do práva na spravodlivý súdny proces.

11/ Žalovaní 1, 2 poukazovali v odvolaní na to, že v konaní vedenom na tamojšom súde prvej inštancie pod sp. zn. vec skončilo neúspechom žalovaných pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, žalobcovia pôvodne nepovažovali kúpnu zmluvu za neexistujúcu, neskôr ju začali považovať za neplatnú. V konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. rozhodol súd o povinnosti vrátiť sumu zadržanú (žalobcami) titulom zmluvnej pokuty, pričom pri hodnotení dôkazov túto skutočnosť vyhodnotil v tomto konaní ako bezvýznamnú, čo žalovaní považujú za nepochopiteľné. Pri vykonaní dôkazu oboznámením sa s obsahom spisu sp. zn. by sa súd mohol oboznámiť aj so skutočnosťou týkajúcou sa posúdenia pôžičky a aj vracania pôžičky v zmysle vyhlásenia žalobcov zo dňa 1. 6. 2007. Nevykonanie oboznámenia sa s obsahom spisu v podobe tvrdení žalobcov v jednotlivých zápisniciach v konaní sp. zn. takto mohlo mať vplyv na zistenie skutkového stavu a vyvodenie právnych záverov z neho. V konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom sa rieši otázka, komu patria veci odmontované zo stavby žalobcov; oboznámením sa s obsahom tohto spisu by súd prvej inštancie zistil, že veci, o ktorých tvrdia žalobcovia, že mali byť prevážané zo stavby žalobcov sa nezhodujú so špecifikáciou, ako je uvádzaná a preukazovaná v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. . Príkladmo žalovaní 1, 2 v odvolaní uviedli, že v nehnuteľnosti sa nikdy nenachádzala v stavbe chladnička a mraznička, ako to má vyplývať z dokladov predložených žalobcami. Žalovaní tam totiž mali zabudovanú kombinovanú chladničku a nie chladničku a mrazničku. Súd prvej inštancie tak zasiahol do práva žalovaných na spravodlivý proces. Vykonanie žalovanými navrhovaného dokazovania by prispelo k zisteniu rozhodujúcich skutočností, a to, či vôbec mohli také náklady vzniknúť, ak takéto veci žalovaní do stavby žalobcov nevniesli a nezabudovali. Žalovaní 1, 2 dodali, že v konaní vedenom pod sp. zn. bola dohodnutá aj obhliadka vecí, avšak následne, keď sa mala realizovať, začali žalobcovia tvrdiť, že veci už neexistujú, z čoho možno vyvodiť jedine ten záver, že neboli schopní uniesť dôkazné bremeno na svoje tvrdenia. Z dokladov, predložených žalobcami nemožno vyvodiť skutočnosť, že sa „náklady“ žalobcov majú týkať práve žalovaných. Žalovaní v tejto súvislosti zopakovali svoje tvrdenie o tom, že žalovaní nikdy nemali dva kusy chladiacich zariadení - chladničku a mrazničku, ale že títo kupovali len jednu kombinovanú chladničku a táto aj bola zabudovaná ako spotrebič. Navyše žalobcami predkladané doklady vykazujú formálne vady z hľadiska zákona o účtovníctve, z ktorého dôvodu ich súd nemal takto posudzovať a brať do úvahy. Žalovaní 1, 2 ďalej v odvolaní opätovne pripomenuli, že síce vecnoprávne boli vlastníkmi nehnuteľnosti vždy žalobcovia, avšak žalovaní sa v nehnuteľnosti zdržiavali oprávnene. Zdôraznili, že vzhľadom na povahu vecí zabudovaných do stavby, je naturálna reštitúcia, t.j. vrátenie vecí, nie dosť dobre možná. Sami žalobcovia v tomto a aj v konaní sp. zn. ako žalovaní, potvrdili, že bola nutná nákladná demontáž a odstránenie vecí, ktoré mohli dobre slúžiť na mieste, kde boli. Záver súdu prvej inštancie o tom, že pôžička nebola pôžičkou, ale zastretým právnym úkonom, je podľa žalovaných nesprávnym a ničím nepodloženým skutkovým zistením v otázke vôle účastníkov právneho úkonu na strane žalovaných, ktorá uvedené nikdy netvrdila a žiadnu takúto vôľu neprejavovala. Skutočnosť, či sa pohľadávka na vrátenie pôžičky mala započítať voči pohľadávke žalobcov na časť kúpnej ceny v prípade

povolenia vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaných podľa jednostranného vyhlásenia žalobcov alebo sa pôžička mala po splnení rozväzovacej podmienky vrátiť, neznamená, že nešlo o pôžičku. Z jednostranného vyhlásenia žalobcov je totiž zrejmé, že ináč sú povinní vrátiť peniaze a to v konkrétnej lehote. Žalovaní nikdy poskytnuté plnenie za nič iné ako pôžičku nepovažovali, zo žiadneho dôkazu nevyplýva opak, a preto dovolávať sa voči nim zastretého právneho úkonu nie je možné. Názor súdu, že skutočnosť, že príjmové pokladničné doklady neobsahujú konkrétne číslo dokladu, nie je významná a neznamená, že sumy neboli žalobcami resp. niektorými z nich skutočne uhradené, označili žalovaní za nesprávny a nedostatočne podložený vykonaným dokazovaním, resp. tieto úvahy neboli súdom prvej inštancie presvedčivo vysvetlené. Pokiaľ má pokladničný doklad formálne nedostatky, tak nejde o pokladničný doklad podľa zákona, čo má vplyv na jeho dôkaznú hodnotu. Žalovaná strana poprela pravdivosť a autentickosť týchto dokladov. Osobitne žalovaní nesúhlasili s rozhodnutím súdu pokiaľ ide o percentuálne vyčíslenie úspechu žalovaných v konaní, poukazujúc na to, že spočiatku bol v konaní uplatňovaný len jeden nárok, v ktorej časti súd žalobu celkom zamietol, t.j. v danej časti boli žalovaní 100 % úspešní. Pomer úspechu vo veci by sa tak mal podľa žalovaných uplatňovať až po tom, ako došlo k rozšíreniu žalobného návrhu o ďalšiu sumu 635,30 €. Žalovaní navrhovali v nimi napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že odvolací súd žalobu zamietne a prizná im nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v plno rozsahu.

12/ Na odvolanie žalovaných 1, 2 podali žalobcovia 1, 2 písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že s rozsudkom, napriek ich čiastočnému neúspechu (z dôvodu premlčaného nároku) súhlasia v celom rozsahu, majú za to, že súd prvej inštancie vo veci podrobne a dostatočne zhodnotil skutkový stav, správne zohľadnil všetky dôkazy a okolnosti a vo veci správne právne rozhodol. Tvrdenia uvádzané žalovanými v odvolaní označili žalobcovia za zavádzajúce, súd je v odvolaní len zaťažovaný subjektívnymi a špekulatívnymi teóriami o iných konaniach, ktoré ale pre dané konanie nemajú žiaden význam. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj Krajský súd v Bratislave, ktorý ako odvolací potvrdil svojím uznesením zo dňa 17.2. 2016 sp. zn. prvoinštančné uznesenie zo dňa 5. 10. 2015 č.k. - 96, ktorým bol zamietnutý návrh žalovaných na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania na tamojšom súde pod sp. zn. . Tvrdenie o údajnom nevykonaní dôkazov žalobcovia upriamili pozornosť na zápisnicu z pojednávania zo dňa 12. 10. 2016, kde právny zástupca žalovaných jasne uviedol, že žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie nemá. Napokon počas šesť rokov trvajúceho sporu mohli žalovaní kedykoľvek navrhnúť, prípadne doložiť akýkoľvek iný alebo ďalší dôkaz do súdneho spisu. Žalobcovia navrhli rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

13/ Na vyjadrenie žalobcov sa písomne vyjadrili žalovaní 1, 2 (č.l. 274, 275 spisu), ktorí zopakovali, že hoci aj odvolací súd potvrdili uznesenie prvoinštančného súdu o zamietnutí návrhu žalovaných na prerušenie konania, zároveň vo svojom potvrdzujúcom uznesení uviedol, že je potrebné vyriešiť prejudiciálnu otázku významnú pre konečné rozhodnutie, ktorá sa zároveň rieši aj v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. . Nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia v relutárnej forme uplatňované v konaní sp. zn. sa týkajú aj vecí, ktoré údajne mali žalobcovia demontovať zo stavby, skladovať, prevážať a pod., nevedno prečo mali žalovaní zostať vlastníkmi vecí, o ktorých žalobcovia priznali, že mohli dobre slúžiť aj tam, kde boli. Vyjadrenie, že žalovaná strana nemala návrhy na doplnenie dokazovania, neznamená, že vzala späť svoje dovtedajšie návrhy na vykonanie dokazovania. Žalovaní 1, 2 trvali na zamietnutí žaloby žalobcov v plnom rozsahu a priznaní im náhrady trov konania rovnako v plnom rozsahu.

14/ Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

15/ Podľa prechodných ustanovení účinného od 1.7.2016 (ďalej len „“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

16/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle a (t.j. vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa a ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1, 2 nie je dôvodné. 17/ Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne právne závery. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie aj náležite odôvodnil.

Odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje a na odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie odkazuje. K odvolacím námietkam odvolací súd poznamenáva nasledovné.

18/ V súdenej právnej veci (v časti napadnutej odvolaním) žalobcovia v im patriacej nehnuteľnosti demontovali viaceré veci (napr. elektrospotrebiče, kuchynskú sanitu) ktoré zakúpili a zabudovali žalovaní, v čase, kedy nehnuteľnosť (patriacu vlastnícky žalobcom) užívali. Keďže vlastníkmi predmetných zabudovaných či vnesených vecí boli žalovaní, nie žalobcovia, považovali žalobcovia za správne, aby žalovaní (po ukončení užívania nehnuteľnosti) uvedené veci z nehnuteľnosti odstránili (aby nehnuteľnosť vypratali) a keďže títo na ich výzvy nereagovali, urobili tak žalobcovia sami, na vlastné náklady. Tieto súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako škodu, ktorá vznikla žalobcom v dôsledku nekonania žalovaných. Výšku nákladov, ktoré boli spojené s demontážou, prepravou a skladovaním odmontovaných vecí (ku ktorej došlo 2. 10. 2012) vyčíslili žalobcovia na sumu 635,30 €, ktorú žiadali uhradiť od žalovaných na základe rozšíreného žalobného návrhu (rozšírený návrh podaný na súde dňa 12. 3. 2013). Žalobcovia vychádzali zo záveru, že predmetné - žalovanými zabudované veci - by predstavovali na ich strane bezdôvodné obohatenie na úkor žalovaných, nakoľko žalovaní boli vlastníkmi predmetných vecí. V súvislosti s tým žalovaní nastolili otázku, či v danom prípade obnovenie majetkového stavu (navrátenie do pôvodného stavu) v prípade zabudovaných spotrebičov ich demontážou, či demontážou kúpeľňovej sanity je v súlade so zásadou naturálnej reštitúcie, poukazujúc na ust. § 458 Obč. zák. súd prvej inštancie žalobcami uplatňovaný nárok po právnej stránke ale posudzoval ako nárok z titulu náhrady škody, na základe ust. § 420 v spojení s § 442 Obč. zák., podľa názoru odvolacieho súdu správne.

19/ V zmysle § 442 ods. 3 Obč. zák. sa škoda uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu. V danom prípade škoda žalobcov spočívala vo vynaložení nákladov (o ktoré sa zmenšil ich majetok), ktoré museli vynaložiť v dôsledku škodovej udalosti - vypratania nehnuteľnosti. Žalobcovia teda uplatňovali náhradu skutočnej (reálnej) škody. Pokiaľ ide o spôsob a rozsah náhrady škody zákon (cit. ust. § 442 ods. 3 Obč. zák.) preferuje náhradu škody v peniazoch (tzv. relutárnu náhradu) pred uvedením veci do pôvodného stavu. Peňažná náhrada škody umožňuje škodcovi „vykúpiť sa“ z jeho protiprávneho konania (v danom prípade užívanie nehnuteľnosti žalovanými v čase, kedy už pre užívanie neexistoval žiadny právny titul, keď odmietali nehnuteľnosť vypratať). Náhrada škody v peniazoch zároveň umožňuje poškodenému jednoduchšie vymáhanie svojho nároku na náhradu škody. O uvedení do predošlého stavu (tzv. naturálna reštitúcia) má právo rozhodnúť len poškodený, nie škodca. Žalobcovia žalovaných vyzývali na vypratanie nehnuteľnosti (a teda aj demontáž vecí, ktoré v nehnuteľnosti zabudovali či vniesli žalovaní, ako svoje vlastníctvo), avšak bezvýsledne. Za danej situácie tak žalobcovia pristúpili sami k vyprataniu nehnuteľnosti demontážou vecí, ktoré vlastnícky patrili žalovaným, v súvislosti s čím im vznikli náklady (pri demontáži, odvoze a skladovaní vecí žalovaných). Argumentácia ust. § 458 Obč. zák. (t.j. rozsah vydania bezdôvodného obohatenia), ktorú využili žalovaní, preto nebola namieste, keďže súd prvej inštancie v danom prípade z právneho hľadiska riešil otázku spôsobu a rozsahu náhrady škody, spôsobenej žalobcom a nie otázku náhrady nákladov spôsobených v súvislosti s vydaním bezdôvodného obohatenia (t.j. nešlo o aplikáciu ust. § 458 Obč. zák.). V danom prípade žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu škody (spočívajúcej v nákladoch ktoré im vznikli v súvislosti s vyprataním ich nehnuteľnosti), ktorú žiadali nahradiť v peniazoch, t.j. spôsobom, ktorý zákon (§ 442 ods. 3 Obč. zák.) preferuje.

20/ Žalovaní 1, 2 svoju obranu postavili ďalej na spochybňovaní svojho vlastníctva k niektorým demontovaným veciam. Aj tento argument odvolací súd vyhodnotil ako nepodstatný. Podľa zoznamu vecí, ktorý pripojili žalovaní k svojmu odvolaniu, boli týmito hnuteľnými vecami predovšetkým rôzne kuchynské spotrebiče ( umývačka riadu, chladnička, mraznička, digestor, varná plynová doska ), tiež kúpeľňová sanita. Žalovaní spochybňovali, či išlo naozaj v prípade vecí, ktoré nechali žalobcovia z nehnuteľnosti demontovať, odviezť a uskladniť, o veci v ich vlastníctve, keď ako príklad demonštrujúci, že nemuselo ísť o veci v ich vlastníctve, uvádzali záznam 1 ks chladničky a 1 ks mrazničky v písomnom zozname z 2. 10. 2012, poukazujúc na to, že oni do nehnuteľnosti vniesli a nechali zabudovať kombinovanú chladničku s mrazničkou a nie jednu chladničku a jednu mrazničku ( t.j. nie dva spotrebiče ); iný konkrétny príklad spochybňujúci ich vlastníctvo k demontovaným veciam žalovaní neuvádzali. V tomto príklade videli žalovaní nesúlad, ktorý má preukazovať, že žalobcami uplatňovaný nárok je neopodstatnený, keďže žalobcovia žiadajú priznať náklady spojené s vydaním vecí, o ktorých v skutočnosti existuje dôvodná pochybnosť, že sú vlastníctvom žalovaných. Odvolací súd tento nesúlad ako dôkaz o neopodstatnenosti nároku žalovaných na náhradu škody vo výške 624 €

nevyhodnotil. Žalovaní sami tvrdili, že si do kuchynskej linky v nehnuteľnosti žalobcov nechali zabudovať kombinovanú chladničku s mrazničkou ( t.j. ako 1 kus spotrebiča ). Niet sporu o tom, že tento kus elektrospotrebiča nebol žalovanými z nehnuteľnosti odmontovaný a premiestnený ( nič také žalovaní netvrdili ), potom ale muselo pri demontáži a odvoze žalobcami ísť o taký spotrebič, ktorý nechali zabudovať do kuchynskej linky ešte žalovaní. Pokiaľ kombinovanú chladničku s mrazničkou žalobcovia v spomenutom zozname označili ako 1 ks chladničky a 1 ks mrazničky ( t.j. spôsobom, ktorý by navodzoval dojem, že išlo nie o jeden, ale v skutočnosti o dva spotrebiče ), odvolací súd tento rozdiel chápe len ako nepresné označenie jedného spotrebiča - kombinovanej chladničky s mrazničkou; v konaní totiž neboli produkované žiadne dôkazy o opaku (že v kuchynskej linke v nehnuteľnosti boli zabudované osobitne chladnička a osobitne mraznička). Uvedený argument žalovaných tak podľa názoru odvolacieho súdu nebol spôsobilý spochybniť tvrdenie žalobcov, že v nehnuteľnosti demontovali (odviezli a uskladnili) len také veci, ktoré vlastnícky patrili žalovaným (keď s výnimkou príkladu o kombinovanej chladničke s mrazničkou žalovaní žiadny iný konkrétny príklad spochybňujúci ich vlastníctvo neuviedli; ich námietka v tomto smere zostala len všeobecná ).

21/ Neobstojí ani obrana žalovaných, že súd prvej inštancie nevyhovel ich návrhu na vykonanie dokazovania oboznámením sa s obsahom spisov, vedených na tamojšom prvoinštančnom súde pod sp. zn. , sp. zn. , či . Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že spis vedený pod sp. zn. nebolo možné pripojiť z dôvodu jeho predloženia na Najvyšší súd SR (na základe dovolania podaného F.. O. G. M. Z.. H. G. ); spis sp. zn. bol pripojený ku spisu sp. zn. , ktorý bol na účelom rozhodnutia o odvolaní predložený v tom čase na Krajský súd v Bratislave. Súd prvej inštancie si však zadovážil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 15. 1. 2014 č.k. - 151 v spojení s ( potvrdzujúcim ) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 5. 2016 č.k. - 186; ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 18. 10. 2010 č.k. - 112 v spojení s ( potvrdzujúcim ) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 1. 2012 č.k. - 132. Rovnako tak sa oboznámil s obsahom zápisnice z pojednávania zo dňa 3. 5. 2013 vo veci vedenej na tamojšom súde prvej inštancie pod sp. zn. , v zmysle návrhu žalovaných. Vykonanie týchto listinných dôkazov v prejednávanej právnej veci je zaznamenané v zápisnici z pojednávania zo dňa 12. 10. 2016 (č.l. 238 a nasl.), pričom zápisnica obsahuje aj záznam o tom, že právni zástupcovia ako žalobcov tak aj žalovaných v tejto veci zhodne uviedli, že obsah listinných dôkazov je im známy a k ich vykonaniu nemajú žiadne dotazy. O tom, aké dôkazy z navrhovaných budú v konaní vykonané rozhoduje súd; súd prvej inštancie zjavne považoval za dostatočné vykonanie dokazovania - pokiaľ ide o spisové materiály označené žalovanými - oboznámením sa s rozhodnutiami, ktoré boli prijaté v konaniach sp. zn. a sp. zn. , keďže uvedené rozhodnutia obsahovali v odôvodnení zhrnutie podstatného obsahu prednesov ako strán sporu, tak aj vykonaných dôkazov a napokon samotné odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Rovnako tak považoval za dostačujúce pripojenie zápisnice zo dňa 3. 5. 2013 v právnej veci sp. zn. ( na ktorú poukazovali žalovaní ). Odvolací súd daný postup prvoinštančného súdu nevyhodnotil ako postup, ktorý by znemožňoval stranám sporu uskutočňovať ich procesné práva v takej miere, že by tým porušil právo na spravodlivý súdny proces.

22/ V prípade žalovanými vytýkaných formálnych nedostatkov účtovných dokladov (ktorými žalobcovia preukazovali nimi vynaložené náklady na demontáž, odvoz a uskladnenie vecí žalovaných) môžu tieto nedostatky (chýbajúce čísla príjmového pokladničného dokladu na úhradových dokladoch) predstavovať prekážku pre ich akceptovanie pre potreby napr. daňového konania, avšak nie sú prekážkou pre vyvodenie záveru, či na ich základe došlo k vykonaniu či prijatiu úhrad. Námietku žalovaných o nedostatočnej vierohodnosti žalobcami predložených účtovných dokladov teda ani odvolací súd nepovažoval za relevantnú.

23/ Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil (, ), včítane výroku o nároku na náhradu trov konania, v ktorom súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní správne vychádzal z pomeru úspechu a neúspechu strán sporu v konaní, s prihliadnutím na predmet konania.

24/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. v spojení s , . V odvolacom konaní úspešným žalobcom 1, 2 priznal odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho

konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

25/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).