Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2Co-189-2019.pdf
PDF · 91.31 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/189/2019
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu Intrum Slovakia, s.r.o., Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Mýtna 48, P.O.Box 205, Bratislava, proti žalovanému Š. W., nar. X.X. XXXX, k pobytu prihláseného na adrese B. Ú. B. Č.X. I. - C. W., v konaní o zaplatenie 982,07 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 13.marca 2019, č.k. 29Csp/8/2017-63
rozhodol:
P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie sumy 142,55 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 21.10.2014 do zaplatenia, v tomto rozsahu z r u š u j e zamietavý výrok rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 29Csp/8/2017-63 zo dňa 13.marca 2019 a konanie v tejto časti z a s t a v u j e.
Z r u š u j e výrok o zamietnutí žaloby v rozsahu po čiastočnom zastavení konania a výrok o náhrade trov konania, v ktorej časti v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1.Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedeným v záhlaví I. výrokom uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 97,52 € s úrokom z omeškania 5,05% ročne z dlžnej sumy od 21.10.2014 do zaplatenia, II. výrokom zamietol žalobu v prevyšujúcom rozsahu a III. výrokom nepriznal žiadnej zo strán sporu právo na náhradu trov konania.
2. Rozhodol tak o nároku veriteľa na zaplatenie sumy 982,07 € s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 20.3.2014 až do zaplatenia zo zmluvy o pôžičke zo dňa 14.10.2013 (ďalej tiež „zmluva“) uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu Consumer Finance Holding, a.s., Kežmarok a žalovaným, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančnej čiastky vo výške 839,52 €, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť v 12-tich mesačných splátkach s úrokmi vo výške 53,56 % ročne v lehote do 20.10.2014. Žalobca sa stal novým veriteľom pohľadávky z uvedenej zmluvy voči žalovanému na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 OZ dňa 25.4.2017, o ktorej zmene strán rozhodol súd prvej inštancie uznesením zo dňa 12.10.2017, č.k. 29Csp/8/2017-31.
3. Vychádzajúc z právneho postavenia zmluvných strán a obsahu ich práv a povinností v zmluve zo dňa 14. 10. 2013, súd prvej inštancie právne vec posudzoval podľa ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, iných úveroch a pôžičkách (ďalej zákon č. 129/2010 Z.z.), ako aj ustanovení § 497 a nasl. zmluve o úvere Obchodného zákonníka, konštatujúc, že napriek označeniu posudzovanej zmluvy ako „pôžička“, táto zmluva napĺňala podstatné zložky iného právneho úkonu, ktorým bola zmluva o úvere. Z vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že záväzkový vzťah medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu má povahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý neobsahuje náležitosti vyžadované zákonom § 9 zák. č. 129/2010 Z.z. a dohodnuté úroky vo výške 53,56 % ročne sú v rozpore s dobrými mravmi, pretože viac ako 5-násobne prekračujú obvyklú úrokovú sadzbu uplatňovanú na úvery
poskytované v rozhodnom období v rozpätí 10,20 % a maximálne 15,81 % ročne. Z uvedených dôvodov uzavrel, že zmluva je v časti úrokov absolútne neplatná podľa § 3, §39 OZ a žalobcovi patrí nárok iba na vrátenie toho, čo v skutočnosti bolo žalovanému podľa zmluvy poskytnuté. Majúc za nepochybne zistené, že žalovanému boli poskytnuté finančné prostriedky len v rozsahu 839,52 €, a vychádzajúc z predloženého listinného dokladu „prehľad splátok a úhrad“, že žalovaný uhradil sumu 742 € v dvoch splátkach po 371 €, priznal žalobcovi nárok iba na zaplatenie sumy 97,52 €, ako rozdielu medzi rozsahom žalovaným splneného záväzku a hodnotou peňažných prostriedkov žalovanému poskytnutých.
4. Pretože žalovaný bol v omeškaní s plnením peňažného dlhu priznal žalobcovi tiež právo na úroky z omeškania v súlade s § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške platnej pre spotrebiteľské záväzky podľa nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z.., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ. Začiatok omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu súd prvej inštancie určil v nadväznosti na čas konečnej splatnosti záväzku uvedeného v zmluve (20. 10. 2014), pretože nemal preukázané, aby došlo k predčasnému zosplatneniu úveru už ku dňu 20. 3. 2014 ako to tvrdil žalobca.
5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku (CSP) vychádzajúc z pomeru procesného úspechu a neúspechu v spore, keď žalobcovi, ktorý bol v prevažnej časti nároku neúspešný nepatrí nárok na náhradu trov konania, a žalovanému žiadne trovy v konaní nevznikli.
6. Proti zamietavému výroku rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávnych skutkových zistení. Navrhoval, aby odvolací súd zmenil napadnutý výrok rozhodnutia tak, že konanie v časti o zaplatenie 142,55 € s úrokom z omeškania zastaví, a v zostatku zaviaže žalovaného zaplatiť zostatok neuhradeného dlhu vo výške 742 € s úrokmi z omeškania 5,05 % ročne od 21.10.2014 až do zaplatenia.
7. Späťvzatie časti žaloby navrhoval zohľadňujúc správnosť záverov súdu prvej inštancie, že poskytnutý úver je bezúročný, nesúhlasil však s rozsahom záväzku žalovaného stanoveného súdom, ako pomeru medzi čiastkou žalovanému poskytnutou a sumou úhrad žalovaného. Zdôraznil, že podľa listinného dokladu „prehľad splátok a úhrad“ nedošlo k úhrade dlhu v dvoch splátkach po 371 € ako to konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení. Z uvedeného listinného dokladu totiž vyplýva, že platba 371 € evidovaná ako úhrada v dňoch 16.10.2013 a 24.10. 2013, bola stornovaná - vykazovaná ako záporná transakcia ku dňu 21.10.2013 a 12. 11.2013, lebo nešlo o plnenie na úver. Žalovaný z poskytnutej sumy peňažných prostriedkov 839,52 € neuhradil žiadnu finančnú sumu, preto žalobca navrhoval, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a zaviazal žalovaného aj na úhradu zostávajúcej časti dlhu.
8. Žalovaný bol na súde prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní nečinný.
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1,2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Po uplatnení procesného postupu podľa § 370 CSP vo vzťahu k čiastočnému späťvzatiu žaloby po rozhodnutí súdu prvej inštancie, rozsudok v zostávajúcom napadnutom rozsahu zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10. Vyhovujúci výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie nebol predmetom odvolacieho prieskumu, pretože nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť (367 ods. 2,3 CSP).
11. Žalovanému bolo späťvzatie doručované postupom podľa § 106 ods. 3 CSP, ako aj prostredníctvom miestnej úradu mestskej časti, žalovaný nevzniesol žiadne námietky voči späťvzatiu.
12. Podľa § 370 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.
13. Odvolací súd v zhode s procesným úkonom žalobcu v rozsahu čiastočného späťvzatia konanie zastavil a v tejto časti zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v súlade s vyššie citovaným § 370 CSP.
14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP uplatnený žalobcom je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
15. Odvolací súd v preskúmavanej veci zistil, že odvolací dôvod namietaný žalobcom je naplnený, keď súd prvej inštancie v rozpore s obsahom súdneho spisu a dôkaznou situáciou v spore žalobu zamietol, nezaoberajúc sa ďalšími, pre rozhodnutie vo veci samej významnými skutočnosťami.
16. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
17. Podľa § 150 ods. 1,2 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.
18. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné.
19. Už samotnými pojmami procesný útok a procesná obrana zákonodarca zdôrazňuje kontradiktórnosť procesného postavenia protistrán v sporovom konaní. Ustanovenia § 149 až 154 CSP predstavujú inštitucionálne prehĺbenie sporovosti konania upraveného v Civilnom sporovom poriadku, pričom ich cieľom je prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Nová právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP) alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP). Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania a tvorí jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej úpravy sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku.
20. Postup súdu prvej inštancie sa odvolaciemu súdu javí rozporný s § 215 CSP, v zmysle ktorého súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu procesným postupom podľa CSP. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na §151 ods. 1 CSP, podľa ktorého je potrebné postupovať aj v spotrebiteľských sporov (pri ktorých sa nepoužijú ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii v zmysle § 296 CSP).
21. Súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby uvádzajúc, že podľa listinného dokladu „prehľad splátok a úhrad“ žalovaný poukázal na plnenie dlhu zo zmluvy sumu 742 €. Z obsahu listinného dôkazu na č.l. 7 súdneho spisu však takéto skutkové zistenia nie je možné vyvodiť, a súd prvej inštancie nevysvetľuje ako dospel k tomuto záveru. Aj keď sú evidované úhrady splátok ku dňu 16.10.2013 a 24.10.2013 vo výške 371 € tieto sú súčasne stornované ku dňu 21.10.2013, 12.11.2013, vykazované ako dlh, s poznámkou „presunuté do NP“. Ani z celkového prehľadu zostatku dlhu a jeho úhrad nemožno vyvodiť, aby platby vo výške 371 € predstavovali plnenie na dlh zo zmluvy.
22. Podľa obsahu spisu je zrejmé, že žaloba spolu s prílohami (listinnými dôkazmi), výzvou na vyjadrenie k žalobe, procesným poučením bola žalovanému doručovaná, keď súd prvej inštancie vychádzal zo zákonnej fikcie doručenia, pretože žalovaný si zásielky neprevzal. Z uvedených dôvodov k žalobe nezaujal žiadne stanovisko, nijako skutkové tvrdenia nevyvrátil, ani nespochybnil. Súd prvej inštancie v súlade so zásadou zvýšenej ochrany strany sporu a povinnosťou súdov ex offo prihliadať na neplatnosť právnych úkonov, či existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, posudzoval aj obsah listinných dôkazov, z ktorých však vyvodil bez riadneho odôvodnenia skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli ani neboli stranami prednesené. Súd prvej inštancie pritom rozhodoval vo veci bez nariadenia pojednávania, keď sám spochybnil rozsah skutkových tvrdení uvedených v žalobe o rozsahu splneného záväzku.
23. Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný nevykonal žiadne úhrady na plnenie záväzku, je neprípustné, aby súd bez spochybnenia skutkových tvrdení žalobcu žalovaným tieto sám vlastnou činnosťou spochybňoval bez riadneho odôvodnenia a dokazovania na pojednávaní. Pokiaľ mal súd dôvodné pochybnosti o obsahu listiny vzťahujúcej sa k rozsahu splnenia dlhu, bol povinný v súlade so zásadami spravodlivého súdneho konania vykonať dokazovanie, ak predtým nevyzval žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení (§150, § 295 CSP). Súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s § 150, § 151 CSP, jeho konanie preto nesie znaky nepredvídateľnosti, čo je v rozpore s právom sporovej strany na spravodlivý súdny proces. O to významnejšie je to v danom prípade, ak súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia nedáva žiadnu odpoveď na to, akým spôsobom a podľa akých zákonných ustanovení sa vysporiadal so skutočnosťou vyplývajúcou z listinného dokladu „prehľad splátok a úhrad“, že splátky pôvodne evidované ako zaplatené, boli vzápätí evidované ako neuhradené. Vzhľadom na uvedené nedostatky v konaní a rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť, než napadnutý rozsudok zrušiť v súlade s § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.
24. Pokiaľ má byť v konaní preukázané, že došlo k úhrade dlhu, z tvrdení žalovaného resp. z predložených listinných dôkazov musí nepochybne vyplývať, že dlžníkovi poskytnuté plnenie bolo vrátené. Vzhľadom na to, že v civilnom sporovom konaní platí princíp voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191, 192 CSP, závisí od úvahy súdu, či žalobca poskytol plný dôkaz o tvrdených skutočnostiach na ktorých zakladá svoj nárok. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však nie je založená na ľubovoľnom hodnotení dôkazov a svojvôli súdu, keď z jeho záverov musí nepochybne vyplývať na použití akých logických argumentov vyplývajúcich z predložených listinných dôkazov založil svoj záver o nepreukázaní tvrdení žalobcu.
25. V opätovnom konaní súd prvej inštancie rešpektujúc zásady povinnosti tvrdenia a povinnosti dôkaznej s prihliadnutím na osobitosti dokazovania s ochranou slabšej strany sporu (§ 295 CSP) opätovne vyhodnotí dôvodnosť a rozsah nároku žalobcu na úhradu pohľadávky zo zmluvy, ktorá je predmetom sporu. Svoje rozhodnutie úplne a presvedčivo odôvodní spôsobom spĺňajúcim požiadavky vyplývajúce z § 220 CSP tak, aby bolo zrejmé, akým spôsobom hodnotil žalobcom predložené listinné dôkazy, na základe akých zistení a ich právneho posúdenia dospel k záveru o rozsahu (ne)splneného záväzku. Pretože odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov celého konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci (§ 396 ods. 3 CSP).
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).