Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_25CoPr-2-2019.pdf
PDF · 141.57 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoPr/2/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: I. Z., nar. XX.X.XXXX, adresa Z., W. XXX/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Milan Livař, so sídlom Bratislava, Šulekova 64, proti žalovanému: Mesto Sládkovičovo, so sídlom Sládkovičovo, Fučíkova 329, IČO: 00 306 177, zastúpenému advokátom: JUDr. Martin Hudák, so sídlom Bratislava, Hálkova 32, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 30Cpr/1/2015-273 zo dňa 22.5.2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 12.5.2015, je neplatné. O trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.
2. Vec súd právne posúdil aplikáciou § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, § 70, § 74, § 77, § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. - Zákonník práce. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že žalobkyňa bola zamestnancom žalovaného, jej pracovný pomer vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.12.2011 a bol uzavretý na dobu neurčitú. Žalobkyňa bola prijatá do pracovného pomeru u žalovaného na pozíciu referent kultúry a ako zamestnanec sa zaviazala dodržiavať povinnosti z tejto zmluvy, kolektívnej zmluvy, vnútorných predpisov zamestnávateľa, ako aj všeobecne záväzných pracovnoprávnych predpisov. Pracovný čas bol stanovený na 37,5 hodín týždenne. Mzdové podmienky a výplatný termín boli určené odkazom na zákon č. 553/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme. Pracovná náplň žalobkyne bola podrobne popísaná v listine zo dňa 20.10.2012. Žalovaný listom zo dňa 12.5.2015 okamžite skončil so žalobkyňou pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu, že na základe vykonanej kontroly zo dňa 5.5.2015 bolo zistené, že v dňoch 1.4.2015, 2.4.2015, 16.4.2015, 17.4.2015 a 22.4.2015 nebola v práci a neprítomnosť nevedela hodnoverne vydokladovať, za čo má neospravedlnenú neprítomnosť v práci - absenciu. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni doručované poštou a prevzala ho dňa 18.5.2015. Žalobkyňa listom zo dňa 19.5.2015 oznámila žalovanému ako zamestnávateľovi, že s okamžitým skončením pracovného pomeru nesúhlasí, nakoľko na uvedené dni si riadne vypísala žiadosť o dovolenku, odovzdala ich pred nástupom na dovolenku na sekretariát primátora obvyklým spôsobom na schválenie. Neprítomnosť na pracovisku z dôvodu čerpania dovolenky riadne vyznačila na dochádzkovom liste s tým, že nadriadený nástup na dovolenku na uvedené dni nenamietal. S ohľadom na uvedené dôvody trvala na pracovnom pomere v zmysle pracovnej zmluvy a žiadala, aby jej žalovaný prideľoval prácu.
3. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie odôvodňoval tým, že v konaní nebolo preukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, a teda nebola naplnená skutková podstata závažného porušenia pracovnej disciplíny, s ktorou zákon spája právne následky v podobe sankcie okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Dôkazné bremeno na preukázanie závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou mal v spore žalovaný ako zamestnávateľ. Žalovaný však počas konania nepreukázal závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, a teda neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa v uvedených dňoch úmyselne neprišla do práce. Navyše pokiaľ žalovaný mal za to, že žalobkyňa porušuje pracovnú disciplínu práve nezaznamenaním čerpania dovolenky v elektronickom dochádzkovom systéme, mohol či mal žalobkyňu na porušenie tejto povinnosti upozorniť s tým, že zo strany žalobkyne ignorovaním tejto povinnosti dochádza k porušovaniu pracovnej disciplíny. Žalovaný tak však preukázateľne neurobil.
4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že pokiaľ ide o okamžité skončenie pracovného pomeru, v konaní nebola preukázaná existencia dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru, teda závažné porušenie pracovnej disciplíny, s ktorou zákon spája právne následky v podobe sankcie okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to vzhľadom na konkrétne okolnosti, pri zohľadnení dovtedajšej práce žalobkyne u žalovaného, absencie negatívneho hodnotenia práce žalobkyne a s prihliadnutím i ku skutočnosti, že nedošlo k ujme na strane žalovaného či už majetkovej, resp. k inej ujme na právach a oprávnených záujmoch. Nakoľko súd nemal v konaní za preukázané, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu závažným spôsobom, konaním uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru, je okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni neplatné a pracovný pomer trvá naďalej. Predmetom konania je i náhrada mzdy, ktorým nárokom sa bude súd prvej inštancie zaoberať následne, v konečnom rozhodnutí.
5. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť. Ako prvé namietal, že prvoinštančné súdne konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval tým, že pri kontrole dochádzky žalobkyne dňa 5.5.2015 bolo zistené, že žalobkyňa nebola na pracovisku prítomná (nebola v práci) v dňoch 1.4.2015, 2.4.2015, 16.4.2015, 17.4.2015 a dňa 22.4.2015, teda celkovo 4 a 1/2 dňa. Žalobkyňu pritom dopytoval, prečo nemá v dané dni vykázanú prítomnosť na pracovisku, na čo žalobkyňa uviedla, že v dané dni mala dovolenku. Po následnej kontrole však zistil, že žalobkyňa mala schválenú dovolenku len na deň 9.4.2015 a ďalej odo dňa 24.4.2015 až do konca mesiaca. Žalobkyňu opätovne vyzval na vysvetlenie, resp. doloženie dokladov o schválení dovolenky na dni 1.4.2015, 2.4.2015, 16.4.2015, 17.4.2015 a 22.4.2015, čo však žalobkyňa nespravila. Žalobkyňa „len" doložila (dodatočne) žiadanku o dovolenku zo dňa 5.5.2017 s poznámkou „náhradná žiadanka na pokyn prednostky MsÚ", ktorá však nebola podpísaná oprávnenou osobou zamestnávateľa - žalovaného - primátorom alebo prednostkou úradu. Faktom tak v danom prípade je, že žalobkyňa nemala schválenú/ odsúhlasenú dovolenku na uvedené dni a teda žalobkyňa mala neospravedlnenú absenciu v práci počas 4 a 1/2 dňa, pričom dva krát išlo o dva po sebe idúce pracovné dni, čo predstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a keďže boli v prípade žalobkyne splnené všetky podmienky pre okamžité skončenie pracovného pomeru, pracovný pomer bol ukončený okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 12.5.2015. Zistenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého v sporné dni mala zamestnankyňa vyznačené čerpanie dovolenky, považuje za nesprávne, nakoľko v súdnom spise nie je jediný dokument, ktorý by preukazoval, že žalobkyňa mala zamestnávateľom odsúhlasené čerpanie dovolenky. Je to preto, lebo takéto dokumenty jednoducho neexistujú. V súdnom spise nie je jediný dokument, ktorý by preukazoval, že žalobkyňa vôbec žiadala o čerpanie dovolenky v predmetné dni. Je to preto, lebo takéto dokumenty podpísané najneskôr v predmetných dňoch jednoducho neexistujú. Akékoľvek dokumenty s údajným požiadaním žalobkyne o čerpanie dovolenky v predmetné dni, sa (ak) dostali k nemu až po predmetných dňoch, v ktoré žalobkyňa jednoducho nebola v práci bez jeho súhlasu. V nijakom systéme, ani v elektronickom, ani v písomnom nie je zaznamenaná žiadosť žalobkyne o čerpanie dovolenky na predmetné dni (podaná zamestnávateľovi pred alebo počas predmetných dní) a už vôbec nie je v nijakom jeho systéme, ani v elektronickom, ani v písomnom zaznamenaný jeho súhlas s čerpaním dovolenky pre žalobkyňu na predmetné dni. Je to preto, lebo nikdy súhlas žalobkyni na čerpanie dovolenky na predmetné dni nedal, ani pred týmito dňami, ani počas a ani po týchto dňoch (dodatočne).
6. Ďalej žalovaný v odvolaní poukazuje na nesprávne zistenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého zamestnávateľ mohol, či mal zamestnankyňu na porušenie povinností pri žiadaní o dovolenku upozorniť.
V tejto súvislosti poukázal na to, že priamymi nadriadenými žalobkyne ako zamestnankyne u neho ako zamestnávateľa bol primátor, pričom primátor na svojom výsluchu vyslovene uviedol, že ešte pred predmetnými dňami žalobkyňu upozornil, že jej nebude dodatočne nijakú dovolenku podpisovať. Išlo o upozornenie v súvislosti s predchádzajúcim konaním žalobkyne, kedy žalobkyňa mala opakované problémy s dochádzkou „dodatočne" žiadala o odsúhlasenie dovoleniek. Toto upozornenie žalobkyňa nikdy v tomto súdnom konaní nepoprela, ani nijako nespochybnila. Žalobkyňa počas predmetných dní pre neho žiadnu prácu nevykonávala. Práve naopak, v tieto dni nebola dostupná počas pracovnej doby svojmu nadriadenému, primátorovi, ktorému ani len nedvíhala mobil, čo žalobkyňa nikdy nepoprela. Zároveň žalovaný uviedol, že ak by aj zamestnanec poslal nejaké emaily zamestnávateľovi, v situácii, kedy zamestnanec nie je na pracovisku, kde má zamestnanec povinne byť a zamestnanec nemá súhlas od zamestnávateľa na takúto činnosť, tak takéto konanie nepredstavuje výkon pracovných povinností zamestnanca. Žalovaný tiež uviedol, že zamestnanec - žalobkyňa je aj po požiadaní o dovolenku povinný počkať na súhlas zamestnávateľa - žalovaného. Čerpanie dovolenky totiž jednostranne určuje zamestnávateľ - žalovaný a nie zamestnanec - žalobkyňa, čo žalobkyňa porušila a toto porušenie aj výslovne potvrdila na súde, keď uviedla, že ona sama si určovala, kedy pôjde na dovolenku a takto si to aj v predmetné dni sama určila. Žalobkyňa tak vedela na základe výslovného upozornenia nadriadeného ešte pred predmetnými dňami, že od tohto upozornenia už nikdy nebude mať dodatočne schválenú dovolenku, žalobkyňa vedela ako u zamestnávateľa funguje systém dovoleniek, vedela o svojej povinnosti podať žiadosť o čerpanie dovolenky a vedela o svojej povinnosti počkať na predchádzajúci súhlas zamestnávateľa s čerpaním dovolenky, teda žalobkyňa vedela o tom, aké povinnosti má splniť potrebné na to, aby mohla riadne čerpať dovolenku. Žalobkyňa bola uzrozumená s tým, že ak bude „čerpať dovolenku" bez predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľa s čerpaním dovolenky, teda nebude na pracovisku bez predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľa s čerpaním dovolenky, tak tým žalobkyňa poruší minimálne priamy pokyn zamestnávateľa, teda žalobkyňa tým poruší pracovnú disciplínu a to minimálne od momentu, kedy bola zamestnávateľom vyslovene upozornená, že už nikdy nebude mať žalobkyňa dodatočne schválenú dovolenku. Žalobkyňa chcela čerpať a „čerpala" dovolenku bez predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľa a nečakala na predchádzajúci súhlas zamestnávateľa s čerpaním dovolenky a absolútne vôbec sa nijakým spôsobom nezaujímala o spôsobe vybavenia jej žiadosti na čerpanie dovolenky na predmetné dni (ani ju nepodala/ak ju vôbec podala).
7. Žalovaný následne má za to, že porušenia pracovnej disciplíny žalobkyne a hrubý rozpor správania sa žalobkyne s dobrými mravmi na pracovisku spočívajú aj v tom, že ak zamestnanec jednoducho zneužije svoju pracovnú pozíciu (kde nie je každému na očiach - žalobkyňa sa často pohybovala mimo pracovisko, čo však mala vyznačovať v evidenčnom systéme zamestnávateľa), nepríde do práce, nikoho o tom neinformuje, a o dovolenku si požiada, až keď na tieto absencie príde kontrola zamestnávateľa a bezdôvodne a bez ospravedlnenia sa spolieha na to, že „dostane dodatočný súhlas" zamestnávateľa, pričom ide o správanie zamestnanca, ktorému to zamestnávateľ výslovne zakázal a takýto postup a rozsah neospravedlnených absencií predstavuje až 4 a pol pracovných dní, pričom 2x ide o 2 po sebe idúce pracovné dni, tak by tým zamestnanec v podstate rozvrátil akúkoľvek pracovnú disciplínu na ktoromkoľvek pracovisku.
8. V závere odvolania žalovaný zhrnul, že prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku absolútne nijakým spôsobom nevysvetľuje, v čom konkrétne videl „neúmyselnosť" konania žalobkyne, a z ktorých konkrétnych dôkazov pri tom vychádzal a ako sa pri tejto otázke vysporiadal s dôkazmi žalovaného, napr. aj s výsluchmi sporových strán, ako konajúci súd vyhodnotil výpoveď žalobkyne, ktorá vyslovene uviedla, že si sama určovala kedy zostane doma, a že si nekontrolovala, či dostala/nedostala súhlas na čerpanie dovolenky, ako konajúci súd vyhodnotil skutočnosť, že dňa 9.4.2015 teda v období medzi predmetnými dňami žalobkyňa riadne požiadala o dovolenku vopred a túto dovolenku čerpala na základe riadneho vopred daného súhlasu zamestnávateľa, teda že žalobkyňa vedela a dôkladne poznala systém odsúhlasovania dovoleniek u zamestnávateľa a napriek tomu tento systém v predmetné dni nerešpektovala.
9. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila v tom smere, že odvolaciemu súdu navrhuje, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. Poukázala na to, že opakovane uviedla, že v predmetné dni, označené žalovaným ako neospravedlnená absencia v práci, čo má byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, čerpala u žalovaného zaužívaným spôsobom, na základe príkazu prednostky žalovaného, Mgr. S., nevyčerpanú dovolenku za rok 2014. V prípade, ak by túto dovolenku nevyčerpala, táto dovolenka
by jej prepadla. Počas sporných dní doma pracovala pre mesto, spracovávala mestské noviny a túto prácu priebežne konzultovala e-mailom s prednostkou a ostatnými pracovníkmi. Počas celého mesiaca apríl 2015 nikto z vedenia mesta ju nehľadal a ani ju neupozornil, že jej neprítomnosť v práci bola nekorektná. Dovolenku v predmetné dni čerpala zaužívaným spôsobom, teda oznámila primátorovi alebo prednostke mestského úradu, že bude čerpať dovolenku a po ich ústnom súhlase si vypísala dovolenkový lístok, ktorý odovzdala na sekretariáte žalovaného do podpisovej knihy a dovolenku vyznačila v písomnej evidencii dochádzky („Prehľad dochádzky"). Viac s dovolenkovým lístkom nestretla a ani nemala možnosť, nakoľko žalovaný jej zakázal vstup do budovy.
10. Žalobkyňa ďalej poukázala na rozpory a protirečenia vo výpovedi svedkyne Mgr. S.. Tiež poukázala, že zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 22.5.2018 predložil súdu písomnú evidenciu jej dochádzky („Prehľad dochádzky" za mesiac apríl 2015), v ktorom mala v predmetné dni vyznačenú dovolenku a uviedol, že ona si evidenciu viedla aj v apríli 2015 písomne. V priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie však žalovaný tvrdil, že jej evidencia dochádzky v mesiaci apríl 2015 bola vedená iba elektronicky, že jej „Prehľad dochádzky" za mesiac 2015 neexistuje. Z uvedeného vyplýva, že Zápisnica z kontroly dochádzky zo dňa 6.5.2015 bola vyhotovená svedkyňou Mgr. S. len za účelom skončiť s ňou pracovný pomer okamžite s tým, že ona nebude mať možnosť preukázať čerpanie dovolenky zaužívaným spôsobom u žalovaného, ak budú ňou vypísané žiadanky na dovolenku na predmetné dni skartované. Vzťahy medzi ňou a štatutárnym zástupcom žalovaného (Ing. V. Z., primátor) neboli v čase pred okamžitým skončením pracovného pomeru, a to ako zamestnávateľa a zamestnanca, zo strany zamestnávateľa korektné. Na argumentáciu žalovaného v odvolaní, kde tvrdil, že v mesiacoch február, marec 2015 upozorňoval, že jej dodatočne dovolenku neschváli, reagovala tvrdením, že v čase, ktorý žalovaný uviedol (február 2015) žiadnu dovolenku nečerpala a tak ju nemohol upozorňovať na to, že jej dodatočne dovolenku neschváli. Dovolenka, ktorú čerpala v marci 2015 (nevyčerpaná dovolenka z roku 2014) na pokyn prednostky, jej bola riadne schválená, bez akýchkoľvek pripomienok zamestnávateľa. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že ju v apríli 2015 viackrát na pracovisku zháňal a nebola prítomná uvádza, že nemá vedomosť o tom, že by ju v priebehu apríla 2015 primátor v dňoch kedy čerpala dovolenku neúspešne zháňal. Všetci pracovníci mesta (vrátane primátora) v tom čase s ňou komunikovali e- mailom, viď e-mailová komunikácia v spise, ktorá dosvedčuje, že vedeli, že čerpá dovolenku. Nikdy netvrdila, že si na sporné dni „zabudla" vypísať žiadanku na dovolenku, viď. e-mailová komunikácie s prednostkou zaradená v spise, v ktorej sama uvádza, že žiadanky o dovolenku riadne vypísala a dala do podpisovej knihy na sekretariáte. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že potvrdila na súde, že si sama určovala kedy pôjde na dovolenku, je toto jej vyjadrenie vytrhnuté z kontextu. Záverom zdôrazňuje, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, preukázať, že sa svojím konaním dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny zavineným spôsobom, pričom súd prvej inštancie vykonal v konaní všetky navrhované dôkazy, na základe čoho zistil skutočný stav veci a vyvodil zo zisteného skutočného stavu správny právny záver. Vec súd posúdil podľa správnej právnej normy na zistený skutočný stav a nepoužil také právne normy, ktoré na zistený skutočný stav nemožno použiť.
11. K doručenému vyjadreniu žalobkyni k odvolaniu sa žalovaný písomne vyjadril. Vo svojom vyjadrení v podstate opakuje svoje tvrdenia uvedené v odvolaní. Naviac uvádza závery rozhodnutí krajských súdov a NS SR.
12. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalobcu vyjadrila, pričom v podstate poukázala len na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného, v ktorom svoje stanovisko podrobne zdôvodnila. Naviac uviedla, že ona ako žalobkyňa v postavení zamestnanca nemá možnosť svoje tvrdenie preukázať, nakoľko zaužívaným spôsobom vyplnila dovolenkový lístok, ktorý odovzdala do podpisovej knihy na sekretariáte a viacej sa k nemu nedostala.
13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré nezistil, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
14. Predovšetkým treba zohľadniť, že nová právna úprava Civilného sporového poriadku, účinná v čase rozhodovania ako prvoinštančného súdu napadnutým rozsudkom, tak i odvolacieho súdu, definuje ako osobitnú skupinu sporov, v ktorých je súd povinný aplikovať odlišné procesné postupy od klasického (všeobecného) sporového konania, individuálne pracovnoprávne spory. Individuálnym pracovnoprávnym sporom na účely Civilného sporového poriadku sa rozumie spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý vyplýva z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov, ktorým je potom i spor predmetný. To znamená, že súd v prípade týchto sporov môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.
15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol medzitýmnym rozsudkom vo veci správne, ak určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 12.5.2015 dané žalovaným žalobkyni, je neplatné.
16. Ak sa zamestnanec žalobou domáha určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru (§ 77 Zákonníka práce), súd z hľadiska naplnenia dôvodu okamžitého zrušenia pracovného pomeru skúma, či zamestnávateľom vymedzený dôvod okamžitého zrušenia zakladá niektorý z dôvodov uvedených v zákone a či nastali také skutočnosti, ktoré právna norma predpokladá ako dôvod k tomuto rozviazaniu pracovného pomeru. Vychádza pritom zo skutkového opísania dôvodu použitého v písomnom okamžitom zrušení pracovného pomeru.
17. V danom prípade zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer so zamestnankyňou s dôvodu jej neospravedlnenej absencii v práci v konkretizovaných dňoch, čo považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobkyňa sa bránila okamžitému skončeniu pracovného pomeru tým, že v konkretizovaných dňoch nebola na pracovisku z dôvodu čerpania dovolenky, o čerpaní ktorej zase podľa zamestnávateľa tento nevedel a tým jej k čerpaniu ani nedal súhlas. Úlohou súdu preto bolo v prvom rade skúmať, či žalobkyňa „požiadala" zaužívaným spôsobom o čerpanie dovolenky v dňoch 1.4.2015, 2.4.2015, 16.4.2015, 17.4.2015 a dňa 22.4.2015 a či mala k čerpaniu dovolenky „udelený súhlas" od zamestnávateľa.
18. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok v uvedenom podstatnom (podľa uvedeného v predchádzajúcom odseku) odôvodnil len strohým, povrchným konštatovaním, bez náležitej argumentácie, a to že: „Z prehľadu dochádzky žalobkyne za apríl 2015 predloženého žalovaným však nepochybne vyplýva, že v sporné dni mala žalobkyňa vyznačené čerpanie dovolenky. V súvislosti s režimom čerpania dovolenky z výpovede žalobkyne a zástupcu žalovaného považoval súd za dostatočne preukázané, že tento režim u žalovaného fungoval tak, že dovolenkové lístky sa vkladali do podpisovej knihy na sekretariáte, ktoré primátor (resp. nadriadený) podpisoval. S poukazom na uvedené dospel súd k záveru, že žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa v uvedených dňoch úmyselne neprišla do práce. Navyše pokiaľ žalovaný mal za to, že žalobkyňa porušuje pracovnú disciplínu práve nezaznamenaním čerpania dovolenky v elektronickom dochádzkovom systéme, mohol či mal žalobkyňu na porušenie tejto povinnosti upozorniť s tým, že zo strany žalobkyne ignorovaním tejto povinnosti dochádza k porušovaniu pracovnej disciplíny. Žalovaný tak však preukázateľne neurobil. Konanie zástupcu žalovaného, ktorý si síce v priebehu apríla 2015 robil vlastné poznámky o prítomnosti žalobkyne na pracovisku, avšak ich súdu nepredložil, ani nevedel špecifikovať v ktoré konkrétne dni žalobkyňu v súvislosti s akou prácou potreboval, sa javí ako nelogické. Zo žalobkyňou predloženej emailovej komunikácie so zamestnancami žalovaného (vrátane prednostky, č. l. 11-28) vyplynulo o. i., že v predmetné dni (počas dovolenky) vykonávala prácu pre žalovaného. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa nemala súhlas na čerpanie dovolenky, pretože k predmetným dňom sa nenašli žiadanky o dovolenku, súd uvádza, že žalovaný nepreukázal akúkoľvek povinnosť žalobkyne v súvislosti so žiadankami o dovolenku.".
19. Z uvedeného odôvodnenia ale nie je zrejmé, na základe čoho mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa si vypísala dovolenkové lístky, tieto zaužívaným spôsobom skutočne vložila do podpisovej
knihy na sekretariáte ešte pred čerpaním dovolenky v jednotlivých sporných dňoch, tiež z čoho vyplýva, že žalobkyňou prezentovaný postup je skutočne ten zaužívaný spôsob žiadania o dovolenku u zamestnávateľa, keďže podľa svedkyne Mgr. G. S. sa postupuje inak, než tvrdila žalobkyňa. Súd prvej inštancie vôbec nezisťoval (v rámci výsluchu strán sporu, ako i svedkyne) či rovnako ako žalobkyňa postupujú pri žiadaní o dovolenku i ostatní zamestnanci, ak áno, potom u koho sa podpisová kniha na sekretariáte žalovaného nachádza, kto a akým spôsobom s dovolenkovými lístkami následne nakladá a pod.. V danom prípade súd prvej inštancie podľa zdôvodnenia napadnutého rozsudku vychádzal len zo všeobecného opisu tohto postupu (postupu pri vypisovaní si dovolenkového lístku u zamestnávateľa) právnym zástupcom žalovaného, bez dopytovania sa na konkrétnosti (právny zástupca má pritom informácie len sprostredkované od strany sporu, ktorú zastupuje), ktorý právnym zástupcom uvedený postup podľa súdu prvej inštancie nekorešpondoval s tým, ako ho súdu opísala svedkyňa Mgr. G. S. (prednostka), ktorý uvedený rozpor sa pritom nepokúsil odstrániť v rámci výsluchu samotného primátora ako štatutárneho zástupcu žalovaného. Z. prvej inštancie zároveň nič nebránilo vypočuť na uvedené rozhodné skutkové okolnosti i ďalšieho zamestnanca žalovaného, najlepšie zrejme personalistu. Žalobkyňa navrhovala vypočuť v konaní i mzdovú účtovníčku, ktorú súd i predvolal na pojednávanie, k výsluchu menovanej ale z nepochopiteľných dôvodov nepristúpil a takýto postup navyše vôbec neodôvodnil. Pritom v danom prípade ide o spor, v ktorom môže súd i sám vykonať potrebné dôkazy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
20. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje súd prvej inštancie, že podľa § 196 ods. 2 CSP každá fyzická osoba je povinná dostaviť sa na predvolanie na súd a vypovedať ako svedok. Súd svedka poučí o jeho povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a o jeho práve odoprieť vypovedať. Na pojednávanie určené na deň sa dostavila žalobkyňou navrhovaná svedkyňa O. Z., ktorá uviedla, že odmieta vypovedať, dôvody špecifikovať nechce, s čím sa súd bez ďalšieho neprípustne uspokojil. Odoprieť vypovedať je pritom možné len z dôvodu trestnoprávnych následkov, pričom procesný predpis zároveň určuje, že o dôvodnosti odoprieť vypovedať rozhoduje súd, k čomu v danom prípade sud prvej inštancie nielenže vôbec nepristúpil, ale ani nezisťoval dôvody odopretia vypovedať a o týchto následne potom ani nerozhodol (tu pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z sp. zn. 22 Cdo 859/2012).
21. Súd prvej inštancie ďalej vôbec nezdôvodnil, či mal preukázanú existenciu súhlasu zamestnávateľa na čerpanie dovolenky žalobkyňou v sporné dni. V odôvodnení súd k potrebe existencie súhlasu úplne zmätočne uvádza, že „pretože sa nenašli žiadanky o dovolenku, žalovaný nepreukázal akúkoľvek povinnosť žalobkyne v súvislosti so žiadankami o dovolenku.". Podľa ustanovenia § 111 ods. 1 Zákonníka práce pritom dobu čerpania dovolenky určuje zamestnávateľ. V rozpore s ustanovením § 111 ods.1 však nie je ani taký postup, ak zamestnanec požiada o udelenie dovolenke a jeho nadriadený (ktorého právomoc sa vzťahuje taký úkon) mu dá na čerpanie dovolenky súhlas, lebo v tomto súhlase možno vidieť určenie nástupu dovolenky; súhlas na čerpanie dovolenky môže nadriadený vedúci zamestnanec dať nielen písomne, ale aj ústne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, že bol udelený (t.j. konkludentne). V posudzovanom prípade je preto potrebné, aby súd prvej inštancie jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, či v konaní mal, resp. nemal a na základe akých dôkazov preukázané, že žalovaný súhlasil s tým, aby žalobkyňa čerpala v dané dni dovolenku, čo žalovaný ako zamestnávateľ zásadne sporuje.
22. Pracovné povinnosti zamestnancovi určujú právne predpisy, pracovný poriadok, pracovná zmluva alebo pokyn priameho nadriadeného vedúceho zamestnanca. Jednotiacim kritériom pre všetky druhy týchto povinností je, že vyplývajú z pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu k zamestnávateľovi; konanie zamestnanca, ktorým neboli porušené povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu, nemôže byť posúdené ako porušenie pracovnej disciplíny.
23. Podľa § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. (ods. 1) Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. (ods. 2)
24. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 221/2007 <http:// merit.slv.cz/4Cdo221/2007> vyplýva, že 157 OSP (súčasný § 220 CSP) stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok, pričom nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku je porušením
práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda možnosť riadne konať pred súdom. Tým je zároveň daná povinnosť súdu zmieniť sa o každom predloženom dôkaze, vysvetliť prípadný rozpor medzi dôkazmi viacerými a ozrejmiť akým spôsobom sa vyporiadal s celkový skutkovým stavom. Nedodržaním takéhoto postupu môže byť daná čiastočná nepreskúmateľnosť rozsudku, majúca za následok i jeho nepresvedčivosť a potrebu následného zrušenia (v dotknutej časti) a vrátenia veci súdu nižšieho stupňa.
25. Zhrňujúc uvedené zhora potom odvolací súd musí konštatovať, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné bez pochybností zistiť, či súd prvej inštancie mal preukázané (a na základe akých dôkazov), že žalobkyňa zaužívaným spôsobom, ktorý je potrebné jednoznačne konkretizovať a uviesť z čoho ho súd vyvodil, riadne požiadala žalovaného ako zamestnávateľa o čerpanie dovolenky v dňoch 1.4.2015, 2.4.2015, 16.4.2015, 17.4.2015 a dňa 22.4.2015, a že žalovaný zároveň udelil žalobkyni súhlas s čerpaním tejto dovolenky, teda ako vlastne súd vyhodnotil absenciu žalovanej v práci v uvedené dni a ako výsledky dokazovania v naznačenom smere vyhodnotil právne.
26. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
27. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
28. Podľa § 185 ods. 1 a 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (ods. 1). Súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2).
29. Podľa § 319 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.
30. Dôkazným bremenom sa rozumie procesné zodpovednosť strany za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, pre nečinnosť účastníka strany alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná. Hypotéza hmotnoprávne normy teda vedľa okruhu rozhodujúcich skutočností, ktoré je potrebné dokazovať, vymedzuje i rozloženie dôkazného bremena; určuje, ktoré skutočnosti je každá zo strán povinná preukázať.
31. Záver o tom, že strana neuniesla dôkazné bremeno, možno - ako vyplýva najmä zo zmyslu civilného sporového konania - v prvom rade urobiť len vtedy, ak súd riadne a úplne vykonal všetky dôkazy, ktoré strana označila na preukázanie svojho tvrdenia. Stranou označený dôkaz súd nevykoná iba v prípade, ak sa jeho prostredníctvom nepochybne nedá preukázať pre vec rozhodujúca skutočnosť, napríklad preto, že označený dôkaz je zjavne nespôsobilý preukázať tvrdenú skutočnosť alebo že sa týka skutočnosti, ktorá je podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci bezvýznamná (porov. aj rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 8.4.1994, sp. zn. 6 Cdo 107/93). Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena je možné rozhodnúť v neprospech strany súčasne len vtedy, ak zhodnotenie dôkazov, ktoré boli počas konania vykonané, neumožňuje súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia strany a ani o tom, že by bolo nepravdivé (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 762/2001).
32. V sporovom konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku sporu, dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporných strán v úplne inom smere. Je totiž vylúčené, aby preukázanie tých istých skutočností mohlo privodiť v sporovom konaní rozhodnutie v prospech žalobcu a zároveň aj v prospech žalovaného. Preto dôkazná povinnosť, ktorá zaťažuje žalobcu, sa týka iných tvrdení než dôkazná povinnosť, ktorá zaťažuje žalovaného. Splnením dôkaznej povinnosti si jednej zo strán sa nič nemení na dôkaznej povinnosti strany druhej, lebo v závislosti na hypotéze právnej normy každá zo sporových strán musí tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť
v jej prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Pretože však strany majú rôzny záujem na výsledku sporu, majú tiež rôznu a úplne samostatnú povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a teda odlišné a úplne samostatné z toho vyplývajúce bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Z toho, čo bolo o povahe povinnosti tvrdenia, dôkaznej povinnosti, bremena tvrdenia a dôkaznom bremene uvedené, treba vyvodiť, že povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno nemôžu prechádzať v konaní z jednej strany sporu na stranu druhú.
33. Z hmotnoprávnej úpravy rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením z ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vyplýva, že povinnosť preukázať, že sa zamestnanec skutočne dopustil konania, v ktorom bol videný dôvod na okamžité zrušenie pracovného pomeru, a že ide o konanie predstavujúce porušenie pracovnej disciplíny, má zamestnávateľ, ako to správne ustálil aj súd prvej inštancie.
34. V posudzovanom prípade žalobkyňa nenastúpila v konkretizovaných dňoch do práce, ktorú absenciu označil žalovaný za neospravedlnenú a z tohto dôvodu so žalobkyňou okamžite zrušil pracovný pomer.
35. Preto ak zamestnávateľ tvrdí, že zamestnanec (žalobkyňa), s ktorým uzatvoril pracovný pomer, pre neho prácu v sporných dňoch nevykonal, nemá ohľadom tohto tvrdenia dôkaznú povinnosť (preukazovať možno len to, čo sa stalo, nie to, čo sa nestalo), ale nesie bremeno tvrdenia, že podľa ním vedenej evidencie odpracovanej doby zamestnanec v čase, keď mal podľa svojho tvrdenia vykonať prácu, nepracoval, a že jeho absencia je neospravedlnená, a má povinnosť označiť k tomuto tvrdeniu dôkazy. Ak neunesie zamestnávateľ v uvedenom smere bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno tomuto tvrdeniu zodpovedajúce, potom musí rozhodnutie súdu vyznieť v neprospech zamestnávateľa. Ak však zamestnávateľ uniesol svoje bremeno tvrdenia aj dôkazné bremeno o tom, že zamestnanec v rozhodnom období nepracoval, vyvstáva tým pre zamestnanca - ak má mať v spore úspech - povinnosť tvrdenia, že jeho absencia bola ospravedlniteľná, t.j. v danom prípade čerpal dovolenku so súhlasom zamestnávateľa, a povinnosť označiť dôkazy potrebné k jeho preukázaniu (porovnaj analogicky rozsudok Najvyššieho súdu ČR z sp. zn. 21 Cdo 1001/2013).
36. V prípade preukázania neospravedlnenej absencie, je ešte potrebné posúdiť intenzitu takéhoto porušenia pracovnej disciplíny.
37. Vychádzajúc potom z doteraz uvádzaného je možné konštatovať jedine to, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu trpí vadou nepreskúmateľnosti.
38. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
39. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
40. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).
41. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
42. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
43. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.
44. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
45. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom súd vec aj viacnásobne nesprávne právne posúdil, s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie fakticky v relevantných záveroch dostatočne neodôvodnil ani právne, ani vecne, nie je možné tento nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
46. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
47. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
48. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre potrebu odstránenia vád doterajšieho žalobného petitu). Tomu zodpovedá aj znenie § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).
49. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (absenciou vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru a charakter zlyhania súdu prvej inštancie, skutočne nie je možné tento nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie s použitím § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
50. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude postupovať v zmysle vyššie uvedených intencií a opätovne vec preskúmať, zaoberať sa pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobného návrhu, za tým účelom dovypočuť strany sporu, vypočuť navrhovanú svedkyňu Máriu Stejnerovu, resp. v súlade so zákonom rozhodnúť o dôvodnosti jej odopretia vypovedať, v prípade potreby v súlade s ust. § 319 CSP doplniť i ďalšie dokazovanie napríklad výsluchom personalistu a pod., jeho výsledky nadväzne opätovne komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne znova vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť a to s oveľa väčšou námahou ako to bolo pri napadnutom rozsudku.
51. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania.
52. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).