Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7To/83/2019

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Miroslava Osifa, a sudcov JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 16. októbra 2019, v trestnej veci proti A.. Y. H. C. R.., pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods.1, ods.2 písm.a/ Tr.zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr.zák., o odvolaní obžalovaných A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š. proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 9.4.2019 sp.zn. takto

rozhodol:

Podľa z a m i e t a odvolanie obžalovaných A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š..

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 9.4.2019 sp.zn. boli obžalovaní A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š. uznaní za vinných z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

dňa 21.6.2014 v čase okolo 9.45 h v obci B. Š., okr. H., na príjazdovej ceste pred rodinným domom s popisným číslom XX poškodili osobné motorové vozidlo zn. O. H., ev. č. L. XXXGE, a to tak, že rukami rozbili predné a zadné okno na vozidle, ulomili na ňom ľavé spätné zrkadlo, prednú tabuľu s evidenčným číslom, poškodili stierač dverí batožinového priestoru, poškodili lak na ľavom prednom blatníku, ľavých predných dverách, ľavom zadnom blatníku a na dverách batožinového priestoru, čím takto spôsobili pre poškodenú spoločnosť C.Ú. J.-L. R., R.. R. K..S.. R. R. J. X, L. škodu vo výške 4.702,- €.

Za to boli obžalovaným A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š. podľa § 245 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák., § 56 ods. 1, 2 Tr. zák. uložený peňažný trest vo výmere 160,- (stošesťdesiat) € u každého z obžalovaných.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. súd pre prípad úmyselného marenia výkonu peňažného trestu uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) mesiacov každému z obžalovaných.

Podľa súd uložil obžalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť spôsobenú škodu poškodenej spoločnosti C. - R. J. C..R.., K. K. F., Š. X, F., A.: XX XXX XXX vo výške 4.702,- €.

Podľa súd poškodenú spoločnosť C. - R. J. C..R.., K. K. F., Š.K. X, F., IČO: XX XXX XXX so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie všetci traja obžalovaní, a to A.. Y.K. H., U. H. C. A.. Y. Š., ktorí prostredníctvom obhajcu odvolanie aj písomne odôvodnili a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle , zrušil a v zmysle vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolatelia alternatívne navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle , zrušil a v zmysle §

322 ods. 3 vo veci rozhodol sám tak, že ich spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Michalovce v zmysle oslobodí, pretože skutok nie je trestným činom.

Napadnutým rozsudkom boli súdom prvého stupňa uznaní vinnými zo spáchania prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva, ktorého sa mali dopustiť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Za to bol uložený každému z nich peňažný trest vo výmere 160,- Eur, pre prípad úmyselného marenia výkonu peňažného trestu bol každému z nich uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov. Zároveň im bola uložená povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne spôsobenú škodu poškodenej spoločnosti C. - R. J. C..R.., K. K. F., Š.Ú. X, F., IČO: XX XXX XXX, vo výške 4702,- Eur.

S rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasia, považujú ho za nesprávne z dôvodu, že sa nestotožňujú so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k stíhanému skutku.

V žiadnom prípade nespochybňujú, že dňa 21.06.2014 došlo v B. Š. k incidentu tak, ako bol popísaný v obžalobe. Dôvody incidentu z ich pohľadu vyčerpávajúco vysvetlili v rámci svojich výpovedí na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom prvého stupňa.

Nesúhlasia však, že ich konanie naplnilo obligatórne znaky stíhanej skutkovej podstaty a teda, že sa jedná o trestný čin, zo spáchania ktorého boli uznaní za vinných.

V tomto smere vyslovili názor, že ich konaním rozhodne nedošlo k naplneniu jednak objektívnej stránky, rovnako tak aj subjektívnej stránky stíhanej skutkovej podstaty.

Súd prvého stupňa podľa ich názoru nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav veci. Preto majú za to, že súd skutkový stav ustálený vykonaným dokazovaním v rámci jednotlivých hlavných pojednávaní vnímal primárne v optike poškodeného, o čom svedčia viaceré časti odôvodnenia napadnutého rozsudku.

V prvom rade je potrebné poukázať na čudné správanie sa poškodeného - otca maloletého C. v deň, kedy k incidentu došlo. Nie je pravdou, že poškodený preložil maloletého C. cez plot, termín „preložil“ používa súd nesprávne a dochádza tým k deformácii vernosti popisu celej situácie. Maloletý na uvedenú situáciu reagoval akútnym plačom, z čoho možno vyvodiť jeho subjektívnu nespokojnosť s konaním poškodeného - jeho otca.

V konaní poškodeného teda možno badať určitú formu násilného konania, na čo však súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nijako nereflektoval. Rovnako súd prvého stupňa nereflektoval na fakt, že poškodený svojím násilným vzatím maloletého z nášho pozemku, mohol tomu v prípade zachytenia o hroty plotu spôsobiť zranenia, čo mohlo byť následne dôvodom akútneho plaču maloletého. V danej situácii, vzhľadom na náhlosť a nepredvídateľnosť konania poškodeného, však nebolo z ich strany možné túto skutočnosť nijako verifikovať.

O tom, že maloletý C. neutrpel v dôsledku konania poškodeného žiadne zranenia tak, ako sa pôvodne dôvodne domnievali, bolo možné sa relevantne presvedčiť až po ukončení celého incidentu, kedy poškodený až na viacnásobné výzvy príslušníkov PZ vystúpil z auta, kedy sa mu maloletý vytrhol z rúk smerom k svojej matke - obžalovanej A.. Y. Š., ktorá ho následne mohla prehliadnuť a presvedčiť sa, že nie je zranený.

Nie je teda správny záver súdu prvého stupňa, že v čase, kedy došlo k poškodeniu vozidla poškodeného, tento maloletému nijako neublížil a z jeho konania takýto úmysel ani nevyplýval. Táto skutočnosť v danom momente nebola zrejmá, ani následne ju z dôvodu správania sa poškodeného, ktorý maloletého v aute nasilu prikryl dekou, nebolo možné preveriť. Ich obava, že maloletý v dôsledku násilného vzatia cez plot utrpel zranenia, v dôsledku ktorých začal akútne plakať, bola teda vzhľadom na ich vnímanie danej situácie dôvodná.

Zároveň aj ďalšie konanie poškodeného nebolo možné považovať za štandardné a vhodné. Poškodený sa s maloletým C., ktorý už v tom čase plakal, zavrel vo svojom vozidle, maloletého usadil na predné sedadlo a zakryl ho celého dekou. Ani na túto skutočnosť súd nereflektoval a nepochopiteľne uveril

účelovým tvrdeniam poškodeného, že chcel maloletému ukázať v aute darčeky. Nie je zrejmé, z akého dôvodu mal poškodený v mesiaci jún, t.j. v období leta a vysokých teplôt, pripravenú na sedadle deku, do ktorej maloletého zakryl, hoci tento plakal a znemožnil mu riadne dýchať a hýbať sa. Takéto konanie poškodeného ako rodiča v žiadnom prípade nemožno považovať za prirodzené a vhodné.

Je nepochybné, že vzhľadom na popísanú situáciu, vzniklo v nich podozrenie, že maloletý môže byť v dôsledku konania poškodeného zranený a potrebuje pomoc, ktorú mu samotný poškodený, vzhľadom na svoje správanie, s určitosťou v danej chvíli neposkytoval a ani ich neuistil, že je maloletý v poriadku. Zároveň u nich vzniklo podozrenie z protiprávneho konania poškodeného spočívajúceho v jeho úmysle odviesť maloletého zo B. V. proti jeho vôli a tiež proti vôli obžalovanej A.. Y. Š. ako jeho matky.

V tomto smere neobstojí argumentácia súdu prvého stupňa, že nemohli vzniknutú situáciu vnímať ako pokus zo strany poškodeného o únos maloletého C., a to len z titulu, že poškodený je jeho otcom a v danom období neexistovala žiadna súdom stanovená úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému. Preto majú za to, že ani jedna zo súdom uvedených skutočností nevylučuje, že sa poškodený mohol svojím konaním dopustiť naplnenia niektorej zo skutkových podstát upravených v osobitnej časti , resp. prinajmenšom mohol v nich vyvolať dojem, že jeho konanie môže napĺňať znaky niektorého z trestných činov.

Pri všetkých skutkových podstatách, kde je objektom práve osobná sloboda jednotlivca, zákonodarca predpokladá tzv. všeobecný subjekt, t.j. môže ním byť ktokoľvek, aj rodič maloletého dieťaťa. Vyššie špecifikovaná úvaha súdu prvého stupňa je teda nesprávna a znovu len predstavuje jednostranné vyhodnotenie situácie v prospech poškodeného.

O nesprávnom vnímaní skutkového stavu zo strany súdu prvého stupňa svedčí aj popis v odôvodnení napadnutého rozsudku, kde súd uvádza, že poškodený na základe vzájomnej dohody s matkou - obžalovanou A.. Y. Š. prišiel do B. V. za účelom realizácie styku s maloletým.

Súd prvého stupňa však opomenul venovať pozornosť skutočnosti, že to bol práve poškodený, ktorý obsah dohody nerešpektoval a syna proti jeho vôli a proti vôli jeho matky násilím vzal cez plot a zamkol sa s ním vo svojom aute. Rovnako súd neriešil skutočnosť, že pokiaľ poškodený namietal spôsob realizácie styku poškodeného so synom, prečo poškodený o tejto skutočnosti neurobil oznámenie na polícii. Pokiaľ poškodený mal záujem so synom stráviť čas osamote, mal na pozemok vstúpiť riadne cez na to určenú bránu, a pokiaľ tento spôsob nebol možný, mal požiadať matku maloletého, aby mu to umožnila. Ani jednu z uvedených skutočností však poškodený neučinil, postupoval svojvoľne, nepredvídateľne, rozhodne nie v záujme ochrany psychickej a fyzickej integrity maloletého.

Taktiež súd prvého stupňa nevenoval pozornosť skúmaniu dôvodu, prečo vo vzťahu k maloletému C. v danom období neexistovala právoplatná súdom určená úprava práv a povinností a tiež prečo v tejto súvislosti prebiehalo v danom období viacero súdnych konaní.

Z uvedeného by súd prvého stupňa jednoznačne zistil, že vzťahy medzi poškodeným a obžalovanou A.. Y. Š. ako rodičmi maloletého boli v danom období tak intenzívne narušené, že obžalovaná bola nútená opustiť spoločnú domácnosť s poškodeným, a vo vzťahu k tomu prechovávala ohľadne svojej osoby a osoby maloletého trvalé a intenzívne obavy. Napriek tomu sa však rozhodla poškodenému umožniť styk s maloletým, avšak v záujme vlastnej bezpečnosti a ochrany pred šikanóznym správaním sa poškodeného, tomuto neumožnila vstúpiť na pozemok svojich rodičov - obžalovaných A.. Y. H. C. U. H..

Pokiaľ by súd prvého stupňa tejto súvislosti venoval náležitú pozornosť a správne ju vyhodnotil, dospel by k jednoznačnému záveru, že konanie poškodeného voči maloletému bolo neadekvátne a v rozpore s jeho záujmami a následná reakcia obžalovaných plne korešpondovala ich podozreniu, že maloletému hrozí bezprostredne ujma na zdraví, resp. že poškodený sa uvedeným konaním dopúšťa vo vzťahu k maloletému trestnej činnosti, keďže poškodený maloletého násilím vzal cez oplotenie z cudzieho pozemku.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolatelia vyslovili názor, že bolo celkom jednoznačne preukázané, že konanie poškodeného a tam vzniknutú situáciu vnímali vo vzťahu k synovi/vnukovi ako

bezprostredne hroziaci alebo trvajúci útok voči osobe maloletého a ich konanie súviselo iba a výlučne so snahou pomôcť maloletému a toho zachrániť.

Preto majú za to, že ich konanie bolo na mieste vyhodnotiť ako konanie v domnelej, teda putatívnej obrane tak, ako to predpokladá § 25 ods. 4 Tr. zák. Korešponduje tomu skutočnosť, že z celkového posúdenia celého incidentu je zrejmé, že sa oprávnene domnievali, že existuje priamo hroziaci alebo trvajúci útok poškodeného voči maloletému synovi/vnukovi. Navyše, uvedený omyl o hrozbe útoku nezavinili, ale jednoznačne poškodený svojím nevyspytateľným a násilným konaním, ktoré vybočovalo z akéhokoľvek rámca dovtedajších zvyklostí v rámci vzájomných vzťahov a tiež dovtedajšieho správania sa poškodeného.

Na podporu svojich tvrdení poukázali jednak na svoje výpovede, kde zhodne popísali nevyspytateľné správanie sa poškodeného. Rovnako poukázali tiež na časť výpovede samotného poškodeného, ktorý uviedol, že dôvodom konania bola snaha, aby im vydal dieťa, ku ktorému nemali prístup a stratili s ním kontakt.

V ďalšom obžalovaní poukázali na svedecké výpovede, a to svedkyne L. Š., ktorá počula a videla maloletého C. plakať a bola svedkom jeho správania, kedy sa dožadoval z auta poškodeného von, keďže zjavne s ním nechcel byť, pričom poškodený ho v aute držal proti jeho vôli a z auta s maloletým vystúpil až na viacnásobné naliehanie príslušníkov polície. Obdobne vypovedali svedkovia E. H. C. Z.Y. F., ktorí boli svedkami toho, ako maloletý C. plakal a dožadoval sa svojej matky - obžalovanej A.. Y. Š., z čoho je zrejmé, že konanie poškodeného bolo v rozpore s jeho vôľou. Obdobne vypovedal aj svedok H. G., ktorý uviedol, že dieťa plakalo a dožadovalo sa matky. Napokon, aj svedok E. P., ktorého výpoveď z prípravného konania sa na hlavnom pojednávaní prečítala, keďže medzičasom zomrel, vypovedal, že počas incidentu dieťa silne plakalo a dožadovalo sa matky.

Z uvedených výpovedí si však súd prvého stupňa vyvodil iba skutočnosť, že vozidlo poškodeného poškodili, pričom táto skutočnosť je podľa ich názoru až sekundárna, primárne mal súd venovať pozornosť správaniu sa maloletého počas incidentu a tiež samotného poškodeného.

Je síce pravda, že ich konaním došlo k poškodeniu vozidla poškodeného, avšak nadradeným úmyslom nášho konania bolo odvrátiť protiprávny útok poškodeného voči synovi/vnukovi, o ktorom sa v danej chvíli dôvodne domnievali, že mu hrozí nebezpečie, resp. že tento útok trvá. Jedinou snahou z ich strany bolo vyslobodiť maloletého z auta poškodeného, do ktorého bol vzatý celkom zrejme proti svojej vôli, čo demonštroval neustálym intenzívnym plačom, žiadny iný záujem nesledovali a vonkoncom neexistoval úmysel poškodiť vozidlo poškodeného. K poškodeniu vozidla poškodeného došlo výlučne iba z dôvodu potreby prekonania prekážky - vozidla za účelom pomoci synovi/vnukovi, ktorého chceli z vozidla vyslobodiť.

V tejto súvislosti bolo úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa otázkou nesúladu medzi ich vnímaním situácie, t.j. ich predstavou a skutočnosťou, no rovnako tak aj otázkou, či a ako mohol tento nesúlad so zreteľom na ich duševné rozpoloženie vzniknúť. Vzhľadom na napäté vzťahy medzi poškodeným a obžalovanou A.. Y. Š. v spojení s nepredvídateľným a iracionálnym správaním sa poškodeného, je nepochybné, že nebolo v ich možnostiach prípadne rozpoznať údajný úmysel poškodeného potešiť maloletého hračkami tak, ako prezentoval.

Z ich subjektívneho vnímania celej situácie nadobudli presvedčenie, že ich konanie je dôvodné z hľadiska nutnej obrany pre záchranu maloletého, ktorý plakal v aute zakrytý dekou, kam ho proti jeho vôli vzal poškodený.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto majú za to, že v ich prípade existovala okolnosť, ktorá vylučovala protiprávnosť ich konania tak, ako to vysvetlili v konaní pred súdom prvého stupňa, rovnako aj vyššie v rámci odôvodnenia odvolania.

Vzhľadom na nesprávne presvedčenie z ich strany o útoku smerovanom voči maloletému C. konali v rámci domnelej, resp. putatívnej obrany. Preto ich konanie malo byť posudzované podľa zásad o skutkovom omyle v zmysle § 18 ods. 4 Tr. zák. Základným dôsledkom skutkového omylu je to, že mu nemožno pričítať úmyselné zavinenie vo vzťahu k následku.

Na podporu prezentovaného záveru poukázali tiež na ďalší nedostatok rozsudku súdu prvého stupňa, nakoľko v jeho odôvodnení nie je riešená otázka motívu ich konania. Je zrejmé, že z ich strany neexistoval žiadny motív, ktorý by ich viedol k úmyselnému poškodeniu majetku poškodeného - jeho vozidla, táto skutočnosť v konaní nebola preukázaná. Je teda zrejmé, že neexistoval ani motív ako síce fakultatívna náležitosť stíhanej skutkovej podstaty, ale dopĺňajúca obligatórne náležitosti, ktoré rovnako neboli podľa ich názoru dané.

Na podklade vyššie uvedených argumentov preto zastávajú názor, že z ich konania nie je možné vyvodiť naplnenie subjektívnej stránky stíhaného trestného činu. Úplne absentuje prítomnosť úmyslu akokoľvek poškodiť majetok - vozidlo poškodeného, rovnako nemožno tvrdiť, že ich konanie nesie znaky úmyslu nepriameho. Ich konanie smerovalo iba k pomoci, resp. záchrane syna/vnuka z dôvodu konania poškodeného. Svedčí o tom aj skutočnosť, že to bola práve obžalovaná U. H., ktorá ako prvá kontaktovala telefonicky políciu so žiadosťou o pomoc z dôvodu podozrenia z únosu dieťaťa. Toto správanie vonkoncom nekorešponduje so správaním sa páchateľa, ktorý pácha úmyselnú trestnú činnosť.

Samotná skutočnosť, že popis udalostí obžalovanými nekorešpondoval so závermi znalcov, nijakým spôsobom neoslabuje vierohodnosť ich tvrdení ako obžalovaných o tom, že konanie poškodeného vnímali ako hroziaci, resp. trvajúci útok voči zdraviu maloletého C.. Rozpory v tvrdeniach je potrebné pripísať rozrušeniu v dôsledku celého incidentu a tiež odstupu času, ktorý uplynul medzi incidentom a vyšetrovaním, resp. prejednaním veci v konaní pred súdom prvého stupňa.

Na podklade odvolania obžalovaných krajský súd podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil že odvolanie obžalovaných nie je dôvodné.

Odvolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preskúmal v rozsahu argumentov uvádzaných v odvolaní, ako aj s prihliadnutím na ustanovenie , pokiaľ sa týka dôvodov pre podanie mimoriadneho opravného prostriedku. V tomto smere odvolací súd musí konštatovať, že konanie pred súdom prvého stupňa bolo vykonané zákonným postupom, a to v súlade s ustanovením o kontradiktórnom spôsobe konania.

Kontradiktórny spôsob konania znamená, že strany trestného konania pred súdom vykonávajú dôkazy, ktoré z ich pohľadu buď obžalovaného usvedčujú zo spáchania žalovaného skutku, resp. spochybňujú dôvodnosť podania obžaloby prokurátorom, a to až do takej miery, že obžalovaný môže byť spod obžaloby okresného prokurátora oslobodený. Súd pritom ako nestranný a nezávislý orgán je povinný rozhodnúť spor medzi stranami trestného konania. Súd pritom nesmie napomáhať stranám trestného konania, lebo v takomto prípade by nebolo možné robiť záver o nestrannosti súdu.

V preskúmavanej trestnej veci obžalovaných A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š. takéto porušenie zákonnosti zo strany súdu prvého stupňa odvolacím súdom zistené nebolo. Súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní kontradiktórnym spôsobom konania vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre zákonné rozhodnutie vo veci samej.

K argumentom obžalovaných A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š. v rozsahu, ako sú prezentované v písomných dôvodoch odvolania, odvolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že ide o argumenty, na ktoré už pred súdom prvého stupňa všetci traja obžalovaní poukazovali a na ktoré súd prvého stupňa jednotlivo, ako aj v súhrne pri riešení otázky viny, resp. neviny reagoval pri rozhodnutí vo veci samej a svoje právne úvahy náležitým spôsobom uviedol v písomnom odôvodnení svojho rozhodnutia.

V prvom rade pokiaľ obžalovaní A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š. v dôvodoch svojho odvolania, ako na primárny argument poukazujú, že konali v domnelej - putatívnej obrane. Odvolací súd vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania nemá žiadne pochybnosti o tom, že ich konanie v žiadnom prípade nie je možné subsumovať pod tie ustanovenia , ako sa toho v odvolaní domáhajú.

Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia veľmi podrobne poukázal, akými úvahami sa riadil, keď dospel k záveru, že konanie obžalovaných nie je možné považovať za takéto konanie.

Na podklade výsledkov vykonaného dokazovania je možné robiť práve naopak nepochybný záver o vine obžalovaných v rozsahu, ako skutkový stav ustálil súd prvého stupňa vo výroku napadnutého rozsudku a tomu zodpovedá aj správna právna kvalifikácia ich protiprávneho konania. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na dôvody uvádzané v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré si v celom rozsahu aj preto osvojuje.

Na strane trinásť a štrnásť súd prvého stupňa doslova učebnicovým spôsobom rozobral otázku domnelej

- putatívnej obrany. Odvolací súd k tomu považuje za nutné dodať, že v kritickej dobe úprava práv a povinností rodičov k maloletému C. súdom upravená nebola. Matka maloletého C. sa dohodla s jeho otcom, t. j. s H.. Š.X. Š. na jeho stretnutí so synom, ktoré sa aj uskutočnilo kritického dňa, ako je to uvedené v skutkovej vete rozsudku.

V žiadnom prípade nie je možné považovať styk otca dieťaťa so svojim synom za okolnosti, ako sa tento odohrával, teda cez plot a uzamknutú bránku oplotenia rodinného domu rodičov obžalovanej A.. Y.K. Š. za štandardný, prirodzený a dôstojný. Práve naopak stretnutie otca H.. Š. Š. so synom C. za okolností, ako sa skutočne mal vykonať možno považovať za nedôstojný, až ponižujúci, tak pre otca, ako aj jeho syna. Takýto spôsob vykonania styku rodiča s dieťaťom potvrdila samotná obžalovaná A.. Y. Š., ktorá sa síce rozhodla otcovi maloletého C. umožniť styk s maloletým, ale tento bol vykonávaný, a to údajne v záujme vlastnej bezpečnosti a ochrany pred šikanóznym správaním sa poškodeného spôsobom, a to cez oplotenie rodinného domu, nakoľko tomuto neumožnila vstúpiť na pozemok svojich rodičov - obžalovaných A.. Y. H. C. U. H..

Pokiaľ otec maloletého C. sa rozhodol, takýto neetický spôsob stretnutia so synom zmeniť a v záujme nadviazania bližšieho citového vzťahu, ako aj z dôvodu odovzdania mu darčekov, ktoré mal uložené v osobnom motorovom vozidle, keď preložil syna C. cez ohradu, v žiadnom prípade takéto jeho konanie nemohlo byť vyhodnotené, ako na svoju obhajobu uvádzajú obžalovaní A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š., ako pokus o únos.

Na podklade výsledkov vykonaného dokazovania, odvolací súd musí ale konštatovať, že ak by bol chcel H.. Š. Š., ako situáciu vykresľujú obžalovaní A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š., uniesť syna C., nič mu v tom nebránilo, nakoľko so synom bol v uzatvorenom aute, pričom po motorickej stránke auto bolo plne funkčné, a to aj potom, čo ho násilným spôsobom poškodili obžalovaní. Ak by H.. Š. Š. bol mal v úmysle syna C. uniesť, vzhľadom na motorickú silu osobného motorového vozidla a navyše ochranný štít karosérie motorového vozidla, mohol tak urobiť aj za cenu ublíženia na zdraví obžalovaným, ale takéto skutočnosti vykonaným dokazovaním preukázané ale neboli.

Samotná skutočnosť, že maloletý C. plakal, zodpovedala len a len vyhrotenej situácii, ku ktorej došlo aj v dôsledku poškodzovania osobného motorového vozidla obžalovanými, v ktorom sedel so svojím otcom. Odvolací súd považuje ďalej za potrebné poukázať aj na závery znaleckých posudkov, a to z odboru zdravotníctva, ako aj z odboru cestnej premávky, na ktoré závery poukázal v dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvého stupňa a o správnosti týchto zistení nemá dôvod pochybovať ani odvolací súd.

Záverom svojho rozhodnutia odvolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že ani výpovede svedkov, na ktoré poukazujú v dôvodoch odvolania obžalovaní A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š., vzhľadom na celkovú dôkaznú situáciu ani z pohľadu odvolacieho súdu v nijakom smere neodôvodňovali, aby odvolací súd bol dospel k inému záveru o vine, než ako vo veci rozhodol súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.