Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23S-76-2019.pdf
PDF · 148.95 KB
Case nature
Area
Subarea
23S/76/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., v právnej veci žalobcu: Resale, s.r.o., so sídlom Pri Habánskom mlyne 3844/16, 811 04 Bratislava, IČO: 36 683 361, právne zast.: URBÁNI & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100365044/2019 zo dňa 05.02.2019, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy prvého stupňa“) vykonal u žalobcu ako daňového subjektu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie apríl 2017, ktorá začala 09.08.2017. O výsledku z daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. 101274520/5018 zo dňa 04.07.2018. Daňovou kontrolou bol zistený rozdiel DPH vo výške 107.685,40 EUR. Protokol spolu s výzvou na vyjadrenie bol daňovému subjektu doručený 09.07.2018, kedy bola daňová kontrola ukončená. Žalobca sa vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu podaním dňa 23.07.2018.
2. Na základe zistení z daňovej kontroly správca dane vo vyrubovacom konaní rozhodnutím č. 102134567/2018 zo dňa 26.10.2018, rozhodol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Zákon o DPH“) tak, že žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 107.685,40 EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2017, ako rozdiel dane zistenej správcom dane vo výške 130.417,55 EUR a dane vyrubenej podaným daňovým priznaním vo výške 22.732,15 EUR.
3. Finančné riaditeľstvo SR, ako odvolací orgán (ďalej len „žalovaný“), nevyhovel odvolaniu žalobcu a rozhodnutím č. 100365044/2019 zo dňa 05.02.2019 rozhodol podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku tak, že potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa.
4. Podstatným dôvodom rozhodnutia daňových orgánov bol záver, že žalobca nepreukázal dodanie tovarov a služieb deklarovanými dodávateľmi, z dodávateľských faktúr od dodávateľov RH Motors s.r.o., INEXPOS s.r.o., INVESTMENT HOUSE s.r.o. a EV Services s.r.o., na základe čoho žalobca
nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane ustanovené v § 49 ods. 1, ods. 2 a § 51 v nadväznosti na § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z.
5. Pri výkone daňovej kontroly bolo zistené, že žalobca si uplatnil odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr od dodávateľov: 1. RH Motors s.r.o., so sídlom Bojnická 22, Bratislava, IČO: 47 525 614, predmetom ktorých boli filtračné zariadenia, odpočítanie DPH vo výške 58.900 EUR. Ide o faktúry:
- faktúra 01170413 zo dňa 13.04.2017 v sume základ dane 147.250 EUR, 20 % DPH 29.450 EUR, celkom 176.700 EUR
- faktúra 01170420 zo dňa 20.04.2017 v sume základ dane 147.250 EUR, 20 % DPH 29.450 EUR, celkom 176.700 EUR.
2. INEXPOS s.r.o., so sídlom Košická 52/a, Bratislava, IČO: 46 917 706, predmetom ktorých boli autodiely, odpočítanie DPH vo výške 23 427,60 EUR. Ide o faktúry:
- faktúra č. 001042017 zo dňa 04.04.2017 v sume základ dane 30.500 EUR, 20 % DPH 6.100 EUR, celkom 36.600 EUR (motor W. a úprava motora W.),
- faktúra č. 002042017 zo dňa 13.04.2017 v sume základ dane 36.720 EUR, 20 % DPH 7.344 EUR, celkom 44.064 EUR (motor F.),
- faktúra č. 003042017 zo dňa 18.04.2017 v sume základ dane 30.000 EUR, 20 % DPH 6.000 EUR, (upravený motor W.),
- faktúra číslo 004042017 zo dňa 26.04.2017 v sume základ dane 19.918 EUR, 20 % DPH 3.983,60 EUR, celkom 23 901,60 EUR (riadiaca jednotka, pneumatiky, disky a otáčkomer).
3. INVESTMENT HOUSE s.r.o., so sídlom: Dunajská 8, Bratislava,IČO: 47 398 922, odpočítanie DPH vo výške 11 662 EUR. Ide o faktúry:
- faktúra č. 0010417 zo dňa 03.04.2017 v sume základ dane 22.500 EUR, 20 % DPH 4.500 EUR, celkom 27.000 EUR za autodiely - keramické brzdy T.,
- faktúra č. 0020417 zo dňa 07.04.2017 v sume základ dane 3.640 EUR, 20 % DPH 728 EUR, celkom 4.368 EUR za administratívne služby,
- faktúra č. 0030417 zo dňa 12.04.2017 v sume základ dane 3.470 EUR, 20 % DPH 694 EUR, celkom 4.164 EUR za manažérske služby,
- faktúra č. 0040417 zo dňa 18.04.2017 v sume základ dane 11.700 EUR, 20 % DPH 2.340 EUR, celkom 14.040 EUR za tvorbu a údržbu internetovej stránky,
- faktúra č. 0050417 zo dňa 25.04.2017 v sume základ dane 17.000 EUR, 20 % DPH 3.400 EUR, celkom 20.400 EUR za čistenie a tepovanie vozidiel.
4. EV Services s.r.o., So sídlom: Hviezdoslavova 18, Zvolen na, IČO: 50 707 566, odpočítanie DPH vo výške 13 695,80 EUR, predmetom ktorých boli autodiely. Ide o faktúry:
- faktúra č. 10201701 zo dňa 13.04.2017 v sume základ dane 38.847 EUR, 20 % DPH 7.769,40 EUR, celkom 46.616,40 EUR (predná náprava a čerpadlo O.),
- faktúra č. 10201702 zo dňa 29.04.2017 v sume základ dane 29.632 EUR, 20 % DPH 5.926,40 EUR, celkom 35.558,40 EUR (homokinetické kĺby a titánové polosy).
6. Daňové orgány neuznali žalobcovi odpočítanie dane od dodávateľa RH Motors s.r.o., pretože na faktúrach uvedený tovar nebol žalobcovi dodaný. Konateľ žalobcu T. Q. uvádzal, že obchody mal dojednať s J. O. (bývalým konateľom dodávateľa v období predchádzajúcom dodaniu tovaru), ktorý to poprel, keď uvádzal že so žalobcom nevykonával žiadne obchody, nevystavil ani žiadne doklady a uviedol, že nepozná žalobcu, ani jeho konateľa, stretol sa s ním len raz pri prepise spoločnosti. Dodanie tovaru dodávateľom RH Motors s.r.o nebolo preukázané ani konateľom spoločnosti J. C., keď táto osoba (občan X.) nebola nájdená, pas (podľa čísla) patril inej osobe a na uvedenej adrese rezident takéhoto mena nebýva. Správca dane preveroval aj následné dodanie predmetného tovaru, ktorý mal byť dodaný do Poľska odberateľovi VIOLETTE PRO Sp. z o.o., avšak z vykonaných dôkazov vyplynulo, že nebolo preukázané dodanie deklarovanému odberateľovi, ktorý ani nepodal daňové priznania a žiadne nadobudnutie tovaru od žalobcu nedeklaroval a nepriznal. Ani preverovaním u prepravcu TI-RO TRANS s.r.o. dodanie tovaru, ako deklaroval žalobca, nebolo preukázané. Podľa daňových orgánov nebola preukázaná ani reálna existencia fakturovaného filtračného zariadenia. T. Q. nepreukázal s kým uzatváral odchod za spoločnosť dodávateľa, označil síce J. O., ktorý ale nemal už žiadny vzťah k spoločnosti RH Motors s.r.o., navyše tento vo výpovedi uviedol, že s T. Q. ohľadom obchodov nejednal,
neponúkol mu určite žiadny tovar, ani filtračné zariadenie a žiadne faktúry za spoločnosť RH Motors s.r.o. pre žalobcu nikdy nevystavil.
7. U toho dodaného tovaru od spoločnosti INEXPOS s.r.o., o ktorom žalobca uviedol, že náhradné diely boli použité pre autokrosovú buginu (okrem motora F.) orgány neuznali odpočítanie dane z dôvodu, že neboli použité na podnikateľské účely, ale na súkromné účely, keď sa konateľ žalobcu ako súkromná osoba zúčastňuje autokrosových pretekov, čo nesúvisí s jeho podnikateľskou činnosťou, teda takto nakúpený tovar daňový subjekt nepoužil ako platiteľ. U ostatného fakturovaného tovaru žalobca nepredložil ani žiadne dôkazy, že k dodaniu tovaru došlo práve týmto dodávateľom, ani o tom, že tovar použil v súlade s ustanovením § 49 odsek 2 zákona o DPH na dodávky tovarov a služieb, keď len uvádzal, že tento tovar bol použitý ako náhradné diely v rámci jeho vozového parku (bez bližšej špecifikácie, v ktorom motorovom vozidle).
8. Daňové orgány neuznali žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa INVESTMENT HOUSE s.r.o., pretože nebola preukázaná materiálna podstata zdaniteľného plnenia. Konateľ dodávateľa M. L. sa síce vyjadril, že došlo k plneniu k dodaniu T. keramických bŕzd a k vykonaniu fakturovaných služieb, ale nedoložil žiadne dôkazy, doklady preukazujúce reálnosť zdaniteľných obchodov. Nedoložil na výzvu v zmysle § 70 Zákona o DPH zoznam zamestnancov, ktorí mali fakturované služby vykonať, nepreukázal nadobudnutie tovaru, ani techniku na vykonávanie čistenia a tepovanie vozidiel, ani kto mal tieto práce vykonať.
9. Vo vzťahu k dodávateľovi EV Services s.r.o. daňové orgány neuznali odpočítanie dane z dôvodu nepreukázania reálnosti zdaniteľných obchodov. Konateľom je M. L..
10. Podľa správcu dane uvedené obchodné vzťahy boli umelo vytvorené za účelom optimalizácie daňovej povinnosti pre žalobcu. Ide o personálne prepojené osoby. Dodávatelia majú virtuálne sídlo. Ich registrácia bola zrušená v zmysle § 81 ods. 4 písm. b) Zákona o DPH. U dodávateľa INEXPOS s.r.o. správca dane zistil z kontrolných výkazov, že všetky vstupy poskytla spoločnosť Zylam, s.r.o. s virtuálnym sídlom, ktorej konateľom bol od 18.05.2016 do 17.08.2016 M. L., keď prepísal spoločnosť na konateľa občana J.. Správca dane z výstupov z kontrolných výkazov zistil, že všetky vstupy na spoločnosť INVESTMENT HOUSE s.r.o. boli od Zylam, s.r.o. a DIXEM s. r. o., obe spoločnosti majú virtuálne sídlo a konateľmi sú v súčasnosti občania J.. Z výstupov kontrolných výkazov dodávateľa EV Services s.r.o. správca dane zistil, že vstupy poskytla spoločnosť Zylam, s.r.o. Podľa daňových orgánov zistenia z daňovej kontroly a dokazovanie vo vyrubovacom konaní vyvracajú vierohodnosť a preukázateľnosť faktúr, z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie DPH. Dospeli k záveru, že nedošlo k vzniku daňovej povinnosti u dodávateľov podľa § 19 ods. 1 a ods. 2 a žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a).
11. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktoré navrhoval zrušiť, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie daňového úradu a vec vrátiť orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie. Tvrdil, že žalobca bol rozhodnutiami daňových orgánov ukrátený a poškodený na svojich právach. Rozhodnutia sú po formálnej i materiálnej stránke neudržateľné, rozporné a nepreskúmateľné.
12. Podľa žalobcu nie sú rozhodnutia založené na dostatočne preukázaných tvrdeniach, pričom sa daňové orgány snažia žalobcu obviniť z daňového podvodu, bez relevantných dôkazov len na základe dohadov a domnienok. Vytýkal žalovanému, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie napriek tomu, že v odvolaní vytýkal formálne a materiálne pochybenia, jednostrannosť, nedostatočne zistený skutkový stav a neverifikovateľnosť záverov plynúcich z vykonaného dokazovania.
13. Žalobca mal povinnosť za dodaný tovar zaplatiť, čo sa aj stalo. Platba bola vykonaná prevodom na účet, preto mal správca dane zisťovať, kto finančné prostriedky z účtu RH Motors s.r.o. vyberal. Pre žalobcu nie je rozhodné, kto za RH Motors s.r.o. vystavil faktúru ani to, že došlo k zmene sídla dodávateľa, ani prevod obchodných podielov RH Motors s.r.o., čo nemohol nijako ovplyvniť. To, že iné subjekty neboli dostatočne súčinné so správcom dane, nemôžu daňové orgány vykladať na ťarchu žalobcu, ktorý má doklady v poriadku, a ktorý so správcom dane v priebehu daňovej kontroly riadne spolupracoval.
14. Vo vzťahu k spoločnosti dodávateľa INEXPOS s.r.o. žalobca uviedol, že si nemal ako preveriť ako tovar nadobudol predávajúci. Nakoľko došlo k odovzdaniu veci do dispozície žalobcu a tento riadne za prevzatý tovar zaplatil, je naplnená kúpa podľa § 409 Obchodného zákonníka. Ak žalovaný tvrdí, že žalobca nepreukázal, do ktorého vozidla bol založený zakúpený motor, toto tvrdenie je účelové, pretože správca dane sa mohol kedykoľvek počas daňovej kontroly dostaviť a celý vozový park žalobcu (činiaci viac, než 50 vozidiel) mu bol k dispozícii. Správca dane sa mal možnosť oboznámiť aj so skutočnosťou, že vozidlo B. s motorom W. skutočne existuje a mohol ho ohliadnuť.
15. Žalobca vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ktoré je objektívne možné. Ak má správca dane pochybnosti ohľadom vedenia účtovníctva dodávateľa, je nemožné to vzťahovať na žalobcu.
16. Svedok M. L. potvrdil všetky obchodné prípady, avšak záver rozhodnutia je odlišný od tejto skutočnosti, preto rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodu jeho arbitrárnosti.
17. Fakturované čistenie vozidiel predstavuje poskytnutie služby tepovania nákladných automobilov, ktoré žalobca prevádzkuje, a to na základe požiadaviek a v čase žalobcom určenom. Jedná sa o dôležitú činnosť, nakoľko nákladná preprava sa nezaobíde bez tejto činnosti. Čistenie vozidiel vykonali zamestnanci obchodného partnera na prenajatom parkovisku v G., na stavbe pri Z.. Správca dane nezohľadnil ani to, že žalobca všetky faktúry uhradil. Táto okolnosť nie je vyhodnotená vo vzťahu k údajným podvodným konaniam.
18. Žalobca vo vzťahu k obchodnému partnerovi EV Services uviedol, že preprava fakturovaného tovaru bola realizovaná na náklady obchodného partnera, išlo o spotrebný tovar, ktorý bol vozený na dodávke. Predná náprava aj s čerpadlom boli použité v automobiloch prevádzkovaných žalobcom a homokinetické kĺby boli použité v autokrosovej buggy.
19. Podľa žalobcu vyvodzovanie absolútnej dôkaznej povinnosti voči daňovému subjektu je v rozpore so zákonom. V opačnom prípade by dochádzalo k tomu, že správca dane môže prenášať dôkazné bremeno na daňový subjekt v takom rozsahu, ktorý reálne vylučuje možnosť preukázať akúkoľvek skutočnosť tvrdenú daňovým subjektom.
20. Žalobca spolupracoval so správcom dane. Poskytol mu potrebnú súčinnosť, predkladal požadované listinné dôkazy v zmysle § 45 ods. 1 Zákona o DPH. Podľa žalobcu daňové orgány postupovali v rozpore s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15.03.2011 a namietal neprípustné rozšírenie dôkazného bremena na žalobcu s tým, že podľa Najvyššieho súdu SR skutočnosti uvedené v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Najvyšší súd však zároveň konštatuje, že z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov.
21. Žalobca tvrdil, že ak došlo k porušeniu povinností u iných subjektov, zodpovednosť by mala byť výlučne na týchto subjektoch a zároveň, by nemal byť žalobca takto penalizovaný len z toho dôvodu, že sa to javí správcovi dane ako najefektívnejšia cesta. Poukázal pritom na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Aefs/60/2017 zo dňa 30.01.2018, z ktorého vyplýva, že nie je možné akceptovať prístup správcu dane, ktorý postupuje tak, že daň vyrubí prakticky ktorémukoľvek subjektu, resp. uprednostňuje jeho výber u toho daňového subjektu, u ktorého to považuje z hľadiska vymáhateľnosti za jednoduchšie a je mu zrejmé, že daňový výnos bude v tomto prípade zaručený, t. j. je neprípustné, aby bola prenášaná objektívna daňová zodpovednosť ktoréhokoľvek subjektu zapojeného v obchodnom reťazci a bola mu pričítaná zodpovednosť za pohyb a osud tovaru v rámci procesu výberu daní. Európsky súdny dvor vo viacerých prípadoch konštatuje (C-354/03, C-355/03, C-484/03), že každá transakcia musí byť hodnotená samostatne, a teda nemožno na ňu ťaživo prenášať, prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu.
22. Žalobca namieta porušenie zásad správneho konania, a to zásady zákonnosti (§ 3 ods. 1 Správneho poriadku), zásady súčinnosti (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku), zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 Správneho poriadku), zásady rovnosti a primeranosti (§ 3 ods. 4 Správneho poriadku).
23. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a žalobu navrhol zamietnuť. Podľa žalovaného žalobca nepredložil žiadne nové skutočnosti, ktoré by preukázali zistený a posúdený skutkový stav inak, ako bolo zistené v daňovej kontrole, následnom vyrubovacom a odvolacom konaní. Žalobné námietky sú rovnaké s odvolacími, s ktorými sa žalovaný v rámci odvolacieho konania už vysporiadal.
24. Podľa žalovaného vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že nedošlo k dodaniu tovaru dodávateľom RH Motors s.r.o. Žalobca uvádzal, že obchody mal dojednávať s J. O., no nevedel ani ako vyzeral. Výpoveďou J. O. došlo k vyvráteniu tvrdení žalobcu, ktorý vypovedal, že v mene dodávateľa RH Motors s.r.o. nevykonával so žalobcom žiadne obchody, žalobcu nepoznal, ani jeho konateľa a stretol sa s ním len pri prepise spoločnosti RH Motors s.r.o. Dodanie tovaru nebolo preukázané ani konateľom spoločnosti J. C.. Podľa prepravcu TI-RO TRANS s.r.o. malo dôjsť k nakladaniu a odovzdaniu tovaru v sídle spoločnosti RH Motors s.r.o. v Bratislave, čo však bolo vyvrátené, keďže spoločnosť RH Motors s.r.o. mala len virtuálne sídlo. Prepravca nevedel uviesť, kým mu bol tovar odovzdaný a kto za túto spoločnosť komunikoval. Nevedel predložiť žiadne doklady ohľadom objednávok prepravy. CMR prepravné doklady predložené žalobcom obsahovali iné evidenčné číslo vozidla použitého na prepravu ako CMR doklady predložené samotným prepravcom. Ani tvrdenia žalobcu, že došlo k úhradám za dodanie tovaru, nie sú dôkazom o uskutočnení zdaniteľného plnenia tak, ako deklaroval žalobca, nakoľko tieto skutočnosti neboli dokazovaním správcu dane potvrdené a dokonca boli vyvrátené. Správca dane umožnil žalobcovi, aby sa k preverovaným skutočnostiam vyjadril a predložil dôkazy, no žalobca ani v prípade poľského odberateľa nevedel uviesť s kým jednal. Žalobca ako daňový subjekt nebol dostatočne obozretný a ako podnikateľ nepostupoval s odbornou starostlivosťou, nevykonal základné úkony jemu dostupné k prevereniu si obchodných partnerov tak dodávateľa, ako aj poľského odberateľa, aby sa tak vyhol akejkoľvek účasti na prípadnom daňovom podvode. Podľa žalovaného ani predložená fotodokumentácia, dodanie tovaru tak, ako deklaroval žalobca nepreukázala, pretože z nej nie je zrejmé, že sa jedná o predmetný tovar dodaný práve dodávateľom RH Motors s.r.o. Tvrdenia žalobcu o preukázaní zdaniteľných plnení, ako aj tvrdenia o tom, že boli na jeho ťarchu pripisované pochybenia iných subjektov považoval žalovaný za neopodstatnené. K takémuto presunu dôkazného bremena nedošlo, nakoľko správca dane požadoval predloženie len takých dôkazov, ku ktorým má žalobca prístup, a ktoré by preukazovali uskutočnenie zdaniteľných plnení s jeho priamymi obchodnými partnermi. Primárne má daňový subjekt preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, ďalej skutočnosti, na preukázanie ktorých bol vyzvaný v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a napokon preukazuje vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 24 ods. 3 Daňového poriadku má správca dane dôkazné bremeno vyvrátiť prostredníctvom dôkazov tvrdenia daňového subjektu a jednak preukázať skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie daní.
25. Vo vzťahu k dodávateľovi INEXPOS s.r.o. žalovaný zotrval na závere, že nebolo preukázané dodanie tovaru týmto dodávateľom. Daňové orgány nepožadovali od žalobcu preukázať pôvod tovaru ale preukázať, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako deklaroval. Žalovaný netvrdil, že tovar pochádzal z trestnej činnosti, ale prijal záver, že nebolo preukázané jeho dodanie, a to ani výpoveďou M. L., ktorý nevedel uviesť od koho bol tovar nakúpený, pričom tovar mal byť uskladnený v skladových priestoroch X. L. X, I., čo bolo dokazovaním vyvrátené a k čomu nakoniec aj M. L. uviedol, že na tejto adrese mal len kanceláriu, kde sa zdržiaval podľa potreby. M. L. mal vystupovať v mene dodávateľa ako splnomocnený zástupca, no meno konateľa nevedel a samotný žalobca tvrdil, že M. L. bol konateľ. Zotrval na závere, že dodanie nebolo preukázané, preto tovar nebol použitý na dodávky tovarov a služieb. Žalobca na výzvu daňových orgánov nepredložil, resp. neoznačil dôkazy na ozrejmenie ako nakúpený tovar použil v rámci jeho vozového parku, pričom z dôkazov tiež vyplynulo, že časť tovarov ani nepoužil na dodávky tovarov a služieb, ale na súkromné účely.
26. Žalovaný zotrval na argumentácii aj ohľadom dodávateľov INVESTMENT HOUSE s.r.o. a EV Services s.r.o., keď žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr, pretože nebolo preukázané dodávateľmi, a to ani výpoveďami M. L., že k dodaniu tovarov a služieb došlo. Neboli predložené žiadne dôkazy, naopak dokazovaním správca dane spochybnil a dokonca vyvrátil deklarované obchody. Vo všetkých prípadoch bola spochybnená aj preprava tovaru k žalobcovi do jeho priestorov, keď M. L. tvrdil, že tovar bol vozený do prenajatých
skladov X. L. X, I., avšak na uvedenej adrese sa nenachádzajú žiadne skladové priestory. Naopak žalobca tvrdil, že mu bol tovar vozený do jeho skladových priestorov B. P. XX, I..
27. Podľa žalovaného, žalobca ani na výzvu správcu dane nepredložil také dôkazy, ktoré by preukazovali splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie DPH. Aby mohli byť skutočnosti uvedené v predložených dokladoch akceptované, museli by spĺňať podmienky preukaznosti hmotnoprávneho nároku na odpočítanie dane a jeho verifikovateľnosti. Žalobca uplatňujúci si odpočítanie DPH je povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Keďže takéto dôkazy žalobca nemal, neuniesol svoje dôkazné bremeno a samotné tvrdenia žalobcu neboli preukazujúcim dôkazom a ani predložené zmluvy, faktúry, dodacie listy, prípadne fotografie, pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali, že k dodaniu došlo deklarovanými dodávateľmi. Pokiaľ si žalobca uplatňuje odpočítanie DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočítanie dane vzniklo. Žalovaný v súvislosti s dôkazným bremenom a jeho prenesením na žalobcu uvádzal, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie.
28. Podľa žalovaného, daňové orgány svoje rozhodnutia riadne odôvodnili, vysporiadali sa so všetkými skutočnosťami a tvrdeniami žalobcu vrátane odvolacích námietok, získané dôkazy vyhodnotili a rozhodnutia náležite odôvodnili. Po hmotnoprávnej stránke vysvetlili podstatu podmienok uplatnenia práva na odpočítanie DPH. Žalovaný nesúhlasil s dôvodmi uvádzanými žalobcom v žalobe ohľadom porušenia základných zásad daňového konania. Podľa žalovaného správca dane dostatočne zistil skutkový stav a vydané a napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky skutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly a všetky skutočnosti, ktoré ovplyvnili vydané rozhodnutia. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania vyplynul záver zodpovedajúci zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je súladný s hmotnoprávnymi ustanoveniami Zákona o DPH. Žalovaný konštatoval, že je zrejmé, že žalobca nesplnil podmienky na odpočítanie DPH ustanovené v zákone. Správca dane, pritom nevychádzal len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale vykonal sám aj ďalšie dokazovanie, hľadajúc dôkazy preukazujúce tvrdenia žalobcu o dodaní tovarov a služieb deklarovanými dodávateľmi, avšak dokazovaním toto dodanie nebolo preukázané, preto tieto skutočnosti zostali len v rovine tvrdení. Zdôraznil tiež, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou žalobcu ako daňového subjektu. Žalobca ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré mu zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ.
29. Žalobca v replike uviedol, že žalovaný doposiaľ nepredložil žiadny dôkaz, len domnienky, pričom na dôkazy predkladané žalobcom nijakým spôsobom nereflektoval. Skutkový stav bol zistený nedostatočne, pričom daňové orgány nevyvrátili nijakým spôsobom to, že tovar a služby boli dodané, faktúry za tieto tovary a služby riadne uhradené, a teda došlo k zdaniteľnému plneniu. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný uviedol, že deklarované skutočnosti neboli dokazovaním preukázané a dokonca boli vyvrátené, avšak neuviedol akými dôkazmi. To, že spoločnosti dodávateľov sú nekontaktné, majú virtuálne sídla, nemôže byť pričítané na ťarchu žalobcu. Opakovane poukázal na závery v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2011, sp. zn. 3Sžf 1/2010, na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky 5Afs/60/2017 a do pozornosti súdu dal tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/13/2013.
30. Žalovaný v duplike nesúhlasil s tvrdením, že by daňové orgány preniesli zodpovednosti tretích osôb na žalobcu ako aj s tvrdením, že bol nedostatočne zistený skutkový stav veci. Z odôvodnení rozhodnutí vyplývajú zistené konkrétne skutočnosti, vyhodnotenie dôkazov, a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, ako aj úvahy ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky stanovené zákonom č. 222/2004 Z. z. pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od uvedených dodávateľov, keďže nebolo preukázané, že k dodaniu tovaru a služieb došlo. Nedostatky, resp. nesplnenie povinnosti deklarovaných dodávateľov neboli pripisované na ujmu žalobcovi. Dôkazné
bremeno nebolo rozširované na okolnosti jeho dodávateľov, pričom poukázal na závery vyplývajúce z odôvodnení rozhodnutí správcu dane a žalovaného.
31. Správny súd nevyhovel návrhu žalobcu priznať správnej žalobe odkladný účinok majúc za to, že žalobca dostatočným spôsobom neosvedčil, že by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia došlo k niektorému z dôsledkov uvedených v ustanovení § 185 písm. a) SSP, preto návrh zamietol podľa § 188 SSP, a to uznesením zo dňa 28.05.2019 a uznesením zo dňa 11.06.2019.
32. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie na deň 09.10.2019 v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) SSP. Po skončení pojednávania bolo toto odročené za účelom vyhlásenia rozsudku podľa § 116 SSP na 23.10.2019.
33. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na podanej žalobe v celom rozsahu, v zásade zopakoval argumentáciu, ktorou odôvodňoval žalobu. Rovnako poverený zástupca žalovaného zotrval na stanovisku žalovaného a žalobu navrhol zamietnuť.
34. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, vecne a miestne príslušný na prejednanie veci, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie daňového úradu, ako aj postup daňových orgánov, a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe v súlade s § 134 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto žalobu zamietol podľa § 190 SSP.
35. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
36. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
37. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
38. Vzhľadom na dispozičnú zásadu nie je súdny prieskum absolútny, ale je vymedzený rozsahom žalobných bodov. Úlohou správneho súdu pri výkone správneho súdnictva nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou orgán verejnej správy rešpektoval príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
39. Spornou otázkou je právne vymedzenie splnenia formálnych a vecných podmienok uplatneného odpočítania DPH u konkrétnych zdaniteľných obchodov, t. j. sporným je to, či daňové orgány dospeli k správnemu právnemu záveru o neuznaní odpočítania dane z vyššie označených faktúr od vyššie označených dodávateľov.
40. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. (Zákon o DPH); právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
41. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
42. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže uplatniť platiteľ, ak pri odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
43. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH; predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
44. Podľa § 2 ods. 1 písm. c) Zákona o DPH; predmetom dane je nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len "členský štát").
45. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
46. Zo spisu daňového úradu vyplýva, že základným dôvodom pre nepriznanie požadovaného odpočtu DPH je nesplnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 (žalobca nepreukázal, že predmetný tovar/služby reálne nadobudol od označených vystaviteľov faktúr) a § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH . Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH v citovanom znení, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak po a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
47. Správca dane dospel k záveru (stotožnil sa sním aj žalovaný), že na základe vykonaných dôkazov v zmysle § 24 Daňového poriadku zo zistených objektívnych skutočností vyplynulo, že vyššie opísané zdaniteľné obchody sa s dodávateľmi tovaru a služieb neuskutočnili tak, ako sú deklarované. Podľa daňových orgánov žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažuje preukázať tvrdenia a pravdivosť deklarovaných skutočností.
48. Daňové priznanie je v prípade uplatnenia práva na odpočítanie dane v podstate žiadosťou o jej včasné vyplatenie (najmä § 51 ods. 1 písm. a) v spojení s § 79 Zákona o DPH), t. j. podaním daňového priznania súčasne začína aj daňové konanie vo veci uplatneného práva a s tým spojená povinnosť preukázať tvrdenia, pravdivosť deklarovaných skutočností. Dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt. Od žalobcu sa očakáva, že bude preukazovať skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku), a okrem iného aj to, že vykonal ekonomickú činnosť najmä vo forme dodania tovaru za protihodnotu v rozsahu, kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených účtovných dokladov a od dodávateľa zákonným spôsobom uvedeným na faktúre (§ 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH).
49. Pre uznanie odpočítania dane musia byť splnené kumulatívne všetky vecné aj formálne podmienky. Súdny dvor EÚ pod pojmom vecné podmienky rozumie - vznik práva na odpočítanie dane a skutočnosť, že dodaný tovar alebo služby budú využité zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení. Formálnymi podmienkami sú včas podané riadne daňové priznanie, existencia faktúry vystavenej dodávateľom, ktorá obsahuje všetky povinné údaje a splnenie podmienok týkajúcich sa podrobného a kontrolne preukazného účtovania u zdaniteľnej osoby.
50. V predmetnej veci žalobca disponuje faktúrami vystavenými od dodávateľov. Rovnako ani daňové priznania neboli spochybňované po formálnej stránke. Daňové orgány však svoje rozhodnutie opreli o nesplnenie vecných podmienok, pretože chýba preukázanie dodania tovaru/služieb vyššie uvedenými deklarovanými dodávateľmi. Za takejto situácie sa žalobcovi nepodarilo preukázať splnenie všetkých vecných podmienok, t. j., že na vstupe u žalobcu bol dodaný tovar/služby zdaniteľnou osobou, teda dodávateľmi s takým dôsledkom, že dodávateľom vznikla daňová povinnosť. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly spochybnil, že dodávatelia tovaru objektívne mohli žalobcovi dodať fakturovaný tovar/služby. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane žalobcu vyzýval odstrániť vzniknuté pochybnosti tak, aby neúplné údaje doplnil a nejasnosti objasnil, teda, aby pravdivosť deklarovaných skutočností aj preukázal.
51. Vo svetle objektívnych zistení správcom dane (popísané v bodoch 6 až 10, ktoré správny súd porovnal s obsahom administratívneho spisu, opísal ich v úvodných častiach, aby nemusel v rámci vlastnej úvahy a pri prijatí právneho názoru skutkové okolnosti opakovať), správca dane spochybnil dôkaznú hodnotu dôkazov žalobcu, ich preukaznosť, a preto bolo povinnosťou žalobcu protidôkazmi preukázať uskutočnenie preverovaných zdaniteľných plnení označenými dodávateľmi ako základnej podmienky daňovej uplatniteľnosti práva na odpočítanie DPH v zmysle ustanovenia § 49 a § 51 Zákona o DPH. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so žalovaným, že žalobca neuniesol vlastné dôkazné bremeno v procese uplatňovania práva na odpočítanie DPH, čím nedošlo k eliminovaniu pochybností správcu dane týkajúcich sa zistených skutočností. Vyčerpanie vlastného dôkazného bremena nemožno zamieňať s unesením dôkazného bremena. Ak žalobca nedisponuje ďalšími dôkazmi, ktorými by vedel preukázať správnosť údajov v daňovom priznaní, oprávnenosť uplatneného odpočítania dane a tie dôkazy, ktoré vyčerpal, vo svetle objektívnych zistení správcom dane a žalovaným, nepreukazujú ním deklarovanú skutočnosť ohľadom zdaniteľných obchodov, uviazol v dôkaznej núdzi. Zákonným dôsledkom je nepreukázanie splnenia zákonných, vecných a formálnych požiadaviek, ktoré pre uplatnenie práva na odpočítanie dane vyplývajú z ustanovení § 49 ods. 1 a 2, ako aj § 51 ods. 1 Zákona o DPH. Za danej situácie nie je na mieste konštatovať, že právo na odpočítanie DPH nevniklo, ale že daňový subjekt nepreukázal splnenie podmienok stanovených v zákone o DPH na uplatnenie práva na odpočítanie dane.
52. Čo sa týka rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, správny súd má za to, že správca dane vykonal riadne dokazovanie podľa § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku, nič nezanedbal, pričom žalobca nesplnil svoju povinnosť ustanovenú v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Správny súd na tomto mieste nepovažuje za potrebné opakovať známe fakty a relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR o rozložení dôkazného bremena, a tiež o nutnosti materiálneho podkladu vystavených dokladov, z čoho vyplýva, že faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie, t. j. doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.
53. Správny súd sa stotožnil so záverom daňových orgánov, že žalobca nepredložil hodnoverné, pravdivé faktúry na obsah deklarovaných zdaniteľných obchodov, ktorý nebol preukázaný po stránke hodnovernosti vo vzťahu k identifikácii skutočného dodávateľa tovaru/služieb. Preukázanie skutočného dodávateľa pritom patrí medzi základné vecné podmienky uplatnenia práva na odpočítanie dane, bez splnenia ktorej nie je možné v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora (rozsudok C-324/11 vo veci K., bod 45, posledná veta) vyhovieť právu na odpočítanie dane.
54. Správny súd nepovažuje za dôvodnú žalobnú námietku, že rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, len na domnienkach s tým, že daňové orgány sa snažia žalobcu obviniť z daňového podvodu. Z obsahu administratívneho spisu vyplývajú dôkazy vykonané správcom dane. Účelom daňového konania, vrátane daňovej kontroly je preveriť a určiť správnu výšku dane a nie preverovať a vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť za spáchanie daňových trestných činov. K uvedenému nezaväzuje daňové orgány ani judikatúra Súdneho dvora EÚ. Aj keď z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vyplývajú závery vo vzťahu k „zneužitiu práva“ (používa terminológiu aj ako „podvod na DPH“, „daňový podvod“), obsah ktorého ale nie je totožný s obsahom pojmu daňového podvodu v zmysle § 277a zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona. Nie každé porušenie Zákona o DPH, znamenajúce úpravu výšky dane po vykonanej daňovej kontrole, predstavuje zároveň aj spáchanie daňového trestného činu. Správny súd, v zhode so žalovaným konštatuje, že daňové orgány nekonali s úmyslom žalobcu obviniť z daňového podvodu, ale účelom daňovej kontroly a vyrubovacieho konania bolo určiť správnu výšku dane, preveriť, či žalobca spĺňa hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane. Ak splnenie vecných - v zákone stanovených podmienok - nepreukáže, odpočítanie dane mu nie je možné priznať. Trestnoprávna zodpovednosť presahuje rozsah konania pred daňovými orgánmi.
55. Po oboznámení sa s jednotlivými objektívnymi zisteniami, aj správny súd má za to, že je vylúčené, aby dodávatelia deklarovaných obchodných prípadov dodali tovar/služby žalobcovi. Ak napriek tomuto konštatovaniu bol žalobca presvedčený, že tovar a služby boli dodané týmito dodávateľmi bolo na ňom, aby produkoval na svoje tvrdenia dôkazy, ktorými by to preukázal.
56. Z dôvodov vyššie uvedených, správny súd sa stotožňuje so záverom žalovaného, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, ak s odkazom na ustanovenie § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. nepriznal žalobcovi ním uplatnené právo na odpočítanie DPH.
57. Správny súd poukazuje na závery rozsudku Súdneho dvora C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012, z ktorého vyplýva zamietnutie zo strany daňového orgánu práva na odpočítanie DPH v prípade nezákonného konania osoby, ktorá vystavila faktúru a povinnosť zdaniteľnej osoby ubezpečiť sa o zákonnom konaní (dodržiavaní daňových povinností) osoby vystavujúcej faktúru (dodávateľa, subdodávateľa) a preukázať ho. Súdny dvor predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, resp. ďalších v reťazci, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, aby sa tak uistil o jeho spoľahlivosti. Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (bod 54 rozsudku „F.“).
58. S vyššie uvedenou požiadavkou správny súd poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozsudku sp. zn. 1Sžf/13/2016 zo dňa 16.01.2018, v zmysle ktorých je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti vykonania daňovej kontroly v relatívne dlhom časovom úseku si daňový subjekt zabezpečí dostatok hodnoverných dôkazných prostriedkov ohľadom priebehu zdaniteľného obchodu tak, aby za každých okolností vedel preukázať zrealizovanie zdaniteľného obchodu spôsobom opísaným vo faktúre a aby bol schopný za každých okolností odstrániť pochybnosti daňových orgánov o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu. Najvyšší súd SR v uvedenom vidí nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne dotváranie zmluvných vzťahov, ktoré boli v minulosti pod vplyvom najmä a iba súkromného práva.
59. Správny súd považuje za rozhodné v predmetnej veci, že sa jedná o priamych dodávateľov žalobcu, pričom vzhľadom na dvojstranný zmluvný vzťah sa žalobca nemôže brániť, že by nevedel o pomeroch na strane dodávateľa v čase uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných plnení. Významným je to, že dodávateľ RH Motors s.r.o. vôbec nepotvrdil dodanie tovaru žalobcovi, osoba bývalého konateľa priamo vylúčila túto skutočnosť, keď J. O., o ktorom tvrdil žalobca, že konal s ním poprel, že by akékoľvek faktúry pre žalobcu vystavoval, a že by akýkoľvek tovar pre neho dodal. Ďalší traja dodávatelia boli personálne prepojení s osobou konateľa M. L., ktorý žalobcovi bol známy vzhľadom na rozsiahlu vzájomnú obchodnú činnosť, najmä množstvo fakturácie, objem fakturovaného tovaru a fakturovaných služieb. Pokiaľ žalobca namieta, že pochybnosti správcu dane sa týkajú výlučne dodávateľov, správny súd zastáva názor, že žalobca sa nemôže brániť, že nevedel o pomeroch na strane dodávateľov vzhľadom na osobu M. L. a vzhľadom na to, že išlo o priamych dodávateľov žalobcu. V takomto prípade žalobca preukazuje skutočnosti týkajúce sa jeho samotného ako zmluvného partnera dodávateľa. Je vylúčené, aby nevedel o obchodnom prípade, ktorého je sám účastný. Preto poukazovanie na judikatúru, či už Najvyššieho súdu SR alebo dovolávanie sa použiteľnosti rozsudkov Súdneho dvora EÚ neobstojí. Je nepredstaviteľné, ako by konateľ žalobcu mohol nevedieť, že dodávatelia nedisponujú majetkom, nemajú zamestnancov, majú virtuálne sídla..., boli prevedené na zahraničné subjekty, resp. ich konateľmi sa stali osoby žijúce v zahraničí a pod. Pri prevode spoločnosti RH Motors s.r.o. bol osobne prítomný. Tieto pochybnosti konateľ žalobcu pri výsluchu M. L. ničím nerozptýlil. Žalobca mal prijať služby od dodávateľa, ktorý nemal, resp. aj jeho dodávateľ, prihlásených žiadnych zamestnancov, pričom samotný žalobca zamestnával cca 54 zamestnancov.
60. Na základe objektívnych zistení, ktoré ďalšími dôkazmi zo strany žalobcu neboli eliminované, možno vyvodiť záver o preukázaní nepravdivosti faktúr a dodania tovaru/služieb v zmysle nich. Preto daňové orgány postupovali správne, ak neuznali uplatnené odpočítanie dane. Z konštantnej judikatúry súdov vyššej autority vyplýva, že úlohou daňových orgánov nie je preukázať ako došlo k zdaniteľnému obchodu, ale preukázať, že nemohlo dôjsť k zdaniteľnému obchodu tak, ako to žalobca deklaroval. Napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017 (DSP 12/2017) zase vyplýva, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.
61. Pokiaľ žalobca tvrdil, že za dodaný tovar/služby zaplatil, správny súd poukazuje na to, že ani toto nie je dôkazom o zrealizovaní deklarovaných zdaniteľných obchodov, ak vzhľadom na objektívne zistenia je vylúčené dodanie tovaru/služieb deklarovanými dodávateľmi, čo vyústilo do záveru o nepreukázaní splnenia vecných, zákonných podmienok pre odpočítanie DPH (§ 49 ods. 1, ods. 2; § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.), čo oprávňuje daňové orgány nevyhovieť uplatnenému právu na odpočítanie dane v zmysle rozsudku súdneho dvora C-324/11 bod 45. Pri rozhodovaní správny súd vychádzal zo záverov Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 1Sžf/13/2016 zo dňa 16.01.2018. Pri interpretácii použitých ustanovení Zákona o DPH daňové orgány postupovali eurokonformne. Ich postup pri aplikácii vnútroštátnych právnych predpisov neodporuje ani rozsudku Súdneho dvora vo veci C-277/14 (čo overil súd vzhľadom na dovolávanie sa žalobcom eurokonformného postupu v konaní a k čomu ho oprávňuje výrok tohto rozsudku SD EÚ), keď vzhľadom na vyššie popísané objektívne zistenia, a skutočný stav danej veci, bolo preukázané, že žalobca vedel alebo vedieť mal vzhľadom na okolnosti veci, že sa zúčastňoval na konaní smerujúcom k nedovolenému daňovému úniku. Právne posúdenie veci daňovými orgánmi však nespočíva na nepriznaní práva odpočítať daň z tohto dôvodu, ale na nepreukázaní splnenia zákonných vecných podmienok pre priznanie odpočítania DPH, v dôsledku neunesenia dôkazného bremena žalobcom. Nešlo teda o preukazovanie zneužitia práva alebo účasti žalobcu na daňovom podvode, kedy dôkazné bremeno zaťažuje len správcu dane. Správny súd má za to, že správca dane a žalovaný, na základe zisteného skutkového stavu veci, vec správne právne posúdili, ak žalobcovi neuznali uplatnené odpočítanie dane.
62. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP.
63. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal podľa § 167 ods. 1 a contrario SSP.
64. Tento rozsudok bol prijatý senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Tento rozsudok bol prijatý senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) .
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.