Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_19Co-143-2019.pdf
PDF · 79.01 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/143/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu M. H. s.r.o., M. XX XXX XXX, so sídlom D. XX, Y., zastúpeného G.. G. J., advokátom so sídlom D. XX, Y., proti žalovanej N. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. H. XXXX/X, P. D. nad J., zastúpenej advokátskou kanceláriou AK-U. s.r.o., M. XX XXX XXX, so sídlom L. 1, P. D. nad J., o zaplatenie 142,20 eur s príslušenstvom, o späťvzatí žaloby po vydaní rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 7Csp/23/2016-49, zo dňa 27. mája 2019, takto
rozhodol:
P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby, rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 7Csp/23/2016-49 zo dňa 27. mája 2019 z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .
Žalovaná m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. V odôvodnení uviedol, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou dňa 15.11.2011 Zmluvu o poskytnutí pôžičky č. XXXXXXX, ktorú súd právne vyhodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej pôžičku 882,26 eur na úhradu záväzkov voči právnemu predchodcovi žalobcu a Všeobecnej úverovej banke, a.s. Podľa tejto zmluvy mala žalovaná splácať pôžičku v pravidelných 26 mesačných splátkach po 41,75 eur. Žalovaná uhradila sumu 968,62 eur. Uznesením č. k. 7Csp/23/2016-25 zo dňa 31.05.2017 súd pripustil, aby do konania namiesto pôvodného žalobcu W. B. L., a.s., vstúpil ako žalobca M. H. s.r.o. (predtým M. G. H. s.r.o.). H. prvej inštancie zistil, že dohodnuté úroky z úveru sú v hrubom rozpore s dobrými mravmi, nakoľko pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od 1 do 5 rokov činila v tom čase priemerná úroková sadzba 11,32 % ročne, kým v zmluve bola dohodnutá ročná úroková sadzba 21,00 %. Vzhľadom k tomu súd prvej inštancie považoval dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú a poskytnuté úvery aj revolvingy za bezúročné a bez poplatkov. Žalobcovi ako právnemu nástupcovi veriteľa preto vzniklo právo iba na zaplatenie nevrátených finančných prostriedkov poskytnutých žalovanej. Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej 882,26 eur, pričom mu žalovaná vrátila 968,62 eur. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol.
2. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 25.07.2019 (v lehote na podanie odvolania) žalobca oznámil, že berie žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu zaplatenia žalovanej pohľadávky počas sporu. Ako súčasť späťvzatia žaloby predložil výpis platieb, podľa ktorého mu žalovaná zaplatila spolu 247,83 eur (z toho prvú splátku vo výške 10 eur dňa 06.09.2016 a poslednú splátku vo výške 17,83 eur dňa 06.11.2017). Výslovne uviedol, že proti žalovanej si neuplatňuje náhradu trov konania.
3. Na výzvu súdu prvej inštancie žalovaná oznámila, že nesúhlasí so späťvzatím žaloby z dôvodu, že žalobca je od samého začiatku nedobromyseľný, ním uplatňovaný nárok je založený na absolútne neplatnom dojednaní o výške úrokov. Žalovaná uviedla, že účelom späťvzatia žaloby je snaha žalobcu vyhnúť sa tomu, aby existoval ďalší rozsudok deklarujúci praktiky žalobcu, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Späťvzatím žaloby sa žalobca chce vyhnúť aj povinnosti nahradiť trovy konania žalovanej a chce hodiť vinu za zastavenie konania na žalovanú. Žalobca v konaní hodnoverne nepreukázal, že sa pri ním uvádzaných plnenia zo strany žalovanej jednalo o plnenie zo zmluvy, ktorá je predmetom sporu. Žalovaná navrhla, ak odvolací súd aj napriek tomu zastaví konanie, aby zaviazal žalobcu na náhradu trov konania, vrátane konania pred odvolacím súdom.
4. Žalobca sa k nesúhlasu žalovanej so späťvzatím žaloby, ktorý mu doručil odvolací súd, nevyjadril.
5. Podľa § 370 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.
6. Podľa § 370 ods. 2 CSP súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.
7. Žalobca má v civilnom sporovom konaní dispozičné oprávnenie, ktoré mu umožňuje disponovať s konaním alebo jeho predmetom. Má postavenie tzv. dominus litis (pán sporu), ktoré ho oprávňuje svojimi procesnými úkonmi ovplyvňovať priebeh súdneho konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Dispozíciou s konaním je aj späťvzatie žaloby. Ide o procesný úkon voči súdu, ktorým žalobca prejavuje vôľu, aby súd vo veci ďalej nekonal a meritórne vo veci nerozhodoval. Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom späťvzatia žaloby je však limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a súčasne existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno o existencii takýchto vážnych dôvodov pritom nesie žalovaný.
8. Zákon konkrétne nevymedzuje, čo je potrebné považovať za vážne dôvody pre nezastavenie konania, preto treba vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu (ktorý však prirodzene musí byť riadne odôvodnený). Súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku a hodnotí aj možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi stranami sporu a dopad na postavenie strán sporu, najmä žalovaného s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov.
9. Rozhodnutie súdu o nepripustení späťvzatia žaloby podľa § 371 ods. 2 veta prvá CSP je podľa ustálenej súdnej praxe relevantné len vo výnimočných prípadoch a prichádza do úvahy najmä vtedy, keď k späťvzatiu dôjde v čase, keď pre plynutie lehôt už žalovaný nemôže právo, o ktorom sa konalo, sám úspešne uplatniť na súde. Žalovaná svoj nesúhlas so späťvzatím žaloby odôvodňovala výlučne tým, že žalobca bol počas celého konania nedobromyseľný a jediným účelom späťvzatia žaloby bolo, aby sa vyhol povinnosti zaplatenia trov konania. Pokiaľ svoj nesúhlas so späťvzatím žaloby odôvodila právom na náhradu trov konania, odvolací súd uvádza, že túto otázku je potrebné riešiť osobitne, pri rozhodovaní o trovách konania (viď nižšie) a samotné rozhodovanie o trovách konania (resp. nárok žalovaného na ich náhradu) nepredstavuje vážny dôvod pre nezastavenie konania.
10. Ďalší dôvod nesúhlasu žalovanej so späťvzatím žaloby - nedobromyseľnosť žalobcu - žalovaná špecifikovala len v súvislosti s uplatňovaným nárokom, ktorý bol podľa žalovanej (a aj podľa posúdenia súdom prvej inštancie) založený na absolútne neplatnom dojednaní o výške úrokov. Tu odvolací súd uvádza, že v súvislosti so späťvzatím žaloby neprislúcha súdu vecne preskúmavať žalobou uplatnený nárok. Pokiaľ žalovaná uviedla, že účelom späťvzatia žaloby je snaha žalobcu vyhnúť sa rozsudku deklarujúcemu praktiky žalobcu, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, ani to odvolací súd nemohol považovať za dôvod, ktorý by prevýšil právo žalobcu na dispozíciu so žalobou a pre ktorý by nebolo možné konanie zastaviť. Práva a právom chránené záujmy žalovanej nebudú zastavením tohto konania dotknuté, nedôjde k odopretiu súdnej ochrany žalovanej, ktorá mohla prípadný rozpor konania žalobcu s dobrými mravmi uplatniť sama v rámci žaloby (prípadne v tomto konaní v rámci vzájomnej žaloby)
o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.
11. Odvolací súd teda po preskúmaní dôvodov nesúhlasu žalovanej so späťvzatím žaloby dospel k záveru, že tieto nespĺňajú požiadavku závažných dôvodov podľa § 370 ods. 2 prvá veta CSP. Preto odvolací súd v zmysle § 370 ods. 1 CSP späťvzatie žaloby napriek nesúhlasu žalovanej pripustil a v zmysle § 370 ods. 2 druhá veta CSP súčasne zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a konanie zastavil.
12. O trovách konania (konania ako celku, t. j. pred súdom prvej inštancie aj pred odvolacím súdom) rozhodol odvolací súd podľa § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Žalobca v späťvzatí žaloby uviedol, že dôvodom späťvzatia bolo zaplatenie žalovanej pohľadávky počas sporu, teda že zastavenie konania procesne zavinila žalovaná. Toto tvrdenie podoprel priamo v texte späťvzatia prehľadom platieb od žalovanej, o ktorom uviedol, že ide o „výpis z nášho informačného systému“. Odvolací súd nepovažuje takýto procesný úkon žalobcu za preukázanie zavinenia zastavenia konania žalovanou. Akýkoľvek výpis z informačného systému žalobcu bez predloženia relevantného dôkazu (napr. výpisov z účtu) predstavuje stále len tvrdenie žalobcu. Žalovaná v písomnom vyjadrení k späťvzatiu žaloby toto tvrdenie žalobcu spochybnila (uviedla, že žalobca nepreukázal, že išlo o plnenia zo zmluvy, ktorá bola predmetom tohto sporu). Pochybnosti vzbudzuje tiež to, že podľa žalobcom prezentovaného výpisu z jeho informačného systému malo k úhrade žalovanej sumy dôjsť najneskôr 06.11.2017 (vzhľadom na žalovanú sumu 142,20 eur s úrokom z omeškania 8,25 % ročne od 15.11.2013 pravdepodobne už 04.08.2017; zo žalobcom predloženého výpisu nie je zrejmé, ktoré úhrady z celkovej sumy 247,83 eur, ktorú mu žalovaná mala zaplatiť počas konania, započítal žalobca na úver, ktorý bol predmetom tohto konania), pričom splátky žalovaná uhrádzala už od 06.09.2016, avšak žalobca túto skutočnosť oznámil súdu až po vyhlásení a doručení rozsudku súdu prvej inštancie z 27.05.2019. Vzhľadom na uvedené spochybnenie žalovanou stranou nebolo možné považovať tvrdenie žalobcu, že zastavenie konania procesne zavinila žalovaná zaplatením žalovanej sumy počas konania, za preukázané.
13. Z vyššie uvedených dôvodov považoval odvolací súd zastavenie konania za zavinené žalobcom tým, že podal žalobu, ktorú následne vzal späť a (ak by aj bolo jeho tvrdenie o zaplatení žalovanej sumy počas konania pravdivé) tým, že nevzal žalobu späť bezodkladne, ale až po dvoch rokoch od naplnenia ním uvádzaných dôvodov na jej späťvzatie, pričom počas ním tvrdeného splácania uplatneného nároku nepodal ani čiastočné späťvzatie žaloby. Je tiež potrebné uviesť, že v čase, keď podľa žalobcom prezentovaného výpisu z jeho informačného systému už mal byť celý jeho žalobou uplatňovaný nárok uspokojený (04.08.2017) súd ešte len ustaľoval okruh účastníkov (rozhodoval o zmene na strane žalobcu). V čase, keď bol vydaný platobný rozkaz (12.10.2017) už mala byť podľa žalobcových údajov uhradená spolu suma 230,- eur, teda viac než žalobou požadovaná suma s príslušenstvom; napriek tomu bol žalobca ešte viac ako rok a pol nečinný a späťvzatie žaloby podal až po vyhlásení a doručení zamietajúceho rozsudku súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné priznať žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia (§ 262 ods. 2 CSP).
14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).