Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-84-2019.pdf
PDF · 97.99 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/84/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu, Mgr. Jozef Mačej ako člen senátu a Mgr. Katarína Arnouldová ako zastupujúca členka senátu v sporovej veci žalobcu: R. Q., nar. X. J. XXXX, bytom X., M. V. XXXX/XX, zast. splnomocnencom: JUDr. Ľubomír Vanek, advokát so sídlom Skalica, proti žalovanému: E. H., nar. XX. Z. XXXX, bytom L. XXX, o 845,99 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 7 C 926/2015-148 zo 7. januára 2019 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok sa v zamietajúcom výroku potvrdzuje. II. Žalobcovi sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie (I.) uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 206 € z titulu nákladov na opravu vozidla a 1.422,12 CZK z titulu nedoplatku na nájomnom, (II.) zamietol žalobu čo do zvyšku (t. j. 639,99 € čo do nákladov na opravu a 123.577 CZK čo do nájomného) a (III.) rozhodol o trovách konania.
2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:
3. Žalobca bol v roku 2014 ako leasingový nájomca držiteľom nákladného motorového vozidla zn. IVECO Daily, VIN: ZCFC35A4005558468, evidenčného čísla Českej republiky: 1SU-2845Ž. Jeho vlastníkom a leasingovým prenajímateľom bola spoločnosť ESSOX s.r.o., ktorej žalobca platil mesačne leasingovú splátku 9.616 CZK.
4. Približne v januári 2014 žalobca prenechal toto motorové vozidlo na dočasné užívanie žalovanému na to, aby si presťahoval svoje veci medzi P. a L.. Krátko nato sa žalobca a žalovaný dohodli, že žalovaný môže vozidlo aj ďalej používať, bude však platiť leasingové splátky a udržiavať vozidlo v prevádzkyschopnom stave. Žalovaný bol v tom čase spoločníkom a konateľom firmy Teddy Trans, s.r.o., s predmetom podnikania okrem iného aj nákladná cestná doprava s vozidlami o hmotnosti 3,5 t. Žalobca však nevychádzal z toho, že by zmluvnou stranou mala byť táto spoločnosť. Pri odovzdaní vozidla strany nespísali žiaden protokol preukazujúci technický stav vozidla. Dohoda o tom, že by žalobca prevzal zodpovednosť za inú než bežnú údržba, dokázaná nebola.
5. Žalovaný zaplatil za žalobcu len jednu leasingovú splátku. V mesiaci apríl 2014 oznámil žalobcovi, že vozidlo je nepojazdné a chce ho vrátiť, s čím žalovaný súhlasil, ale žiadal ho vrátiť v stave, v akom ho odovzdal. Žalovaný však žalobcovi auto neodovzdal ani ho neodviezol do X. (svojho bydliska), ale ho zaparkoval v areáli bývalého letiska Bratislava - Vajnory, o čom žalobcu neinformoval. Dňa 13. decembra 2014 bolo voči žalovanému začaté trestné stíhanie pre prečin krádeže, ktoré ale bolo uznesením z 23.
marca 2015 podmienečne zastavené potom, čo žalovaný vo februári 2015 vozidlo prepravil do X. a kľúče od neho zaslal žalobcovi poštou. Dňa 6. februára 2015 strany spísali protokol o odovzdaní vozidla, v ktorom sa uvádza, že bolo odovzdané v rovnakom stave ako pri prebratí okrem bežného opotrebenia.
6. Po prevzatí vozidla nechal žalobca na ňom vykonať 6. mája 2015 výmenu oleja a filtrov a opravu bŕzd (strmene, dosky) v cene 886 €, 7. mája 2015 opravy vstrekov v cene 580 € a 24. júla 2015 opravy hadice, tesnenia, čapu, krytu diferenciálu v cene 379,99 €. Nebolo však dokázané, že by tieto opravy boli vyvolané nadmerným opotrebením vozidla zo strany žalovaného počas jeho užívania alebo či sa nimi odstraňovalo poškodenie, ktoré na vozidle vzniklo medzi aprílom 2014 a februárom 2015. Matka žalobcu však potom z poverenia žalovaného odovzdala žalobcovi 1.000 € určených na nájom a opravy.
7. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že medzi stranami bola uzatvorená nájomná zmluva podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaný ako nájomca nekonal ako podnikateľ, ale ako fyzická osoba vo svojom vlastnom mene, preto táto zmluva nie je zmluvou o nájme dopravného prostriedku podľa § 630 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalovaný bol podľa § 671 Obč. zák. povinný platiť nájomné vo forme úhrady leasingových splátok leasingovému prenajímateľovi. Zmluva zanikla v apríli 2014 zhodnými prejavmi vôle oboch strán, kedy zanikla povinnosť žalovaného platiť nájomné, bol však povinný vrátiť vozidlo žalobcovi. Medzi stranami nebolo dohodnuté miesto vrátenia vozidla, preto miesto splnenia dlhu malo byť bydlisko žalovaného, t. j. X., nie P., kde žalovaný vozidlo uschoval. Žalovaný dlh riadne nesplnil, kvôli čomu sa dostal do omeškania, a tak zodpovedá za stratu, zničenie alebo poškodenie vozidla podľa § 517 ods. 3 Obč. zák. Nebola však preukázaná príčinná súvislosť medzi užívaním vozidla žalovaným od januára 2014 do februára 2015 a vykonanými opravami a nebola preukázané ani dohoda, že by tieto opravy mal platiť žalovaný. Žalobca by mohol mať nárok na náhradu škody podľa § 683 Obč. zák., ten však neuplatnil v prekluzívnej lehote šesť mesiacov od vrátenia vozidla, preto nárok zanikol. Žalobca tak mal nárok na štyri leasingové splátky (január až apríl 2014 po 350,60 €, t. j. 1.402,40 €), z čoho žalovaný zaplatil len jednu a súd na ich úhradu započítal aj zaplatených 1.000 €. Preto mal nárok na doplatenie zvyšných 51,80 €, teda po prepočítaní 1.422,12 CZK. Nárok na náhradu škody za opravy mu nepatril okrem sumy 206 €, ktorú žalovaný uznal.
8. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku a vyhovenia žalobe v celom rozsahu. Napriek tomu, že súd prvej inštancie predbežným právnym posúdením v zmysle § 181 C. s. p. ustálil, že nájomná zmluva bola v mesiaci január 2014 uzatvorená na nepodnikateľský účel a od februára 2014 na podnikateľský účel, tento záver v rozsudku zmenil tak, že bola uzatvorená výlučne na nepodnikateľský účel. Týmto nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jeho procesné práva, t. j. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie podnikateľského účelu nájmu, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Sporný automobil bol pojazdný minimálne do apríla 2014, dokedy ho žalovaný aj využíval na podnikateľské účely. Žalovaný ako strana zaťažená dôkazným bremenom nepreukázal súdu, že automobil bol nepojazdný a nemohol ho využívať na podnikateľský účel. Je potrebné vychádzať z hypotézy, že od februára 2014 bola medzi stranami uzatvorená zmluva o podnikateľskom nájme automobilu. Nesúhlasí tiež so záverom súdu o skončení zmluvy o nájme od apríla 2014, pretože nejde o určitý, jednoznačný, zrozumiteľný a nezameniteľný prejav vôle smerujúci k ukončeniu zmluvy. Súd sa tiež nezaoberal prejavom konkludentného uznania plnenia z predložených faktúr týkajúcich sa opráv vozidla.
9. Žalovaný vo vyjadrení navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, jeho tvrdenia v odvolaní sú irelevantné a nepodložené faktami.
10. Žalobca v odvolacej replike zotrval na odvolacích argumentoch. Žalovaný počas celého konania prednášal klamlivé tvrdenia, ktoré účelovo menil s úmyslom privodiť si lepšie právne postavenie. Žalovaný sa ku krádeži vozidla priznal, aj napriek tomu konajúci súd vyhodnotil, že žalovaný nájomnú zmluvu riadne ukončil. Súd sa neriadil ustanovením § 193 C. s. p., podľa ktorého je viazaný aj rozhodnutím príslušného štátneho orgánu o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom ukončenia nájomnej zmluvy. Žalovaný si nesplnil oznamovaciu povinnosť voči žalobcovi podľa § 668 Obč. zák., čím stratil nárok, ktorý by mu inak prislúchal pre nemožnosť alebo obmedzenú možnosť užívať vec pre jej vady, a nebol teda oprávnený odstúpiť od zmluvy podľa § 679 Obč. zák.
11. Žalovaný v odvolacej duplike zopakoval svoje tvrdenia vo vyjadrení k odvolaniu. O problémoch a nepojazdnosti vozidla bol žalobca informovaný hneď ako sa vyskytli, tento okamih bol z jeho strany okamihom ukončenia zmluvy o nájme.
12. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
13. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odsekoch 3 až 5 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie v odsekoch 50 až 58 svojho rozsudku zrozumiteľne opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil a ako vyhodnotil prípadné rozpory medzi nimi. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, ani obsahu výsluchov strán tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní. Samotné hodnotenie dôkazov potom zodpovedá formálnej logike, ako aj všeobecným skúsenostiam.
14. Odvolací súd sa predovšetkým nestotožňuje s tým, že súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, keď podľa § 181 ods. 2 C. s. p. najskôr uviedol, že vozidlo žalovaný najal za účelom podnikania, v rozsudku však uviedol, že nájom bol na nepodnikateľský účel. Možno súhlasiť s tým, že prednes sudkyne súdu prvej inštancie na pojednávaní 6. decembra 2018 nebol úplne presný. Odvolací súd však pripomína, že toto pojednávanie sa konalo potom, čo prvý rozsudok súdu prvej inštancie bol zrušený uznesením tunajšieho súdu č. k. 26 Co 150/2017-101 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa § 391 ods. 2 C. s. p. bol v tomto prípade súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho zrušujúcom uznesení. Odvolací súd pritom v ods. 12 svojho uznesenia podrobne rozviedol, prečo sa právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným nepovažuje za právny vzťah podľa tretej časti Obchodného zákonníka. Žalobca totiž v danom období nekonal v mene spoločnosti Teddy Trans s.r.o., ale vo svojom vlastnom mene, čo potvrdil aj žalobca vo výpovedi na odvolacom pojednávaní. Sám žalobca totiž potvrdil, že žalovaný nechcel vozidlo „na s.r.o., chcel to na seba“ (zápisnica č. l. 91 p. v.). Žalovaný pritom sám nebol podnikateľom v oblasti prepravy. Už odvolací súd pritom vyslovil, že eventuálne plány žalovaného, ako chcel s vozidlom ďalej naložiť (používať ho v rámci s. r. o. alebo inak), nie sú z hľadiska právnej kvalifikácie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným podstatné; podľa § 261 ods. 1 Obch. zák. je rozhodný vzťah strán v čase uzavretia zmluvy. Týmito právnymi a skutkovými závermi bol súd prvej inštancie viazaný, pokiaľ by z ďalšieho dokazovania nevyplynuli odlišné závery. Žalovaný však ešte aj na prvom termíne pojednávania na súde prvej inštancie po zrušení rozsudku zopakoval, že využívanie vozidla na podnikanie len plánoval. Za daných okolností potom nemožno vyjadrenie súdu prvej inštancie na pojednávaní 6. decembra 2018 chápať tak, že by menil právnu kvalifikáciu vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, pretože na to nemal žiadne skutkové podklady. Naopak, v súlade s § 391 ods. 2 C. s. p. treba vychádzať z toho, že súd prvej inštancie len sumarizoval účel, ktorý žalovaný pri prenájme sledoval, nie však právnu kvalifikáciou samotnej zmluvy ako podnikateľský nájom.
15. Nemožno sa stotožniť ani s námietkami žalobcu proti hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie v tomto smere. V tejto súvislosti treba predovšetkým uviesť, že námietky žalobcu proti tomuto hodnoteniu nie sú úplne konkrétne, vyčíta súdu prvej inštancie len, že bezdôvodne uveril tvrdeniu žalovaného o nepojazdnosti vozidla v období od februára do apríla 2014. Tento záver však v prerokúvanej veci súd prvej inštancie celkom jednoznačne neurobil, pretože táto otázka preň ani nebola podstatnou. Súd prvej inštancie túto otázku riešil len v ods. 53 svojho rozsudku a vyslovil len toľko, že najneskôr v apríli 2014 žalovaný žalobcu o tejto skutočnosti upovedomil. V ďalších odsekoch sa však súd prvej inštancie práve zaoberá otázkou, či bolo unesené dôkazné bremeno na preukázanie skutočného stavu vozidla v čase jeho odovzdania žalovanému (január 2014) a v čase skončenia nájmu, resp. reálneho vrátenia vozidla žalobcovi (február 2015). V dôsledku toho žalobca nesprávne vidí v rozsudku súdu skutkový záver o tom, odkedy vozidlo tvrdené vady (nepojazdnosť) malo. Táto odvolacia námietka žalobcu je nelogická tiež preto, že súd prvej inštancie v ods. 48 a 50 výslovne uzavrel, že nájomná zmluva bola skončená dohodou strán v apríli 2014, v dôsledku čoho nemal dôvod sa zaoberať otázkou medzi tvrdenou nepojazdnosťou vozidla a jeho vplyvom na zánik alebo trvanie nájmu. Žalobca potom len špekuluje, či vozidlo bolo alebo
nebolo pojazdné od februára do apríla 2014, keď ani žalovaný sám za konania neudal jednoznačne, kedy presne sa vozidlo stalo nepojazdným. Žalobca sám túto otázku rieši len preto, lebo z toho chce vyvodzovať závery v otázke, či medzi stranami mohol alebo nemohol vzniknúť podnikateľský nájom veci. Ako však odvolací súd vysvetlí ďalej, taký nájom medzi stranami nemohol vzniknúť.
16. Záverom sa odvolací súd nestotožňuje ani s námietkou, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru o tom, že strany urobili prejavy ohľadom ukončenia zmluvy. Žalobca v tomto smere opäť prehliada, že tento skutkový záver (teda záver o tom, že takéto prejavy boli urobené) urobil už odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení, a to na základe zopakovaného dokazovania výsluchom oboch strán na pojednávaní 2. mája 2018 (zápisnica č. l. 91). Súd prvej inštancie teda tento záver neurobil len prehodnotením skôr vykonaných dôkazov, ale vychádzal tu zo skutkového záveru odvolacieho súdu, ktorým bol podľa § 391 ods. 2 C. s. p. viazaný. Ani ďalšie dokazovanie pred súdom prvej inštancie pritom neviedlo k spochybneniu tohto skutkového záveru. Aký právny význam mali tieto prejavy (dohoda o skončení nájmu resp. oznámenie o vadách) už nie je otázkou skutkových záverov vyvodených z vykonaného dokazovania, ale otázka právnej kvalifikácie týchto prejavov, teda otázka právneho posúdenia (pozri ďalej). Nie je správna ani námietka žalobcu, že sa súdy neriadili ustanovením § 193 C. s. p. Podľa tohto ustanovenia je totiž súd viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Takýmto rozhodnutím je len rozsudkom trestného súdu, ktorý vyslovuje vinu páchateľa (§ 287 Tr. por.). Rozhodnutím o (podmienečnom) zastavení trestného konania sa však nevyslovuje vina páchateľa, preto ním súd viazaný nie je (zhodne napr. R 27/1977, oddiel 7). Okrem toho je táto argumentácia žalobcu v podstate kontraproduktívna, pretože ak sa žalovaný priznal, že zadržiaval vozidlo žalobcu neoprávnene (čo sám žalobca v trestnom oznámení namietal), skôr to dosvedčuje správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie, že už skôr museli medzi stranami byť urobené také prejavy, ktoré obidve (zhodne) považovali za ukončenie akéhokoľvek právneho titulu (nájmu), na základe ktorého by žalovaný vozidlo mohol užívať.
17. Za daných okolností potom súd prvej inštancie správne a v zhode s právnym názorom vyjadreným v uznesení tun. súdu č. k. 26 Co 150/2017-101 uzavrel, že medzi žalobcom a žalovaným bola v januári 2014 uzatvorená nájomná zmluva v zmysle § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. Odvolací súd už v uvedenom zrušujúcom rozhodnutí vyslovil, že žalovaný pri jej uzatvorení nekonal ako podnikateľ na účely podnikania v zmysle § 261 Obch. zák. Preto neboli splnené podmienky ustanovenia § 261 ods. 1 Obch. zák. a tak sa táto zmluva nespravuje § 630 a nasl. Obch. zák. o nájme dopravného prostriedku. Žalobca pritom po zrušení prvého rozsudku zmenil svoje tvrdenia v tom zmysle, že táto zmluva bola najneskôr od februára 2014 zmluvou o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí v zmysle § 721 a nasl. Obč. zák. Občiansky zákonník sám nedefinuje, čo sa rozumie podnikateľským nájmom hnuteľných vecí, pretože ustanovenia § 721 až 723 Obč. zák. už priamo obsahujú len odlišné ustanovenia pre túto zmluvu bez toho, aby ju vymedzili. Podľa dôvodovej správy k týmto ustanoveniam (Federálne zhromaždenie, VI. volebné obdobie, tlač 685) však podnikateľským nájmom hnuteľných vecí bolo nahradené dovtedajšie „požičiavanie veci za odplatu“ v tzv. požičovniach. Citované ustanovenia sa teda použijú na vzťah medzi prenajímateľom, u ktorého prenechávanie vecí za odplatu predstavuje predmet alebo podstatnú časť jeho podnikania, ako sú napr. už uvedené požičovne, a nájomcom - nepodnikateľom. Z uvedeného potom a contrario plynie, že sa nepoužijú na právny vzťah príležitostného - nepodnikateľského prenájmu veci, a to aj keby išlo o prenájom veci patriacej inak k podniku prenajímateľa (§ 5 Obchodného zákonníka).
18. Nájomná zmluva medzi stranami sa teda nespravuje ustanoveniami § 721 až 723 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho vo výsledku nie je potrebné ani skúmať, či vo februári 2014 došlo k zániku pôvodnej a uzavretiu novej nájomnej zmluvy na podnikateľský účel, alebo či vo februári 2014 došlo len k novácii pôvodnej nájomnej zmluvy (§ 561 Obč. zák.). Pre žalobcu by sa totiž nič nemenilo na vzniknutej situácii, najmä by to neviedlo k aplikácii § 723 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého žalobca žiadal zaviazať žalovaného na platenie nájomného až do vrátenia veci. Naopak, žalobca sa môže domáhať zaplatenia nájomného len za obdobie trvania nájomnej zmluvy v zmysle § 663 a § 671 Obč. zák. Už v predošlom zrušujúcom uznesení vyjadril odvolací súd názor, že podľa § 677 ods. 1 Obč. zák. možno nájomnú zmluvu zrušiť dohodou jej účastníkov. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že približne v apríli 2014 sa žalovaný obrátil na žalobcu s tým, že vozidlo chce vrátiť, a žalobca sám prejavil, že mu ho vrátiť má. Tieto prejavy strán vyložené v zmysle § 35 ods. 1 a 2 Obč. zák. smerujú k ukončeniu nájmu. Tým došlo najneskôr v apríli 2014 k ukončeniu pôvodnej nájomnej zmluvy a zániku povinnosti žalovaného platiť dohodnuté nájomné dohodnutým spôsobom, teda platením
leasingových splátok leasingovému prenajímateľovi. Žalobca si teda po apríli 2014 nemôže uplatniť tieto nároky voči žalovanému. Súd prvej inštancie potom správne vyčíslil celkové nájomné na 1.402,20 €, z čoho považoval za zaplatené 1.350,60 €, preto správne zaviazal žalovaného na doplatenie zvyšných 51,80 € prepočítaných na 1.422,12 CZK. Proti správnosti tohto výpočtu a prepočtu žalobca v odvolaní žiadne námietky nevzniesol.
19. Rovnako správne potom súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu na náhradu nákladov. Už v predošlom zrušujúcom uznesení bolo uvedené, že podľa § 664 Obč. zák. je prenajímateľ povinný udržiavať prenajatú vec v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie. Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by žalovaný dohodou prevzal túto povinnosť na seba. Žalobca by potom mal voči žalovanému len nárok prenajímateľa na náhradu škody z § 683 Obč. zák. v dôsledku poškodenia alebo nadmerného opotrebenia v dôsledku zneužitia prenajatej veci, ktorý však zanikne, ak sa ho prenajímateľ nedomáha do šiestich mesiacov od vrátenia prenajatej veci. V prerokúvanej veci žalovaný nesporne vrátil vec žalobcovi vo februári 2015, ten však žalobu podal až v novembri 2015, teda po uplynutí uvedenej prepadnej lehoty. Súd prvej inštancie tak na zánik tohto práva správne prihliadol aj bez návrhu (§ 583 Obč. zák.) a v podstate zbytočne sa zaoberal tým, či bola alebo nebola dokázaná výška tejto škody. Okrem toho súd prvej inštancie takisto správne skúmal, či by za škodu nezodpovedal žalovaný podľa § 517 ods. 3 Obč. zák. v dôsledku toho, že bol v omeškaní s vrátením motorového vozidla žalobcovi. Zo zisteného skutkového stavu však nevyplynulo, že by opravy, za ktoré sa žalovaný domáha náhrady, boli skutočne nevyhnutné na to, aby sa vozidlo dostalo do pojazdného stavu, a že poruchy, ktoré sa nimi odstraňovali, vznikli počas uvedeného obdobia. Žalobca totiž neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v tejto súvislosti zaťažovalo, ako to uviedol odvolací súd už vo svojom predošlom zrušujúcom uznesení. Na základe toho súd prvej inštancie správne uzavrel aj to, že žalobcovi nepatrí nárok na náhradu škody ani podľa jedného z uvedených dôvodov okrem sumy 206 €, ktoré žalovaný sám uznal.
20. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov vecne správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok I).
21. O trovách konania rozhodol podľa § 257 s § 396 ods. 1 C. s. p., pretože úspešnému žalovanému, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 C. s. p., žiadne trovy nevznikli (výrok II).
22. Rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.