Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5CoCsp-16-2023.pdf
PDF · 110.18 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/16/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr. Borisa Minksa a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX, 2/ E. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX, žalovaná 2/ v konaní zastúpená: Občianske združenie Centrum správnej pomoci Galanta, so sídlom Staničná 1702/10, Galanta, IČO: 51 412 802, o zaplatenie pohľadávky v sume 28 714,54 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 22. júna 2020, č. k. 15Csp/205/2018-231 v spojení s opravným uznesením zo dňa 24. februára 2021, č. k. 15Csp/205/2018-269 a dopĺňacím rozsudkom zo dňa 29. marca 2023, č. k. 15Csp/205/2018-292, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku m e n í tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 22 683 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 22 683 eur od 01. 10. 2018 do zaplatenia.
II. Napadnutý výrok o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
III. Žalobcovi voči žalovaným 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Komárno (ako súd prvej inštancie v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom dňa 22. júna 2020, č. k. 15Csp/205/2018-231 v spojení s opravným uznesením zo dňa 24. februára 2021, č. k. 15Csp/205/2018-269 a dopĺňacím rozsudkom zo dňa 29. marca 2023, č. k. 15Csp/205/2018-292, uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 22 683,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 22 683,- eur od 17. 05. 2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 % trov konania (II. výrok). Vo zvyšku súd žalobu zamietol (III. výrok).
2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 497, § 499, § 502 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ObchZ), § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „zák. č. 129/2010 Z. z.“), § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 177 ods. 2, písm. b/, § 225 ods. 1, 2 CSP.
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že dňa 19. 10. 2018 žalobca doručil súdu prvej inštancie žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 28 714,54 eur, úroky vo výške 9 047,36 eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 7,90 % ročne zo sumy 28 714,54 eur od 01. 10. 2018 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 28 714,54 eur od 01. 10. 2018 do zaplatenia a náhradu trov konania na tom skutkovom základe, že žalovaní a právny predchodca žalobcu uzatvorili ako spoludlžníci dňa 19. 05. 2014 zmluvu o úvere č. 6033472585, na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným úver vo výške 30 000,- eur, ktoré sa žalovaní zaviazali vrátiť v splátkach vo výške podľa zmluvy. Vzhľadom na to, že si žalovaní neplnili svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, nereagovali ani na predžalobné výzvy a upomienky, žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 14. 01. 2016. Žalovaní vykonali poslednú čiastkovú úhradu dňa 25. 09. 2018 a od tohto dňa nevykonali žiadnu ďalšiu úhradu. Žalobca si v konaní uplatnil zaplatenie istiny, úrokov z omeškania a zmluvných úrokov odo dňa 01. 10. 2018 do zaplatenia a náhradu trov konania.
4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že právny predchodca žalobcu so žalovaným uzavrel dňa 19. 05. 2014 zmluvu o úvere č. 6033472585, na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným úver vo výške 30 000,- eur, ktoré sa žalovaní zaviazali splácať v 120-tich mesačných splátkach vo výške 390,- eur s dohodnutou úrokovou sadzbou vo výške 7,9 % ročne do 25. 05. 2024, s tým, že celková výška uhradenej sumy zo strany spotrebiteľa mala byť 44 102,04 eur. RPMN pre daný úver bola v zmluve dohodnutá na 8,69 %, pričom priemerná RPMN na trhu v tom čase bola 11,89 %. Vzhľadom na to, že si žalovaní neplnili svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, žalobca im doručili výzvu na úhradu dlžnej sumy zo dňa 18. 12. 2015, na ktorú nereagovali, následne zaslal výzvu na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 14. 01. 2016 a vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 14. 01. 2016. Žalovaní nevykonali žiadnu ďalšiu úhradu. Podľa jednotlivých údajov v zmluve - a to predovšetkým výšky spotrebiteľského úveru, doby splácania - počtu splátok úveru, doby úveru, ďalších nákladov spotrebiteľského úveru, skutočná výška RPMN pre tento spotrebiteľský úver bola 9,96 % a nie 8,69 % ako to bolo uvádzané v zmluve. Celková čiastka, ktorú mali spotrebitelia uhradiť bola na základe týchto údajov vo výške 46 800,- eur a nie vo výške 44 102,04 eur. Žalobca poskytol žalovaným v skutočnosti finančné prostriedky iba vo výške 29 400,- eur, o čom svedčí výpis z účtu predložený z účtu, čo žalobca nepoprel. Transakcie vo výške 600,- eur uskutočnená dňa 19. 05. 2014 na číslo účtu XXXXXX/XXXXXXXXXX/XXXX je pravdepodobne vnútornou transakciou banky, ktorá zúčtovala poplatok za úver, nakoľko predmetný účet nie je vedený na meno žalovaných. Podľa aktuálneho stavu úveru ku dňu 30. 09. 2018 žalovaní uhradili žalobcovi spolu sumu vo výške 6 717,- eur.
5. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že spotrebiteľským úverom je každé dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy veriteľom spotrebiteľovi, a to za odplatu bez ohľadu na právnu formu, s výnimkou zmlúv vymedzených v tomto zákone. Musí ísť o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov, ktoré musí spotrebiteľ po uplynutí dohodnutej doby vrátiť. Vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy v danom prípade je potrebné zmluvu o pôžičke považovať aj za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 OZ platného v čase uzavretia zmluvy, nakoľko jej účastníci definične spĺňajú charakteristiku dodávateľa a spotrebiteľa. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Úver poskytnutý žalovanému túto charakteristiku spĺňa. V danom prípade bola uzavretá štandardná formulárová spotrebiteľská zmluva, kde text zmluvy bol vopred pripravený veriteľom a žalovaný nemal možnosť žiadnym podstatným spôsobom zasahovať do obsahu zmluvy a príslušných obchodných podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Hoci zmluva o úvere je ako zmluvný typ upravená v Obchodnom zákonníku a jedná sa o absolútny obchodnoprávny vzťah, ide zároveň o zmluvu spotrebiteľskú, pretože zmluva bola uzavretá medzi dodávateľom konajúcim v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a spotrebiteľom, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a formulárový obsah zmluvy pripravenej pre veľký počet spotrebiteľov nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť. Vzhľadom na uvedené súd pri právnom posúdení veci zmluvu posudzoval v zmysle ustanovení zák. č. 129/2010 Z. z., ktorý je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, ako aj príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Súd preskúmaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. ohľadom zákonných náležitostí zmluvy zistil, že preskúmavaná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky zákonné náležitosti a ide o platný právny úkon.
6. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, predložených listinných dôkazov a vyjadrenia žalovaných na pojednávaní, súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere je platná, spĺňa zákonné požiadavky v zmysle § 52 až 54 OZ. V predmetnej zmluve sú predmet a cena uvedené rovnako veľkým písmom ako iná časť tejto zmluvy a ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach sú podľa názoru súdu čitateľné a v zmysle vykonávacieho predpisu. Súd dospel k záveru, že zmluva obsahuje nesprávne uvedený údaj o výške RPMN pre predmetný úver ako aj nesprávne uvedenú celkovú suma, ktorú mal spotrebiteľ uhradiť, následkom čoho sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z. z., spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd preto priznal žalobcovi zaplatenie sumy 22 683,- eur, ktorá tvorí rozdiel medzi poskytnutou výškou úveru v sume 29 400,- eur a sumy uhradenej žalovanými vo výške 6 717,- eur. Súd prvej inštancie zároveň priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 22 683,- eur od 17. 05. 2012 do zaplatenia, teda odo dňa kedy žalovaní prestali svoj úver splácať riadne a včas, až do jeho úplného zaplatenia. Žalobcom uplatnený úrok z omeškania je v súlade s § 517 ods. 1, 2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z..
7. Vo zvyšnej časti rozhodol súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom tak, že žalobu zamietol.
8. Proti tomuto rozhodnutiu podali včas odvolanie žalovaní 1/ a 2/ navrhujúc odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania. V podanom odvolaní poukázali na existenciu odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/ a h/ CSP. Namietali, že súd im uložil povinnosť zaplatiť úrok z omeškania od roku 2012, hoci úver v tomto roku ani nemali, úverová zmluva bola uzatvorená v roku 2014. Uviedli, že súd prvej inštancie ignoroval postavenie spotrebiteľa a jemu prislúchajúcu ochranu podľa únijného práva, a preto je podľa ich názoru postup súdu svojvoľný a neponíma procesné požiadavky spravodlivosti. Sú názoru, že súd bol povinný vykonať dôkaz – výpis z úverového účtu, ak mal pochybnosti o rozdielnych tvrdeniach strán sporu. Žalobca priložil ako dôkaz aktuálny stav účtu ku dňu 30. 09. 2018 čím sa potvrdilo, že žalovaným neposkytol úver vo výške 30 000,- eur z dôvodu, že ani v úverovej zmluve ani nikde inde sa strany sporu nedohodli, že si pôvodný veriteľ ponechá sumu 600,- eur. Opätovne uviedli, že v zmluve je predmet zmluvy a výška úveru menším písmom a to má za následok neplatnosť zmluvy od počiatku. Uviedli, že dôkazné bremeno spočíva na žalobcovi, ktorý neosvedčil poskytnutie úveru, a preto súd konal svojvoľne. Pokiaľ ide o zákonom vyžadované náležitosti úverovej zmluvy majú žalovaní za to, že táto obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z. z.. Zmluva tiež obsahuje nesprávny údaj o výške RPMN v neprospech spotrebiteľa a vôbec nesprávny údaj o celkovej výške, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Z uvedeného preto žalovaní považujú úver za bezúročný a bez poplatkov. Na podporu svojich tvrdení poukázali na smernicu Rady 93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
9. Namietali, že neboli splnené podmienky podľa ust. § 92 ods. 8 prvá veta zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoB“) pri postúpení pohľadávky na nebankový subjekt, ide teda o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené. Majú za to, že v konaní nebolo dostatočne preukázané zaslanie písomnej výzvy dlžníkovi a neboli splnené podmienky ani pri prelomení bankového tajomstva. Žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v prejedávanej veci. Konštatovali, že pred tým ako dôjde k postúpeniu pohľadávky je banka povinná vyzvať dlžníka na úhradu pohľadávky, upozorniť ho na to, že je tento v omeškaní, a následne mu zaslať aj vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti (uvedené musí byť preukázané doručenkami), ak si túto povinnosť banka nesplní, nie je v danej veci postupník vecne legitimovaný. Majú za to, že živú pohľadávku nemožno postúpiť, pretože úver nebol platne zosplatený a tak je postúpenie neplatné. S poukazom na ust. § 39 OZ namietajú platnosť úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie z úradnej povinnosti bol povinný podrobiť spotrebiteľskú zmluvu súdnej kontrole a určiť neprijateľné podmienky, ktorých sa odvolatelia v konaní domáhali. V ďalšom namietali aj porušenie zásady kontradiktórnosti konania. V závere podaného odvolania žalovaní vyjadrili nesúhlas s odôvodnením súdu prvej inštancie a s poukazom na ust. § 220 ods. 2 CSP uviedli, že súd odôvodnil svoje rozhodnutie len v prospech žalobcu, proti právam žalovaným 1/ a 2/, čoho dôsledkom je rozhodnutie svojvoľné a arbitrárne a nespĺňajúce kvalitatívne ústavné požiadavky na súdnu ochranu.
10. Žalobca doručil súdu písomné vyjadrenie k žalovaným podanému odvolaniu majúc za to, že sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s predloženými skutočnosťami, ktoré aj zohľadnil v danom napadnutom rozsudku. Uviedol, že dátum 17. 05. 2012 bol, podľa jeho názoru, len pisárskou chybou
a všetky žalovanými namietané skutočnosti boli riadne preukázané a odvolanie žalobca vníma ako nedôvodné. K namietanej aktívnej vecnej legitimácií žalobcu podľa § 92 ods. 8 ZoB uviedol, že v danej veci sa dlžník dostal do omeškania už 25. 12. 2014, túto splátku uhradil až 31. 12. 2014. Splátku ku dňu 25. 02. 2015 uhradil až 03. 08. 2015, pričom sa dostal do omeškania 159 dní. Ďalšie dohodnuté úhrady žalovaný nehradil riadne a včas. V zmysle § 53 ods. 9 OZ a § 565 ObchZ, pôvodný veriteľ upozornil na možné využitie práva listom zo dňa 21. 12. 2015, čo bol zároveň písomnou výzvou banky v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Nakoľko neevidoval žiadnu úhradu, vyhlásil pohľadávku predčasne splatnú ku dňu 14. 01. 2016, o čom bol žalovaný riadne oboznámený v liste, o čom svedčí aj doručenie žalovanému dňa 20. 01. 2016. Z uvedeného žalobca, resp. právny predchodca žalobcu, trvá na skutočnosti, že si splnil svoju povinnosť v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. 06. 2018, sp. zn. 27Co/31/2018 a iné. K námietke týkajúcej sa výpočtu RPMN uviedol, že danú skutočnosť súd prvej inštancie zohľadnil a zdôvodnil v bode 22 odôvodnenia.
11. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou stranou (§ 359 CSP), malo zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), a smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku bolo potrebné podľa ust. § 388 CSP zmeniť, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku (v časti úroku z omeškania), pretože dôvody podaného odvolania viažuce sa k tomuto výroku pokladal súd za sčasti opodstatnené a napadnutý výrok o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
12. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Podľa § 220 ods. 2, veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.
Podľa § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ navrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí dôkaz.
Podľa § 300 CSP, na konanie podľa tohto oddielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ustanovené inak.
Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 216 ods. 1 CSP, súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.
Podľa § 216 ods. 2 CSP, súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
13. Podľa § 92 ods. 8 ZoB, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté
pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
14. V rámci tohto odvolacieho konania odvolací súd pri viazaní svojou zákonnou povinnosťou skúmať, či odvolaním žalovaných napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád zakotvených v ust. § 389 ods. 1 CSP zistil, že ani jednou v citovanom zákonnom ustanovení napadnutý rozsudok netrpí, a preto ho podľa § 388 CSP zmenil v tom rozsahu, ako je uvedený v rámci výroku tohto rozsudku. K aplikácii tohto procesného postupu v danej prejednávanej veci bolo pristúpené odvolacím súdom preto, že tento nevzhliadol existenciu podmienok pre zrušenie a ani pre potvrdenie napadnutého vyhovujúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Hlavný a v podstate jediný dôvod, ktorý primäl odvolací súd k aplikácii procesného postupu v zmysle § 388 CSP, ktorý sa prejavil v zmene napadnutého rozsudku v časti vyhovujúceho výroku, bola tá skutočnosť, že prvoinštančný súd inak pri dostatočne zistenom rozsahu skutkového stavu, ním prejednávanú vec na prvom stupni pod sp. zn. 15Csp/205/2018, nesprávne určil časové obdobie, od ktorého zaviazal žalovaných 1/ a 2/ na zaplatenie úrokov z omeškania. V ostatnej časti sa odvolací súd plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá a je toho názoru, že všetky dôvody, ktoré žalovaní uvádzajú v odvolaní vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok.
15. Odvolací súd preto na tomto mieste zvýrazňuje, že civilné sporové konanie ako konanie, ktorého účelom je poskytnutie ochrany súkromnoprávnym vzťahom, je ovládané (okrem iného) dispozičným a prejednávacím princípom. Konanie sa začne len na základe podanej žaloby. Žalobca vymedzuje predmet sporového konania, a to ak ide predovšetkým o druh, výšku alebo rozsah plnenia, ktoré z daného nároku žiada priznať. Z viazanosti súdu tzv. petitom (návrhom výroku súdneho rozhodnutia, ktorého vydania sa žalobca domáha) vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy strán sporu a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú (tzv. zásada ne ultra petitum) a nepochybne i to, že nemôže prisúdiť iné plnenie, než ktorého sa strany sporu domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol v žalobe vymedzený. Zároveň musí dbať na to, aby výroková časť rozhodnutia bola jasná, stručná, výstižná a materiálne vykonateľná.
16. Z petitu žaloby obsiahnutej v súdnom spise vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 28 714,54 eura, úroky vo výške 9 047,36 eura spolu so zmluvným úrokom vo výške 7,90 % ročne zo sumy 28 714,54 eura od 01. 10. 2018 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 28 714,54 eur od 01. 10. 2018 do zaplatenia. Súd prvej inštancie prvým výrokom žalobe žalobcu vyhovel len sčasti a žalovaných 1/ a 2/ zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 22 683,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 22 683,- eur od 17. 05. 2012. Tým, že súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne na zaplatenie vyššie uvedenej sumy spolu s úrokom z omeškania od 17. 05. 2012, pričom predmetom sporu bol nárok na zaplatenie spornej sumy s príslušenstvom až od dátumu 01. 10. 2018, zaťažil konanie vadou majúcou za následok nesprávnosť rozhodnutia. Žalovaným totiž bola uložená povinnosť zaplatiť úroky z omeškania od doby, ktoré neboli predmetom sporu a žalobcovi tak priznal viac ako požadoval v konaní, hoci v zmysle ust. § 216 ods. 1 CSP je súd viazaný žalobným návrhom.
17. Odvolaciemu súdu z uvedeného nie je jasné, z akého dôvodu súd prvej inštancie zaviazal žalovaných na splatenie úroku z omeškania od dátumu 17. 05. 2012, keď podľa obsahu súdneho spisu bola zmluva o úvere č. 6033472585 uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými dňa 19. 05. 2014 a žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 14. 01. 2016. Odvolací súd v tejto rovine nemôže
ani súhlasiť s tvrdením žalobcu vo vyjadrení k podanému odvolaniu, že v prípade dátumu 17. 05. 2012 sa jedná len o pisársku chybu. Odvolaciemu súdu teda nezostávalo iné, ako odvolaním žalovaných napadnutý výrok zmeniť.
18. K žalovaným namietanej aktívnej vecnej legitimácii odvolací súd uvádza, že z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB vyplýva, že pre platné postúpenie pohľadávky banky musia byť kumulatívne splnené všetky podmienky upravené vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení, t. j. pohľadávka banky musí byť splatná, predchádza jej písomná výzva a omeškanie klienta nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo len časti peňažného záväzku. Tieto striktné podmienky postúpenia pohľadávky nie je možné obísť ani odchylnou úpravou zmluvných strán, teda dohodou veriteľa s dlžníkom (spotrebiteľom). Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona a s priamym dopadom na platnosť tohto právneho úkonu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. novembra 2019, sp. zn. 1 Obdo/92/2018, ktorý v bode 36. odôvodnenia rozsudku uviedol: „Zákon č. 483/2001 Z. z. je kľúčovým právnym predpisom upravujúcim činnosť bánk, ktorého § 92 ods. 8 zároveň veľmi presne upravuje, za akých okolností môže banka postúpiť pohľadávku z úveru na inú banku a tiež aj na tretiu osobu, a to aj na osobu bez bankovej licencie a bez súhlasu dlžníka. V zmysle § 92 ods. 8 vyššie citovaného zákona, banka musí pre platné postúpenie pohľadávky splniť nasledovné podmienky: a/ musí písomne vyzvať svojho klienta, aby dlh zaplatil a b/ ak je napriek písomnej výzve klient v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní čo i len s časťou dlhu, môže banka postúpiť pohľadávku uplynutím uvedených 90 dní. Postúpenie pohľadávky banky v rozpore s uvedenými zákonnými podmienkami je absolútne neplatným právnym úkonom“. Odvolací súd sa však prikláňa k tomu názoru, v danej prípade boli splnené všetky zákonom požadované predpoklady, a teda nie je možné hovoriť o neplatnom postúpení pohľadávky predchodcu žalobcu na žalobcu. Z obsahu spisu odvolaciemu súdu vyplýva, že žalovaní boli v omeškaní viac ako 90 dní, konkrétne 159 dní (t. j. od 25. 02. 2015 do 03. 08. 2015) a následne doručil žalovaným aj písomnú výzvu dňa 30. 01. 2016 (doručenky na č. l. 15). Rovnako tak boli splnené aj ostatné podmienky vyžadované v ust. § 92 ods. 8 ZoB. Z uvedeného preto odvolací súd nepovažoval námietku žalovaných 1/ a 2/ týkajúcu platného postúpenia pohľadávky za dôvodnú.
19. Vzhľadom k hore uvedeným právnym záverom odvolací súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Rozhodol zároveň o správnosti výroku o náhrade trov konania prvoinštančného konania.
20. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP s tým, že nárok na ich náhradu priznal úspešnému žalobcovi voči neúspešným žalovaným 1/ a 2/ v odvolacom konaní v plnom rozsahu, pretože bol v prevažnej miere úspešný. O výške tohto nároku rozhodne súdny úradník na súde prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
22. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 10 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).