Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17CoCsp-15-2023.pdf
PDF · 93.07 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoCsp/15/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkýň JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: maco - AUTOMOTO s.r.o. so sídlom Banská Bystrica, Zvolenská cesta 14, IČO: 44 454 953, zast. JUDr. Michal Vlkolinský, advokát so sídlom Zvolen, Nám. SNP 87/8, IČO: 37 955 365, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. F. XXX/X, zast. JUDr. Daša Taschová, advokátka so sídlom Prievidza, M. Mišíka I. 2752/4A, IČO: 42 273 382, o zaplatenie 12.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 30. januára 2023, č.k. 15Csp/32/2022-88, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. v zamietavom výroku II. a vo výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti zastavil (výrok I.), vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 % (výrok III.). Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca po čiastočnom späťvzatí domáhal zaplatenia 6.000 eur s príslušenstvom ako zmluvne dohodnutej odmeny za správu majetku žalovanej, ktorú odmenu žalovaná za rok 2018 nezaplatila.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 22 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka (OZ), podľa § 37 ods. 1 OZ a § 39 OZ, a dospel k záveru, že zmluva o výkone správy z 01.01.2018, z ktorej pôvodne žalobca odvíjal svoj nárok na zmluvnú odmenu za správu nehnuteľného majetku žalovanej, je neplatná podľa § 39 OZ, pretože v rozpore s ust. § 22 ods. 2 OZ podpisovala zmluvu fakticky tá istá osoba E. D. G. tak na strane vlastníka ako zástupca žalovanej a aj na strane správcu ako štatutárny zástupca spoločnosti. V dôsledku toho sa podľa súdu prvej inštancie jednalo o otvorenú kolíziu záujmov zástupcu a zastúpeného. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobcovi nie je možné priznať nárok ani z titulu inej zmluvy o výkone správy, a to zmluvy z 30.06.2012, hoci táto zmluva bola riadne podpísaná žalovanou ako vlastníčkou a štatutárnym zástupcom žalobcu. K uzavretiu tejto zmluvy došlo v čase, keď sa E. D. G. rozhodol previesť svoj nehnuteľný majetok na dcéru, teda žalovanú. V tejto dobe boli vzťahy medzi otcom a dcérou dobré a E. D. G. niekoľkokrát v konaní zvýrazňoval, že žalovaná dostala značný nehnuteľný majetok v hodnote 2.000.000 eur bezodplatne. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že vôľa oboch zmluvných strán bola uzavrieť dohodu o správe majetku obchodnou spoločnosťou maco - AUTOMOTO s.r.o. H. I., čo prakticky znamenalo, že o všetko sa naďalej fyzicky staral E. D. G.. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že až do roku 2018, kedy sa preukázateľne od mesiaca september
2018 vzťahy medzi otcom a dcérou výrazne narušili, vykonával správu nehnuteľností žalobca a jeho prostredníctvom E. G.. Dokonca sám žalobca mal mať objekt v nájme, pretože tam mal sklad a zmluvu o nájme podpisoval E. G. ako fyzická osoba a aj ako štatutárny zástupca žalobcu. Ako fyzická osoba bol pritom E. G. splnomocnený na vykonanie všetkých právnych úkonov, vrátane ich scudzenia tretím osobám, aspoň pokiaľ išlo majetok v k.ú. C. zapísaný v LV č. XXXX (viď dohoda o plnej moci z 11.06.2012). Z vykonaného dokazovania však podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že z dohody o výkone správy, ktorou sa vlastne E. D. G. staral o „svoj“ majetok, reálne nevznikla žalovanej povinnosť platiť odmenu. Štatutárny zástupca žalobcu totiž pred súdom prvej inštancie vysvetlil, že mal dispozičné právo s účtom, s ktorým vlastne hospodáril sám, „celé to riadil“ ako dovtedy kým bol majiteľ. Podľa názoru súdu prvej inštancie bola preto dohoda o odmene za výkon správy len formálna a skutočne nezodpovedala vôli zmluvných strán. Na podporu tohto záveru súd prvej inštancie uviedol, že za roky 2012 - 2018 nikdy žalobca od žalovanej odmenu nežiadal, táto mu ju nikdy nevyplácala a „ani takáto dohoda nebola“. Takto to tvrdil E. G. priamo vo svojej výpovedi na pojednávaní. Podľa súdu prvej inštancie sa zmluvou o výkone správy malo len „kryť“ oprávnenie žalobcu riadiť nehnuteľný majetok, ktorý previedol na žalovanú v roku 2012. Žalovaná taktiež tvrdila, že k vyplácaniu odmeny nikdy nedochádzalo, pretože všetko si aj tak riadil E. G.. Podľa názoru súdu prvej inštancie pokiaľ aj žalobca vykonával nejakú činnosť, ktorá súvisela so správou majetku, túto vykonával bezodplatne, pretože reálna vôľa medzi žalobcom a žalovanou v čase uzavretia zmluvy o výkone správy na vyplácanie takejto odmeny nebola. Zmluvné strany sa v podstate dohodli len o ďalšej starostlivosti žalobcu, resp. E. G. o majetok, ktorý previedol na žalovanú. Žalobca si začal uplatňovať túto odmenu až po tom, čo sa narušili vzťahy so žalovanou, teda podľa názoru súdu prvej inštancie účelovo.
3. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie podporne aj na povahe žalobcom tvrdeného zmluvného vzťahu, ako vzťahu spotrebiteľského podľa § 52 a nasl. OZ a dojednanie o dobe správy 18 rokov bez možnosti vypovedania zmluvy považoval za dojednanie neprimerané v neprospech žalovanej ako spotrebiteľky. Taktiež za nejasné a nezrozumiteľné považoval súd prvej inštancie dojednanie splatnosti ročnej odmeny „6.000 eur za jeden kalendárny rok v priebehu kalendárneho roka“, a keďže išlo o spotrebiteľskú zmluvu nie je vzhľadom na všetky okolnosti v čase jej uzatvárania (§ 53 ods. 10 OZ) udržateľná ani len čiastočná platnosť takejto zmluvy.
4. Napokon súd prvej inštancie konštatoval, že výkon práva žalobcu, ktorý uplatňuje odmenu za výkon správy za rok 2018 preukázateľne po tom, čo sa vzájomne narušili osobné vzťahy medzi E. G. a žalovanou, je vzhľadom na všetky okolnosti v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Bol to predovšetkým E. G., ktorý navodil tento stav, keď v roku 2012 prevádzal značný nehnuteľný majetok na svoju dcéru, pričom mal záujem tento majetok naďalej v plnom rozsahu ovládať prostredníctvom rôznych plných mocí a zmlúv o správe.
5. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
6. Proti rozsudku v časti zamietnutia žaloby (výrok II.) a v časti trov konania (výrok III.) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca v odvolaní zopakoval obsah napadnutého rozhodnutia a obsah niektorých podaní strán sporu. K samotným odvolacím námietkam uviedol, že správu nehnuteľností reálne vykonával aj od 01.07.2012 vrátane celého roka 2019, pričom žalovaná výkon správy nereklamovala ani nenamietala. Súd prvej inštancie tak mal hodnotiť tvrdenia žalovanej aj v tomto kontexte, teda že do 9/2018 považovala žalovaná všetky úkony, zmluvy a dohody za platné a úkony vykonávané E. G. ako splnomocnencom nespochybňovala. V konaní sa bráni len účelovými tvrdeniami o neplatnosti úkonov, na ktorých však sama participovala. Žalobca namietal, že zmluva sa nestáva neplatnou len z dôvodu, že prestane strane vyhovovať.
7. Žalobca poukázal na obsah svedeckej výpovede žalovanej v trestnom konaní sp. zn. 5T/8/2022 na hlavnom pojednávaní dňa 10.06.2022 a zápisnicu z tohto hlavného pojednávanie predložil ako dôkaz spolu s odvolaním. Obsah výpovede žalovanej zaznamenaný v tejto zápisnici vyvracia závery súdu prvej inštancie, že odmena za výkon správy sa len fingovala, a že dohoda o odmene za výkon správy nebola reálna, nezodpovedala vôli zmluvných strán a správu mal žalobca vykonávať bezodplatne, resp. ju kryť z príjmov z nájmu. Naopak, podľa žalobcu z nej vyplýva, že odmena za správu bola žalobcovi vyplácaná.
8. Čo sa týka záverov súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy pre kolíziu záujmov zástupcu žalovanej konajúceho pri uzatváraní zmluvy za obe zmluvné strany, žalobca zdôraznil, že takáto kolízia musí byť skutočná a nepostačuje iba jej prípadná existencia. Pri posudzovaní rozporu záujmov je potrebné v každom prípade skúmať povahu konkrétneho právneho úkonu ako aj ďalších okolností, za ktorých k uzavretiu zmluvy dochádza. Na podporu svojho názoru citoval rozhodnutie NS SR, sp. zn. 10 Sžr 71/2011 zo dňa 28.03.2012.
9. Podľa žalobcu bolo potrebné hodnotiť konanie žalovanej z hľadiska rozporu s dobrými mravmi, pretože to bola práve žalovaná, ktorá ako splnomocniteľka spôsobila neplatnosť právneho úkonu - dohody o plnej moci a žalobca konajúci v dobrej viere v takéto splnomocnenie je za svoje konanie sankcionovaný absolútnou neplatnosťou. K tomu žalobca uviedol viaceré teoretickoprávne východiská dobrých mravov a zneužitia práva.
10. Žalobca považoval za potrebné zdôrazniť, že sama žalovaná mala v rokoch 2012
- 2018 s E. G. ako svojim otcom dobrý vzťah, a on sám jej navrhol prevod všetkých jeho nehnuteľností na jej osobu, s čím súhlasila. Pritom žalovaná podľa žalobcu nemala financie na zaplatenie kúpnej ceny a reálne kúpne ceny nemohla zaplatiť. Žalobca v odvolaní priamo uviedol, že E. G. sa spravoval právnymi radami svojho vtedajšieho právneho zástupcu, kde je nesporné, že v tom čase viedol viaceré súdne spory, ako aj mal exekúcie a je zrejmé, že takýmto konaním so žalovanou sa chcel vyhnúť tomu, aby v prípade nesplnenia si svojich záväzkov boli nehnuteľnosti predmetom vyrovnania. Ako vhodnú osobu pre takýto účel si vybral žalovanú ako svoju dcéru, keď so synom nemali dobré vzťahy a prebiehali súdy o výživné. Vo vzťahu k uzavretiu kúpnej zmluvy zo dňa 12.06.2012 je možné podľa žalobcu dovodiť, že sa jednalo o tzv. simulovaný právny úkon kde skutočný úmysel účastníkov zmluvy bol zastretý ich konaním ohľadne formálneho prevodu vlastníckeho práva na žalovanú. Žalobca zdôraznil, že žalovaná s takýmto prevodom súhlasila.
11. Záverom odvolania považoval žalobca napadnutý rozsudok za popierajúci jednu z najdôležitejších zásad súkromného práva, a to zásadu „Pacta sunt servanda“ (Zmluvy sa majú dodržiavať). Namietal tiež nedostatočné vykonanie dokazovania zo strany súdu prvej inštancie a z toho vyplývajúcu predčasnosť jeho záverov.
12. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu považovala napadnutý rozsudok za vecne správny a stotožňujúc sa s jeho odôvodnením navrhla rozsudok potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.
13. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie treba podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
14. V konaní žalobca uplatnil nárok na peňažné plnenie titulom odplaty za zmluvne dohodnutú správu nehnuteľností. Súd prvej inštancie založil zamietavé rozhodnutie v prvom rade na tom, že zmluva z roku 2018 je neplatná pre rozpor s ust. § 22 ods. 2 OZ, keďže za obe zmluvné strany konala tá istá osoba. Za žalobcu ako štatutárny orgán, za žalovanú ako splnomocnený zástupca.
15. Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
16. Účelom samotného zastúpenia v občianskoprávnych vzťahoch je umožnenie potreby konania za iného, teda potreba právne zastrešiť situácie, v ktorých osoba, ktorá je pánom svojho konania, z určitých dôvodov nemôže alebo nechce vykonať právne úkony sama. Jedným z účelov, v prípade ak osoba nechce sama vykonať určitý právny úkon a zvolí si zástupcu, je zjednodušenie praktických potrieb života. Zároveň § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka stanovuje, že zástupcom nemôže byť ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ústrednou myšlienkou je ochrana samotného zastúpeného, teda prioritou je sledovanie dobra, práv a záujmov zastúpeného, pričom favorizujú sa záujmy zastúpeného, nie zástupcu.
17. Kolízia záujmov prichádza do úvahy typicky v prípade, ak je sám zástupca zároveň druhou stranou zmluvy (tzv. samovstup zástupcu), alebo v prípade ak zástupca zastupuje súčasne druhú stranu zmluvy
(tzv. sluha dvoch pánov). Práve o druhý uvedený prípad sa jedná v súdenej veci, kedy žalobca vystupoval v zmluve o výkone správy súčasne ako štatutár žalobcu a súčasne ako splnomocnený zástupca žalovanej. Na základe danej zmluvy mal žalobca vykonávať správu a žalovaná za túto činnosť platiť žalobcovi odplatu. Jednoznačne sa jednalo o odplatnú zmluvu so vzájomným plnením, z čoho samotného je zrejmá logická kolízia záujmov zmluvných strán vo vzťahu k dojednaniu o odplate. Pri uvedenom charaktere zmluvy je z povahy veci záujem platiacej zmluvnej strany platiť čo najmenej a záujem strany prijímajúcej odplatu získať čo najviac. Vzhľadom na to sa v danom prípade jednalo o skutočnú, a nielen potenciálnu kolíziu záujmov stretajúcich sa v osobe zástupcu. Záver súdu prvej inštancie preto nie je v rozpore so žalobcom odkazovaným rozhodnutím NS SR, sp. zn. 10 Sžr 71/2011 zo dňa 28.03.2012. Súd prvej inštancie preto prijal správny záver, že pre zastúpenie oboch zmluvných strán tým istým zástupcom pri uzatváraní zmluvy o výkone správy nehnuteľností z 01.01.2018 je táto zmluva absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ.
18. Pokiaľ sa žalobca v uvedenej situácii domnieval, že v prípade neplatnosti zmluvy z roku 2018 je možné jeho nárok dovodiť zo zmluvy z roku 2012, podpísanej priamo žalovanou, aj tu boli správne závery súdu prvej inštancie, že ani táto zmluva nárok na žalobou uplatnené peňažné plnenie nezakladá. Súd prvej inštancie tu správne konštatoval nedostatok vôle zmluvných strán, keď mal z vykonaného dokazovania správne za preukázané, že skutočným cieľom zmluvy o výkone správy bolo zachovanie kontroly E. G. nad majetkom, ktorého prevod na žalovanú urobil účelovo so zámerom uchrániť nehnuteľný majetok pred prípadnou exekúciou. Výslovne tento účel prevodu nehnuteľností zmieňuje sám žalobca aj priamo v odvolaní. O závere súdu prvej inštancie, že zmluva o výkone správy bola len formálnou a nepredstavovala skutočnú vôľu zmluvných strán dohodnúť vecné plnenie za odplatu tak nemožno vo svetle uvedeného už pochybovať. Súd prvej inštancie podporil svoj záver aj zisteniami, že až do zhoršenia vzťahov medzi E. G. a žalovanou v roku 2018 nikdy žalobca od žalovanej odmenu za správu nežiadal a žalovaná mu ju ani nikdy nevyplácala. V tomto svetle je tak potrebné považovať za jednoznačne správny záver súdu prvej inštancie o absencii vôle strán k takej dohode, z ktorej by žalovanej vyplývala voči žalobcovi povinnosť plniť ním požadované peňažné plnenie.
19. Na správnosti uvedeného záveru súdu prvej inštancie nemení nič ani skutočnosť, že sama žalovaná na teraz namietaných právnych úkonoch participovala, ako ani to, že žalovaná výkon správy nereklamovala ani nenamietala. Takýto následný postoj žalovanej nie je spôsobilý zmeniť nič na tom, že tu v čase uzavretia zmluvy absentovala vôľa dohodnúť správu nehnuteľností za odplatu. Naopak, pokiaľ žalobca dlhodobo od uzavretia zmluvy žiadne finančné nároky voči žalovanej nevznášal, je absencia námietok a reklamácií z jej strany, ako na ňu poukazuje žalobca, celkom prirodzená.
20. Uvedený správny záver súdu prvej inštancie o nedostatku vôle zmluvných strán uzavrieť odplatnú zmluvu o výkone správy bol dostatočným pre zamietnutie žaloby. Odvolací súd sa preto podrobnejšie nezaoberal námietkami voči záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy pre porušenie práva na ochranu spotrebiteľa a pre rozpor s dobrými mravmi, hoci uvedené závery súdu prvej inštancie vyznievali priliehavo.
21. Žalobca v odvolaní poukázal na obsah svedeckej výpovede žalovanej v trestnom konaní sp. zn. 5T/8/2022 na hlavnom pojednávaní dňa 10.06.2022 a zápisnicu z tohto hlavného pojednávanie predložil ako dôkaz spolu s odvolaním. Tento dôkaz nebol uplatnený pred súdom prvej inštancie. Vzhľadom na to, že existoval a bol žalobcovi k dispozícii už pred vyhlásením rozhodnutia súdu prvej inštancie o skončení dokazovania (na pojednávaní dňa 19.01.2023) mohol ho odvolateľ uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie a jeho uplatnenie ako novoty v odvolacom konaní (§ 366 CSP) nie je preto prípustné. Odvolací súd preto na tento dôkaz a skutočnosti, ktoré z neho žalobca dovodzoval nemohol prihliadať.
22. Pokiaľ žalobca považoval za potrebné hodnotiť konanie žalovanej z hľadiska rozporu s dobrými mravmi, javí sa táto námietka ako nepriliehavá, keď je zrejmé, že to bol práve žalobca, resp. jeho štatutár, kto inicioval prevod nehnuteľností na žalovanú a s tým súvisiace úkony so zámerom ochrániť takto majetok pred exekúciou.
23. Napokon neobstojí ani odvolacia námietka, že napadnutý rozsudok popiera zásadu súkromného práva, a to zásadu „Pacta sunt servanda“. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je ohľadom oboch zmlúv, z ktorých žalobca uplatnil svoj nárok, založené správne na tom, že žalobcom tvrdené zmluvy
platne nevznikli. Základným predpokladom aplikácie zásady „Pacta sunt servanda“ je však nevyhnutne existencia zmluvy.
24. Dôvodná nebola ani odvolacia námietka nedostatočne vykonaného dokazovania zo strany súdu prvej inštancie, pretože zo zápisnice z pojednávania zo dňa 19.01.2023 je zrejmé, že pred skončením dokazovania súd prvej inštancie dal obom stranám sporu priestor na návrhy na doplnenie dokazovania, no žiadne návrhy v tomto smere strany sporu nemali.
25. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, nakoľko bola v odvolacom konaní plne úspešná. O výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).