Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26CoPr/3/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Petra Dumana v sporovej veci žalobkyne: A.. A. B. C. D., bytom, E., F. XXXX/XX, proti žalovanej: Vysoká škola Danubius s.r.o., Fučíkova 269, Sládkovičovo, IČO: 36 264 113, zast. advokátkou: JUDr. Slávka Gajdošová, Bratislava, Májkova 1, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 18. júla 2017 č. k. -358, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti ktorej určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 18. septembra 2013 je neplatné p o t v r d z u j e a v časti ktorej vyslovil, že pracovný pomer trvá m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov na súde prvej inštancie a na odvolacom súde.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 18. septembra 2013, je neplatné a pracovný pomer trvá; žalobkyňa má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 99,50 eur na účet Okresného súdu Galanta do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie čo do veci samej odôvodnil právne ust. , , , , , a veta prvá ( v znení neskorších zmien a doplnení ,,ďalej len Z.p.“ ).

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyni bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené poštou dňa 23. septembra 2013 a pracovný pomer mal skončiť týmto dňom čo nebolo medzi stranami sporné. Žalobkyňa zákonom stanovenú lehotu na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením v zmysle ust. § 77 Z.p. dodržala, keď žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podala na súde dňa 12. novembra 2013. Okamžité zrušenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom rozviazania pracovného pomeru, preto týmto disciplinárnym opatrením možno postihnúť iba zavinené porušenie pracovnej disciplíny ( teda úmysel chcieť porušiť pracovnú disciplínu - nestačí zistenie, že napr. nebol dodržaný určitý pracovný postup či proces a pod. ) a to prinajmenšom z nedbanlivosti zamestnanca ( Zo súdnej praxe č. 2/1998, s. 35 ). Z doterajšej jednotnej súdnej praxe vyplýva i to, že iba porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom je dôvodom podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Z.p. na okamžité skončenie pracovného pomeru. Podľa súdu prvej inštancie v konaní nebolo preukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, a teda nebola naplnená skutková podstata závažného porušenia pracovnej disciplíny, s ktorou zákon spája právne následky v podobe sankcie okamžitého

skončenia pracovného pomeru. Pri rozhodovaní vychádzal zo stavu zisteného vykonaným dokazovaním a listinnými dôkazmi založenými v spise. Sporové strany mali a majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a označiť dôkazy, ktorých sa dovolávajú. Dôkazné bremeno na preukázanie závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou mala v spore žalovaná ako zamestnávateľ, ktorá však počas konania nepreukázala závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, a teda neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalovaná ako zamestnávateľ skutkovo vymedzila dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, že žalobkyňa v pracovných dňoch, t. j. 19.8.2013, 20.8.2013, 21.8.2013, 22.8.2013, 23.8.2013, 26.8.2013, 27.8.2013, 30.8.2013, 2.9.2013, 3.9.2013, 4.9.2013, 5.9.2013, 6.9.2013, 9.9.2013, 10.9.2013, 11.9.2013, 12.9.2013, 13.9.2013, 16.9.2013 a 17.9.2013 sa ako zamestnanec bezdôvodne nedostavila na pracovisko/miesto výkonu práce, na pracovisku sa nenachádzala ani v dopoludňajších hodinách ani popoludní, pričom prítomnosť na pracovisku/v mieste výkonu práce bola vo vyššie uvedených dňoch kontrolovaná viackrát, a to v priestoroch celej fakulty, teda nielen v kabinete a bezprostrednom okolí, o čom boli spísané úradné záznamy, podpísané kontrolujúcou osobou i svedkami. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná ako zamestnávateľ určila žalobkyni čerpanie dovolenky od 1.7.2013 do 16.8.2013 a dekan fakulty vyhlásil skúškové obdobie od 19.8.2013 do 30.8.2013 vrátane pre všetky ročníky. Z výpovede žalobkyne, svedkov, ako aj zo všetkých ďalších okolností a súvislostí s činnosťou žalovanej považoval prvoinštančný súd za dostatočne preukázané, že u žalovanej nebol zavedený denný zápis dochádzky v prípade vysokoškolských pedagógov počas akademického roka a počas prázdnin a pedagógovia na konci mesiaca odovzdávali vyplnené dochádzkové listy pani G., ktorá ich sústreďovala, dávala podpísať dekanovi a následne odovzdala mzdárke, pričom niektorí pedagógovia vrátane žalobkyne si dochádzku robili sami, odovzdávali na podpis dekanovi a následne do mzdovej učtárne. Z výpovede svedkyne G. vyplynulo, že pedagógovia sa nechodili ohlasovať či v ten ktorý deň sú na pracovisku, učili podľa rozvrhu, hodiny dodržiavali a mali aj konzultačné hodiny. Z výpovede svedka A. B. H. H., D. vyplynulo, že konateľ žalovanej do marca - apríla 2013 nezasahoval do výučbovej ani iných častí pedagogického procesu, neurčoval časové rozvrhové preferencie, neovplyvňoval rozvrh hodín, náplň predmetov či obsah prednášok, trval predovšetkým na tom, aby perfektne prebiehal pedagogický proces. Ako vedúci katedry síce nebol oprávnený kontrolovať prítomnosť pedagogických zamestnancov, individuálne nedohadoval písomne prácu v domácom prostredí s nikým, avšak potvrdil, že sa vychádzalo z akademického úzusu, že pokiaľ vyučujúci odviedol profesionálnu prácu, čo sa týka výučby, skúšania a konzultácií, tak príprava v domácom prostredí aj bez špeciálnej dohody bola akceptovaná, a to aj vo vzťahu k žalobkyni. Z jeho výpovede vyplynulo i to, že predmetom zasadnutia katedry v máji 2013 boli aj výsledky publikačnej činnosti, plány budúcej publikačnej činnosti a vedecko-výskumných aktivít bez určenia miesta výkonu tejto činnosti. Ak niekto písal učebnicu v práci, tak v práci, ak doma, tak doma. Súd potom prisvedčil žalobkyni, že žalovaná nepreukázala skutočnosť, že ju oboznámil so zmenou organizačnej štruktúry a zmenou doposiaľ akceptovaných pravidiel, pokiaľ ide o jej prítomnosť na pracovisku mimo dní výučby, skúšok, konzultačných hodín, ani o povinnosti vykonávať prácu iba v mieste výkonu práce vyplývajúceho z pracovnej zmluvy, keď nijakým tvrdením nereagoval na argumentáciu žalobkyne o nedostatku vhodných podmienok pre pedagógov, keď viacerí zdieľali jednu kanceláriu s jedným písacím stolom bez funkčného počítača. Naviac pokiaľ žalovaná mala za to, že žalobkyňa porušuje pracovnú disciplínu práve neprítomnosťou na pracovisku už od 19.8.2013, mohla či mala žalobkyňu na porušenie tejto povinnosti upozorniť. Žalovaná tak neurobila, i keď v okamžitom skončení pracovného pomeru konštatovala, že k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou došlo opakovane, a to počas dvadsiatich dní. Z výpovede svedkyne I. B. vyplynulo, že organizačný poriadok a pracovný poriadok je všeobecný a konkrétne pokyny pre zamestnancov prichádzali od nadriadených, t. j. od vedúceho katedry, dekana alebo konateľa spoločnosti, ako i to, že od konateľa ani iného nadriadeného nedostala pokyn, aby s novou organizačnou štruktúrou oboznámila zamestnancov. Ďalej z jej výpovede možno usudzovať, že žalovaná ako zamestnávateľ mala v úmysle po porade s právnym oddelením spísať upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré chcela žalobkyni osobne doručiť dňa 30. augusta 2013, avšak v daný deň žalobkyňu na pracovisku nenašli a neskôr uviedla, že žalobkyni chceli priamo na pracovisku doručiť okamžité skončenie pracovného pomeru. V tej súvislosti sa javí ako nelogická výzva žalobkyni, aby sa na rektorát žalovanej dostavila dňa 28. augusta 2013, ako i konanie žalovanej, ktorá síce počas dvadsiatich dní kontrolovala prítomnosť žalobkyne na pracovisku, no iba v jeden deň sa pokúsila ju o uvedenom informovať, pričom v konaní zostalo nepreukázané, že žalobkyni zanechala odkaz na telefónnom odkazovači. Podľa názoru súdu neprítomnosť žalobkyne na pracovisku nebola zo strany žalobkyne vyvolaná úmyselne, ale na základe objektívnych okolností s poukazom na závery zo zasadnutia katedry v máji 2013 a v súlade so zaužívanou praxou u žalovanej

ako zamestnávateľa. Vyhodnotením vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že v konaní nebola preukázaná existencia dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru, teda také porušenie pracovnej disciplíny, s ktorou zákon spája právne následky v podobe sankcie okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to vzhľadom na konkrétne okolnosti, pri zohľadnení dovtedajšej práce žalobkyne u žalovanej, absencie akéhokoľvek negatívneho hodnotenia žalobkyne a s prihliadnutím i ku skutočnosti, že nedošlo k ujme na strane žalovanej či už majetkovej, resp. k inej ujme na právach a oprávnených záujmoch, keď žalobkyňa nepoškodila meno žalovanej ako vzdelávacej inštitúcie. Keďže nebolo v konaní preukázané, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu závažným spôsobom, konaním uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru, je okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovanou žalobkyni neplatné a pracovný pomer trvá naďalej. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. v spoj. s , keďže bola v konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať ( ). O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ). Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola v konaní od platenia súdneho poplatku oslobodená, pričom jej žalobe súd vyhovel, preto poplatková povinnosť s poukazom na ust. prešla na žalovanú, ktorá je povinná ju zaplatiť na účet Okresného súdu Galanta vo výške 99,50 eur v zmysle položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov.

4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, ktorá ho navrhla zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Odvolanie podala z dôvodov uvedených v a Vecne ho odôvodnila tým, že žalobkyňa mala v súlade s pracovnou zmluvou dohodnutý 40 hodinový týždenný pružný pracovný čas a miestom výkonu práce bolo Sládkovičovo, ul. Richterova 1171 a ul. Fučíkova 269. V mesiaci august 2013 čerpala zamestnávateľom určenú dovolenku, a to v dňoch od 1. augusta 2013 do 18. augusta 2013. Po skončení dovolenky sa v nasledujúcich dňoch ( od 19. augusta 2013 do 17. septembra 2013 - t. j. 20 pracovných dní ) opakovane bezdôvodne nedostavila na pracovisko (miesto výkonu práce) a počas pracovného času sa nezdržiavala na pracovisku. V uvedené dni bola prítomnosť žalobkyne na pracovisku žalovanej kontrolovaná každý deň a o každej kontrole boli riadne spísané úradné záznamy, ktoré podpisovala nielen kontrolujúca osoba, ktorou bol štatutárny orgán žalovanej pán A. I. A. J., D., ale aj iní zamestnanci žalovanej potvrdzujúci opakovanú neprítomnosť žalobkyne na pracovisku. Vzhľadom k uvedenému žalovaná so žalobkyňou ako zamestnancom dňom 23. septembra okamžite skončila pracovný pomer podľa Z.p., keď dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo závažné poručenie pracovnej disciplíny na strane žalobkyne. Prvoinštančný súd sa aj v tomto rozhodnutí stotožnil s tvrdeniami žalobkyne, že dôvodom nedostavenia sa na pracovisko v uvedených dňoch bola doterajšia prax, ktorá bola u žalovanej zaužívaná, čo považoval za preukázané aj na základe svedeckej výpovede svedka A. B. H. H., D. ( v čase rozhodnom pre predmetnú vec pracoval ako dekan Fakulty práva B. B. a vedúci katedry obchodného, hospodárskeho a finančného práva ), ktorý potvrdil, že individuálne prácu v domácom prostredí s nikým písomne nedohodoval, keď sa vychádzalo z akademického úzusu, že pokiaľ vyučujúci odviedol profesionálnu prácu, čo sa týka výučby a konzultácií, tak sa akceptovala príprava aj v domácom prostredí aj bez špeciálnej dohody. Na strane druhej svedok uviedol, že jeho úlohy a kompetencie spočívali v organizácii pedagogického procesu na fakulte a nemal právomoc zasahovať do záležitostí, do ktorých mohol zasahovať výlučne zamestnávateľ. Podľa žalovanej nemá inštitút zaužívanej praxe oporu v kogentných ustanoveniach Z.p. Namietla taktiež to, že súd prvej inštancie sa vôbec nevyjadril k jej požiadavke vznesenej na pojednávaní v záverečnej reči a to, aby rozhodol o tom, že od žalovanej nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnávala.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 23. októbra 2017 k odvolaniu žalovanej navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vyjadrila názor, že súd prvej inštancie správne jej konanie nepovažoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by oprávňovalo žalovaného s ňou skončiť pracovný pomer okamžite a správne vyhodnotil aj správanie sa žalovanej voči nej ako právne nekomfortné, a to najmä s ohľadom na jej nečinnosť, že jej neprítomnosť v práci vykazuje na strane nového vedenia žalovanej známky protiprávnosti, v súvislosti s čím ju právne relevantným spôsobom nevyzvala na odstránenie takto novým vedením žalovanej netolerovaného správania.

6. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu sa vyjadrila 22. novembra 2017 žalovaná v tom smere, že vzhľadom k obsahu vyjadrenia žalobkyne, ktoré je všeobecného charakteru nevidí dôvod podávať ďalšie

osobitné vyjadrenie a v celom rozsahu sa pridržiavala odvolania zo dňa 27. júla 2017 voči rozsudku súdu prvej inštancie.

7. Krajský súd v Trnave, ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovanej podľa , preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa v rozsahu jeho odvolania podľa , z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa a rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny rozsudkom č. k. – 417 zo dňa 11. decembra 2018 potvrdil a žalobkyni priznal voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

8. Odvolací súd sa stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že nebolo nepreukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, ani skutková podstata porušenia pracovnej disciplíny, s ktorou zákon spája právne následky v podobe sankcie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia reagujúc na odvolacie námietky žalovanej uviedol, že podľa ustálenej judikatúry ide o neospravedlnenú absenciu zamestnanca vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so Z.p., udelením neplatného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Táto neospravedlnená neprítomnosť môže byť pre zamestnávateľa dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Z.p. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru musí byť toto porušenie zavinené a musí dosahovať určitý stupeň intenzity, ktorého posúdenie závisí od konkrétnych okolností (osoba zamestnanca, postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia pracovných povinností a pod.), ako aj od situácie, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledkov porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo škodu a pod. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná porušenie pracovnej disciplíny nevymedzila tak, že by žalobkyňa v dôsledku neprítomnosti v mieste výkonu práce neplnila alebo nemohla plniť svoje pracovné povinnosti ak tvrdila, že sa v dňoch uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru nenachádzala na pracovisku ( mieste výkonu práce ). Miesto výkonu práce je súčasťou pracovnej zmluvy ( § 43 ods. 1 písm. b/ Z.p. ) ako také môže byť zmenené. Zároveň nie je vylúčená ani dohoda o tom, že zamestnanec bude časť svojich pracovných úloh plniť mimo miesta pracoviska. Možnosť takejto dohody bola v čase sporného skončenia pracovného pomeru výslovne upravená aj v v podobe tzv. domáckej práce, resp. telepráce. Podľa názoru odvolacieho súdu ani pred účinnosťou tohto ustanovenia nebola vylúčená dohoda zamestnávateľa a zamestnanca v tom zmysle, že zamestnanec bude časť pracovných úloh plniť mimo dohodnutého miesta výkonu práce, napr. v domácom prostredí. Podľa pracovnej zmluvy bolo miesto výkonu práce dohodnuté na dvoch adresách, v obci Sládkovičovo (ul. Richterova 1171 a ul. Fučíkova 269). Odvolací súd zdôraznil, že v pracovnoprávnych vzťahoch nie je vylúčené ani to, aby právny úkon bol urobený konkludentným spôsobom ( Z.p. a O.z. ). O akceptácii plnenia pracovných povinností aj na inom mieste, než na dohodnutom mieste výkonu práce podľa názoru odvolacieho súdu svedčí aj systematické nevynucovanie stálej prítomnosti vysokoškolských učiteľov ( teda aj žalobkyne ) na pracovisku a faktické nevytvorenie podmienok na takúto každodennú činnosť ( spoločná kancelária viacerých pedagogických zamestnancov bez funkčného počítača ). Pracovné povinnosti vysokoškolských učiteľov podľa ustanovenia , , a o vysokých školách účinného do 31. decembra 2013 boli definované ako pracovné povinnosti v oblasti vzdelávania, v oblasti vedy a techniky alebo umenia. Pracovnými povinnosťami v oblasti vzdelávania sú okrem iného vedenie prednášok, seminárov a cvičení, hodnotenie študentov, vedenie a oponovanie záverečných prác, tvorba študijných materiálov, prípadne konzultácie pre študentov. V oblasti vedy a techniky alebo umenia je pracovnou povinnosťou zúčastňovanie sa výskumnej, vývojovej alebo umeleckej činnosti pracoviska, zverejňovanie výsledkov v časopisoch a na vedeckých odborných alebo umeleckých podujatiach, účasť a vedenie takýchto podujatí a vedeckých tímov. Už na základe takto vymedzeného rozsahu činnosti vysokoškolského učiteľa je zrejmé, že časť jeho pracovných úloh ( tvorba materiálov, oponentúra prác, výskumná činnosť, písanie článkov ) spočíva v samostatnej tvorbe, vyžaduje si vysokú koncentráciu, zhromažďovanie študijných materiálov dostupných v knižniciach a pod. Takáto samostatná tvorivá činnosť je tak ľahko vykonávateľná na akomkoľvek mieste, nielen v mieste výkonu práce určenom v pracovnej zmluve. Ak teda zo správania sa zamestnávateľa, jeho súvisiacich okolností ( neposkytnutie dostatočného priestorového, technického vybavenia, systematické nevynucovanie prítomnosti na pracovisku, ale

napriek tomu rozdeľovanie a kontrolovanie publikačných a vedecko-výskumných úloh ) vyplýva, že zamestnávateľ nepočítal s plnením týchto úloh na pracovisku, preto zamestnanec mohol oprávnene a dobromyseľne chápať ako konkludentný súhlas s plnením časti týchto úloh mimo pracoviska. Následne preto už len sama neprítomnosť na pracovisku ( mieste výkonu práce ) nemôže byť protiprávna. Takéto správanie nemôže byť ani porušením pracovnej disciplíny. V danom prípade žalobkyňa 19. augusta 2013 nesporne na pracovisku bola, skúšala študentov z predmetu Finančné právo I., II. Žalovaná ani v okamžitom skončení pracovného pomeru z 18. septembra 2013, ani počas konania nevytýkala žalobkyni, že by mimo pracoviska neplnila pracovné úlohy. Vytýkala len, že sa na pracovisko nedostavila. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa teda svojím správaním v súlade s konkludentným súhlasom žalovanej s plnením pracovných úloh mimo pracoviska, neporušila pracovnú disciplínu, takže ju nemohla porušiť ani zvlášť závažným spôsobom. Pokiaľ žalovaná chcela svoj súhlas s týmto správaním odvolať a žiadať, aby sa žalobkyňa dostavovala na pracovisko, bolo jej povinnosťou takýto prejav riadne oznámiť žalobkyni. Žalovaná však počas konania nedokázala, že by takýto prejav bol žalobkyni riadne doručený, preto súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že konanie žalobkyne nenaplnilo skutkovú podstatu vyplývajúcu z ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Z.p., preto dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru listom žalovanej z 18. septembra 2013 nebol daný.

9. Proti rozsudku odvolacieho súdu z 11. decembra 2018 č.k. - 417 podala žalovaná ( dovolateľka ) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení a V súvislosti s namietaným nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu tvrdila, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal s jej podaným odvolaním, ako aj sa v odôvodnení odvolával na skutočnosť, že žalobkyňa ako zamestnanec síce nebola prítomná v mieste výkonu práce, ktoré mala riadne dohodnuté v pracovnej zmluve a to od 19. augusta 2013 do 17. septembra 2013, avšak uvedené v súlade s odôvodnením odvolacieho súdu neznamenalo, že by žalobkyňa neplnila, alebo nemohla si plniť svoje pracovné povinnosti. V konaní pred súdom prvej inštancie však žalobkyňa nepreukázala plnenie pracovných úloh v rámci svojej absencie a súd prvej inštancie sa týmito skutočnosťami bližšie nezaoberal. Pokiaľ odvolací súd považoval za dôležité zaoberať sa otázkou plnenia pracovných úloh počas absencie žalobkyne, bol povinný vykonať dokazovanie. Následne argumentovala tým, že ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez toho, aby rešpektoval povinnosť zopakovania alebo doplnenia dokazovania, zasiahol do zaručeného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavného v znení neskorších ústavných zákonov. Uvedeným postupom odvolacieho súdu preto podľa názoru dovolateľky došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces a tým k vade zmätočnosti podľa V tejto súvislosti poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , R 64/66, Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , . Trvala na tom, že odvolací súd rozpor od výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, a len na základe dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie nemohol dospieť k iným skutkovým zisteniam, ako súd prvej inštancie bez toho, aby tieto dôkazy nezopakoval. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaná namietala, že aplikácia „ ustálených zvyklostí “, resp. „ inštitútu zaužívanej praxe “ v otázkach pracovnoprávneho vzťahu, ktoré regulujú kogentné ustanovenia Z.p. sú právnou otázkou, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, preto je daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. V tak formálnom vzťahu, akým je pracovný pomer uzatvorený medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorý sa riadi prevažne kogentnými ustanoveniami Z.p., nemajú a nemôžu mať „ ustálené zvyklosti “, či ,, inštitút zaužívanej praxe “ žiadnu právnu oporu. Pracovný pomer je striktne zmluvný a záväzný vzťah, v rámci ktorého sa zamestnanec zaväzuje osobne vykonávať závislú prácu pre zamestnávateľa za dohodnutú mzdu. V tejto súvislosti zároveň namietala, že súd prvej inštancie ku skutočnosti, či žalobkyňa plnila alebo neplnila svoje pracovné povinnosti vykonal len letmé dokazovanie, v ktorom však žalobkyňa nepreukázala, že počas absencie vykonávala akúkoľvek publikačnú činnosť v mene svojho zamestnávateľa pre žalovanú. Naopak žalovaná na pojednávaní konanom 11. apríla 2014 predložila prehľad o publikačnej činnosti žalobkyne, ktorým preukázala, že v roku 2013 žalobkyňa nevykonala žiadnu publikačnú činnosť pre žalovanú ako zamestnávateľa. Nemožno preto potvrdiť, že výstupy, ktoré predložila žalobkyňa na zdokladovanie plnenia pracovných povinností počas jej absencie v mieste výkonu práce vykazujú publikačnú činnosť, pričom v tomto smere žiadne dokazovanie súd prvej inštancie nevykonával a žalobkyňa, ani iné dôkazy nepredložila. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že bolo povinnosťou žalovanej oboznámiť žalobkyňu s jej základnou povinnosťou vykonávať prácu v

mieste výkonu práce. Napokon argumentovala tým, že ani pred súdom prvej inštancie, ani v konaní pred odvolacím súdom nebola preukázaná existencia akejkoľvek dohody, či už písomnej alebo konkludentnej o tom, že zamestnanec bude čas svojich pracovných úloh plniť mimo miesta určeného pracoviska. Z tohto dôvodu preto namietala nesprávne závery súdov nižších inštancií o inom, ako dohodnutom mieste výkonu práce, ktoré bolo jasne stanovené v pracovnej zmluve. Podotkla, že žalobkyňa ako zamestnanec sa nielenže opakovane vo veľmi výraznom rozsahu nedostavila do miesta výkonu práce, v mieste výkonu práce sa nezdržiavala a svoju neospravedlnenú neprítomnosť v práci, ani akékoľvek iné skutočnosti, ktoré jej bránili vo výkone práce v dohodnutom mieste výkonu práce i napriek e- mailovej komunikácii a telefonickej výzve neoznámila bezprostredne nadriadenému zamestnancovi, ani na personálnom oddelení spoločnosti zamestnávateľa, ani štatutárnym zástupcom spoločnosti. Podľa názoru dovolateľky preto žalobkyňa porušila a porušovala ďalšiu povinnosť vyplývajúcu jej z článku III. bod 5 pracovnej zmluvy z 30. septembra 2006, t.j. povinnosť bezodkladne informovať zamestnávateľa o všetkých skutočnostiach, ktoré jej bránili vo výkone jej práce. Napokon poukázala na to, že pôvodne bol pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú pracovnou zmluvou z 30. septembra 2006, ale následne došlo k uzatvoreniu dohody o zmene pracovnej zmluvy 23. júna 2010, v zmysle ktorej bol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú do 31. júla 2015 z dôvodu, že podľa o vysokých školách, môže vysokoškolský učiteľ obsadiť funkciu docenta alebo profesora na základe výberového konania najviac na päť rokov. Uvedené považovala dovolateľka za známu skutočnosť v zmysle , o ktorej niet pochýb. I napriek tomu súdy nižších inštancií určili, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej trvá. Aj týmto nesprávnym postupom jej bola znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv, preto podľa jej názoru došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces a boli naplnené dôvody zmätočnosti v zmysle Navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

10. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní ( ) v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné, preto rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Trnave z 11. decembra 2018 sp. zn. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko považoval namietanú vadu zmätočnosti v zmysle za opodstatnenú. Dovolací súd uviedol, že z okolností preskúmavanej vecí vyplýva, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí ( bod 10 až 12 odôvodnenia ) bez nariadenia pojednávania a zopakovania, resp. doplnenia dokazovania dospel k záveru, že ,,nie je vylúčená ani dohoda o tom, že zamestnanec bude časť svojich pracovných úloh plniť mimo miesta pracoviska. Možnosť takejto dohody bola v čase sporného skončenia pracovného pomeru výslovne upravená v v podobe tzv. domáckej práce, resp. telepráce. Podľa jeho názoru však ani pre účinnosťou tohto ustanovenia nebola vylúčená dohoda zamestnávateľa a zamestnanca v tom zmysle, že zamestnanec bude časť pracovných úloh plniť mimo dohodnutého miesta výkonu práce, napr. v domácom prostredí. Vyslovil, že podľa judikatúry pritom v pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle v spojení s nie je vylúčené, aby právny úkon bol urobený konkludentným spôsobom ( )“. S poukazom na záver súdu prvej inštancie, ktorý ustálil, že sa na pracovisku žalovanej akceptoval akademický úzus, v zmysle ktorého pokiaľ vyučujúci odviedol profesionálnu prácu vo veciach výučby, skúšania a konzultácií, tak príprava v domácom prostredí bola akceptovaná. S uvedeným skutkovým tvrdením sa stotožnil, ktoré doplnil o právny záver, že uvedené svedčí práve o tom, že u žalovanej bolo konkludentne akceptované plnenie pracovných úloh aj na inom než dohodnutom mieste výkonu práce. Vychádzal zo systematického nevynucovania stálej prítomnosti vysokoškolských učiteľov na pracovisku a z faktického nevytvorenia podmienok na každodennú účasť na pracovisku. Konštatoval, že na základe vymedzenia rozsahu činnosti vysokoškolského učiteľa v zmysle o vysokých školách v znení účinnom do 31. decembra 2013 ( , a ), samotná tvorivá činnosť je ľahko vykonateľná na akomkoľvek mieste. Zo skutkových okolností danej veci usúdil, že žalobkyňa mohla vychádzať z toho, že žalovaná jej udelila konkludentný súhlas s plnením pracovných úloh mimo pracoviska. Pokiaľ však počas konania nepreukázala, že by takýto prejav žalobkyni riadne oznámila, odvolací súd pri posúdení ne( platnosti ) a ne( dôvodnosti ) okamžitého skončenia pracovného pomeru uzavrel, že konaním žalobkyne nebola naplnená skutková podstata vyplývajúca z ustanovenia Z.p. V individuálnom pracovnoprávnom spore platí vyšetrovací princíp, ktorý je spojený so zvýšenou mierou ingerencie orgánu ochrany práva do individuálnych pracovnoprávnych vzťahov. Výsledkom gramatického výkladu predmetného ustanovenia je záver, podľa ktorého súd vyvíja zvýšenú aktivitu súvisiacu s obstarávaním dôkazných prostriedkov až v prípade, keď je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Na to, aby súd v individuálnom pracovnoprávnom spore postupoval

v procesnom štádiu dokazovania v súlade s vyšetrovacím princípom, je nevyhnutné, aby takémuto postupu predchádzala dôsledná úvaha súdu spočívajúca v posúdení otázky, či je takýto procesný postup nevyhnutný. Posúdenie tejto otázky je výlučne vecou súdu, je však spojené s teleologickým výkladom a základnými princípmi, na ktorých je založený ( a Základných princípov ). V danom prípade odvolací súd bez toho, aby nariadil pojednávanie, zopakoval, resp. doplnil dokazovanie v nevyhnutnom rozsahu dospel k skutkovým záverom, ktoré neboli v rámci zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie ustálené, lebo súd prvej inštancie i napriek zásade voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcej z , nevyhodnotil všetky relevantné dôkazy ( najmä listinné dôkazy, svedecké výpovede ) dostatočne, pokiaľ následne odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa sa mohla domnievať o konkludentnom dojednaní iného miesta výkonu práce, ako bol dojednaný v písomnej forme. Len samotná údajná akceptácia neprítomnosti žalobkyne na pracovisku zo strany dovolateľky, podľa názoru dovolacieho súdu nestačí. Ak by tomu tak bolo, nedošlo by zo strany dovolateľky k okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny pre jej neprítomnosť na pracovisku v trvaní 20 dní. Z pracovného poriadku dovolateľky účinného od 1. septembra 2005 z článkov 7 a 9 napríklad vyplýva, že ,,základný pracovný čas bol stanovený v rozsahu 8 hodín v čase od 8.00 hod. do 16. 00 hod. Kratší pracovný čas, prípadne iná úprava pracovného času môže v odôvodnených prípadoch na žiadosť zamestnanca povoliť po predchádzajúcom súhlase priameho nadriadeného zamestnanca generálny manažér, prípadne ním poverený zamestnanec“ (v spise na č.l. 338). Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdu ( ) a znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. ,, Voľnosť “ hodnotenia dôkazov neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia naopak, konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu priebehom konania. Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových záverov uvedených súdom prvej inštancie, bolo je povinnosťou postupovať v súlade s a Navyše odvolací súd v rozpore s listinnými dôkazmi týkajúcimi sa preukázania vzniku pracovného pomeru, dojednaného miesta výkonu práce, ako aj trvania pracovného pomeru, dospel k odlišným skutkovým záverom ako súd prvej inštancie, ktorý posudzoval len intenzitu porušenia pracovnej disciplíny v kontexte dojednaných pracovných podmienok, bez bližšieho odôvodnenia zaužívanej praxe u žalovanej, týkajúcej sa plnenia pracovných povinností vysokoškolských učiteľov na pracovisku, resp. na inom ako dohodnutom mieste výkonu práce, ako aj bez vyhodnotenia všetkých relevantných dôkazov. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle článku 46 ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne ( dostatočne ) a zrozumiteľne ( logicky ) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ústavná zásada a to rovnosť zbraní v civilnom konaní ( a Základných princípov ), ktorá všeobecne zahŕňa aj rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané ( ). Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že súčasťou práva na spravodlivý proces je povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú pre rozhodnutie význam ( Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, ). Dovolací súd na záver poukázal na to, že v ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o podanom odvolaní žalovanej, zákonu zodpovedajúcim spôsobom sa vysporiadať s uplatneným odvolacími námietkami, ako zohľadniť skutočnosť, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil 31. júla 2015, preto výrok o trvaní pracovného pomeru v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej bol v rozpore s veta prvá s tým, že vysloveným právnym názorom uvedeným v jeho uznesení je odvolací súd viazaný ( ).

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( , a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), po vykonaní dokazovania v zmysle pokynu dovolacieho súdu ( ), na nariadenom odvolacom pojednávaní ( ), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej je možné priznať čiastočný úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 18. septembra 2013 je

neplatné vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle a vo výroku, že pracovný pomer trvá nie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho zmenu v zmysle

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku, ako aj na právne záväzný názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho uznesení, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel dôvodiac, že žalobkyňa závažne neporušila pracovnú disciplínu tým, že sa nenachádzala v mieste výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy v rozsahu dvadsiatich pracovných dní čo malo za následok neospravedlnenú absenciu žalobkyne v práci a či v tejto súvislosti došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, a preto jej pracovný pomer u žalovanej trvá.

13. Odvolací súd v súlade s ust. a vykonal a doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, na nariadenom odvolacom pojednávaní, keďže podľa názoru dovolacieho súdu v rozpore s listinnými dôkazmi, dospel k odlišným skutkovým záverom, ako súd prvej inštancie, ktorý posudzoval len intenzitu porušenia pracovnej disciplíny v kontexte dojednaných pracovných podmienok, bez bližšieho odôvodnenia zaužívanej praxe u žalovanej, týkajúcej sa plnenia pracovných povinností vysokoškolských učiteľov na pracovisku, resp. na inom ako dohodnutom mieste výkonu práce, ako aj bez vyhodnotenia všetkých relevantných dôkazov.

14. Žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovanej, jej pracovný pomer vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.9.2006 a bol uzavretý na dobu neurčitú ( pozn. dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 23.6.2010 bol pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú na funkčné obdobie od 1.8.2010 do 31.7.2015 ).

15. V období od 19.8.2013 do 17.9.2013 mala žalobkyňa porušiť závažným spôsobom pracovnú disciplínu, pretože sa nenachádzala v mieste výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 1.2.2008 ,, Sládkovičovo, Richterova ul. 1171, ul. Fučíkova 269 “ čo malo mať za následok jej neospravedlnenú absenciu.

16. K porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou uvedenému v okamžitom skončení pracovného pomeru považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru ( § 47 ods. l písm. b) Z.p. ) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi ( najmä ustanoveniami § 81 a § 82 Z.p. ), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené ( aspoň z nedbanlivosti ) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity ( závažné porušenie ), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru ( ods. l písm. b) a ods. l písm. e), časť vety pred bodkočiarkou Z.p.). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.

17. Žalovaná ako právnická osoba zapísaná v obchodnom registri má v predmete činnosti okrem iného aj prevádzkovanie vysokej školy, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že jedine štatutárny orgán právnickej osoby ( konateľ, ako vyplýva z obchodného registra ) vykonáva zamestnávateľské práva a povinnosti vo vzťahu k zamestnancom na základe uzavretých pracovných zmlúv ( napr. aj zmena miesta výkonu práce ), a zo štatútu súkromnej vysokej školy vyplývajú aj právomoci rektora a dekana súkromnej

vysokej školy pri obsadzovaní miest zamestnancov pôsobiacich na súkromnej vysokej škole ( čl. 16 a čl. 20 ).

18. Nebolo sporné, že žalobkyňa sa v dňoch od 20.8.2013 do 17.9.2013 nenachádzala v mieste výkonu práce pričom dňa 19.8.2013 sa nachádzala v mieste výkonu práce dohodnutom v pracovnej zmluve, keď v ranných hodinách realizovala skúšanie študentov, ako to vyplýva aj z listinných dôkazov ( hodnotiaci hárok študentov ,, finančné právo I. a II. “ ).

19. Žalobkyňa, ako zamestnankyňa vysokej školy na nej pôsobila ako vysokoškolská učiteľka pôsobiaca na funkčnom mieste rektorky, ako vyplýva z pracovnej zmluvy zo dňa 30.9.2006, a v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 23.6.2010 pôsobiaca na funkčnom mieste docentky na funkčné obdobie od 1.8.2010 do 31.7.2015 ( doba určitá ), kde prispievala vo vymedzenej oblasti vzdelávania svojou výskumnou, pedagogickou a organizačnou činnosťou k rozvoju poznania vo vymedzenej oblasti vzdelávania, kde najmä viedla prednášky a semináre, skúšala a hodnotila študentov na skúškach, viedla doktorandov, viedla a oponovala záverečné práce a podieľala sa na tvorbe študijných materiálov pričom výsledky svojej výskumnej činnosti zverejňovala v časopisoch a na odborných podujatiach.

20. Odvolací súd mal nepochybne preukázané, že žalobkyňa v období od 19.8.2013 do 17.9.2013 nevykonávala priamu pedagogickú činnosť ( pozn: ako vyplynulo z výpovede svedka D. B. H. H., D., v rozhodnom čase bezprostredne nadriadeného žalobkyni; primárna prítomnosť na pracovisku bola daná priamou participáciou na pedagogickej činnosti a konzultačnými hodinami a účasťami v štátnicových komisiách a obdobnými povinnosťami ) t.j. nevyučovala, neprednášala, neskúšala a nekonzultovala ( okrem dňa 19.8.2013 v ranných hodinách, kedy v čase o 7.00 a 8.00 skúšala študentov ), preto nie je možné konštatovať, že pokiaľ sa nezdržiavala v uvedených dňoch v mieste výkonu práce, malo by sa jednať z jej strany o porušenie povinností vyplývajúcich z právnych predpisov vzťahujúcich sa k ňou vykonávanej práci závažným porušením pracovnej disciplíny, a vzhľadom na to, že by išlo o porušenie pracovnej disciplíny z jej strany jednoznačne nedbanlivostné, tobôž úmyselné.

21. Žalobkyňa svojim konaním nespôsobila zamestnávateľovi žiadne problémy napr. pri zabezpečovaní náhradnej výučby, resp. výdavky v súvislosti so zabezpečovaním náhradnej výučby.

22. Odvolací súd má za to, že nemuselo dôjsť k zmene pracovnej zmluvy resp. dodatku upravujúceho miesto výkonu práce ( samotným zamestnávateľom - štatutárnym orgánom zamestnávateľa ), ak žalobkyňa vykonávala prácu v domácom prostredí, ale stačilo, ak o tom vedel jej nadriadený, ktorým bol v jednej osobe dekan fakulty práva B. B., a zároveň aj vedúcim katedry obchodného, hospodárskeho a finančného práva u žalovanej ( viď. štatút súkromnej vysokej školy a § 9 ods. 3 Z.p. ).

23. Uvedené vyplynulo aj z čestných prehlásení vysokoškolských učiteľov v rozhodnom období ( pozn: odvolací súd vykonal dôkaz listinami, predmetnými čestnými vyhláseniami ) A. H. I. K. B., D.. C. D. I. L. D., A.. M. A..( pozn: pôsobil aj v pozícii rektora ) t.z., že s nástupom prázdnin na vysokej škole sa vyhlasovala celozávodná dovolenka a po jej skončení sa každý zamestnanec v pozícii pedagogického pracovníka venoval práci na doma ( príprava na vyučovanie, vedecko-výskumná a publikačná činnosť ) a do školy fyzicky nastupoval až koncom septembra ( pozn: jedná sa prakticky o akademický rok, čo je vlastne školský rok na vysokej škole, ktorý sa prakticky začína po zápise, čo obvykle býva koncom septembra ).

24. Pokiaľ žalovaná namietala, že v domácom prostredí žalobkyňa ,, nevykonávala žiadnu prácu “ , treba si položiť otázku, akú prácu by vykonávala u žalovanej v mieste výkonu práce v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 1.2.2008 ,, Sládkovičovo, Richterova ul. 1171, ul. Fučíkova 269 “, ak sa jednalo o obdobie kedy žalobkyňa nevykonávala priamu pedagogickú činnosť, stačilo len to, že by bola ,, fyzicky prítomná “ v mieste výkonu práce ? Žalovaná totiž ani netvrdila, že by mala v úmysle žalobkyni prideľovať vykonať nejakú prácu.

25. Účel a zmysel právneho predpisu nie je možné hľadať len v slovách a vetách predpisu, v ktorom sú vždy prítomné aj princípy uznávané demokratickým právnym štátom. Zároveň sa nesmie opomínať, že prijaté rozhodnutie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti ( , ).

26. Odvolací súd má za to, a v takomto rámci rozhodol aj súd prvej inštancie, že nebola naplnená skutková podstata výpovedného dôvodu v zmysle § 68 ods.1 písm. b/ Z.p., pretože ak by na danú vec bol tento aplikovaný, malo by to za následok vzhľadom na okolnosti za ktorých malo dôjsť k neospravedlnenej absencii žalobkyne v práci, k porušeniu práva žalobkyne na súdnu ochranu podľa , a to z dôvodu, že by tu bolo vidieť prvok svojvôle, keďže mu chýba zmysluplné odôvodnenie v kontexte k vyššie uvedenému, čím by došlo k zrejmej nespravodlivosti.

27. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci v zásadnej právnej otázke pre rozhodnutie vo veci samej.

28. Čo sa týkalo výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým učil, že ,, pracovný pomer trvá “ je treba uviesť, že pracovnoprávne vzťahy akademických pracovníkov vysokých škôl, medzi ktoré patrila aj žalobkyňa, sa spravujú , len ak osobitný právny predpis neustanovuje inak. Zvláštnym právnym predpisom týkajúcim sa pracovnoprávnych vzťahov akademických pracovníkov vysokých škôl je o vysokých školách a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ktorý stanovil, že miesto vysokoškolského učiteľa, alebo funkčné miesto docenta alebo funkčné miesto profesora možno obsadiť na základe jedného výberového konania najviac na päť rokov ?( a cit. zák. ). Vzhľadom k uvedenému pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil uplynutím času dňa 31.7.2015 ( viď. dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 23.6.2010, ktorá reflektovala na uvedenú právnu úpravu, preto bol pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú na funkčné obdobie od 1.8.2010 do 31.7.2015 ), preto rozsudok súdu prvej inštancie čo do výroku, ktorým vyslovil, že pracovný pomer trvá zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

29. Odvolací súd poukazuje na to, že rozhodovanie o trovách konania v civilných sporoch má dve roviny, a to rovinu rozhodovania o „ nároku “ na náhradu trov konania vo veci úspešnej strany alebo pomerene ( čiastočne ) úspešnej strany/strán a rovinu rozhodovania o konkrétnej „ výške “ priznaného nároku na náhradu účelne vynaložených trov konania pre účely uplatnenia alebo bránenia svojho práva. Pokiaľ ide o prvú rovinu, a to o rozhodovanie o „ nároku “ na náhradu trov konania, tak v tomto prípade súd v súlade s musí u jednotlivých strán sporu zohľadňovať pomer ich úspechu na prejednávanej veci, t. j. porovnaním v žalobe naformulovaných žalobných návrhov s výrokom súdu, ktorý o žalobných návrhoch žalobcu vo veci rozhoduje.

30. S poukazom na uvedené v odsekoch 52 a 53 v zmysle tak žalobkyňa ako aj žalovaná dosiahli v spore rovnaký úspech, teda pomer úspechu oboch strán bol rovnaký, preto odvolací súd postupom podľa a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov na súde prvej inštancie a na odvolacom súde.

31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh ) ( ). Súd poučuje strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).