Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-51-2022.pdf
PDF · 129.93 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/51/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobkyne: E. T., W.. XX.X.XXXX, V. XXXX/ XXC, H. L., zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Skačániovou, Korzo Bélu Bartóka 789/3, Dunajská Streda, proti žalovanej: GARAJ & Partners s.r.o., Jozefská 3, Bratislava, IČO: 35 951 125, zastúpenej: Illová & Partners s. r. o., Drotárska cesta 35, Bratislava, IČO: 54 820 031, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.121,57 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 23C/12/2019, zo dňa 3.2.2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým zamietol žalobu, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e.
II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.), konanie v časti o zaplatenie 382,96 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 382,96 eura od 28.9.2018 do zaplatenia zastavil (výrok II.), žalovanej voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku (výrok III.) a rozhodol, že žalobkyni bude vrátený krátený súdny poplatok za žalobu vo výške 16,30 eura prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s., po právoplatnosti rozhodnutia (výrok IV.).
2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 20.3.2019 domáhala zaplatenia istiny vo výške 3.121,57 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo žalovanej sumy od 28.9.2018 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 17Csp/130/2017 sa Štátny fond rozvoja bývania ako žalobca, zastúpený spoločnosťou AENEA Legal s.r.o. (po zmene názvu GARAJ & Partners s.r.o.,) domáhal voči nej (v postavení žalovanej) zaplatenia istiny vo výške 15.524,34 eura s príslušenstvom na základe úverovej zmluvy o poskytnutí podpory v zmysle zákona č. 124/1996 Z. z., od ktorej Štátny fond rozvoja bývania jednostranne, s odkazom na čl. VIII, bod 8.4. zmluvy odstúpil, čo oznámil žalovanej a vyzval ju k úhrade dlžnej sumy. Nakoľko odstúpenie od úverovej zmluvy jej nebolo doručené, resp. platila fikcia doručenia, nemohla na to reagovať. Po doručení žaloby však kontaktovala Štátny fond rozvoja bývania so žiadosťou o vyčíslenie dlžnej sumy, na čo jej dňa 18.9.2018 právna zástupkyňa žalobcu oznámila, že je potrebné uhradiť istinu s úrokmi spolu vo výške 17.991,37 eura, ako aj trovy konania vo výške 4.649,84 eura, ktoré neboli žiadnym spôsobom špecifikované a zdôvodnené. Istinu s úrokmi ako aj požadovanými trovami konania uhradila dňa 26.9.2018, na základe čoho Okresný súd Dunajská Streda uznesením právoplatným dňa 15.12.2018 konanie zastavil.
3. Ďalej uviedla, že dňa 7.12.2018 oslovila žalovanú so žiadosťou, aby vyčíslila trovy právneho zastúpenia vzhľadom na vzniknuté pochybnosti o ich výške, na čo žalovaná v liste zo dňa 18.12.2018 uviedla, že vyčíslenie bolo žalobkyni zaslané dňa 6.9.2018 a toto úhradou celej dlžnej sumy vrátane trov konania plne akceptovala. Žalobkyňa však spochybnila, že by jej bolo vyčíslenie trov konania žalovanou zaslané a vlastným výpočtom vychádzajúc z úkonov právnej služby, vyplývajúcich zo spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 17Csp/130/2017, stanovila výšku trov právneho zastúpenia na sumu 1.528,27 eura, keď hodnotu jedného úkonu právnej služby stanovila sumou 309,55 eura, vychádzajúc z tarifnej hodnoty veci 15.524,34 eura a zohľadnila celkovo štyri úkony právnej služby, a to: prevzatie a prípravu právneho zastúpenia, žalobu, vyjadrenie k žiadosti o vyčíslenie dlžnej sumy zo dňa 6.9.2018 a späťvzatie žaloby spolu s režijným paušálom vo výške: 4 x 8,84 eura a 20 % DPH. Dodala, že nakoľko žalovanou vyúčtovaná výška trov konania bola v značnom nepomere so zákonne určenou sumou, dňa 5.2.2019 vyzvala žalovanú na vrátenie rozdielu najneskôr do 28.2.2019, načo žalovaná listom zo dňa 12.2.2019 oznámila, že aj naďalej zotrváva na svojom stanovisku ohľadom výšky trov právneho zastúpenia v súdnom konaní sp. zn. 17Csp/130/2017 a tieto považuje za účelne vynaložené. V ďalšom žalobkyňa poukázala na charakter trov konania definovaný v § 251 C. s. p., ako aj na ponímanie účelnosti trov konania v súdnej praxi (nález Ústavného súdu SR zo dňa 31.8.2008, sp. zn. IV. ÚS/147/2008, nález Ústavného súdu ČR zo dňa 25.7.2012, sp. zn. I. ÚS/988/2012), pričom mala za to, že žalovaná sa podľa § 451 Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatila na jej úkor tým, že získala majetkový prospech bez právneho dôvodu, keď trovy právneho zastúpenia uplatnila a vyčíslila v rozpore s platnými právnymi predpismi a tieto bez právneho nároku prijala.
4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že žalovaná v mene Štátneho fondu rozvoja bývania listom adresovaným žalobkyni zo dňa 18.9.2018 vyčíslila na základe jej žiadosti výšku dlžnej sumy na 18.105,18 eura spolu s príslušenstvom, ktorú žiadala uhradiť na označený účet Štátneho fondu rozvoja bývania a trovy konania na sumu 4.649,84 eura pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktoré žiadala zaplatiť na označený účet právneho zástupcu, pričom podľa žalobkyňou predloženého potvrdenia o bankovej transakcii bola dňa 26.9.2018 na účet AENEA Legal s.r.o. bezhotovostným spôsobom uhradená suma 4.649,84 eura pod variabilným symbolom XXXXXXXXXX.
5. Uznesením Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 26.10.2018, č. k. 17Csp/130/2017-480, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.12.2018, bolo konanie vo veci žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania, IČO: 31 749 542, Lamačská 8, Bratislava, zastúpeného: AENEA Legal, s.r.o., Jozefská 3, Bratislava, proti žalovanej: E. T., W.. L. XXX/XX, H. L., zastúpenej JUDr. Evou Skačániovou, Korzo Béla Bartóka 789/3, Dunajská Streda, predmetom ktorého bol peňažný nárok vo výške 15.524,34 eura s príslušenstvom, z dôvodu späťvzatia žaloby zastavené a žiadnej zo strán sporu nebol priznaný nárok na náhradu trov konania. Dôvodom nepriznania náhrady trov konania bola skutočnosť, že tieto boli v celom rozsahu uhradené spolu so žalovaným nárokom po začatí súdneho konania.
6. Žalobkyňa dňa 7.12.2018 vyzvala žalovanú na presné vyčíslenie už zaplatených trov konania vzhľadom na vzniknuté pochybnosti o ich výške, pričom žalovaná (AENEA Legal s.r.o.) v reakcii zo dňa 18.12.2018 uviedla, že vyčíslenie zostatku dlhu jej bolo zaslané dňa 6.9.2018 a žalobkyňa ho akceptovala úhradou celej dlžnej sumy vrátane trov právneho zastúpenia. Následne žalobkyňa listom zo dňa 5.2.2019 vyzvala žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške rozdielu medzi uhradenými trovami konania v sume 4.649,84 eura a ňou vyčíslenými trovami konania v sume 2.459,41 eura (trovy právneho zastúpenia za štyri úkony právnej služby a náhrady s nimi spojené v sume 1.528,27 eura + 931,14 eura za súdny poplatok), a to najneskôr v lehote do 28.2.2019. V odpovedi zo dňa 12.2.2019 žalovaná (GARAJ & Partners s.r.o.) uviedla, že aj naďalej zotrváva na doterajšom stanovisku ohľadom výšky trov právneho zastúpenia v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 17Csp/130/2017 a tieto v plej miere považuje za účelne vynaložené. Do pozornosti súčasne dala zmenu obchodného mena z AENEA Legal s.r.o. na GARAJ & Partners s.r.o.
7. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že žalobkyňa na výzvu súdu pred otvorením pojednávania konaného dňa 3.2.2022 uviedla, že v časti rozdielu medzi sumou 2.738,61 eura, ktorú označila v replike ako bezdôvodné obohatenie a sumou pôvodne uplatnenou v žalobe 3.121,57 eura, t. j. vo výške 382,96 eura s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 9 % ročne od 28.9.2018 do zaplatenia berie žalobu
späť a v tejto časti žiadala konanie zastaviť. Vychádzajúc z uvedeného konanie podľa § 124 ods. 1, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1, ods. 2 C. s. p. zastavil v časti rozdielu s príslušenstvom, t. j. v sume 382,96 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 382,96 eura od 28.9.2018 do zaplatenia (výrok II. rozsudku), pričom uviedol, že nesúhlas žalovanej nezisťoval, nakoľko by bol v zmysle § 146 ods. 1, veta druhá C. s. p. neúčinný. Zároveň dodal, že po pripustení čiastočného späťvzatia predmetom konania zostal nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2.738,61 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.738,61 eura od 28.9.2018 do zaplatenia.
8. Ozrejmil, že vo všeobecnosti sa v civilnom súdnom konaní pod pojmom vecná legitimácia rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán sporu vyplývajúca z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má sporová strana, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda ten, kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, a to aj bez návrhu strán sporu. Nedostatok vecnej legitimácie niektorej zo strán sporu, ako základnej podmienky pre úspešné uplatnenie každej žaloby, vedie k jej zamietnutiu bez toho, aby sa súd zaoberal meritórnym posúdením veci samej.
9. Uviedol, že v prejednávanej veci na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v konaní označenej žalovanej strany. Svoj záver odôvodnil tým, že nárok uplatnený titulom vydania bezdôvodného obohatenia žalobkyňa odôvodnila tým, že dňa 26.9.2018 zaplatila žalovanej za zastupovanie Štátneho fondu rozvoja bývania v spore vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda, pod sp. zn. 17Csp/130/2017, trovy konania žalovanou vyčíslené v rozpore s platnými právnymi predpismi a presahujúce výšku účelne vynaložených trov konania, čím sa prijatím plnenia bez právneho dôvodu bezdôvodne obohatila, keď medzi stranami nebola sporná samotná úhrada trov konania vo výške 4.649,84 eura na účet žalovanej dňa 26.9.2018. Z uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 17Csp/130/2017-480, zo dňa 26.10.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.12.2018 vyplynulo a medzi stranami rovnako nebolo sporné, že predmetom uvedeného konania bol peňažný nárok Štátneho fondu rozvoja bývania, právne zastúpeného AENEA Legal, s.r.o. (po zmene obchodného mena GARAJ & Partners s.r.o.) ako žalobcu v predmetnom konaní, uplatnený voči E. T. ako žalovanej, zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Skačániovou. Predmetné konanie bolo z dôvodu späťvzatia žaloby zastavené s tým, že vzhľadom na dobrovoľnú úhradu trov konania žalovanou nebol žiadnej zo strán sporu priznaný nárok na náhradu trov konania. Zhrnul, že spornou medzi stranami bola otázka dôvodnosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a s tým spojená účelnosť jednotlivých úkonov právnej služby vykonaných žalovanou počas tohto súdneho konania.
10. Dôvodil, že nárok na náhradu trov civilného konania predstavuje procesnoprávny nárok strany sporu, čo sa prejavuje aj v samotnom výroku súdneho rozhodnutia podľa § 262 ods. 1 C. s. p., kedy súd konštitutívne rozhodne buď tak, že niektorej zo strán sporu prizná podľa niektorej z procesných zásad nárok na náhradu trov konania, príp. vysloví, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Po rozhodnutí súdu o nároku na náhradu trov konania v meritórnom rozhodnutí, v druhej fáze (§ 262 ods. 2 C. s. p.) vyšší súdny úradník rozhodne o výške náhrady trov konania, ktorá sa v prípade zastúpenia strany sporu advokátom podľa § 263 ods. 1 C. s. p. vypláca advokátovi. Uvedené však nič nemení na tom, že sa jedná o procesný nárok strany sporu, ktorej bol priznaný voči protistrane, t. j. o nárok zo vzájomného procesného vzťahu strán sporu a advokát je v zmysle uvedeného ustanovenia len prijímateľom náhrady trov konania, t. j. zákonom určeným platobným miestom, z čoho vyplýva, že akákoľvek nároková požiadavka majúca základ v procesnom nároku na náhradu trov konania (napr. nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia majúci základ vo vyplatených trovách konania) môže byť úspešne uplatnená len voči strane sporu, nie priamo voči advokátovi, ktorý ju zastupoval.
11. Dodal, že súdna prax sa stabilne zhoduje na tom, že advokát, ktorému mali byť trovy konania vyplatené, nie je ani oprávnený vo vlastnom mene podať sťažnosť voči rozhodnutiu o výške trov konania, rovnako ani vo vlastnom mene nemôže podať návrh na vykonanie exekúcie za účelom vymoženia tohto nároku. Oprávneným subjektom je vždy účastník konania, ktorý sa právoplatnosťou rozhodnutia o výške
priznaných trov konania stáva veriteľom pohľadávky na náhradu trov konania. Pokiaľ sa preto v dôsledku vyplatenia trov súdneho konania mal niekto bezdôvodne obohatiť, vždy je to len samotná strana sporu a bezdôvodné obohatenie v takomto prípade nespočíva vo zväčšení majetku subjektu povinného z bezdôvodného obohatenia, ale v tom, že sa majetkový stav povinného (v danom prípade Štátneho fondu rozvoja bývania, ktorý jediný bol vo vzájomnom hmotnoprávnom aj procesnoprávnom vzťahu so žalobkyňou v konaní vedenom Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 17Csp/130/2017) v dôsledku splnenia dlhu treťou osobou (žalobkyňou) nezmenšil, preto žalovanou stranou v spore mal byť ten, za koho sa úhradou trov konania plnilo, t. j. v danom prípade Štátny fond rozvoja bývania.
12. Podporne poukázal na to, že právny záver, v zmysle ktorého pasívne vecne legitimovaným subjektom na vydanie bezdôvodného obohatenia v súvislosti s trovami súdneho konania nie je advokát, ale sám účastník, ktorému bola priznaná náhrada trov konania, zodpovedá aj v tomto smere konštantnej judikatúre súdov vyššieho stupňa (napr. uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 2.2.2017, č. k. II. ÚS/85/2017-9, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/763/2015, sp. zn. 4Cdo/12/2006, sp. zn. 4Cdo/122/2003 a R 104/1994), keď právne závery prijaté v predmetných rozhodnutiach sú vo svojej podstate aplikovateľné aj na daný prípad bez ohľadu na to, že vychádzajú z rozdielneho skutkového stavu týkajúceho sa bezdôvodného obohatenia vzniknutého vyplatením náhrady trov konania podľa rozhodnutia, ktoré bolo neskôr na základe mimoriadneho opravného prostriedku zrušené. Poznamenal, že na použiteľnosť týchto právnych záverov nemá vplyv ani zmena procesnoprávneho predpisu prijatím Civilného sporového poriadku, ktorý nárokovú otázku a otázku platobného miesta vo vzťahu k náhrade trov konania upravuje vo svojej podstate rovnako.
13. Do pozornosti dal aj skutočnosť, že predmetom žalobkyňou uhradených trov konania boli aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktoré predstavujú príslušenstvo žalovanej pohľadávky majúce základ v hmotnom práve (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) na rozdiel od charakteru trov právneho zastúpenia vzniknutých a uplatnených od okamihu začatia súdneho konania, čo žalobkyňa rovnako pri uplatnení žalovaného nároku žiadnym spôsobom nereflektovala. Dodal, že najčastejšie sa jedná o režijné náklady spojené s predsúdnym uplatnením pohľadávky a trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli strane sporu pred začatím súdneho konania, čo predstavuje prekážku pre ich uplatnenie v rámci náhrady trov súdneho konania. Zdôraznil, že držiteľom hmotnoprávneho nároku spočívajúceho v príslušenstve pohľadávky je vzhľadom na jeho akcesorickú povahu vždy vlastník pohľadávky, t. j. v danom prípade opäť Štátny fond rozvoja bývania. Vzhľadom na obranu žalovanej, ktorá nesúhlasila s argumentáciou žalobkyne o tom, že absentoval právny dôvod žalovanou prijatého plnenia uviedol, že záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie by bol daný aj v prípade, ak by trovy konania mali byť žalovanou prijaté na základe mimosúdnej dohody strán sporu vedeného na Okresnom súdu Dunajská Streda pod sp. zn. 17Csp/130/2017, nakoľko účastníkom tejto hmotnoprávnej dohody nebola žalovaná, ale jej klient, t. j. Štátny fond rozvoja bývania.
14. Z dôvodu nadbytočnosti a nehospodárnosti zamietol návrh strán sporu na oboznámenie obsahu súdneho spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 17Csp/130/2017 vo vzťahu k preskúmaniu jednotlivých žalovanou uplatnených úkonov právnej služby za zastupovanie Štátneho fondu rozvoja bývania v predmetnom konaní, keď pre záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie sa meritom veci nebolo potrebné zaoberať.
15. Súd prvej inštancie zhrnul, že vzhľadom na konštatovaný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní označenej žalovanej, ktorej posúdením sa súd musí v každom prípade zaoberať ex offo a ktorej danosť je základným predpokladom pre meritórne prejednanie žalovaného nároku, sa v ďalšom nezaoberal posúdením veci samej a za použitia § 121 ods. 3, § 451 ods. 1, ods. 2 a § 456 Občianskeho zákonníka a § 251, § 262 ods. 1 a § 263 ods. 1 C. s. p. zamietol žalobu bez meritórneho preskúmania ako nedôvodnú.
16. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. a to v časti, v ktorej bolo konanie zastavené podľa zásady zavinenia vyjadrenej v § 256 ods. 1 C. s. p. a vo zvyšnej časti, ktorá bola predmetom meritórneho rozhodovania podľa zásady úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 C. s. p. Nakoľko žalobkyňa vo veci samej bola v celom rozsahu neúspešná a v časti, v ktorej konanie zastavil z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, priznal žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
17. Dodal, že z dôvodu, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo pred prvým pojednávaním, v súlade s § 11 ods. 3 veta prvá, § 11 ods. 4 veta prvá, § 11 ods. 6 písm. b), § 11 ods. 10 a § 11 ods. 11 zákona č. 71/1992 Zb. rozhodol o vrátení súdneho poplatku žalobkyni, keď žalobkyňa uhradila súdny poplatok za žalobu podanú elektronicky v sume 117 eur zodpovedajúcej výške žalovanej istiny 3.121,57 eura a zníženiu podľa § 6 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o 70 eur (z pôvodne uhradenej sumy 187 eur bola žalobkyni uznesením č. k. 23C/12/2019, zo dňa 15.10.2019, vrátená suma 70 eur). Súdny poplatok za žalobu podanú elektronicky vo vzťahu k predmetu konania obmedzenému po čiastočnom späťvzatí (2.738,61 eura) predstavuje po znížení podľa § 6 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. sumu 94 eur, preto žalobkyni vrátil súdny poplatok vo výške rozdielu (117 - 94) krátenej podľa § 11 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o sumu 6,70 eura, t. j. vo výške 16,30 eura.
18. Proti rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol, ako aj proti súvisiacemu výroku o trovách konania, podala žalobkyňa odvolanie a žiadala rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
19. Namietala, že súd prvej inštancie riadne nezistil skutkový stav, keď konanie na Okresnom súde Dunajská Streda sa zrejme skončilo mimosúdnou dohodou, čo bolo podkladom pre späťvzatie žaloby. S poukazom na § 24 ods. 3 zákona o advokácii a § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ozrejmila, že odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a klientom; ak nedôjde k dohode, patrí advokátovi tarifná odmena. Dôvodila, že súd prvej inštancie nezistil, ako sa dohodol advokát s klientom, či na dohodnutej alebo tarifnej odmene. Mala za to, že súd prvej inštancie mal túto skutočnosť zistiť, nakoľko nemožno v súdnom konaní prisúdiť trovy konania podľa dohodnutej odmeny, ale iba podľa tarifnej odmeny, pričom v danej veci nejde o prípad, kedy súd priznal nárok na náhradu trov konania a v rozhodnutí, kde sa advokát stáva tzv. platobným miestom aj výšku týchto trov konania, ktorá sa určuje podľa tarifnej odmeny v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
20. Poukázala na skutočnosť, že pôvodné konanie vedené na Okresnom súde Dunajská Streda sa skončilo uznesením č. k. 17Csp/130/2017-480, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.12.2018 a ktorým daný súd vo výroku I. konanie v celom rozsahu zastavil a vo výroku II. žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Uznesenie odôvodnil tým, žalobca by mal nárok na náhradu trov konania v zmysle § 256 ods. 1 C. s. p., ale vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná trovy právneho zastúpenia žalobcu uhradila v plnom rozsahu (nevedno v akej výške), žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal (výrok II uznesenia). Bola názoru, že z uvedeného vyplýva, že ak Okresný súd Dunajská Streda podľa § 262 ods. 1 C. s. p. rozhodol, že žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania, v takomto prípade už nerozhoduje uznesením podľa § 262 ods. 2 C. s. p. o výške náhrady trov konania, kedy sa podľa § 263 ods. 1 C. s. p. uvádza ako prijímateľ náhrady trov konania advokát, ktorý sa tak stáva tzv. platobným miestom (tzv. prísudok). Dôvodila, že v prejednávanej veci žalovanej GARAJ & Partners s.r.o. uhradila sumu vo výške 4.649,84 eura mimosúdnou cestou, lebo to bolo podľa vyjadrenia podmienkou, aby žalobu zobrala späť, preto nemožno hovoriť, že žalovanou stranou v spore mal byť Štátny fond rozvoja bývania ako účastník sporu a advokát je len tzv. platobným miestom, pretože platobným miestom sa advokát stáva až vydaním uznesenia podľa § 262 ods. 2 C. s. p. o výške náhrady trov konania.
21. Zároveň namietala, že súdom prvej inštancie na podporu záverov v napadnutom rozhodnutí označené uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.9.2016, sp. zn. 3Cdo/763/2015 vychádza z rozdielneho skutkového stavu, podľa ktorého bolo priznané právo o náhradu trov konania rozhodnutím, ktoré bolo neskôr na základe mimoriadneho opravného prostriedku zrušené. Zhrnula, že Civilný sporový poriadok upravuje otázku platobného miesta vo vzťahu k náhrade trov konania vydaním uznesenia podľa § 262 ods. 2 C. s. p. o výške náhrady trov konania, v ktorom súd podľa § 263 ods. 1 C. s. p. uvedie ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta, čo sa však v prejednávanej veci nestalo, keď šlo o mimosúdnu dohodu. Z uvedeného dôvodu mala za to, že na režim trov konania treba aplikovať aj § 24 ods. 3 zákona o advokácii a § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Dodala, že vyzvala žalovanú, aby jej vyčíslila a špecifikovala trovy konania, lebo v samej mimosúdnej dohode tak nespravila, žalovaná však
žiadosti nevyhovela. Zistila, že žalovaná vyúčtovala trovy konania spolu vo výške 4.649,84 eura za 12 úkonov právnej služby. Poukázala na to, že advokát má podľa § 24 ods. 1 zákona o advokácii právo na odmenu za poskytnutie právnej služby, ale v danom prípade žalovaná vykonala účelovo nedôvodné úkony právnej služby, ktoré nezodpovedajú vyhláške č. 655/2004 Z. z. a ani § 251 C. s. p., za ktoré vyúčtovala neprimerane vysokú sumu vo výške 4.649,84 eura. Zdôraznila, že účelné trovy konania boli vo výške 1.911,23 eura, preto rozdiel vo výške 2.738,61 eura predstavuje bezdôvodné obohatenie, získané bez právneho dôvodu, kedy sa na jej úkor bezdôvodne obohatila žalovaná, ktorej uhradila žalovanú sumu, preto je dostatočne pasívne vecne legitimovaná.
22. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne mala za to, že nezistenie skutočností ohľadne zmluvnej dohody alebo tarifnej odmeny medzi advokátom a klientom nie je v danom prípade relevantné, nakoľko plnenie, ktoré žalobkyňa realizovala v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda bolo plnením na základe právneho dôvodu, ktorý existoval od počiatku. Keďže pôvodné konanie bolo spôsobené platobnou nedisciplinovanosťou žalobkyne, úhrada trov konania Štátneho fondu rozvoja bývania bola podmienkou na späťvzatie pôvodnej žaloby a platobné miesto trov konania bolo vo vyčíslení určené v súlade s § 263 C. s. p. Poukázala aj na skutočnosť, že so Štátnym fondom rozvoja bývania uzatvorila dňa 29.6.2016 zmluvu o poskytovaní služieb podľa § 269 ods. 2 a nasl. Obchodného zákonníka a v spojení so zákonom č. 586/2003 Z. z. o advokácii, predmetom ktorej bola úprava vzájomných práv a povinností v súvislosti s poskytovaním právnych služieb dodávateľom (žalovanou) a objednávateľom (Štátnym fondom rozvoja bývania) za odplatu a úprava s tým súvisiacich podmienok, ktorá je verejne dostupná na webovej stránke Centrálneho registra zmlúv. Dodala, že v Článku III. bod 8 Zmluvy sa dohodli, že v prípade, ak dôjde k vymoženiu a úhrade trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky od dlžníka aj bez predchádzajúceho súdneho rozhodnutia alebo rozhodnutia iného orgánu k rukám dodávateľa, tieto vydá objednávateľovi v určenej lehote. Dôvodila, že z uvedeného jasne vyplýva, že bola len platobným miestom trov konania a nebola oprávnená si uhradené trovy konania ponechať, pričom tieto preposlala Štátnemu fondu rozvoja bývania, preto možno konštatovať, že nie je v danom konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom.
23. Rozporovala tvrdenie žalobkyne, že advokát sa stane platobným miestom trov konania len vtedy, keď sa rozhoduje o trovách konania v zmysle § 263 ods. 1 C. s. p., nakoľko advokáta ako platobné miesto možno určiť aj zmluvne. Zdôraznila, že žalobkyňa uhradila trovy pôvodného konania dobrovoľne a počas prebiehajúceho súdneho konania, z čoho je zrejmé, že nárok na zaplatenie trov konania vznikol Štátnemu fondu rozvoja bývania a nie žalovanej ako jeho právnej zástupkyni. Žalobkyňa dobrovoľnou úhradou trov konania vysporiadala nárok Štátneho fondu rozvoja bývania na náhradu trov konania, ktoré mu v súdnom konaní vznikli. Vznik trov konania pritom spôsobila samotná žalobkyňa, ktorá neplnila dobrovoľne svoje povinnosti vo vzťahu k Štátnemu fondu rozvoja bývania, čo malo za následok podanie súdnej žaloby a s ňou spojené trovy konania. Oponovala tiež tvrdeniu žalobkyne, že si voči nej vyúčtovala trovy konania vo výške 4.649,84 eura, nakoľko voči žalobkyni si nevyúčtovala žiadnu sumu (t. j. nezaslala jej žiadnu faktúru), ale zaslala vyčíslenie dlhu voči Štátnemu fondu rozvoja bývania, kedy konala nie vo svojom mene a na svoj účet, preto sa nemohla na úkor žalobkyne obohatiť.
24. V plnom rozsahu sa stotožnila so závermi súdu prvej inštancie o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie a zotrvala na tom, že v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda išlo vyslovene o nároky Štátneho fondu rozvoja bývania, ktorého zastupovala a bez pokynu svojho klienta by nebola oprávnená na späťvzatie žaloby. Dala do pozornosti, že z uznesenia o zastavení predmetného konania zo dňa 26.10.2018 vyplynulo, že Okresný súd Dunajská Streda bol toho názoru, že pôvodný žalobca by mal nárok na náhradu trov konania, ale túto nepriznal žiadnej strane sporu, nakoľko žalobkyňa (ako žalovaná v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda) uhradila trovy konania dobrovoľne v plnom rozsahu. Poukázala aj na aktuálnu konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej ak je strana sporu zastúpená advokátom, stáva sa advokát len prijímateľom týchto trov, a to v plnom rozsahu, avšak nemá právo trovy konania si ponechať ani zadržať. V zmysle uvedeného, ako aj zo znenia Článku III. mala za zrejmé, že bola povinná uhradené trovy vydať klientovi, ktorý bol v danom prípade nositeľom práva. Ako irelevantné označila skutočnosti uvádzané žalobkyňou ohľadne dôvodnosti jednotlivých úkonov právnej služby, nakoľko túto mohla žalobkyňa namietať v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda na základe vyúčtovania, ktoré vykonala ako právna zástupkyňa Štátneho fondu rozvoja bývania, avšak túto nenamietala a úhradu vzniknutých trov vykonala dobrovoľne, bez akýchkoľvek výhrad. Uplatňovanie fiktívnych nárokov na vrátenie dobrovoľne uhradených trov konania po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania, za stavu kedy sa Štátny fond rozvoja bývania
už nemôže domáhať priznania trov konania v pôvodnom konaní, možno kvalifikovať ako účelové a špekulatívne konanie žalobkyne. Z uvedených dôvodov mala za nepochybné, že podané odvolanie je nedôvodné a neopodstatnené a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach potvrdiť.
25. Žalobkyňa v odvolacej replike k žalovanou vo vyjadrení k odvolaniu predloženej Zmluve o poskytovaní služieb uzatvorenej medzi Štátnym fondom rozvoja bývania ako objednávateľom a žalovanou ako dodávateľom uviedla, že táto zmluva nenahrádza uznesenie súdu podľa § 262 ods. 2 C. s. p. o výške náhrady trov konania, v ktorom súd podľa § 263 ods. 1 C. s. p. uvedie ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta. Zopakovala, že v danom prípade nedošlo k tomu, že súd priznal nárok na náhradu trov konania a aj výšku týchto trov v samotnom rozhodnutí, keď sa advokát stáva tzv. platobným miestom, ale o mimosúdnu dohodu, keď na režim trov konania treba aplikovať aj § 24 ods. 3 Zákona o advokácii a § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Oponovala tvrdeniu žalovanej, že dôvodnosť jednotlivých úkonov právnej služby mohla namietať v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda na základe vyúčtovania, ktoré vykonala žalovaná a ktoré ona nenamietala a úhradu vzniknutých trov vykonala dobrovoľne a bez akýchkoľvek výhrad. Poukázala na to, že vyzvala žalovanú, aby jej následne vyčíslila a špecifikovala trovy konania, lebo v samotnej mimosúdnej dohode tak nespravila, avšak žalovaná jej nevyhovela. Následne žalobkyňa zhodne ako v podanom odvolaní poukázala na dôvody, pre ktoré mala za to, že žalovanou uvedené trovy konania neboli vyčíslené v zodpovedajúcej výške. Zotrvala na tom, že žalovaná sa na jej úkor bezdôvodne obohatila o žalovanú sumu a keďže túto uhradila žalovanej, bola názoru, že je dostatočne pasívne vecne legitimovaná. S poukazom na predloženú Zmluvu so Štátnym fondom rozvoja bývania poznamenala, že žalovaná mala zaslanú sumu zaplatiť klientovi do 15 dní, avšak o tomto žiadny dôkaz nepredložila a najmä nepredložila ani vyúčtovanie, ktoré bola povinné podľa článku III. bod 8 Zmluvy vykonať podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
26. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na tvrdení, že bola len platobným miestom na úhradu vzniknutých trov. Opätovne dala do pozornosti, že uhradené trovy konania si nemohla ponechať a ani neponechala, ale tieto bola povinná preposlať Štátnemu fondu rozvoja bývania v dohodnutej lehote, nakoľko patrili Štátnemu fondu rozvoja bývania. Súčasne poukázala na skutočnosť, že aj keď trovy konania neboli priznané uznesením súdu, tak predstavujú v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvo pohľadávky náležiace veriteľovi, ktorý má pohľadávku voči dlžníkovi; v danom prípade prináležali Štátnemu fondu rozvoja bývania. Mala za to, že aj uvedené nepochybne potvrdzuje, že bola výlučne len platobným miestom trov konania, tieto nebola oprávnená si ponechať, nakoľko nemala vo vzťahu k nim žiaden právny titul. Dôvodila, že nemôže ísť o bezdôvodné obohatenie, nakoľko žalobkyňa plnila na základe právneho dôvodu (mimosúdnej dohody), ktorý nikdy neodpadol a ona sa nemohla bezdôvodne obohatiť, nakoľko obdržané trovy konania si neponechala a tieto poukázala oprávnenému subjektu. Zdôraznila, že v zmysle Zmluvy o poskytovaní služieb uzatvorenej so Štátnym fondom rozvoja bývania bola povinná vydať uhradenú náhradu trov aj v prípade, ak k úhrade trov dôjde bez predchádzajúceho súdneho rozhodnutia. Nárok, ktorého sa žalobkyňa domáha bol dobrovoľne uhradený v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda, pod sp. zn. 17Csp/130/2017, čiže nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení.
27. Dodala, že v prípade trov konania sa jedná o procesný nárok strany sporu, t. j. nárok zo vzájomného procesného vzťahu a je preto zrejmé, že požiadavka o nároku, ktorý má základ v procesnom nároku na náhradu trov konania, môže byť priamo uplatnená len voči strane sporu, t. j. v pôvodnom konaní voči Štátnemu fondu rozvoja bývania a nie voči advokátskej kancelárii, ktorá stranu sporu zastupovala na základe plnomocenstva. Oprávneným subjektom ohľadne trov konania sa v zmysle ustálenej súdnej praxe ako aj z logického výkladu stáva strana sporu. Dôvodila, že v zhode so závermi súdu prvej inštancie (ods. 32 rozhodnutia), jej pasívna legitimácia by nebola daná ani v prípade, ak by so žalobkyňou uzatvorila mimosúdnu dohodu ohľadne trov konania, nakoľko stranou tejto hmotnoprávnej dohody bol jej klient, t. j. Štátny fond rozvoja bývania. Bola názoru, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov vyšších inštancií v obdobných veciach a svoje rozhodnutie dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil, pričom žalobkyňa ničím relevantne nepreukázala dôvodnosť podanej žaloby.
28. Žalobkyňa v dodatočnom vyjadrení k odvolacej duplike žalovanej zopakovala argumentáciu uvedenú v odvolaní a v odvolacej replike.
29. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.1.2024 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).
30. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
31. Pretože sa odvolací súd plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť jeho dôvodov. Vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalobkyne týkajúcim sa naplnenia predpokladov pasívnej vecnej legitimácie žalovanej odvolací súd podotýka, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby, po zohľadnení zastavenia konania v časti o zaplatenie 382,96 eura s príslušenstvom.
32. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení strán konania a na základe skutkových zistení podstatných pre posúdenie veci, ktoré ani neboli medzi stranami konania sporné, vyvodil správne a logické právne závery, ktoré precízne objasnil, pričom poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.
33. V nadväznosti na námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd konštatuje, že žiadne pochybenie v hodnotení skutkového stavu, ani v právnom posúdení v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nezaznamenal.
34. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že medzi stranami konania nebolo sporné, že žalovaná v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 17Csp/130/2017 zastupovala Štátny fond rozvoja bývania ako právna zástupkyňa. V danom konaní si Štátny fond rozvoja bývania uplatnil pohľadávku voči žalobkyni, súčasťou ktorej boli aj trovy konania, ktorú žalobkyňa v priebehu konania uhradila. Je potrebné zdôrazniť, že uhradenie pohľadávky uplatnenej si Štátnym fondom rozvoja bývania vrátane úhrady vyčíslených trov konania (pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky) v priebehu daného konania nezaložilo žiaden vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou, ale len vzťah medzi žalobkyňou a Štátnym fondom rozvoja bývania samotným.
35. Žalovaná ako právna zástupkyňa konala pri prijatí úhrady pohľadávky vrátane uplatnených trov konania zo strany žalobkyne len v mene a na účet svojho klienta, na čom nič nemení ani skutočnosť, že Okresný súd Dunajská Streda následne z dôvodu späťvzatia žaloby pre uhradenie pohľadávky v priebehu konania zastavil uvedené konanie s tým, že nepriznal nárok na náhradu trov žiadnej zo strán konania, v dôsledku čoho nerozhodoval o výške trov právneho zastúpenia žalobcu samostatným rozhodnutím. Uvedené platí bez ohľadu na to, či k úhrade došlo v rámci mimosúdnej dohody, nakoľko stranou takejto dohody boli Štátny fond rozvoja bývania a žalobkyňa, pričom Štátny fond rozvoja bývania bol len zastúpený žalovanou ako právnou zástupkyňou.
36. Na margo odvolacej argumentácie žalobkyne odvolací súd dodáva, že vysporiadanie si trov právneho zastúpenia medzi právnym zástupcom a zastúpeným je otázkou ich vzájomného vzťahu. Z uvedeného plynie, že žalovaná ako právna zástupkyňa žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda vystupovala len ako platobné miesto na úhradu žalobcovej pohľadávky vrátane trov konania a prijatím platby od žalobkyne sa nemohla na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť. Na základe uvedených právnych východísk odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní.
37. Z uvedeného dôvodu ako irelevantnú vyhodnotil odvolací súd námietku, že súd prvej inštancie mal na posúdenie dôvodnosti výšky uplatneného nároku zistiť, či trovy medzi Štátnym fondom rozvoja bývania a jeho právnou zástupkyňou boli dohodnuté ako zmluvné alebo ako tarifné, nakoľko záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej ako základnej podmienky pre úspešné uplatnenie žaloby rezultuje nevyhnutne do záveru o zamietnutí žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal meritom veci samotnej.
38. Pretože žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdil.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).