Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-168-2019.pdf
PDF · 117.7 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/168/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a členiek senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu Y., proti žalovanej L., o zaplatenie 22 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti výroku II. rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 14. decembra 2017, č.k. 4Csp/135/2017 - 33, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - zamietajúcej časti (výrok II.) a v súvisiacej časti o trovách konania medzi stranami sporu (výrok III.) p o t v r d z u j e .
Žalovanej voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 22 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 22 Eur od 29.06.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Výrokom II. žalobu čo do zvyšku zamietol a výrokom III. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil poukazujúc na ust. § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 3 ods. 1, § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, písm. b/, písm. d/, § 9 ods. 2 písm. k/, § 11 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou podanou dňa 23.08.2017 žiadal zaviazať žalovanú na zaplatenie zostatku na istine vo výške 22 Eur, poplatku v sume 242,08 Eur, zmluvnej pokuty vo výške 312 Eur, poplatku za upomienky vo výške 40 Eur, úroku vo výške 32 % ročne zo sumy 400 Eur od 18.03.2013 do 24.04.2013 v sume 12,98 Eur, zo sumy 337 Eur od 25.04.2013 do 22.05.2013 v sume 7,98 Eur, zo sumy 274 Eur od 23.05.2013 do 24.06.2013 v sume 7,69 Eur, zo sumy 211 Eur od 25.06.2013 do 24.07.2013 v sume 5,36 Eur, zo sumy 148 Eur od 25.07.2013 do 12.09.2013 v sume 6,36 Eur, zo sumy 85 Eur od 13.09.2013 do 22.09.2013 v sume 0,67 Eur a zo sumy 22 Eur od 23.09.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 264,08 Eur od 29.06.2014 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalovanej, listinami - Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX, Žiadosťou o úpravu splátkového kalendára zo dňa 03.03.2014, Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, výpisom z OR žalobcu, na základe čoho zistil, že žalobca je právnická osoba podnikajúca podľa Obchodného zákonníka, predmetom podnikania ktorej je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov - viď výpis z OR Okresného súdu P... Žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili dňa 18.03.2013 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. Žalovaná je v zmluve označená menom, priezviskom, adresou bydliska, rodným číslo, číslom OP. Podľa zmluvy je veriteľ oprávnený poskytnúť dlžníkovi úver v sume 400 Eur a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 356 Eur, t.j. celkovo zaplatiť 756 Eur v 1 splátke po 756 Eur. Celkový poplatok dlžníka spojený s úverom je tvorený súčtom úroku vo výške 39,15% ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu vo výške 156,60 Eur a administratívnych
nákladov na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 119,40 Eur. V Zmluve je tiež uvedený záväzok žalovanej zaplatiť 756 Eur do 24.03.2014, RPMN vo výške 89 %. Zmluva obsahuje vyhlásenie dlžníka, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere, súhlasí s o Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy, potvrdzuje ich prevzatie. Zmluva tiež obsahuje potvrdenie o prevzatí hotovosti dňa 18.03.2013 dlžníkom. Žiadosťou žalovanej o úpravu splátkového kalendára zo dňa 03.03.2014 sa splátka odložila o 153 dní na dátum prvej splátky dňa 24.03.2014 z dôvodu PN žalovanej. Podľa Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, bod 4., v prípade, že dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky, stáva sa celý dlh splatný okamžite. Dlžník sa zaväzuje uhradiť veriteľovi za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia podmienok tejto zmluvy čiastku 4 Eur ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej do 5 dní od doručenia písomnej výzvy na úhradu. Podľa bodu 5. VP zmluvné strany sa dohodli na tom, že ak sa stane splatný celý dlh naraz, dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania vo výške určenej v § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Dlžník je povinný v prípade porušenia svojich zmluvných povinností uhradiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 312 Eur. Podľa bodu 10. VP časť poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšná časť zahŕňa náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalovaná pri výsluchu uviedla, že predmetnú zmluvu uzatvorila. V danom čase bola zamestnaná. Nebola fyzickou osobou - podnikateľom. Úver si vzala na svoje súkromné účely, na živobytie, nie na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Úver vo výške 400 Eur jej bol vyplatený. Predmetnú zmluvu pripravil žalobca. Do vopred predtlačenej zmluvy nezasahovala. Zmluvu podpísala bez toho, že by si ju prečítala. Bolo jej povedané, že za úver zaplatí raz toľko, bola však v zlej finančnej situácii. Kvôli PN požiadala o úpravu splátkového kalendára. Potvrdila, že z titulu úveru uhradila 378 Eur. Všeobecné podmienky si pred podpisom zmluvy tiež nečítala, nebol na to čas.
2. Po zhodnotení dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len sčasti, a to v tej, v ktorej jej vyhovel. Konštatoval, že predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená za účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom do 09.06.2013. V konaní nemal za sporné, že žalobca bol pri uzatvorení predmetnej zmluvy o úvere v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dodávateľom, teda osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a v zmysle § 2 písm. b) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov veriteľom ako právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. S prihliadnutím na označenie žalovanej v predmetnej zmluve o úvere (údaje o dlžníkovi: meno, priezvisko, rodné číslo, č. OP, adresa bydliska), ale najmä na výpoveď žalovanej ku skutočnostiam súvisiacich s uzatvorením predmetnej zmluvy o úvere, mal za to, že tieto dôkazy svedčia o tom, že žalovaná bola pri uzatvorení predmetnej zmluvy o úvere spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti spotrebiteľom, rovnako tak podľa § 2 písm. a) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Vzhľadom na vyššie uvedené, bez ohľadu na označenie zmluvy ako úverovej zmluvy, súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne o spotrebiteľský úver (s prihliadnutím na povahu zmluvných strán, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a že na tento vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Dôvodil, že právnym základom zmluvného vzťahu strán je zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. , ktorý patrí do oblasti predpisov občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis. K zmluvne dojednanej výške úroku predmetnou zmluvou uzavretou stranami dňa 18.03.2013 súd prvej inštancie dodal, že pri (podľa zmluvy) poskytnutej sume úveru 400 Eur je dohodnutá celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť, vo výške 756 Eur, čo predstavuje navýšenie takmer o výšku poskytnutého úveru. Takéto dojednanie sa prejavilo vo výške ročnej úrokovej sadzby - vo výške až 39,15 % ročne. Hoci maximálna výška úrokov pri úveroch v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy nebola žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, a teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky
presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Zo zdroja www.nbs.sk <http://www.nbs.sk> súd prvej inštancie zistil, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy - 18.03.2013, t.j. v marci 2013, bola priemerná úroková miera u spotrebiteľských úverov pre domácnosti poskytnutých na obdobie od 1 do 5 rokov (ako tomu bolo v tomto prípade) 13 % ročne a v rovnakom období pri nových obchodoch 10,68 %. Z tohto vyplýva, že stranami dohodnutá úroková sadzba trojnásobne presahuje priemernú úrokovú mieru pri poskytovaní spotrebiteľských úverov peňažnými ústavmi v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Súd prvej inštancie dodal, že podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v čase uzavretia zmluvy každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvej inštancie považoval predmetnú zmluvu v časti dojednaných celkových nákladov a úrokovej sadzby za neplatnú podľa § 39 a § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že aj pri tomto závere súdu by mal žalobca nárok len na vrátenie istiny - poskytnutej sumy pôžičky, v tomto prípade sumy 400 Eur. Keďže žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 400 Eur a žalovaná uhradila celkom 378 Eur, potom žalovaná dlhuje žalobcovi sumu zodpovedajúcu rozdielu týchto súm, t.j. sumu 22 Eur. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi pohľadávku vo výške 22 Eur a vo zvyšku žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Ďalej mal za to, že žalobca nemá nárok na úrok (vo výške 32 % ročne od 18.03.2013 do 22.09.2013 a od 23.09.2013 do zaplatenia), na poplatok v sume 242,08 Eur, na poplatok za upomienky vo výške 40 Eur vzhľadom na to, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V tejto časti súd prvej inštancie žalobu zamietol. Zamietol aj žalobu žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 312 Eur. Túto zmluvnú pokutu si žalobca uplatnil s poukazom na jej dojednanie zmluvnými stranami vo Všeobecných podmienkach. Dôvodil, že dojednanie zmluvnej pokuty je uvedené vo Všeobecných podmienkach, ktoré podľa predmetnej zmluvy sú na zadnej strane zmluvy. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú predtlačené ako formulár a v čl. 5. sa v strede textu tohto článku uvádza, že dlžník je povinný v prípade porušenia svojich zmluvných povinností uhradiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 312 Eur. Všeobecné podmienky nie sú podpísané žalovanou. Takýto spôsob dojednania zmluvnej pokuty (navyše nedojednanej v zmluve) súd prvej inštancie považoval za dojednanie odporujúce dobrým mravom, a teda toto jej dojednanie považoval za neplatné. Navyše zmluvnú pokutu vo výške 312 Eur pri dojednanom úvere 400 Eur považoval za neprimerane vysokú, odporujúcu dobrým mravom. Konštatoval, že žalovaná je v omeškaní so zaplatením pohľadávky vo výške 22 Eur od 29.06.2014. Priznaná výška úroku z omeškania zodpovedá § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Ak žalobca žiadal priznať úrok z omeškania z vyššej sumy, súd prvej inštancie žalobu čo do zvyšku zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaná mala vo veci úspech v rozsahu 97 % a neúspech v rozsahu 3 % (vychádzajúc z uplatnenej sumy 657,12 Eur). Takto pomerne úspešná žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila, súd prvej inštancie preto rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
3. Proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie poukazujúc na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní uviedol, že žalobca a žalovaná uzatvorili dňa 18.03.2013 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 400 Eur a žalovaná sa zaviazala poskytnutý úver vrátiť spolu s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 356 Eur, t. j. zaplatiť celkovú sumu 756 Eur v dvanástich mesačných splátkach po 63 Eur, počnúc dňom 24.04.2013. Každá splátka bola prednostne započítavaná na istinu, až potom na poplatok a úroky, pričom každý klient je o tom informovaný ústne. Zákon si vyžaduje obligatórne uvedenie úrokov a iných poplatkov, nikde však nie je zvlášť ustanovené prerozdelenie splátky. Žalobca uviedol, že podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 268,08 %. Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach ( nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške 89 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 268,08 % dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu v tomto prípade. Uviedol, že vzorec výpočtu RPMN je naviac jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. V zmluve o spotrebiteľskom úvere aj v dohode o plnení v splátkach spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo
výške 36,73 %. Žalovaná nesie dôkazné bremeno a jej úlohou je preukázať v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31.mája 2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzatvorenej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty sa nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. K tvrdeniu súdu prvej inštancie o nekalej obchodnej praktike vo forme klamlivého konania spočívajúcom v dojednaní splatenia úveru v splátkach samostatnou dohodou žalobca uviedol, že zákon č. 129/2010 Z.z. neustanovuje žiadnu povinnosť alebo pravidlo, v koľkých splátkach a v akých intervaloch splácania sa majú zmluvy o spotrebiteľských úveroch uzavierať. Z tohto dôvodu podľa názoru žalobcu nemožno považovať za nekalú obchodnú praktiku poskytovanie úverov so spôsobom úhrady vo forme jednorazovej splátky s prípadnou následnou dohodou o plnení v splátkach. Ku klamlivému konaniu nemohlo dôjsť nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere a dohoda o plnení v splátkach obsahuje na prednej strane jasné a čitateľné vyčíslenie RPMN s uvedením priemernej hodnoty ročnej RPMN. Z tohto dôvodu mala žalovaná pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a dohody o plnení v splátkach prehľad o výške odplaty. Rovnako považoval za nepravdivé tvrdenia súdu prvej inštancie, že skutočná ročná percentuálna miera nákladov sa stala zrejmou až uzavretím dohody o plnení v splátkach. Skutočná RPMN bola už určená v zmluve o spotrebiteľskom úvere a v prípade splatenia celého úveru jednou splátkou v dohodnutom termíne. Čo sa týka poplatku za úver, ten nie je podľa názoru žalobcu neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne, vyššie oproti bankám. Žalovaná v prípade, že po podpise zmluvy o úvere nadobudla pocit, že podpísala nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mala právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o úvere. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 09.11.2016, sp.zn. C - 42/15.
4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhovala rozsudok v napadnutej časti potvrdiť a uviedla, že jednanie žalobcu považuje za nemorálne, odporujúce všeobecným podmienkam a náležitostiam Občianskeho zákonníka.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku II. a v súvisiacej časti o trovách konania medzi stranami sporu výrok III., podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
6. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. odvolaním napadnutý nebol a preto zostal v tomto výroku právoplatný a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.
7. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého výroku II. rozhodnutia o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu, v celom rozsahu na ne poukazuje v súvislosti s § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné:
8. Žalobca v odvolaní namietal odvolacie dôvody, spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci a nedostatočnom zistení skutkového stavu ( § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).
9. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
10. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
11. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a z vykonaného dokazovania dospel k správnemu právnemu záveru, kedy uviedol, že uzatvorená zmluva o úvere je spotrebiteľského charakteru, že nespĺňa obsahové náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch a teda, že podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalovanú preto zaviazal len na zaplatenie zostávajúcej časti nesplatenej istiny úveru spolu s úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Podľa predmetného ustanovenia je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania, alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Často sa vyskytujúcou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 18.03.2013 uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou napĺňa pojmové znaky spotrebiteľskej zmluvy.
12. V zmluve je uvedený chybný, resp. rozporný údaj o výške, počte a termínoch splátok, ktoré má žalovaná zaplatiť. V prípade, ak takýto rozpor nastane, zmluva v tejto časti trpí vadou pre rozpor so zákonným ustanovením, a preto s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. b/ cit. zákona žalobca nemá nárok na úroky a žiadne poplatky.
13. V prejednávanej veci uplatnil žalobca proti žalovanej nárok na zaplatenie sumy 22 Eur s úrokom 5% ročne zo sumy 22 Eur od 29.06.2014 do zaplatenia. Nárok na plnenie proti žalovanej vyvodzoval z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 18.03.2013, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 400 Eur.
14. K odvolacím námietkam žalobcu, ktoré žalobca založil na názoroch a záveroch rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, odvolací súd uvádza, že uvedený rozsudok vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Biróová nie je spôsobilý zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie. Pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice, a teda eurokomformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem.
15. RPMN patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru, pretože ročná percentuálna miera nákladov je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru, ktorá zohľadňuje nie len úroky, avšak aj všetky poplatky s poskytnutím úveru spojené a časové obdobie ich splácania. Podľa § 19 ods. 1,2 Zákon o spotrebiteľských úveroch, ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru sa vypočíta podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2. Na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Nesprávnosť a nepravdivosť uvedenia údaja o RPMN má pritom podľa § 11 ods. 1 písm. d/ Zákona o spotrebiteľských úveroch za následok, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
16. V preskúmavanej veci je RPMN uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru vo výške 268,08 %, teda vo výške, ktorá na jednej strane nezodpovedá obsahu zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru (RPMN 89 %), no najmä ďaleko prevyšuje hranicu najvyššej prípustnej odplaty. Naviac je však v Dohode o splátkach zmätočne uvedená i RPMN vo výške 36,73 %, ktorá celkom zjavne nezodpovedá skutočnosti. Neobstojí preto argumentácia žalobcu v odvolaní, že RPMN uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere, resp. v dohode o splátkach, je v súlade s platnou právnou úpravou. Naopak, vzhľadom na nesprávnosť a nepravdivosť údaja o RPMN uvedeného v zmluve, je nevyhnutné zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru uzavretú medzi stranami sporu považovať za bezúročnú a bez poplatkov. 17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potom bez právneho významu argumentácia žalobcu v odvolaní týkajúca sa vzniku jeho nároku na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru a ďalších nárokov z predmetnej úverovej zmluvy, keď žalobca mal napokon proti žalovanej v dôsledku neplatnosti dojednaní o poplatkoch za poskytnutie úveru, ako i z dôvodu, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov, právo iba na vrátenie istiny poskytnutého úveru.
18. Rovnako je neopodstatnená argumentácia žalobcu týkajúca sa oprávnenosti a výšky požadovanej odplaty za poskytnutie úveru, keď v tomto smere súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že predmetná zmluvná podmienka je v rozpore s dobrými mravmi, a teda neplatná. Nemožno totiž považovať za súladné s dobrými mravmi konanie veriteľa, ktorý od spotrebiteľa ako sám tvrdí v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru vo výške 400 Eur požaduje zaplatenie "odplatu pri poskytnutí úveru" vo výške 756 Eur, teda vo výške takmer celej sumy úveru.
19. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Odvolací súd nepopiera význam zmluvnej pokuty a ani jej dojednania, pritom je ale potrebné brať do úvahy aj skutočný zmysel a cieľ inštitútu zmluvnej pokuty, obzvlášť pri osobitne chránených spotrebiteľských vzťahoch. Žalobca ponúka žalovanej svoje služby ako spotrebiteľovi prostredníctvom štandardných zmlúv, ktoré má vopred pripravené a v ktorých spotrebiteľ nemôže zmluvné podmienky ovplyvniť. To platí aj pre zmluvnú pokutu, ktorú žiada zaplatiť žalobca od spotrebiteľov v paušálnej výške bez ohľadu na to, o aké zmluvné porušenie pôjde. Teda možnosť uplatnenia pokuty existuje pri akomkoľvek porušení zmluvy (...v prípade porušenia svojich zmluvných povinností...), teda takéto ustanovenie v zmluve sa vyznačuje neurčitosťou, a tým sa jedná o neurčitý okruh rôznych porušení zmluvných povinností, pričom jej výška je pevne stanovená a to bez ohľadu na závažnosť, prípadne dobu trvania porušenia povinnosti. Neprimeranosť dohodnutej zmluvnej pokuty sa prejavuje aj v jej výške, kedy pokuta vo výške 312 Eur predstavuje viac ako 50% zo sumy poskytnutého úveru a to bez ohľadu na to, kedy dôjde k porušeniu zmluvy, resp. akého porušenia zmluvnej povinnosti sa spotrebiteľ dopustil. Odvolací súd na doplnenie uvádza, že dohoda o zmluvnej pokute nezodpovedá ani požiadavkám uvedeným v ustanovení § 544
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa uvedeného ustanovenia je možné dojednať zmluvnú pokutu len v písomnej forme, a to v konkrétnej výške, v prípade že jej výška uvedená nie je, musí byť uvedený spôsob jej určenia. Zmluvná pokuta takto nebola dojednaná v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Zmluvná pokuta nie je obsahovou súčasťou zmluvy o úvere, dojednanie o zmluvnej pokute uvedené len vo všeobecných podmienkach nespĺňa zákonnú požiadavku písomnej formy zmluvy. Dojednanie sankcie pre prípadné porušenie povinnosti a dojednanie o výške zmluvnej pokuty podľa názoru odvolacieho súdu má byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, dojednaním priamo v písomnej zmluve o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecné zmluvné podmienky vyhotovené vo formulárovej podobe nezohľadňujú individualitu dojednaného zmluvného záväzku. Spotrebiteľ nemôže ovplyvniť obsah takto nastavených podmienok. Takýto spôsob dojednania zmluvnej pokuty nie je možné považovať za taký právny prostriedok dojednania zmluvnej pokuty ako to má na mysli ustanovenie § 544 Občianskeho zákonníka.
20. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti - zamietajúcej (výrok II.) je vecne správne (za súčasného záveru o správnosti rozhodnutia aj v časti o náhrade trov konania - výrok III.), podľa § 387 ods. 1 CSP toto potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne, k odvolaciemu prieskumu spôsobilé rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.
21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, žalovanej však žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, trovy odvolacieho konania si neuplatnila, tieto ani nevyplývajú zo spisu, preto odvolací súd žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).