Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Cob-171-2018.pdf
PDF · 137.34 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/171/2018
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a JUDr. Marty Šašinkovej, v právnej veci žalobcu: Effectivity s.r.o., Rusovská cesta 9, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 35 852 160, zast. JACKO & Co., advokátska kancelária s.r.o., Domašská 20186/4A, 821 07 Bratislava, IČO: 47 256 419 proti žalovanému: Distrib Capital, s.r.o., Potočná 8204/19, 831 06 Bratislava - mestská časť Rača, IČO: 36 705 691, právne zast. JUDr. Viera Kubicová, advokát, Záhradnícka 68, 821 08 Bratislava - Ružinov, o zaplatenie 28.905,60 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb/14/2015-318 zo dňa 25.4.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb/14/2015-318 zo dňa 25.4.2017 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom č.k. 31Cb/14/2015-318 zo dňa 25.4.2017 Okresný súd Bratislava I uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28.905,60 eur spolu s
- 9,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.040,- eur od 16.4.2011 do zaplatenia,
- 9,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.040,- eur od 19.5.2011 do zaplatenia,
- 9,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.040,- eur od 16.6.2011 do zaplatenia,
- 9,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.435,32 eur od 18.6.2011 do zaplatenia,
- 9,50% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.040,- eur od 16.7.2011 do zaplatenia,
- 9,50% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.040,- eur od 19.8.2011 do zaplatenia,
- 9,50% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.040,- eur od 21.9.2011 do zaplatenia,
- 9,50% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.040,- eur od 15.10.2011 do zaplatenia,
- 9,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.040,- eur od 17.11.2011 do zaplatenia
- 9,00% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.040,- eur od 16.12.2011 do zaplatenia
- 9,00% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.040,- eur od 17.1.2012 do zaplatenia
- 9,00% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.040,- eur od 18.2.2012 do zaplatenia
- 9,00% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.040,- eur od 17.3.2012 do zaplatenia,
- 9,00% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.622,28 eur od 12.5.2012 do zaplatenia,
- 9,00% úrokom z omeškania ročne zo sumy 720,- eur od 12.5.2012 do zaplatenia
- 9,00% úrokom z omeškania ročne zo sumy 288,- eur od 17.5.2012 do zaplatenia
- 8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 360,- eur od 31.7.2012 do zaplatenia, priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania od žalovaného v plnom rozsahu, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Zvolen dňa 28.11.2012 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 28.905,60 eur spolu s príslušenstvom. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Ndob 13/2014 zo dňa 30.10.2014 bola vec až do právoplatného skončenia prikázaná Okresnému súdu Bratislava
I. V žalobe žalobca uviedol, že ako vykonávateľ uzatvoril so žalovaným ako objednávateľom zmluvu o poskytovaní reklamných služieb podľa § 296 ods. 2 Obchodného zákonníka, predmetom ktorej bol záväzok vykonávateľa poskytnúť objednávateľovi ním požadované reklamne služby a záväzok objednávateľa zaplatiť dohodnutú odmenu. Žalobca si svoju povinnosť z uvedenej zmluvy riadne splnil a vystavil žalovanému titulom odplaty za poskytnuté reklamné služby nasledujúce faktúry:
- č. 11800139, splatná dňa 15.4.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur
- č. 11800209, splatná dňa 18.5.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur
- č. 11800277, splatná dňa 15.6.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur
- č. 11800282, splatná dňa 17.6.2011, fakturovaná suma vo výške 1.435,32 eur
- č. 11800337, splatná dňa 15.7.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur
- č. 11800367, splatná dňa 18.8.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur
- č. 11800412, splatná dňa 20.9.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur
- č. 11800457, splatná dňa 14.10.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur
- č. 11800545, splatná dňa 16.11.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur
- č. 11800619, splatná dňa 15.12.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur
- č. 11800677, splatná dňa 16.1.2012, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur
- č. 12800035, splatná dňa 17.2.2012, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur
- č. 12800086, splatná dňa 16.3.2012, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur
- č. 12800200, splatná dňa 11.5.2012, fakturovaná suma vo výške 1.622,28 eur
- č. 12800201, splatná dňa 11.5.2012, fakturovaná suma vo výške 720,- eur
- č. 12800215, splatná dňa 16.5.2012, fakturovaná suma vo výške 288,- eur
- č. 12800356, splatná dňa 30.7.2012, fakturovaná suma vo výške 360,- eur
3. Žalovaný dňa 8.3.2012 uznal svoj dlh voči žalobcovi vyplývajúci z vyššie uvedených faktúr vystavených do dňa 8.3.2012, spolu vo výške 24.751,32 eur, avšak celkovú dlžnú sumu vo výške 28.906,60 eur žalovaný neuhradil. Okresný súd Zvolen vydal vo veci dňa 26.2.2013 platobný rozkaz č.k. 27Rob/89/2012-35, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 28.905,60 eur spolu s príslušenstvom, voči čomu podal dňa 27.3.2013 žalovaný odpor. V odpore žalovaný poukázal na skutočnosť, že napriek viacerým rokovaniam nedošlo k špecifikácii podmienok a ani k samotnej dohode o opakovanej či paušálnej spolupráci, napriek tomu žalobca fakturoval žalovanému mesačný paušál podľa svojho neakceptovaného návrhu proti vôli žalovaného, pričom akékoľvek následné výhrady žalovaného nebral do úvahy a vo fakturácii bez zmeny pokračoval. Dohodnuté boli len jednotlivé reálne dodania tovaru a služieb, a to len v rámci zámennej zmluvy, v ktorej protiplnením bolo dodanie piva a nápojov žalobcovi žalovaným. Žalovaný namietal, že žalobca nepripojil k žalobe žiadne potvrdenie o dodaní tovaru a služieb žalovanému, čím nepotvrdil ani len vznik pohľadávok, pričom predložené odsúhlasenie zostatkov s uznaním dlhu žalovaný vôbec neeviduje a daný podpis nepatril konateľovi spoločnosti T.. Q. A., ktorý je v zmysle údajov obchodného registra jedinou osobou oprávnenou konať za žalovaného.
4. K podanému odporu sa vyjadril žalobca, ktorý zdôraznil, že zmluva v danom prípade nebola uzatvorená v písomnej forme, ale v ústnej forme, o čom svedčí najmä posledný návrh zmluvy, ktorý bol zaslaný prostredníctvom zamestnanca žalobcu, pani Č., konateľovi žalovaného pánovi A., ktorý následne zaslal žalobcovi odpoveď, v ktorej vyjadril súhlas s fakturáciou aj bez podpisu písomnej zmluvy v zmysle dohody, čím podľa názoru žalobcu žalovaný jednoznačne akceptoval návrh zmluvy a túto v ústnej forme nepochybne uzavrel. Žalobca ďalej poukázal na tú skutočnosť, že medzi ním a žalovaným prebiehala dlhodobá mailová komunikácia, pričom ako príklad predložil odsúhlasenú cenovú ponuku č. 044MV014 podpísanú konateľom žalovaného pánom A.Í.. Žalobca postupne vystavil žalovanému viacero faktúr, pričom okrem faktúr za konkrétne reklamné služby žalovaný z počiatku uhrádzal aj paušálnu odmenu za reklamné služby v zmysle zmluvy. Ohľadom odsúhlasenia zostatkov je podľa názoru žalobcu nepodstatné tvrdenie žalovaného, že podpis na odsúhlasení zostatkov nie je podpisom konateľa, keďže štandardne podobné zostatky podpisuje osoba zodpovedná za vedenie účtovníctva, ktorá len potvrdila správnosť zostatkov. Uvedené odsúhlasenie zostatkov je preto podľa názoru žalobcu platné, z čoho vyplýva, že predmetné faktúry žalovaný eviduje vo svojom účtovníctve.
5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril dňa 24.5.2013 následne v tom zmysle, že v roku 2010 rozbiehal svoju súčasnú hlavnú obchodnú činnosť a hľadal možnosti svojej reklamnej prezentácie, pričom nadviazal kontakt so žalobcom, čoho následkom začali viaceré rokovania medzi konateľmi strán konania p. T.. A. a T.. Q.. Žalovaný mal predstavu o paušálnom plnení v hodnote najviac 500,- eur mesačne, žalobca ho konfrontoval odlišnou predstavou v sume cca 2.000,- eur na mesačný paušál.
Nezlučiteľnosť cenovej predstavy strán konania bola trvalá a nikdy sa nenašiel medzi stranami o cene kompromis, navyše, konateľ žalovaného viackrát zdôrazňoval, že reklamnú spoluprácu za takýchto podmienok nemôže prijať, čo opakoval konateľovi žalobcu až kým žalobca neprerušil kontakt a nezačal natvrdo komunikovať len svojím „automatickým účtovným systémom“. Fakturované paušálne sumy neboli vyvážené absolútne žiadnym plnením, keďže ani žiadne plnenie, žiadny predmet paušálu nebol nikdy dohodnutý a jediné, čo žalobca ohľadom paušálu vykonával, bolo vystavovanie faktúr. Žalovaný preto zaujal rovnaký postoj a faktúry jednoducho zasielal žalobcovi späť, čo bol zjavný, opakovaný a potvrdzovaný prejav vôle, že ani o to jediné, čo žalobca robí, nemá žalovaný záujem. Žalovaný zdôraznil, že schválenie fakturácie sa dotýkalo reálnych plnení a žalobca nepreukázal, že týmto potvrdením mal žalovaný súhlasiť s paušálnou fakturáciou. Žalovaný nepoprel, že žalobca pre neho vykonal objednané konkrétne služby - reklamné návrhy na propagáciu žalovaného určené do periodík a iných médií. V rozsahu, v akom žalobca nároky na úhradu reálnych plnení uplatnil v žalobe, je ale tento nárok žalobcu nepreskúmateľný. Žalovaný ďalej uviedol, že nakoľko mal v čase reálnych plnení k dispozícii viacej naturálnych prostriedkov a keďže žalobca mal záujem využiť tovar od žalovaného na podujatia, ktoré zastrešoval s inými partnermi, dohodli sa na alternatívnej úhrade. Inak povedané, bolo dohodnuté dodanie piva a nápojov žalobcovi žalovaným, úhrada ktorá sa započíta s úhradou za reálne poskytnuté reklamné služby. Žalobca za dodanie piva/nápojov žalovanému nezaplatil, čo dohodu len potvrdzuje. Žalovaný uznanie dlhu, ktoré predložil žalobca, vôbec neeviduje; na doklade nie je podpis štatutárneho zástupcu žalovaného ani nikoho ním preukázateľne povereného na uznávanie dlhu, dokonca ani vedenie účtovníctva; zástupcovia žalovaného tento podpis nevedia rozpoznať a neevidujú žiadnu korešpondenciu, e-mail alebo inú formu, ktorou by takéto uznanie malo byť predložené žalovanému. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal žiadny doklad o zaslaní, predložení žiadosti o uznanie dlhu ani o prijatí uznania dlhu od žalovaného.
6. Na pojednávaní dňa 8.2.2016 súd prvej inštancie pristúpil k výsluchu svedkov a z ich svedeckých výpovedí zistil, že svedkyňa M.. Ľ. I. pracovala na pozícii account director, pričom mala na starosti kontakt s klientom a delegovanie jeho požiadaviek smerom do agentúry. V spoločnosti žalobcu pracuje od roku 2006. Komunikovala prioritne s p. A.. Na dôležitých mítingoch sa zúčastňoval aj p. A., a potom aj p. L.. Predmetom zákazky bolo ako prvé príprava loga - A.. Svedkyňa pripravovala podklady pre fakturáciu a následne ich posielala na finančné oddelenie. Na akej báze mala prebiehať fakturácia, svedkyňa uviedla, že vzhľadom na veľký rozsah hodín bol s klientom dohodnutý mesačný paušál. Svedkyňa nevedela presne uviesť, kedy žalovaný prestal platiť, finančný riaditeľ ju upozornil, že klient faktúry neuhradil a že má byť s platbou urgovaný. Niektoré faktúry žalovaný neuhradil ,pričom O.. A. vždy prisľúbil, že p. A. upozorní na neuhradenie faktúr a požiada ho, aby faktúry uhradil, nakoľko o úhradách rozhodoval len p. A.. Podľa jej názoru , prečo paušálna fakturácia začala až o 3 mesiace po emaile, v ktorom p. A. súhlasil s predbežnou fakturáciou, uviedla, že ide o bežný postup v obchodnom vzťahu, avšak nevedela uviesť dôvod, pre ktorý prestala fakturácia paušálnych plnení v roku 2012.
7. Žalovaný ďalej v konaní konkretizoval, že nepopiera existenciu vzájomnej spolupráce so žalobcom, avšak dôrazne namietal existenciu dohody o výške platby za paušálne plnenia, keďže s ňou od začiatku nesúhlasil, lebo je pre neho vysoko nerentabilná. Z mailu konateľa žalovaného jasne vyplýva, že v prípade, ak sa so žalobcom dohodne na paušále, tak výlučne písomnou formou a navyše s tým, že návrh na takúto dohodu ešte bude pripomienkovať. Žalovaný uhradil jednu z platieb vo výške paušálu, ale to bolo len z dôvodu mechanického prístupu a dôvere v správnosť účtovania žalobcu. Žalobca nikdy nepreukázal, že žalovaný prevzal konkrétne tie plnenia, ktorých neuhradenie žalobca napadol. Žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že v termíne od 24.11.2010 prebiehali v písomnej forme snahy a rokovania o uzavretie Zmluvy o reklamnej spolupráci, ktorej podstatnou náležitosťou v predmete zmluvy bol záväzok žalobcu pripraviť a realizovať pre žalovaného marketingové aktivity objednané žalobcom. V predmetnom návrhu zmluvy boli dohodnuté platobné podmienky a ďalšie ustanovenia povinností zmluvných strán a toto rokovanie prebiehalo bez jeho ukončenia podpísaním právneho dokumentu - zmluvy. V zmysle § 272 Obchodného zákonníka zákon neustanovuje pre platnosť zmluvy písomnú formu v takomto prípade, iba ak by písomnú formu určila niektorá zo zmluvných strán. Žalovaný v nadväznosti na uvedené vyslovil predpoklad, že keď prebiehalo rokovanie a predložený bol písomný návrh zmluvy, sporové strany mali záujem zmluvu uzatvoriť v písomnej forme, inak by postačovalo iba ústne rokovanie, neformálna dohoda o podstatných náležitostiach, plnenie a zaplatenie. V zmluve si dohodli sporové strany aj platnosť zmluvy podpismi zmluvných strán a ustanovenie, že akékoľvek zmeny v zmluve je možné meniť len so súhlasom zmluvných strán v očíslovaných písomných dodatkoch (č1. VII.2.3). Žalovaný mal preto za to, že k platnému uzavretiu zmluvy medzi sporovými stranami nedošlo. Z konania sporových strán však je
nesporný fakt, že prijímali vzájomné plnenia na základe ústnych dojednaní, písomných objednávok na konkrétne úkony a zo strany žalovaného došlo k zaplateniu za služby. Časť uplatneného nároku žalobcom žalovaný uznal čo do dôvodu aj rozsahu a je ochotný za dodávky prác zaplatiť, avšak nie zo zmluvného vzťahu, ale na základe samostatných špecifikácii, ktoré boli odsúhlasené medzi sporovými stranami a dodané. Žalobca svoj nárok odôvodnil z predloženého zoznamu faktúr a saldo konta, ktoré zaslal žalovanému na podpis bez uvedenia čísla dokladu, ručne dopísaná výška 24.751,32 eur, kde správnosť zostatkov potvrdzuje podpis osoby neznámej dňa 8.3.2012, a teda nie T.. M. A., ako uviedol žalobca. Žalovaný podal v danej veci aj trestné oznámenie na neznámeho páchateľa z podozrenia spáchania trestného činu podľa § 344 Trestného zákona. Žalovaný ďalej poprel skutkové tvrdenia žalobcu o dohode o paušálnej výške platby za poskytované služby, čomu svedčí aj fakt, že odsúhlasenie saldo konta zo strany žalovaného nebolo nikdy realizované, žalovaný v účtovníctve predmetné faktúry neeviduje a nikdy mu neboli zo strany žalobcu doručené. Cena za služby nebola dohodnutá, realizovala sa na základe konkrétnych zadaní a objednávok. Žalovaný ďalej uznal nasledujúce faktúry žalobcu: č. 11800139, splatná dňa 15.4.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 11800209, splatná dňa 18.5.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 11800282, splatná dňa 17.6.2011, fakturovaná suma vo výške 1.435,32 eur, č. 12800200, splatná dňa 11.5.2012, fakturovaná suma vo výške 1.622,28 eur, č. 12800201, splatná dňa 11.5.2012, fakturovaná suma vo výške 720,- eur, č. 12800215, splatná dňa 16.5.2012, fakturovaná suma vo výške 288,- eur, č. 12800356, splatná dňa 30.7.2012, fakturovaná suma vo výške 360,- eur, spolu v sume 8.505,28 eur. Žalovaný si tiež uplatnil kompenzačnú námietku na započítanie pohľadávky žalovaného voči žalobcovi na zaplatenie za dodávku piva fakturovanú faktúrami č. 12110015 a č. 12110058 v celkovej výške istiny 3.600,- eur s príslušenstvom a navrhol nárok žalobcovi priznať v ním uznanej časti po odpočítaní pohľadávky, ktorú si uplatnil ako kompenzačnú námietku.
8. Ohľadom trestného oznámenia na neznámeho páchateľa, ktoré podal žalovaný a ktoré má preukázať sfalšovanie podpisu T.. A., žalobca uviedol, že dôkaz v tomto smere nie je jediným dôkazným prostriedkom preukázaným k pohľadávke žalobcu. Žalobca zároveň vzniesol námietku premlčania ku kompenzačnej námietke žalovaného.
9. Súd prvej inštancie poukázal na § 132 ods. 1 CSP, § 191 ods. 1 CSP, § 215 ods. 1 a 2 CSP, § 218 ods. 1 CSP, § 1 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. (ďalej len „ObZ“), § 261 ods. 1 a 9 ObZ, § 269 ods. 2 ObZ, § 272 ods. 1 ObZ, § 266 ods. 1 až 3 ObZ, § 365 ods. 1 ObZ, § 369 ods. 1 a 2 ObZ, § 35 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), § 37 ods. 1 OZ, § 39 OZ a uviedol, že za preukázanú považoval existenciu vzťahu založeného na povinnosti žalovaného zaplatiť za poskytnuté služby vo výške uplatneného nároku žalobcu spolu s úrokom z omeškania. Za nesporné považoval súd prvej inštancie skutočnosť, že žalobca činnosť - poskytovanie reklamných služieb pre žalovaného vykonával, čo v konečnom dôsledku uznal aj žalovaný, keď sa vyjadril, že strany prijímali vzájomné plnenia na základe ústnych dojednaní, písomných objednávok na konkrétne úkony a zo strany žalovaného aj došlo k zaplateniu za služby. Časť uplatneného nároku žalovaný dodatočne uznal čo do dôvodu a rozsahu. Žalovaný teda nepopieral a ani nepopiera existenciu vzájomnej spolupráce, táto vyplýva aj z dôkazov predložených žalobcom, konkrétne z predložených šanónov týkajúcich sa spolupráce a komunikácie žalobcu so žalovaným pri marketingových aktivitách realizovaných žalobcom.
10. Za spornú považoval súd prvej inštancie dohodu strán ohľadom paušálnej výšky platby za poskytnuté služby ako aj to, či došlo k uzatvoreniu samotnej zmluvy o poskytovaní reklamných služieb ústnou formou.
11. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania, konkrétne výsluchu svedkyne p. I. za preukázané, že fakturácia bola dohodnutá so žalovaným na báze mesačného paušálu, keď táto svedkyňa potvrdila, že bola prítomná pri tom, keď sa konateľ žalovaného zaviazal na pravidelné paušálne platby. Paušálna fakturácia bola následne potvrdená aj ďalšou svedkyňou p. I.C., pričom spôsob fakturácie bol následne posledný rok spolupráce so žalovaným zmenený na fakturáciu na základe cenovej ponuky, čo vyplýva aj z mailovej komunikácie predloženej žalobcom, kde konateľ žalovaného v maily zo dňa 22.3.2012 sám konštatuje dohodu ohľadom zmeny spôsobu fakturácie. Súd prvej inštancie mal za to, že mailom zo dňa 1.12.2010 konateľ žalovaného odobril fakturáciu za poskytnuté služby aj bez zmluvy na základe dohody so žalobcom, čiže odobril dohodnutý spôsob fakturácie, ktorým boli podľa výpovede svedkov pravidelné paušálne platby, pričom k zmene spôsobu fakturácie došlo, ako je vyššie uvedené, až v roku 2012. Žalovaný si bol podľa súdu prvej inštancie vedomý, že fakturácia bola založená na báze paušálu, čo bolo potvrdené výpoveďami svedkov, vyjadrením konateľa žalovaného,
ktorý odobril fakturáciu dohodnutým spôsobom, ako aj následným vyjadrením konateľa žalovaného vo vyššie uvedenom e-maile zo dňa 22.3.2012, v ktorom sám konštatoval dohodu ohľadom spôsobu zmeny fakturácie. Z predloženej mailovej komunikácie tiež vyplýva, že žalobca opakovane žiadal žalovaného o odsúhlasenie zostatkov, pričom požadovaný doklad mal byť pripravený v sídle spoločnosti žalovaného. Súd ďalej poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný nepredložil žiadny doklad, ktorým by paušálnu fakturáciu v tomto období vo vzťahu k žalobcovi akýmkoľvek spôsobom rozporoval, respektíve s ňou vyjadroval svoj nesúhlas, pričom potvrdil, že jednu platbu vo výške paušálu aj reálne uhradil. Tvrdenie žalovaného o mechanickom prístupe a dôvere v správnosť účtovníctva žalobcu súd prvej inštancie považoval za účelové.
12. Súd prvej inštancie ohľadne uzavretia zmluvy konštatoval, že Obchodný zákonník pri tomto type zmluvy nevyžaduje obligatórne písomnú formu, preto nedostatok písomnej formy zmluvy nemá za následok jej neplatnosť. Mal za to, že k uzavretiu zmluvy došlo, nakoľko vôľa strán uzatvoriť predmetnú zmluvu existovala a bola prejavená dostatočným spôsobom vyplývajúcim z konania a správania strán sporu. Z predložených dôkazov mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným prebiehala rozsiahla mailová komunikácia ohľadom služieb poskytovaných žalobcom, ktoré žalovaný aj reálne prijímal a za časť z nich aj zaplatil, časť z nich dodatočne uznal. Žalovaný vyjadril súhlas s fakturáciou v zmysle dohody za poskytnuté služby bez potreby podpisu písomnej zmluvy, z čoho je možné vyvodiť prejav vôle žalovaného jednoznačne smerujúci k akceptácii návrhu zmluvy ako aj vôľa žalovaného byť takýmto návrhom viazaný spolu s povinnosťou uhradiť fakturované sumy za poskytnuté služby. V zmysle uvedeného mal súd za to, že medzi stranami došlo k uzatvoreniu zmluvy v ústnej forme s dohodnutou formou paušálnej fakturácie, ako už bolo uvedené vyššie.
13. Súd prvej inštancie nevykonal znalecké dokazovanie navrhované žalovaným ohľadom pravosti podpisu pani A. na predloženom odsúhlasení zostatkov, nakoľko mal skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci za preukázané na základe iných predložených dôkazov a považoval vyššie uvedené skutočnosti za dostatočne postačujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Ohľadom kompenzačnej námietky žalovaného, tento predložil faktúry na preukázanie tohto nároku, ďalšie doklady na preukázanie reálneho poskytnutia tovaru fakturovaného žalovaným nepodložil žiadnymi inými dokladmi, či už mailovou komunikáciou, dohodou strán, dokladom o dodaní tovaru respektíve akýmkoľvek odsúhlasením žalobcu, pričom tento nárok žalovaného nebol žalobcom uznaný a bol popretý. V danom prípade teda faktúry predstavujú iba daňový doklad bez toho, aby mal súd tento nárok žalovaného za preukázaný.
14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalobca bol vo veci v celom rozsahu úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O ich výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku s poukazom na § 262 ods. 2 CSP.
15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Uviedol, že v termíne od 24.11.2010 prebiehali v písomnej forme snahy a rokovania o uzavretie zmluvy o reklamnej spolupráci v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. V predmete zmluvy podstatnou náležitosťou bol záväzok žalobcu pripraviť a realizovať pre žalovaného marketingové aktivity objednané žalobcom. Medzi sporovými stranami prebiehalo rokovanie bez ukončenia rokovania podpísaním právneho dokumentu - zmluvy; v zmysle § 272 ObZ zákon neustanovuje pre platnosť zmluvy písomnú formu v takomto prípade, iba ak by písomnú formu určila niektorá zo zmluvných strán. Žalovaný predpokladal, že keď prebiehalo rokovanie a predložený bol písomný návrh zmluvy, sporové strany mali záujem zmluvu uzatvoriť v písomnej forme, inak by postačovalo iba ústne rokovanie, neformálna dohoda o podstatných náležitostiach, plnenie a zaplatenie. V zmluve si dohodli sporové strany aj platnosť zmluvy podpismi zmluvných strán a ustanovenie, že akékoľvek zmeny v zmluve je možné meniť len so súhlasom zmluvných strán v očíslovaných písomných dodatkoch (čl. VII.2.3). K platnému uzavretiu zmluvy medzi sporovými stranami preto nedošlo. Nedošlo k dohode o predmete plnenia zo strany žalobcu a o cene za služby poskytované žalobcom, spôsob realizácie a odovzdania služby. Fakturované paušálne sumy a následne aj sumy za vykonané práce neboli vyvážené absolútne žiadnym plnením, v konaní žalobca podľa predloženého návrhu zmluvy nijakým dôkazom plnenie nepreukázal. Žalovaný poukázal na bod 38. napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie vyhodnotil, že svedkyňa p. I. potvrdila vo svojej výpovedi tvrdenie svedkyne p. I. o Dohode o paušálnej fakturácii. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na Zápisnicu z pojednávania zo dňa 8.2.2016, str. 6, 7 kde svedkyňa
T.. I. uviedla: „Nebola som prítomná pri dohadovaní paušálu.“, pričom sa domnieval, že svedkyne dostali pokyn od svojho zamestnávateľa, ale fakticky skutočnosti, že boli prítomné pri odsúhlasovaní paušálu, nepotvrdili. Okrem toho iný dôkaz nebol zo strany žalobcu v tejto veci predložený a napriek tomu bol súdom nesprávne a podľa názoru žalovaného v rozpore so zákonom a zásadou voľného hodnotenia dôkazov a rovnosti strán vyhodnotený v prospech žalobcu. Za nesporný, vyplývajúci z konania sporových strán, považoval žalovaný fakt, že prijímali vzájomné plnenia na základe ústnych dojednaní, písomných objednávok na konkrétne úkony a zo strany žalovaného k zaplateniu za služby. Časť uplatneného nároku žalobcom žalovaný uznáva čo do dôvodu aj rozsahu a je ochotný za dodávky prác zaplatiť, avšak nie zo zmluvného vzťahu, ale na základe samostatných špecifikácii, ktoré boli odsúhlasené medzi sporovými stranami a dodané. Tak ak namietal aj v samotnom konaní, spornou je a zostala výška preukázaného plnenia zo strany žalobcu, ktorý neuniesol dôkazné bremeno v zmysle zásady kontradiktórnosti konania čo do výšky uplatneného nároku.
16. Žalovaný opätovne namietol pravosť zoznamu faktúr a saldo konta, ktoré žalobca zaslal žalovanému na podpis zo dňa 25.1.2012, bez uvedenia čísla dokladu, dopísaná výška ručne 24.751,32 eur, kde správnosť zostatkov potvrdzuje podpis osoby neznámej dňa 8.3.2012. Tvrdenia žalobcu, že T.. M. A. podpísala tento dokument sa nezakladá na pravde, čo potvrdila do zápisnice svedkyňa T.. M. A. na pojednávaní 8.2.2017 a v tejto veci žalovaný podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa z podozrenia spáchania trestného činu podľa § 344 Trestného zákona. V súvislosti s predloženým dôkazom - vzor odsúhlasovania pohľadávok zo strany žalovaného, žalovaný doložil ako podporný dôkaz aj zoznam predmetných faktúr, ktoré boli v rozhodnom období súčasťou Daňového priznania k DPH za roky 2011 a 2012. Predmetné faktúry, o ktoré opiera svoj nárok žalobca, sa v daňovom priznaní žalovaného nenachádzajú, čo len potvrdzuje tvrdenie žalovaného, že predmetné faktúry vracal ako nedôvodné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval žalovaný tvrdenie súdu prvej inštancie v bode 38. rozsudku, že žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, že akýmkoľvek spôsobom rozporoval fakturáciu v tomto období vo vzťahu k žalobcovi, za nesprávne. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie porušil zásadu rovnosti strán a voľného hodnotenia dôkazov, kedy ničím nepodložené tvrdenia žalobcu považoval za preukázané a tvrdenia žalované a predložené, prípadne navrhované dôkazy za účelové. Žalovaný ďalej v zmysle § 149 CSP, podľa zásady procesnej obrany na strane žalovaného navrhol, aby súd po predložení originálu dokladu zo strany žalobcu nariadil znalecké dokazovanie na overenie pravosti podpisu a tvrdení žalobcu. V súčasnej dobe orgány činné v trestnom konaní preverujú podanie žalovaného a vykonávajú procesné úkony na zistenie podozrenia z falšovania dokladov. Žalovaný poprel v zmysle § 151 CSP skutkové tvrdenia žalobcu o dohode o paušálnej výške platby za poskytované služby, keď odsúhlasenie saldo konta zo strany žalovaného nebolo nikdy uznané, žalovaný v účtovníctve predmetné faktúry neeviduje a nikdy mu neboli zo strany žalobcu doručené. Cena za služby nebola dohodnutá, realizovala sa na základe konkrétnych zadaní a objednávok.
17. Žalovaný v zmysle zásady kontradiktórnosti konania podľa CSP mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne výšky uplatneného nároku. Podľa dokladov predložené žalovaným do súdneho spisu sú nesporné nasledovné faktúry a plnenie na základe týchto faktúr žalovaný uznal: 15.4.2011 - 2.040,- eur, 18.5.2011 - 2.040,- eur, 17.6.2011 - 1.435,- eur, 11.5.2012 - 1.622,28 eur, 11.5.2012 - 720,- eur 16.5.2012 - 288,- eur 30.7.2012 - 360,- eur, spolu: 8.505,28 eur. V zmysle § 147 CSP si žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku na započítanie pohľadávky žalobcu voči žalovanému, a to na zaplatenie za dodávku piva fakturovanú faktúrami č. 12110015 a č. 12110058 v celkovej výške istiny 3.600,- eur s prísl. Dôkaz o dodaní tovaru je v spise a túto skutočnosť ani žalobca nepopieral, namietal len premlčanie právneho nároku, ktoré je však bezpredmetné, keďže žalovaný si kompenzačnú námietku uplatnil vo vyjadrení vo veci samej zo dňa 20.5.2013 bod ad b) 2. strana. Žalovaný mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a neosvedčil nárok voči žalovanému v žalovanej výške, preto navrhol nárok žalobcovi priznať v žalovaným uznanej časti po odpočítaní pohľadávky, ktorú si uplatnil ako kompenzačnú námietku, t.j. v celkovej sume 4.902,28 eur.
18. Podaním zo dňa 20.12.2017 sa k odvolaniu žalovaného vyjadril žalobca. Nesúhlasil s námietkou žalovaného ohľadom tvrdenia súdu, že došlo k platnému uzavretiu zmluvy v zmysle § 269 ods. 2) ObZ ako typu inominátnej zmluvy ako aj tvrdenie žalovaného, že medzi sporovými stranami prebiehalo rokovanie bez jeho ukončenia v podobe podpísania právneho dokumentu - zmluvy a v zmysle § 272 ObZ neustanovuje pre platnosť zmluvy písomnú formu v takomto prípade, iba ak by písomnú formu určila niektorá zo zmluvných strán. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie správne usúdil z predložených listinných dôkazov ako aj vyjadrení strán, že je nesporné, že žalobca vykonal činnosť - poskytovanie
reklamných služieb pre žalovaného, čo v konečnom dôsledku uznal aj žalovaný, keď nepoprel tento fakt, naopak sa vyjadril, že ide o nesporný fakt, že strany prijímali vzájomné plnenia na základe ústnych dojednaní, písomných objednávok na konkrétne úkony a zo strany žalovaného aj došlo k zaplateniu za služby. Pokiaľ ide o uzatvorenie zmluvy, Obchodný zákonník pri tomto type zmluvy nevyžaduje obligatórne písomnú formu, a teda v danom prípade nedostatok písomnej formy zmluvy nemá za následok jej neplatnosť. Súd prvej inštancie mal v tomto prípade za to, že k uzavretiu zmluvy došlo, nakoľko vôľa strán uzatvoriť predmetnú zmluvu existovala a bola prejavená dostatočným spôsobom vyplývajúcim z konania a správania strán sporu. Žalobca ďalej poukázal na účelovú interpretáciu výpovedí svedkov zo strany žalovaného, pretože svedkyňa I. jednoznačne potvrdila, že bola pritom, keď sa rokovalo o príprave zmluvy a o rozsahu paušálu s p. A. (konateľ žalovaného), pričom dohodu o paušále potvrdil žalovaný tým, že časť vystavených faktúr v paušálnej sume plnil, čo nikdy v konaní nerozporoval a potvrdil to aj v odvolaní, keď uviedol, že časť uplatneného nároku čo do dôvodu aj rozsahu uznáva a je ochotný zaplatiť, avšak nie zo zmluvného vzťahu, ale na základe samostatných špecifikácií, ktoré boli odsúhlasené medzi sporovými stranami a dodané.
19. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný v odvolaní uznal spolu 8.505,28 eur a v zmysle § 147 CSP si uplatňuje kompenzačnú námietku na započítanie pohľadávky žalobcu voči žalovanému, a to na zaplatenie za dodávku piva fakturovanú faktúrami č. 12110015 a č. 12110058 v celkovej výške istiny 3.600,- eur s prísl. Dôkaz o dodaní tovaru je údajne v spise a túto skutočnosť žalobca podľa žalovaného nepopieral, namietal premlčanie právneho nároku, ktoré je však podľa žalovaného bezpredmetné, keďže žalovaný si kompenzačnú námietku mal uplatniť vo vyjadrení vo veci samej zo dňa 20.5.2013, preto navrhol nárok žalobcovi priznať v uznanej časti po odpočítaní pohľadávky, ktorú si uplatnil ako kompenzačnú námietku, t.j. v celkovej sume 4.902,28 eur. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že pokiaľ ide o kompenzačnú námietku žalovaného, žalobca ju v súlade s § 147 CSP považuje len za účelovú procesnú obranu žalovaného (žalovaný totiž nenavrhol, aby mu bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca) a navyše, žalovaný nepredložil ďalšie doklady (okrem faktúr) na preukázanie reálneho poskytnutia tovaru fakturovaného žalovaným, nepodložil žiadnymi inými dokladmi, či už mailovou komunikáciou, dohodou strán, dokladom o dodaní tovaru, resp. akýmkoľvek odsúhlasením žalobcu, pričom tento nárok žalovaného nebol žalobcom uznaný a bol popretý. V danom prípade podľa názoru žalobcu faktúry predstavujú iba daňový doklad bez toho, aby bol preukázaný právny nárok. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov konania vrátane odvolacieho konania v rozsahu 100%.
20. Písomným podaním zo dňa 26.6.2018 sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril žalovaný, ktorý zopakoval skutočnosti uvedené v jeho odvolaní, pričom zdôraznil, že tvrdenie žalobcu, že došlo k uzavretiu dohody o paušálnej platbe za poskytovanie služieb namieta ako skutkovo nepravdivé, čoho dôkazom sú aj predložené objednávky a odsúhlasené cenové ponuky na konkrétne jednotlivé práce (cenová ponuka č. 044MV005, č. 044MV006 a č. 044MV009). V zmysle § 151 CSP žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu o dohode o paušálnej výške platby za poskytované služby, keďže odsúhlasenie saldo konta zo strany žalovaného nebolo nikdy uznané, žalovaný v účtovníctve predmetné faktúry neeviduje a nikdy mu neboli zo strany žalobcu doručené. Cena za služby nebola dohodnutá, realizovala sa na základe konkrétnych zadaní a objednávok. Žalovaný opäť poukázal na § 147 CSP, v zmysle ktorého si uplatnil kompenzačnú námietku na započítanie pohľadávky žalobcu voči žalovanému a to na zaplatenie za dodávku piva fakturovanú faktúrami č. 12110015 a č. 12110058 v celkovej výške istiny 3.600,- eur s prísl. Dôkaz o dodaní tovaru je v spise a túto skutočnosť ani žalobca nepopieral. Namietal premlčanie právneho nároku, ktoré je však bezpredmetné keďže žalovaný si kompenzačnú námietku uplatnil vo vyjadrení vo veci samej zo dňa 20.5.2013 bod ad b) 2. strana. Žalovaný navrhol nárok žalobcovi priznať v ním uznanej časti po odpočítaní pohľadávky, ktorú si uplatnil ako kompenzačnú námietku v celkovej sume 4.902,28 eur.
21. Podaním zo dňa 12.9.2018 sa k vyjadreniu žalovaného opätovne vyjadril žalobca, ktorý sa v plnom rozsahu pridržiava svojho vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 20.12.2017 ako aj všetkých svojich písomných a ústnych podaní v konaní pred súdom prvej inštancie a stotožňuje sa s rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 25.4.2017 ako vecne správnym. Žalovaný vo svojom vyjadrení podľa žalobcu neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by neuviedol vo svojom odvolaní a ku ktorým by sa už žalobca nevyjadril skôr. Odvolateľ si vo svojom vyjadrení uplatňuje kompenzačnú námietku na započítanie pohľadávky žalobcu voči žalovanému, a to na zaplatenie za dodávku piva fakturovanú faktúrami č. 12110015 a č. 12110058 v celkovej výške istiny 3.600,- eur s prísl. Pokiaľ ide o kompenzačnú námietku žalovaného, žalobca ju
v súlade s § 147 CSP naďalej považuje len za účelovú procesnú obranu odvolateľa a navyše odvolateľ nepredložil ďalšie doklady (okrem faktúr) na preukázanie reálneho poskytnutia tovaru fakturovaného žalovaným, nepodložil žiadnymi inými dokladmi, pričom faktúry predstavujú iba daňový doklad bez toho, aby bol preukázaný právny nárok. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca opätovne žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 25.4.2017 ako vecne správny v súlade s § 387 CSP potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov konania vrátane odvolacieho konania v rozsahu 100%.
22. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP) a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalovaného dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
23. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobou zo dňa 27.11.2012 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 28.905,60 eur spolu s príslušenstvom, a to z titulu zmluvy o poskytovaní reklamných služieb podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu ako vykonávateľa poskytnúť žalovanému ako objednávateľovi ním požadované reklamne služby a záväzok objednávateľa zaplatiť dohodnutú odmenu. Žalobca tvrdil, že svoje povinnosti si z uvedenej zmluvy riadne splnil, na základe čoho vystavil žalovanému titulom odplaty za poskytnuté reklamné služby faktúry č. 11800139, splatná dňa 15.4.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 11800209, splatná dňa 18.5.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 11800277, splatná dňa 15.6.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 11800282, splatná dňa 17.6.2011, fakturovaná suma vo výške 1.435,32 eur, č. 11800337, splatná dňa 15.7.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 11800367, splatná dňa 18.8.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 11800412, splatná dňa 20.9.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 11800457, splatná dňa 14.10.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 11800545, splatná dňa 16.11.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 11800619, splatná dňa 15.12.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 11800677, splatná dňa 16.1.2012, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 12800035, splatná dňa 17.2.2012, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 12800086, splatná dňa 16.3.2012, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 12800200, splatná dňa 11.5.2012, fakturovaná suma vo výške 1.622,28 eur, č. 12800201, splatná dňa 11.5.2012, fakturovaná suma vo výške 720,- eur, č. 12800215, splatná dňa 16.5.2012, fakturovaná suma vo výške 288,- eur a č. 12800356, splatná dňa 30.7.2012, fakturovaná suma vo výške 360,- eur.
24. Súd prvej inštancie rozhodol dňa 25.4.2017 rozsudkom č.k. 31Cb/14/2015-318 tak, že priznal povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 28.905,60 eur spolu s úrokmi z omeškania taxatívne určenými v napadnutom rozsudku a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania od žalovaného v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie postavil na existencii vzťahu založeného na povinnosti žalovaného zaplatiť za poskytnuté služby vo výške uplatneného nároku žalobcu spolu s úrokom z omeškania. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie v tvrdení, že žalobca poskytovanie reklamných služieb pre žalovaného vykonával a túto skutočnosť žalovaný potvrdil tak v priebehu konania ako aj vo svojom odvolaní, keď uviedol, že strany prijímali vzájomné plnenia na základe ústnych dojednaní, písomných objednávok na konkrétne úkony, pričom časť uplatneného nároku za dodávky prác je žalovaný ochotný zaplatiť, avšak nie zo zmluvného vzťahu, ale na základe samostatných špecifikácii, ktoré boli odsúhlasené medzi sporovými stranami, dodané a fakturované na základe nasledujúcich faktúr: - č. 11800139, splatná dňa 15.4.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 11800209, splatná dňa 18.5.2011, fakturovaná suma vo výške 2.040,- eur, č. 11800282, splatná dňa 17.6.2011, fakturovaná suma vo výške 1.435,32 eur, č. 12800200, splatná dňa 11.5.2012, fakturovaná suma vo výške 1.622,28 eur, č. 12800201, splatná dňa 11.5.2012, fakturovaná suma vo výške 720,- eur, č. 12800215, splatná dňa 16.5.2012, fakturovaná suma vo výške 288,- eur, č. 12800356, splatná dňa 30.7.2012, fakturovaná suma vo výške 360,- eur.
25. S čím sa ale odvolací súd nemôže stotožniť, je záver súdu prvej inštancie o tom, že medzi sporovými stranami došlo k dohode o fakturácii na báze mesačného paušálu. Súd prvej inštancie svoj záver odvôdil z výsluchu svedkyne p. I., zamestnanca žalobcu, pričom paušálna platba mala byť potvrdená ďalšou svedkyňou p. I., ktorá však vo svojej výpovedi uviedla, že nebola prítomná pri dohadovaní paušálu. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že z e-mailu zo dňa 1.12.2010 vyplýva odobrenie fakturácie zo strany konateľa žalovaného za poskytnuté služby aj bez písomnej zmluvy, a to na základe dohody so žalobcom, čiže odobril spôsob fakturácie, ktorým boli podľa výpovedí svedkov pravidelné paušálne platby a k
zmene spôsobu fakturácie došlo až v roku 2012, avšak s takouto konštatáciou súdu prvej inštancie nemožno súhlasiť. Z predmetného e-mailu zo dňa 1.12.2010 vyplýva, že p. A.Č. ako konateľ žalovaného iba oznámil žalobcovi, že zmluvu posunul právnikovi na schválenie a fakturácia môže prebiehať aj bez zmluvy „v zmysle dohody“. Z uvedeného textu podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaný poukázal na „dohodu“ skôr odsúhlasenú oboma stranami, a na základe ktorej prebiehali individuálne plnenia písomných objednávok na konkrétne úkony v zmysle Cenovej ponuky č. 044MV014 zo dňa 17.4.2012 (čl. 57), v ktorej je vyjadrená špecifikácia dodávok tovaru a služieb.
26. Súd prvej inštancie dostatočne neobjasnil, na základe akých skutočností považoval predmetný e- mail zo dňa 1.12.2010 za dohodu, resp. súhlas s paušálnou fakturáciou zo strany žalovaného, keď len stroho skonštatoval, že žalovaný si bol vedomý, že fakturácia bola založená na báze paušálu, čo bolo potvrdené aj samotným vyjadrením konateľa žalovaného, ktorý odobril fakturáciu dohodnutým spôsobom, ako aj následným vyjadrením konateľa žalovaného v e-maile zo dňa 22.3.2012, v ktorom sám konštatoval dohodu ohľadom spôsobu zmeny fakturácie. Nespornosti výpovedí svedkov p. I., p. I. ako i preukázanie nároku žalobcu súd prvej inštancie prijal bez toho, aby riadne uviedol v čom a na základe akých skutkových okolností považuje výpovede svedkov za dostatočné, a na základe ktorých skutočností vyhodnotil nárok žalobcu za nesporný a preukázaný.
27. Za nesprávne považuje odvolací súd tiež tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný nepredložil žiadny doklad, ktorým by paušálnu fakturáciu v tomto období vo vzťahu k žalobcovi akýmkoľvek spôsobom rozporoval, respektíve s ňou vyjadroval svoj nesúhlas, pričom súd prvej inštancie opomenul skutočnosť, že žalobca svoj nárok odvodzuje z predloženého zoznamu faktúr a saldo konta, ktoré zaslal žalovanému na podpis zo dňa 25.1.2012, bez uvedenia čísla dokladu, suma 24.751,32 eur bola dopísaná ručne, kde správnosť zostatkov mal potvrdzovať podpis T.. M. A. zo dňa 8.3.2012, avšak svedkyňa T.. M. A. na pojednávaní 8.2.2017 poprela, že by podpis na uvedenom dokumente patril jej, čo žalobca podporil podaním trestného oznámenia na neznámeho páchateľa z podozrenia spáchania trestného činu podľa § 344 Trestného zákona. Navyše, T.. M. A. konateľom/štatutárnym orgánom žalovaného nikdy nebola. S týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal, keď len stroho uviedol, že vo veci nevykonal znalecké dokazovanie navrhované žalovaným ohľadom pravosti podpisu p. A. na predloženom odsúhlasení zostatkov, nakoľko mal skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci za preukázané na základe iných predložených dôkazov.
28. Ohľadom kompenzačnej námietky žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný síce predložil faktúry na preukázanie tohto nároku, avšak ďalšie doklady na preukázanie reálneho poskytnutia tovaru fakturovaného žalovaným žiadnym spôsobom nepodložil, pričom daný nárok nebol žalobcom uznaný, resp. bol popretý. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že žalobca v danom prípade namietal predovšetkým premlčanie právneho nároku, ktoré žalovaný označil za bezpredmetné, nakoľko si žalovaný kompenzačnú námietku uplatnil vo vyjadrení vo veci samej zo dňa 20.5.2013 bod ad b) 2. strana, pričom sa súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu kompenzačnou námietkou žalovaného nezaoberal v napadnutom rozsudku dostatočne.
29. Záverom odvolací súd dodáva, že odôvodnenie rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti každého výroku rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 220 ods. 2, 3 CSP) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto požiadavky rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu nespĺňa.
30. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
31. Podľa § 391 ods. 1 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
32. So zreteľom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie vec opätovne prejedná v intenciách vyššie uvedeného, najmä v rozsahu bodov 28 až 32 a vo vzájomných súvislostiach opätovne vyhodnotí predložené faktúry, odsúhlasenie zostatkov zo dňa 25.1.2012, cenovú ponuku č. 044MV014, mailová komunikácia, informácie saldokonta
- sumár po faktúrach - predbežné údaje k 24.4.2013, predložený návrh zmluvy, faktúry č. 12110015 a č. 12110058, výpovede svedkov na pojednávaniach, písomné vyjadrenia žalobcu a žalovaného ako aj ústne vyjadrenia na pojednávaniach a svoje nové rozhodnutie súd prvej inštancie presvedčivo a zrozumiteľne odôvodní postupom podľa § 220 CSP. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov odvolacieho konania.
33. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).