Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5To-104-2019.pdf
PDF · 94.09 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/104/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov JUDr. Vladimíra Tencera a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci proti obžalovanému G. O., pre prečin krádeže podľa § 212 odsek 2, písmeno f), odsek 3 písmeno b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 5.8.2019, č.k. 8T/25/2019-231, na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.10.2019 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného G. O., nar. XX.X.XXXX, z a m i e t a .
odôvodnenie:
Okresný súd Piešťany rozsudkom zo dňa 5.8.2019, č.k. 8T/25/2019-231 uznal obžalovaného G. O. za vinného, že dňa 20.2.2019 v čase o 13:55 hod. v Piešťanoch na ulici A. Hlinku č. 46 v predajni Lidl prešiel cez pokladňu s úmyslom nezaplatiť za tovar, ktorý v predajni odcudzil, a to 11 ks pistácií pražených solených po 2,49 eur/kus v celkovej hodnote 27,39 eur, čím spôsobil spoločnosti Lidl Slovenská republika, v. o. s., so sídlom Ružinovská 1E, Bratislava, IČO: 35793783 krádežou škodu vo výške 27,39 eur, hoci bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý, a to dňa 12.4.2018, kedy mu bola príslušníkom Obvodného oddelenia PZ Trnava uložená bloková pokuta vo výške 30 eur nezaplatenú na mieste č. 12099637 za priestupok proti majetku podľa § 50 odsek 1 Zákona Slovenskej národnej rady číslo 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších noviel, pretože sa dňa 12.4.2018 v čase o 18:35 hod. v Trnave, na ulici F. Urbánka sa dopustil drobnej krádeže a taktiež bol za prečin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno f), odsek 3 písmeno b) Trestného zákona v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený a to trestným rozkazom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 15T/25/2018 zo dňa 3.7.2018, právoplatným dňa 3.7.2018, teda prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil, pričom bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý a hoci bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený, čím spáchal prečin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno f), odsek 3 písmeno b) Trestného zákona v znení účinnom do 31.7.2019. Za to bol odsúdený podľa § 212 odsek 3 Trestného zákona v znení účinnom do 31.7.2019, s poukazom na § 36 písmeno n) Trestného zákona, § 37 písmeno m) Trestného zákona, § 38 odsek 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky nepodmienečne. Podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona ho súd pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný G. O., ktoré odôvodnil jednak prostredníctvom svojej obhajkyne, ako aj vlastným podaním zo dňa 19. 8. 2019. Obžalovaný v odvolaní, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne uviedol, že jeho odvolanie smeruje proti výroku o treste. S výškou uloženého trestu nesúhlasí a považuje ho za neprimeraný. Výška trestu nie je na dosiahnutie jeho účelu v jeho prípade nevyhnutná. Poukazuje na to, že sa k spáchaniu trestného činu priznal a tento úprimne oľutoval, no súd mu túto poľahčujúcu okolnosť nezohľadnil. Jeho
záverečná reč smerovala k okolnostiam spáchania trestného činu, ktoré majú vplyv pri ukladaní trestu. Nie je mu teda zrejmé, prečo súd poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona pri ukladaní trestu nezohľadnil. Tým, že mu súd nezohľadnil túto poľahčujúcu okolnosť, nedošlo k úprave trestnej sadzby podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona. V prípade správneho zohľadnenia poľahčujúcej okolnosti by sa horná hranica trestnej sadzby znížila o jednu tretinu, z výmery 3 roky na výmeru 26 mesiacov. Obžalovaný poukázal aj na to, že na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine, ktoré súd prvého stupňa aj akceptoval. Takýmto spôsobom uľahčil súdu samotné prejednanie trestnej veci z hľadiska dokazovania, pokiaľ sa týka viny. Poukázal na to, že podľa názoru súdov takto urobené vyhlásenie o vine je možné postaviť na úroveň dohody o vine a treste s prokurátorom. Takýto postoj obžalovaného je potrebné potom jednoznačne pri ukladaní trestu zohľadniť. Podľa obžalovaného mal súd pri ukladaní trestu zohľadniť aj pomery páchateľa, pričom v súčasnosti má zabezpečenú prácu a teda aj trvalý zdroj príjmov, ale jeho pomery sa výrazne zmenili tým, že je potrebné pomáhať jeho matke, ktorá má vysoký vek a zhoršili sa jej zdravotné problémy, čo len posilňuje odhodlanie obžalovaného viesť riadny život a postarať sa o ňu. Pravdou je, že obžalovaný mal ihneď po prepustení z výkonu predchádzajúceho trestu nárok na resocializačný príspevok, o ktorý žiadal mesiac pred prepustením s tým, že tento mu napriek splneniu všetkých podmienok nebol vyplatený. Obžalovaný disponoval finančnými prostriedkami od matky, avšak nebol ich dostatok na zabezpečenie si všetkých liekov, ktoré obžalovaný denne užíva. Súd zamietol všetky návrhy na vykonanie dokazovania, čo považuje za nesprávne, účelové a nespravodlivé, nakoľko vykonaním navrhovaných dôkazov by došlo k objasneniu celého pozadia spáchania trestného činu, vrátanie pohnútky, okolnosti spáchania trestného činu, spôsobu a podobne. Obžalovaný má vzhľadom na okolnosti prípadu a pomery páchateľa za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania ako mu bol uložený napadnutým rozsudkom. Chybu napadnutého rozsudku vidí aj v tom, že vo výroku je uvádzaný trestný zákon v znení účinnom do 31. 7. 2019, pričom mu nie je zrejmé, z akého dôvodu nie je použitý platný a účinný zákon. Navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a podľa § 322 Trestného poriadku rozhodol sám rozsudku vo veci a uložil mu trest na najnižšej možnej hranici. Odvolanie obhajca obžalovaného doplnil podaním zo dňa 17. 9. 2019, v ktorom namietal aj to, že nemal zachovanú lehotu piatich pracovných dní na prípravu hlavného pojednávania a prvostupňový súd sa v rozsudku s týmto nijako nevysporiadal. Medzi prvým hlavným pojednávaním ktoré sa konalo dňa 29. 5. 2019 a hlavným pojednávaním, ktoré sa konalo dňa 5. 8. 2019 bol podaný návrh na vykonanie ďalšieho dôkazu a preto mal súd povinnosť zákonnú lehotu na prípravu pred pojednávaním opätovne zachovať a poskytnúť, čo však napriek námietke obhajcu obžalovaného súd neurobil. Obžalovaný poukazuje na to, že v čase spáchania trestného činu nebol v núdzi týkajúcej sa hladu a potreby zabezpečenia si základných potravín, ale bol v núdzi, ktorá sa týkala jeho nedostatku liekov, ktoré denne užíva a potrebuje a na ktoré nemal finančné prostriedky. Skutočnosť, že obžalovaný mal pri sebe 18 euro (ako to uviedol v odôvodnení prvostupňový súd) neznamená, že mal dostatok finančných prostriedkov na zaobstaranie si týchto liekov. Taktiež skutočnosť, na ktorú poukazoval prvostupňový súd, že obžalovaný bol pod vplyvom alkoholu, neznamená, že si alkohol zaobstaral za vlastné finančné prostriedky. Tieto závery prvostupňového súdu nevyplývajú z vykonaných dôkazov a preto je nespravodlivé a nezákonné, aby mali vplyv na výšku ukladaného trestu. Sám obžalovaný vo svojom písomnom podaní uviedol, že berie späť vyhlásenie o vine, ktoré podal na hlavnom pojednávaní, nakoľko ani toto vyhlásenie sudkyňa, ktorá ho súdila, nebrala do úvahy. Cíti, že trest dva roky je vysoký na to, že sudkyňa nebrala do úvahy to, že od začiatku celého prípravného konania spolupracoval či už s políciou alebo prokurátorom. Poukázal na to, že spoločnosti LIDL nebola spôsobená škoda a celé vyšetrovanie neprebiehalo tak ako malo. V spise neboli doložené kamerové záznamy z predajne, neboli predvolaní svedkovia, ktorých žiadal predviesť a preto ruší vyhlásenie a žiada o spravodlivé procesné úkony. Poukázal aj na to, že už sa dlhšiu dobu lieči u svojho psychiatra ako narkoman a chce, aby súd bral do úvahy aj to, že v čase spáchania bol pod vplyvom alkoholu a tabletiek. Poukázal na to, že mu bol zamietnutý návrh na vypočutie kurátora z úradu práce a sociálnych vecí a rodiny, že prečo mu hneď po prepustení nedal finančnú podporu, o ktorú žiadal mesiac pred svojím prepustení z výkonu trestu. Má za to, že keby boli vypočutí uvedení svedkovia a doložené podstatné kamerové záznamy, možno by si sudca uvedomil, že dva roky je dosť privysoký trest na to, že v podstate nič neukradol. Preto žiada o spravodlivý proces a prihliadnutie na výšku trestu.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku o treste, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Po preskúmaní napadnutého výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého výroku o treste, toto považuje odvolací súd za zákonné. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 29. 5. 2019 urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré následne súd prijal a rozhodol, že dokazovanie o vine sa vykonávať nebude. Otázka viny bola týmto spôsobom ustálená. Skutočnosť, že obžalovaný medzi hlavným pojednávaním konaným dňa 29. 5. 2019 a ďalším pokračovaním hlavného pojednávania, ktoré sa konalo dňa 5. 8. 2019, navrhol vykonanie ďalšieho dôkazu, neznamená, že prvostupňový súd mu bol povinný opätovne poskytnúť päťdňovú lehotu na prípravu hlavného pojednávania. Táto lehota na prípravu hlavného pojednávania, bola obžalovanému poskytnutá, v súvislosti s konaním hlavného pojednávania dňa 29. 5. 2019, čím boli zabezpečené jeho práva na obhajobu a na spravodlivý súdny proces. Trestný poriadok chápe hlavné pojednávanie ako jeden celok, preto, ak došlo k poskytnutiu zákonnej päťdňovej lehoty na prípravu hlavného pojednávania, ktoré začalo dňa 29. 5. 2019, nebolo povinnosťou prvostupňového súdu opätovne poskytovať lehotu na prípravu pokračovania hlavného pojednávania, ktoré sa konalo dňa 5. 8. 2019. V súvislosti s vyhlásením o vine obžalovaného, ktoré obžalovaný vo svojom odvolaní berie späť, odvolací súd poukazuje na znenie ustanovenia a § 257 ods. 5 Trestného poriadku, z ktorého vyplýva, že vyhlásenie o vinie je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní je zrejmé, že obžalovaný bol o týchto následkoch svojho vyhlásenia o vine poučený. Preto je jeho terajšie späťvzatie vyhlásenia o vine právne neúčinné a nie je možné meritórne preskúmať výrok o vine a nie je možné vyhovieť tým námietkam obžalovaného, ktorými sa domáha vykonania dôkazov o svojej vine pred prvostupňovým súdom. Pokiaľ ide o napadnutý výrok o treste, tento považuje odvolací súd za správny a zákonný, keď trest uložený vo výmere 2 roky plne zohľadňuje všetky zistené, relevantné okolnosti prípadu a pomery páchateľa. Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré sa týka výroku o treste, vyčerpávajúcim spôsobom uviedol všetky skutočnosti, ktoré mal za preukázané a na základe, ktorých rozhodol o výške trestu a spôsobe jeho výkonu. Odvolací súd sa s touto časťou odôvodnenia napadnutého rozsudku v plnom rozsahu stotožňuje a považuje ho za správne. Preto nájde na tomto mieste iba odkazuje, bez potreby jeho opakovania. K odvolacej námietke obžalovaného, že mu nebola zohľadnená poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, prvostupňový súd vo svojom rozsudku uviedol, že z vyjadrení obžalovaného na hlavnom pojednávaní jednoznačne vyplynulo, že mu jeho konanie nie je úprimne ľúto, keďže zdôrazňoval len okolnosti neposkytnutia resocializačného príspevku úradom práce ihneď po prepustení z výkonu trestu, ako aj to, že krádežou nespôsobil žiadnu škodu. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že obžalovaný sa tejto trestnej činnosti nedopustil prvý raz a jeho postoji preukazuje nekritický postoj k protiprávnemu konaniu.
Takéto vyhodnotenie prejavov obžalovaného v prvostupňovom konaní považuje odvolací súd za správne a to práve s poukazom na tie skutočnosti, ktoré akcentoval prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku. Tak ako v prvostupňovom konaní, aj v odvolacom konaní obžalovaný neustále poukazuje na všetky iné možné príčiny a pohnútky, ktoré ho mali viesť k spáchaniu trestného činu, iba ak nie je tie, ktoré u neho boli preukázateľné zistené. Svoju vinu za spáchanie trestného činu sa neustále snaží zľahčovať, hľadať príčiny svojho protiprávneho konania všade inde, iba nie u seba. Najmä tá skutočnosť, že spáchania majetkovej trestnej činnosti sa obžalovaný dopustil 3 dni po prepustení z predchádzajúceho výkonu trestu odňatia slobody za obdobnú trestnú činnosť, nesvedčí o tom, že by mu bolo jeho protiprávneho konania úprimne ľúto. Pokiaľ obhajoba na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu namietala, že obžalovaný bol počas výkonu predchádzajúceho trestu odňatia slobody liečený určitými liekmi, ktoré mu po prepustení na slobodu boli zmenené a ktoré mali vplyv na jeho konanie, vnímanie a rozhodovanie, tak tieto argumenty treba považovať za také, ktoré smerujú proti výroku o vine obžalovaného a nie proti výroku o treste. Nakoľko prvostupňový rozsudok bol napadnutý odvolaním obžalovaného len vo výroku o treste, resp. z dôvodu, že vina obžalovaného bola ustálená na základe jeho vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, nie je možné sa touto argumentáciou zaoberať. Výška uloženého trestu je celkom primeraná všetkým okolnostiam spáchania trestného činu, na ktoré poukázal prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku, ako aj osobe obžalovaného, ako recidivujúceho páchateľa majetkovej trestnej činnosti, na ktorého nemali predchádzajúce výkony trestu odňatia slobody žiaden výchovný účinok. Bez ohľadu na výšku škody, ktorú spôsobil spáchaním trestného činu, je potrebné u neho pristúpiť k uloženiu prísnejšieho trestu odňatia slobody. Nebezpečnosť jeho protispoločenského konania nie je v tomto prípade daná výškou škody spôsobenej trestným činom, ale práve recidívou trestnej činnosti. Preto považuje odvolací súd napadnutý výrok o treste za správny a zákonný, keď obžalovanému bol uložený trest odňatia slobody v rámci trestnej sadzby uvedenej v § 212 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku, teda v súlade s ustanovením § 2 ods. 1 prvá veta Trestného zákona. Keďže po spáchaní tohto trestného činu došlo k zmene znenia ustanovenia § 212 Trestného zákona, prvostupňový súd správne zvažoval, či trest uloží podľa Trestného zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, alebo Trestného zákona účinného v čase, keď o výške trestu rozhodoval. Keďže príslušné ustanovenie § 212 Trestného zákona upravujúce spáchanie prečinu krádeže pri zohľadnení všetkých kvalifikačných momentov v znení účinnom od 1. 8. 2019 nie je pre obžalovaného priaznivejšie, súd správne ukladal trest podľa ustanovenia Trestného zákona účinného do 31. 7. 2019. Pokiaľ ide o výšku samotného trestu, táto je primeraná všetkým okolnostiam prípadu, ako aj osobe obžalovaného ako páchateľa trestnej činnosti a to z tých dôvodov, ktoré uviedol prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku a tunajší súd v tomto uznesení. Na záver je potrebné vyjadriť sa k postupu odvolacieho súdu, v súvislosti s tým, že obžalovaný v odvolacom konaní svojim písomným podaním zo dňa 10. 10. 2019 vzniesol generálnu námietku zaujatosti voči Krajskému súdu Trnava podľa § 31 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a zároveň podal návrh na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 ods. 1 Trestného zákona. Túto námietku zaujatosti a návrh podal priamo na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu dňa 10. 10. 2019. Odvolací súd sa oboznámil s jej obsahom, pričom zistil, že obžalovaný vznáša námietku zaujatosti voči Krajskému súdu v Trnave, voči celému senátu, ktorý by sa mal zaoberať v danej veci a zároveň vznáša námietku zaujatosti na všetky senáty občianskoprávne. Svoju námietku zaujatosti odôvodnil najmä tým že v uplynulých dňoch z osobnej korešpondencie obdržal informáciu od jeho matky, že sudca Okresného súdu v Piešťanoch Pavol Macháč je priamo predpojatý a zaujatý voči jeho osobe, s cieľom kriminalizovať jeho osobu. Tento menovaný sudca, je v priamom rodinnom vzťahu s poškodenou stranou a zástupcom LIDL Piešťany a mal nadštandardné priateľské vzťahy na Krajskom súde v Trnave. Z týchto závažných informácií nadobudol presvedčenie, že je nutné jeho trestnú vec Krajskému súdu v Trnave odňať a prikázať Krajskému súdu v Bratislave pre lepšie zistený skutkový stav veci podľa § 23 ods. 1 Trestného zákona. Svoju námietku zaujatosti vzniesol, len čo sa dozvedel o možných dôvodoch vylúčenia podľa § 31 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku. Námietka zaujatosti, ktorú obžalovaný vzniesol voči konajúcim členom senátu Krajského súdu v Trnave, ako aj voči ďalším sudcom tunajšieho súdu, nie je založená na dôvodoch uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku. Vo vzťahu k sudcom Krajského súdu v Trnave obžalovaný neuviedol žiaden konkrétny dôvod, pre ktorý by mal byť niektorý z týchto sudcov vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. V zmysle ustanovenia § 32 ods. 6 Trestného poriadku sa o takejto námietky zaujatosti nekoná. Pokiaľ bol zo strany obžalovaného podaný aj návrh na odňatie a prikázanie vecí podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku, pričom jediným dôvodom takéhoto postupu má byť vznesená námietka zaujatosti,
o ktorej sa však nekoná v zmysle ustanovenia § 32 ods. 6 Trestného poriadku, nie je dôvod na to, aby odvolací súd konal o takomto návrhu na odňatie a prikázanie veci a teda ani na to, aby návrh obžalovaného predkladala na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. V týchto prípadoch je potrebné analogicky uplatniť ustanovenia § 32 ods. 6 Trestného poriadku aj vo vzťahu k ustanoveniu § 23 ods. 1 Trestného poriadku. Na základe vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov trestného konania pre niektorý z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj v prípade aplikácie ustanovenia § 23 ods. 1 Trestného poriadku, dochádza k zmene zákonného sudcu. Obe citované ustanovenia Trestného poriadku tak riešia totožnú oblasť právnej úpravy, ktorou je otázka zákonného sudcu. Pokiaľ teda ustanovenia § 32 ods. 6 Trestného poriadku obsahujú ustanovenia, ktoré bránia obštrukciám alebo neodôvodneným návrhom, o ktorých súd vôbec nekoná, o to viac treba tieto ustanoveniach analogicky uplatniť aj pri návrhu na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku. Takáto aplikácia prostredníctvom analógie umožní vo veci plynule konať a eliminovať možnosti obštrukčného konania zo strany obžalovaného, tak ako to bolo v tomto prípade. Z podania obžalovaného je celkom zrejmé, že tento nevie uviesť ani riadne dôvody, pre ktoré by mali byť všetci sudcovia tunajšieho súdu vylúčení a pre ktoré by mala teda byť jeho trestná vec tunajšiemu súdu odňatá a už vôbec nevie preukázať svoje tvrdenie, že o dôvodoch vylúčenia sudcov sa dozvedel z korešpondencie svojej matky a že svoju námietku uplatnil včas (bez meškania, len čo sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia). Konanie obžalovaného, ktorým navrhuje postupovať podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku, teda nesleduje obranu jeho odôvodnených záujmov, ktorá by vychádzala s čo i len trochu racionálnych dôvodov. Odvolací súd sa teda domnieva, že motívom takéhoto návrhu obžalovaného bolo iba oddialiť rozhodnutie súdu v odvolacom konaní, na základe ktorého by mohlo dôjsť k jeho odsúdeniu na nepodmienečný trest odňatia slobody. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok je v odvolaním napadnutej časti správny a zákonný, rovnako ako konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo. Iné chyby napadnutého rozsudku, na ktoré by musel prihliadať z úradnej povinnosti (ustanovenie § 317 ods. 1, druhá veta Trestného poriadku) tunajší súd nenašiel. Preto odvolanie obžalovaného vyhodnotil ako nedôvodné a zamietol ho.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.