Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/33/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a členiek senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Gizely Majerčák v spore žalobcu G. U., F. R. L. XX, zast. JUDr. Janou Firmentovou, advokátkou, Advokátska kancelária, Košice, Krivá 23, proti žalovaným 1) C. H., X) Q. H. K. X) C. H., všetkých trvale bytom L. XX, zast. JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou Advokátska kancelária, Košice, Štúrova 20, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku -429 z 15. 12. 2016 Okresného súdu Košice-okolie

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaným p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd") rozsudkom I. žalobu zamietol a II. priznal náhradu trov právneho zastúpenia právneho zástupcu žalovaných v 1. - 3. rade, vo výške 100 %.

2. V odôvodnení, o.i., uviedol, že pôvodne označená žalobkyňa podanou žalobou žiadala zaviazať žalovaných v 1. až 3. rade vypratať rodinný dom č. súp. XX, D. U. D.. Č.. XXX/X K. D. D..Č.. XXX/X Q.E. U. M. Č.. XXX L..Ú.. L. a tieto vypratané nehnuteľnosti jej odovzdať, že rozsudkom z 02. 06. 2010 súd zaviazal žalovaných na vypratanie rodinného domu, do 30-tich dní od pridelenia primeraného náhradného bytu, resp. domu, že uznesením krajského súdu z 27. 9. 2012 bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na skutočnosť, že v konaní nebol vypočutý žalovaný v 2. rade. Následne súd rozsudkom z 27. 6. 2014 žalobu zamietol a priznal náhradu trov právneho zast. žalovaných. Uznesením krajského súdu zo 6. 5. 2016 bol rozsudok zrušený a vec vrátená súdu na ďalšie konanie s poukazom na vyhodnotenie a posúdenie vlastníckych, resp. spoluvlastníckych vzťahov, ktoré predchádzali súčasnému právnemu stavu, keď je ako vlastník žalovanej nehnuteľnosti evidovaný na LV žalobca a to počnúc od momentu výstavby rodinného domu, zistiť aký právny vzťah, pokiaľ ide o jeho vlastníctvo svedčil právnym predchodcom žalovanej v 1. rade, a teda zistiť aký právny titul svedčí žalovaným na to, aby predmetný rodinný dom užívali, a to jednak z titulu, či už vlastníckych vzťahov patriacich ich právnym predchodcom, ktoré na nich neprešlo, resp. práva na bývanie, ktoré im svedčí. Súd konštatoval, že doplnil dokazovanie prednesmi zást. žalobcu, zást. žalovaných, oboznámil sa so svedeckými výpoveďami, výpoveďami strán sporu. Konštatoval, že žalobca zotrvával na svojich doposiaľ učinených výpovediach ako aj na podaniach jeho zást. s tým, že mali za to, že pozemok ako aj stavba na tomto pozemku boli výlučne vlastníctvom G. R., keďže už v spore pod sp. zn. súd konštatoval, že predmetný dom začala stavať G. R. v r. 1951 a mal tvoriť jej výlučné vlastníctvo, že jej neb. manžel Š. R. i napriek tomu, že boli v tom čase manželia, vzhľadom na svoj fyzický stav nemohol na dome vôbec pracovať a ani iným spôsobom sa na ňom nepodieľal, že bola to práve G. R., ktorá zabezpečovala stavbu rodinného domu

úplne sama, že Š. R. sa na stavbe rodinného domu nijako nepodieľal, čomu nasvedčoval aj fakt, že v čase pred realizáciou stavby rodinného domu, ale ani v čase samotnej realizácie stavby rodinného domu nežili Š. K. G. R. v spoločnej domácnosti, a to až do r. 1949, kedy sa Š. R. nasťahoval do rodinného domu postaveného G. R., pričom dovtedy žili manželia oddelene, každý z nich u svojich rodičov. Súd konštatoval, že predmetom konania bola žaloba pôvodne označenej žalobkyne T.J. U. na vypratanie nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. XXX L.. Ú.. L. a keďže v priebehu konania žalobkyňa zomrela, dedičom po nej na základe dedičského rozhodnutia č.10D/317/2009 sa stal G. U., ktorý zdedil nehnuteľnosť v celosti, a tento na podanej žalobe v plnom rozsahu zotrvával. Ďalej poukázal na to, že žalovaní v 1. až 3. rade, ktorí so žalobou nesúhlasili, mali za to, že predmetná nehnuteľnosť má patriť do dedičstva po neb. Š. R. - otcovi žalovanej v 1. rade. Z pripojeného LV č. XXX L.. Ú.. L. mal za zrejmé, že predmetom tohto konania je vypratanie nehnuteľností, ktoré sú vlastníctvom žalobcu, ktorý ich nadobudol titulom osvedčenia o dedičstva po svojej neb. matke T. U. v celosti, ktorú nehnuteľnosť nadobudli T.. U. a jej manžel C. U. titulom kúpnopredajnej zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice 13. 12. 1991 pod č. N 662/1991, kde ako predávajúca vystupovala G. R., rod. B.. T.. U. sa po smrti manžela C.. U. stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností v celosti. G.. R. sa na základe rozsudku stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX L.. Ú.. L.. Poukázal na to, že v tomto konaní zároveň prejudiciálne riešil otázku týkajúcu sa určenia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, a to z dôvodu podania žaloby žalovanou v 1. rade vedeného pod sp. zn. , ktorá sa týka určenia vlastníckeho práva, resp. určenia vypratávanej nehnuteľnosti do dedičstva. Zdôraznil, že v konaní vedenom pred OS Košice-vidiek pod sp. zn. , ktorým bolo určené vlastnícke právo pre matku žalovanej v 1. rade žalovaná v 1. rade nevystupovala ako účastníčka konania, i keď vzhľadom na skutočnosť, že v konaní vystupovala ako žalovaná v 11. rade T. U.Á., že popri nej v konaní mala vystupovať aj jej sestra C. H. (žalovaná v 1. rade). Zistil, že v rozsudku v konaní bolo konštatované, že predmetný dom začala stavať G. R. v r. 1951 a mal tvoriť jej výlučné vlastníctvo, pretože jej neb. manžel Š. R., i napriek tomu, že boli v tom čase manželia, vzhľadom na svoj fyzický stav sa nemohol podieľať na stavbe domu, nemohol pracovať, a ani nijakým iným spôsobom sa finančne podieľať, že bola to výlučne G. R., ktorá zabezpečovala stavbu rodinného domu sama. Z obsahu žalobného návrhu z tohto konania však zistil, že G. R. v samotnom žalobnom návrhu 31. 5. 1988 tvrdila, že vstúpila do užívania predmetných nehnuteľností ako právna nástupkyňa po svojom neb. manželovi Štefanovi Budaiovi, a spolu s ním si na predmetných nehnuteľnostiach postavila dom a to ešte počas jeho života, keďže manžel zomrel v r. 1951, že spolu užívali pokojne a nerušene nehnuteľnosť, a potom po r. 1951 ju užívala výlučne sama. Vyslúchnutý svedok W. B. , syn G., ktorá bola dcérou G. R., svojou výpoveďou súdu potvrdil, že súrodenci si medzi sebou pomáhali, že dom, ktorý je predmetom tohto konania bol postavený za života Š. R., že v tomto dome boli krstiny dcéry Š. R. K. G. R., že Š. R. býval v tomto dome až do 50-tych rokov, pokiaľ sa jeho zdravotný stav nezhoršil, kedy už potreboval celodennú opateru a vrátil sa späť do rodičovského domu, keďže jeho manželka G.A. R. mala dve deti, o ktoré sa musela starať sama, avšak Š. R. mal finančné prostriedky, jednak tie, ktoré dostal ako odškodné, ale mal aj pravidelný príjem, nakoľko pracoval v cukrovare, že spoločne G. K. Š. žili v spoločnej domácnosti v tomto dome, ktorý si postavili a výsledkom bola aj ďalšia dcéra C., ktorá sa narodila v r. 1949. Z evidenčného listu vojenskej invalidovne z Bratislavy súd zistil, že nebohý Š. R., nar. XX. XX.XXXX H. L. 20. 08. 1945 dostal zálohu na invalidnú rentu vo výške 1.500,- Kčs, 20. 10. 1945 zálohu na invalidnú rentu vo výške 1.500,- Kčs, 30. 01. 1946 dostal demobilizačný príspevok vo výške 4.000,- Kčs a 24. 08. 1948 mu bol vyplatený príspevok na vybavenie vo výške 6.700,- Kčs. Z výmeru Štátneho úradu pre vojnových poškodencov v Bratislave (č.l. 92) mal za zrejmé, že po poranení bol Š. R. priznaný invalidný dôchodok, ako aj príplatok k invalidnému dôchodku na manželku G., ktorá s ním žije v spoločnej domácnosti, na výživu ktorej je povinný prispievať a na každé nezaopatrené dieťa od 01. 01. 1946 vo výške 1.340,- Kčs s tým, že doplatok vo výške 11.700,- Kčs za čas od 01. 11. 1946 do 31. 12. 1947 mu mal byť poukázaný dodatočne. Z pracovného preukazu Š. R. taktiež zistil, že v období rokov 1947-1950 bol zamestnaný vo Vsl. cukrárskom a potravinárskom priemysle a neskôr v štátnej správe. Mal za nesporné, že dom, ktorý je predmetom tohto konania, bol postavený za trvania manželstva nebohej G.Á. R. a nebohého Š. R., že so stavbou domu sa započalo v r. 1947 na pozemku, ktorý nebol v tom čase majetkovo-právne vyporiadaný, avšak z výpovede svedka W. B., mal za zrejmé, že medzi súrodencami neb. Š. R. - B. K. G. došlo k dohode o vyporiadaní pozemku, na ktorom sa započalo s výstavbou domu s tým, že súrodenci ho prenechali práve Š. R., títo s tým súhlasili, keďže samotný Štefan si chcel na tomto pozemku postaviť dom, a to aj postavili spoločne, ktorá skutočnosť mu vyplynula aj zo zápisnice spísanej na notárstve s G. R. dňa 7. 3. 1974 (sp. zn. D 200/1974 č.l.8), v ktorej uviedla že namiesto zbúraného domu bol postavený nový dom B. R. a jeho manželkou. Mal za nepochybné, že v čase postavenia rodinného domu v r.1947 - 1948

platilo na Slovensku uhorské obyčajové právo (do účinnosti tzv. Stredného , t.j. do 1. 1. 1951 a od 1. 1. 1951 na území Slovenska platil - Stredný ) a od 1. 4. 1964 v znení zmien a noviel. Poukázal na to, že podľa uhorského obyčajového práva, majetkové manželské právo bolo osobitne upravené pre šľachticov, resp. bývalých šľachticov a tzv. honoraciorov a osobitne pre ostatných občanov, že stavovské rozdiely boli odstránené až nadobudnutím účinnosti 9. mája, a teda v tomto období platil pre bývalých šľachticov a honoraciorov v majetkovom manželskom práve systém oddelenosti majetkov, u ostatných občanov platil systém tzv. koakvizície. Obidva tieto systémy boli dispozitívnymi zákonnými systémami, ktoré platili len vtedy, ak manželia svoje majetkové vzťahy neupravili inak svadobnými zmluvami, a teda aj na Slovensku sa v manželskom práve upravovala slobodná vôľa a bolo len na manželoch, ako svoje majetko-právne vzťahy upravia. Manželia si mohli svoje majetkové pomery navzájom upravovať zmluvne celkom voľne podľa vlastného uváženia a vôle prostredníctvom svadobných zmlúv, a takisto aj vena. Osobitne bola upravená otázka spoločne nadobudnutého majetku počas manželstva. Rozdiel bol medzi šľachticmi a tzv. honoraciormi na jednej strane, kde za hlavného nadobúdateľa bol považovaný manžel a nešľachtickým ľuďom, na druhej strane, kde platila koakvizícia. V nej mal každý z manželov oddelený svoj výlučný majetok, kam patrilo všetko, čo každý z manželov nadobudol do uzavretia manželstva. Každá strana nakladala so svojím majetkom voľne, ako s tým, ktorý mala už pri uzatváraní manželstva. Počas trvania manželstva mal každý z manželov právo spravovať svoj osobitný majetok sám, poukazuje na to aj rozhodnutie NS ČSR č. RV/IV 518/32. „V prípade, ak sa manželia nedohodli, prislúcha každému z manželov správa a dispozičné právo nad vlastným voľným majetkom. Vedľa toho nemožno manželke odoprieť voľne dispozičné právo nad takými majetkovými predmetmi, ktoré či už ako čiastka koakvizície, alebo ako výsledok osobného hospodárenia alebo obchodného podnikania - boli so súhlasom manžela vydané do jej správy a do jej dispozičnej moci. Osobitný majetok sa teda odlišoval od spoločne nadobudnutého majetku - koakvizície. Koakvizícia, bol majetok nadobudnutý za skutočného spolužitia manželov, ktorý v nijakom ohľadne nemohol byť považovaný za osobitný, resp. výlučný majetok len jednej z manželských strán. Do koakvizície spadal majetok získaný prácou, úspory a všetko, čo tam patrilo podľa dohody manželov, majetok sa dostával do koakvizície jednaním jedného z manželov alebo spoločným jednaním oboch manželov alebo tretej osoby, patrili tam nielen aktíva, ale aj pasíva, takže nešlo len o vlastníctvo. Manželom u koakvizície patrilo vlastníctvo zvláštneho druhu, tzv. koakvizičné vlastníctvo, jednalo sa o spoluvlastníctvo ideálne, a nebolo možné po dobu trvania manželstva žiadať o jeho zrušenie, ani ho previesť na iného, alebo ho zabaviť. Toto ideálne právo bolo možné realizovať iba vtedy, keď došlo k rozdeleniu koakvizície. Spolu nadobudnutý majetok manželov bol tvorený vecami nadobudnutými zo skutočného spolužitia manželov, pri ktorých sa nedalo preukázať, že patria do osobitného majetku jedného z manželov. Predpokladom existencie koakvizície boli podmienky uzavretia platného alebo putatívneho manželstva, a spoločné hospodárenie a spolužitie manželov z vrstvy bývalých poddaných a mešťanov, koakvizícia predpokladala skutočné manželské spolužitie. Koakvizícia v podstate podľa bývalého uhorského obyčajového práva majetkové vzťahy manželov upravovala len pre prípad zániku manželstva. Počas trvania manželstva koakvízicia nemala vo svojej podstate žiaden význam, keďže neobmedzovala manželov k dispozičnej voľnosti. Manželské, majetkové právo u manželov, ktorí neboli ani šľachticmi ani honoraciormi, malo v obyčajovom práve na Slovensku zmiešanú povahu. Počas manželstva spočívalo na zásade oddelenosti majetkov manželov a po zániku manželstva malo do určitej miery povahu zjednotenia majetkov prejavujúcej sa v koakvizícii, presnejšie išlo o systém oddelenosti manželov s rozdelením hodnotového prírastku nadobudnutého počas manželského spolužitia, (Fajnor, Záturecký, a Nástin, súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, III. vydania Šamorín). Z uvedeného mal súd za zrejmé, že manželia R. nepatrili medzi šľachticov a nemali ani uzavretú manželskú zmluvu, a teda medzi sebou vytvorili spoločenstvo koakvizičné. Poukázal na to, že tento inštitút sa zakladá na domnienke, že manželia, ktorí nie sú šľachtici ani honoraciori, prispievajú počas manželstva spoločnou prácou k rozmnožovaniu svojho majetku, a tak, aby bol tento majetkový príspevok pri zaniknutí manželstva medzi nich i rozdelený. Taktiež mal za zrejmé, že koakvizícia dokiaľ manželstvo trvá, nemá žiaden význam, ak však manželstvo zanikne smrťou jednej strany alebo súdnym rozlúčením manželstva, môže každá manželská strana žiadať od druhej manželskej strany, resp. jej dedičov, aby jej vydala polovicu toho, čo jej prirástlo na majetku počas manželstva (Fajnor, Záturecký, str. 437). Uviedol, že je pravdou skutočnosť, ktorá bola v konaní tiež preukázaná, že spočiatku manželia žili oddelene, každý v rodičovskom dome u svojich rodičov, avšak z výsledkov vykonaného dokazovania mal tiež za zrejmé, že v r. 1948 až 1949 obaja manželia započali s výstavbou rodinného domu a, že práve v tomto dome, i keď nebol dokončený celkovo, sa narodila i žalovaná v 1. rade r. 1949, že predmetný majetok - rodinný dom bol nadobudnutý počas skutočného manželského spolužitia, tak ako to vyžadovalo koakvizičné právo, nakoľko v konaní nebolo

preukázané, že by manželia mali prerušené manželské spolužitie, že napokon v r. 1949 - 50 sa do tohto domu prisťahoval aj manžel G. R., čo potvrdila i samotná G. R.. Na námietku zást. žalobcov, že manželia nežili v tom čase a spoločne nehospodárili, že žili každý samostatne, uviedol, že nedošlo medzi nimi ku skutočného prerušeniu manželského spolužitia, že výsledkom toho, že manželia spoločne žili a pracovali, bola stavba rodinného domu, na ktorej sa podieľali obaja, či už prácou alebo vnosom majetkových hodnôt. To, že manželia Budaiovci spoločne žili, mu dokazovala i skutočnosť, že v r. 1949 sa im narodila žalovaná v 1. rade a taktiež rok predtým dieťa, ktoré im zomrelo. Urobil záver, že je možné vylúčiť skutočnosť, že mali prerušené spolunažívanie, že navyše v tom čase manželia sa mohli dohodnúť aj na zvolení miesta spolužitia a spoločného bývania, ktoré patrilo k právam manžela. Mal za zrejmé, že predmetný rodinný dom, ktorý mal byť postavený v r. 1947 - 48 stál v čase smrti neb. Š. R. a že sa v ňom narodila aj mladšia dcéra v r. 1949 - žalovaná v 1. rade C. H.. Poukázal na to, že vyššie odôvodnil i právny vzťah, pokiaľ ide o vlastníctvo Š. R., ktoré mu v tom čase svedčilo, resp. spoluvlastníctvo G. R. a jej manžela Š. R. po výstavbe rodinného domu, keďže v konaní bolo preukázané, že dom už stál, mal oporné múry a bola obývateľná jedna miestnosť, mal strechu, i keď nebol úplne dokončený, že spoločne v tomto dome obaja manželia už žili, a teda išlo o spoločné vlastníctvo. Uviedol, že Š. R. zomrel v r. 1951, t.j. za účinnosti Stredného mu vyplynulo, že ustanoveniami tohto zákona sa upravujú, pokiaľ nie je ustanovené inak, i právne pomery vzniknuté pred 1. januárom 1950, že do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším právom. Vychádzajúc z a , urobil záver, že zákonnými dedičmi sú v 1. skupine poručiteľove deti a pozostalý manžel, že v čase smrti Š. R. boli zákonnými dedičmi pozostalá manželka G. R. rod. B., T. U. A.. R. a žalovaná v 1. rade C. H., A.. R., že zákonné podiely dedičov v 1. skupine boli rovnaké, že dňom 1. 1. 1950 nadobudol účinnosť o rodinnom práve, z ktorého vyplýva, že imanie, ktoré nadobudne ktorýkoľvek z manželov v čase trvania manželstva, vyjmúc to, čo nadobudol dedičstvom alebo darom, a to čo slúži jeho osobným potrebám, alebo výkonu jeho povolania, tvorí jeho získaný majetok, že získané majetky obidvoch manželov sú majetkom ich spoločným a tvorí ich zákonné majetkové spoločnosti. Urobil záver, že žalovaná v 1. rade nehnuteľnosť užíva od svojho narodenia, že po uzavretí manželstva vykonali rôzne opravy a údržby domu, vykonali i ďalšie investície, že v tomto dome sa narodili aj ich deti - žalovaní v 2. a 3. rade, nikto ich v užívaní neobmedzoval a nebránil im. Na námietky zást. žalobcu, že Š. R. sa nepodieľal na stavbe rodinného domu práve z dôvodu, že nežili v čase výstavby rodinného domu v spoločnej domácnosti, keďže žili oddelene, každý z nich u svojich rodičov a to až do r. 1949, súd uviedol, že práve výsluchom svedka B. bolo zistené, že je pravdou, že spočiatku každý z nich žil samostatne u svojich rodičov, avšak tento svedok potvrdil, že Š. R. mal záujem postaviť si pre svoju rodinu dom na svojom pozemku, ktorý bol pôvodne vo vlastníctve jeho matky, na ktorom rozdelení, resp. prenechaní do jeho vlastníctva sa dohodli súrodenci, že na stavbe tohto domu pomáhali aj ostatní z rodiny a podieľali sa nielen finančne, ale najmä prácou. I keď súd nepopieral skutočnosť, že do stavby rodinného domu mohla vložiť finančné prostriedky i G. R., avšak až po smrti neb. Š. R., nakoľko dovtedy G.. R. nebola zamestnaná, nikde nepracovala, keďže bola v domácnosti a starala sa o maloleté deti. Na ďalšiu námietku zást. žalobcu, že žalovaná v 1. rade bola v r. 1974 účastníčkou dedičského konania po neb. Š. R. (sp. zn. D 200/74), v ktorom nijakým spôsobom nenamietala skutočnosti, že by nehnuteľnosti

- dom mal byť predmetom prejednania dedičstva, i keď už v tom čase stál, že v dome žila sama, uviedol, že predmetom dedenia nebol domový majetok ani pozemok pod domom, len poľnohospodárska pôda, ktorú zdedila T. U., A.. R. a ďalšie podklady - výpisy z pznkvl., resp. LV, neboli v tom čase založené, keďže nemohli byť predmetom prejednania. Poukázal aj na to, že o skutočnosti, že Š. R. a neb. G. R. začali spoločne stavať tento dom, svedčí i prehlásenie (č.l. 331) Q. N., ktorá prehlásila, že v r. 1948 zapožičala Š. R. 50.000,- Kčs na stavbu „rodinného domku“. Na základe vykonaného dokazovania žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa a žalovaným v 1. - 3. rade priznal náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorých výške rozhodne v súlade s samostatným uznesením.

3. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov uvedených v , a , t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

4. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu uvedenému v (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), poukázal na účel odôvodnenia rozhodnutia súdu v zmysle a práva účastníka a na úplné a výstižné zdôvodnenie rozhodnutia, vychádzajúc z . Vytýkal súdu, že sa nevysporiadal so skutočnosťami rozhodujúcimi pre vydanie riadneho rozhodnutia vo veci a že sa v podstate iba nekriticky stotožnil s tvrdeniami žalovaných, ktoré nedostatočne odôvodnil a to najmä v prípade ods. 18. odôvodnenia rozsudku (jeho znenie citoval). V prvom rade poukázal na obsah zápisnice spísanej na Štátnom notárske Košice- vidiek 7. 3. 1974 v dedičskej veci po Š. R.K.B.O. ako poručiteľovi (sp. zn. D 200/1974, č.l. 88), pri ktorej bola prítomná ako dedička zo zákona aj G. R., rod. B. a namietal, že žiadna z uvedených skutočností, ktoré súd konštatuje ako jednoznačný fakt nevyplynula, pričom nevidel súvislosť medzi prejednávanou vecou v tomto konaní, či na bližšie nešpecifikovanom pozemku „namiesto zbúraného domu“ bol postavený nový dom B. R. a jeho manželkou. Poukázal na to, že súd zrejme evidentne vychádzal zo zápisnice, ktorá neobsahovala skutočnosti, na ktoré sa v odôvodnení odvoláva a bez ďalšieho aj z výpovede svedka B.. W. B. (citujúc sčasti z odôvodnenia rozhodnutia obsahujúceho výpoveď uvedeného svedka a závery, ktoré z toho súdu vyplynuli). Ďalej citujúc sčasti z odôvodnenia - bodu 27. rozhodnutia vo vzťahu k výpovedi svedka W. B., poukázal na to, že uvedený svedok mal v čase ním opisovaných skutočností maximálne dva roky, v dôsledku čoho nemohol ani tvrdené okolnosti vnímať tak, ako jeho výpoveď bola považovaná za hodnoverný a smerodajný pohľad pre rozhodnutie v tomto konaní. Namietal, že súd pri svojom rozhodnutí vzal do úvahy skutočnosti, ktoré mali vyplynúť z výpovede W. B., napriek tomu, že boli v zjavnom rozpore so závermi, ku ktorým dospel súd v konaní , v ktorom bolo rozsudkom z 15. 6. 1990 právoplatne rozhodnuté o tom, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti je Mária Budaiová na základe rozsiahleho dokazovania vykonaného najmä svedeckými výpoveďami, ktorí mali informácie o okolnostiach týkajúcich sa tak nadobudnutia pozemkov, ako aj stavby rodinného domu, ktoré sú predmetom tohto konania a neprihliadol na to, že v predmetnom konaní bolo nepochybne preukázané, že Š. R. sa na stavbe rodinného domu žiadnym spôsobom nepodieľal a to tak fyzickou prácou, ako ani finančne. Vytýkal súdu, že nevzal do úvahy a že sa ani nijako nevysporiadal s výpoveďami účastníkov, svedkov, resp. s ostatnými dôkazmi predloženými vo vykonaných konaniach, ktoré boli vedené na Okresnom súde Košice-okolie pod sp. zn. a , na ktoré žalobca vo svojich podaniach opakovane poukazoval. Z uvedeného mu nepochybne vyplynulo, že G. R., nar. XX. XX. XXXX celú stavbu rodinného domu nielen zabezpečovala, ale aj financovala. Vytýkal súdu, že nevykonal dokazovanie nevyhnutné pre prijatie jednoznačného záveru o tom, či nehnuteľnosť, resp. časť bola nadobudnutá, resp. postavená počas trvania manželstva G. R. K. Š. R. a v nadväznosti na uvedené, či na nehnuteľnosť

- rodinný dom aj v prípade, ak by bola postavená za trvania manželstva, bolo možné nazerať, ako na ich spolu nadobudnutý majetok. Ďalej opakoval skutočnosti uvádzané pred súdom prvej inštancie v súvislosti s financovaním stavby rodinného domu, že Š. R. so stavbou rodinného domu vzhľadom na svoj zdravotný stav a nedostatočnú finančnú situáciu nesúhlasil. Poukázal na skutočnosti, ktoré jednoznačne vyplynuli z ním predložených dôkazov, ktoré zhrnul vo vyjadrení z 25. 11. 2016 . Vytýkal súdu, že ich pri vyslovení jednoznačného záveru o finančnom spoločenstve manželov R. nebral do úvahy a nevysporiadal sa so skutočnosťou, že G. R., rod. B., nar. XX. X. XXXX v zápisnici v konaní pred Okresným súdom Košice - okolie o určenie vlastníckeho práva vypovedala a z jej výpovede vyplynulo, že rodinný dom začala stavať v r. 1947, že ho stavala ona sama, výlučne na základe svojho vlastného rozhodnutia, pretože manžel bol vojnový invalid, nemal nohu a že dom vôbec stavať nechcel, že po celú dobu jej manžel býval u svojich rodičov a ona u svojich rodičov v rodine B. priamo v Kalši a že napokon v čase, keď už bola jedna izba v dome obývateľná, prisťahoval sa ku nej a ona s tým súhlasila, kde sa im v roku 1949 aj narodila dcéra C.. Z uvedenej zápisnice zároveň vyplynulo, že staršia dcéra G.. R. sa narodila počas vojny, že jej manžel žil u svojich rodičov a ona žila s ich spoločnou dcérou v dome jej rodičov, že po túto dobu neviedli spoločnú domácnosť, že spolu začali bývať až vtedy, keď sa nasťahoval do ich domu v r. 1949 a na otázku, či jej manžel dával peniaze, ktoré dostával, uviedla, že žil u svojej matky a tieto peniaze od neho brala ona. Žalobca opakoval, že Š. R. bol proti realizácii stavby, že to mu vyplynulo aj z osvedčenia, vyhlásenia G. R., nar. XX. X. XXXX, obsiahnutého v notárskej zápisnici N 25/2005 z 8. 3. 2005 pred notárkou JUDr. Alenou Ondrušekovou. Ďalej citoval sčasti z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice- vidiek sp. zn. z 15. 6. 1990 a poukázal na závery súdu, ktoré mu vyplynuli z výsluchov účastníkov a svedkov a z listín, že súd dospel k rozhodnutiu, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti je G. R.. Tvrdil, že vo vzťahu k majetku k rodinnému domu, nie je možné uplatňovať inštitút koakvizície, pretože spolužitie manželov R. bolo od r. 1947 do roku 1949 nepochybne prerušené, že manželia žili oddelene a nehospodárili spolu. Opakovane vytýkal súdu, že sa nevysporiadal s tým, že súd v konaní o určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti už raz právoplatne rozhodol rozsudkom - 22 z 15. 6. 1990. Tvrdil, že rozsudok

mal zaväzovať aj žalovanú v 1. rade ako právnu nástupkyňu G. R., A.. B., ktorá v prípade, ak mala za to, že bola v predmetom v konaní opomenutá ako účastníčka predmetného konania, mohla a mala využiť riadne, resp. aj mimoriadne opravné prostriedky. Poukázal na to, že G. R., A.. B., ktorá bola výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, a to aj v prípade, že by predmetná stavba patrila pred r. 1951 do vlastníctva oboch manželov, keďže predmetný rodinný dom nerušene užívala s vedomím, že je výlučnou vlastníčkou, v dôsledku toho nadobudla tento rodinný dom vydržaním a to najneskôr 20. 2. 1961. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), opätovne vytýkal súdu, že zobral pri rozhodovaní do úvahy iba výpoveď svedka B.. W.. B., pričom opakoval námietky, ktoré vo vzťahu k tomuto svedkovi uviedol v odvolaní pri odvolacom dôvode podľa K odvolaciemu dôvodu podľa , opätovne vytýkal súdu nesprávne zistený skutkový stav a jeho nesprávny záver, že manželia R. medzi sebou vytvorili kvoakvizičné spoločenstvo. Navrhol žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trovy odvolacieho konania vo výške 100 %, príp. rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania ( ) na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z , a rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa , , lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na dôvody ktoré odkazuje na čom nič nemení ani odvolanie žalobcu, ktorý v podstate iba opakuje skutočnosti uvádzané už pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd v odôvodnení rozsudku riadne a presvedčivo vysporiadal.

6. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody uvedené v , a t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Aj keď výslovne neuviedol odvolací dôvod podľa , skutočnosti uvedené v odvolaní podľa ich obsahu bolo potrebné podradiť aj pod tento odvolací dôvod, t.j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávna aplikácia správneho právneho predpisu).

7. Ani jeden z vyššie uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

8. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu uvedenému v t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalobca v odvolaní namieta nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenia. Vytýka súdu neúplné a nevýstižné zdôvodnenie rozhodnutia, že sa nevysporiadal so skutočnosťami rozhodujúcimi pre vydanie riadneho rozhodnutia vo veci, že sa iba nekriticky stotožnil s tvrdeniami žalovaných, ktoré nedostatočne odôvodnil. Poukázal na dôvody rozhodnutia, vyhodnotenie skutkového stavu a právny záver súdu, s ktorým nesúhlasil, tvrdil, že nedostatočne vyhodnotil dôkazy, vrátane záverov uvedených v rozhodnutí z 15. 6. 1997.

9. Uvedené výhrady žalobcu sú neodôvodnené.

10. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, aké prostriedky procesného obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nie je arbitrárne ani nepreskúmateľné a zodpovedá všetkým kritériám uvádzaným v

12. Súd v odôvodnení rozsudku jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a aké dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, pričom jeho rozhodnutie je presvedčivé a nemožno mu vytknúť arbitrárnosť.

13. Súd v odôvodnení rozsudku vychádzal komplexne z vykonaného dokazovania, pričom vyhodnotil všetky podstatné dôkazy v prejednávanom spore potrebné pre správne rozhodnutie vo veci samej. Žalobca vytýkal súdu predovšetkým, že sa nevysporiadal s dôvodmi rozhodnutia Okresného súdu Košice - vidiek, ktorý rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. rozsudkom z 15. 6. 1990, v ktorom vykonal dokazovanie vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva právnej predchodkyne strán sporu

- G. R., ktorej určil výlučné vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti.

14. Predovšetkým je potrebné vziať na zreteľ tú skutočnosť, na ktorú súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia aj poukázal, že v konaní , ktorým bolo určené vlastnícke právo pre matku žalovanej v 1. rade, žalovaná v 1. rade nebola účastníčkou konania , že v konaní bola účastníčkou konania v procesnom postavení žalovanej v 11. rade T. U. - sestra žalovanej v 1. rade (pôvodná žalobkyňa v prejednávanej veci), že tak popri nej mala v konaní vystupovať aj C. H. - žalovaná v 1. rade. Z uvedených dôvodov, skutkové a právne závery Okresného súdu Košice - okolie vyslovené v konaní , ku ktorým sa, o.i., žalovaná nemala ani možnosť vyjadriť a namietať ich, nemajú všeobecnú záväznosť a uvedené rozhodnutie predstavuje len rozhodnutie, ktorým bola rozriešená sporná otázka len vo vzťahu k účastníkom konania , ktorých okruh bol odlišný ako v prejednávanej veci. Z dôvodu, že účastníčkou konania nebola žalovaná v 1. rade, čo je nepochybné, závery vyvodené rozsudkom v konaní , nemajú za následok záväznosť voči nej a násl, ani voči žalovaným v 2. a 3. rade (deťom žalovanej v 1. rade), ktoré rozhodnutie, o.i., nebolo predmetom odvolacieho prieskumu vo veci samej.

15. Na podporu vyššie uvedeného záveru, odvolací súd poukazuje na judikatúru (R 65/1972, str. 241 ods. 2), ktorá sa zjednotila na tom, že aj keď sa výrokom súdu určuje, že žalobca je vlastníkom určitej nehnuteľnosti, nemá tento rozsudok všeobecnú záväznosť, ale predstavuje rozhodnutie, ktorým bola sporná otázka rozriešená len vo vzťahu k účastníkom konania.

16. Je potrebné poukázať aj na súdnu prax, podľa ktorej súd nepochybí, ak predbežne posúdil otázku vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti a dospel k inému záveru, než odráža zápis v katastri nehnuteľností, že rozhodnutie katastrálneho úradu, ktorým bol zapísaný vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nie je rozhodnutím správneho orgánu o vlastníckom práve.

17. K výhrade žalobcu o nesprávnom vyhodnotení výpovede svedka W. B., ktorý mal mať v čase ním opisovaných skutočností maximálne 2 roky a že nemohol ním tvrdené okolností vnímať tak, aby jeho výpoveď bola považovaná za hodnoverný a smerodajný podklad pre rozhodnutie v tomto konaní, je potrebné uviesť, že jeho výpoveď nasvedčuje tomu, že tomuto svedkovi mohli byť známe pomery manželov R. a vedel o nich od svojich blízkych príbuzných, s ktorými žil a ktorí tieto pomery poznali, že súd jeho výpoveď podporne mohol použiť a to v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi. Je predovšetkým potrebné poukázať na to, že pri vyhodnotení dôkazov súd nevychádzal iba z výsluchu tohto svedka, ale všetky vykonané dôkazy posúdil komplexne. Okrem výsluchu strán sporu, svedka, vychádzal aj z predložených listinných dôkazov, najmä z evidenčného listu vojenskej invalidovne z Bratislavy, z ktorého zistil, že nebohý Š. R., nar. XX. XX. XXXX H. L. 20. 8. 1945 dostal zálohu na invalidnú rentu vo výške 1.500,- Kčs, 20. 10. 1945 zálohu na invalidnú rentu vo výške 1.500,- Kčs, 30. 1. 1946 dostal demobilizačný príspevok vo výške 4.000,- Kčs a 24. 8. 1948 mu bol vyplatený príspevok na vybavenie vo výške 6.700,- Kčs. Z výmeru Štátneho úradu pre vojnových poškodencov v Bratislave (č.l. 92) mal za zrejmé, že po poranení bol Š. R. priznaný invalidný dôchodok, ako aj príplatok k invalidnému dôchodku na manželku G., ktorá s ním žije v spoločnej domácnosti, na výživu ktorej je povinný prispievať a na každé nezaopatrené dieťa od 1. 1. 1946 vo výške 1.340,- Kčs s tým, že doplatok vo výške 11.700,- Kčs za čas od 1. 11. 1946 do 31. 12. 1947 mu mal byť poukázaný dodatočne. Z pracovného preukazu Š. R. taktiež zistil, že v období rokov 1947 - 1950 bol zamestnaný vo Vsl. cukrárskom a potravinárskom priemysle a neskôr v štátnej správe. Tieto list. dôkazy svedčia o tom, že Š.. R. mal k dispozícii finančné prostriedky na výstavbu domu a osvedčujú skutočnosť, že poberal príplatok k invalidnému dôchodku na manželku G., ktorá s ním žila v spoločnej domácnosti. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu, že narodenie dieťaťa - žalovanej v 1. rade v r. 1949 nenasvedčuje tomu, že manželia R. prerušili manželské

spolužitie a že spoločne nehospodárili v čase výstavby rodinného domu, že z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že predmetný rodinný dom bol nadobudnutý počas skutočného manželského spolužitia. Súdu preto nemožno vytknúť nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k vykonaným dôkazom a k ich vyhodnoteniu.

18. Okrem toho, dôkazná povinnosť- dôkazné bremeno o tom, že nedošlo medzi manželmi R. ku koakvizícii spoločne nadobudnutého majetku, že rodinný dom doň nepatril, resp., že manželské spolužitie bolo v rozhodnom období prerušené, zaťažuje žalobcu a nie je na strane žalovaných preukazovať, že ku koakvizícii došlo, lebo táto sa predpokladá, pokiaľ nie je preukázaný opak. V predmetnom spore bolo povinnosťou žalobcu, resp. pôvodnej žalobkyne, bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že medzi manželmi neb. G. R.O. K. Š.O. R.O. nedošlo ku koakvizícii, k spoločnému vlastníctvu realizovanej stavby rodinného domu, že ich spolužitie bolo od r.1947 do 1949 nepochybne prerušené, že manželia žili oddelene a nehospodárili spolu. Žalobca však v konaní pred súdom neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tejto skutočnosti.

19. K správnym dôvodov uvedeným v rozhodnutí súdu je potrebné dodať, aby bolo vôbec možné pri koakvizícii, resp. o koakvizičnom nároku hovoriť, museli tu existovať základné predpoklady koakvizície, v prvom rade to bolo platné alebo aspoň putatívne manželstvo uzatvorené medzi nešľachticmi, príp. rovnaké majetkovoprávne účinky zakladá manželská zmluva medzi bývalými šľachticmi, či bývalými honoraciormi upravujúca, či skôr zakotvujúca koakvizíciu ako nimi zvolený manželský majetkový režim a druhým predpokladom bolo skutočné spolužitie manželov, v reálnom živote predstavujúce spoločné hospodárenie manželov a zdieľanie spoločnej domácnosti.

20. V prípade pochybností, či majetok zaradiť medzi osobitný alebo koakvizičný, platila domnienka v prospech spolunadobudnutého majetku, ak bol nadobudnutý v čase trvania manželského zväzku. Vyvrátiť by ju bolo možné iba dôkazom, že určitý predmet spĺňa status osobitného majetku („o imaní, ktoré bolo počas manželstva nadobudnuté odplatne, platí zákonná domnienka, že to je imanie spolunadobudnuté - koakvizícia; kto tvrdí opak, musí ho dokázať“ (Kúria, č. 4946/1903).

21. V neposlednom rade samotná právna predchodkyňa strán sporu G. R. v žalobe v konaní , na ktorú práve odkazuje žalobca o určenie vlastníckeho práva, o.i., uviedla, že spolu so svojím, už teraz nebohým manželom si postavila na predmetných nehnuteľnostiach dom a to ešte počas jeho života, že ho konkrétne ona spolu so svojím manželom užívali pokojne a nerušene najprv spolu a potom po roku 1951 už výlučne ona sama, svedčí o vzniku koakvizície, o majetkovom spoločenstve manželov.

22. Odvolací súd nezistil, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že je naplnený odvolací dôvod podľa

23. Iná vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami alebo posúdenie predbežnej otázky rozporu s existujúcim rozhodnutím príslušným orgánom).

24. Odvolací dôvod podľa , sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,

ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ( ).

25. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z

26. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

27. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo a výstižne vyrovnal.

28. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu, že medzi manželmi R. medzi Máriou a Štefanom R. nedošlo k skutočnému prerušeniu manželského spolužitia, že výsledkom toho, že manželia spolu žijú a pracovali bola stavba rodinného domu, na ktorej sa podieľali obaja, či už prácou alebo množstvom majetkových hodnôt a to, že manželia Budaiovci spoločne žili, dokázala aj skutočnosť, že v r. 1949 sa im narodila žalovaná v 1. rade a taktiež rok predtým dieťa, ktoré im zomrelo a teda je možné vylúčiť skutočnosti, že mali prerušené spolunažívanie. Odvolací súd sa preto stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že v čase smrti Š. R. boli zákonnými dedičmi pozostalá manželka G. R. A.. B., T. U., rod. Budaiová, žalovaná v 1. rade C. H., A.. R., že zákonné podiely dedičov v prvej skupine boli rovnaké, že žalovaná v 1. rade nehnuteľnosť užíva od svojho narodenia a po uzavretí manželstva boli na nehnuteľnosti vykonané rôzne opravy a údržba domu, ako aj to, že sa vykonali ďalšie investície, v tomto dome sa narodili aj ich deti, žalovaní v 2. a 3. rade a že ich užívanie k uvedenému rodinnému domu nikto neobmedzoval a nebránil im. Odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 27. a 28., ktorým súd prvej inštancie riadne vysvetlil výhrady žalobcu uvedené v jeho odvolaní. Skutočnosť, že Š. R. a G. R. začali spoločne stavať tento dom svedčilo i prehlásenie (č.l. 331) Q. N., ktorá prehlásila, že v r. 1948 zapožičala Š. R.O. 50.000,- Kčs na stavbu rod. domu.

29. Pokiaľ ide o podieľanie sa na stavbe rodinného domu, ako aj vytknuté skutočnosti, že žalovaná v 1. rade bola v r. 1974 účastníčkou dedičského konania po neb. Š. R.O. (sp. zn. ), v ktorom nijakým spôsobom nenamietala skutočnosti, že by nehnuteľnosť - dom mal byť predmetom prejedania dedičstva, i keď už v tom čas stál na tejto nehnuteľnosti, sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu, že predmetom dedenia nebol domový majetok, ani pozemok pod domom, len poľnohospodárska pôda, ktorú zdedila T. U., rod. R.O..

30. K dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu, je potrebné dodať, že žalobca sa svojho nároku na vypratanie predmetného rodinného domu domáha podľa § 126 ods. 1 Obč. zák.

31. Podľa § 126 ods. 1 Obč. zák. (ochrana vlastníckeho práva) vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

32. Pre úspešnosť takejto žaloby je potrebné splnenie predpokladov, t.j., že vec je v držbe inej osoby, odlišnej od vlastníka a tento ju nie je ochotný vydať, že držba veci inou osobu je neoprávnená a že žalobu podal vlastník (spoluvlastník), prípadne iný oprávnený držiteľ.

33. V prejednávanom spore žalovaní spochybnili vlastnícke právo žalobcu, ktoré sa odvodzuje od vlastníckeho práva jeho právnych predchodcov, na ktorých malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva prvotne od ich právnej predchodkyne G. R., U.. XX. X. XXXX , a to na základe výstavby rod. domu, ktorý nemal tvoriť spoločný majetok - koakvizíciu medzi manželmi R.. V prejednávanom spore žalobca nepreukázal rozhodnú skutočnosť, že medzi jeho právnymi predchodcami G. R. a Štefanom R.N.O. nedošlo počas ich manželstva k nadobudnutiu rodinného domu jeho výstavbou do ich spoločného vlastníctva, že nedošlo ku koakvizícii. Z uvedeného dôvodu sú spochybnené aj ďalšie prevody vlastníckeho práva k rod. domu, či už na základe uzavretých zmlúv alebo dedičských konaní, ktoré nasledovali po smrti Š.. R.. Súd v prejedávanom spore môže ako predbežnú otázku posúdiť aj vlastnícke vzťahy, resp. úkony, ktoré nadobudnutiu vlastníckeho práva predmetnej nehnuteľnosti predchádzali a v tom dôsledku aj splnenie základnej podmienky poskytnutia ochrany vlastníckeho práva vlastníkovi proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Bolo tak spochybnené vlastnícke právo žalobcu predmetnej nehnuteľnosti.

34. Nebola splnená ani ďalšia podmienka úspešného uplatnenia žaloby na vypratanie nehnuteľnosti podľa § 126 ods. 1 Obč. zák., t. j., že držba veci inou osobou (t.j. žalovanými v 1. - 3. rade) je neoprávnená. Žalovaná v 1. rade obýva predmetný rod. dom od svojho narodenia, temer 70 rokov a žalovaní v 2. a 3. rade - jej deti rovnako od svojho narodenia, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania. Žalovaná v 1. rade sa v predmetnom rod. dome narodila ako právna nástupkyňa po svojom otcovi Š. R.O. a napokon aj matke G. R., je ich dcérou, užívala predmetný dom nerušene až do podania žaloby, nikto ju v jeho užívaní neobmedzoval a nebránil jej v tom. Predmetná nehnuteľnosť slúži na zabezpečenie bývania žalovaných v 1. až 3. rade, dom obývajú dlhodobo a neprerušene od svojho narodenia až doposiaľ.

35. Je potrebné vziať na zreteľ aj to, že vypratanie žalovaných v 1. až 3. rade by bolo aj v rozpore s § 3 Obč. zák., proti dobrým mravom. Aplikácia ust. § 3 Obč. zák. pri posúdení nároku na vypratanie nehnuteľnosti pre rozpor s dobrými mravmi pripadá výnimočne do úvahy, ak výkon práv na ochranu vlastníctva vážne poškodí užívateľa veci, bez toho, aby vlastníkovi priniesol zodpovedajúci prospech a vyhovenie žalobe by sa dotýkalo osobitne významného záujmu žalovaného (spravidla ide o zabezpečenie bývania).

36. Podľa § 3 ods. 1 Obč. zák. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

37. Pre aplikačnú prax je osobitne významné, že súd má povinnosť zaoberať sa skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie, či určité konanie nevykazuje znaky konania v rozpore s dobrými mravmi. V prípade rozporu s dobrými mravmi, ide o také správanie, ktoré odporuje takým pravidlám správania, ktoré nemajú povahu právnych noriem a ktoré zákonodarca urobil podporným zdrojom pre určenie pravidiel žiaduceho správania. Dôsledkom porušenia dobrých mravov je to, že v konkrétnej veci v danom mieste a čase súd odoprie výkon práva.

38. Súdna prax sa zjednotila na tom, že skutočnosť, že výkon vlastníckeho práva realizovaný žalobou na vypratanie bytu (alebo nehnuteľnosti slúžiacej na bývanie) je uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, sa podľa okolností daného prípadu prejaví buď určením dlhšej ako zákonnej lehoty na vypratanie, viazaním vypratania na poskytnutie prístrešku, či iného druhu bytovej náhrady, alebo aj zamietnutím žaloby (Stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR zo 14. 4. 2009 k výkladu ust. § 3 ods. 1 a § 126 ods. 1 Obč. zák.).

39. V prejednávanom spore by, o.i. vypratanie predmetného rodinného domu slúžiaceho na bytové účely žalovaných, oproti poskytnutiu ochrany vlastníckeho práva žalobcovi, ktoré bolo pred súdom spochybnené, bolo v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Obč. zák. Bolo by v rozpore s cit. ust. vypratať žalovaných, ktorí od svojho narodenia, až do podania žaloby nikým nerušení užívajú tento dom za účelom zabezpečenia svojich bytových potrieb, v prípade žalovanej v 1. rade, ktorá ho obýva 70 rokov, v ktorom prežila značnú časť svojho života, pre ktorú by zmena prostredia bola veľmi traumatizujúca.

Nevyhovením žalobe žalobcovi pritom nevznikne neprimeraná ujma, keďže doposiaľ mu k rod. domu svedčí vlastnícke právo.

40. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s

42. Žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní, preto im bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

43. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).