Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/46/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D., o zaplatenie 325 EUR s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno zo dňa 25. októbra 2022, č. k.: -99, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok II). 2. Žalobca sa domáhal zaplatenia 325 EUR s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 12.06.2020 na základe faktúry č. XXXXXXXXXX, ktorá bola vystavená žalovanému dňa 12.05.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Akadémie PZ Bratislava, za obdobie od 31.03.2020 do 25.04.2020. Žalovaný neuhradil túto sumu ani po písomnej výzve na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od jej doručenia. Žalobca argumentoval tým, že povinnosť znášať náklady na stravu počas pobytu v karanténnom zariadení vyplýva z ustanovenia a je v súlade s ustanoveniami SR. Toto bolo potvrdené nálezom Ústavného súdu SR pod sp. zn. . Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorú by si žalovaný musel zabezpečiť aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení. Zdôraznil, že žalobca je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so , ako aj . 3. Žalobca doplnil svoju argumentáciu tým, že Vláda SR vyhlásila mimoriadnu situáciu podľa o civilnej ochrane obyvateľstva dňom 12.03.2020 od 6.00 hodiny. Na základe toho Úrad verejného zdravotníctva SR nariadil opatrenie č. zo dňa 15.03.2020, ktoré nariaďuje izoláciu v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR všetkým osobám, ktoré sa vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie SR. Ministerka vnútra SR bola následne povinná vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR podľa uznesenia Vlády SR č. 113 z 15.03.2020. Žalobca uviedol, že povinnosť fyzickým osobám plniť nariadené opatrenia a uhrádzať náklady, ktoré vzniknú pri plnení týchto povinností, je stanovená v a je v súlade s , čo bolo potvrdené nálezom ústavného súdu v bode 168 predmetného nálezu. 4. Okresný súd najskôr vo veci rozhodol platobným rozkazom, voči ktorému podal žalovaný odpor. V ňom uviedol, že s uplatneným nárokom nesúhlasí. Argumentoval tým, že jeho umiestnenie do karanténneho zariadenia Ministerstva vnútra SR bolo neoprávnené a protiprávne, pretože bolo v rozpore s a

Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Tvrdil, že nemal povinnosť znášať náklady na karanténu, pretože mal k dispozícii byt, kde by mohol absolvovať karanténu bez ohrozenia iných osôb. Tiež namietal výšku faktúry vo výške 325 EUR, ktorú vystavil žalobca, tvrdiac, že je neadekvátna a nezodpovedá počtu dní strávených v karanténnom zariadení. Tiež uviedol, že žalobca nesprávne interpretoval nález Ústavného súdu SR a že neexistuje rozhodnutie kompetentného orgánu o povinnosti uhradiť náklady na štátnu karanténu. Tvrdil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa stanovenia výšky vymáhanej pohľadávky na 325 EUR. Napokon, žalovaný argumentoval aj tým, že jeho základné práva a slobody boli hrubo porušené a že by mu mala byť uznaná náhrada škody. 5. Súd považoval za nesporné a preukázané skutkové tvrdenia o absolvovaní povinnej izolácie žalovaného v karanténnom zariadení a o jej rozsahu. Bolo tiež nesporné, že Akadémia PZ v Bratislave poskytovala stravu všetkým osobám, vrátane žalovaného, počas celého obdobia ich izolácie v zariadení akadémie. Žalobca nespochybnil, že na základe svojho rozpočtového opatrenia refundoval akadémii tieto náklady na zabezpečenie stravy. Naopak, súd považoval za nepreukázané tvrdenia žalobcu vo vzťahu k vzniku nároku voči žalovanému, ak sú tieto zdôvodnené vznikom záväzku, napríklad z bezdôvodného obohatenia. 6. Súd pri posudzovaní oprávnenosti uplatneného nároku zohľadnil dve roviny právnych vzťahov, ktoré vznikli v súvislosti s nariadenou karanténnou izoláciou žalovaného. - Jednou z nich je verejnoprávna rovina, kde vzťah nadriadeného a podriadeného subjektu je daný povahou mimoriadnej situácie. Štátne orgány musia mať k dispozícii právne nástroje, ktorými môžu obmedziť práva podriadených subjektov, vrátane obmedzenia osobnej slobody. Takéto zásahy musia byť primerané okolnostiam a zákonný rámec musí poskytnúť záruky určitých limitov týchto zásahov a procesnoprávne záruky dotknutým osobám. Žalovaný bol v rozhodnom období obmedzený na osobnej slobode, pričom zákonným rámcom tohto obmedzenia boli rôzne právne predpisy a normatívne akty. Ustanovenie v platnom znení v čase nariadenej karantény žalovaného stanovovalo, že opatrením na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, príp. inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia. 7. Na uvedené ustanovenia nadväzoval rovnakého zákona, ktorý stanovoval, že úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenie, ktorými sú nútená izolácia osôb chorých na prenosné ochorenie, ktoré odmietajú nariadené opatrenie podľa . V zmysle uvedeného Úrad verejného zdravotníctva SR vydal opatrenie č. dňa 15.03.2020, ktorým uložil všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 06.00 hod skupinovo vracajú z postihnutých oblastí zahraničia, izoláciu v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR na dobu 14 dní. Ustanovenie uvedeného zákona bolo následne derogované na základe nálezu Ústavného súdu SR č. k. -136 z 08.12.2021. 8. Ústavný súd SR v rovnakom náleze k uvedeného zákona uviedol, že toto je ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať. Uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto vzniknú pri plnení povinností uložené fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek uložených povinností, nielen povinností podrobiť sa opatreniam obmedzujúcimi osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. 9. V časti nálezu Ústavného súdu SR je naznačená druhá rovina právnych vzťahov, ktorá je súkromnoprávna. V tejto rovine vstupujú do právnych vzťahov rovnocenné subjekty a v dôsledku vzniknutého záväzku medzi nimi vznikajú práva a povinnosti. Tieto práva a povinnosti súvisia so vzniknutým verejnoprávnym rámcom rôznych opatrení a obmedzení, ale sami osebe vznikajú ako súkromnoprávne. Pri vymáhaní plnenia povinnosti z takéhoto záväzku oprávnený subjekt žaluje subjekt povinný na všeobecnom súde, podľa ustanovení . Z výkladu uvedeného zákona vyplýva, že ak povinnému vzniknú náklady, nerefunduje mu ich štát, ale si ich musí znášať sám. Tento zákon neupravuje vznik týchto nákladov (vznik záväzkov), ani nedáva správnemu orgánu právomoc uložiť v rámci karanténnych opatrení povinnosť náhrady nejakej sumy nákladov karantény. Ak vznikne situácia, že vo verejnoprávnej rovine dôjde k rozporu medzi opatreniami štátu, obmedzujúcimi ústavné práva občanov, s , napríklad pre nedostatočné zákonné limity a procesnoprávne záruky, potom dôsledkom tohto rozporu je vznik nároku na ústavnoprávnu satisfakciu a prípadný presah do súkromnoprávnej rovine vo vzťahu občan-štát. Uplatnený môže byť nárok na

náhradu škody. Naopak, dôsledkom ústavnoprávneho rozporu opatrenia nemôže byť, že subjekt, odlišný od štátu, ktorý v súkromnoprávnom záväzku poskytol občanovi plnenie (tovar, službu), stratí svoj nárok a občan za službu alebo tovar nie je povinný zaplatiť. 10. Žalovanému poskytovala stravu počas karantény Akadémia PZ Bratislava, medzi ktorou a žalovaným vznikol súkromnoprávny vzťah. Otázkou zostalo, na základe čoho tento záväzok vznikol, keďže medzi žalovaným a poskytovateľom stravy nevznikol záväzok na základe právneho úkonu. Akadémia poskytovala stravu na základe hospodárskej mobilizácie, t. j. na základe svojho vzťahu k štátu a v dôsledku svojich zákonných povinností k štátu. Okresný súd konštatoval, že bez existencie právneho dôvodu poskytnuté plnenie založilo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného v zmysle . Ak je následne vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnené na súde, je na žalobcovi, aby rozsah plnenia poskytnutého a prijatého preukázal. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca uviedol bezdôvodné obohatenie ako alternatívny právny dôvod vzniku svojho nároku, keďže uhradil náklady Akadémii PZ v Bratislave za stravu poskytnutú žalovanému. Súd vyvodil záver, že ak na základe bezdôvodného obohatenia mala akadémia nárok na úhradu stravného, ktoré poskytla a žalovaný ho prijal, potom aj žalobca má nárok na nahradenie plnenia, ktoré za žalovaného poskytol akadémii, ale len v rozsahu, v akom bola strava poskytnutá a žalovaným prijatá, v hodnote zodpovedajúcej obvyklej cene takéhoto plnenia. Žalovaný namietal, že žalobca neuviedol a nepreukázal, koľko stravných jednotiek skutočne bolo žalovanému poskytnutých, v ktorých dňoch a v akom množstve či hodnote. Žalobca v tomto smere nerozšíril svoju argumentáciu, ani neprodukoval dôkazy. Súd dal za pravdu žalovanému a uzavrel, že žalobca dôvodnosť svojho nároku nepreukázal. Pre úspech vo veci bolo nevyhnutné špecifikovať plnenia, ktoré boli žalovaným na strave prijaté, ich počet resp. množstvo, a v neposlednom rade aj hodnotu. Súd preto vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú a zamietol ju. 11. Proti rozsudku sa odvolal žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, alternatívne rozsudok zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa , , a . Namietal absenciu jasného a zrozumiteľného odôvodnenia, rozsudok okresného súdu považoval za nepreskúmateľný a arbitrárny. Poukázal na SR ako aj na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie sa považuje aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. So závermi prvoinštančnému súdu sa nestotožnil, nakoľko došlo zo strany súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a na základe vykonaných dôkazov k nesprávne zistenému skutkovému stavu. Namietal predovšetkým bod 18 odôvodnenia, kde súd uvádza, že žalobca dôvodnosť svojho nároku nepreukázal. Žalobca poukazoval na to, že Vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona č. 42/2994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva počnúc dňom 12. 3. 2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. V nadväznosti na vyhlásenie mimoriadnej situácie a v súvislosti s riešením situácie šíriaceho sa koronavírusu na Slovensku, vláda Slovenskej republiky uznesením č. 113 z 15. marca 2020 písm. A. 6. uložila ministerke vnútra SR vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. 12. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len ÚVZ SR) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodovanom čase z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa a opatrenie č. zo dňa 16.3.2020, nariadilo všetkým osobám, ktoré sa od 16. marca 2020 od 6:00 hod ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo o repatriácii ktorých na území Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní. 13. Poukázal na o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu (platná právna úprava účinná v čase od 1. 7. 2016 do 18. 1. 2021), podľa ktorej na vykonávanie opatrení hospodárskej mobilizácie sa podľa tohto zákona podieľajú aj ústredné orgány, podnikatelia a iné právnické osoby, ktoré nie sú určené ako subjekty hospodárskej mobilizácie, fyzické osoby. Zároveň poukázal na tohto zákona ako aj na 4 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona. Subjektu hospodárskej mobilizácie bolo uložené vykonať opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa , a to organizácia výroby a organizácia služieb, v rámci vykonávania ktorého

bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. 14. Žalobca vyslovil názor, že z obsahu samotného uznesenia č. 113 je zrejmé, že Vláda Slovenskej republiky týmto uznesením uložila Ministerstvu vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy, povinnosti vykonať opatrenia na zabezpečenie povinnej karantény osôb do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Žalobca poukázal na to, že karanténne zariadenie Akadémia Policajného zboru v Bratislave je rozpočtová organizácia Ministerstva vnútra SR podľa čl. 8 ods. 1 písm. c) Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 30. marca 2015 o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v znení NMV SR č. 80/2022 zo dňa 1. 6. 2022. Akadémia PZ Bratislava ako rozpočtová organizácia žiadala o refundáciu finančných výdavkov, ktoré jej vznikli pri plnení úloh podľa Usmernenia hlavného hygienika SR v súvislosti s ochorením Covid-19, a to pri zriadení karanténneho zariadenia zo študentského domova Akadémie PZ Bratislava. Akadémia SR Bratislava vytvorila k 31. 3. 2020 karanténne zariadenie. Na základe Rozpočtového opatrenia Ministerstva vnútra SR č. 359/2020 refundovali finančné prostriedky v dôsledku nákladov, ktoré vznikli v Akadémii PZ Bratislava pri plnení úloh karanténneho zariadenia týkajúce sa zabezpečenia ubytovania a stravy pre žalovaného, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu v období od 31. 3. 2020 do 25. 4. 2020. Fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciu, iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. 15. V odvolaní žalobca opakovane poukázal na znenie v súvislosti s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. . S poukazom na uvedené vymáha od žalovaného paušálne náklady za stravu, pretože plnil za žalovaného to, čo mal podľa plniť žalovaný sám. To, že došlo k refundácii nákladov Akadémii PZ Bratislava vzniknutých pri plnení úloh karanténneho zariadenia, nemá vplyv na povinnosť žalovaného znášať náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia ÚVZ SR tak, ako to predpokladá . Žalovaný je tým subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa počas nariadenej izolácie. V súlade s týmto ustanovením karanténne opatrenia mal plniť žalovaný a z tohto dôvodu mal aj náklady s nimi spojené uhrádzať sám. Pretože povinnosť svedčí žalovanému, je dôvodné od žalovaného požadovať náhradu nákladov súvisiacich so zabezpečením stravy pre žalovaného, preto si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečovaná počas nariadenej izolácie. Nakoľko strava mu bola poskytnutá v období od 31. 3. 2020 do 25. 4. 2020, t. j. 15 dní, faktúra mu bola vystavená na sumu 325 EUR (13 EUR/deň x 25 dní = 325 EUR). 16. K tvrdeniu žalovaného, že sa stravu rozhodol neprijímať, uviedol, že nedisponuje žiadnym dokladom, či žiadosťou žalovaného voči karanténnemu zariadeniu o tom, že žalovaný nechce, aby mu bola strava poskytovaná. Žalovaný nepreukázal, že poskytnutú stravu neprijal. Naopak, žalobca preukázal, že bol povinný vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény osôb do karanténnych zariadení, s čím je spojená povinnosť karanténnych zariadení ubytovať a poskytnúť stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Doklady žalovaného, ktorými preukazuje, že si stravu objednával cez internetový portál, resp. že mu bola dodaná rodinou, teda že mu bola dodaná aj iná strava ako poskytovalo karanténne zariadenie, nedokazuje, že mu strava zo strany karanténneho zariadenia poskytnutá nebola a že ju neprijal. Žalovaný si mohol objednať stravu aj nad rámec stravy, ktorú prijal od karanténneho zariadenia. Poukázal aj na to, že ak bola zo strany osoby umiestnenej v karanténnom zariadení adresovaná písomná žiadosť o tom, že nemá záujem o poskytovanie stravy, napr. z dôvodu potravinových intolerancií, bolo takejto žiadosti vyhovené, čo však nie je prípad žalovaného. Žalobca poukázal na to, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu považuje za nespornú, pretože bola založená priamo uznesením č. s tým, že Ministerstvo vnútra SR bolo bez možnosti akéhokoľvek odklonu od prijatého uznesenia Vlády SR povinné plniť povinnosti a úlohy z neho plynúce. V závere odvolania poukázal na niektoré právoplatné rozhodnutia súdov v totožných veciach, v ktorých súdy vyhodnotili žaloby ako dôvodné. 17. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Napadnutý rozsudok žiadal potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Predovšetkým podotkol, že žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa je uplatnený nesprávne, pretože súd prvej inštancie žalobcovi nijako neznemožnil uplatniť jeho procesné práva a už vôbec nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca mal možnosť uplatniť akékoľvek svoje procesné práva, tie aj uplatnil a vo svojom odvolaní ani nepreukázal opak, teda neuviedol žiadne procesné práva, ktoré by mu boli upreté, žalobca sa obmedzil na formálnu citáciu tohto zákonného ustanovenia bez bližšieho odôvodnenia, čo nepostačuje. 18. K odvolaciemu dôvodu podľa uviedol, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a vyjadril sa ku všetkým relevantným argumentom. Žalobca neuviedol,

v čom považuje odôvodnenie súdu prvého stupňa za nedostatočné a je to teda skôr on sám, ktorý svoje tvrdenie nedostatočne zdôvodňuje. V časti svojho odvolania žalobca uvádza vybrané úryvky z rozhodnutí okresných súdov v iných prípadoch týkajúcich sa stravného za pobyt v karanténnom zariadení. Tieto prípady označuje žalobca za „totožné“, čo určite nie je pravda, môžu byť maximálne skutkovo a právne obdobné. Žalovaný nedisponuje plnými zneniami týchto rozhodnutí, ale nemohol si nevšimnúť, že sú všetky prvostupňové rozhodnutia okresných súdov, ktoré neboli napadnuté opravnými prostriedkami. Poukázal aj na to, že mnohé súdne konania stále prebiehajú a nemožno hovoriť o ustálenej súdnej praxi na základe niekoľkých súdnych rozhodnutí prvostupňových súdov, ktoré neboli preskúmavané vyššími súdmi a odvodzovať z toho odklon od ustálenej súdnej praxe. Takýto výklad žalobcu považuje za hrubo zavádzajúci a nesprávny. V niektorých úryvkov z daných rozhodnutí dokonca sám žalobca uvádza, že žalovaný pohľadávku žalobcu nijako nespochybnil, z čoho vyplýva, že žaloby boli v týchto prípadoch úspešné aj z dôvodu procesnej pasivity žalovaných. Takéto rozhodnutia ale nemožno považovať za dôkaz správneho právneho a skutkového posúdenia v obdobnej veci a ich použitie ako argumentu v prospech žalobcu je značne účelové. Daný odvolací dôvod nepovažuje za naplnený. 19. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa uviedol, že za nesprávne skutkové zistenie považuje žalobca to, že žalovaný nijako nepreukázal, že nechcel, aby mu bola strava poskytnutá, ani že ju neprijal. K danému argumentu uviedol, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu, nie na strane žalovaného, ako správne vyhodnotil súd prvého stupňa. Zároveň upozornil na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, podľa ktorej nemožno na nikom spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, preto nemožno ani na žalovanom požadovať, aby preukázal, že stravu nechcel, či neprijal, lebo to objektívne nemá ako dokázať. Zároveň predložil doklady o tom, že si stravu si obstaral sám. 20. K odvolaciemu dôvodu podľa uviedol, že táto argumentácia nie je nová, ide predovšetkým o citácie právnych predpisov, ktoré žalovaný citoval aj v priebehu konania pred súdom prvého stupňa. Samotné citácie žalovaný nerozporuje, súd prvého stupňa s právnymi závermi žalobcu nesúhlasil. Základ právnej argumentácie súdu prvého stupňa, na ktorej založil svoje rozhodnutie, spočíva v neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu ohľadom skutočne poskytnutej stravy žalovanému z dôvodu bezdôvodného obohatenia a absencie akéhokoľvek iného právneho základu na vymáhanie povinnosti uhradiť takzvané stravné zo strany žalobcu. Žalovaný určenie vymáhanej výšky považuje za arbitrárne nielen čo do výšky, ale aj čo do dôvodu. 21. Poukázal na to, že , na ktorom žalobca stavia svoju žalobu, nemožno aplikovať izolovane od iných ustanovení tohto zákona. Žalobca opomína ustanovenie tohto zákona, podľa ktorého Úrad verejného zdravotníctva ukladá povinnosť nahradiť náklady podľa -58. Z tohto ustanovenia vyplýva, že oprávnený uložiť povinnosť nahradiť náklady podľa bol Úrad verejného zdravotníctva (v spojení s a , nie Ministerstvo vnútra SR, teda žalobca. Ak chcel štát uložiť žalovanému povinnosť nahradiť tieto náklady, mal o tom rozhodnúť tento úrad v správnom konaní, nie Ministerstvo vnútra SR nezákonným postupom prostredníctvom faktúr, ktoré trpia absolútnym nedostatkom formy rozhodnutia. 22. Žalobca vo svojej replike zotrval na svojich argumentoch uvedených v odvolaní. Taktiež žalovaný duplike len doplnil, že žalobca nevysvetlil, v čom považuje odôvodnenie súdu sa nedostatočné, hoci podľa jeho názoru je vyčerpávajúce. Taktiež poukázal na to, že žalobca neuviedol žiaden nový argument, pričom poukázal aj na to, že žalovaný poukázal na novú argumentáciu výkladu a predovšetkým na , na čo žalobca nereagoval. 23. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa , ods. 1, a bez nariadenia pojednávania podľa (a contrario) rozsudok okresného súdu podľa , potvrdil. 24. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 25. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne. Okresný súd dostatočným spôsobom vykonal dokazovanie, z ktorého vyvodil správne skutkové závery, na ktoré aplikoval správne právne normy, ktoré zároveň aj správne interpretoval. Námietka žalobcu, že rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné, nie je dôvodná. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za dostatočné a rozhodnutie je preskúmateľné, riadne odôvodnené. V odvolaní žalobcom uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty

nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal, alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Súd v odôvodnení rozhodnutia stručne a jasne uviedol, ktoré skutočnosti mal preukázané, k akému záveru dospel, aj z akých dôkazov jeho záver vyplýva. Rozhodnutie okresného súdu je odôvodnené v súlade s . Námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti a nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia okresného súdu je vytýkaná len všeobecne s poukazom na viacero rozhodnutí Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nič konkrétne v tomto smere žalobca rozsudku okresného súdu nevytýkal. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu podáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré sú predmetom sporu. 26. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že ust. Zákona o ochrane verejného zdravia nepredstavuje právny podklad na domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených Zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia. Aj z nálezu ÚS SR sp. zn. , na ktorý poukazuje aj okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, a ktorý aj dostatočne cituje a interpretuje, vyplýva, že ide o ustanovenie umožňujúce obmedziť vlastnícke právo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených Zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať (bod 157 citovaného nálezu). Fyzická osoba, plniaca uvedené povinnosti, by náklady znášala aj v prípade, ak by toto ustanovenie súčasť Zákona o ochrane verejného zdravia netvorilo (porovnaj bod 184 citovaného nálezu). Z ust. Zákona o ochrane verejného zdravia, podľa názoru odvolacieho súdu, vyplýva len to, že ten, komu vzniknú náklady pri plnení povinností určených Zákonom o ochrane verejného zdravia (resp. inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia), nemá právo požadovať za takto vzniknuté náklady žiadnu náhradu (od štátu). Z uvedeného zákonného ustanovenia nie je možné vyvodiť konštituovanie určitého práva na náhradu inej osoby (štátu) za to, že za iného uhradila náklady súvisiace s plnením si jeho povinností smerujúcich k ochrane verejného zdravia. Z uvedeného dôvodu okresný súd správne rozhodol, keď žalobu žalobcu z tohto dôvodu zamietol. Tento záver je určujúci pre rozhodnutie v danej veci. 27. Okresný súd vec posudzoval aj podľa , pričom jeho závery by boli správne, pokiaľ by na danú vec dané ustanovenie bolo použiteľné. Avšak podľa názoru odvolacieho súdu aplikácia daného ustanovenia na predmetný spor, tak ako to odôvodnil okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nie je namieste, nakoľko predpokladom pre použitie daného ustanovenia upravujúceho bezdôvodné obohatenie je skutočnosť, že musí ísť o plnenie, ktoré mal iný subjekt plniť sám na základe svojej povinnosti (čo splnené bolo, nakoľko žalovaný si náklady na stravu mal uhrádzať sám), ale súčasne je nevyhnutné, aby ten, kto plní za iného, nemal sám povinnosť plniť, a v tomto smere žalobca tvrdil, že v zmysle Zákona o hospodárskej mobilizácii bolo jeho povinnosťou zabezpečiť a uhradiť stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Na aplikáciu uvedeného ustanovenia chýbal predovšetkým dôvod právnej povahy žalobou uplatneného nároku. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že medzi žalobcom a žalovaným nejde o vzťah súkromnoprávny, pre ktorý je charakteristické to, že nejde o vzťah charakterizovaný vzájomnou nadriadenosťou, resp. podriadenosťou jeho subjektov. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre súkromnoprávne vzťahy je typické, že jeho subjekty majú rovnaké právne postavenie. Subjekty sú si právne rovné a ani jeden z nich v danom vzťahu nedisponuje mocou jednostranne ukladať povinnosti druhému, ani ich plnenie autoritatívne vynucovať. Verejnoprávne vzťahy sa vyznačujú tým, že na jednej strane vystupuje orgán verejnej správy disponujúci svojou pôsobnosťou a právomocou, ktorú v danom vzťahu podriadenému subjektu aj vykonáva, tak ako tomu bolo aj v prejednávanom spore, keď bola nariadená povinná izolácia žalovaného v karanténnom zariadení, k čomu došlo na základe štátneho donútenia. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že žalobcovi nepatrí právo na náhradu ním uhradených nákladov za stravu zabezpečenú žalovanému. Absenciu príslušného zákonného ustanovenia nie je spôsobilý napraviť ani postup, kedy žalovanému bola vystavená na úhradu stravy faktúra, ktorú vystavil žalobca, nakoľko faktúra je účtovným dokladom - listinou, ktorá je typická skôr pre súkromné, a nie verejné právo, pričom takýmto spôsobom nemôže žalobca - štát nahrádzať nedostatok právnej úpravy. 28. Ak žalobca na podporu svojej argumentácie poukazoval na nález ÚS SR sp. zn. , odvolací súd toto rozhodnutie ústavného súdu a jeho význam vníma inak. V prvom rade je nutné zdôrazniť, že ústavný súd vyslovil, že ust. v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení" a v časti „karanténne opatrenia“, ust. v časti "alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy", ust. v časti "alebo karanténa" a ust. v časti „a karanténnym opatreniam“ o ochrane verejného

zdravia nie sú v súlade s jednotlivými článkami SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31. 12. 2021 pod č. , kedy podľa o Ústavnom súde SR uvedené ustanovenia stratili účinnosť (a následne aj platnosť podľa cit. zákona). Ústavný súd SR teda v uvedenom náleze konštatoval protiústavnosť ust. Zákona o ochrane verejného zdravia v tej jeho časti, ktorá predstavovala právny základ možnosti ÚVZ SR nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadením. Práve takéto opatrenie ÚVZ SR zo dňa 15. 03. 2020, resp. 16. 03. 2020 vydané na podklade zákona o ochrane verejného zdravia bolo dôvodom toho, že žalovaný bol v čase od 31. 03. 2020 do 25. 05. 2020 počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. 29. Odvolací súd z uvedeného vyvodzuje, že ak kvôli rozporu s SR stratilo účinnosť zákonné ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb (vrátane žalovaného) v karanténnom zariadení, a teda takéto obmedzenie práv nebolo vykonané na ústavne akceptovateľnom základe, nemožno inou optikou hľadieť ani na okolnosť, či v tej súvislosti vznikla dotknutej osobe povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením spojené náklady. Inak povedané, ak právna úprava izolácie osôb v karanténnych zariadeniach bola vyhodnotená ústavným súdom ako protiústavná, už len zmysel právnej zásady „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ nepripúšťa, aby dotknutá osoba mala preplatiť (štátu) náklady spojené s pobytom v karanténnom zariadení. 30. Podľa zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR obsiahnutého v uznesení sp. zn. z 11. októbra 2006 platí, že hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s treba vykladať tak, že platia ex tunc, t. j. od začiatku, a to tak vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne neskončených v momente jeho zverejnenia v Zbierke zákonov. Inými slovami, ustanovenie zákona, ktoré bolo nálezom ústavného súdu vyhlásené za nesúladné s , stráca po márnom uplynutí lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety platnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od začiatku. Na toto ustanovenie zákona sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné a tak nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku SR a pokiaľ súd rozhoduje v čase, keď už ustanovenie zákona nesúladné s nie je účinné a platné, t. j. nie je už súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, nemôže na daný prípad takéto ustanovenie zákona aplikovať bez ohľadu na to, že v čase, keď nárok vznikol bolo ustanovenie platné a účinné. 31. Podľa názoru odvolacieho súdu ak by aj pripustil, že ust. Zákona o ochrane verejného zdravia predstavuje právny základ uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému, nebolo by ho možné žalobcovi priznať vzhľadom na účinky vyplývajúce z nálezu ÚS SR sp. zn. , ktorý so spätnou účinnosťou derogoval zákonné ustanovenia umožňujúce nariadenie izolácie v karanténnom zariadení. 32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením , a , keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ). 33. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ods. ) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( ) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Ak má dovolanie vady podľa a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.