Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Odi-3-2018.pdf
PDF · 132.49 KB
Case nature
Area
Subarea
5Odi/3/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica, konajúc sudkyňou JUDr. Dominikou Rejdovianovou, v právnej veci žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava - Nové Mesto, IČO: 47 679 692, zastúpený JUDr. Oskar Chnápko, advokát so sídlom Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica 1, proti žalovanému O. I., G.. XX. XX. XXXX, E. K. XXX XX E., V. XXX, o zrušení oddlženia pre nepoctivý zámer žalovaného, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28. 09. 2018 domáhal zrušenia oddlženia dlžníka pre nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. e), f) a h) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov /ďalej len „ZoKR“/. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný nebol v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu platobne neschopný, keď nenapĺňal zákonom predpokladané podmienky platobnej neschopnosti. Pred podaním návrhu na oddlženie boli žalovanému vykonávané exekučné zrážky zo mzdy v priemernej výške 167,00 Eur mesačne. Po vyhlásení konkurzu bola žalobcovi pripísaná na účet iba jedna úhrada. Uhrádzanie záväzkov dlžníkom aj po rozhodnutí o oddlžení je jedným z indikátorov poctivého zámeru dlžníka. Žalovaný bol v čase podania návrhu na konkurz zamestnanou osobou od roku 2016, čo uviedol aj vo svojom životopise. Ak žalovaný uviedol v životopise, že jeho zamestnanie je perspektívne a mohlo by ho dlhodobo živiť, potom má žalobca pochybnosti o poctivom zámere žalovaného a podľa jeho názoru, žalovaný len využil právnu úpravu, ktorá je primárne orientovaná na osoby, ktoré majú nízke príjmy a málo majetku. Ak by mal žalovaný skutočne poctivý zámer a úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností, naďalej by riadne splácal záväzky svojim veriteľom, prípadne by využil inštitút splátkového kalendára, ktorý má na vymáhateľnosť pohľadávok rovnaký právny účinok ako konkurz, avšak pri tomto spôsobe oddlženia dochádza k čiastočnému uspokojeniu veriteľov. Žalovaný vo svojom životopise uviedol, že ho exekučné splátky obmedzujú, čo je v príkrom rozpore s účelom oddlženia, ktorým je pomoc osobám, ktoré v prípade konkurzu, majú málo majetku a nízke príjmy. Oddlženie nesmie byť považované za spôsob zbavenia sa zodpovednosti za záväzky voči veriteľom. Žalobca nepovažuje žalovaného za platobne neschopného, pretože platobne neschopným je len fyzická osoba, ktorá nie je schopná ani čiastočne plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Žalovaný bol schopný plniť svoje záväzky riadne mesačnými úhradami, ktoré možno podľa § 566 Občianskeho zákonníka považovať za čiastočné plnenie záväzku. Žalovaný preto nenaplnil podmienku platobnej neschopnosti predpokladanú v § 3 ods. 2 tretia veta ZoKR. Nestačí, ak žalovaný nie je ochotný svoje záväzky hradiť, resp. prechodne nie je schopný ich hradiť. Žalovaný disponoval finančnými prostriedkami na plnenie svojich záväzkov a v prípade riadneho plnenia (či už formou exekučných zrážok, kde je možná dohoda s exekútorom na
splácaní záväzku, alebo dobrovoľnými úhradami) by bol schopný splniť všetky svoje záväzky. Uvedené tak preukázateľne spochybňuje poctivý zámer žalovaného. Ak je dlžník objektívne vzaté schopný zaplatiť splatnú pohľadávku, nie je však ochotný ju uhradiť, nie sú splnené podmienky úpadku v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 veta prvá zákona (R (ČR) 52/1998). Podľa názoru žalobcu, žalovaný nespĺňa ani druhý predpoklad platobnej neschopnosti, a to nemožnosť vymôcť voči nemu peňažnú pohľadávku exekúciou. Aj v prípade núteného výkonu pohľadávok voči žalovanému by k ich uspokojeniu došlo v relatívne krátkej dobe, preto nebol dôvod žalovaného oddlžovať od všetkých záväzkov. Žalobca má za to, že právna úprava oddlženia nie je určená pre dlžníkov, ktorí sa úmyselne vyhýbajú úhrade svojich záväzkov, aj za situácie, keď ich príjem, sociálne a rodinné podmienky splatenie týchto záväzkov umožňujú. Žalobca uviedol, že oddlžením nedochádza k zániku záväzkov dlžníka voči veriteľom, ale tieto pohľadávky sa menia na tzv. naturálne obligácie. Zákon predpokladá uspokojovanie veriteľov aj po podaní návrhu na konkurz, po vyhlásení konkurzu aj po zrušení konkurzu a prijatie takého plnenia nie je bezdôvodným obohatením. Nepoctivosť zámeru vidí žalobca aj v tom, že žalovaný mal pri podaní návrhu snahu poškodiť ho ako veriteľa, keď po vyhlásení konkurzu nevykonal v prospech žalobcu žiadne úhrady svojho záväzku napriek tomu, že sa u žalovaného nijako nezmenili žiadne okolnosti. Žalovaný je aj naďalej zamestnaný a jeho životné náklady sa nijakým spôsobom nezmenili. Žalovaný by pokračovaním v plnení svojich záväzkov dokázal splatiť svoje záväzky voči všetkým veriteľom. Využitím inštitútu oddlženia poškodil všetkých svojich veriteľov, keď po oddlžení nie je povinný uhradiť ani časť svojich záväzkov aj napriek skutočnosti, že nesplnil podmienky platobnej neschopnosti. Žalovaný sa podľa vyjadrenia žalobcu do stavu platobnej neschopnosti priviedol vlastným úmyselným konaním, len aby bol oprávnený podať návrh na oddlženie. Žalovaný nepravdivo v návrhu na vyhlásenie konkurzu vyhlásil, že je platobne neschopný, aj napriek skutočnosti že do vyhlásenia konkurzu boli žalovanému vykonávané zrážky zo mzdy.
2. Súd doručoval žalobu spolu s prílohami a poučením v zmysle § 167 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „CSP“/ žalovanému, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 23. 01. 2019 uviedol, že z príloh návrhu na vyhlásenie konkurzu je zrejmé, že voči jeho osobe bolo vedených viacero exekúcií, pričom poverenie pre súdneho exekútora JUDr. Adrianu Juhásovú, so sídlom Matuškova 1, 917 01 Trnava bolo vydané už 02. 12. 2016. V roku 2017 bolo voči osobe žalovaného vedených 5 exekúcií nie z dôvodu, že by žalovaný svoje záväzky nechcel plniť, ale z dôvodu, že ich plniť v plnej výške už nevedel. Z indikatívnej informácie z centrálneho registra exekúcii zo dňa 05. 12. 2017 vyplýva, že žalovaný nebol schopný plniť 180 dní po lehote splatnosti viac peňažných záväzkov. Už aj tá skutočnosť, že bol zo strany žalobcu podaný návrh na vykonanie exekúcie svedčí o tom, že žalovaný svoj záväzok plniť riadne nevedel a nemožno teda absolútne súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že exekučnými zrážkami žalovaný plnil svoje záväzky riadne mesačnými úhradami. Podľa § 48 ods. 2 Exekučného poriadku je možné návrh na vykonanie exekúcie podať len vtedy, ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá exekučný titul. Žalovaný nedokázal splátky žalobcovi plniť už pred vydaním exekučného titulu, nie to, že by sa za riadne plnenie dlžníka mohli považovať exekučné zrážky. Z tohto dôvodu, absolútne nemožno prijať argumentáciu žalobcu v tom zmysle, že išlo o čiastočné plnenie záväzku podľa § 566 Občianskeho zákonníka. V prípade zrážok zo mzdy formou exekučného príkazu ide o nútený výkon rozhodnutia podľa § 66 a nasl. Exekučného poriadku. Nútený výkon rozhodnutia nastal nielen v prípade žalobcu ako veriteľa, ale aj v prípade ďalších veriteľov, teda platobná neschopnosť žalovaného ako dlžníka bola daná. Aj z výplatných pások, ktoré žalovaný k vyjadreniu priložil je zrejmé, že žalovaný nedisponoval finančnými prostriedkami na úhradu dlhov, pretože zamestnávateľ mu vykonával zrážky v celom rozsahu, ako je postihnuteľná mzda dlžníka. V ďalšom žalovaný poukázal na to, že v zmysle platnej legislatívy nemá ako dlžník po vyhlásení konkurzu a povolení oddlženia možnosť vykonávať úhrady v prospech žalobcu. Podľa § 167f ods. 2 ZoKR, ak bol vyhlásený konkurz, ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje za nevymáhateľnú. Pokiaľ by žalovaný po vyhlásení konkurzu uspokojoval pohľadávku žalobcu a neuspokojoval by pohľadávky iných veriteľov, išlo by o trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného zákona. Žalovaný preto nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že takýmto konaním dochádza k úmyselnému zneužitiu inštitútu oddlženia. Žalovaný uviedol, že on v konkurznom konaní nevedel ovplyvniť to, kto si svoje pohľadávky prihlási do konkurzu ako veriteľ, v zozname veriteľov žalovaný uviedol všetkých veriteľov a nie je daná ani žiadna zákonná povinnosť pre dlžníka a ani vzorec, ako by mal žalovaný týchto veriteľov uspokojovať aj po vyhlásení konkurzu a povolení oddlženia. Konkurzu podlieha majetok, ktorý patril dlžníkovi ku dňu vyhlásenia konkurzu a majetok získaný správou a speňažením takého majetku. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by zákonodarca mal úmysel, aby dlžník uspokojoval pohľadávky veriteľov zo svojej mzdy,
ktorú poberá po vyhlásení konkurzu, poňal by to do štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Pokiaľ by malo byť neuspokojenie žalobcu splátkami zo mzdy po vyhlásení konkurzu zneužitím inštitútu oddlženia, zákonodarca by musel uviesť konkrétne do zákona, ako by mal žalovaný veriteľov z tejto mzdy uspokojovať. Dôvodová správa k zákonu č. 377/2016 Z. z. uvádza, že podstatou oddlženia pri likvidácii majetkovej podstaty dlžníka je dobrovoľné odovzdanie celého majetku dlžníka v prospech veriteľov za cenu nemožnosti postihovať budúce príjmy dlžníka. To, čo uvádza žalobca, je v úplnom rozpore s tým, aký zámer mal zákonodarca pri prijímaní tohto zákona. Nepoctivý zámer nie je možné zdôvodňovať tým, že žalovaný je zamestnanou osobou a toto zamestnanie je perspektívne. Žalobca uvádza, že žalovaný mal snahu poškodiť veriteľov, alebo zvýhodniť niektorého zo svojich veriteľov. S týmto tvrdením žalovaný nesúhlasí a žalobca navyše ani neuvádza, akým konkrétnym spôsobom, mal žalovaný snahu poškodiť veriteľov. Pokiaľ by žalovaný po vyhlásení konkurzu uspokojoval len žalobcu, vtedy by zvýhodnil jedného veriteľa pred ostatnými, nakoľko nemá finančné prostriedky na uspokojovanie svojich všetkých veriteľov. Žalobca v ďalšom uvádza, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer, pretože sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti. K tomuto tvrdeniu žalovaný uviedol, že žalobca si odporuje keď na jednej strane tvrdí, že žalovaný pri oddlžení nebol platobne neschopný a na strane druhej tvrdí, že sa žalovaný do stavu platobnej neschopnosti doviedol úmyselne. Na základe svojej procesnej obrany žalovaný súdu navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a priznať mu právo na náhradu trov konania.
3. Podaním zo dňa 22. 02. 2019 (§ 167 ods. 3 CSP) žalobca uviedol, že má za to, že platobná neschopnosť musí byť stavom trvalým a objektívnym. Žalovaný vo svojom životopise uviedol, že je zamestnanou osobou s perspektívnym zamestnaním. Uvedené je v príkrom rozpore s tvrdením o neschopnosti plniť záväzky. Žalovaný vôbec neuvádza a nezdôvodňuje z akého dôvodu neplní požiadavky § 166g ods. 1 ZoKR, aj napriek skutočnosti, že po vyhlásení konkurzu mu zanikli všetky nutné zrážky z jeho príjmu a žalovaný má tak celý príjem z pracovného pomeru k dispozícii. Aj napriek tejto skutočnosti žalovaný ani len v časti nesplnil povinnosť podľa § 166g ods. 1 ZoKR, teda uhradenie aspoň časti pohľadávky žalobcovi. Žalobca poukázal na Opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 196/2018 Z. z. o úprave súm životného minima, ktorého obsahom je stanovenie životného minima ako spoločensky uznanej minimálnej hranice príjmov fyzickej osoby, pod ktorým nastáva stav jej hmotnej núdze. Jedna z definícii životného minima uvádza, že ide o sumu, ktorá by mala postačiť na základné ľudské potreby ako je bývanie, jedno teplé jedlo a základné ošatenie (t.j. zhruba suma 205,07 Eur mesačne ak ide o plnoletú fyzickú osobu). Ak žalovaný prezentuje, že ani príjem 650,00 Eur mu nepostačuje na základné životné potreby a pre ktorých uspokojovanie nie je schopný ani v časti uhrádzať svoje záväzky voči veriteľom, je povinný svoje tvrdenia aj zdôvodniť. Podľa názoru žalobcu dobrovoľné plnenie nevymáhateľných pohľadávok by v žiadnom prípade nenaplnilo skutkovú podstatu trestného činu zvýhodňovania veriteľa. Tvrdenia žalovaného o tom, že nemá k dispozícii zoznam veriteľov, potvrdzujú úvahy o tom, že žalovaný nehľadá spôsob ako si plniť svoje záväzky ale dôvody, prečo tak neurobiť. Základnou a podľa žalobcu najdôležitejšou otázkou pri posúdení poctivého zámeru žalovaného, je či žalovaný po vyhlásení konkurzu riešil svoj dlh s veriteľmi v medziach svojich možností a schopností, teda či aspoň z časti uhradil svoje záväzky voči veriteľom. Podľa zistení žalobcu, žalovaný svoju povinnosť nesplnil ani v časti, aj napriek skutočnosti, že na to mal dostatok prostriedkov a nebol ničím limitovaný pri ich úhrade. Žalovaný tvrdí, že bol platobne neschopný a ako jediný dôvod tejto neplatnosti uvádza, že mu boli vykonávané zrážky zo mzdy formou exekúcie. Dôvody, ktoré žalovaný uvádza (nedobrovoľné exekučné zrážky) nie je možné zamieňať za platobnú neschopnosť. Žalovaný neuviedol žiadne dôvody ako sa zmenila jeho životná situácia od momentu podpísania Zmluvy o úvere uzatvorená s právnym predchodcom žalobcu. Žalovaný zároveň neuviedol prečo jeho zostatok mzdy nepostačoval na primeranú existenciu a aké boli jeho nevyhnutné mesačné výdavky. Aj uvedená skutočnosť naznačuje, že v určitom momente žalovaný využil možnosť neuhradiť splatný a súdom priznaný záväzok aj napriek skutočnosti, že jeho príjem na úhradu pohľadávky postačoval. V ďalšom žalobca tvrdil, že v konkurznom konaní vedenom podľa štvrtej časti ZoKR, má veľmi obmedzené možnosti ako sa brániť voči veľmi rýchlemu a dlžníka zvýhodňujúcemu konaniu, ktorého výsledkom je prioritne zbavenie dlžníka všetkých záväzkov na úkor veriteľa. Tento „sociálny aspekt“ novely ZoKR, vytvoril stav kedy aj nepreukázané, nepresné, resp. nesprávne tvrdenia dlžníka zakladajú prezumpciu ich správnosti a umožňujú dlžníkovi zbaviť sa všetkých dlhov. Jediná možnosť veriteľa preukázať nesprávnosť tvrdení dlžníka a zvrátiť pre veriteľa fatálne „odpustenie“ dlhu voči dlžníkovi je v „ex post“ konaní podľa § 166f ZoKR, v ktorom má veriteľ veľmi obmedzené možnosti riadne sa procesné brániť a získať aspoň základné informácie. Aj za uvedeného procesného stavu žalobca zistil, opísal a zdokladoval nepoctivý zámer žalovaného. Žalobca poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. 8Odi/1/2018, kde súd v obdobnej veci rozhodol tak, že zrušil oddlženie
žalovaného. Žalovaný tvrdí, že bol platobne neschopný a ako jediný dôvod tejto neplatnosti uviedol, že mu boli vykonávané zrážky zo mzdy formou exekúcie. Nepredložil jediný dôkaz, ktorým by odôvodnil, že v čase pred vyhlásením konkurzu nebol objektívne schopný uhrádzať ani len z časti svoje splatné záväzky voči svojim veriteľom. Predložené výplatné pásky a ďalšie prílohy naopak preukazujú, že žalovaný mal v posledných mesiacoch pred vyhlásením konkurzu čistý príjem vo výške cca 650,00 Eur (za mesiac 2/2017 dokonca čistý príjem 776,00 Eur). Vykonávanými zrážkami zo mzdy v sume priemerne cca 250,00 Eur. Žalovaný vo vyjadrení a ani v návrhu na vyhlásenie konkurzu neuviedol, aké sú jeho základné životné potreby, bývanie, cestovné a pod. Tieto náklady spomínal len v prílohe k návrhu na vyhlásenie konkurz. Tieto v návrhu uviedol preto, aby odôvodnil ako ho spolu s exekučnými zrážkami „obmedzovali“ a spôsobili, že podal návrh na oddlženie. Náklady ale nepopísal ani v návrhu a vôbec ich neodôvodnil predložením dôkazom. Z uvedených dôvodov nenaplnil základný predpoklad na odôvodnenie svojich tvrdení a neuniesol tak bremeno tvrdenia.
4. Dňa 04. 04. 2019 súd žalovanému doručoval vyjadrenie žalobcu zo dňa 22. 02. 2019 a umožnil mu, aby sa v lehote 15 dní od doručenia písomne vyjadril a uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na svoju obranu (§ 167 ods. 4 CSP). Žalovaný svoje právo nevyužil.
5. Na prejednanie veci samej, súd určil termín pojednávania na deň 15. 10. 2019 na ktorý sa žalobca prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu dostavil. Žalovaný sa aj napriek riadnemu a doručenému predvolaniu na pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil, preto súd podľa § 180 CSP pojednával v jeho neprítomnosti.
6. Súd postupom podľa § 185 ods. 2 CSP (vzhľadom k tomu, že tento dôkaz nebol zo strany žalobcu doložený, ale zároveň tento dôkaz vyplýva z verejne dostupného Obchodného vestníka) mal za osvedčené, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4OdK/266/2018 zo dňa 10. 04. 2018, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 74/2018 dátum vydania 17. 04. 2018 bol na majetok žalovaného vyhlásený konkurz a žalovaný bol oddlžený postupom v zmysle § 166e ZoKR.
7. Z predloženej Zmluvy o úvere lepšia splátka zo dňa 05. 10. 2011, ktorú uzatvoril právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. so žalovaným, mal súd za preukázané, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 7.000 Eur s mesačnou splátkou vo výške 131,46 Eur. Rozpisom úhrad žalovaného od 28. 06. 2013 - 10. 05. 2018 žalobca súdu dokazoval, že žalovaný bol schopný záväzok postupne splatiť formou exekučných zrážok zo mzdy.
8. Upovedomeniami o začatí exekúcie, exekučnými príkazmi, výzvami na zaplatenie pohľadávok a predžalobnými upomienkami, ktoré sa nachádzajú na č.l. 52 - 82, žalovaný súdu preukazoval svoju platobnú neschopnosť v čase pred podaním návrhu na oddlženie. Predloženými výplatnými páskami od zamestnávateľa Železiarne Podbrezová, a.s., žalovaný dokazoval, že mesačná mzda, ktorá mu po vykonaní všetkých zrážok zostávala, nepostačovala na uspokojovanie jeho potrieb.
Podľa ustanovenia § 166f ods. 1 ZoKR, veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.
Podľa ustanovenia § 166f ods. 2 ZoKR, právoplatné rozhodnutie o zrušení oddlženia je účinné voči všetkým. Iné rozhodnutie o návrhu na zrušenie oddlženia nie je prekážkou, aby sa rozhodovalo o novom návrhu na zrušenie oddlženia, ak je podaný iným veriteľom alebo sú tu nové dôkazy, ktoré poctivý zámer dlžníka vylučujú. Podľa ustanovenia § 166f ods. 4 ZoKR, zrušením oddlženia sa oddlženie stáva voči všetkým veriteľom neúčinné. Pohľadávkam sa v plnom rozsahu, v ktorom ešte neboli uspokojené, obnovuje pôvodná vymáhateľnosť aj splatnosť. Takéto pohľadávky sa nepremlčia skôr ako uplynie desať rokov od zrušenia oddlženia.
Podľa ustanovenia § 166f ods. 5 ZoKR, právoplatné rozhodnutie o zrušení oddlženia je rozhodnutím o vylúčení podľa § 13a Obchodného zákonníka.
Podľa ustanovenia § 166g ods. 1 ZoKR, dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.
Podľa ustanovenia § 166g ods. 2 písm. e) ZoKR, dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh.
Podľa ustanovenia § 166g ods. 2 písm. f) ZoKR, dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak v čase podania návrhu dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť.
Podľa ustanovenia § 166g ods. 2 písm. h) ZoKR, dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa.
Podľa ustanovenia § 166g ods. 5 ZoKR, poctivý zámer dlžníka súd skúma iba v konaní o návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer. V konkurznom konaní ani v konaní o určení splátkového kalendára súd poctivý zámer dlžníka neskúma.
9. S novou právnou úpravou oddlženia fyzických osôb konkurzom alebo splátkovým kalendárom účinnou od 01. 03. 2017 bol do nášho právneho poriadku zároveň začlenený inštitút zrušenia oddlženia dlžníka pre jeho nepoctivý zámer. Je to osobitný druh sporového konania, v rámci ktorého súd vykonáva následnú, tzv. ex post kontrolu poctivosti zámeru dlžníka pri jeho oddlžení, pretože pri vyhlásení konkurzu, jeho poctivý zámer neskúma (§ 166g ods. 5 ZoKR). Podmienky na úspešné sa domáhanie zrušenia oddlženia dlžníka, zákon taxatívne stanovuje v § 166f ods. 1 ZoKR. Osobou s aktívnou legitimáciou na podanie návrhu, resp. žaloby, je každý veriteľ, ktorý súdu zdôvodní a doloží dôkazmi, v akom smere bol oddlžením dlžníka dotknutý, to znamená ako tento proces, ktorý začal návrhom dlžníka s nepoctivým zámerom, ukrátil jeho konkrétne práva. Osobou pasívne legitimovanou je dlžník, resp. podľa § 166f ods. 3 ZoKR jeho dedičia, v prípade ak navrhovateľ trvá na pokračovaní konania s dedičmi. Zároveň zákon vyžaduje aj včasnosť podania takého návrhu, pričom je stanovená prekluzívna lehota šesť rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára, ktorú súd skúma z úradnej povinnosti. Až po splnení všetkých vyššie uvedených podmienok podania žaloby na zrušenie oddlženia dlžníka, súd pristúpi k posudzovaniu a skúmaniu poctivosti, resp. nepoctivosti zámeru dlžníka pri oddlžení v zmysle § 166g ods. 1 a 2 ZoKR. Možno povedať, že súd posudzuje akoby priťažujúce a poľahčujúce okolnosti na strane dlžníka. Kedy nemá dlžník pri oddlžení poctivý zámer, zákon stanovuje len demonštratívne, to znamená v súdnej praxi sa môžu vyskytnúť aj prípady, s ktorými zákon výslovne nepočíta. Súd posudzuje poctivý zámer u dlžníka postupom podľa § 166g ods. 3 a 4 ZoKR. V týchto ustanoveniach zákonodarca súdu určuje, kedy má byť jeho proces skúmania miernejší a kedy má prihliadať prísnejšie na okolnosti konania dlžníka. U dlžníka, ktorý má len základné vzdelanie, vysoký vek, vážne zdravotné dôvody, stratil obydlie alebo zažil v živote inú udalosť, ktorá mu sťažila uplatnenie v spoločnosti, má súd postupovať miernejšie a zohľadniť vyššie uvedené kritéria. Naopak prísnejšie by mal súd pristupovať k skupine dlžníkov, ktorí požiadajú o oddlženie a mali alebo majú významnejší majetok, majú skúsenosti s podnikaním, pôsobili alebo pôsobia ako vedúci zamestnanec alebo v orgánoch právnickej osoby alebo majú iné osobitné životné skúsenosti. Následky, ktoré vyvoláva rozhodnutie súdu o zrušení oddlženia dlžníka pre nepoctivosť jeho zámeru sú zakotvené v § 166f ods. 3 a 4 ZoKR a tieto pôsobia erga omnes, teda voči všetkým veriteľom.
10. V danej veci súd pristúpil v rámci sporu k posudzovaniu podmienok za splnenia ktorých, sa môže veriteľ úspešne domáhať zrušenia oddlženia dlžníka pre nepoctivosť jeho zámeru. Žalobca v spore disponoval aktívnou legitimáciou, nakoľko preukázateľne je veriteľom žalovaného s prihlásenou a zistenou pohľadávkou, čo súdu preukázal Zmluvou o úvere lepšia splátka zo dňa 05. 10. 2019, Zmluvou o postúpení pohľadávok č. X/XXXX zo dňa 25. 06. 2015, Zmluvou o postúpení pohľadávok č. X/XXXX zo dňa 26. 06. 2015, výpisom z OR žalobcu, ktorý sa na základe Zmluvy o zlúčení stal univerzálnym
právnym nástupcom obchodnej spoločnosti PRO CIVITAS s.r.o. a predloženým potvrdením od správcu konkurznej podstaty JUDr. Petra Tonhausera, ktorý dňa 11. 07. 2018 pohľadávku žalobcu zapísal do zoznamu pohľadávok. Svoje dotknutie procesom oddlženia žalovaného odôvodňoval tým, že žalovaný plnil svoje záväzky voči nemu formou exekučných zrážok zo mzdy od roku 2016 v priemernej výške 167,00 Eur, po vyhlásení konkurzu žalovaný uhradil iba jednu splátku a následne už žalobcovi neplnil. Súd konštatuje, že návrh smeruje voči dlžníkovi, ktorý je v konaní pasívne legitimovaný. Žalovaný bol oddlžený uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4OdK/266/2018 zo dňa 11. 04. 2018, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 74/2018 dátum vydania 17. 04. 2018. Účinky vyhlásenia konkurzu nastali v zmysle § 23 ods. 1 v spojení s § 199 ods. 9 ZoKR, dňom 18. 04. 2018. Žaloba na zrušenie oddlženia dlžníka bola na súd podaná dňa 28. 09. 2018 (elektronická doručenka na č.l. 21 obsahu spisu). Šesťročná lehota na podanie žaloby začala plynúť dňom 18. 04. 2018 a uplynula by dňa 18. 04. 2024 to znamená, že súd môže skonštatovať, že bola zachovaná lehota na podanie žaloby, pretože žaloba žalobcu bola podaná do šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka.
11. Žalobca videl nepoctivosť zámeru žalovaného v tom, že podľa jeho názoru nebol v čase podania návrhu na oddlženie platobne neschopný (§ 166g ods. 2 písm. f) ZoKR), z jeho správania sa možno usudzovať, že mal snahu poškodiť veriteľa (§ 166g ods. 2 písm. h) ZoKR) a úmyselne sa priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený na podanie návrhu na oddlženie (§ 166g ods. 2 písm. e) ZoKR).
12. Platobná neschopnosť fyzickej osoby je definovaná v ustanovení § 3 ods. 2 tretia veta ZoKR. Za platobne neschopnú je možné považovať fyzickú osobu, ktorá nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Štvrtá veta daného ustanovenia, t.j. ak peňažnú pohľadávku nemožno voči dlžníkovi vymôcť exekúciou alebo ak dlžník nesplnil povinnosť uloženú mu výzvou podľa § 19 ods. 1 písm. a), predpokladá sa, že je platobne neschopný, sa na fyzickú osobu nepoužije. Žalobca tvrdil, že žalovaného nie je možné považovať za platobne neschopného, nakoľko aj pred svojim oddlžením bol riadne zamestnaný s dostatočným príjmom a skutočnosť, že odmietal uhrádzať svoj záväzok voči žalobcovi ako veriteľovi nezakladá automaticky jeho platobnú neschopnosť. Navyše v prípade žalovaného, nie je splnená ani druhá podmienka platobnej neschopnosti, t.j., že dlh nie je možné voči nemu vymôcť exekúciou, pretože žalovaný svoj dlh voči žalobcovi riadne splácal zrážkami zo mzdy a pokiaľ by sa nedal žalovaný oddlžiť, bol by žalobca a aj ostatní veriteľa uspokojení v exekučných konaniach. Žalovaný tvrdil, že bol platobne neschopný, nakoľko pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu mal viacero veriteľov, viacero exekučných konaní a 180 dní po lehote splatnosti nebol schopný plniť viacero peňažných záväzkov. Zdôraznil, že poverenie pre súdnu exekútorku JUDr. Adrianu Juhásovú bolo vydané už 02. 12. 2016, teda určite nebol schopný splácať peňažný záväzok 180 dní po lehote splatnosti. Oddlžiť sa nechal preto, nakoľko z jeho mesačnej mzdy mu boli vykonávané zrážky v rozsahu postihnuteľnej mzdy a ďalej už nebol schopný uhrádzať záväzky všetkých svojich veriteľov.
13. Súd sa rovnako ako žalovaný nestotožnil s tvrdením žalobcu, že výkon rozhodnutia formou exekučných zrážok je možné považovať za čiastočné plnenie záväzku zo strany dlžníka podľa § 566 Občianskeho zákonníka a preto nemožno uznať dlžníka za platobne neschopného. Podľa § 48 ods. 2 Exekučného poriadku, je možné návrh na začatie exekúcie podať len za splnenia tej podmienky, keď povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Nútený výkon rozhodnutia súdu indikuje neschopnosť dlžníka uhrádzať splatné záväzky, preto aj zákon vyžaduje za účelom vyhlásenia konkurzu podľa štvrtej časti ZoKR, vedenie aspoň jedného exekučného alebo obdobného vykonávacieho konania. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že žalovaný úmyselne odmietal alebo nebol ochotný uhrádzať jeho záväzok a preto ho nemožno považovať za platobne neschopného. Tým, že mal viacerých veriteľov dostal sa do stavu, kedy už nebolo v jeho silách aj naďalej všetkých veriteľov uspokojovať. Predloženými výplatnými páskami za päť mesiacov v roku 2017 žalovaný súdu preukázal, že jeho mzda sa po vykonaní všetkých exekučných zrážok pohybovala v priemere vo výške 308,76 Eur a za prvé tri mesiace roku 2018 vo výške v priemere 301,49 Eur. Súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že v prípade žalovaného sa jednalo o stav prechodnej platobnej neschopnosti, nakoľko žalovaný disponuje finančnými prostriedkami na úhradu všetkých dlhov. Podľa názoru súdu, trvalosť platobnej neschopnosti je daná už samotným zákonom, kde v ustanovení § 3 ods. 2 ZoKR, zákon pri fyzickej osobe vyžaduje, aby bola neschopná plniť splatný finančný záväzok po lehote 180 dní, na rozdiel od právnickej osoby, pri ktorej postačuje uplynutie lehoty 30 dní. Zákonodarca stanovenie lehoty 180 dní pri fyzickej osobe odôvodňuje tým, že lehota 30 dní, počas ktorej dlžník - fyzická osoba nie je schopná plniť peňažné záväzky je spravidla veľmi krátka a
nútila by osoby, ktoré sa prechodne ocitnú v stave platobnej neschopnosti riešiť svoju situáciu spôsobom podľa tohto zákona. Žalovaný súdu preukázal, že v prípade viacerých svojich peňažných záväzkov bol v omeškaní s ich uhrádzaním viac ako 180 dní po lehote splatnosti. Nepochybne sa tak stalo v prípade záväzku voči veriteľovi Consumer Finance Holding, a.s., ktorá žalovanému vyhlásila predčasnú splatnosť záväzku ešte v roku 2012 (č.l. 52 obsahu spisu) a rovnako aj v prípade všetkých záväzkov na podklade ktorých prebiehali voči žalovanému exekučné konania (č.l. 50 a 51 obsahu spisu), pretože exekučné konanie je možné začať len na podklade vykonateľného exekučného titulu a dosiahnutie vykonateľného exekučného titulu možno až po jeho splatnosti.
14. Neobstojí ani procesný útok žalobcu v tom smere, že žalovaný mal požiadať o splátkový kalendár. V tejto súvislosti súd poukazuje, že v prípade, že sa dlžník rozhodne vstúpiť do procesu oddlženia požiada o právnu pomoc príslušné Centrum právnej pomoci, ktoré po zhodnotení majetkovej situácie, dlžníkovi odporučí buď oddlženie formou konkurzu alebo splátkového kalendára. Reštrukturalizácia záväzkov dlžníka podľa splátkového kalendára označovaná ako „No Fresh Start“, je alternatívou pre dlžníkov, ktorí majú ešte dostatok majetku, určité príjmy a svoj úpadok zachytili ešte včas. Osobu žalovaného nemožno za takúto osobu považovať vzhľadom na počet jeho veriteľov uvedených v zozname veriteľov (18 označených veriteľov) a na päť prebiehajúcich exekučných konaní a tvrdenú nemajetnosť.
15. Zo strany žalobcu bol súdu navrhnutý výsluch žalobcu a pripojenie konkurzného spisu sp. zn. 4OdK/266/2018. Návrh na vykonanie hore uvedených dôkazov súd nevykonal, nakoľko žalovaný sa na nariadené pojednávanie nedostavil a podľa názoru súdu, žalovaný vo svojom vyjadrení a pripojenými dôkazmi doručeným súdu dňa 23. 01. 2019 dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo jeho osobu nie je možné považovať za osobu s nepoctivým zámerom. Rovnako súd nepripojil konkurzný spis sp. zn. 4OdK/266/2018, pretože nie je povinnosťou súdu pripájať si spisy iných senátov a oboznamovať sa s ich obsahom. Fotokópia časti konkurzného spisu (životopis žalovaného, aktuálna životná situácia a zoznam spriaznených osôb; indikatívna informácia z Centrálneho registra exekúcií a zoznam veriteľov dlžníka) bola predložená jednak samotným žalobcom ako aj žalovaným. Pripojené výňatky zo spisu súd považoval za dostačujúce na to, aby mal vo veci dostatočným spôsobom zistený skutkový stav veci a preto vykonanie dôkazu pripojením elektronického súdneho spisu v konkurznej veci žalovaného ako neúčelné nevykonal. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. 8Odi/1/2018 na ktorý odkazoval žalobca, súd nezobral do úvahy, pretože sa nejedná o rozhodnutie, ktorým by bol súd v spore viazaný v zmysle § 193 CSP.
16. Podľa ďalšieho tvrdenia žalobcu, mal žalovaný snahu poškodiť svojich veriteľov tým, že po vyhlásení konkurzu nevykonal v prospech žalobcu žiadne ďalšie úhrady svojho záväzku aj napriek skutočnosti, že sa u žalovaného nijakým spôsobom nezmenili žiadne okolnosti. Žalovaný zostal aj naďalej zamestnaný a nedošlo k zmene jeho životných nákladov. Podľa názoru žalobcu, práve uhrádzaním záväzkov po oddlžení, dlžník sleduje poctivý zámer podľa § 166g ods. 1 ZoKR. Žalovaný by pokračovaním v splácaní svojich záväzkov dokázal splatiť všetky pohľadávky veriteľov. Žalovaný sa bránil tvrdením, že keby po vyhlásení konkurzu aj naďalej uspokojoval iba žalobcu, práve takýmto konaním, by zvýhodnil žalobcu pred inými veriteľmi, ktorý by v jeho konaní sledovali nepoctivý zámer. V tejto súvislosti súd uvádza, že v ustanovení § 166c, Zákon o konkurze a reštrukturalizácii taxatívnym spôsobom vymedzuje okruh pohľadávok, na ktoré sa oddlženie podľa § 166e ZoKR nevzťahuje, tzv. oddlžením nedotknuté pohľadávky. Sú to záväzky dlžníka, ktoré sú špecifické svojim subjektom na strane veriteľa (FO bez upovedomenia správcu o vyhlásení konkurzu na dlžníka, Centrum právnej pomoci) alebo sú to záväzky špecifické svojim obsahom (výživné, zodpovednosť za škodu spôsobená na zdraví, pracovnoprávne nároky, peňažný trest podľa Trestného zákona a nepeňažná pohľadávka). Aj napriek oddlženiu dlžníka, veriteľom zostáva zachované právo domáhať sa plnenia z týchto záväzkov a na tieto záväzky sa nevzťahujú účinky § 167e a § 167f ZoKR. Pohľadávka, ktorou disponuje žalobca nie je nedotknutou pohľadávkou, ale naopak je pohľadávkou podľa § 166a ZoKR, t.j. tou ktorá sa uspokojuje konkurzom. Podľa názoru súdu nemožno od dlžníka, ktorý má viacerých veriteľov a nedokáže splácať všetky svoje záväzky, aby po procese oddlženia nahrádzal funkciu správcu konkurznej podstaty a vlastným výpočtom zistil ako môže aj naďalej svojich veriteľov, resp. veriteľa ďalej uspokojovať. Zo súdnej praxe je viac ako jasné, že o oddlženie žiada skupina dlžníkov neraz aj len so základným vzdelaním, od ktorých nemožno spravodlivo požadovať, aby konali s odbornou starostlivosť, ktorá je kladená na správcu konkurznej podstaty a po svojom oddlžení aj naďalej pomerne plnili svoje splatné záväzky. Žalobca v žalobe odkazoval súd na ustanovenie § 166g ods. 1 ZoKR, konkrétne na časť vety, kde zákonodarca definuje, že dlžník s poctivým zámerom je osoba ktorá vynaložila úprimnú snahu riešiť svoj dlh v
medziach svojich možností a schopností. Žalovaný podľa vyjadrenia takou osobou nie je, pretože po oddlžení uhradil iba splátku za máj 2018 a ďalej nič neplatil, aj keď bol zamestnaný s dostatočným príjmom. Súd nevylučuje, že splácanie nevymáhateľnej pohľadávky je prejavom poctivého zámeru oddlženého dlžníka, ale podľa názoru súdu, sa to týka skôr dlžníkov, ktorí prešli procesom oddlženia formou splátkového kalendára a bola im určená príslušná kvóta, v rozsahu ktorej sú povinní veriteľov aj uspokojovať. Podľa názoru súdu bude zriedkavým javom, ak dlžník ktorý prešiel oddlžením formou konkurzu, bude uhrádzať svoje záväzky, ktoré sa stali nevymáhateľné. Dané ustanovenie tak nemožno aplikovať na žalovaného, nakoľko súdu preukázal, že mal viacerých veriteľov a do procesu oddlženia vstupoval preto, že už zo svojich príjmov nebol schopný uhrádzať všetky záväzky voči veriteľom. Súd súhlasí so žalovaným, že pokiaľ by aj po oddlžení splácal žalobcovu pohľadávku, skutočne by sa tak vystavil riziku, že by žalobcu ako veriteľa zvýhodnil pred inými veriteľmi, ktorý napr. môžu disponovať skôr splatnou alebo zabezpečenou pohľadávkou. Súd zároveň upriamuje pozornosť žalobcu na hlavný účel oddlženia, ktorým je „očistenie od dlhov“ a možnosť dlžníka začať odznova. Aj z dôvodu, aby bola dlžníkovi daná možnosť začať bez dlhov, zákonodarca v ustanovení § 167h ods. 1 ZoKR ustanovil, že konkurzu podľa štvrtej časti podlieha iba majetok, ktorý patril dlžníkovi ku dňu vyhlásenia konkurzu. To znamená nie majetok, ktorý nadobudne po vyhlásení konkurzu. Majetok dlžníka, ktorý nadobudne po vyhlásení konkurzu má potom dlžníkovi slúžiť na to, aby sa opätovne zaradil do spoločnosti bez záväzkov.
17. Naplnenie znakov nepoctivého zámeru v tom smere, že dlžník sa úmyselne privedie do platobnej neschopnosti, len za tým cieľom, aby bol oprávnený podať návrh na oddlženie, vidí súd v takom konkrétnom správaní dlžníka, ktorý úmyselne a zámerne vytvára podmienky na to, aby sa dostal do platobnej neschopnosti. Teoreticky možno uvažovať o správaní dlžníka, ktorý aj napriek reálnej možnosti plnenia, pred podaním návrhu na oddlženie zámerne neplní pohľadávku jediného veriteľa, spôsobí vyvolanie jediného exekučného konania, len za tým účelom, aby bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, resp. iné úmyselné konanie dlžníka, ktorý si v krátkom časovom slede pred podaním návrhu podľa § 166 ZoKR, zoberie úver a následne požiada o oddlženie, tak aby sa vzťahovalo aj na pohľadávku z úveru. To znamená z takého konania je zrejmý nepoctivý zámer a úmyselné nepoctivé konanie dlžníka. Z vyššie uvedených konaní dlžníka, je súdu už na prvý pohľad zrejmé, že dlžník konal úmyselne s jednoznačným cieľom zbaviť sa dlhov aj za cenu poškodenia veriteľov. Spoločným znakom konania dlžníka je však jednoznačne preukázanie úmyslu dlžníka. To znamená žalobca v spore o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, musí súdu preukázať, že dlžník sa tak správal úmyselne. V prejednávanom spore, však žalobcu súdu nepreukázal, že by žalovaný podnikol akékoľvek úmyselné konanie, ktorým by sa zámerne priviedol do stavu platobnej neschopnosti. Na odôvodnenie nepoctivosti zámeru len odkázal na časť žaloby v ktorej odôvodňoval nepoctivý zámer podľa § 166f ods. 2 písm. h) ZoKR a uviedol, že dlžník nepravdivo v návrhu na oddlženie vyhlásil, že je platobne neschopný. Úmysel dlžníka však súdu preukázaný nebol. Zároveň súd zhodne s procesnou obranou žalovaného uvádza, že skutkové tvrdenia žalobcu si v tomto smere odporujú, pretože žalobca na jednej strane uvádza, že žalovaný nebol pred podaním návrhu platobne neschopný a na strane druhej považuje žalovaného za platobne neschopného, ktorý sa do tohto stavu dostal úmyselným konaním. Na základe opísaného považoval súd žalobu aj v tejto časti za nedôvodnú.
18. Po podrobnom preskúmaní konania žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a po oddlžení, súd dospel k názoru, že nebolo preukázané nepoctivé konanie žalovaného a ani úmysel žalovaného poškodiť veriteľov. Žalovaný využil zákonnú právnu úpravu oddlženia a nespadá do skupiny dlžníkov s nepoctivým zámerom. Podľa ustanovenia § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V zmysle § 262 ods. 1 CSP, súd v tomto rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodol o nároku na náhradu trov konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP, poverený vyšší súdny úradník, voči rozhodnutiu ktorého je prípustná sťažnosť.
Poučenie:
Proti tomuto súdnemu rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia na Okresnom súde Banská Bystrica vo vyhotovení dvojmo (2).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej