Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-146-2019.pdf
PDF · 107.19 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/146/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu C. R., nar.XX.XX.XXXX, bytom L. X. XX/X, XX-XXX L. - L., Poľská republika, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 8401-3/2014-BA zo dňa 31.03.2014, za účasti I. C. G., bytom D. Xb/XX, XX-XXX L. - L., Poľská republika, takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredia č. 8401-3/2014-BA zo dňa 31.03.2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
III. Účastníkovi konania I. C. G. sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1.
Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 8401-3/2014-BA zo dňa 31.03.2014, ktorým žalovaný rozhodujúc o odvolaní žalobcu zmenil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 700-0116/2011-23 zo dňa 07.09.2011 vyslovujúce, že mu účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 09.04.2010 nevznikla, tak, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Vo zvyšnej časti žalovaný napadnuté rozhodnutie potvrdil.
2.
Žalobca namietal, že žalovaný neprimerane použil čl. 11 ods.2 písm. a) základného nariadenia jeho nesprávnym uplatnením za situácie, keď žalobca nevykonával len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku, vzhľadom k čomu mal byť voči nemu uplatnený výlučne čl. 13 ods. 3. Poukazoval tiež na to, že pracovnú zmluvu uzavrel v dobrej viere, bol pripravený prácu vykonávať a nemyslel, že jeho zamestnávateľ vykonáva činnosť v rozpore so zákonom. Žalovaný podľa jeho názoru nezohľadnil skutočnosť, že on nemal vedomosť o podnikateľskom zámere svojho zamestnávateľa a prípadnom neplatení poistného, či neprihlásenia zamestnanca na poistenie. Považuje za nesprávne, aby bol zaťažený negatívnymi účinkami zlyhania zamestnávateľa. Voči napadnutému rozhodnutiu namietal tiež ľubovoľné hodnotenie dôkazov a odmietnutie dôkazov ním predložených, ktoré by prispeli k vysvetleniu okolností dôležitých pre riešenie veci.
3.
Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukazoval na to, že riešenie zamestnancov zamestnávateľa I. C. G. - GM CONZULTING prebiehalo pomerne dlhé obdobie a Sociálna poisťovňa
akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, na uzatvorenie dohody v súlade s článkom 16 (4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v zmysle ktorej je v prípade týchto zamestnancov určené poľské zákonodarstvo. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy je rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými predpismi a ich zneužívaniu. Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov ZUS Varšava odôvodnených vznikom firiem, cieľom činnosti ktorých nebol výkon zamestnania mimo hraníc Poľska, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú.
4.
Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava sa dňa 07.07.2011 pokúsila vykonať kontrolu v mieste sídla zamestnávateľa žalobcu, pričom zistila, že adresou jeho podnikania je rodinný dom, v ktorom sa nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by zamestnanci mohli vykonávať prácu. V čase kontroly sa v mieste podnikania nezdržiaval zamestnávateľ ani žiaden zamestnanec, ku kontrole neboli predložené žiadne doklady preukazujúce, že by zamestnávateľ zamestnancom počas trvania pracovnoprávneho vzťahu prideľoval prácu, evidencia dochádzky do práce nebola vedená. Z pracovných zmlúv zamestnancov výlučne s bydliskom v Poľskej republike vyplýva, že stanovený pracovný čas bol 40 hodín týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času 1/8 z pracovného času, hrubá mzda bola 40 eur mesačne. Zamestnávateľ na výzvu predložil štvrťročné správy o vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené vizitky hotelov a reštaurácií, napriek následnej výzve nepredložil ďalšie doklady ako objednávky na realizované internetové školenia, faktúry za vykonané služby, certifikáty, objednávky a faktúry na výučbu obchodnej angličtiny alebo iné činnosti realizované zamestnancami na území Slovenska. Má za to, že reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenska nebol preukázaný a že zistené skutočnosti nepreukazujú ani splnenie kritérií na uznanie miesta sídla zamestnávateľa zapísaného v obchodnom registri.
5.
Krajský súd v Trnave rozsudkom 20 S/63/2014-109 zo dňa 12.01.2018 vydaným sudcom JUDr. Róbertom Foltánom žalobe vyhovel, preskúmavané rozhodnutie žalovaného zo dňa 31.03.2014 podľa § 191 ods.1 písm. d) SSP v spojení s § 491 ods.1 SSP z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
6.
V odôvodnení rozhodnutia súd konštatoval, že preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 31.03.2014 bolo rozhodnutie, ktorým žalovaný v zásade potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 700-0116/2011-23 z 07.09.2011 vyslovujúce, že žalobcovi nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 09.04.2010, so stručným odôvodnením, podľa ktorého u zamestnávateľa I. C. G. - GM CONZULTING nebolo možné ani fyzickou kontrolou preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca, u zamestnávateľa nevznikol poistný pomer odo dňa 09.04.2010, preto žalobcovi ako zamestnancovi účasť na nemocenskom a dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti odo dňa 09.04.2010 nevznikla (čiastočná zmena prvostupňového rozhodnutia spočívala v nahradení textu: „nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 9. apríla 2010“ textom: „nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 9. apríla 2010 podľa slovenskej legislatívy“).
7.
Podľa odôvodnenia rozhodnutia žalovaného od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972.
8.
Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a
vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávanie nariadenie“).
9.
Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosti, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.
10.
Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
11.
V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 ustanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
12.
Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.06.2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:
a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo
b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.
13.
Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.
14.
Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Preto je dôležité skúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nie len status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.
15.
Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli na území Slovenskej republiky firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej
republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.
16.
Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.
17.
Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, vykonala dňa 07.07.2011 fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, s výsledkom tak, ako bol konštatovaný v písomnom vyjadrení žalovaného k žalobe.
18.
Na základe výsledkov kontroly vykonanej pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo preukázané, že účastník konania vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže byť poistený na území Slovenskej republiky ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia, t.j. článku 11 (3) (a), článku 13 (1) a článku 13 (3), čoho dôsledkom sa na neho nevzťahujú slovenské právne predpisy sociálneho zabezpečenia.
19.
Podľa záverov súdu konštatovaných v predchádzajúcom rozhodnutí vo veci je preskúmavané rozhodnutie rozhodnutím odvolacieho orgánu o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu organizačnej zložky sociálnej poisťovne zo dňa 07.09.2011, v odôvodnení ktorého absentujú podstatné náležitosti vyžadované ustanovením § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z.. Vo vzťahu k významu rozhodnutia neprimerane stručnom odôvodnení Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, neuviedla žiaden dôkaz potvrdzujúci prijatý záver o nedostatku vzniku účasti žalobcu na poistení a, logicky, ani spôsob jeho vyhodnotenia.
20.
Podľa súdu o odvolaní rozhodujúci žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia síce popísal vnútroštátnu i medzinárodnú právnu úpravu posudzovaného nároku, obsah spolupráce s orgánmi sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky i spôsob vykonávania šetrenia v tomto konkrétnom prípade, v konečnom dôsledku však svoje potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnil iba tým, že výsledkami kontroly vykonanej pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo preukázané, že by žalobca na území Slovenskej republiky vykonával činnosť ako zamestnanec.
21.
Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ako v súvislosti so záverom o nepreukázaní reálneho výkonu práce žalobcom v roku 2010, majúcim pre rozhodnutie zásadný význam, vyhodnotil jednotlivé dôkazy a zistenia vykonané v nasledujúcich rokoch a týkajúce sa sídla a prevádzky zamestnávateľa žalobcu, neuviedol, ako vyhodnotil výpoveď Q. H., ktorá sa podľa správy o vykonaní kontroly vypracovanej dňa 14.07.2011 v sídle zamestnávateľa žalobcu nachádzala /išlo o obyvateľku domu/, vykonávala funkciu ekonómky kontrolovaného subjektu a potvrdila, že zamestnávateľ z Poľska zamestnancov privážal autobusom a že činnosť na území Slovenska vykonávali.
22.
Žalovaný tak podľa súdu neodstránil nedostatky odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, v súvislosti s čím súd konštatoval, že hoci samotné parametre tvrdeného pracovného pomeru žalobcu (pracovná doba, mzda, vzdialenosť miesta výkonu práce od bydliska žalobcu) a zistenia
správnych orgánov vzbudzujú pochybnosti o reálnom výkone pracovnej činnosti a naznačujú iný účel prihlásenia žalobcu do slovenského sociálneho systému, správne orgány to nezbavuje povinnosti vykonať relevantné dokazovanie a prijaté rozhodnutia odôvodniť v súlade s požiadavkami zákona.
23.
Tento rozsudok Krajského súdu v Trnave zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 9 Sžsk/140/2018 zo dňa 24.07.2019. V odôvodnení rozhodnutia Najvyšší súd SR konštatoval, že krajský súd opomenul vysporiadať sa s otázkou určenia uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou v zmysle koordinačných nariadení. Otázka, či žalobkyňa spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. Bez toho, aby bola záväzne určená legislatíva konkrétneho štátu príslušnou inštitúciou, nie je možné rozhodovať o hmotnoprávnej otázke, či je alebo nie je žalobca osobou vykonávajúcou činnosť ako zamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch. Krajský súd posudzoval rozhodnutie v merite veci bez toho, aby preskúmal, či na vydanie takéhoto rozhodnutia bola žalovaná príslušná.
24.
Z preskúmavaného rozhodnutia žalovanej vyplýva, že poľská legislatíva mala byť v prípade žalobcu určená v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia dohodou medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou. Takáto dohoda nemusí mať podľa vykonávacieho nariadenia písomnú formu, avšak kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v každom prípade musí byť existencia takejto dohody žalovanou preukázaná a určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne. Prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia).
25.
Podľa kasačného súdu z administratívneho spisu žalovanej existencia dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia nevyplýva. List zo dňa 10.12.2013, ktorým mala žalovaná akceptovať návrh dohody a ktorý sa má vzťahovať na 1236 bližšie nešpecifikovaných osôb, nie je dostatočne určitý, čo do obsahu a subjektov, na ktoré sa vzťahuje. Dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, aj keď nemusí mať písomnú formu, musí byť dostatočne určitá a musí z nej byť nepochybne zrejmé, na ktorú konkrétnu osobu sa určenie konkrétnej legislatívy vzťahuje.
26.
Podľa názoru kasačného súdu žalovaná bola povinná vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia.
27.
Vzhľadom na uvedené argumenty kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie žalovanej síce bolo potrebné zrušiť, avšak z dôvodu, že
žalovaná bez zákonného dôvodu predčasne posudzovala existenciu sociálneho poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby bola legislatíva záväzne určená postupom ustanoveným v koordinačných nariadeniach a v nich určeným príslušným orgánom.
28.
Za nedostatok postupu krajského súdu vo veci považoval kasačný súd súčasne skutočnosť, že rozhodnutie vo veci bolo prijaté sudcom, hoci od počiatku v nej konal a rozhodoval senát krajského súdu.
29.
Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd v ďalšom konaní za splnenia procesných podmienok prejednal vec bez nariadenia pojednávania (v senáte zloženom pre zmenu v organizácii práce na Krajskom súde v Trnave vyplývajúcu z rozvrhu práce na rok 2019 čiastočne z iných členov senátu, ako tomu bolo v čase pôvodného pridelenia veci), oboznámil sa s obsahom spisového materiálu a opätovne dospel k záveru o dôvodnosti žaloby.
30.
Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
31.
Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
32.
Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
33.
V konaní nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba, občianka Poľskej republiky, s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela dňa 09.04.2010 pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa v zmysle čl. 2 ods. 1 základného nariadenia priamo vzťahuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenia) a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.
34.
V prípade žalobcu poľská legislatíva ako uplatniteľná legislatíva mala byť určená v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia dohodou medzi poľskou inštitúciou sociálneho poistenia a Sociálnou poisťovňou, pričom túto dohodu by podľa žalovaného mal potvrdzovať jeho list zo dňa 10.12.2013
adresovaný poľskej strane (ZUS) obsahujúci stanovisko žalovaného k riešeniu situácie 1236 bližšie neidentifikovaných osôb - zamestnancov piatich zamestnávateľov pôsobiacich na území SR. Rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk/140/2018 súd tento doklad pre nedostatok identifikácie osôb, na ktoré by sa dohoda orgánov sociálneho poistenia mala vzťahovať, považoval za neurčitý, nepreukazujúci existenciu dohody o určení legislatívy uplatniteľnej na žalobcu.
35.
Žalovaný tak podľa zistenia súdu predčasne posudzoval existenciu sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby uplatniteľná legislatíva bola záväzne určená postupom stanoveným koordinačnými nariadeniami a nimi určeným príslušným orgánom, ktorým je príslušná poľská inštitúcia ZUS nakoľko v konaní nebolo sporným, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike a podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia má uplatniteľné právne predpisy určiť práve inštitúcia členského štátu bydliska osoby.
36.
Súd preto preskúmavané rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods.1 písm. c) v spojení s § 491 ods. 1 SSP ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom žalovaný svoj postup vo veci podriadi výsledku určenia uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS.
37.
O trovách konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalobcovi a ďalšiemu účastníkovi I. C. G.iadne trovy nevznikli.
38.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.