Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (32)Rozsudok_19Co-23-2019.pdf
PDF · 94.02 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/23/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobkyne F. K., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom E. B., Ul. I. E. XXX/XX, proti žalovanému G. T. S., a.s., so sídlom v Z., J. XXXX/XXX, U. XX XXX XXX, zastúpenému W. kanceláriou M. M. s.r.o., so sídlom v J., Ul. 1. mája XXX/XX, o určenie, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov a iné (pôvodne o určenie neplatnosti úverovej zmluvy a iné), na odvolanie žalovaného proti rozsudku F. súdu J. č. k. XXCsp/XX/XXXX-XXX zo dňa 13. decembra 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (I.) určil, že úver poskytnutý žalobkyni žalovaným na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX je bezúročný a bez poplatkov, (II.) určil, že úver poskytnutý žalobkyni žalovaným na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX je bezúročný a bez poplatkov, (III.) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2 981,94 eur, (IV.) vo zvyšnej časti žalobu zamietol, (V.) rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že medzi sporovými stranami boli uzatvorené dve úverové zmluvy, a to Úverová zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX. (ďalej aj ako „zmluva č. 1“) a Zmluva o spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver a revolvingový úver č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj ako „zmluva č. 2“). Na základe zmluvy č. 1 žalovaný poskytol žalobkyni úver v sume 4 000 eur. Úrok bol v zmluve uvedený vo výške 28,07 % ročne, zároveň bola uvedená celková čiastka splatná spotrebiteľom 9 326,52 eur v 84 mesačných splátkach po 111,03 eur, bez uvedenia konečného dňa splatnosti úveru. Termín splatnosti mesačnej splátky bol dohodnutý vždy k 15. dňu v mesiaci. RPMN bola uvedená od 32,30 % do 33,60 %. Na základe zmluvy č. 2 žalovaný poskytol žalobkyni úver v sume 10 000 eur. Úrok bol v zmluve uvedený vo výške 11,42 % ročne, zároveň bola uvedená celková čiastka splatná spotrebiteľom 14.649,60 eur v 84 mesačných splátkach po 174,40 eur, bez uvedenia konkrétneho konečného dňa splatnosti úveru. Termín splatnosti druhej a nasledujúcich mesačných splátok bol dohodnutý vždy k 15. dňu v mesiaci. RPMN bola uvedená 12,10 %. Zo splátkového kalendára, ktorý zaslal žalovaný žalobkyni spolu s listom zo dňa 20.04.2016 vyplýva, že žalobkyňa titulom splácania úveru na základe zmluvy č. 1 zaplatila žalovanému spolu 6 981,94 eur.
1.2 Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení § 137 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 489, § 494 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 3 písm. d), § 261 ods. 6 písm. d), § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. f), k), j), l), § 11 ods. 1 písm. b), § 11 ods. 2, ods. 4 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. K požadovanému určeniu neplatnosti úverovej zmluvy č. 1 súd prvej inštancie uviedol, že k tejto časti žaloby žalobkyňa v zásade nič právne relevantné neuviedla a ani súd po vykonaní dokazovania nevzhliadol žiadny dôvod neplatnosti úverovej zmluvy. Preto žalobu v tejto časti zamietol.
1.3 Vo vzťahu k zmluve č. 1 súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru. V zmluve je uvedená len „lehota splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci“, pričom tento údaj má byť uvedený konkrétnym dátumom, teda dňom, mesiacom a rokom. Ďalej je v zmluve č. 1 uvedený len údaj o počte splátok (84) a o výške splátky (111,03 eur). Neuvádza sa v nej údaj o presných termínoch splátok. Tie si mala žalobkyňa odvodiť (podľa dvoch hviezdičiek v zmluve, písaných ako poznámka menším písmom ako riadny text úverovej zmluvy). Takýto spôsob vyvodenia si konkrétnych termínov splatnosti splátok úveru je podľa názoru súdu prvej inštancie neurčitý, nejasný, v dôsledku čoho ani nezodpovedá právu spotrebiteľa byť zrozumiteľne (jasne a bez pochybností) informovaný o svojich základných zmluvných povinnostiach (medzi ktoré patrí aj termín splatnosti jednotlivých splátok). Napokon v zmluve č. 1 nie je uvedená presná výška RPMN, pričom tento údaj má byť uvedený jednoznačne, teda jednou sadzbou, a nie v rozpätí dvoch sadzieb. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie považoval úver poskytnutý žalobkyni na základe zmluvy č. 1 za bezúročný a bez poplatkov.
1.4 Aj úver poskytnutý žalobkyni na základe zmluvy č. 2 súd prvej inštancie posúdil ako bezúročný a bez poplatkov, pretože táto zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru ani údaj o presných termínoch splátok, pričom v tomto poukázal na odôvodnenie k zmluve č. 1, ktoré dopadá aj na zmluvu č. 2. Okrem toho žalovaný porušil povinnosť posudzovať schopnosť splácať úver, pretože nebolo preukázané, že by žalovaný ako veriteľ skúmal údaje o výdavkoch a rodinnom stave žalobkyne. Skúmal iba jej príjem, pričom žalobkyňa uviedla svoj príjem 384 eur mesačne z dôchodku a príjem jej partnera v sume 374 eur mesačne. V zmluve sa nenachádza žiadny údaj o jej výdavkoch.
1.5 Vzhľadom k tomu, že žalobkyni na základe zmluvy č. 1 vznikla povinnosť vrátiť istinu úveru bez úrokov a poplatkov v sume 4 000 eur, pričom žalovanému zaplatila celkovo 6 981,94 eur, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia je dôvodná v časti o zaplatenie 2 981,94 eur. K námietke premlčania, vznesenej žalovaným, súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa si právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnila v priebehu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby aj trojročnej objektívnej premlčacej doby. Uplatnené právo tak nie je premlčané. Žalobkyňa sa mohla dozvedieť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil najskôr poukázaním poslednej splátky úveru v sume 3 256,67 eur dňa 14.07.2015. Touto splátkou vrátila žalovanému celú istinu úveru v sume 4 000 eur a zvyšok tejto sumy mu poukázala nad rámec svojho peňažného záväzku. Ak podala žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia na súd dňa 26.01.2017, túto pohľadávku si uplatnila včas. 1.6 Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie prevyšujúcej časti 292,36 eur, keďže táto suma bola podľa listinného dôkazu vrátená dňa 24.07.2015. Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie žalobu aj v časti o určenie, že žalobkyňa doplatí úver zo zmluvy č. 2 v 66 mesačných splátkach po 54,34 eur s odôvodnením, že súd nemá právo upravovať v platnom úverovom vzťahu výšku mesačnej splátky. Napokon súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 eur, pretože nezistil také správanie žalovaného, ktoré by bolo potrebné odčiniť priznaním finančného zadosťučinenia. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP s odôvodnením, že žalobe vyhovel len čiastočne a čiastočne bola žaloba zamietnutá.
2. Proti tomuto rozsudku vo výrokoch I., II., III. a V. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne aby rozhodnutie zmenil. S poukazom na viaceré rozsudky okresných súdov uviedol, že v obidvoch zmluvách je uvedená doba trvania zmluvy, ako aj termín konečnej splatnosti. Doba trvania je stanovená počtom splátok - 84 mesačných splátok, z čoho je zrejmé, že zmluva bude trvať 84 mesiacov, doba trvania je teda jednoznačne stanovená. Z dátumu konečnej splatnosti uvedenej v úverovej zmluve je taktiež jednoznačne zrejmé, kedy nastane konečná splatnosť úveru. Poukázal na to, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Výška RPMN je podľa
žalovaného uvedená správne. Zákon č. 129/2010 Z.z. nestanovuje, že táto hodnota musí byť uvedená jedným konkrétnym číslom. Žalovaný nepovažuje hodnotu RPMN za neuvedenú, nakoľko rozmedzie je zanedbateľné. Okrem toho bola žalobkyni zaslaná aj presná hodnota RPMN v závislosti odo dňa, kedy došlo k reálnemu načerpaniu finančných prostriedkov, s čím samotná žalobkyňa súhlasila. K zmluve č. 2 žalovaný uviedol, že nešlo o čerpanie úveru vo výške 10 000 eur prevodom na účet klientky, ale išlo o konsolidáciu dvoch úverov - úveru zo zmluvy č. 1 a úveru poskytnutého Poštovou bankou. Náklady klientky na oba úvery mesačne predstavovali 249,40 eur, po konsolidácií predstavovala výška mesačnej splátky za oba prefinancované úvery 174,40 eur, nie je preto možné konsolidáciu vyhodnotiť ako ďalšie nové finančné zaťaženie klientky. Klientka bola preverená vo všetkých dostupných registroch, pričom na preukázanie výšky mesačného príjmu dokladovala tri výpisy z bežného účtu. Taktiež boli skúmané jej mesačné náklady, ktoré boli prostredníctvom konsolidácie znížené o 75 eur mesačne. Napokon žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o náležitosť rozkladu splátok, prelomovým bolo najmä uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2018 sp. zn. 3 Cdo/146/2017. K tomu poukázal na prednosť právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky (Čl. 7 ods. 2 Ústavy SR) a na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej vyplýva, že členské štáty EÚ majú povinnosť interpretovať svoje národné právo v súlade so smernicami, osobitne na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15, podľa ktorého smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.
3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Výrok IV., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, nebol napadnutý odvolaním a odvolací súd sa ho nedotýkal.
5. Ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch má za cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby spotrebiteľ bol ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej dôkladne informovaný o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 zákona uvádza zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a následne v § 11 vymenúva tie, ktorých neuvedenie v zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie.
6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého na základe zmluvy č. 1 na tom, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ustanovené v § 9 ods. 2 písm. f), k), j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, t. j. termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, termíny splátok a jednoznačný údaj o RPMN. Pokiaľ ide o úver poskytnutý na základe zmluvy č. 2, jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť vyvodil súd z absencie náležitostí ustanovených v § 9 ods. 2 písm. f), l) zákona č. 129/2010 Z. z., t. j. termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a termíny splátok, ako aj z porušenia povinnosti žalovaného ako veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti žiadneho z oboch úverov neuvedenie rozkladu jednotlivých splátok na istinu, úroky a poplatky, preto je irelevantná argumentácia žalovaného uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2018 sp. zn. 3 Cdo/146/2017 a v tejto súvislosti aj rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 (vo vzťahu k rozkladu splátok a tzv. amortizačnej tabuľke).
7. Pokiaľ ide o termíny splatnosti splátok, rozsudok Súdneho dvora zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia c/a Klára Bíróová záväzne interpretuje príslušné ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná zákonom č. 129/2010 Z. z.) v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť splátok priamo konkrétnym dátumom (a to isté zrejme platí aj o termíne konečnej splatnosti úveru), avšak len „pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok“. To znamená, že v zmluve musia byť buď uvedené presné dátumy splatnosti jednotlivých splátok a dátum konečnej splatnosti úveru, alebo musia byť tieto údaje s istotou zistiteľné z iných ustanovení zmluvy.
8. Súd prvej inštancie správne zistil, že v oboch zmluvách neboli termíny splatnosti splátok uvedené jednoznačnými dátumami, ale mali byť odvodené odkazom (dvoma hviezdičkami) na text písaný ako poznámka: „Prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. [...] Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci [...].“. Odvolací súd k tomu dodáva, že v zmluve č. 1 bol tento text písaný nielen menším písmom než ostatný text zmluvy, ale až extrémne malým, takmer nečitateľným písmom. Aj keby však bol tento text riadne čitateľný, nepredstavuje také vymedzenie dátumov splatnosti splátok, ktoré by umožňovalo spotrebiteľovi bez ťažkostí identifikovať tieto dátumy. Takáto formulácia totiž robí dátumy splatnosti jednotlivých splátok závislými od dátumu poskytnutia úveru, pričom dátum poskytnutia úveru nijako nešpecifikuje a ponecháva ho v zásade na vôli veriteľa (v rámci rozpätia, ktoré možno bolo stanovené vo všeobecných úverových podmienkach, tie však žalovaný nepredložil). Spotrebiteľ teda v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemal k dispozícii informáciu, kedy (v ktorý konkrétny deň) má začať úver splácať, a tým ani informáciu o tom, kedy nastane termín konečnej splatnosti úveru (ide v zásade o dátum splatnosti poslednej splátky).
9. Pre záver o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, postačuje jeden z dôvodov uvedených v § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Preto po zistení, že súd prvej inštancie správne konštatoval absenciu údajov o termínoch splatnosti jednotlivých splátok a o termíne konečnej splatnosti úveru v oboch zmluvách o spotrebiteľských úveroch a správne aplikoval ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f), k), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy č. 1 (25.08.2012) resp. ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f), l), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy č. 2 (01.07.2015), nebolo potrebné, aby sa odvolací súd zaoberal ďalšími dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie považoval úvery poskytnuté na základe oboch zmlúv za bezúročné a bez poplatkov.
10. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. potvrdil ako vecne správny.
11. Vo vzťahu k výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni (titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného plnením žalobkyne na základe zmluvy č. 1 nad rámec istiny poskytnutého úveru) sumu 2 981,94 eur žalovaný v odvolaní neuviedol žiaden konkrétny odvolací dôvod (zrejme považoval tento výrok za závislý od výroku I. a do odvolania ho zahrnul pre prípad iného posúdenia samotnej zmluvy č. 1 odvolacím súdom). Žalovaný neuviedol žiadne argumenty proti výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia, preto odvolací súd výšku bezdôvodného obohatenia určenú súdom prvej inštancie nepreskúmaval a vzhľadom na potvrdenie jeho právneho základu (výroku I.) odvolací súd potvrdil ako vecne správny aj výrok III. napadnutého rozsudku.
12. Pokiaľ ide o výrok o trovách prvoinštančného konania, ani vo vzťahu k tomuto výroku žalovaný neuviedol samostatné odvolacie dôvody. Odvolací súd tento výrok (ako výrok súvisiaci s výrokmi vo veci samej) považoval za vecne správny, keďže žalobkyňa bola vo veci samej úspešná vo vzťahu k trom častiam žaloby (bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy č. 1, bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy č. 2, vydanie bezdôvodného obohatenia v podstatnej časti) a neúspešná vo vzťahu takisto k trom častiam žaloby (o neplatnosť zmluvy č. 1, o možnosť doplatiť úver zo zmluvy č. 2 v splátkach a o primerané finančné zadosťučinenie), čo znamená, že úspech žalobkyne a žalovaného bol približne rovnaký, teda boli naplnené predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 255 ods. 2 CSP v tom zmysle, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.
13. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, preto by mala v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP voči neúspešnému odvolateľovi (žalovanému) nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobkyňa však bola v odvolacom konaní nečinná, žiadne trovy odvolacieho konania jej nevznikli, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).