Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_1To-71-2019.pdf
PDF · 181.05 KB
Area
Subarea
1To/71/2019
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Vladimíra Kuráka a JUDr. Moniky Liptákovej, na verejnom zasadnutí konanom 22. októbra 2019 prejednal odvolanie podané obžalovaným F. C., nar. XX.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 2T/116/2017-185 zo dňa 17.4.2019 a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného F. C. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 2T/116/2017-185 zo 17.4.2019 bol obžalovaný F. C. uznaný za vinného, že:
dňa 22.5.2017 asi o 18.00 hod. na cestičke pre cyklistov vedúcej pozdĺž rieky Váh v Liptovskom Mikuláši počas jazdy na kolieskových korčuliach v smere od hotela Jánošík pri striedavom pohybe - odrážaním sa z pravej a ľavej nohy narazil ľavou nohou do predného kolesa oproti idúceho cyklistu P. W., nar. XX.XX.XXXX, následkom čoho F. C. spadol, následne vstal a na cestičke pre cyklistov pred diaľničným privádzačom dobehol cyklistu P. W. idúceho smerom k hotelu Jánošík, ktorého zozadu obidvoma rukami strčil do oblasti chrbta, po čom P. W. na bicykli spadol a pravou časťou čela hlavy narazil do železného zábradlia vedľa cestičky pre cyklistov, čím mu spôsobil tržnú ranu na čele vpravo zasahujúcu k lebke, okolie s miernym edémom s dobou liečenia a obmedzenia obvyklého spôsobu života do 7 dní,
čím spáchal prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), písm. d) Tr. zák., s použitím § 140 písm. b) Tr. zák., § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a § 127 ods. 1 Tr. zák. Za to bol odsúdený podľa § 364 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., s použitím § 50 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu na 1 rok a 4 mesiace.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 17.4.2019 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a po poučení o opravnom prostriedku obžalovaný prehlásil, že sa nevyjadruje k možnosti podať odvolanie. Prokurátor sa vzdal práva podať odvolanie.
Dňa 29.4.2019 súdu prvého stupňa bolo doručené odvolanie obžalovaného F. C., a to proti všetkým výrokom a proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, s tým, že odvolanie písomne odôvodní po doručení písomného vyhotovenia rozsudku.
Dňa 16.7.2019 súdu prvého stupňa bolo doručené odôvodnenie odvolania obžalovaného F. C., ktorý v podstatnom uviedol v odvolaní nasledovné argumenty:
„Dňa 17.04.2019 vydal Okresný súd v Liptovskom Mikuláši rozsudok pod spis. zn: 2T/116/2017 ktorým ma uznáva za vinného. Voči tomuto rozsudku sa odvolávam, nakoľko takýto skutok som nespáchal. Konal som v súlade so svojimi právami a zákonom Slovenskej republiky a uvedený rozsudok súdu je výsledkom nielen dôkladného plánu pomsty otca (P. W.) voči mne, v ktorom naviedol „svedkov“ aby krivo voči mne svedčili za účelom zakrytia svojej viny, ale aj značného pochybenia až protiprávneho konania orgánov činných v trestnom konaní ako aj prvostupňového súdu! Od začiatku vo všetkých svojich výpovediach uvádzam, že „svedkovia“ v tomto konaní sú páchateľmi rozsiahlej priestupkovej a trestnej činnosti, ktorej sa pred mojim konaním - zabránením úniku páchateľov, (súdom posúdeným ako výtržníctvo) bezprostredne predtým dopustili a ktorými mi spôsobili ťažké zranenie a hmotnú škodu. Títo páchatelia bezprostredne po spáchaní trestnej činnosti z miesta činu zbabelo ušli, bez preukázania totožnosti, bez poskytnutia pomoci a ja som preto nemal žiadnu inú možnosť identifikovať páchateľov a nechať danú záležitosť vyšetriť zodpovedným orgánom, ako týchto páchateľov ich zadržať, zabrániť ich úniku, vrátiť ich samozrejme živých a bez ujmy na zdraví na miesto činu, zistiť ich totožnosť a zveriť do rúk polícií a zároveň pri tom využiť svedectva početne zúčastnených svedkov. Prvostupňový súd nepostupoval v zmysle zákona, dopustil sa vážnych pochybení a o mojej vine rozhodol vzhľadom na všetky súdu uvedené skutočnosti nesprávne, nezákonne a neodôvodnene. Vo svojom rozhodnutí ani odôvodnení vôbec neuvádza práve tie uvedené skutočnosti, ktoré svedčili v môj prospech. Ja som konal s čistým úmyslom a v súlade so svojimi právami a zákonom slovenskej republiky, a to konaním potrebným na zabráneniu úteku páchateľov unikajúcich z miesta činu v zmysle paragrafu § 85, čo som na súde aj uviedol, ako aj podrobne popísal celý priebeh udalosti, ktorú navyše skomplikoval práve unikajúci spolupáchateľ. Za najzávažnejšie pochybenie súd považujem: Súdu od začiatku tvrdím že som konal čisto v záujme zabráneniu úniku páchateľov, podrobne som celý priebeh deja opísal, vrátane kolíznej situácie na cykloceste, ktorú neoprávnený užívateľ cyklocesty chodec svedok H. svojim nezodpovedným a neoprávneným konaním spôsobil. Vo svojej záverečnej reči som vyslovene uviedol, že som konal oprávnene a v zmysle zákona, a to konkrétne § 85 odst. 2 Trestného poriadku, ktorý upravuje právo zadržať páchateľa pristihnutého pri trestnom čine: Trestný poriadok /Tretí diel/ Zadržanie § 85 Zadržanie a obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby (2)"Osobnú slobodu osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, môže obmedziť ktokoľvek, ak je to potrebné na zistenie jej totožnosti, zabránenie úteku, zabezpečenie dôkazov alebo na zabránenie ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti. Je však povinný takú osobu bezodkladne odovzdať útvaru Policajného zboru, útvaru Vojenskej polície alebo útvaru Colnej správy.“ Ja som v zmysle tohto zákona konal a splnil som aj všetky potrebné podmienky na jeho uplatnenie. Ako náhle to bolo možné, privolal som policajtov, celú udalosť som im nahlásil a následne sa aj presvedčil, že páchateľov privolaná hliadka našla a vypočula. Samozrejme nie na mieste činu, ale na pohotovosti, čo bolo vzhľadom na okolnosti - zranenie chlapca ako aj mňa nevyhnutné a prvoradé. Mladíci sa bezprostredne predtým dopustili rozsiahlej priestupkovej a trestnej činnosti, ktorú som súdu uviedol a ktorá je podrobne uvedená v Popise, ktorý sa nachádza v dolnej časti tohto odôvodenia. Tu je možné namietať, že táto trestná činnosť mládencom zatiaľ nebola preukázaná, za čo však viním nečinnosť v objasnení z dôvodu zaujatosti orgánov činných v trestnom konaní, a preto aj v Závere tohto odôvodnenia žiadam tento súd, aby nariadil predmetným orgánom celú trestnú činnosť dostatočne vyšetriť, čo v pozícií páchateľov ako „svedkov“ ani nebolo možné. Avšak skutočnosť, že táto trestná činnosť mladíkom zatiaľ nebola preukázaná neznamená, že sa naozaj nestala a že v danom momente som nekonal v tomto presvedčení. Čo je však isté, je že mladíci sa dopustili jednej trestnej činnosti, ktorá z uvedených skutočnosti vyplýva, že sa stala, čo som súdu aj s konkrétnou citáciou zákona uviedol, a to že unikajúci mladíci sa svojim útekom z miesta činu/nehody a neposkytnutím pomoci dopustili trestného činu podľa§ 178 Trestného Poriadku(300): Vodič, ktorý po dopravnej nehode, no ktorej mol účasť, neposkytne osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu na zdraví, potrebnú pomoc, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky. Aj mladistvý unikajúci cyklista z miesta činu, resp. nehody je v zmysle Zákona o cestnej premávke vodičom, 49/2014 zákon č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke § 2 Vymedzenie základných pojmov „(2) Na účely tohto zákona sa ďalej rozumie: u) vodičom osoba, ktorá vedie vozidlo, v) vozidlom motorové vozidlo, nemotorové vozidlo a električka, m) nemotorovým vozidlom prípojné vozidlo, vozidlo pohybujúce sa pomocou ľudskej sily alebo zvieracej sily...“
Je teda nepochybné, že minimálne tejto trestnej činnosti sa mladíci svojim konaním dopustili, a preto aj moje konanie oprávnené. Súbežne sa však mladíci dopustili aj ďalšieho porušenia zákona o cestnej premávke a to hneď v niekoľkých bodoch:§ 66 Povinnosti účastníka dopravnej nehody a škodovej udalosti Účastník dopravnej nehody je osoba, ktorá sa priamo aktívne alebo pasívne zúčastnila na dopravnej nehode. Účastník dopravnej nehody je povinný ohlásiť dopravnú nehodu policajtovi, poskytnúť podľa svojich schopností a možností zranenej osobe prvú pomoc a bezodkladne privolať záchrannú zdravotnú službu, zotrvať na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta alebo sa na toto miesto bezodkladne vrátiť po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo po ohlásení dopravnej nehody, zdržať sa konania, ktoré by bolo na ujmu vyšetrenia dopravnej nehody, h) preukázať svoju totožnosť na požiadanie iného účastníka dopravnej nehody... K tomuto sa prokurátor vyjadril, len v tom zmysle, že som mohol na policajtov počkať, keď išiel policajtov zavolať otec W.. Mne však už následne nebolo súdom umožnené sa ku nepravdivému komentáru prokurátora vyjadriť, preto sa k tom vyjadrujem nasledovne: svedok P. W. som povedal, že ja privolám policajtov a že odchádzam na pohotovosť, on však nereagoval, čo som súdu už predtým uviedol, z našej debaty na cykloceste odišiel na parkovisko do svojho auta on, nie ja a pre mňa bolo prvoradé okamžite odísť na pohotovosť. Mal som vážne zranenia, ktoré boleli, bol som v mokrom, roztrhanom oblečení, značne už podchladený, navyše keďže som mal na nohách tvrdé pretekové korčule, vtedy ma už riadne tlačili, potreboval som sa okamžite vyzuť, prezliecť, zohriať a na mieste vzdialené od miesta činu 3km, bez páchateľov ani nemalo význam niečo riešiť s políciou. Tú som potreboval zavolať ja a to na miesto, kde sa hlavný páchateľ, ktorý ma podrazil nachádzal. A to som aj urobil a presvedčil sa o tom, že páchateľa našli a vypočuli. Ja som týmto splnil všetky podmienky paragrafu §85, v zmysle ktorého som konal, a v tomto bode mala byť moja nevina jednoznačná, ak by súdu samozrejme protistrana nepreukázal naozaj útok mojej strany, ktorý bol vymyslený. Na tieto mnou uvedené skutočnosti a mnou dodržaný zákonný postup v zmysle okolnosti však súd nijakým spôsobom nereagoval, v rozsudku moje právo absolútne neakceptoval, a nijakým spôsobom pri čítaní rozsudku, a ani v jeho písomnej verzií takéto svoj konanie neodôvodnil. Toto považujem za najzávažnejšie pochybenie prvostupňového súdu, i keď závažných pochybení z jeho strany bolo podstatne viac: Súd akoby sa zaoberal len tým, či z mojej strany došlo ku kontaktu s unikajúcim páchateľom, v tomto spore vedenom ako svedkom, poškodeným P. W. bez ohľadu na tom, ako a prečo k nemu došlo. Od začiatku je však nesporné, že ku kontaktu došlo, sporné však jeho vysvetlenie, priebeh, príčina. A na to je potrebné objasniť, za akých okolnosti sa tak stalo, ako celý dej kontaktu a tesne pred ním prebiehal, či bol tento kontakt úmyselným konaním, alebo oprávneným, aké boli motívy jeho popisu na obidvoch stranách, keďže je nepochybné, že išlo o dej následný predchádzajúcemu konfliktu, a teda ktorá z dvoch strán tvrdí pravdu. Je predsa pochopiteľné, že páchatelia budú tvrdiť všetko preto, aby zakryli svoju predchádzajúcu trestnú činnosť ako aj zavinenie kolíznej situácie, ktorá mala podiel na páde cyklistu. Preto treba pravdu hľadať nielen v popise deja, ale aj v príčinách a motívoch, a teda v dejoch, ktoré sa odohrali tesne pred útekom "svedkov". A práve v nich svedkovia pri svojich výpovediach účelovo klamali, ich výpovede sú rozporuplné, nezhodujú sa a viackrát ich zásadný obsah menili, čo som súdu podrobne vymenovala a opísal. Súd však napriek účelovému a preukázateľnému zavádzania orgánov v trestnom konaní krivou výpoveďou a účelovo nepravdivým svedectvom váhu výpovedí týchto svedkov nijako neznížil, čo odôvodnil tým, že rozpory tam vidí, ale že pre neho je relevantný dôkaz svedectvo, že ku kontaktu došlo, čo je však veľmi povrchné konštatovania a postačujúce len na to, aby súd čo najrýchlejšie zmietol prípad zo stola s cieľom označiť mňa za vinného. Ja mám však za to, že rozpory v ich výpovediach sú natoľko závažné a preukazujúce ich účelové zavádzanie orgánov činných v trestnom konaní a ich špekulatívny charakter, že títo svedkovia mali byť okamžite označení za nedôveryhodných. A to napr: Z priestupkového spisu a zo záznamu o podaní vysvetlenia spísaného s P. H. dňa 6.7.2017 vyplýva, že: „Tento celý incident v danej chvíli videlo asi 10 ľudí, ktorí sa nad správaním tohto pána značne pohoršovali, avšak väčšina bola mladšia ako on, tak sa báli niečo urobiť.“ Toto H. uviedol k tomu, že som P. W. sotil zozadu. Keď som však na polícií uviedol, že všetko to je klamstvo, že po páde cyklistu som si miesto nafotil a že žiadny ľudia tam neboli, policajt to s H. znova prebral, svedok H. zmenil svoju výpoveď
v tom bode, v ktorom som mohol preukázať jeho klamstvo fotografiou. Jeho výpoveď zo dňa 26.9.2017. 13:00 - v Zápisnici o Výsluchu svedka H. je nasledovná: „Na tom mieste ako sa to stalo nebol nikto iný iba ja P. a ten korčuliar C.. O iných osobách čo to videli neviem. Viem, že po tej vyššej časti chodníka išli popod most jeden cyklista, kto to však bol povedať neviem a ani neviem ako vyzeral". A toto je tiež také alibistické klamstvo, lebo po hornej časti cyklisti nechodia je tam aj dosť skla. Podobne svoju výpoveď zmenil aj P. W.: „K veci chcem ešte uviesť, (zjavne podnet, od policajta),že ja neviem, nemám predstavu či tento incident videli aj nejakí iní ľudia, to by vedel povedať kamarát H.. Iných svedkov udalosti povedať neviem. Priamym svedkom bol iba kamarát H." Ďalšie rozpory v ich tvrdí sú v tom, že podľa Záznamu o podaní vysvetlenia podľa §60 odst. 2 SNR č 372/90 Zb. o priestupkoch spísaného zo dňa 06. 07. 2017 „v tom momente oni boli asi 4_5 chlapci, menovaný ich nepoznal, títo chalani sa k nim pripojili ihneď od areálu vodného slalomu. Menovaný išiel pešo a P. W. pomaly popri ňom na bicykli, 4_5 chlapci boli ihneď za nimi, išli pešo ".V neskoršej výpovedi však tvrdia, že išli sami. V popise taktiež svedkovia zhodne uvádzajú, že som pri približovaní sa k nim „nič nehovoril a ani NEKRYČAĽ“ a, čím sa snažia navodiť situáciu, že som zozadu sotil do nič netušiaceho cyklistu. Odporuje však tomu jednak samotná ďalšia výpoveď svedkov, v ktorých tvrdia že keď ma chodec H. idúci vzadu počul, zakričal Pozor, následne na čo sa dal na únik. A taktiež svedok P. W. (otec) pri otázke na povinnosť používania prilby uviedol, že chalani šli pokojne, pomaly, a teda že jeho syn idúci na bicykli po cykloceste prilbu na hlave nemusel mať, a že problém nastal klen vo chvíli, keď sa predo mnou dali chalani na útek keď videli, že za nimi nahnevaný idem a kričím. Touto výpoveďou svedok jednoznačne vyvrátil podľa súdu relevantnú výpoveď svedkov o údere zozadu do nič netušiaceho cyklistu, a jednak aj tú skutočnosť, že svedkovia aj v tomto relevantnom bode súd účelovo klamali. Svedkovia taktiež najprv uviedli, že pri prvom incidente, pri ktorom došlo k môjmu zraneniu sa rozprávali, nevenovali pozornosť cestnej premávke. Svedok P. W. uviedol, že som musel ísť veľmi rýchlo, nakoľko ma zbadali len 1,5m pred nimi. To teda znamená jednak to, že ma zbadal len sekundu, max. dve pred zrážkou, a teda že ma nemohli vidieť ako korčuľujem, zasahujúc svojim nohami do ich časti vozovky, čo samozrejme nebola pravda, a taktiež že nemali ani čas zareagovať na to, aby sa uhli, ako to tvrdí potom následne vo výpovedi zo dňa 6. 7. 2017 P. W.:,, tento muž neustále zachádzal do protismeru chodníka, menovaný s P. sa mu snažili vyhnúť tak sa natlačili aj s P. bicyklom čo najbližšie k pravému okraju ". Touto výpoveďou len kopírovali moje slová, ktoré som ja od začiatku tvrdil, že som sa dal čo najviac k pravému okraju vozovky, aby som zabránil zrážke.(Samozrejme, niektoré prepisy policajta z ich výpovedi nie sú celkom zhodné a zmenené sú vždy v prospech mladistvých). Rozporov v ich výpovediach je ešte viac, čo svedčí o ich účelovom klamaní, a preto ich mal súd bez váhania označiť ako nedôveryhodných. Preukázateľne a účelovo klamú v tých relevantných záležitostiach, ktoré sa stali bezprostredne pred zabránením úniku a ktoré preukazujú ich motív klamať aj v tvrdení, že som zaútočil na cyklistu zozadu, prípadne že sa nedopustili trestnej činnosti, ktorej preukázanie by jednoznačne potvrdzovalo uplatnenie §85 odst 2 TP. Pochybnosť svedectva je narušená navyše aj tým, odkiaľ, z akého uhla, za akej činnosti a čo presne svedok H. videl. Jeho pozícia pri vzniku kontaktu mojich rúk s cyklistom je rozporuplná. Sám udáva v jednej výpovedi najprv 15m, potom cca 3 metre za cyklistom, cyklista udáva cca 1,5m a že pokojne kráčal, čo však svedok P. W. vyvrátil. Z ďalších výpovedí ako aj z vyšetrovacieho pokusu vyplýva, že po tom, ako ma kráčajúci „svedok" H. zbadal, zakričal „Pozor!" a niečo ešte v tom zmysle, dal sa na únik, pričom mi náhle skočil do mojej jazdnej dráhy, kde následne pobehoval po ceste zo strany na stranu. Ja som v tej situácií nemal inú možnosť, ako zabrániť zrážke s ním, ako ho minúť sprava, kde však vpredu išiel pomalšie idúci cyklista, ktorý aj keď zrýchľoval sme ho dobehli. V momente môjho kontaktu s cyklistom W. bežal svedok H. v tesnej blízkosti po mojej ľavej strane, po mojej pravej išiel cyklista, takže sme išli súbežne, bežcovi teda vo výhľade na vedľa mňa idúceho cyklistu bránila moja robustná postava: nemohol preto vidieť kontakt a ani jeho celý priebeh, boli sme všetci na úzkej ceste v tak tesnom kontakte, že mohol vidieť len môj chrbát a nie kontakt mojich rúk s cyklistom. Výška jeho hlavy siahala do stredu môjho širokého chrbta, moja výška je 195 cm, na korčuliach so 125mm-kolieskami som ešte o 15 cm vyšší. A ak aj bežiaci svedok H. môj kontakt s cyklistom zbadal, je otázne, čo videl, resp. ktorú časť pohybu, kontaktu videl, čo si domyslel a čo účelovo sformuloval vo svoj prospech a prospech svojho kamaráta, spolupáchateľa. Pokiaľ ide o samotný kontakt, jeho príčinu, ako aj celkový priebeh treba hľadať v celkovom deji a jeho priebehu, nie vo výpovedi pochybného a zaujatého svedka, ktorý bol spolu so „svedkom" idúcim na bicykli P. W. páchateľmi unikajúcimi z miesta činu. Prvotný vznik môjho kontaktu s cyklistom ako som súdu detailne popísal malo príčinu v riešení kolíznej situácie, ktorú unikajúci svedok svojim nedisciplinovaným až panickým chovaním na cykloceste spôsobil. Môj kontakt s cyklistom bola prirodzená reakcia korčuliara na zabránenie nárazu (Príloha č. 1) a
následného pádu. To Ja som sa vzniknutím prekážky poskakujúceho bežca ocitol na nebezpečnom mieste v ohrození, a teda v situácií, kde treba okamžite reagovať a zabrániť vážnym následkom. Ako už sám prokurátor uviedol, ide o nebezpečné miesto, cesta popod podjazd smeruje z kopca, z hrádze, stáča sa miernymi zákrutami najprv vľavo, následne vpravo dolu kopcom a vyúsťuje rovným úsekom medzi zábradliami, z toho pravé osadené na betónovom múre s pomerne ostrým kovovým zábradlím, takže v prípade vzniku náhlej prekážky z kopca rozbehnutý korčuliar nemá kam uniknúť, aby sa jej vyhol. Iné riešenie, ako takúto situáciu čo najlepšie a najbezpečnejšie pre všetky strany zvládnuť ako som predviedol ja neexistuje. Jediným je krátke, rýchle pribrzdenie, uhýbací manéver a následné zabránenie nárazu do vedľa idúceho cyklistu vystretím rúk pred seba. V danom momente a v danej situácií som na úzkej ceste medzi dvomi zábradliami ani nemal inú možnosť, ako situáciu okamžite čo najbezpečnejšie vyriešiť. Brzdná dráha korčuliar sa rovná brzdnej dráhe vlaku, na korčuliach nie je možne tak okamžite reagovať a intenzívne brzdiť, ako povedzme na bicykli. Navyše počas brzdenia nie je možné vytáčať ani uskutočňovať uhýbací manéver. Korčuliar je podstatne zraniteľnejší a ohroziteľnejší, ako cyklista, jeho reakčné a manévrovacie možnosti a schopnosti sú obmedzené a ak korčuliarovi náhle vbehne do jazdnej dráhy ktokoľvek, jediným východiskom je buď únik z cesty do trávy alebo doslova „vystrelenie rúk" dopredu. Vystretie rúk je prirodzená a automatická reakcia každého korčuliara na zabránenie prudkého nárazu a následného pádu, v pretekovom korčuľovaní je dokonca úplne prirodzené aj siahnuť na pred sebou idúceho korčuliara, aby nedošlo k vzájomnému pádu a zraneniam. Tento rýchli pohyb rúk je pomerne špecifický a nezainteresovanému pozorovateľovi by sa v určitom moment mohlo zdať, že ide o pohyb smerujúci k úderu, a preto pripúšťam, že svedok H. ak teda videl prvú časť pohybu mojich rúk dopredu, mohol sa domnievať, že plánujem úder. Ten sa však neuskutočnil. Takéto prirodzené vystretie rúk korčuliarov je pomerne časté a úplne prirodzené, čo znázorňujú fotografie v prílohe č 1, prípadne odkaz na videonahrávke z kanála youtube, z ktorého boli ilustračné foto zachytene funkciou screenprint, napr. táto v 33. sekunde zobrazeného záznamu. <. Taktiež ako som detailne súdu uviedol, môj kontakt s cyklistom nebola príčina jeho pádu, tou bola strata jeho balansu po jeho vlastnej aktivite, snahe vymaniť sa spod môjho chytenia za plece, čo aj sám „svedok" vo svojej výpovedi zo dňa nehody privolaným policajtom aj uviedol. Niečo ako kladenie odporu. Môj prvotný kontakt s cyklistom, ktorý následne utrpel zranenie ako som uviedol, nebol žiadny útok, ale okamžité riešenie a jediné východisko z kolíznej situácie, ktorú tam poskakujúci vydesený bežec spôsobil. Ak teda hľadať príčinu a vinníka tejto nehody, je potrebné poukázať na pravidlá cestnej premávky. Tesne pred vstupom pod most je jasne vyznačená dopravnými značkami, ktoré jednoznačne určujú, že cesta popod zábradlie je určená pre cyklistov, pre chodcov je určená časť ponad zábradlie (foto bola súdu predložená, doložená v spisoch). Vstup chodca svedka H. na cestu určenú pre cyklistov bolo v súbehu týchto udalostí už tretím neoprávneným vstupom, kedy nerešpektoval dopravnú značku 241 30 Oddelená cestička pre chodcov a cyklistov (cyklisti vľavo),čím porušil ustanovenie Pravidiel cestnej premávky § 3,odst.2 b), oveľa však závažnejšie bolo porušenie jeho povinnosti ako účastníka cestnej premávky § 3,odst.2 a) aj b) PRAVIDLÁ CESTNEJ PREMÁVKY/PRVÁ HLAVA/ZÁKLADNÉ POVINNOSTI §3 Všeobecné povinnosti účastníka cestnej premávky (1) Účastník cestnej premávky je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v tomto zákone. (2) Účastník cestnej premávky je ďalej povinný a) správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam, b) poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia, Správanie sa na ceste unikajúceho účastníka H. by sa dalo prirovnať správaniu splašeného koňa na diaľnici bežiaceho z jedného pruhu do druhého. Kto by pri takejto kolíznej situácií niesol vinu za prípadnú dopravnú nehodu? Najpravdepodobnejšie majiteľ zvieraťa, na Slovensku je to však tak, že ak by vodič v snahe sa vyhnúť zvieraťu narazil do vozidla idúceho vo vedľajšom pruhu bez predchádzajúceho kontaktu so zvieraťom, mohla by byť vina pripísaná paradoxne práve jemu. A to som ja nechcel, a aj preto som bol s tvrdením na polícií o tejto kolíznej situácií, opatrný, nechcel som aby sa to prekrútilo a interpretovalo proti mne, na súde som však pochopiteľne uviedol všetky skutočnosti a detaily. Aj keď moje konanie nijako nesúvisí s úmyslom poškodiť svedkov, práve naopak, dostať ich na miesto činu živých a zdravých, mohli by príčinu pádu cyklistu dať za vinu mne, tú mal však predovšetkým on sám kladením odporu. A neuviedol som to policajtom taktiež preto, že som nemal dôveru voči orgánom činným v trestnom konaní. Policajt mi v prípravnom konaní už viackrát povedal, že ak nemám dôveru, môžem odmietnuť vypovedať a všetko podstatné povedať až pred súdom, čo som teda aj urobil.
Prokurátor z tvrdení svedkov veľmi dobre vie, že tomu tak bolo a jeho jediným protiargumentom po mojom detailnom popísaní udalosti v moje úvodnej reči pred súdom napriek jeho početným otázkam, ktoré mi v tej súvislosti položil bolo, že prečo som to nepovedal skôr. Nuž práve pre to, ako som uviedol, a teda hlavne moje preukázané podozrenia so zaujatia týchto orgánov. Všetko, čo, som uviedol, vždy následne svedkovia vo svojich výpovediach doplnili, upravili, prekrútili. Preto som to povedal len znalcovi pri pokuse, ako aj súdu, a to už v úvodnej reči, takže protistrana mohla na to dostatočne reagovať. Z výpovedí svedkov, vyšetrovacieho pokusu, ako aj z reakcie prokurátora je nepochybné, že k tejto kolíznej situácií došlo a že môj kontakt s cyklistom nebol žiadnym útokom, ale naopak, snahou zabrániť zrážke, následnému pádu a rozsiahlym zraneniam na obidvoch stranách. Žiadneho útoku som sa nedopustil aj z toho dôvodu, že som bol značne zranený, na korčuliach mimoriadne zraniteľný a trúfať si na početnú skupinu trénujúcich výtržníkov vodákov by ma ani nenapadlo. Chcel som len dosiahnuť spravodlivosť a patričné odškodnenie. Ešte sa tu vynára jedna otázka, a to či mi do mojej jazdnej dráhy skočil unikajúci páchateľ/„svedok“ H. úmyselne, aby zabránil môjmu dobehnutiu cyklistu, ktorý ma predtým bicyklom v jeho spolupáchateľstve podrazil, alebo to naozaj bol únik, zo strachu. To naozaj nemám v úmysle riešiť, každopádne tak svojim porušením povinnosti účastníka cestnej premávky na ktorej sa dej odohral pohyboval, a následne aj konal neoprávnene a svojim vbehnutím, či uskočením do mojej jazdnej dráhy ma vysoko ohrozil. Ja som však aj napriek svojmu ohrozeniu danú situáciu zvládol priam bravúrne, najlepšie, ako sa v danej chvíli dalo a na páde cyklistu nenesiem vinu. Súd sa taktiež odvoláva na záver znalca, ktorý však potvrdzuje moju verziu. V závere vyjadruje ako príčinu pádu náraz rukou do pleca, nie úder dvomi rukami do oblasti chrbta tak, ako to uvádzajú svedkovia. To teda svedčí o tom, že svedkovia aj v tomto relevantnom bode svojej výpovede klamali, a teda nie len v tých ostatných bodoch, ktoré súd svojvoľne a nesprávne určil ako irelevantné. Výhradu mám však k určeniu môjho kontaktu ako príčiny pádu, nakoľko tou bolo svojvoľné vytočenie ramena cyklistu proti smeru môjho držania a následná strata jeho balansu. Na základe čoho znalec dospel k takémuto záveru, ak sám nie je ani vyšetrovateľ, a ani nepredložil žiadne merania, výpočty, odôvodnenia, popisy? Z koho verzie svedectva vychádzal? Jednoznačne len z cyklistovej, takže znalec v tomto bode záveru určite nebol objektívny, a preto jeho znalecká výpoveď nemôže mať dostačujúcu hodnotu v preukázaní mojej viny. K vyšetrovaciemu pokusu ako aj k jeho záveru som vyjadril námietku. Taktiež pokladám za minimálne neobjektívne, ak znalcovi vyhodnocujúcom znalecký vyšetrovací pokus položila otázky len jedna strana. Mne nebolo umožnené znalcovi položiť žiadne otázky. Je pochopiteľní, že ak znalcovi položíte otázku, či sa to mohlo stať tak, ako to uvádza poškodený odpovie „mohlo“. Rovnako však by odpovedal, keby mu bola položená otázka, či sa to mohlo stať tak, ako to uviedol obvinený. Samozrejme že „mohlo“. Mohlo sa to predsa stať tisícmi iných spôsobov. Ale to, že sa to tak mohlo stať ešte neznamená, že sa to tak aj naozaj stalo. A už vôbec nie bez predloženia dôkazov: meraní, posudzovaní, výpočtov, faktov, a pod. Taktiež je nemožné, aby 210cm muž (ramená vo výške 190cm) siahol dopredu vystretými rukami na chrbát sediaceho dieťaťa na detskom bicykli (vo výške 100 až 120cm),a ešte navyše za súbežnej jazdy zľava a na kolieskových korčuliach. Ja som pri kontakte nestál pevne na zemi, ako to obžaloba a súd tvrdí, ale išiel súbežne s cyklistom po jeho ľavej strane. Previesť úder tak, ako ho svedkovia popisujú je jednak z fyzikálneho hľadiska, ako aj z dôvodu straty balansu na korčuliach nemožné, keď korčule musia smerovať dopredu v smere jazdy, a nie doprava v smere útoku, ktoré si vyžaduje rotáciu tela, naklonenie, a navyše-so zlomenou pravou rukou. Nemožné!!! A ani ja som si miesto pádu cyklistu nevymyslel, tú trasu si zvolili oni za cestu úniku a to že to bolo nebezpečné miesto s tým ja neurobím nič, ale naopak, práve mojim konaním sa stalo, že nedošlo pri kolízií k vážnejším a rozsiahlejším zraneniam! A navyše, ak by v takomto mieste došlo z mojej strany k útoku, následky by mal chlapec podstatne vyššie (zápästie, lakeť, kolená, chrbát). Na svedkovi P. W. sa navyše nenašli žiadne známky po údere, dokonca sa ani len nesťažoval na bolesť v chrbte, či v ramene! Z vlastnej skúsenosti viem, že na spôsobenie bolesti a modriny stačí úplne malý úder do pleca, ktoré je na to citlivé, zvlášť u dieťaťa. Verziu úderu vymysleli v rýchlosti, na pohotovosti spolu s otcom, ktorý tvrdí že tam bol len raz, ale svedok H. sám vo svojich výpovediach uvádza, že viackrát, a od toho momentu chlapec zmenil svoju výpoveď. Svedkom toho bola prítomná mama B. W., ktorej však vypočutie mi súd v rozpore so zákonom a mojim právom neodôvodnene odoprel. Práve s ňou a poškodeným P. W. sme mali debatu na pohotovosti o tom, že chlapec ma nepotkol úmyselne, ale že ma naozaj nevidel, a že vie, že som ho držal, ale že sa podvedome snažil vyšmyknúť. Súd mi však jej vypočutie ani vypočutie ostatných svedkov neumožnil. Táto nehoda nemá žiadne znaky výtržníctva ani úderu, a jediné čo preukazuje pomstu je úbohé konštatovanie zaujatého prokurátora, ktorá nemá v súdnictve a ani v občianskom spolunažívaní obdobu:-Jeho otázka „Čo poškodený od páchateľov chcel, keď sa mu za zlomenie ruky, zranenie nohy,
poškodenie veci ospravedlnila a pokojne z miesta činu do pár sekúnd odišli“ je hanbou súdnictva. Ak by sme sa teda aj znížili na úroveň myslenia tohto prokurátora, mohli by sme tiež tvrdiť, že čo ten prokurátor vlastne rieši, keďže ja som sa tiež mládencovi bezprostredne po jeho zranení úprimne ospravedlnil aj mu poskytol okamžitú prvú pomoc. Prečo teda tento prokurátor nemeria rovnakým metrom, a postavil ma pred súd? Odpoveď je úplne jasná. Zaujatosť. Súd označil moje konanie ako konanie z pomsty, jediným však argumentom, o ktoré sa súd opiera je svojvoľné a pochybné tvrdenie zaujatého prokurátora že som konal z pomsty a že som vzal spravodlivosť do svojich rúk. Tomu však vylučuje fakt, že ja som spravodlivosť v danom momentne v rukách mal, boli tam svedkovia. Jediné čo som tam na preukázanie ich viny z môjho pádu nemal, boli samotní páchatelia, ktorí zbabelo z miesta nehody unikli a ja som ich potreboval dostať na miesto nehody a pred svedkov živých a zdravých. Navyše ako som uviedol, v danom momente som nevedel, či konali úmyselne alebo neúmyselne, z nedbanlivosti, takže som nemal dôvod na útok bez jasného vysvetlenia či objasnenia skutočnosti. A keby aj úmyselne, ako pedagóg, neriešim nikdy takéto udalosti s mladistvými za horúca. Ako inštruktor robím lyžiarske kurzy školám, aj plavecké výcviky, takže s mládežou som neustále v kontakte a nikdy nie v konflikte. Viem, ako s nimi, aj čoho sú pri svojej mladíckej nerozvážnosti schopní. To mňa však z miery nikdy nevyvedie. Navyše konanie človeka konajúceho z pomsty nesie úplne iné znaky správania, ako napríklad povedať po údere „Tak, a sme si kvit“, alebo „Veď ja ti ukážem, ja si veru brnkať po nose nenechám a pod.“. Moja prvotná reakcia bola ospravedlnenie, že ja som ho nechcel naraziť, ale zachytiť. To bolo k danej situácií, ktorá pred dobehnutím vznikla a ktorá nám trom bola jasná, že unikali. A navyše tie následky mohli byť oveľa horšie, keby si hlavu okamžite neschladil v studenej vode, ako som mu povedal a tak sa vyhol vonkajšiemu, ale aj ďaleko nebezpečnejšiemu vnútornému opuchu. Poškodený chlapec nebol v nijakom šoku, ale sa len cítil previnilo. Celý čas sa síce podozrivo ospravedlňoval „prepáčte, my sme vás naozaj nevideli“, no je pochopiteľné že mu následne moc do reči nebolo, keď niečo vyparatil a stretol náhodou rodičov. Napriek tomu som poslal chlapca v sprievode osoby staršej 15 rokov na pohotovosť, kde sa potom stretneme a záležitosti doriešime, potreboval som si však ísť po veci a domov sa vyzuť, osprchovať, prezliecť. Moje konanie nepreukazuje žiadne známky ani pomsty ani žiadneho útoku či iného neopatreného zaobchádzania a nenesie ani najmenšie znaky výtržníctva. Naopak, všetko svedčí o zaujatosti orgánov činných v trestnom konaní ako aj súdu, ktorý zmietli pod, koberec akékoľvek dôkazy svedčiace v môj prospech, falšovaním dokumentu nezákonne ovplyvnili rozsudok a počas celého súdneho aj prípravného konania postupovali, neobjektívne a nezákonne. Ďalšou námietkou voči konaniu prvostupňového súdu je, že mi neumožnili vypočuť predvolaných svedkov vrátane znalca, a tak mi poskytli právo preukázať svoju nevinu. Dostal som sa tak do patovej situácie, z ktorej som mohol len ťažko svoju nevinu priamo preukázať, no aj tak som presvedčený že som ju i keď len čiastočne, ale zato dostatočne preukázal. Súd nepredvolanie svedkov odôvodňuje tým, že jemu na uznanie mojej viny stačia uvedené výpovede, mne však takáto neúplné a nepravdivé výpovede daných svedkov rozhodne na preukázanie mojej jednoznačnej neviny nestačia. Súd je však povinný skúmať a preukázať pravdu na obidvoch stranách, ako aj umožniť vypočutie svedkov, a nie konať takto zaujato a neobjektívne, neprofesionálne a zároveň aj nezákonne, takže jeho odmietnutie predvolať mojich svedkov považujem za ďalšie zásadné pochybenie. Takýto precedens od sudcu je absolútne neprijateľný, je to predsa paragraf, ktorý priam jeho každodennej práce, pretože je jeho porušenie sudcu jednoznačným preukázaním jeho zaujatosti. Veď ako môže niekto odôvodniť zamietnutie vypočutia svedka len na základe svojich domnienok, ak jeho záujem nie je cielený? Čo iné môže byť pohmútkou k takémuto precedensu prvostupňového súdu, ktoré preukázateľne zaváňa korupciou a zneužitím právomoci verejného činiteľa, ak nie zaujatie? Celý proces mi pripadal ak vopred cielený priebeh s vopred určeným koncom, ktorým bolo moje uznanie viny. Konanie súdu ako aj mnohé vyjadrenia sudcu preukazujú, že tomu tak bolo. Taktiež súd nezabezpečil kópie originálnych výpovedí svedkov, zo zápisov zo služby zo dňa 22.5.2017., a to Záznam o vypočutí P. W. - a F. C., o ktoré som ho v Návrhu na doplnenie dokazovania zo dňa 9.4.2017. požiadal. Práve v tejto výpovedi svedok P. W. priznali svoju vinu na mojej nehode, ako aj následne uvádza, že narazil do zábradlia lebo stratil balans po tom, ako sa mi chcel vykĺznuť spod chytenia za rameno. Svoju vinu čiastočne ešte priznáva aj v popise vzniku zranenia v zázname o ošetrení zo dňa 22.5.2017. Množstva pochybení súdu a preukazujúcich jeho zaujatosť a neobjektívnosť je ešte oveľa viac, som však presvedčený, že už tieto uvedené dostatočne postačujú na zamietnutie rozsudku prvostupňového súdu. ZÁVER: Prvostupňový Súd učinil svoje rozhodnutie uznať ma vinným na základe pochybných svedectiev, ilúzií a zavádzaniu zjavne zaujatého prokurátora, a taktiež na základe množstiev vlastných pochybenia procesných chýb, ktorých sa dopustil a ktorých aspoň časť som vyššie uviedol.
Žiadam preto odvolací súd, aby zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu, v ktorom ma uznal vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 odst. 1 písm. a/, odst. 2 písm. a/, d/, Trestného zákona a prísl. a uznal ma NEVINNÝM. Taktiež žiadam súd, a aby nariadil vyšetrenie rozsiahlej trestnej činnosti uvedených "svedkov" výtržníkov, ktorí sa dopustili nasledujúcich priestupkov a trestnej činnosti, ktorou mi spôsobili ťažké zranenie a hmotnú škodu, a ktorým v pozícií svedkov nebolo možné vinu preukázať. Vzhľadom však na kontakty otca poškodeného a na podozrenie so zaujatosti orgánov činných v trestnom konaní žiadam, aby súd vyšetrovaním poveril inú prokuratúru ako okresnú v mieste bydliska podozrivých. Taktiež žiadam súd, aby vyvodil dôsledky z porušení zákona a predpisov, ktoré boli na súde preukázané:
- Zanedbanie povinnosti rodiča zabezpečiť dieťaťu, aby mal počas bicyklovania na hlave riadne upevnenú prilbu. Keby nebola táto povinnosť zanedbaná, nedošlo by k zraneniu chlapca a následným vyšetrovacím a súdnym procesom.
- niekoľkonásobné neoprávneného užívania cyklocesty chodcom H., ktorý mal značný podiel viny na obidvoch udalostiach, a ktorý svojim konaním ohrozil ostatných účastníkov cestnej premávky, dôsledkom čoho došlo k nehodám s ťažkým a ľahkým zranením. • nezákonný postup prokuratúry
- Prečo prokurátor nehľadá po nahlásení udalosti vinu v konaní chlapcov, ale naopak, zametá ju pod koberec a obvinil len mňa? Otec poškodeného/podozrivého P. W. P. W. je veľmi vplyvný človek v meste známy o.i. aj tým, že má vplyvné kontakty na polícií a veľmi blízke na prokuratúre, ako aj ďalšími vecami. Preto niet divu, že prokurátor v zaujatí konal neobjektívne, keď vyhľadával a vykonštruoval pochybenia len na mojej strane, nijakým spôsobom nekonal na preukázanie ich viny. To je vážne zanedbanie povinnosti a hraničí až s trestnou činnosťou prokurátora. Tým závažne porušil okrem iného nasledujúce ustanovenia zákona, ktorý je sám povinný dodržiavať: §2 Základné zásady trestného konania (5) Prokurátor v trestnom konaní zastupuje štát. Ak tento zákon, medzinárodná zmluva vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „medzinárodná zmluva") alebo rozhodnutie medzinárodnej organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak, prokurátor je povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel. (10) Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Námietky a sťažnosti: Vyjadrujem preto touto cestou sťažnosť ako aj námietku zaujatia súdu a orgánov činných v trestnom konaním zvlášť prokurátora. Odôvodnenie vypláva z môjho textu odôvodnenia. Týmto Vyjadrujem námietku a podávam trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, ktorý zmenil v originály zápisu o vyšetrovacom pokuse moje slová „JA MÁM NÁMIETKY..." na „NEMÁM NÁMIETKY.", čo malo vplyv na priebeh súdu ako aj na následný konečný výsledok, a taktiež aj na nekompletnosť mojich námietok v uvedenom zázname. (O tejto skutočnosti som súd informoval aj mu predložil originál predmetného zápisu. Súd však k tomu nezaujal žiadne stanovisko) Popis trestnej činnosti Skupina 4 až 5chlapcov idúcich pešo a jeden na bicykli sa neoprávnene pohybovala na chodníku určeného pre cyklistov a chodcov po časti dopravnou značkou a vyznačenými pruhmi určených pre cyklistov, a aj napriek môjmu upozorneniu ďalej pokračovali po rozdelení chodníkov v chôdzi po ceste výhradne určenej pre cyklistov napriek tomu, že vedľa bol chodník pre peších. Následne mi pri mojej, ceste nazad podložili pod nohy do mojej jazdnej dráhy korčuli bicykel, tváriac sa pritom že sa nepozerajú, nevenujú pozornosť cestnej premávke, následne z miesta činu bez poskytnutia pomoci a preukázania totožnosti napriek výzvam ušli. Dnes už mám po vlastnom šetrní v kruhu známych vodákov a spolužiakov za to, že túto nepozornosť len predstierali, a dotyčnému P. W. pri mojom približovaní dali jeho spolupáchatelia pokyn, kedy má svoj bicykel vystrčiť do môjho jazdného pruhu. Tým sa skupina spolupáchateľov dopustila neoprávneného užívania cyklocesty, ako aj správania na ceste, zároveň však
- aj trestného činu - ublíženia na zdraví a výtržníctva: 300 TRESTNÝ ZÁKON §156 Kto inému úmyselne ublíži na zdraví, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až dva roky Odňatím slobody na jeden rok až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 b) z osobitného motívu: z pomsty za sústavné upozorňovanie
Odňatím slobody na dva roky až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku a) závažnejším spôsobom konania, a to rafinovane, premyslene, organizovanou skupinou, tváriac sa že z nepozornosti. § 364 Výtržníctvo Kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že a)napadne iného, Odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 z osobitného motívu, závažnejším spôsobom konania, napr. zbrane=bicyklom § 122 ods. 3) v prítomnosti skupiny osôb mladších ako osemnásť rokov, (3) Trestný čin je spáchaný so zbraňou, ak páchateľ alebo s jeho vedomím niektorý zo spolupáchateľov použije zbraň na útok, na prekonanie alebo zamedzenie odporu alebo ju má na taký účel pri sebe; zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším. Trestný čin je spáchaný so zbraňou aj vtedy, ak páchateľ použije napodobeninu zbrane alebo ju má pri sebe s úmyslom, aby bola považovaná za pravú. Podľa § 122 ods. 3 Tr. zák. je trestný čin spáchaný so zbraňou, ak páchateľ alebo s jeho vedomím niektorý zo spolupáchateľov použije zbraň na útok, na prekonanie alebo zamedzenie odporu alebo ju má na taký účel pri sebe; zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším. Trestný čin je spáchaný so zbraňou aj vtedy, ak páchateľ použije napodobeninu zbrane alebo ju má pri sebe s úmyslom, aby bola považovaná za pravú. Nasleduje prehľad dostupnej judikatúry. Z československej judikatúry: Zákon nemá na mysli len smrtiace zbrane v technickom slova zmysle a preto aj bicykel môže byť zbraňou v zmysle trestného zákona, pretože aj bicykel je spôsobilý ohroziť telesnú bezpečnosť. V tomto konkrétnom prípade obžalovaný vzal do ruky bicykel, ktorým .... A ich následná činnosť aj v súbehu s paragrafom § 140 Osobitný motív b) z pomsty c) v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin, Skutočnosť, že svedkovia tvrdia, že sa s ostatnými spolupáchateľmi nepoznajú, ak by to aj bola pravda, nijako nebráni tomu, že pri svojej spoločnej ceste až od areálu vodných športov po miesto činu mali po mojom upozornení spoločný záujem na tom, aby daný pokus či už z pomsty alebo recesie vykonali. Prečo inak by aj napriek môjmu upozorneniu pokračovali aj po rozdelení ciest na samostatné oddelené cesty práve po cykloceste všetci spolu pešo, ak nie z dôvodu urobiť mi tým a prípadne aj uvedeným činom naprotiveň? Je pochopiteľné, že zadržaní páchatelia budú o svojich spolupáchateľoch tvrdiť že ich nepoznajú, čo je však vzhľadom sa spoločnú chôdzu v skupine z odľahlého miesta mimo mesta nepravdepodobné. Touto cestou nežiadam o určenie viny pre uvedených páchateľov, žiadam len o spravodlivé vyšetrenie tejto ich trestnej činnosti.“ Prílohy: Príloha č.1 - Ilustračné fotografie reakcií korčuliarov Súdny spis neobsahuje vyjadrenie príslušného prokurátora k odvolaniu obžalovaného F. C..
Odvolací súd po splnení zákonom stanovených podmienok (§ 293 ods. 5 Tr. por.) vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného F. C..
Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor navrhol podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.
Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr. por., zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, písm. d/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.
Obžalovaný F. C. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by ostalo na odvolacom súde.
Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrnne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.
Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku, a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.
Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.
Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa:
„Obžalovaný priznal, že v inkriminovaný deň sa ako korčuliar najskôr zrazil s poškodeným pohybujúcim sa na bicykli, po čom spadol a bezprostredne potom dobehol poškodeného. Obžalovaný pripustil fyzický kontakt s poškodeným v tom smere, že pravou rukou sa dotkol poškodeného v oblasti šije a ľavou rukou ho chytil za jeho ľavé plece. Poprel, že poškodeného úmyselne strčil oboma rukami do oblasti chrbta, v dôsledku čoho spadol a čelom hlavy narazil do železného zábradlia. Výpoveďou poškodeného mal súd preukázané, že obžalovaný po zrážke s poškodeným tohto dobehol
a strčil do neho oboma rukami do ľavého ramena, pričom poškodený charakterizoval úder ako silný, v dôsledku čoho poškodený mykol hlavou, stočil volant a narazil hlavou do zábradlia. Z výpovede svedka P. H. mal súd tiež preukázané, že obžalovaný s náprahom oboma rukami intenzívne strčil do oblasti ľavej lopatky poškodeného P. W., po čom poškodený hlavou narazil do zábradlia. Obaja svedkovia potvrdili, že obžalovaný pred fyzickým kontaktom s poškodeným na nich nič nekričal, resp. nehovoril. Priebeh prvého incidentu spočívajúceho v zrážke obžalovaného s poškodeným s následným pádom obžalovaného na zem opísali všetky zúčastnené osoby (obžalovaný, poškodený, ako aj svedok P. H.) v naznačenom smere podobne s tým rozdielom, že každý z účastníkov nehody tvrdil, že práve druhý účastník zasahoval spôsobom svojej jazdy do protismerného pruhu. Je však potrebné zdôrazniť, že pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti nie je rozhodujúci priebeh skutkového deja pri prvom incidente (zrážke obžalovaného s poškodeným), keďže ide o samostatný skutok, ktorý sa obžalovanému v tomto trestnom konaní nekladie za vinu, z doposiaľ zadovážených dôkazov je zrejmé, že skutok bol prešetrovaný ako dopravného nehoda so záverom, že jej vinník nebol určený. Obžalovaný je teda zo spáchania skutku usvedčovaný priamymi dôkazmi, a to výpoveďou P. W. a P. H., ktorí vlastnými zmyslami vnímali priebeh skutku ako očití svedkovia tohto incidentu. Súd nemal dôvod neveriť výpovedi uvedených svedkov, keďže identicky opísali spôsob napadnutia obžalovaným, ako aj miesto, do ktorého bol úder vedený a ani pri vyšetrovacom pokuse sa neodchýlili od svojich výpovedí v naznačenom smere a názorne ukázali priebeh skutkového deja so zameraním na spôsob napadnutia poškodeného obžalovaným a následný náraz poškodeného hlavou do zábradlia. Výpoveď poškodeného a svedka P. H. je podporená znaleckým posudkom MUDr. Letka, a to v otázke mechanizmu vzniku zranenia, ktoré utrpel poškodený pri tomto incidente. Znaleckým posudkom MUDr. Letka je preukázané, že poškodený utrpel pri incidente zo dňa 22.5.2017 zranenie, a to tržno-zmliaždenú ranu pravej strany čela o veľkosti 2,5 cm, pričom podľa znalca je mechanizmom vzniku zranenia tvrdý náraz čela do tvrdého predmetu (zábradlia), pričom zábradlie má vertikálny smer, čomu korešponduje aj smer rany na čele poškodeného. Zo záverov uvedeného znaleckého posudku vyplýva prijateľnosť výpovedí svedkov P. W. a P. H. o mechanizme vzniku utrpeného zranenia. Mechanizmus vzniku zranenia bol potvrdený aj vyšetrovacím pokusom za účasti znalca MUDr. Letka, ktorý určil príčinu vzniku zranenia poškodeného ako poruchu stability v dôsledku priameho kontaktu druhou osobou nárazom do oblasti ľavého ramena poškodeného. Obhajoba obžalovaného je postavená na tvrdení, že do poškodeného úmyselne nestrčil, pričom podľa jeho tvrdenia príčinou nárazu poškodeného do zábradlia bolo jeho vyšmyknutie sa po tom ako ho obžalovaný chytil a držal a strata rovnováhy. Je prirodzené, že obžalovaný bude ponúkať taký priebeh skutkového deja, ktorý vylúči jeho trestnoprávnu zodpovednosť. Tvrdenia obžalovaného o priebehu skutkového deja sa však neopierajú o žiadne ďalšie dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, práve naopak sú vyvrátené výsledkami vykonaného dokazovania, a to predovšetkým výpoveďou svedkov P. W. a P. H.. Neuniklo pozornosti súdu, že obžalovaný až na hlavnom pojednávaní uvádzal ako príčinu nárazu poškodeného uhýbací manéver vo vzťahu ku svedkovi H., ktorý uskutočnil pri dobiehaní poškodeného. Obhajoba obžalovaného je vyvrátená aj závermi znaleckého posudku MUDr. Letka, podľa ktorého mechanizmom vzniku zranenia je tvrdý náraz poškodeného. Z tvrdého nárazu poškodeného možno prijať záver, že tomuto musel predchádzať intenzívny fyzický stret obžalovaného s poškodeným. S poukazom na uvedené skutkové zistenia je podľa súdu nepravdepodobné, aby poškodený narazil do zábradlia spôsobom opísaným obžalovaným.“
Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného vyplýva, že v podstate obžalovaný len opakuje, prípadne čiastočne modifikuje svoju obhajobu použitú v trestnom konaní. Odvolací súd však rovnako ako súd prvého stupňa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k právnemu záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, sa stal, napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), písm. d) Tr. zák. a dopustil sa ho obžalovaný. Aj podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaného usvedčujú z jeho spáchania najmä výpovede svedkov P. W. a P. H. a vykonané znalecké dokazovanie v kontexte s dôkazmi, ktoré súd prvého stupňa popísal vo svojom odôvodnení. Svoje úvahy súd prvého stupňa teda správne založil predovšetkým na vyššie uvedených usvedčujúcich dôkazoch, ktoré boli potvrdené a podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti z nich vyplývajúce vo svojom súhrne (na ktoré poukázal prvostupňový súd) odôvodňujú záver, že zavinenie obžalovaného na spáchaní skutku je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané a vyvracajú obranu obžalovaného produkovanú v priebehu celého trestného konania.
Pri hodnotení svedeckej výpovede sa zásadne vychádza z toho, že svedok po poučení o význame a dôležitosti svedeckej výpovede vypovedá pravdu, pokiaľ nie je procesne účinnými dôkazmi preukázaný
opak. Na tomto mieste krajský súd pripomína, že každý svedok (a teda i svedkovia P. W. a P. H.) pred svojou výpoveďou v konaní pred súdom skladá zákonom predpísanú prísahu. Krajský súd si osvojuje názor súdu prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že sú to práve svedkovia P. W. a P. H., ktorí usvedčujú obžalovaného F. C. zo spáchania žalovaného skutku. Pri výpovedi svedka sa zásadne vychádza z toho, že svedok vypovedá pravdu, pokiaľ nie je preukázaný opak. Výpovede spomínaných svedkov korešpondujú s ostatnými vykonanými dôkazmi v priebehu hlavného pojednávania, preto nie je dôvod ich spochybňovať.
Obžalovaný vo svojom odvolaní svoju pozornosť upriamil najmä na konanie poškodeného, ktoré predchádzalo útoku obžalovaného. Odvolací súd musí v súlade s názorom okresného súdu vysloviť, že prvotná zrážka obžalovaného a poškodeného nie je v tomto prípade dôležitá z hľadiska posúdenia viny páchateľa, nakoľko útok obžalovaného je samostatný skutok, ktorý sa stal následne a jedine tento je predmetom tejto trestnej veci.
V prípade odvolacej námietky obžalovaného, ktorou tvrdí, že sa oprávnene snažil zastaviť poškodeného pred útekom, odvolací súd uvádza nasledovné. Obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby je špeciálny prípad zadržania osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom. Podmienkou nie je existencia niektorého z dôvodov väzby, postačuje skutočnosť, že zadržanie je potrebné na zistenie totožnosti osoby, zabránenie jej úteku, zabezpečenie dôkazov alebo na zabránenie ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti. V zásade sa rozlišuje zadržanie podozrivej osoby „policajné“ v zmysle § 85 ods. 1 Tr. por. a „civilné“ v zmysle § 85 ods. 2 Tr. por., kde zadržanie môže vykonať ktokoľvek. Musí však existovať reálny a hodnoverný dôvod, že došlo k spáchaniu trestnej činnosti a tento dôvod nemožno hľadať len za účelom obmedzenia niekoho osobnej slobody, napríklad v úmysle pomstiť sa. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že prvotný incident medzi obžalovaným a poškodeným nemal jednoznačného vinníka a v danom momente nebolo možné s istotou potvrdiť, že sa jednalo o trestný čin poškodeného. Obžalovaný sa svojou argumentáciou, že bol oprávnený na použitie inštitútu uvedeného § 85 ods. 2 Tr. por., len snaží bagatelizovať svoje konanie, ktorým spôsobil poškodenému zranenia, a to tržnú ranu na čele vpravo zasahujúcu k lebke, okolie s miernym edémom s dobou liečenia a obmedzenia obvyklého spôsobu života do 7 dní. Inštitút zadržania podozrivej osoby kýmkoľvek v zmysle § 85 ods. 2 Tr. por. nemôže v žiadnom prípade slúžiť ako nástroj na ospravedlnenie agresívneho konania. Ak aj obžalovaný chcel zadržať poškodeného pre podozrenie z trestnej činnosti, mal to robiť primerane k okolnostiam danej situácie.
Krajský súd opakovane uvádza, že poškodený bol na bicykli zraniteľnejší ako za situácie, keby bol štandardnou osobou stojacou na zemi. Počas jeho jazdy sa jednak nemohol brániť pred útokom, ktorý nastal od chrbta, ale aj z hľadiska fyzikálnych zákonitostí je cyklista veľmi citlivý na akýkoľvek pohyb, ktorý by mohol ovplyvniť jeho jazdu a k jeho pádu za jazdy skutočne nie je potrebné vyvinúť výnimočnú snahu. Ďalej tu bol zjavný nepomer medzi fyzickými danosťami obžalovaného a poškodeného, ktoré sú nepomerné.
Na preukázanie viny obžalovaného súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.
V predmetnej mase dôkazov, ktoré usvedčujú obžalovaného z predmetného skutku, neboli zistené také nedostatky, ktoré by spochybňovali ich hodnovernosť do takej miery, aby umožňovali aplikáciu procesného pravidla in dubio pro reo (ktoré vychádza z ústavnej zásady prezumpcie neviny) a oslobodiť obžalovaného spod obžaloby preto, že by nebolo dokázané, že obžalovaný sa dopustil skutku popísaného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe
svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.
Pri absencii odvolacích námietok obžalovaného proti výroku o druhu a výmere trestu, ktorý bol obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, odvolací súd vykonal všeobecný prieskum uloženého trestu obžalovanému z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti (§ 317 ods. 2 Tr. por.). Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia hmotného práva rozhodujúce v okolnostiach prípadu pre uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, výkon ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 1 rok a 4 mesiace. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tento si zadovážil dostatočný skutkový podklad k rozhodnutiu o druhu a výmere trestu obžalovanému F. C..
Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste.
Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov, robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.
Treba dodať, že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať
spôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.
Okresný súd správne aplikoval pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Súd prvého stupňa správne aplikoval všetky hmotnoprávne ustanovenia rozhodujúce pre uloženie druhu a výmery trestu, vrátane správneho zistenia absencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Krajský súd uzatvára, že okresným súdom uložený trest, a to trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu a určením skúšobnej doby na 1 rok a 4 mesiace, považuje odvolací súd za zákonný, primeraný a spravodlivý. Tento zákonný stav neboli odvolacie argumenty obžalovaného spôsobilé zvrátiť v rámci odvolacieho konania.
Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu aj v súdnom konaní trestnom neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktoré v okolnostiach konkrétneho prípadu súvisia s uloženými druhmi a výmerami trestov.
Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným, a nezistil žiadne pochybenia. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.
Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného Petra Furindu podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.