Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1T-29-2019.pdf
PDF · 101.18 KB
Case nature
Area
Subarea
1T/29/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Malacky samosudcom JUDr. Erikom Tomusom v trestnej veci obžalovaného P. G., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28. októbra 2019 v Malackách, takto
rozhodol:
Obžalovaný:
P. G., narodený XX. T. XXXX v F., trvale bydliskom ul. Q. č. XXX/XX, XXX XX I. V.,
sa uznáva vinným, že
dňa 31.08.2018, po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov, viedol motocykel zn. W., modrej farby, bez evidenčných čísiel, na štátnej ceste III/1115, v smere od obce Suchohrad do obce Záhorská Ves, v čase o 23.45 h na rovnom úseku cesty nezvládol vedenie motocykla, s motocyklom spadol na povrch cestnej komunikácie, pričom spolujazdec J. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. V. XXX/XXX, utrpel zlomeninu lebkovej klenby, zlomeninu 6. rebra vpravo, subdurálne a subarachnoidálne krvácanie do mozgu, ktoré zranenia si vyžiadali liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní od 01.09.2018 do 30.11.2018, po dopravnej nehode dňa 01.09.2018 v čase o 00,17 h bol podrobený dychovej skúške na zistenie požitia alkoholických nápojov elektronickým prístrojom AlcoQuant 6020 plus, číslo A410146, číslo merania 427, s výsledkom 0,90 mg/l alkoholu v dychu a pri opakovanej dychovej skúške v čase 00.51 h mu bola nameraná hodnota 0,87 mg/l alkoholu v dychu,
teda
- inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a skutok spáchal závažnejším spôsobom konania
- porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona,
- v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, vykonával činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku,
čím spáchal
prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018.
Za to sa mu
ukladá
podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, s poukazom na § 36 písm. l) Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, § 37 písm. h) Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, 38 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra
2018, za použitia § 41 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, súd obžalovanému určuje skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky.
Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, v spojení s § 51 ods. 4 písm. c) Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, súd obžalovanému ukladá povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.
Podľa § 61 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, súd obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu 4 (štyri) roky.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodeným:
- Dôvera zdravotná poisťovňa, a. s., Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 35 942 436, škodu vo výške 1.829,55 eur
- Sociálna poisťovňa, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, škodu vo výške 168,50 eur.
odôvodnenie:
Prokurátorka Okresnej prokuratúry Malacky podala dňa 22. marca 2019 Okresnému súdu Malacky obžalobu z 22. marca 2019, č. 1 Pv 295/18/1106-18, na obžalovaného P. G. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28. októbra 2019 obžalovaný po poučení o svojich právach a povinnostiach urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku, v znení neskorších predpisov (ďalej len Trestný poriadok), že je vinný zo spáchania skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval primerane podľa § 333 ods. 3, písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto skutku zisťoval, či obžalovaný:
c) rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
d) bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
f) rozumie právnej kvalifikácii skutku, ako trestných činov, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
g) bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa v obžalobe kvalifikuje ako určité trestné činy, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
Súd na základe vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní viny zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Súd vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vykonal dokazovanie len ohľadne trestu a náhrady škody, a to oboznámením výpisu ústrednej evidencie priestupkov č. l. 61, vyčíslenia škody zdravotnou poisťovňou Dôvera č. l. 66 - 68, vyčíslenia škody Sociálnou poisťovňou č. l. 76, aktualizovaného odpisu registra trestov a centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov z 28. októbra 2019.
Vo výroku o vine a treste súd zdôraznil aplikáciu Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, nakoľko od 01. januára 2019 je účinný novelizovaný Trestný zákon o. i. aj pokiaľ ide o ukladanie podmienečného trestu odňatia slobody - napr. povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu sa do 31. decembra 2018 ukladala podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 51 ods. 4 písm. c) Trestného zákona, a podľa Trestného zákona účinného od 01. januára 2019 podľa § 50. ods. 2 Trestného zákona.
V súvislosti s výrokom o treste je primárne nevyhnutné uviesť, že Trestný zákon vo svojich ustanoveniach, najmä v ustanoveniach deklarujúcich zásady ukladania trestov, poskytuje ochranu spoločnosti pred trestnými činmi v podobe trestov a to tak, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradiť od páchania trestných činov za súčasného vyjadrenia morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Keďže uvedený cieľ, t. j. zabránenie v ďalšom páchaní trestnej činnosti zároveň napĺňa aj ochranu spoločnosti, treba mať pri voľbe druhu trestu a jeho výmery túto skutočnosť vždy na zreteli.
Všetky okolnosti prípadu však treba nielen zisťovať, ale aj objektívne, t. j. bez preceňovania alebo podceňovania niektorých z nich komplexne hodnotiť a mať pritom na zreteli, že bližšie sú konkretizované v ďalších ustanoveniach Trestného zákona, najmä v ustanoveniach o poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach (§ 36 Trestného zákona a § 37 Trestného zákona) a v ustanoveniach upravujúcich zásady ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona).
Súd pri ukladaní trestu obžalovanému P. G. vychádzal z toho, že bol uznaný vinným z dvoch trestných činov a preto musel ukladať jeden úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona, a to podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona, ktorý je (zo spáchaných trestných činov) prísnejším trestným činom. Súd vychádzal zo závažnosti tohto prečinu ublíženia na zdraví (pretože za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona je určená sadzba trestu odňatia slobody v rozpätí až na 1 rok), z ktorého bol obžalovaný uznaný za vinného, a ktorú určuje primárne zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade je výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 157 ods. 2 Trestného zákona) v rozpätí 1 rok až 5 rokov.
Vo všeobecnosti súd konštatuje, že pri ukladaní trestu musí súd v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu (trestných činov). Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy, podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia, zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov (napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody), prípade povinnosť súdu uložiť len trest odňatia slobody.
Pri prečine ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona stanovuje zákonodarca trestnú sadzbu v rozpätí od 1 roka do 5 rokov. Už tým, že ide o nedbanlivostný trestný čin, ho zákonodarca zaraďuje medzi prečiny [§ 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona], avšak podstatným tu je hlavne to, že stanovením rozpätia trestnej sadzby, zaradil zákonodarca tento trestný čin medzi menej závažné trestné činy, čo možno vyvodiť z toho, že za jeho spáchanie nemusí súd povinne ukladať trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona argumentum a contrario). Trestom odňatia slobody sa tu má na mysli nielen jeho nepodmienečná forma, ale aj prípadné podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody. Súd za spáchanie prečinu podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona môže preto uložiť dokonca len samostatné alternatívne tresty ako napríklad peňažný trest, trest povinnej práce, trest zákazu činnosti a podobne, a to samozrejme aj za podmienky, že sa páchateľ dopustil tohto prečinu tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona.
Z uvedených skutočností preto súd uzatvára, že prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona (aj v spojení s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona) nie je podľa zákonodarcu tak typovo závažným trestným činom, aby určil súdu povinnosť ukladať pri ňom trest odňatia slobody, prípadne len nepodmienečný trest odňatia slobody a to dokonca ani za situácie, ak bol predmetný trestný čin spáchaný tak, že obžalovaný nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla a inému z nedbanlivosti spôsobí ťažkú ujmu na zdraví. Ak by zákonodarca chcel, aby v takýchto prípadoch mohol alebo mal byť ukladaný len nepodmienečný trest odňatia slobody, celkom určite by to priamo v Trestnom zákone stanovil, napríklad tak ako to urobil v prípade trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona, kde už zo stanovenia trestných sadzieb, v prípade uloženia trestu odňatia slobody, vyplýva nemožnosť uloženia iného, než nepodmienečného trestu odňatia slobody. Keďže sa tak v prípade prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona nestalo, možno spôsobenie ťažkú ujmu na zdraví z nedbanlivosti za porušenia dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona považovať len za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby (t. j. uloženie trestu podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty), avšak už nie za okolnosť, ktorá, bez ďalšieho, obligatórne (vždy a za akýchkoľvek okolností) znamená uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Súd pri zvažovaní druhu trestu, ktorý bolo nutné uložiť obžalovanému za spáchanie skutku, vychádzal okrem závažnosti spáchaného prečinu aj z toho, že nepodmienečný trest odňatia slobody je trest ultima ratio (posledná a krajná možnosť), ktorý môže súd uložiť len vtedy, ak iné druhy trestov, prípadne iné formy trestu odňatia slobody, nemôžu celkom zjavne viesť k náprave obžalovaného.
Súd vyhodnotil kritériá, ktoré sú uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona a ktoré sú fakticky vyjadrením znakov skutkovej podstaty trestného činu a to objektívnej stránky (spôsob spáchania činu a jeho následok), subjektívnej stránky (zavinenie a pohnútka), subjektu (osoba páchateľa) a ďalej tiež priťažujúcich a poľahčujúcich okolností ako aj pomerov páchateľa a možnosťami jeho nápravy.
Pokiaľ ide o spôsob spáchania činu a jeho následok, tak súd konštatuje, že obžalovaný viedol motocykel v čase, keď bol značne pod vplyvom alkoholu a keď musel objektívne vedieť, že má tak výrazne znížené schopnosti na vedenie motocykla, že môže spôsobiť vážnu dopravnú nehodu, čo sa napokon aj stalo. Z hľadiska následku spôsobil zranenia spolujazdcovi, ktorý utrpel pomerne závažné zranenia, ktoré boli vyhodnotené ako ťažká ujma na zdraví, pretože išlo o poruchu zdravia trvajúcu dlhší čas. So spôsobom spáchania činu a spôsobeným následkom pritom veľmi úzko súvisí aj miera zavinenia obžalovaného, keď síce ujmu na zdraví spôsobil obžalovaný z nedbanlivosti, avšak za volant motocyklu si sadol pod vplyvom alkoholu úmyselne. Vo vzťahu k spôsobenému následku (ťažká ujma na zdraví), bolo nutné konanie obžalovaného posúdiť ako nevedomú nedbanlivosť v zmysle § 16 písm. b) Trestného zákona.
Avšak súd vzal do úvahy aj preukázané spoluzavinenie poškodeného J. V., ktorý si v podobnom stave opitosti dobrovoľne sadol na motocykel za obžalovaného ako spolujazdec k takémuto šoférovi, pričom také rozhodnutie poškodený urobil aj s vedomím ďalšej podstatnej okolnosti, že nemá na hlave žiadnu prilbu; svoje konanie pred a počas skutku poškodený s obžalovaným spolu koordinovali. Nie nepodstatným je v tejto súvislosti zistenie, že poškodený v rámci výsluchu v prípravnom konaní uviedol, že v trestnom konaní si neuplatňuje žiadny nárok na náhradu škody.
Zároveň musí súd konštatovať, že obžalovaný síce v minulosti bol 3-krát súdne trestaný a odsúdený na podmienečné tresty odňatia slobody, avšak naposledy bol odsúdený v roku 2000 za trestný čin krádeže, pričom ale v každom prípade platí, že v rámci všetkých jeho odsúdení sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený. V období od spáchania prejednávanej trestnej činnosti nebol súdne trestaný. Z dvoch druhov lustrácií priestupkov vyplýva, že obžalovaný doposiaľ vôbec nebol priestupkovo prejednávaný, teda ani sankcionovaný.
Napokon súd zisťoval poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, pričom zistil, že obžalovaný sa k spáchaniu prečinu priznal a čin oľutoval [§ 36 písm. l) Trestného zákona]. Čo sa týka priťažujúcich okolností, tak súd zistil len jednu, spočívajúcu v tom, že obžalovaný spáchal viac trestných činov [§ 37 písm. h) Trestného zákona]. V tejto súvislosti sa súd nestotožnil s návrhom obhajcu predneseného v rámci záverečnej reči o danosti poľahčujúcich okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona (bránia tomu predchádzajúce odsúdenia, aj keď sa v ich rámci na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený), podľa § 36 písm. k) Trestného zákona (súd nemá žiadnu vedomosť o pričinení sa obžalovaného o odstránenie škodlivých
následkov trestného činu alebo dobrovoľnom nahradení spôsobenej škody), ako ani podľa § 36 písm. n) Trestného zákona [aby bolo možné zohľadniť v prospech páchateľa aj takúto poľahčujúcu okolnosť, musí k samotnému priznaniu sa pristúpiť aj uvedenie údajov, ktoré umožňujú vytvoriť si komplexnejší obraz o okolnostiach činu, o účasti ďalších osôb na jeho spáchaní, poprípade aktívna účasť obvineného na iných dôkazných úkonoch, než je jeho výsluch (rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, previerka výpovede na mieste činu a pod.); k takým okolnostiam skutku a k takému konaniu kvalitatívneho a kvantitatívneho charakteru obžalovaného nedošlo].
Pri určovaní druhu a výmery trestu súd následne povinne (§ 38 ods. 2 Trestného zákona) prihliadol na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, s tým, že tieto sú v rovnováhe, neprevažuje pomer ani poľahčujúcich ani priťažujúcich okolností a preto nedošlo k úprave trestnej sadzby, táto zostala v rozpätí od 1 roku do 5 rokov.
Následne súd pristúpil k skúmaniu závažnosti zistených poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom podľa názoru súdu, zistená poľahčujúca okolnosť prevažuje závažnosťou, pretože okolnosť, ktorá obžalovanému priťažuje, vyplynula len zo spáchania skutku (t. j. z tej istej okolnosti spočívajúcej vo vedení motorového vozidla pod vplyvom alkoholu s tým, že spáchanie viacerých trestných činov v jednočinnom súbehu je vždy menej závažné ako spáchanie viacerých trestných činov vo viacčinnom súbehu), naproti tomu, poľahčujúca okolnosť vyplynula z osoby obžalovaného a z jeho postoja k spáchanému trestnému činu.
Vyhodnotením všetkých uvedených okolností súd dospel k záveru, že pre nápravu obžalovaného nebude stačiť len uloženie alternatívneho trestu, nespojeného s trestom odňatia slobody. Toto konštatovanie súdu je založené na skutočnosti, že jazda obžalovaného v stave pomerne vysokej opitosti bola tak závažná, že bolo len vecou náhody, že obžalovaný svojim nezodpovedným konaním nespôsobil smrteľné následky.
Je však nevyhnutné poukázať na (už vyššie spomenutú) typovú závažnosť spáchaného prečinu určenú v Trestnom zákone, ktorá v spojení s výraznou poľahčujúcou okolnosťou, so značne nenarušenou osobou obžalovaného ako aj so správaním sa obžalovaného v období od spáchania skutku do rozhodnutia súdu, kedy nebol odsúdený za iný trestný čin, ani sankcionovaný za priestupok, neumožňuje uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému.
V nadväznosti na uvedené súd považuje za nutné zdôrazniť, že spôsob spáchania činu nie je jediná okolnosť podstatná pre určenie druhu a výmery trestu a preto ju nemožno preceňovať a izolovane z nej vyvodzovať závery pre uloženie trestu. Nie je možné spochybňovať okolnosť, že spoločnosť negatívne a pomerne citlivo vníma dopravné nehody spôsobené nezodpovednými vodičmi pod vplyvom alkoholu, avšak to neznamená, že súd môže rezignovať na zákonné kritériá stanovené pre určovanie druhu a výmery trestu a paušálne ukladať pri takýchto prečinoch nepodmienečné tresty odňatia slobody. Takýto postup možno považovať za neprijateľný a odporujúci zásade individualizácie a spravodlivosti trestu. Pri naznačenom formálnom postupe zo strany súdu by totiž trest prestal byť trestom a stal by sa len zabezpečovacím opatrením.
Súd preto dospel k záveru, že obžalovanému je síce potrebné uložiť trest odňatia slobody (vo výmere 2 roky), avšak pre nápravu obžalovaného postačí odklad jeho výkonu so stanovením primeranej skúšobnej doby (v danom prípade 4 roky). Výkon uloženého trestu odňatia slobody za daných okolností nie je u obžalovaného nevyhnutný, nakoľko sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Okrem toho je súd toho názoru, že je potrebné brať na zreteľ aj to, že sám obžalovaný svojim postojom k spáchaným prečinom, svojim životom mnoho rokov pred skutkom ako i po ňom, už preukázal určitú nápravu a preto uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody v jeho prípade by bolo neadekvátne, odporujúce zásade ultima ratio tohto trestu ako aj samotnému účelu trestu. U obžalovaného, s výnimkou posudzovaného prípadu, neboli počas cca 20 rokov zaznamenané žiadne porušenia zákonov v zmysle trestnej činnosti, ani len konania priestupkového charakteru, teda v jeho osobe nejde o tzv. narušeného páchateľa, ktorý by sústavne a súčasne závažným spôsobom ignoroval pravidlá spoločnosti, teda v jeho osobe nejde ani o tzv. dopravného recidivistu, ktorý by dlhodobo, sústavne a závažným spôsobom ignoroval pravidlá cestnej premávky, ale ide o vodiča, ktorá v prípade posudzovanej dopravnej nehody vybočil z inak 20 rokov vedeného riadneho spôsobu života. Na podporu
všetkých uvedených skutočností súd poukazuje na v podstate totožnú skutkovú vec, rovnako právne kvalifikovanú, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením z 25. mája 2017, sp. zn. 4To/22/2017.
Uloženie uvedeného trestu súd kombinoval s uložením aj trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, pretože skutok bol spáchaný práve v súvislosti s jazdou pod vplyvom alkoholu, čo bola podstata skutku, ktorý sa obžalovanému kládol za vinu, a preto súd uložil trest zákazu činnosti na 4 roky, pričom vo výmere tohto trestu je zohľadnený obžalovaným spôsobený následok.
Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tak súd zaviazal obžalovaného nahradiť poškodeným poisťovniam
- Dôvere zdravotnej poisťovni, a. s., škodu vo výške 1.829,55 eur a Sociálnej poisťovni škodu vo výške 168,50 eur, pričom tieto nároky na náhradu škody boli uplatnené riadne a včas v prípravnom konaní, v rámci ktorého uplatnenia došlo aj k podrobnému rozpisu úkonov vykonaných v súvislosti s poskytnutou lekárskou starostlivosťou poškodeného, resp. k odôvodneniu, že škoda predstavuje vyplatenú nemocenskú dávku za obdobie práceneschopnosti. Tieto nároky na náhradu škody obžalovaný nerozporoval a preto aj súd túto sumu považoval za nespornú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309 ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.