Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Sas-4-2023.pdf
PDF · 140.17 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sas/4/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XXX, právne zastúpeného JUDr. Annou Drugdovou, advokátkou, so sídlom Námestie slobody 25, 066 01 Humenné, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 – 10, 813 63 Bratislava 1, IČO: 30 807 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 18.03.2020, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné (ďalej len „prvostupňový orgán“) bola dňa 02.10.2019 doručená žiadosť žalobcu o dávku v nezamestnanosti. Podľa údajov vyplývajúcich z predmetnej žiadosti vyplýva, že žalobca bol zamestnaný v Írsku, t. j. v inom členskom štáte Európskej únie (ďalej len „iný členský štát“) od 30.10.2007 do 14.05.2019, a v období od 18.05.2019 do 21.05.2019, t.j. od skončenia posledného poistného vzťahu (zamestnanie) na území Slovenskej republiky alebo v inom členskom štáte do dňa zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie, nikde nepracoval.
2. Prvostupňový orgán rozhodnutím č. XXXX/XXXX-XX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX žalobcovi v zmysle ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) nepriznal nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 22.05.2015 do 21.05.2019 tento nepreukázal na území Slovenskej republiky žiadne doby poistenia v nezamestnanosti a doby poistenia dosiahnuté v inom členskom štáte nebolo možné započítať, keďže nebola splnená podmienka zachovania bydliska na území Slovenskej republiky.
3. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového orgánu podal žalobca včas odvolanie zo dňa 21.01.2020, v ktorom namietal, že pri vydaní rozhodnutia neboli zohľadnené všetky okolnosti, ktoré sú dôležité pre posúdenie predmetnej veci a zároveň skutočnosti, ktoré boli zistené boli nesprávne vyhodnotené. Žalobca uviedol, že je vlastníkom nehnuteľnosti - rodinného domu v obci C., ktorý je miestom jeho trvalého bydliska, kde sa pravidelne vracal a do ktorého investoval finančné prostriedky nadobudnuté z práce v zahraničí. Nehnuteľnosť rekonštruoval z toho dôvodu, že Slovenskú republiku považoval za svoj domov, kde býva a kde sa plánoval vrátiť. Vlastníctvo tejto nehnuteľnosti a investície do nej, ako aj
pravidelné návraty na územie Slovenskej republiky v čase dovolenky svedčia podľa žalobcu o tom, že za centrum jeho záujmu považoval a považuje Slovenskú republiku, ktorá by za daných okolností mala spĺňať aj podmienky na určenie štátu bydliska pre účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia. Žalobca ďalej uviedol, že v Írsku vždy býval v podnájme s viacerými osobami, čo podľa neho svedčí o skutočnosti, že tam nikdy nechcel trvalo žiť, pretože si tam nekúpil vlastné bývanie, ale nadobudnuté finančné prostriedky investoval práve do vlastnej nehnuteľnosti na území Slovenskej republiky, ako aj na cestovné výdavky, pretože všetky dovolenky trávil na území Slovenskej republiky. Na podporu svojich tvrdení predložil potvrdenie obce z 30.09.2019, podľa ktorého sa mal zaujímať o činnosť v jeho obci C. aj počas práce v zahraničí. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že počas celej doby pobytu a práce v Írsku mal bližší vzťah k Slovenskej republike, keďže tu vlastní nehnuteľnosti, má trvalý pobyt, býva, má zriadený slovenský bankový účet, pravidelne tu cestoval a trávil dovolenky, má všetky rodinné väzby, pretože tu má rodičov a priateľku, a preto je potrebné považovať rozhodnutie prvostupňového orgánu za nesprávne, pretože nesprávne vyhodnotil zistený stav a dospel k nesprávnemu určeniu, že štát jeho bydliska na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát jeho zárobkovej činnosti, t. j. Írsko.
4. O odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej len „rozhodnutie žalovanej“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), ktorým podľa ust. § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení odvolanie zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie prvostupňového orgánu. Žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Írska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území iného členského štátu. Žalovaná ďalej uviedla, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 zo dňa 12.06.2009 je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkovi, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v inom členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Žalovaná preto v súlade s uvedeným Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 zo dňa 12.06.2009 považovala celkovú dĺžku pobytu žalobcu (takmer dvanásť rokov), stabilnú pracovnú situáciu v Írsku u jedného zamestnávateľa, s prihliadnutím na primeranú bytovú situáciu v zahraničí, daňovú povinnosť na území Írska za silnejšiu ako ostatné skutočnosti (zanedbateľná pracovná história na území Slovenskej republiky, deklarované návraty, zachovanie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, prítomnosť rodičov a priateľky, ako aj vlastníctvo rodinného domu a pozemkov na území Slovenskej republiky). Zo spisového materiálu mala žalovaná za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti na území Írska sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane na území Írska a všetky tieto skutočnosti preukazujú prenesenie a vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na územie Írska.
5. Žalovaná taktiež uviedla, že žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Írska a v prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti by mal v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky do ktoréhokoľvek členského štátu, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. Žalobca sa bližšie nevyjadril, prečo nevyužil možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania podľa ich právnych predpisov (bez skúmania podmienky zachovania bydliska na území Slovenskej republiky). Zároveň žalovaná zdôraznila, že otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Účelom je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky). Žalovaná poukazuje na skutočnosť, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského štátu, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti.
6. Vo vzťahu k žalobcovmu vlastníctvu nehnuteľností na území Slovenskej republiky, ktoré preukázal príslušnými dokladmi, žalovaná uviedla, že na nich v konaní prihliadla, avšak v súvislosti s poukázaním žalobcu na investície do rekonštrukcie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve ako dostatočnej väzby so Slovenskou republikou žalovaná konštatovala, že vlastníctvo nehnuteľnosti je iba jednou zo skutočností, ktorú je v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby, pretože vypovedá o jej bytovej situácii. Táto skutočnosť musí byť vyhodnotená v celkovom kontexte spolu so všetkými skutočnosťami podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Zotrvanie na území Írska po dobu takmer dvanásť rokov podľa žalovanej zjavne poukazuje na etablovanie žalobcu na tomto území najmä v oblasti ekonomického, sociálneho a spoločenského života.
7. K námietke žalobcu, uvedenej v odvolaní, že nikdy nemal úmysel zostať trvalo v zahraničí, žalovaná uviedla, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Keďže o mieste bydliska centra záujmov žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v ods. 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby. Žalovaná v tejto súvislosti ďalej uviedla, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky (zachovanie trvalého pobytu, vlastníctvo a rekonštrukcia rodinného domu, zakúpenie pozemku, prítomnosť rodičov a priateľky na území Slovenskej republiky, deklarované návraty dva až tri krát ročne, aktivity v obci) počas výkonu činnosti zamestnanca v Írsku v súlade s čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia, avšak napriek tomu v porovnaní s ostatnými skutočnosťami (dĺžka prítomnosti na území iného členského štátu podľa čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia – takmer 12 rokov; situácia žalobcu podľa čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia – stabilná pracovná situácia v Írsku u jedného zamestnávateľa, plnenie daňových povinností na území Írska, primeraná bytová situácia v Írsku, plnenie povinností súvisiacich so zárobkovou činnosťou a pobytom na území Írska) nepreukazujú jednoznačným spôsobom zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky.
8. Žalovaná vo vzťahu k žalobcovej námietka o nesprávnom vyhodnotení zisteného skutkového stavu a nesprávnemu určeniu jeho bydliska (v Írsku) uviedla, že žalobca v odvolacom konaní nepredložil žiadne významné dôkazy na doplnenie dokazovania pre ešte úplnejšie zistenie skutkového stavu a nenavrhol vykonať ďalšie úkony, a preto žalovaná po preskúmaní spisovej dokumentácie dospela k záveru, že v danej veci prvostupňový orgán postupoval v intenciách uvedených právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým spôsobom zistil skutkový stav pre riadne posúdenie veci a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo zistených skutkových okolností vyvodil správny právny záver.
9. Napadnuté rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 24.03.2020.
II.
Konanie pred správnym a kasačným súdom
10. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca včas žalobu zo dňa 20.05.2020, doručenú toho istého dňa Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) ako v tom čase vecne a miestne príslušnému správnemu súdu, ktorou žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu, a vrátiť vec prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a priznať žalobcovi právo na úplnú náhradu trov konania. Žalobca odôvodnil (v časti III. Dôvody žaloby) predmetnú žalobu nedostatočným zistením a posúdením skutkového stavu žalovanou, v dôsledku ktorého dospela k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
11. Žalobca uviedol, že žalovaná síce vyhodnotila správne posúdenie dĺžky a trvalosti prítomnosti žalobcu na území iného členského štátu a rovnako správne vyhodnotila aj stabilitu žalobcovho zamestnania, avšak nesprávne vyhodnotila otázku ukončenia pracovného pomeru žalobcu, pretože
nezobrala do úvahy skutočnosť, že žalobca ukončil pracovný pomer na vlastnú žiadosť zo zdravotných dôvodov, v dôsledku čoho bol po príchode na územie Slovenskej republiky práceneschopný po dobu jeden a pol mesiaca.
12. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaná správne zistila okolnosti potrebné pre posúdenie rodinného stavu a rodinných väzieb žalobcu, teda, že žalobca žil v Írsku sám, na územie Slovenskej republiky sa vracal pravidelne, kde trávil čas a dovolenku s rodičmi a priateľkou, ale tieto dostatočne nezohľadnila pri svojom rozhodnutí, pretože nevzala vôbec do úvahy skutočnosť, že po celú dobu mal žalobca napr. bankový účet v Slovenskej republike, že sa aktívne zapájal aj do činnosti obce a podobne.
13. Žalobca tiež uviedol, že žalovaná správne zistila, že žalobca v zahraničí nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť, býval iba v podnájmoch s cudzími ľuďmi, je vlastníkom rodinného domu na území Slovenskej republiky a v roku 2018 kúpil aj pozemok, avšak nesprávne vyhodnotila tieto zistené skutočnosti, pretože nedostatočne zohľadnila, že rodinný dom bol darovaný žalobcovi jeho rodičmi už v roku 2011 a žalobca doň investoval vlastné finančné prostriedky na jeho rekonštrukciu od jeho nadobudnutia v roku 2011 až do roku 2020, teda si rodinný dom zveľaďoval s vedomím, že ide o jeho bydlisko a domov. Ako dôkaz predložil doklady o niektorých nákladoch za rekonštrukciu rodinného domu žalobcu.
14. Následne žalobca poukázal na názor, ktorý vyslovil Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 6S/51/2014 zo dňa 19.02.2016, kde okrem iného konštatoval, že ak žalobca býval v zahraničí v podnájme s priateľmi, nie je to dostatočný dôkazný prostriedok na prijatie záveru, že jeho úmyslom bolo presťahovanie sa a presídlenie do štátu, v ktorom pracoval. Súd v tomto rozsudku tiež konštatoval, že z logického a gramatického výkladu čl. 65 ods. 2 základného nariadenia vyplýva, že iný členský štát, v ktorom bol žalobca zamestnaný najmenej 3 roky a bol zároveň poistený v nezamestnanosti, by bol povinný vyplácať na základe žiadosti dávky v nezamestnanosti len v prípade, ak by po skončení zamestnania mal naďalej bydlisko v tomto štáte. Žalobca sa však po skončenú zamestnania v inom členskom štáte vrátil na územie Slovenskej republiky a v čase žiadosti mal teda bydlisko na tomto územím. Preto by mal mať nárok na vyplácanie dávky inštitúciou podľa bydliska.
15. Žalobca v tejto súvislosti opätovne poukázal na skončenie pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov a že bol práceneschopný jeden a pol mesiaca po príchode na územie Slovenskej republiky, čo podľa jeho názoru preukazuje, že nekonal špekulatívne, ako naznačila žalovaná v odôvodnení rozhodnutia. Žalobca uvádza, že Slovenskú republiky považoval vždy za svoj domov, kde má vytvorené väzby, a teda sa rozhodoval prirodzene a nešlo o špekulatívny výber členského štátu.
16. Žalobca je toho názoru, že ak žalovaná považovala za skutočné bydlisko žalobcu iný členský štát a nie Slovenskú republiku, potom žalovaná nedostatočne vykonala dokazovanie, aby bolo možné vyvodiť jednoznačný záver o skutočnom bydlisku žalobcu. Z toho dôvodu mala žalovaná skúmať v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia aj úmysel žalobcu, ktorý by sa mal podľa žalobcu v danom prípade považovať za rozhodujúci. Na základe vyššie uvedeného mala žalovaná za to, že bydlisko žalobcu nebolo zo strany žalovaného určené správne a jeho rozhodnutie neobstojí.
17. K predmetnej žalobe sa vyjadrila žalovaná podaním zo dňa 26.06.2020, pričom v celom rozsahu zotrvala na svojich tvrdeniach uvedených v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, a poukázala na viacero rozhodnutí správnych súdov.
18. Vo vzťahu k žalobcovej námietke ohľadom nedostatočného vykonania dokazovania žalovaná uviedla, že ju nepovažuje za dôvodnú. Poukázala na ust. § 121 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v platnom a účinnom znení (ďalej len „Správny súdny poriadok“ alebo „SSP“), v zmysle ktorého žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých považuje vykonané dokazovanie za nedostatočné a ktoré skutočnosti mali byť podľa jeho názoru dôslednejšie zistené a preukázané. Žalobca v prvostupňovom ani v druhostupňovom konaní a ani v žalobe nenavrhol dôkladnejšie zistenie skutkového stavu veci vykonaním žiadnych ďalších dôkazov v súlade s ust. 196 ods. 6 SSP. Vykonané dokazovanie vo veci bydliska žalobcu považuje žalovaná za presné a úplné.
19. K námietke žalobcu týkajúcej sa posudzovania jeho bydliska, pri ktorom mal byť zohľadnený aj jeho úmysel v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ktorý žalobca považuje za rozhodujúci,
žalovaná uviedla, že úmysel nie je možné považovať za najrozhodujúcejšiu skutočnosť svedčiacu jednoznačne o bydlisku dotknutej osoby. Ak by sa pripustil tento záver, miesto bydliska by nebolo potrebné vôbec skúmať, prípadne by bolo automaticky považované za zachované na území Slovenskej republiky. Takýto záver by podľa žalovaného odporoval koordinačným predpisov ako aj účelu základného aj vykonávacieho nariadenia. Subjektívne skutočnosti ako sú úmysel, dôvody odchodu do zahraničia, dôvody návratu, pocit domova a pod. nemôžu v žiadnom prípade prevážiť skutočnosti objektívne, t. j. skutočnosti jednoznačne definované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia – dĺžku a trvalosť prítomnosti v zahraničí a situáciu dotknutej osoby (pracovnú, rodinnú, bytovú situáciu a ktorý štát je štátom bydliska na daňové účely).
20. Keďže podľa žalovanej nevznikli žiadne pochybnosti o objektívnych kritériách v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a skúmať subjektívny úmysel žalobcu. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na ďalšie rozhodnutia, kedy sa správne súdy zaoberali vplyvom úmyslu na posúdenie miesta bydliska dotknutej osoby, najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 16.07.2018.
21. Vzhľadom na uvedené má žalovaná za to, že zistenie skutočného stavu veci je presné a úplné, a preto nebolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti získané na území iného členského štátu (Írska) na účely vzniku nárok na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Z uvedeného dôvodu navrhovala žalovaná žalobu zamietnuť.
22. K vyjadreniu žalovanej sa žalobca napriek výzve krajského súdu nevyjadril.
23. Krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 7Sa/14/2020 – 67 zo dňa 11.11.2021 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým zrušil preskúmavané rozhodnutie ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.
24. Krajský súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a dospel k záveru, že žalovaná ako aj prvostupňový orgán síce správne zistili skutkový stav, avšak dospeli k nesprávnym právnym záverom, vec nesprávne právne posúdili, resp. nebol uskutočnený správny výklad ustanovení právnych predpisov, t. j. čl. 11 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia, na zistený skutkový stav. Vo vzťahu k žalobcovi postupovali formalisticky podľa všeobecne zaužívaných postupov, nie individuálne s vyhodnotením všetkých na jeho konkrétny prípad relevantných skutočností. Krajský súd ďalej konštatoval, že úlohou žalovanej v ďalšom konaní bude zaoberať sa otázkou priznania dávky v nezamestnanosti žalobcu, pričom v novom konaní zohľadní právny názor krajského súdu.
25. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP).
26. O kasačnej sťažnosti rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) rozsudkom sp. zn. 7Ssk/47/2022 zo dňa 26.04.2023 (ďalej len „rozsudok najvyššieho správneho súdu“), ktorým rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
27. Kasačný súd považoval kasačnú sťažnosť za dôvodnú, pretože krajský súd nepostupoval správne, keď dospel k právnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, a preto jeho rozsudok sám vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP).
28. Kasačny´ súd sa nestotožnil s postupom správneho súdu, ktorý pri určovaní bydliska žalobcu uprednostnil jeho úmysel považovať za centrum svojich záujmov jeden či druhy´ štát. Len sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko, nemôže prevážiť nad objektívnymi kritériami vymedzenými v citovanom ustanovení. Tým nie je vylúčené, že osoba, ktorá má podľa týchto kritérií bydlisko v určitom štáte, môže subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodila, vyrástla, v ktorom sa hovorí jej známym jazykom či ktorého kultúra jej je bližšia. To však môže mať pre určenie jej bydliska na účely základného nariadenia význam len v tom rozsahu, v akom je to možné zohľadniť podľa citovaného čl. 11 vykonávacieho nariadenia.
29. Kasačný súd nepovažoval v tejto súvislosti za správne ani úvahy správneho súdu, podľa ktorého je bydlisko žalobcu v Írsku vylúčené tým, že si tam nevytvoril akési stabilné zázemie pre trvalé usadenie sa aj po skončení svojej práce. Ak sa totiž osoba rozhodne, že odíde z krajiny svojho pôvodu napríklad kvôli vykonávaniu zárobkovej činnosti v inom štáte, nemožno premiestnenie bydliska (strediska životných záujmov) na účely čl. 1 písm. j) základného nariadenia stotožňovať s akousi „trvalou emigráciou“ tejto osoby do tohto štátu. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa odstránili bariéry slobodnému pohybu ľudí a slovenskí občania majú právo sa pohybovať, pracovať a žiť na území iných členských štátov, čo nevyhnutne vedie (hoci aj k dočasnému) premiestňovaniu ich bydliska. Tým samozrejme nie je vylúčené, že tieto osoby sa chcú po určitom období vrátiť do štátu, odkiaľ prišli a kde majú citové, kultúrne či jazykové väzby alebo kde zanechali svoju širokú rodinu. Rovnako však môžu chcieť osoby, ktoré sa narodili na Slovensku, ktoré sú jeho občanmi, a ktoré tu cely´ pracovný´ život pracovali, v neskoršom veku vycestovať zo Slovenska a žiť inde. Centrum záujmov osoby sa musí posudzovať vždy v danom konkrétnom období a samotné jej plány na jeho prípadnú budúcu zmenu nemôžu byť pre jeho posúdenie rozhodujúce. Preto okolnosť, že osoba od počiatku poníma svoj pobyt v určitom mieste ako dočasný´ (hoci o jeho presnom trvaní nemá predstavu), takisto nevylučuje záver, že počas pobytu má v tomto štáte centrum svojich záujmov.
30. V prejednávanej veci sa tak kasačny´ súd stotožnil s názorom žalovanej, že zistený skutkový stav poskytuje dostatočnú oporu pre záver o bydlisku žalobcu v Írsku na základe objektívnych kritérií čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Podľa názoru kasačného súdu žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí vyhodnotila všetky také skutočnosti, ktoré sú relevantné pre určenie bydliska žalobcu v rokoch 2014 až 2019 z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Rovnako vyhodnotila všetky ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, a dospela k správnemu právnemu záveru, že na určenie bydliska nie sú podstatné. Žalovaná tak správne vyložila ustanovenie cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a správne ho použila na prerokúvanú vec.
III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov
31. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
32. Podľa § 104 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
33. Podľa § 104 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
34. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku nadávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
35. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade správnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
36. Podľa čl. 65 ods. 2 a ods. 5 písm. a) základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Nezamestnaná osoba iná ako cezhraničný pracovník, ktorá sa nevráti do členského štátu svojho bydliska, sa dá k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte, ktorého právne predpisy sa naposledy na ňu vzťahovali. Nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
37. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
38. Podľa čl. 1 písm. k) základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „pobyt“ znamená prechodné bydlisko.
39. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávania nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i. povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii. jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii. vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv. v prípade študentov zdroja ich príjmov; v. jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi. členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
40. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávania nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu
IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom
41. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) ako vecne príslušný podľa ust. § 10 SSP a miestne príslušný podľa ust. § 13 ods. 1 SSP, viazaný právnym názorom kasačného súdu, opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej, rozhodnutie prvostupňového orgánu, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, a bez nariadenia pojednávania (v súlade s § 107 ods. 2 SSP), vyhlásil dňa 31.01.2024 rozsudok (oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 24.01.2024), ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
42. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z priebehu súdneho konania, sú zrejmé a nesporné nasledovné skutočnosti:
- žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa 22.05.2019,
- žalobca požiadal o dávku v nezamestnanosti dňa 02.10.2019,
- žalobca bol zamestnaný v Írsku ako mäsiar od 30.10.2007 do 14.05.2019 u zamestnávateľa DAWN MEATS IRELAND, pričom pracovný pomer bol dojednaný na do dobu neurčitú (predmetné obdobie zodpovedá dĺžke pobytu žalobcu v inom členskom štáte),
- pracovný pomer bol ukončený dňa 14.05.2019 na vlastnú žiadosť žalobcu zo zdravotných dôvodov,
- žalobca nevykonával žiadnu zárobkovú činnosť od 18.05.2019 do 21.05.2019,
- žalobca žil v Írsku v nájme s viacerými osobami,
- žalobca sa pravidelne dva až tri krát ročne vracal na Slovensko,
- žalobca je vlastníkom nehnuteľností – dvoch parciel ako aj rodinného domu v obci C. (rodinný dom nadobudol darovacou zmluvou zo dňa 20.01.2011 so zriadením vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania v prospech rodičov žalobcu),
- žalobca uhrádzal náklady súvisiace s rekonštrukciou, resp. údržbou rodinného domu v obci C.,
- žalobca má zriadený slovenský bankový účet.
43. V prejednávanej veci správny súd považoval za nesporné, že žalobca nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v Slovenskej republike v posledných štyroch rokoch podľa ust. § 104 zákona o sociálnom poistení, ale dosiahol túto dobu poistenia v nezamestnanosti v inom členskom štáte (Írsko). Sporným preto ostalo iba to, či je možné v zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia započítať predmetnú dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú podľa právnych predpisov iného členského štátu (Írsko) ako keby bola dosiahnutá podľa zákona o sociálnom poistení.
44. Správny súd na úvod upriamuje pozornosť na skutočnosť, že uplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je výnimkou z pravidla, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania. Cieľom základného nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaný mal uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve ukončil zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Keď nezamestnaný požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v súlade s koordinačnými predpismi povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nárok na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len v prípade zachovania pevných väzieb a bydliska v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti.
45. Správny súd je toho názoru, že o jedinej spornej otázke určenia centra záujmov a bydliska žalobcu správne orgány vykonali dostatočné zisťovanie skutkového stavu primeranými prostriedkami a na zistenie rozhodujúcich skutočností si zaobstarali relevantné doklady. Z odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, akými skutkovými aj právnymi úvahami sa zaoberali, ktoré skutočnosti vyhodnotili v prospech ako aj v neprospech zachovania bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky.
46. V zmysle čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia má dotknutá osoba nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov iného členského štátu (v prípade žalobcu Írska), v ktorom bola naposledy zamestnaná. Ustanovenie čl. 65 ods. 2 prvá veta v spojení s čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia však ustanovuje výnimku pre tých cezhraničných zamestnancov, ktorí si zachovali bydlisko v pôvodnom členskom štáte (v tomto prípade Slovenská republika) počas posledného zamestnania v inom členskom štáte (v tomto prípade Írsko). Započítanie doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej podľa právnych predpisov iného členského štátu (Írsko) teda prichádza do úvahy iba v tom prípade, ak by si žalobca počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte zachoval svoje bydlisko v Slovenskej republike. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na definíciu pojmu bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia, podľa ktorého tento pojem znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
47. Správny súd vzhľadom na predmet súdneho prieskumu pristúpil ku skúmaniu jednotlivých kritérií pre určenie bydliska, resp. centra záujmov žalobcu v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t. j. a) dĺžky a trvalosti prítomnosti žalobcu v Írsku a na Slovensku, b) situácie žalobcu vrátane i/ povahy a osobitných vlastností žalobcovho zamestnania, ii/ jeho rodinného stavu a rodinných väzieb, iii/ vykonávania nezárobkovej činnosti v obci C., v/ bytovej situácie žalobcu, a vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska žalobcu na daňové účely.
48. Vo vzťahu k prvému kritériu, ktorým je dĺžka a trvalosť prítomnosti žalobcu v Írsku a na Slovensku správny súdu uvádza, že žalobca sa presťahoval do Írska v októbri 2007 a od toho času tam nepretržite až do mája 2019 žil, čo predstavuje nepretržité obdobie takmer dvanástich rokov. Na Slovensko sa vracal letecky dva až trikrát ročne v trvaní dvoch týždňov. Na základe porovnania dĺžky a trvalosti prítomnosti žalobcu v Írsku a na Slovensku správny súd vyhodnotil predmetné kritérium ako svedčiace v prospech prenesenia bydliska žalobcu na územie Írska.
49. Pokiaľ ide o povahu a osobitné vlastnosti vykonávanej činnosti, žalobca bol nepretržite zamestnaný u toho istého zamestnávateľa na rovnakej pracovnej pozícii (mäsiar) počas celého obdobia takmer dvanástich rokov jeho pôsobenia v Írsku. Pracovný pomer žalobcu bol uzatvorený na dobu neurčitú. Na základe toho mal správny súd za preukázané, že pracovné podmienky žalobcu spĺňali kritérium stability a taktiež svedčia v prospech centra záujmov žalobcu práve v Írsku a nie na Slovensku. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že žalobca namietal nezohľadnenie ukončenia pracovného pomeru na vlastnú žiadosť zo zdravotných dôvodov v rámci napadnutého rozhodnutia žalovanej. Táto skutočnosť však nemá žiadnu relevanciu pri posudzovaní centra záujmov žalobcu, a preto na ňu správny súd neprihliadol.
50. Čo sa týka rodinného stavu, ako jediné rodinné väzby na Slovensku žalobca uviedol rodičov a priateľku. Je pravdou, že rodičia sú blízkymi osobami a deti majú voči nim nepopierateľné tak právne, ako aj morálne záväzky, avšak v prípade žalobcu nič nenasvedčovalo, že by jeho vzťah k rodičom bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením jeho bydliska do inej krajiny, t.j. Írska. Obdobné platí aj vo vzťahu k priateľke žalobcu, nakoľko je žalobca slobodný a bezdetný. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že tieto rodinné väzby nedosahujú takú intenzitu, ktorá by bola spôsobilá považovať ich za dôkaz o zachovaní jeho bydliska na Slovensku.
51. Nezárobkovú činnosť žalobcu v obci C. počas dovolenky žalobcu správny súd posúdil tak, že uvedená skutočnosť iba podporne preukazuje zachovanie si určitých väzieb žalobcu k Slovenskej republike v rozhodnom období, uvedené však nemožno považovať za rozhodujúce v súvislosti s posúdením otázky bydliska žalobcu.
52. Pokiaľ ide o námietku žalobcu o bývaní v Írsku majúcom charakter podnájmu, hoci na Slovensku vlastnil rodinný dom, správny súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že žalobca býval v podnájme (ktorý za celý čas zmenil 2x), ktorý zdieľal s inými spolubývajúcimi ešte automaticky nezakladá záver o tom, že jeho centrum záujmov bolo naďalej zachované v Slovenskej republike. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že takáto forma ubytovania nie je v daných podmienkach Írska ničím neštandardným, a sama o sebe nevytvára pochybnosť v otázke určenia bydliska žalobcu. Správny súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že ani vlastnícke právo k rodinnému domu na Slovensku a bývanie v ňom počas návratov taktiež bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie centra záujmov žalobcu na Slovensku v rozhodnom období. Návrat žalobcu do rodinného domu a investovanie do jeho rekonštrukcie za preukázaných skutkových okolností preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku po tom, ako žalobca ukončí pobyt v Írsku.
53. Posledným skúmaným kritériom bolo plnenie daňových povinností žalobcu v Írsku, kde žil a pracoval, čo bolo preukázané formulármi P60 írskej finančnej správy. Správny súd preto považoval uvedené skutočnosti za svedčiace v prospech centra záujmov žalobcu v Írsku, aj keď zároveň poukazuje, že plnenie si daňových a odvodových povinností v štáte, kde mal žalobca príjem bolo jeho zákonnou povinnosťou a tento argument tak nemôže byť bez iného posúdený ako rozhodný.
54. Ďalšie skutočnosti (trvalý pobyt na Slovensku, zriadený slovenský bankový účet), ktoré žalobca uviedol, správny súd považoval za menej významné z pohľadu čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. K žalobcom uvedenému trvalému pobytu (na Slovensku) správny súd uvádza, že ho nemožno zamieňať s pojmom bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia, pretože tento pojem má svoj autonómny význam. K disponovaniu slovenským bankovým účtom správny súd dodáva, že v Európskej únií platí slobodný pohyb služieb a kapitálu, a preto táto skutočnosť rovnako nemá žiadnu relevanciu pri posudzovaní bydliska žalobcu.
55. K námietke žalobcu, že nakoľko postupom podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nebolo možné prijať jednoznačný záver o skutočnom bydlisku žalobcu, rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní bydliska má byť jeho úmysel, sa správny súd plne stotožňuje s názorom kasačného súdu v prejednávanej veci a pre úplnosť uvádza, že bydlisko určitej osoby sa v prvom rade určuje na základe objektívnych kritérií vymedzených v ustanovení čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Až podľa čl. 11 ods. 2 citovaného nariadenia platí, že ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Úmysel dotknutej osoby je tak len subsidiárnym spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa odseku 1 nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho z citovaného ustanovenia tiež vyplýva, že úmysel osoby sa teda posudzuje na základe objektívnych skutočností a okolností, a preto nestačí len jej tvrdenie, že mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku...Len sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko nemôže prevážiť nad objektívnymi kritériami vymedzenými v citovanom ustanovení. Tým samozrejme nie je vylúčené, že osoba, ktorá má podľa týchto kritérií bydlisko v určitom štáte, môže subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodila, vyrástla, v ktorom sa hovorí jej známym jazykom či ktorého kultúra jej je bližšia. To však môže mať pre určenie jej bydliska na účely základného nariadenia význam len v tom rozsahu, v akom je to možné zohľadniť podľa citovaného čl. 11 vykonávacieho nariadenia“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/47/2022 zo dňa 26. apríla 2023).
56. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu a konaní predchádzajúcich ich vydaniu správny súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutia majú všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona o sociálnom poistení. Rozhodnutie žalovanej, ako aj orgánu prvého stupňa vychádzajú z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z nich zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodli. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, správny súd dospel k záveru, že preskúmavanými rozhodnutiami nedošlo k porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobcu, a preto podľa § 190 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.
57. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 a 168 SSP, v zmysle ktorých účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani z časti a žalovanému nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§ 440 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).