Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_27Co-152-2019.pdf
PDF · 126.22 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/152/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: K., proti žalovanej: N. o zaplatenie 418,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 30. mája 2019, č.k. 12Csp/35/2019-58, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia istiny vo výške 418,- eur, odplaty vo výške 140,- eur, zmluvnej pokuty vo výške 33,- eur, poplatkov za upomienky vo výške 300,- eur, zmluvného úroku vo výške 68,8% ročne zo sumy 500,- eur od 21.4.2015 do 24.7.2015, zo sumy 418,- eur od 25.7.2015 do zaplatenia a zákonného úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 558,- eur od 25.11.2016 do zaplatenia s odôvodnením, že na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.4.2015 (ďalej len „ÚZ“), poskytol žalovanej úver vo výške 500,- eur, ktorý sa zaviazala vrátiť a zaplatiť odplatu pri poskytnutí finančných prostriedkov a úrok spojený so spotrebiteľským úverom. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo výške 140,- eur a úrok vo výške 68,80% ročne z poskytnutého úveru. Termín konečnej splatnosti poskytnutého úveru bol dohodnutý na 24.10.2016. V zmysle Všeobecných podmienok (ďalej len „VOP“) sa dohodli, že ak žalovaná neuhradí celkovú čiastku úveru v lehote dohodnutej v ÚZ, zaplatí zmluvnú pokutu vo výške 33,- eur. Žalovaná neplnila riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých podmienok, čím porušila dojednania ÚZ, stratila výhodu splátok a žalobca vyzval žalovanú na úhradu jej záväzku. V zmysle VOP sa žalovaná zaviazala uhradiť žalobcovi za každú zaslanú upomienku čiastku 30,- eur. Žalovanej bolo vystavených spolu 10 upomienok a teda je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 300,- eur za zaslané upomienky. Žalovaná doposiaľ uhradila žalobcovi sumu vo výške 82,- eur. Žalovaná sa k uplatnenému nároku žalobcu vyjadriť nevedela a rozhodnutie vo veci samej ponechala na úvahe súdu. Právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie nedostavil, neúčasť na ňom ospravedlnil. Za použitia ust. § 180 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), pojednával a rozhodol súd vo veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu.
2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že strany sporu uzavreli dňa 21.4.2015 ÚZ, na základe ktorej mal žalobca poskytnúť žalovanej zmenkou sumu 500,- eur s tým, že žalovaná sa zaviazala žalobcovi vrátiť celkovú čiastku vo výške 984,- eur, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov bola dohodnutá vo výške 140,- eur, čo predstavuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len RPMN) vo výške 28%, ktorá ako sa uvádza v zmluve bola vypočítaná v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo VOP a ktorú spotrebiteľ berie na vedomie. Podľa ÚZ úrok je vo výške 68,80% ročne z poskytnutého úveru až do jeho úplného uhradenia, čo v prípade riadneho splatenia úveru v dohodnutom termíne predstavuje sumu 344,- eur. V ÚZ sa ďalej spotrebiteľ zaviazal zaplatiť celkovú sumu 984,- eur, ak nie je dohodnuté inak do 21.4.2016 ( v žalobe nesprávne uvedené 24.10.2016) na účet veriteľa. Podľa ÚZ sa strany dohodli, že doba trvania ÚZ a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nastane dňa 21.4.2016. V ÚZ žalovaná ako spotrebiteľ vyhlásila, že súhlasí s obsahom ÚZ, bola oboznámená s VOP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou ÚZ, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie ÚZ vrátane VOP a vyhlasuje, že informácie, ktoré poskytla veriteľovi pred uzatvorením ÚZ sú pravdivé a že má právnu spôsobilosť v zmysle Občianskeho zákonníka na uzatvorenie ÚZ. V ÚZ sa zmluvné strany takisto dohodli na tom, že ak spotrebiteľ (žalovaná) neuhradí celkovú čiastku úveru v lehote dohodnutej v ÚZ, spotrebiteľ (žalovaná) sa zaväzuje veriteľovi zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 33,- eur. Žalovaná sa súčasne zaviazala uhradiť veriteľovi za každú zaslanú upomienku čiastku 30,- eur a to do 5 dní od doručenia písomnej výzvy na úhradu. Žalovaná súčasne zobrala na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver, platnej ku dňu podpísania ÚZ, je vo výške 21,35%. Veriteľ i spotrebiteľ (žalovaná) vyhlásili, že si ÚZ prečítali, že ju uzatvorili slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdili svojimi podpismi v ÚZ. Obe strany sporu ÚZ podpísali v ten istý deň, dňa 21.4.2015. Neoddeliteľnou súčasťou ÚZ mali byť aj VOP, na ktorých však nie je podpis žalovanej. Žalovaná na pojednávaní uviedla, že ÚZ podpísala, uzavrela ju na pobočke žalobcu v K.. V tom čase zarábala len minimálnu mzdu a preto aj úver zo strany žalobcu jej mohol byť poskytnutý v závislosti od jej príjmu. S odstupom času sa už nepamätá na to, akú sumu od žalobcu požadovala a aká suma jej z úveru bola zo strany žalobcu poskytnutá. Potvrdila, že ÚZ podpisovala súčasne so žalobcom, s tým, že predtým pred ňou bola ÚZ vypisovaná. Uviedla, že si ÚZ podrobne neprečítala, neuvedomovala si v čase uzavretia ÚZ, akú sumu bude musieť v skutočnosti žalobcovi z poskytnutých peňazí vrátiť. VOP nepodpisovala, podpisovala len ÚZ. Asi pol hodinu po podpise ÚZ dostala na ruku peniaze z úveru. Nevedela na pojednávaní uviesť, či jej bola v skutočnosti z úveru žalobcom poskytnutá suma 500,- eur, resp. suma iná. Uviedla tiež, že na splatenie úveru z ÚZ mala splátkový kalendár, koľko však mala mesačne splácať, uviesť nevedela. Nevedela takisto uviesť, akú sumu doposiaľ z poskytnutého úveru žalobcovi vrátila. Úver prestala splácať z dôvodu, že jej to nevychádzalo. Nepamätala sa ani na to, ku ktorému konkrétnemu dňu mala splátky úveru žalobcovi hradiť. Na U. W. v K. bývala do roku 2016, následne odišla bývať na ulicu S. v K.. Takisto sa nepamätala na to, či jej zo strany žalobcu bola doručená po uzavretí ÚZ nejaká písomnosť. ÚZ s ňou podpisovala nejaká pani, táto jej ÚZ neprečítala, s jej obsahom oboznámená nebola, len jej bolo povedané, aby si ÚZ prečítala. Niečo si v ÚZ pozrela, všetkému čo tam bolo však nerozumela. Uviedla tiež, že žalobca jej nedoručil žiadnu písomnosť, týkajúcu sa predčasného zosplatnenia úveru. Peniaze z poskytnutého úveru potrebovala z dôvodu nedoplatku na elektrike. Súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcu, aby do termínu pojednávania preukázala súdu poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanej, akú sumu žalovaná žalobcovi doposiaľ uhradila, a na aké plnenie bola táto započítaná. Takisto súd právnu zástupkyňu žalobcu vyzval pre prípad zosplatnenia úveru preukázať, na základe ktorého ustanovenia zmluvy, resp. VOP, bol úver a ku ktorému dňu a v súvislosti s ktorou splátkou úveru, zosplatnený. Takisto bola právna zástupkyňa žalobcu vyzvaná, aby predložila súdu výpis z úverového účtu k predmetnému úveru (č.l. 33). Na vyššie uvedenú výzvu právna zástupkyňa žalobcu nereagovala.
3. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 497, § 502 ods. 1 veta prvá Obch. zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. i/, k/, l/, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 544 ods. 1, 2 Obč. zákonníka, § 151 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), s odkazom na ktoré dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Vzťah založený medzi stranami zmluvou označenou ako zmluva o spotrebiteľskom úvere posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý dopadajú normy spotrebiteľského práva a tiež zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. ÚZ, ktorú strany sporu uzavreli, nemá podľa názoru súdu, všetky náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Je síce pravda, že doba trvania ÚZ a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru boli v ÚZ dohodnuté na deň 21.4.2016, s tým, že ÚZ neobsahuje žiadne ustanovenia o mesačných splátkach žalobcom žalovanej poskytnutého úveru. Z výpovede žalovanej na pojednávaní však vyplýva, že k ÚZ bol dohodnutý takisto splátkový kalendár, podľa ktorého mala žalovaná úver žalobcovi splácať v pravidelných mesačných splátkach. Vyššie uvedené je zrejmé aj z tvrdenia právnej zástupkyne žalobcu v žalobe, kde uvádza, že žalovaná ,,porušila dojednania predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a stratila výhodu splátok, žalobca vyzval žalovanú na úhradu
jej záväzku“. Z vyššie uvedených zistení sa možno len domnievať, že údaje o splátkach úveru boli obsiahnuté v dohode o plnení v splátkach, keďže z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že takéto dohody spolu s uzavretými úverovými zmluvami žalobca s dlžníkmi takisto v minulosti uzavieral. Predmetnú dohodu však žalobca do spisu nepredložil. Z vyššie uvedených záverov súdu potom vyplýva, že v ÚZ chýba údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Pokiaľ sa tento údaj (výška a termín splatnosti jednotlivých splátok) prípadne aj nachádza v dohode o plnení v splátkach, súd zastáva názor, že tým nie je splnená náležitosť ÚZ podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., pretože tento základný údaj má byť uvedený priamo v zmluve o úvere. V ÚZ je takisto nesprávne, v neprospech spotrebiteľa uvedená RPMN, pri výpočte ktorej žalobca vychádzal len z odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 140,- eur, pričom úplne opomenul vziať do úvahy dohodnuté úroky z poskytnutého úveru (pôžičky). Navyše, veriteľ v skutočnosti poskytol žalovanej pôžičku (úver) v rozpore so zákonom, v hotovosti (tvrdila to v priebehu konania žalovaná, pričom žalobca to nerozporoval). Z vyššie uvedených dôvodov považoval súd úver z ÚZ podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov. K dojednanej výške úroku v ÚZ, súd uvádza, že pri (podľa ÚZ) poskytnutej sume úveru 500,- eur je dohodnutá celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť, vo výške 984,- eur (čo predstavuje navýšenie takmer o výšku poskytnutého úveru), neprimerane vysoká. Dojednanie o úroku musí byť v súlade s § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka, a teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Súd považoval ÚZ v časti dojednaných celkových nákladov a úrokovej sadzby za neplatnú podľa § 39 a § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka. Z vyššie uvedených dôvodov by mal žalobca nárok od žalovanej požadovať len nevrátenú časť istiny úveru, ktorú žalobca žalovanej poskytol a na úroky z omeškania z tejto istiny úveru a prípadne na uplatnenú zmluvnú pokutu, nie však aj nárok na odplatu vo výške 140,- eur, poplatky za upomienky vo výške 300 eur a v konaní uplatnený zmluvný úrok. Z dôvodu, že úver poskytnutý žalobcom žalovanej súd vyhodnotil za bezúročný a bez poplatkov, súd žalobu v časti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie odplaty vo výške 140,- eur, poplatkov za upomienky vo výške 300,- eur a v konaní uplatneného zmluvného úroku, ako nedôvodnú zamietol. Aj napriek výzve súdu, žalobca nepredložil do spisu výpis z úverového účtu k predmetnému úveru a teda nepreukázal, akú sumu v skutočnosti žalovanej z úveru poskytol a ani to, akú sumu mu žalovaná z úveru vrátila a na čo všetko žalobca platby žalovanej započítal (istina úveru, úroky, úroky z omeškania, poplatky ap.). Nepreukázal teda ani dôvodnosť v konaní uplatnenej istiny úveru vo výške 418,- eur s príslušenstvom (úroky z omeškania). V konečnom dôsledku žalobca nepredložil v konaní ani žiaden dôkaz o zosplatnení úveru, zosplatnenie ktoré len v žalobe konštatoval bez uvedenia konkrétneho dňa. Pretože v konaní nemal súd z dôvodu nečinnosti žalobcu (predovšetkým nepredložil do spisu výpis z úverového účtu) preukázané, akú konkrétnu sumu z poskytnutého úveru v skutočnosti žalovanej poskytol (žalovaná si to nepamätala) a akú konkrétnu sumu žalovaná žalobcovi z poskytnutého úveru vrátila (žalobca tvrdil, že išlo o sumu 82,- eur, pričom žalovaná za k tejto sume vyjadriť nevedela), a na čo bola táto suma započítaná (istina, úroky, úroky z omeškania, poplatky), bolo potrebné žalobu v časti žalovanej istiny vo výške 418,- eur spolu s úrokmi z omeškania ako nedôvodnú zamietnuť. Preto súd žalobu aj v časti žalovanej istiny úveru a úrokov z omeškania ako nedôvodnú zamietol. Tiež z tohto dôvodu nemal žalobca nárok ani na príslušenstvo pohľadávky a teda okrem istiny ani nárok na odplatu v žalovanej sume 140,- eur, poplatky za upomienky vo výške 300,- eur (odoslanie upomienok, ich účtovanie a dôvodnosť navyše žalobca v konaní ani nepreukázal, pričom suma 30 eur za jednu upomienku, dohodnutá v ÚZ je neprimerane vysoká, nijako nezohľadňuje skutočne vynaložené náklady žalobcu v súvislosti so zasielaním upomienky a teda ide podľa právneho názoru súdu o neprimeranú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, a teda neplatnú), uplatnený zmluvný úrok a ani uplatnené úroky z omeškania. Žalobca si v konaní voči žalovanej uplatnil aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 33,- eur, ktorú však v žalobe nijako nekonkretizoval. Žalovaná nepoprela, že úver jej poskytnutý bol (nevedela len uviesť, v akej výške a žalobca to v konaní nepreukázal), že tento riadne nesplácala (nevedela uviesť koľko z úveru zaplatila a žalobca to v konaní nepreukázal), zo záverov ktorých nebolo možné žalobe vyhovieť ani v tejto časti. Navyše takto dojednaná zmluvná pokuta je celkom zjavne dojednaná v neprospech žalovanej ako spotrebiteľa, keďže vôbec nezohľadňuje dĺžku omeškania (môže ísť napríklad len o jeden deň) a ani sumu, s ktorou je dlžník v omeškaní (môže ísť napríklad len o sumu 0,01 eur). Takto paušálne dohodnutá zmluvná pokuta je podľa právneho názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a teda neplatná, tiež neplatná aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože
obchádza ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nad rámec vyššie uvedeného súd tiež uviedol, že nárok žalobcu je pravdepodobne takisto premlčaný. V zmysle ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka, premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel. Keďže boli podľa právneho názoru súdu dohodnuté splátky predmetného úveru a úver poskytnutý žalobcom žalovanej je bezúročný a bez poplatkov, dohodnutá splátka úveru sa v skutočnosti týkala len istiny úveru, pričom pri výške dohodnutého úroku je zrejmé, že ku dňu podania žaloby na súd (18.4.2019) bol už nárok žalobcu s najväčšou pravdepodobnosťou v celom rozsahu premlčaný, keďže podľa ÚZ konečná splatnosť spotrebiteľského úveru mala nastať ku dňu 21.4.2016 (istina úveru v dohodnutých splátkach, neberúc do úvahy dohodnuté úroky by bola zaplatená dávno pred dátumom 21.4.2016). O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v konaní v celom rozsahu úspešná a preto jej patrila plná náhrada trov konania. Žalovaná si však v konaní náhradu trov neuplatnila a preto jej túto súd nepriznal.
4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že súčasne uplatnil náhradu trov konania, ktoré mu vznikli tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery), naplnenie ktorých vzhliadal v tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil zmluvu o úvere uzatvorenú so žalovanou ako bezúročnú a bez poplatkovú, pretože podľa jeho názoru nedošlo k naplneniu dôvodov ustanovených v § 9 ods. 2 ZoSÚ. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov sú jasne uvedené na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vychádzajúc z ktorého nemožno hovoriť o ich absencii, keďže dlžníčka sa zaviazala k úhrade jednej splátky vo výške 984,- eur v termíne splatnosti do 21.04.2016, ktorá čiastka pozostáva z istiny vo výške 500,- eur, odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 140,- eur a úroku vo výške 344,- eur, čím je obligatórna náležitosť zmluvy (stanovenie výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) dodržaná. Rovnako údaje o dobe trvania a termíne splatnosti poskytnutého úveru sú zreteľne uvedené v bode 3 zmluvy, keď ako termín konečnej splatnosti je uvedený deň 21.04.2016. Zmluva tak spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti. Okrem zmluvy strany uzatvorili dohodu o plnení dlhu v splátkach zo dňa 21.04.2015, v zmysle ktorej sa žalovaná zaviazala vrátiť celkovú čiastku, t.j. 984 eur v 12-tich pravidelných splátkach po 82,- eur mesačne, vždy k 24. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 24.05.2015. V bode 3 dohody sa zmluvné strany dohodli, že neuhradením ktorejkoľvek dohodnutej splátky riadne a včas po dobu dlhšiu ako 4 mesiace tento dodatok zaniká od počiatku. Žalobca eviduje úhradu zo dňa 24.07.2015 vo výške 82,- eur. Pokiaľ žalovaná mala za to, že podpísala nevýhodnú zmluvu, alebo odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov bola vysoká, mala právo od zmluvy odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14 dní od uzavretia zmluvy o úvere, čo však nevyužila, čím súhlasila s obsahom zmluvy a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. Ďalej uviedol, že jednotlivými splátkami sa hradí najprv istina a po uhradení istiny sa uhrádza zostatok z poskytnutého úveru. V prípade žalovanej má žalobca za to, že sa jedná o osobu, ktorá má rozumové schopnosti na úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť zmysel a účel konania, ako aj jazykové vyjadrenia právnych úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré podpísala, nebola k podpisu zmluvy donútená a podpis na zmluve urobila bez akéhokoľvek psychického, či fyzického nátlaku a svoju vôľu uzavrieť zmluvu potvrdila svojím podpisom. Vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok SD EÚ zo dňa 16.07.1998, sp. zn.: Gut Springenheide GmbH, Rudolf Tusky v. Oberkreisdirektor ked Kreises Steinfurt - Amt fur Lebensmitteluberwachung, čo je prenesené aj do smernice EP a Rady 2005/29/ES z 11.05.2005. Nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane spotrebiteľa, ktorý bol pri uzavieraní zmluvy o úvere dobre informovaný, avšak ľahostajný, ktorému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu a takéto konanie nespôsobuje ani absolútnu neplatnosť právneho úkonu, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 12.01.2006 sp. zn. C-361/04 vo veci Claude Ruiz - Picasso a ďalší v. OHIM. Dohodu o úrokovej sadzbe nemožno považovať za právny úkon absolútne neplatný v zmysel § 39 OZ.
5. Žalovaná nevyužila svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri
všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
8. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok, existenciu ktorej vady nezistil, a odvolateľ ju tiež ani netvrdil.
9. V posudzovanej veci súd prvej inštancie zamietol žalobu, prostredníctvom ktorej sa žalobca domáhal nároku na zaplatenie zostatku nesplateného úveru poskytnutého žalovanej, založiac svoje rozhodnutie v ťažiskovej časti na závere o zistení absencie obligatórnych náležitosti zmluvy o úvere, nesprávne uvedenej RPMN v neprospech spotrebiteľa, následkom čoho je úver bezúročný a bez poplatkov, a tiež na závere o neunesení dôkazného bremena žalobcom o tom, koľko v skutočnosti na úvere žalovanej poskytol, koľko táto vrátila a akým spôsobom boli úhrady na dlh započítané, tiež vo vzťahu k tvrdeniu o zosplatnení úveru a v konečnom dôsledku aj na neplatnosti zmluvy v časti dojednaného úroku z úveru. Súčasne vzhľadom na plný úspech žalovanej, konštatoval vznik práva na jej strane na náhradu trov konania, ktoré jej však vo výsledku nepriznal, keďže táto náhradu trov konania neuplatňovala.
10. Žalobca namietal nesprávne skutkové a právne závery týkajúce sa záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, v konkrétnostiach namietal záver o neuvedení údaju o počte, termíne a výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov, tiež neuvedení údaju o konečnej splatnosti úveru, ďalej tiež nesprávnosť záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy v časti úrokov z úveru, uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery).
11. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
12. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
13. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď predovšetkým právny vzťah založený zmluvou o úvere posúdil ako spotrebiteľský (§ 52 a nasl. OZ), podriadený tiež režimu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, úver o.i. tiež pre nesprávne v zmluve uvedenú RPMN (v neprospech spotrebiteľa) podľa ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (21.04.2015), posúdil ako bezúročný a bez poplatkov a posúdiac, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam o tom, koľko v skutočnosti žalovanej na úvere poskytol, a koľko ešte zostáva na istine doplatiť, tiež vo vzťahu k
tvrdeniam o zosplatnení úveru, žalobu ako nedôvodnú vo výsledku v celom rozsahu zamietol. Správne tiež za aplikácie ust. § 255 ods. 1 CSP nepriznal žalovanej náhradu trov konania voči žalobcovi napriek jej plnému úspechu v spore, keďže táto náhradu trov konania neuplatňovala.
14. Podľa § 1 ods.1, ods.2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby, alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.
15. Podľa § 11 ods.1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. 16. Keďže ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno pochybovať o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu, založeného žalobcom a žalovanou predmetnou zmluvou o úvere, súd prvej inštancie správne posúdil, že táto je podriadená normám spotrebiteľského práva, tiež režimu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a dôvodne tiež skúmal, či táto obsahuje všetky zákonom predpísané obligatórne náležitosti vyžadované ust. § 9 ods. 2 cit. zákona a tiež správne vypočítanú RPMN (ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy).
17. Súd prvej inštancie posúdil, že poskytnutý úver je bez úrokov a poplatkov, založiac svoje rozhodnutie na zistení, že RPMN bola v spotrebiteľskej úverovej zmluve uvedená v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa, tiež na absencii údaju o počte, termíne a výške splátok istiny, úrokov a poplatkov, konečnej splatnosti úveru.
18. RPMN, alebo ročná percentuálna miera nákladov, je súhrnom poplatkov a úrokov, ktoré si veriteľ účtuje za poskytnutie úveru či pôžičky, predstavuje teda celkové náklady na úver a slúži spotrebiteľovi na to, aby mal možnosť porovnať náklady na jednotlivé úvery a vybrať si ten najvhodnejší. Zahŕňa tak jednorazové poplatky za poskytnutie úveru, ako aj pravidelné poplatky zahrnuté do splátok úveru. Čím nižšia je RPMN, tým je úver lacnejší a pre spotrebiteľa výhodnejší, samozrejme za predpokladu, že je vypočítaná správne, teda ak zohľadňuje všetky náklady, ktoré v súvislosti s poskytnutím úveru bude povinný spotrebiteľ zaplatiť.
19. Súd prvej inštancie správne posúdil, že dôvodom, prečo je úver o.i. bezúročný a bez poplatkov je tá skutočnosť, že do celkových nákladov spotrebiteľského úveru neboli zahrnuté dohodnuté úroky z poskytnutého úveru, ktoré súviseli jednoznačne so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a zásadným spôsobom vzhľadom na ich výšku, boli spôsobilé tento údaj v neprospech spotrebiteľa ovplyvniť, čo je zrejmé na prvý pohľad, keďže poskytnutá suma mala byť vo výške 500,- eur, celková suma, ktorú mala žalovaná vrátiť bola 984,- eur a v zmluve uvedená RPMN bola len vo výške 28%, čo nezodpovedá reálnemu obrazu o tom, aké náklady mala žalovaná v skutočnosti v spojitosti s poskytnutým úverom znášať. Vychádzajúc z obsahu zmluvy sa do tejto premietla len jednorazová dojednaná odplata 140,- eur, avšak dojednaný úrok vo výške 68,80% ročne už nie, teda niet pochybnosti o tom, že RPMN bola v zmluve uvedená jednoznačne a bez pochybností tiež účelovo, v neprospech žalovanej. Správnosť tohto záveru nakoniec odvolateľ prostredníctvom svojho odvolania ani nespochybnil.
20. Keďže pre záver o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov postačuje už len zistenie nesprávne uvedenej RPMN v neprospech spotrebiteľa, ako tomu bolo v posudzovanej veci, ktorý záver z hľadiska jeho správnosti naviac odvolateľ ani nenapadol, z dôvodu hospodárnosti konania nebol dôvod podrobiť vecnému prieskumu napadnuté rozhodnutie vo svetle žalobcom produkovaných odvolacích námietok vzťahujúcich sa k záveru o absencii niektorých obligatórnych náležitostí zmluvy (naviac na závere o absencii údaju o konečnej splatnosti úveru súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ani nezaložil), pretože
akýkoľvek záver v tomto smere, by nebol spôsobilý k odlišnému posúdeniu zmluvy z hľadiska toho, že je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
21. Keďže už samotná správnosť tohto záveru diskvalifikuje žalobcov nárok na zaplatenie zmluvného úroku, posudzovanie jeho výšky (napriek tomu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo vzťahu k tomuto nároku aj z tohto pohľadu precizoval), je vo svetle odvolacích námietok nadbytočné, nespôsobilé privodiť diferentné, v prospech žalobcu vydané rozhodnutie.
22. Súd prvej inštancie však žalobu zamietol v celom rozsahu, teda aj čo do výšky uplatnenej istiny, založiac svoje rozhodnutie na závere o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k jeho tvrdeniam, koľko v skutočnosti na úvere žalovanej poskytol, aký bol priebeh splácania, aká je výška doposiaľ nesplateného dlhu, keď žalobca napriek výzve súdu nepredložil výpis z úverového účtu žalovanej, správnosť ktorých záverov súdu prvej inštancie prostredníctvom odvolacích námietok dotknutá nebola.
23. Odvolací súd v súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje na základný princíp, ktorým je ovládané dokazovanie v sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, a to princíp prejednací, ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú, potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech. Keďže súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré tieto navrhli, bolo na žalobcovi, akým spôsobom svoj nárok formuloval a na akých skutočnostiach jeho dôvodnosť zakladal a tiež bolo vecou jeho racionálneho posúdenia, či ním tvrdené skutočnosti je spôsobilý aj preukázať vo vedomí, že pasivita, či nesprávne zvolená argumentácia, mu môže priniesť negatívne dôsledky v spore, teda nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa nutne musí prejaviť v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre neho ako stranu, ktorá dôkazné bremeno neuniesla, k naplneniu čoho aj došlo v posudzovanej veci, keď žalobca neprodukoval také dôkazy, ktoré by boli spôsobilé k záveru o preukázaní ním tvrdených skutočností od ktorých odvodzoval uplatnený nárok, čo nemohlo mať za následok iné, ako v jeho neprospech vydané rozhodnutie.
24. Nad rámec vyššie uvedeného, pokiaľ ťažiskovou časťou odvolania žalobca poukazuje na to, že žalovaná sa oboznámila s obsahom zmluvy, ktorá bola výsledkom jej slobodnej vôle na znak čoho ju podpísala, pričom nedostatok opatrnosti na jej strane, nemôže ísť na ťarchu žalobcu v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu, odvolací súd uvádza, že posudzovať uvedenú spornú otázku je potrebné vždy so zreteľom na to, že v spotrebiteľskom vzťahu je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje, preto treba od dodávateľa očakávať aj vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak takto nepostupuje, spreneverí dôveru druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania, a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje aj tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, zvlášť ak sa jedná o zmluvu formulárovú (ako tomu je tiež v posudzovanej veci), má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný, podstatné zmluvné dojednania musia byť pre priemerného spotrebiteľa bez ťažkostí opoznateľné, hlavné parametre úveru a presnosť a určitosť obligatórnych náležitostí musí byť samozrejmosťou. Predmetná zmluva totiž spadá nesporne pod súdnu kontrolu prijateľnosti zmluvných podmienok v zmysle Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
25. Žalobca prostredníctvom námietok produkovaných v odvolaní v podstate tvrdí, že ním zvolená konštrukcia zmluvy, a to nielen z hľadiska obligatórnych náležitostí zmluvy, ale tiež dojednaní úrokov z úveru, podmienok úveru, poplatkov, jednorazovej odplaty, takýmto z hľadiska ochrany spotrebiteľa akceptovateľným štandardom neodporuje. Tieto námietky však nie sú spôsobilé k odlišnému, v prospech odvolateľa spôsobilému rozhodnutiu o to viac, že na absolútnej neplatnosti zmluvy ako celku, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ani nezaložil. Už len účelová konštrukcia údaju o RPMN, znemožňujúca reálne priemernému spotrebiteľovi opoznať skutočnú výšku nákladov, ktoré bude v súvislosti s úverom
znášať, keď vychádzajúc z obsahu zmluvy do RPMN bola zahrnutá len suma 140,- eur označená ako odplata, umožňujúca jej zámenu s nárokom na úrok z úveru, ktorý však bol dohodnutý osobitne, naviac v nezákonnej výške, či konštrukcia nejasnej splatnosti úveru, možnosti účtovania ďalších poplatkov, nehovoriac o tom, že ide o zmluvu formulárovú, znenie ktorej nemala reálne možnosť spotrebiteľka ovplyvniť, účelu úpravy spotrebiteľského práva, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana ako slabšieho účastníka právneho vzťahu nezodpovedá.
26. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vyhodnotiac odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by indikovali k odlišnému, v prospech žalobcu vyznievajúcemu rozhodnutiu.
27. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nepriznal právo na ich náhradu žalovanej napriek jej plnému úspechu v odvolacom konaní, keďže tejto trovy v odvolacom konaní nevznikli.
28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).