Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoPr/7/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Andrey Dudášovej v spore žalobcu: Ing. I. C., narodený XX. Z. XXXX, trvalý pobyt: D. Y., S. XX/XX, zastúpeného advokátom JUDr. Martin Bartko, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Martin BARTKO - JUDr. Silvia BARTKOVÁ, Trenčín, Piaristická 6667, proti žalovanej: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o náhradu za stratu na zárobku a vrátenie neoprávnene započítanej renty, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 3. júla 2018 č. k. -275, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti: I. o uložení povinnosti zaplatiť náhradu za stratu na zárobku za jednotlivé obdobia od 26.3.2013 do 31.3.2018, II. o uložení povinnosti vyplácať náhradu za stratu na zárobku od 1.4.2018 vo výške 172,35 eur mesačne, s tým, že výška tejto náhrady podlieha valorizácii, potvrdzuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania a náhrady znalečného odvolací súd ruší a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu za stratu na zárobku od 26.3.2013 do 31.3.2013 vo výške 30,79 eur, od 1.4.2013 do 31.12.2013 vo výške 159,09 eur mesačne, od 1.1.2014 do 31.12.2014 vo výške 162,75 eur mesačne, od 1.1.2015 do 31.12.2015 vo výške 164,90 eur mesačne, od 1.1.2016 do 31.12.2016 vo výške 165,66 eur mesačne, od 1.1.2017 do 31.12.2017 vo výške 168,97 eur mesačne, od 1.1.2018 do 31.3.2018 vo výške 172,35 eur mesačne (I.), žalovanej uložil povinnosť vyplácať žalobcovi náhradu za stratu na zárobku od 1. apríla 2018 vo výške 172,35 eur mesačne, vždy k 5. dňu daného mesiaca s tým, že výška náhrady za stratu na zárobku podlieha valorizácii v zmysle o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (II.) a v zostávajúcej časti žalobu zamietol (III.). O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (IV.) a súčasne rozhodol, že znalec MUDr. Juraj Masaryk má nárok na náhradu znalečného voči žalobcovi v rozsahu 50 % a voči žalovanej v rozsahu 50 % (V.). Rozhodnutie odôvodnil ustanovením , , , , , , O. z. 0/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), a , , , , ZoPZP ( o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), , , , , , , , , . ods. 5, , , , , ZoSP ( o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov), ( č. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil tým, že žalobca sa v konaní domáhal náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 26. marca 2013 mesačne, vychádzajúc z

miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť vo výške 45 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, z denného vymeriavacieho základu za rok 2008, zohľadniac valorizáciu v zmysle ZoSP. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami nebolo sporným, že dňa 27. januára 2009 pri dopravnej nehode žalobca utrpel viacúlomkovú zlomeninu pravého predkolenia prvého stupňa s posunom úlomkov, viacúlomkovú zlomeninu dolného pólu pravého jabĺčka s posunom úlomkov, viacúlomkovú dislokovanú zlomeninu bázy I. predpriehlavkovej kosti pravej nohy, zlomeninu II. predpriehlavkovej kosti pravej nohy pod hlavičkou a nalomenie dolného konca pravej vretennej kosti zasahujúcej do kĺbu. Zodpovednosť vodiča, poistenca žalovanej, za vzniknutú dopravnú nehodu bola preukázaná rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. . Nespornou bola v konaní aj skutočnosť, že žalovaná vyplácala žalobcovi náhradu za stratu na zárobku od 26. januára 2010 do 25. marca 2013 (naposledy vo výške 185,14 eur mesačne). Žalovaná od 12. apríla 2012 spätne odňala žalobcovi náhradu za stratu na zárobku a vyplatenú náhradu za stratu na zárobku za obdobie od 12. apríla 2012 do 25. marca 2013 vo výške 2.242,37 eur, jednostranným úkonom (listom z 9. mája 2013) započítala s náhradou škody na jednorazové vyrovnanie. Náhrada za stratu na zárobku sa posudzuje a jej výška sa určuje rovnako ako suma úrazovej renty podľa zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého má poškodený nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu (choroby z povolania) má viac ako 40 % pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca a nedovŕšil dôchodkový vek (nebol mu priznaný predčasný starobný dôchodok). Medzi stranami bola spornou výška miery poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, a sporným bol aj vplyv zdravotných postihnutí i zdravotných obmedzení žalobcu, vzniknutých v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, na tento pokles schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť. Súdny znalec MUDr. J. Masaryk v súdnom konaní vypracoval znalecký posudok 2/2016, v ktorom ustálil celkovú mieru poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť nad 55 % (45 % porucha funkcie pravého kolena a 10 % ostatné ochorenia), pričom poruchu funkcie pravého kolena označil znalec za jednoznačne súvisiacu s poraneniami vzniknutými pri dopravnej nehode. K námietke žalovanej, že kompetenciu na posudzovanie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť má výlučne sociálna poisťovňa, ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia (v dôsledku čoho nemožno posudok znalca akceptovať, keďže nešlo o posudkového lekára, ale o znalca pre odvetvie ortopédia), súd prvej inštancie zdôraznil, že v posudzovanom prípade ide o riešenie občianskoprávnych nárokov. Hoci ustanovenie § 447 O. z. odkazuje na predpisy o sociálnom poistení, upravuje len postup pri určovaní sumy náhrady škody na zdraví v dôsledku straty na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví, s analogickým uplatnením príslušných postupov podľa predpisov o sociálnom poistení. Nestanovuje však povinnosť posúdenia a výpočtu sumy uvedenej dávky sociálnou poisťovňou, ktorá má rozsah pôsobnosti vymedzený zákonom o sociálnom poistení. Keďže sociálna poisťovňa nie je oprávnená na určenie sumy príslušnej náhrady, nebola príslušná ani na posúdenie poklesu pracovnej schopnosti v posudzovanej veci. Pokles pracovnej schopnosti posudzuje posudkový lekár len na účely posúdenia nároku na úrazové dávky, poskytované podľa zákona zo systému úrazového poistenia. Na účely určenia náhrady za škodu podľa O. z. bolo preto namieste nariadenie znaleckého dokazovania. Príslušný znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia pri posúdení zdravotného stavu je povinný uplatniť zásady posudzovania poklesu pracovnej schopnosti podľa § 88 ZoSP, ako tomu bolo v prípade postupu znalca MUDr. J. Masaryka (ktorá skutočnosť vyplýva zo znaleckého posudku). Preto dôkazný návrh žalovanej na vykonanie výsluchu svedkyne posudkovej lekárky sociálneho poistenia, k ozrejmeniu lekárskeho posudku zo 16. februára 2015, súd prvej inštancie zamietol (považujúc vykonanie dôkazu za nadbytočné a nehospodárne). Súd prvej inštancie mal tak mieru poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť vo výške 45 %, vzniknutú jednoznačne v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou, za preukázanú. K spôsobu, ktorým žalovaná vykladala lekárske posudky posudkových lekárov uviedol nasledovné: žalovaná 10 % zvýšenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť (stanovenú v rozsahu 35 %) matematicky delila podľa počtu diagnóz. Podľa ZoSP sa však miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách určuje podľa druhu zdravotného postihnutia, ktoré je rozhodujúcou príčinou dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu (v prípade predmetných lekárskych posudkov posudkových lekárov, boli jednoznačne zdravotné postihnutia súvisiace s dopravnou nehodou), so zreteľom na závažnosť ostatných zdravotných postihnutí. Jednotlivé percentuálne miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa nesčítavajú. Mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť možno zvýšiť najviac o 10 %, ak závažnosť ostatných zdravotných postihnutí ovplyvňuje pokles tejto schopnosti. Pri určení zvýšenia hodnoty sa vychádza aj z predchádzajúceho výkonu zárobkovej činnosti, dosiahnutého vzdelania, skúseností a schopností rekvalifikácie. Vzhľadom na uvedené spôsob, ktorým žalovaná interpretovala lekárske posudky, nemá oporu v zákone a vychádza len z domnienky žalovanej. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že výpočet

výšky nároku na náhradu za stratu na zárobku medzi stranami nebol sporný. Žalovaná v období od 12. apríla 2012 do 25. marca 2013 vyplácala žalobcovi náhradu za stratu na zárobku vo výške 185,14 eur mesačne, celkovo sumu 2.242,37 eur. Uvedené peňažné prostriedky z titulu nároku na náhradu za stratu na zárobku boli teda vyplatené a žalobca ich žalovanej nevrátil. Ak by súd v uvedenej (ďalšej) časti žalobe vyhovel, došlo by k uloženiu povinnosti žalovanej, plniť žalobcovi titulom toho istého nároku duplicitne. Tým by vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu (žalovaná žalobcovi vyplatenú náhradu 2.242,37 eur jednostranne započítala s náhradou škody za jednorazové vyrovnanie). Súd prvej inštancie preto žalobu o vrátenie neoprávnene započítanej renty zamietol ako nedôvodnú (2.242,37 eur s úrokom z omeškania). O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia , konštatujúc, že v časti o zaplatenie náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 26. marca 2013 mesačne bolo žalobe vyhovené, čo predstavuje úspech žalobcu v rozsahu 50 % a v časti vydania neoprávnene započítanej náhrady za stratu na zárobku 2.242,37 eur bola žaloba zamietnutá, čo predstavovalo zase úspech žalovanej v rozsahu 50 %. Podľa pomeru úspechu a neúspechu strán konania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Pri rozhodovaní o náhrade znalečného súd prvej inštancie potom vychádzal z úspechu jednotlivých strán v spore, aplikujúc i základných princípov . Podľa o výške znalečného malo byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, v časti o uložení povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu za stratu na zárobku za obdobie od 26. marca 2013 do 31. marca 2018 (I.), ako aj o uložení povinnosti vyplácať žalobcovi náhradu za stratu na zárobku od 1. apríla 2018 vo výške 172,35 eur mesačne, ako aj v časti náhrady trov konania a náhrady znalečného, navrhujúc zmenu rozsudku súdu prvej inštancie, zamietnutím žaloby v celom rozsahu. Žalovaná namietala predovšetkým porušenie jej práva na spravodlivý proces, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočné, nepresvedčivé a bez potrebnej argumentácie. Žalovaná namietala i nesprávne právne posúdenie veci, ako aj nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov. Kompetenciu na posudzovanie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť má len posudkový lekár sociálneho poistenia, preto znalecký posudok 2/2016 MUDr. J. Masaryka, znalca z odvetvia ortopédia, nemôže slúžiť ako podklad na stanovenie miery poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť. Uvedený znalec nemá ani kvalifikáciu k preskúmavaniu či psychické poruchy žalobcu súvisia s úrazom (ktoré boli u žalobcu diagnostikované až v roku 2013, teda štyri roky po nehode). Znalec si k posudku nepribral ani konzultanta z oblasti psychiatrie, napriek tomu sa vyjadroval ku skutočnosti, či psychické poruchy súvisia s úrazom a zohľadňoval ich pri stanovení celkovej miery poklesu pracovnej schopnosti. Pokladom pre súdne rozhodnutie mohol byť jedine posudok posudkového lekára sociálneho poistenia MUDr. E. I. zo 16. februára 2015 a MUDr. L. U. z 26. júna 2013, keď obidvaja lekári zhodne stanovili mieru poklesu schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca na 45 %, pričom za úraz bola žalobcovi priznaná 35 % miera poklesu a za iné zdravotné postihnutia, nesúvisiace s úrazom, bola žalobcovi miera poklesu zvýšená o 10 %. Súd prvej inštancie ale vychádzal zo znaleckého posudku MUDr. Masaryka č. 2/2016 z 30. júla 2016. Nezohľadnil pritom v rozsudku najmä časové súvislosti, keď žalobcovi priznal stratu na zárobku od 26. marca 2013, na základe posúdenia zdravotného stavu ortopédom vykonaným v roku 2016. Znalec nemohol hodnotiť zdravotný stav žalobcu ani mieru poklesu v roku 2013, keďže žalobcu vyšetroval a hodnotil v roku 2016. Miera poklesu sa vyvíjala a mení sa. Od 12. apríla 2013 bol žalobcovi odňatý invalidný dôchodok so záverom, že invalidita zanikla a nedošlo k zhoršeniu stavu po úraze pravej dolnej končatiny. Neskôr podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne o invalidite z 18. marca 2013, bola u neho miera poklesu určená na 40 %, čo zakladalo nárok na jednorazové vyrovnanie.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Argumentácia žalovanej ohľadne údajnej výlučnej právomoci Sociálnej poisťovne je mimo rámca právnej úpravy danej oblasti. Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva výlučné oprávnenie Sociálnej poisťovne podávať záväzné stanoviská súdu pre posúdenie dôsledkov úrazu do života občana. Bolo by to neprípustným zasahovaním štátnej inštitúcie do súdneho rozhodovania a nezávislého hodnotenia dôkazov. Rovnako nenáležitá bola argumentácia žalovanej ohľadne nemožnosti znalecky (odborne a nezávisle) preskúmavať mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Takéto posúdenie je v kompetencii znalca ( ). Žalovaná začala kompetenciu znalca rozporovať až po tom, čo sa oboznámila so závermi znaleckého posudku, ktoré nezodpovedajú jej predstavám. Závery znaleckého posudku odborne a logicky vyvrátili domnienky žalovanej, že žalobca nesplnil podmienky pre poberanie úrazovej renty titulom náhrady strany na zárobku. Závery znalca

sú presvedčivé, a to aj z pohľadu poškodenia zdravia, ktoré je v prevažujúcej miere ortopedického charakteru (45 % porucha funkcie pravého kolena). Súd prvej inštancie správne vyhodnotil znalecký posudok ako odborný dôkaz poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť a správne stanovil rozsah jej miery. Takýto znalecký dôkaz nie je pritom možné len paušálne spochybňovať, ako to robí žalovaná. Tá nepredložila znalecký posudok, ktorý by závery znaleckého posudku MUDr. J. Masaryka vyvracal. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalovanej, presvedčivo zdôvodnil svoje rozhodnutie vo veci, aj s prihliadnutím k žalovanou navrhnutým dôkazom. Nevykonanie výsluchu lekárky Sociálnej poisťovne bolo dôvodné, keďže by nemohlo zvrátiť závery znaleckého dokazovania a preto bolo nehospodárne. Nemožno to však považovať za vadu konania. V konaní pred súdom sa vykonávajú dôkazy, ktoré sú potrebné na rozhodnutie vo veci samej. Žalovaná nesprávne právne posúdenie veci bližším spôsobom nekonkretizuje. V posudzovanej veci takýto odvolací dôvod nebol namieste.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, v časti o náhrade trov konania a náhrady znalečného, navrhujúc jeho zmenu, priznaním žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci a zhodnotením skutkového stavu. Žalobca mal vo veci úspech vo výške 9.927,01 eur a neúspech 2.242,37 eur. Už z tohto pohľadu nie je možné uvažovať o pomere úspechu a neúspechu v rozsahu 50 % a 50 %. Pomer úspechu a neúspechu predstavoval 81,57 % k 18,43 % v prospech žalobcu. Okrem uvedeného bol žalobca plne úspešný aj pokiaľ ide o uloženie povinnosti žalovanej vyplácať mu náhradu za stratu na zárobku do budúcna. Má teda právo na náhradu trov konania minimálne vo výške 63,14 %. Vzhľadom k výroku II. rozsudku bol žalobca toho názoru, že jeho neúspech je len nepatrný a preto mu prislúcha nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Konanie vo veci samej je konaním o návrhu na náhradu škody s ublížením na zdraví, ktoré bolo spôsobené trestným činom poistenca žalovanej. Žalovaná nebola ochotná sa vo veci dohodnúť, napriek tomu, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola zrejmá už pred konečným rozhodnutím vo veci samej. Vplyvom dopravnej nehody sa žalobca dostal do ťaživej životnej situácie, ktorá sa zhoršila aj v dôsledku toho, že žalovaná odmietla vyplatiť náhradu za stratu na zárobku, ktorú mu nevypláca už viac ako päť rokov. Rozhodnutie o náhrade trov konania je preto v rozpore so zásadou spravodlivej ochrany práv podľa článku 2 a článku 3 .

5. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu, obhajujúc svoj postoj ako vychádzajúci z objektívnych záverov posudkových lekárov sociálneho poistenia, ktorí stanovili mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 35 % a za iné zdravotné postihnutia, nesúvisiace s úrazom, bola miera poklesu zvýšená o 10 %, spolu 45 %. Neboli zohľadnené ani časové súvislosti, vzhľadom na obdobie počiatku priznania straty na zárobku a dátum posúdenia zdravotného stavu súdnym znalcom.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej v plnom rozsahu sa pridržiaval svojho vyjadrenia k odvolaniu žalovanej. Pokiaľ sa žalovaná dovolávala vo veci objektívnych dôkazov, takýmto je v prvom rade znalecký posudok súdneho znalca MUDr. J. Masaryka, ktorého závery sú jednoznačné. Znalec ustálil celkovú mieru poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť na 55 %, z toho poruchu funkcie pravého kolena v rozsahu 45 % označil za jednoznačne súvisiacu s poraneniami vzniknutými pri dopravnej nehode. Akékoľvek delenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na tretiny, prípadne iné podiely, ako sa to snaží účelovo robiť žalovaná, len preto, aby žalobca za každú cenu nedosiahol hodnotu poklesu miery schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, potrebnú pre priznanie náhrady za stratu na zárobku, označil žalobca za nezákonné, skutkovo neopodstatnené a účelové.

7. Odvolací súd podľa ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie ( ), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti ( ), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), postupom bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

8. Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol.

10. Obrana žalovanej v spore spočívala v námietke, že kompetenciu na posudzovanie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť má výlučne posudkový lekár sociálneho poistenia, ktorá neprislúchala súdnemu znalcovi, pričom podkladom pre rozhodnutie súdu vo veci mohol byť výlučne posudok posudkového lekára sociálneho poistenia, ktorý stanovil túto mieru poklesu pracovnej spôsobilosti žalobcu len v rozsahu 35 %, ako súvisiacu s protiprávnou udalosťou.

11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania však dospel k správnemu záveru, konštatujúc unesenie dôkazného bremena žalobcom, preukázaním miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť viac ako 40 %. Konkrétne dospel k záveru o preukázanej miere poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť vo výške 45 %, ktorá jednoznačne vznikla v dôsledku dopravnej nehody (žalobca sa v spore domáhal náhrady za stratu na zárobku, pri výpočte ktorej vychádzal z miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 45 %).

12. Predovšetkým súd prvej inštancie správne konštatoval, že ustanovenie § 447 O. z. upravuje postup pri určovaní sumy náhrady škody na zdraví v dôsledku straty na zárobku, odkazom na predpisy o sociálnom poistení. Na určenie a posúdenie príslušnej náhrady, vrátane poklesu pracovnej schopnosti, nie je však v uvedenom smere daná kompetencia Sociálnej poisťovne, ktorá ma rozsah pôsobnosti vymedzený zákonom o sociálnom poistení (ZoSP). Pokles pracovnej schopnosti posudzuje posudkový lekár na účely posúdenia nároku na úrazové dávky, poskytované podľa zákona zo systému úrazového poistenia. V predmetnej veci však šlo o riešenie občianskoprávnych nárokov.

13. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti už porovnával náhradu za stratu na zárobku v práve sociálneho zabezpečenia a náhradu za stratu na zárobku v občianskom práve, pričom odlíšil pracovnú neschopnosť vyvolanú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ako udalostí, ktoré nie sú nevyhnutne následkom protiprávneho konania, ale predstavujú neželaný právny stav, na účel eliminácie ktorého zákonodarca zaviedol inštitút osobitnej zodpovednosti zamestnávateľa ( v znení neskorších predpisov). Pracovná neschopnosť spojená so stratou na zárobku podľa je však výsledkom ujmy spôsobenej na zdraví protiprávnym konaním škodcu a preto tu nejde o sociálnu udalosť, ale o ujmu na majetku poškodeného. Prioritným účelom odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania nie je ale plná kompenzácia vzniknutej ujmy. Sleduje sa tu primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu, nie však odškodnenie presne kvantifikovaného, protiprávnym konaním vyvolaného, majetkového znevýhodnenia poškodeného, spadajúceho do sféry základného práva podľa článku 20 ods. 1 (ústavný v znení neskorších predpisov). V prípade druhého komparovaného inštitútu podľa , sa uplatňuje princíp plnej náhrady skutočnej majetkovej škody. (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

14. V posudzovanej veci sa nejednalo o sociálnu udalosť, ale o ujmu na majetku poškodeného (náhrada škody na zdraví žalobcu). Preto odvolacia námietka žalovanej, poukazujúca na výlučnú kompetenciu posudkového lekára Sociálnej poisťovne na posudzovanie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, vo vzťahu k občianskoprávnemu nároku náhrady za stratu na zárobku, nebola dôvodná. Medzi stranami pritom bola spornou výška miery poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť, vyžadujúca odborné znalosti a teda nariadenie znaleckého dokazovania.

15. Vo veciach, ktoré patria do právomoci občianskoprávnych súdov, sú často potrebné odborné posúdenia skutočností, ktoré slúžia ako skutkový základ pre rozhodnutie vo veci samej. Preto ak rozhodnutie vo veci samej závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanovil súd po vypočutí účastníkov znalca ( č. v znení neskorších predpisov, účinného do 30. júna 2016, na základe ktorého ustanovenia, bol v posudzovanej veci dôvodne ustanovený súdny znalec).

16. Súd prvej inštancie správne rozhodol o nariadení znaleckého dokazovania, keďže na posúdenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť žalobcu boli potrebné odborné znalosti a vzhľadom na poškodenia zdravia žalobcu (obsiahnuté vo vymedzení skutku, z ktorého bol uznaný vinným poistenec žalovanej) bol ustanovený súdny znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie ortopédia (v konaní nebolo sporné, že žalobca pri dopravnej nehode utrpel úraz pravej dolnej končatiny). Znaleckým posudkom bola potom preukázaná celková miera poklesu schopnosti žalobcu vykonávať

zárobkovú činnosť v rozsahu 55 %, z toho 45 % predstavovala porucha funkcie pravého kolena (10 % ostatné ochorenia), ktorá (porucha) bola preukázaná aj odborným lekárskym posudkom predloženým žalovanou (odborný lekársky posudok z 26. júna 2013 vyhotovený MUDr. W. U., ktorý konštatoval stredne ťažké obmedzenie funkcie pravého kolena, ako aj lekárskym posudkom zo 16. februára 2015, vyhotoveného MUDr. J. I. ako stredne ťažká porucha funkcie pravého kolena).

17. Okrem poruchy funkcie pravého kolena (45 %), ktorá už sama o sebe preukazovala vznik nároku žalobcu na predmetnú náhradu za stratu na zárobku (a ktorá predpokladá mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť viac ako 40 %), súdny znalec opäť zhodne s lekárskymi posudkami MUDr. L. U. z 26. júna 2013 a MUDr. E. I. zo 16. februára 2015, konštatoval ako zdravotné postihnutie (obmedzenie) žalobcu aj stav po zlomenine tibie zhojené so skrátením a porušenou funkciou končatiny, ako jednoznačne súvisiace s autonehodou (súdny znalec na prvom mieste však stanovil poruchu funkcie pravého kolena). Zo znaleckého posudku (nálezová časť) vyplývalo, že zdravotné postihnutie spočívajúce v poruche funkcie pravého kolena, jednoznačne vzniklo pri dopravnej nehode dňa 27. januára 2009, ako i vyplývala tá skutočnosť, že poškodenie chrupky jabĺčka úrazom vedie k trvalej poruche funkcie kolena (prejavy ťažkostí spôsobených poruchou funkcie pravého kolena stredne ťažkého stupňa, boli opísané v obidvoch lekárskych posudkoch z roku 2013, 2015, ako aj podrobne preskúmané a vyhodnotené v znaleckom posudku z roku 2016). Odvolacia námietka žalovanej o nezohľadnení časových súvislostí v znaleckom posudku, vzhľadom na jeho vyhotovenie v roku 2016 (a nemožnosti hodnotenia zdravotného stavu žalobcu, ani miery poklesu pracovnej schopnosti, v roku 2013) nemohla preto obstáť. Súdny znalec podrobne v nálezovej časti znaleckého posudku vysvetlil príčinnú súvislosť medzi poruchou funkcie pravého kolena a úrazom, vrátane absolvovanej liečby žalobcu, na základe údajov v zdravotnej dokumentácii a vyšetrení. Táto porucha funkcie pravého kolena vyplývala už z lekárskych posudkov lekárov sociálneho poistenia (MUDr. L. U. a MUDr. E. I.), ktoré podľa názoru žalovanej mali byť podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie a obidva lekárske posudky sa týkali práve rozhodného obdobia (od roku 2013).

18. K argumentácii žalovanej, že miera poklesu pracovnej schopnosti sa u žalobcu vyvíjala a menila, je potrebné uviesť, že v dôsledku neuznania invalidity rozhodnutím Ústredia sociálnej poisťovne z 26. marca 2013, žalobca podal opravný prostriedok, na základe ktorého bola v konaní o opravnom prostriedku posudzovaná jeho invalidita posudkovým lekárom sociálneho poistenia MUDr. W. U., ktorý konštatoval mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 45 %, s dátumom vzniku invalidity 18. marca 2013.

19. S poukazom na vyššie uvedené žalovaná v spore nevyvrátila preukázané tvrdenia žalobcu o miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu viac ako 40 % (konkrétne 45 %).

20. Žalovaná nepreukázala ani svoje tvrdenie, že iné zdravotné postihnutia, pre ktoré bola žalobcovi miera poklesu zvýšená o 10 %, nesúviseli s úrazom. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že príčinou vzniku úzkostno depresívnej poruchy (konštatovanej ako iné zdravotné postihnutie aj v obidvoch lekárskych posudkoch predložených žalovanou), bol náhly vznik fyzickej a psychickej záťaže v dôsledku autonehody a obáv o výsledok liečby, i obáv z trvalých následkov poranení, vzniknutých pri dopravnej nehode (autonehoda bola označená za dominantnú príčinu a spúšťač uvedeného ochorenia). Zmiešaná úzkostne depresívna porucha stredne ťažkého stupňa bola dôvodom pre zvýšenie percentuálnej miery schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť aj v lekárskych posudkoch v roku 2013 ako i 2015, pričom jednotlivé percentuálne miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa nesčítavajú (mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť možno zvýšiť maximálne o 10 %, ak závažnosť ostatných zdravotných postihnutí ovplyvňuje tento pokles). Žalovaná nepreukázala, že zvýšenie percentuálnej miery o 10 %, v predložených lekárskych posudkoch, sa vzťahovalo na zmiešanú úzkostne depresívnu poruchu maximálne v rozsahu 5 % (rozhodujúce bolo posúdenie závažnosti ostatných zdravotných postihnutí a relevantnosť ich vplyvu na pokles miery schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ktorý nie je možné mechanicky deliť počtom zistených ostatných zdravotných postihnutí). Jednou z príčin chronického verterbrogénneho algického syndrómu bola pritom sekundárna skoliózia pri 2 cm skrátení pravej dolnej končatiny taktiež v dôsledku autonehody. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej, že súdny znalec k posudku nepribral konzultanta z oblasti psychiatria, resp. sa vyjadroval k psychickým poruchám a ich súvisu s úrazom, je potrebné uviesť, že súdny znalec stanovil ako rozhodujúcu príčinu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu žalobcu poruchu funkcie pravého kolena, už v dôsledku ktorej samotnej vznikol poškodenému (žalobcovi) nárok na úrazovú rentu (podľa

§ 88 ods. 1 ZoSP má poškodený nárok na úrazovú rentu v prípade, ak pokles pracovnej schopnosti predstavuje viac ako 40 %).

21. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil právne závery, ktoré náležite vysvetlil. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne aj právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. ). Rovnako uvedené právo neznamená ani to, aby strana konania bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp.zn. ). Odvolací súd sa preto nestotožnil s názorom žalovanej, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zasiahol do jej práva na spravodlivý proces.

22. Odvolací súd podľa rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej ako vecne správne potvrdil.

23. V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa na účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Ak súd prejednáva nárok na náhradu škody, ktorá je vymedzená jednotlivými zložkami práva na náhradu škody, treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu strán konania (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

24. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že pri rozhodovaní o náhrade trov prvoinštančného konania uvedeným spôsobom nepostupoval. Hoci správne rozlíšil prvý nárok uplatňovaný žalobcom (náhrada za stratu na zárobku za obdobie od 1. marca 2013 mesačne) a druhý nárok (vydanie neoprávnene započítanej náhrady za stratu na zárobku vo výške 2.242,37 eur), nesprávne posudzoval úspech a neúspech vo veci spôsobom, akoby šlo o jeden nárok.

25. Z dôvodu, že od správneho posúdenia pomeru úspechu a neúspechu strán konania záviselo aj rozhodnutie o náhrade znalečného, nesprávnosť rozhodnutia sa vzťahovala aj na závislý výrok (napadnutého rozhodnutia) o náhrade trov znalečného, voči žalobcovi a žalovanej. Vo vzťahu ku každému nároku osobitne je potrebné zvážiť, či úspech alebo neúspech mala strana konania v celom rozsahu, v pomernej alebo len nepatrnej časti (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Konania o čiastkových nárokoch na náhradu škody majú spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní.

26. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, preto nezodpovedalo vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia o náhrade trov. Postrádalo argumentačný základ, ozrejmujúci posúdenie pomeru úspechu a neúspechu strán konania, s ohľadom na kvalifikované rozlíšenie dvoch samostatných nárokov uplatňovaných žalobou.

27. Podľa odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania (IV.) a v časti o náhrade znalečného (V.), ako závislého výroku na rozhodnutí o náhrade trov konania.

28. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených právnych názorov odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením a preskúmateľným spôsobom odôvodniť rozhodnutie o náhrade trov konania, zohľadnením dvoch samostatných čiastkových nárokov uplatňovaných žalobou (náhrada za stratu na zárobku za obdobie od 26. marca 2013 mesačne a vydanie neoprávnene započítanej náhrady za stratu na zárobku vo výške 2.242,37 eur).

29. Svoj právny záver súd zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. , ).

30. Podľa ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

31. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.