Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-177-2019.pdf
PDF · 123.97 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/177/2019
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcov: 1/ U. F., trvale bytom H.. XXa, P., A. a 2/ X. F., trvale bytom H.. XXa, P., A., obaja zastúpení Steiner & Associates s.r.o., so sídlom Moyzesova 46, Košice - Staré mesto, proti žalovanému: JUDr. F. O., nar. XX. júla XXXX, bytom J. U. XXXX/XX, D., zast. JUDr. Michalom Matalom, advokátom, so sídlom AK M. Rázusa 19, Lučenec, o zaplatenie 11.300,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Lučenec, č.k. 9C/22/2017-280 zo dňa 8. apríla 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 9C/22/2017-280 zo dňa 8. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) žalobu v celom rozsahu zamietol (prvá výroková veta). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcom v 1/ a 2/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti samotného rozsudku (druhá výroková veta).
1.1 Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobcovia sa žalobou domáhali od žalovaného zaplatenia sumy 11.300,-Eur na tom skutkovom základe, že so žalovaným uzavreli podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka ústnu zmluvu o pôžičke v celkovej výške 13.330,-Eur, pričom žalovaný z požičanej sumy do dňa podania žaloby vrátil iba sumu 2.030,-Eur. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že žalovaný prostredníctvom e-mailovej komunikácie uviedol zvyšný zostatok dlžnej sumy vo výške 11.300,-Eur a uznal svoj záväzok. Žalovaný sa v spore bránil tým, že so žalobcami ústnu zmluvu o pôžičke v celkovej výške 13.330,-Eur neuzavrel, žalobca poskytnutie pôžičky nepreukázal, nikdy sa písomne nezaviazal uhradiť žalovanému dlh určený čo do výšky a dôvodu a vzniesol námietku premlčania.
1.2 Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 657, § 558, § 563 Občianskeho zákonníka, vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, výsluchom žalovaného, výsluchom svedkov Richarda O., Y. O., P. M. a H. F.. Pokiaľ ide o ďalšie navrhované dôkazy na pojednávaní dňa 28.01.2019 zo strany žalobcov, a to predloženie listinných dôkazov preukazujúcich dostatok finančných prostriedkov na poskytnutie pôžičky, okresný súd poukázal na uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania a konštatoval, že právny zástupca žalobcov listinné dôkazy predložil až po uplynutí tejto lehoty, pričom predložil aj ďalší dôkaz - čestné prehlásenie svedkyne M.. V tomto smere uzavrel, že sudcovská koncentrácia konania znamená možnosť súdu stanovovať záväzné procesné lehoty na procesné úkony sporových strán, procesným následkom nedodržania tejto lehoty je procesná preklúzia práva sporovej strany uplatniť v konaní skutkové tvrdenie, či dôkazný návrh. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia predložili dôkazy v súdom stanovenej lehote, na tieto dôkazy okresný súd neprihliadal (a ani ich nevykonal).
1.3 Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k záveru, že žalobcovia nepreukázali uzavretie zmluvy o pôžičke, ani reálne odovzdanie pôžičky. Zmluva o pôžičke nevzniká iba dohodou strán, ale skutočným odovzdaním požičanej sumy; dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia v spore o vrátenie pôžičky spočívalo na veriteľoch, ktorí mali preukázať, že došlo k uzavretiu pôžičky medzi kým, na akú výšku požičanej sumy, s akou dohodnutou lehotou splatnosti a s akými ostatnými obsahovými náležitosťami. Dôkazným bremenom veriteľa bolo preukázať, že predmet pôžičky odovzdal a že dlžník predmet pôžičky riadne a včas nevrátil.
1.4 Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobcovia spočiatku tvrdili, že predmetom sporu je pôžička, ktorá vznikla v roku 1999, až následne vo svojom vyjadrení dňa 22.01.2017 opravili svoje tvrdenia a uviedli, že pôžička poskytnutá žalovanému v roku 1999 vo výške 40.000,- mariek bola žalovaným splatená a predmetom konania je pôžička z roku 2001 vo výške 26.000,- mariek, z ktorej zostala nesplatená čiastka vo výške 11.300,-Eur. Žalovaný vznik pôžičky v roku 2001 rozporoval. Súd prvej inštancie poukázal na obsah svedeckých výpovedí pokiaľ ide o svedkov P. M. a H. F., pričom svedkyňa M. mala potvrdiť, že mala vedomosť o tom, že medzi účastníkmi sporu existoval dlh, vzniknutý dávnejšie a časť tohto dlhu bola platená aj na jej účet vo výške 1.600,-Eur. Svedkyňa nemala vedomosť o aký dlh ide a ani o jeho presnú výšku, nevedela uviesť bližšie podrobnosti ohľadom uzavretia zmluvy o pôžičke, ani kedy bola pôžička žalovanému poskytnutá. Svedok F. mal byť svedkom pri uzatváraní zmluvy o pôžičke, ako aj jej odovzdaní, nevedel uviesť akým spôsobom a kedy bola pôžička uzavretá, ani kedy došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov. Súd prvej inštancie poukázal na rozpory v jeho výpovedi, nevedel, či došlo k vráteniu peňažných prostriedkov. Pamätal si len niektoré konkrétne detaily. Jeho tvrdenia považoval súd prvej inštancie za účelové a naučené, zdôrazňoval skutočnosti tvrdené aj právnym zástupcom žalobcov. Okresný súd pritom poukázal na blízky rodinný vzťah medzi žalobcami a svedkom. Z uvedených dôvodov okresný súd neuveril tvrdeniam svedka H. F. ohľadom dohody o pôžičke a odovzdaní peňazí. N. spolu so svedkyňou Y. O. tvrdili, že žalovanému v roku 2001 nebola poskytnutá pôžička tak, ako tvrdili žalobcovia, v roku 2001 v Nemecku neboli. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že ani jeden zo svedkov nepreukázal vznik dohody o pôžičke, ani to, že došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí. Žalovaný pritom rozporoval aj dôvod plnenia vo výške 1.600,-Eur na účet pani M., pričom tvrdil, že to bol dar na opravu domu v W.. Žalobcovia toto tvrdenia žalovaného ďalej účinne nerozporovali. V zmysle uvedeného okresný súd dospel k záveru, že žalobcovia neuniesli bremeno tvrdenia a nepreukázali súdu, že so žalovaným uzavreli v roku 2001 ústnu zmluvu o pôžičke, ani to, že mu reálne odovzdali sumu 26.000,- mariek. Súdu sa zdalo nelogické, že žalobcovia požičali žalovanému peňažné prostriedky v roku 2001 a až do roku 2017 nežiadali od žalovaného jej splatenie. Bez ohľadu na blízke príbuzenské vzťahy, by každý jedinec požadoval vrátenie pôžičky po pár rokoch a nečakal celých 16 rokov, kým si ho začne vymáhať na súde.
1.5 Pokiaľ žalobcovia opierali svoje tvrdenia aj o e-mailovú komunikáciu medzi účastníkmi sporu zo dňa 18.12.2015 a tvrdili, že žalovaný mal uznať dlh čo do dôvodu a výšky, súd prvej inštancie zdôraznil, že uznanie dlhu je samostatný zabezpečovací inštitút zakladajúci vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania. Vyžaduje sa, aby dlžník písomne uznal, že dlh zaplatí, uvedený dlh musí byť určený čo do dôvodu a výšky. Uznanie dlhu má pre veriteľa význam spočívajúci v tom, že sa ním potvrdzuje, že v dobe uznania dlhu dlh trvá, dlžník uznaním dlhu potvrdzuje jeho existenciu. Dlžník však môže namietať, že dlh nevznikol alebo v čase uznania netrval, resp. namietať, že dlh je neplatný alebo stratil platnosť. Takáto námietka môže byť úspešná, ak dlžník preukáže opak. Okresný súd uzavrel, že na platné uznanie dlhu je potrebné, aby tento jednostranný právny úkon spĺňal predpoklady na vznik platného právneho úkonu, uznanie dlhu musí byť určité a zrozumiteľné a je potrebné, aby dlžník urobil uznávací prejav písomne, zaviazal sa dlh zaplatiť a uviedol dôvod a výšku dlhu. Okresný súd konštatoval, že právny úkon žalovaného spĺňa podmienku písomnej formy, avšak z e-mailovej komunikácie nie je zo strany žalovaného daný jednoznačný prísľub, že dlh zaplatí. Samotné čiastočné plnenie zo strany žalovaného nespôsobuje vznik právnej domnienky podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky musí byť určitý, nestačí, že dlžníkovi, ktorý jednostranný úkon urobil, prípadne veriteľovi, ktorému bol úkon adresovaný, bol jasný ako dôvod uznaného dlhu, tak jeho výška, ak to nie je spoznateľné z textu listiny. Okresný súd sa stotožnil s tvrdením žalobcov, že ak žalovaný nemá žiaden iný dlh voči žalobcom, ide o dostatočne určitú identifikáciu záväzku, ktorá bola stanovená jednoznačne aj vo výške 11.300,-Eur. V uznávacom prejave však absentuje prísľub žalovaného, že dlh zaplatí a z uvedeného dôvodu okresný súd považoval právny úkon uznania dlhu za neplatný právny úkon. Uznanie dlhu pritom ako akcesorický zabezpečovací právny úkon nemôže byť platný ani z toho
dôvodu, že žalobcovia nepreukázali samotný vznik dohody a odovzdanie pôžičky; nebolo možné pri neexistencii zmluvy o pôžičke platne uznať dlh, ktorý ani nevznikol. Z uvedených dôvodov okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
1.6 Žalobcovia eventuálne žiadali určiť, že dlh žalovaného je splatný. Nakoľko nebolo preukázané, že medzi účastníkmi sporu došlo k vzniku dlhu z titulu pôžičky, nebolo možné určiť ani splatnosť dlhu, ktorý neexistuje.
1.7 Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a v spore v plnom rozsahu úspešnému žalovanému priznal nárok na úplnú náhradu trov konania.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu včas odvolanie, v ktorom žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalovaného zaviazal v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcom sumu 11.300,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 11.300,-Eur od 02.03.2017 do zaplatenia. Uplatnili nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2.1 Rozsudok okresného súdu napadli v celom rozsahu a uplatnili odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f), b), h) a d) C.s.p., tvrdili tak, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; súd procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práv na spravodlivý proces; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
2.2 V konkrétnostiach namietali, že pokiaľ okresný súd z vykonaných dôkazov usúdil, že sa nepreukázala existencia pôžičky, dôkazy vykonal nelogicky a nesúvisle tak, že časť dôkazov (svedecké výpovede) nespojil s konaním žalovaného (e-mailová komunikácia, čiastočné úhrady), čím oddelil konanie žalovaného od svedeckých výpovedí a dospel k záveru o neexistencii pôžičky. Tento záver však nemá oporu v dokazovaní, kedy sa všetky dôkazy hodnotia jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti.
2.3 Žalobcovia namietali, že okresný súd na pojednávaní dňa 28.01.2019 vyjadril svoj predbežný právny názor, dal priestor žalobcom na neho zareagovať doložením ďalších dôkazov, avšak hneď na ďalšom pojednávaní pripustil zmenu petitu, odmietal vykonať žalobami doložené dôkazy, rozhodol vo veci samej absolútne odlišne od svojho predbežného právneho názoru, svoje rozhodnutia a konania vôbec v rozsudku neodôvodnil. Uvedený postup okresného súdu žalobcovia považovali za nesprávny procesný postup, ktorý zasiahol do ich práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
2.4 Pokiaľ žalobcovia namietali nesprávne právne posúdenie, odvolacia námietka je vo vzťahu k právnemu posúdeniu úkonu žalovaného - k e-mailu ako úkonu, ktorý nie je uznaním dlhu, hoci zo správania žalovaného vyplývala i jeho vôľa dlh splatiť.
2.5 Ak súd prvej inštancie uplatnil sudcovskú koncentráciu konania, na jej uplatnenie neboli splnené procesné podmienky, resp. jej uplatnenie je v hrubom nepomere so závažnosťou nedodržania lehoty na predloženie dôkazov. Takýmto spôsobom trpí konanie pred súdom prvej inštancie vadou spôsobujúcou nesprávnosť napadnutého rozsudku.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
3.1 Žalovaný zdôraznil, že žalobcovia 1/ a 2/ nepreukázali v spore uzavretie zmluvy o pôžičke medzi nimi a žalovaným v novembri 2001 v Nemecku, nepreukázali ani reálne odovzdanie pôžičky v novembri 2001 v Nemecku a nepreukázali, že v novembri 2001 mohli disponovať peňažnými prostriedkami na poskytnutie pôžičky. V konaní pred súdom prvej inštancie pritom trikrát menili svoje tvrdenie ohľadne celkovej výšky poskytnutej pôžičky, ako aj dátumu jej poskytnutia. Je ťažko uveriteľné, že by žalobcovia poskytli v roku 2001 pôžičku bez uzavretia písomnej zmluvy o pôžičke; z vykonaného
dokazovania vyplýva, že v minulosti podmieňovali poskytnutie akýchkoľvek peňažných prostriedkov uzavretím prechádzajúcej písomnej zmluvy.
3.2 Žalovaný tiež tvrdil, že z vykonaného dokazovania, výsluchom svedkov navrhnutých žalobcami, nevyplynuli žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke a ani reálne odovzdanie pôžičky. Z výpovedí svedkov navrhnutých žalovaným vyplýva, že žalovaný v novembri 2001 nebol v Nemecku, kde malo dôjsť k údajnému poskytnutiu pôžičky.
4. Žalobcovia v písomnom vyjadrení na vyjadrenie žalovaného (replika) zotrvali na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Poukázali na komplexnú súvislosť ako konania žalovaného, tak i to, že existencia dlhu bola všeobecne známa v celej rodine, absentovalo hodnotenie jednotlivých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, nakoľko z výpovedí svedkov a z logického a nadväzného konania žalovaného vyplýva tak existencia pôžičky, ako i jej nesplatená suma. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobcovia menili svoje vyjadrenia ohľadne celkovej výšky pôžičky, žalobcovia zdôraznili, že nikdy nemenili požadovanú sumu, od počiatku stále žiadali od žalovaného zaplatenie neuhradenej istiny pôžičky vo výške 11.300,- Eur. Je pravdou, že na prvom pojednávaní omylom uviedli rok poskytnutia pôžičky ako rok 2009, túto nesprávnosť však zhojili hneď vo svojom prvom podaní po nariadení pojednávania. Od tohto svojho tvrdenia sa už neskôr nikdy neodchýlili. Pokiaľ pôžička nebola uzavretá písomnou formou, Občiansky zákonník túto formu nepožaduje, písomná zmluva o pôžičke nebola uzavretá z titulu blízkych rodinných vzťahov, ako i dlhodobej histórii pôžičiek medzi stranami sporu. Žalovaný tiež nesprávne argumentoval vo vzťahu k návšteve v Nemecku v roku 2001 s poukazom na výpoveď svedkyne Y. O., táto vo svojej výpovedi nič neuviedla vo vzťahu k návšteve Nemecka v roku 2001 a pokiaľ ide o svedka H. O., žalobcovia už v odvolaní poukázali na to, že žalovaný úmyselne na výsluch doviedol svojho druhého syna, teda nie toho, ktorý s ním bol v roku 2001 v Nemecku.
5. Žalovaný v duplike na repliku žalobcov zotrval na svojich stanoviskách a mal za to, že žalobcovia neuviedli vo vyjadrení žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu rozsudku súdu prvej inštancie.
6. Žalobcovia v ďalšom vyjadrení žiadne nové relevantné skutočnosti neuviedli.
7. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p. preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7.1 Podľa § 389 ods.1 písm. b) C.sp. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
7.2 Podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
7.3 Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobu podala pôvodne U. F. (žalobkyňa 1/), ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 11.300,-Eur z dôvodu poskytnutia pôžičky žalovanému. Okresný súd na pojednávaní konanom dňa 29. novembra 2017 na návrh pripustil, aby do konania pristúpil ďalší subjekt - X. F., nar XX.XX.XXXX, trvale bytom H.. XXa, XXX XX P.. N. sumy 11.300,-Eur sa tak voči žalovanému domáhali žalobcovia 1/ a 2/; v spore tiež žiadali eventuálne určiť, že dlh žalovaného je splatný. Žalovaný v spore poprel, že mu pôžička vo výške 13.330,-Eur, z ktorej zostatok žalobcovia v spore uplatnili, bola poskytnutá.
7.4 Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie založil na konštatovaní, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali súdu, že so žalovaným uzavreli v roku 2001 ústnu zmluvu o pôžičke ani to, že mu reálne odovzdali sumu 26.000,- mariek; pokiaľ žalobcovia poukazovali na e-mail žalovaného, v ktorom mal dlh uznať, toto uznanie považoval súd prvej inštancie za neplatné, nakoľko absentuje prísľub žalovaného na zaplatenie dlhu. Pokiaľ sa žalobcovia domáhali určenia, že dlh žalovaného je splatný,
okresný súd zamietacie rozhodnutie založil na konštatovaní, že nebolo preukázané, že došlo k vzniku dlhu z titulu pôžičky, nebolo tak možné určiť splatnosť dlhu, ktorý neexistuje.
8. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (§ 657 Občianskeho zákonníka). Z citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom; podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peniaze). Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4Cdo 403/2014 zo dňa 16.12.2015).
8.1 Žalobcovia tvrdili, že žalovanému poskytli sumu 26.000,- mariek (po prepočte konverzným kurzom 13.330,-Eur), ktoré mal žalovaný podľa dohody vrátiť, splatnosť pôžičky dohodnutá nebola, preto ju žalobcovia ako veritelia žalovanému ako dlžníkovi určili začiatkom roku 2017. Úrok pri pôžičke dohodnutý nebol. Pre pozitívne rozhodnutie o žalobe o vrátenie poskytnutých peňazí musí veriteľ preukázať existenciu zmluvy o pôžičke (ktorá môže byť aj ústna) s konkrétnym dlžníkom, odovzdanie peňažných prostriedkov dlžníkovi (reálny kontrakt), dohodu o vrátení peňažných prostriedkov (inak by nešlo o zmluvu o pôžičke) a skutočnosť, že dlžník je v omeškaní s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov.
9. Odvolanie žalobcov je dôvodné Žalobcovia považovali postup súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní vyjadril svoj predbežný názor a následne vo veci samej rozhodol odlišne od vysloveného právneho názoru, za nesprávny. Po úkonoch podľa ods.1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu (§ 181 ods. 2 C.s.p.). Z citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku vyplýva, že je potrebné, aby predbežné právne posúdenie súdom bolo dostatočne určité a zrozumiteľné; pre strany sporu z neho vyplýva, aké rozhodnutie vo veci samej možno očakávať. Pri predbežnom právnom posúdení súd vychádza zo žalobných tvrdení žalobcu, vyjadrenia žalovaného, dôkazov, ktoré žalobca pripojil k žalobe a žalovaný k vyjadreniu k žalobe. Pri predbežnom právnom posúdení súd nevychádza z riadne vykonaného dokazovania; predbežné právne posúdenie dokazovaniu predchádza. Z komentára k Civilnému sporovému poriadok (Civilný sporový poriadok; Števček · Ficová · Baricová · Mesiarkinová · Bajánková · Tomašovič a kol.; C.H.BECK, 2016, str. 672) vyplýva, že predbežné právne posúdenie veci má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Predbežné právne posúdenie neznamená, že týmto vysloveným názorom je súd striktne viazaný; ak sa však od neho chce odkloniť, je nevyhnutné, aby sa v odôvodnení rozhodnutia s týmto odklonom náležite vysporiadal. Súd prvej inštancie takto nepostupoval.
9.1 Zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že e-mailový prejav predložený ako dôkaz nemožno považovať za uznanie dlhu, nakoľko nespĺňa všetky náležitosti požadované zákonom pre uznanie dlhu, je však potvrdením toho, že v roku 2015 bol medzi žalobcami a žalovaným dlh vo výške 11.300,- Eur. Z uvedeného konštatovania súdu prvej inštancie mohli žalobcovia dôvodne vyvodiť, že v rámci predbežného právneho posúdenia okresný súd akceptoval jeho žalobné tvrdenie, že dlh v roku 2015 predstavoval sumu 11.300,-Eur a mohli legitímne očakávať, že táto suma im bude priznaná. Je nesporné, že vo veci po vyslovení predbežného právneho názoru okresným súdom prebehlo riadne dokazovanie; najmä však k preukázaniu uzavretia zmluvy o pôžičke a odovzdania peňažných prostriedkov veriteľmi dlžníkovi. Otázka relevantnosti dôkazu - emailovej správy, ktorú žalobcovia považovali za uznanie dlhu, bola otázkou jej právneho posúdenia. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie sa od vysloveného predbežného právneho názoru odklonil, keď dôkaz - emailovú správu nepovažoval za potvrdenie existencie dlhu medzi stranami sporu a jeho výšky bez toho, aby tento odklon v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite odôvodnil. Takýmto postupom súd prvej inštancie poprel význam
predbežného právneho posúdenia pre strany sporu a založil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku v dôsledku jeho prekvapivosti.
9.2 Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 21.01.2019 rovnako vyplýva, že súd prvej inštancie žalobcom (ich právnemu zástupcovi) uložil povinnosť, aby do 30-tich dní predložil súdu listinný dôkaz o tom, že žalobcovia mali dostatok finančných prostriedkov na poskytnutie pôžičky v roku 2001. Nakoľko žalobcovia požadovaný dôkaz ako prostriedkom procesného útoku nepredložili včas, súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal. Súd prvej inštancie tak aplikoval sudcovskú koncentráciu konania.
9.3 Účelom koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany sporu zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi; prostriedky procesného úkonu a procesnej obrany v zásade nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. V zásade platí, že nie je prípustné, aby strana sporu predkladala ďalšie prostriedky procesného úkonu alebo procesnej obrany až na pojednávaní, čo by znamenalo zmarenie už nariadeného a prebiehajúceho pojednávania a potrebu vytýčiť ďalšie pojednávanie vo veci. Vykonané dokazovanie však môže priniesť zmenu skutkových okolností; ak v takom prípade strana sporu preloží nové dôkazy (doposiaľ súdu neznáme) ako reakciu na skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania a o ktorých strana nevedela a ani ich nemohla predvídať, súd musí tieto prostriedky procesného útoku a procesnej obrany považovať za uplatnené však, ak nové skutočnosti vyšli najavo až potom, ako mala strana sporu povinnosť označiť a predložiť dôkazy. Súd prvej inštancie v tomto smere postupoval podľa ustanovenia § 181 ods. 4 C.s.p., pojednávanie dňa 21.01.2019 odročil a žalobcom umožnil doložiť dôkaz o tom, že mali dostatok finančných prostriedkov na poskytnutie pôžičky.
9.4 Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia uskutočnili podanie až 21.03.2019, v ktorom navrhli zmenu žalobného petitu a pripojili dôkaz - daňové priznanie žalobcu 2/ za roky 2000 a 2001, doložili aj dôkaz
- Čestné prehlásenie p. M.. Vo vzťahu k daňovým priznaniam ide o dôkaz, pre ktorý platila sudcovská koncentrácia konania v zmysle § 181 ods. 4 C.s.p.; pokiaľ ide o čestné vyhlásenie, ním žalobcovia reagovali na tvrdenia žalovaného (ohľadom toho, za akým účelom žalovaný poslal na jej účet finančné prostriedky).
9.5 K uvedenému odvolací súd uvádza, že prostriedky procesného útoku boli predložené pred termínom pojednávania (súd pôvodne odročil pojednávanie na deň 25.03.2019, ktoré neskôr zrušil z dôvodu čerpania dovolenky sudkyne a nariadil nový termín pojednávania na deň 08.04.2019). Nové dôkazy tak boli predložené v dostatočnom predstihu pred novým termínom pojednávania tak, aby sa s nimi mohol oboznámiť nielen konajúci súd ale aj žalovaný. V konečnom dôsledku pre predložené čestné vyhlásenie sudcovská koncentrácia uplatnená nebola. Vo vzťahu k daňovým priznaniam však nemožno neprihliadnuť na skutočnosť, že išlo o dôkaz, ktorý predstavoval listinu, ktorá nebola v štátnom jazyku a vyžadovala jej preklad. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že súd prvej inštancie na pojednávaní pripustil zmenu petitu žaloby. Všetky uvedené skutočnosti odôvodňujú záver, že postup súdu, ktorý s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania predložené dôkazy nevykonal, bol nesprávny. Vykonanie dôkazov nebolo v rozpore s požiadavkou hospodárnosti konania (ktorá so sudcovskou koncentráciou úzko súvisí); čestným vyhlásením žalobcovia reagovali na skutkové tvrdenia žalovaného, ku ktorým sa svedkyňa pri svojom výsluchu nemala možnosť sa vyjadriť (jej výsluch predchádzal tvrdeniam žalovaného) a vo vzťahu k daňovým priznaniam bolo potrebné zadovážiť ich úradný preklad tak, aby mohli byť ako dôkaz vykonané. Odvolacia námietka, že súd nevykonal navrhované dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na uplatnenie sudcovskej koncentrácie neboli splnené procesné podmienky, je tak dôvodná. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 181 ods. 4 formuláciou „nemusí“ nedáva súdu povinnosť na nové skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy neprihliadať. Uvedená formulácia dáva súdu možnosť aj na oneskorene predložené dôkazy prihliadnuť. Z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že súd prvej inštancie sa okolnosťami sporu, správaním strán sporu, dôvodmi oneskoreného predloženia dôkazu a predložením dôkazu, ktorý bol reakciou na skutkové tvrdenie strany, dostatočne nezaoberal.
9.6 Dôvodné je aj odvolacie tvrdenie, že súd prvej inštancie neaplikoval (resp. nesprávne aplikoval) zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. spočíva v nesprávnosti v zisťovaní skutkového stavu; k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak došlo k rozporu so
zásadou voľného hodnotenia dôkazov, vtedy, ak súd svoje rozhodnutie založil na skutočnosti, ktorá z vykonaných dôkazov nevyplýva alebo nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas dokazovania najavo; nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nespojil časť vykonaných dôkazov (svedecké výpovede) s konaním žalovaného (čiastočné úhrady, emailová komunikácia) a poukazoval aj na nesprávne skutkové zistenia z jednotlivých výsluchov.
9.7 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd dôkazy a tvrdenia strán hodnotí podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (čl. 15 C.s.p.). Žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu; z uvedeného dôvodu je nevyhnuté, aby súd prvej inštancie všetky vykonané dôkazy presvedčivo vyhodnotil a zaoberal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie a naplnil tak ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p, podľa ktorého má okrem iného jasne a výstižne vysvetliť, ktoré zo skutočností považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
9.8 Pri hodnotení dôkazov je potrebné aplikovať zásadu voľného hodnotenia dôkazov; dôkazy je potrebné vyhodnotiť jednotlivo ale aj v ich vzájomných súvislostiach. V konaní pred súdom boli vykonané dôkazy ako na prospech žalobných tvrdení, tak aj na prospech obrany žalovaného. Nemožno však tieto dôkazy hodnotiť iba izolovane, a to každý dôkaz jednotlivo; je potrebné ich hodnotiť aj v ich vzájomných súvislostiach. Aj súd prvej inštancie pôvodne na pojednávaní dňa 21.03.2019 konštatoval, že email žalovaného potvrdzuje existenciu dlhu v roku 2015 v žalovanej výške. Správanie žalovaného, žalobcom tvrdené čiastočné plnenia, ktorých právny dôvod síce žalovaný poprel, ale dôkaz svojho tvrdenia neposkytol, je potrebné vyhodnotiť vo vzájomnej súvislosti nielen s tvrdeniami žalobcu (o poskytnutí pôžičky a jej výške) ale aj v súvislosti s tvrdeniami svedkov. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie nenáležite odmietol tvrdenia svedka H. F. s poukazom na blízky rodinný vzťah k žalobcom, pokiaľ na druhej strane bez výhrad akceptuje tvrdenia svedkov navrhnutých žalovaným, ktorí sú s ním rovnako v blízkom rodinnom pomere, ako je svedok F. vo vzťahu k žalobcom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tak neposkytuje hodnotenie dôkazov v ich vzájomných súvislostiach ale izolovane, pre rozhodnutie o uplatnenom nároku nedostatočne.
9.9 Odvolací súd napokon k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu tvrdeného uznávacieho prejavu žalované v emailovej komunikácii uvádza, že uznanie dlhu v zmysle ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka je samostatný zaväzovací inštitút; zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe jeho uznania. Uznaním dlhu prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. K platnému uznaniu dlhu je potrebné, aby tento jednostranný právny úkon dlžník realizoval písomnou formou, vyjadril v ňom prísľub zaplatenia dlhu a uviedol dôvod a aj jeho výšku.
9.10 Uznávací prejav nemožno vykladať striktne doslovne, jednotlivé slová a slovné spojenia nemožno vykladať izolovane ale v ich kontexte; v danom prípade aj v kontexte celej mailovej komunikácie medzi stranami sporu. Z mailovej komunikácie zreteľne vyplýva, že žalobkyňa 1/ žalovaného vyzvala na zaplatenie peňazí (dlhu), uviedla zostatok dlhu. Z reakcie žalovaného vyplýva, že poslal 430,-Eur, zostatok predstavuje 11.300,-Eur (výška dlhu). Z označenia komunikácie vyplýva, že strany sporu komunikujú o pôžičke (dôvod dlhu). S prihliadnutím na charakter a formu komunikácie, rodinný pomer medzi stranami sporu nemožno formuláciu žalovaného „dúfam, že to dobojujem“ vyložiť inak, ako že ide o prísľub zaplatenia dlhu. Z emailovej správy totiž nemožno nijako vyvodiť, že by žalovaný touto formuláciou mienil „dobojovať“ iný svoj rodinný, osobný, pracovný alebo iný problém; naopak, reaguje na výzvu na zaplatenie zostatku dlhu. Z uvedeného pre odvolací súd vyplýva, že všetky zákonné podmienky predpokladané ustanovením § 558 Občianskeho zákonníka pre uznanie boli splnené. Aj táto odvolacia námietka nesprávneho právneho posúdenia je tak dôvodná.
10. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil z dôvodu, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal navrhované dôkazy, vec nesprávne posúdil pokiaľ ide o aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania a vec nesprávne právne posúdil pokiaľ ide o platnosť uznávacieho prejavu žalovaného. Zároveň podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
11. V konaní, ktoré bude nasledovať po zrušení napadnutého rozsudku, okresný súd s ohľadom na vyslovený názor odvolacieho súdu vykoná dôkaz, ktorý navrhli a predložili žalobcovia. Okresný súd opätovne vyhodnotí vykonané dokazovanie v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov a v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., bude sa zaoberať aj tvrdeniami strán sporu uvedenými v odvolací a v písomnom vyjadrení k nemu, a to aj vo vzťahu k tvrdeniu, že žalovaný na pojednávanie ako svedka doviedol iného syna ako toho, s ktorým mal byť v roku 2001 u žalobcov v Nemecku. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie postupovať v naznačenom smere; vo veci opätovne rozhodne, a to aj o trovách konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).