Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31CoKR-12-2018.pdf
PDF · 123.83 KB
Case nature
Area
Subarea
31CoKR/12/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov Mgr. Michala Novotného a JUDr. Pavla Lacza, v sporovej veci žalobcu: REA- S s.r.o., so sídlom Mostárenská 9, 977 56 Brezno, IČO: 36 059 099, zastúpený advokátkou JUDr. Lenkou Maďarovou, Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 42 068 452 proti žalovanému: FARDOUS PARTNERS správcovská, k.s., Námestie SNP 14, 811 06 Bratislava, IČO: 48 002 381, správca úpadcu: PEDRAZZOLI SLOVAKIA, spol. s r.o., v konkurze, so sídlom Esterházyovcov 1407, 924 01 Galanta, IČO: 36 237 540, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 4. júla 2018 sp. zn. 36Cbi/9/2017 -56, takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. rozhodol tak, že určil, že pohľadávka žalobcu v celkovej výške 133.259,52 eur voči úpadcovi PEDRAZZOLI SLOVAKIA spol. s r.o. so sídlom Esterházyovcov 1407, 924 01 Galanta, IČO: 36 237 540 v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 23K/43/2016 je zabezpečená záložným právom v prvom poradí zabezpečujúcim sumu 133.259,52 eur so vznikom dňa 24.2.2010 o 15:27:23 hod., právnym dôvodom vzniku ktorého je Zmluva o zriadení záložného práva na hnuteľné veci č. 129/2010/ Z.Z. zo dňa 24.2.2010 registrovaná v Notárskom centrálnom registri záložných práv pod sp. zn. 3919/2010 dňa 24.2.2010 v znení registrácie začatia výkonu záložného práva sp. zn. 33220/2015 zo dňa 10.11.2015 pôvodného veriteľa VÚB a.s. v znení registrácie zmeny záložného práva sp. zn. 3799/2016 dňa 12.2.2016 týkajúceho sa veriteľa - žalobcu, predmetom zabezpečovacieho práva je: súbor vecí
- všetky zásoby úpadcu, ktoré sú v jeho vlastníctve v okamihu registrácie záložného práva t. j. ku dňu 24.2.2010 a všetky veci rovnakého druhu, ktoré úpadca ako záložca nadobudne do vlastníctva v budúcnosti a výrokom II., že úpadca PEDRAZZOLI SLOVAKIA spol. s r.o. je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 8, § 32 ods. 1, 2, 5, 9, 15, 16 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), § 151a, § 151b ods. 1, 4, § 151d ods. 1, 3, 4, § 151e ods. 1, § 151f ods. 1, 2 Obč. zák., čl. 8, § 185 ods. 1, § 191 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že dňa 9.5.2017 bolo v Obchodnom vestníku č. 87/2017 zverejnené rozhodnutie Okresného súdu Trnava zo dňa 27.4.2017, ktorým súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka: PEDRAZZOLI SLOVAKIA, spol. s.r.o., Esterházyovcov 1407, 924 01 Galanta, IČO:
36 237 540 a do funkcie správcu súd ustanovil Mgr. Ladislava Zselinszkého. V základnej lehote na prihlasovanie pohľadávok si žalobca ako veriteľ uplatnil v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod spis. zn. 23K/43/2016 voči dlžníkovi PEDRAZZOLI SLOVAKIA spol. s r.o. okrem iného aj zabezpečenú pohľadávku a to prihláškou pohľadávky por. č. 2 zo dňa 21.6.2017, správcovi aj súdu osobne doručená dňa 23.6.2017 v celkovej výške 133.259,52 eur ( istiny 117.416,20 eur a úrokov z omeškania vo výške 15.843,32 eur ). Ako právny dôvod vzniku pohľadávky uviedol, že dňa 11.2.2016 bola medzi postupcom a pôvodným veriteľom VÚB a.s. a postupníkom - žalobcom uzatvorená Zmluva o odplatnom postúpení pohľadávok, na základe čoho bola na žalobcu postúpená pohľadávka VÚB a.s. voči dlžníkovi PEDRAZZOLI SLOVAKIA spol. s r.o., ktorá vznikla na základe Zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1549/2007/UZ zo dňa 9.10.2007, na základe ktorej bol dlžníkovi poskytnutý úver do výšky 350.000 eur. Postúpená pohľadávka je zabezpečená okrem iného aj záložným právom na základe Zmluvy o zriadení záložného práva na hnuteľné veci č. 129/2010/ZZ zo dňa 24.2.2010. Žalobca ďalej v prihláške špecifikoval výpočet prihlásenej pohľadávky. Dňa 24.2.2010 záložca PEDRAZZOLI SLOVAKIA spol. s r.o. a záložný veriteľ Všeobecná úverová banka a.s., uzatvorili písomnú Zmluvu o zriadení záložného práva na hnuteľné veci č. 129/2010/ZZ na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o kontokorentnom úvere uzatvorenej medzi VÚB a.s. ako veriteľom a úpadcom ako dlžníkom. Podľa definície bodu 1. Zmluvy „Záloh znamená všetky veci a práva určené v prílohe č. 1“. Podľa Prílohy č. 1 zmluvy záloh tvoria „Všetky zásoby, ktoré sú vo vlastníctve záložcu v okamihu registrácie Záložného práva a všetky veci rovnakého druhu, ktoré záložca nadobudne do vlastníctva v budúcnosti.“ Správca úpadcu poprel pohľadávku žalobcu čo do zabezpečovacieho práva. Ako dôvod popretia správca uviedol, že v Zmluve o zriadení záložného práva na hnutelˇné veci cˇ. 129/2010/ZZ, uzavretej dnˇa 24. 02. 2010 neboli urcˇené žiadne zásoby, ktoré by boli v okamihu registrácie Záložného práva definované, nie je zrejmé, aký predmet tvorí záloh. Nakolˇko nie sú definované „všetky zásoby“, ktoré sú vo vlastníctve Záložcu, nie je možné urcˇitˇ ani to, aké „všetky veci rovnakého druhu“, ktoré Záložca nadobudne v budúcnosti, sú predmetom záložného práva. Úpadca vzhlˇadom na absenciu platne, urcˇite a zrozumitelˇne definovaného (urcˇeného) predmetu zálohu, považuje Zmluvu o zriadení záložného práva na hnutelˇné veci cˇ. 129/2010/ZZ, uzavretej dnˇa 24. 02. 2010 za neplatnú. Veritelˇ nedefinoval, vlastníkom akých vecí bol dlžník v cˇase registrácie záložného práva a teda neurcˇil ani predmet záložného práva, na ktorý z hnutelˇných vecí, patriacich v čase vyhlásenia konkurzu úpadcovi, si uplatnˇuje záložné právo. Súd považoval za nutné posúdiť, či predmet zálohu je dostatočne určito, zrozumiteľne a jasne v Zmluve o zriadení záložného práva na hnuteľné veci č. 129/2010/ZZ definovaný alebo nie. Zmluva o zriadení záložného práva odkazuje v prípade definície zálohu na svoju Prílohu č. 1., podľa ktorej záloh tvoria „Všetky zásoby, ktoré sú vo vlastníctve záložcu v okamihu registrácie Záložného práva a všetky veci rovnakého druhu, ktoré záložca nadobudne do vlastníctva v budúcnosti.“ Podľa názoru súdu prvej inštancie je týmto spôsobom v zmysle § 151b ods. 4 Občianskeho zákonníka záloh v zmluve o zriadení záložného práva určený dostatočným spôsobom tak, aby kedykoľvek počas trvania záložného práva bolo možné záloh určiť. V zmysle § 151b ods. 4 zákona Občianskeho zákonníka, záloh môže byť v zmluve o zriadení záložného práva určený jednotlivo, čo sa týka množstva a druhu alebo iným spôsobom tak, aby kedykoľvek počas trvania záložného práva bolo možné záloh určiť. Je zrejmé, že v danom prípade si zmluvné strany predmet zálohu neurčili jednotlivo, ale spôsobom, že ho definovali ako už existujúce “zásoby“ vo vlastníctve záložcu k okamihu registrácie záložného práva prípadne všetky ďalšie veci rovnakého druhu, ktoré záložca ešte len v budúcnosti nadobudne. Súd má za to, že týmto spôsobom zmluvnými stranami definovaný predmet zálohu je dostatočne určitý a zrozumiteľný pre potreby (pre účel) záložnej zmluvy. Z citovanej definície zálohu obsiahnutej v zmluve je zrejmé, že v danom špecifickom prípade bolo vôľou strán, aby záloh bol v zmluve definovaný „širšie“ (ako vec určená druhovo - zásoby) s tým, že o ktoré konkrétne veci pôjde už vyplýva, bude vyplývať z ďalších príslušných dokumentov - napr. zoznamu skladových zásob úpadcu, účtovníctva úpadcu, inventarizácie a pod.. Úpadca ako aj žalovaný preto vie (vedel) určiť rozsah zálohu
- zásob. Rozsah zásob sa dal/dá určiť a v prípade ak absentuje dostatočná inventarizácia nemôže táto skutočnosť v žiadnom prípade byť na ťarchu žalobcovi. V tejto súvislosti je aj logické vysvetlenie žalobcu, že nakoľko išlo o zásoby, ktoré mali tisícky položiek a ich rozsah sa každým dňom menil, ich určenie bolo dané všeobecným, širším označením ako „všetky zásoby, ktoré sú vo vlastníctve záložcu v okamihu registrácie záložného práva a všetky veci rovnakého druhu, ktoré záložca nadobudne do vlastníctva v budúcnosti“. Ak mali strany vôľu poňať do „zálohu“ všetky zásoby ku dňu registrácie ako aj ďalšie veci rovnakého druhu (materiál na sklade, nedokončená výroba, polotovary vlastnej výroby, výrobky, tovar a pod.) ktoré ešte len záložca v budúcnosti nadobudne tak je logické, že záloh definovali spôsobom ako bol obsiahnutý v zmluve, keďže iným (konkrétnejším) spôsobom to ani nebolo možné.
Súd zdôraznil, že definíciu zálohu obsiahnutú v zmluve je nutné vykladať extenzívnejšie v súlade s vôľou strán tak, že záloh je definovaný, určený (všeobecnejšie) nie len v samotnej zmluve o zriadení záložného práva ale (konkrétnejšie, jednotlivo) aj v ďalších súvisiacich dokumentoch (zozname zásob, inventarizácii, účtovníctve a pod.) a tým je záloh definovaný jednoznačne nezameniteľne a špecificky. Zmluvnými stranami definovaný predmet zálohu je podľa názoru súdu pre zmysel a účel záložnej zmluvy uzatvorenej medzi úpadcom a pôvodným veriteľom dostatočne určitý a zrozumiteľný, aby zmluva bola v tejto časti platná. Preto dôvod popretia zabezpečovacieho práva z dôvodu neplatnosti záložnej zmluvy pre neurčitosť zálohu nie je správny a je vyvrátený. Súd dospel k záveru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v danom konaní zaťažovalo a dostatočne preukázal platný vznik a existenciu zabezpečovacieho (záložného) práva, ktoré slúži na zabezpečenie jeho v konkurznom konaní prihlásenej pohľadávky. Podľa názoru súdu k vyššie uvedenému právnemu výkladu a obdobnému záveru, mohol na základe dôkazov a vyjadrení predložených žalobcom dospieť aj sám žalovaný a nie príliš formalisticky vykladať definíciu zálohu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že správca úpadcu žalobcom prihlásenú pohľadávku poprel čo do jej zabezpečenia neodôvodnene, a preto súd žalobe ako dôvodnej vyhovel spôsobom uvedeným vo výroku I. napadnutého rozsudku.
3. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu a uložil úpadcovi povinnosť ich žalobcovi zaplatiť s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd až po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
4. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolateľ namietal, že súd v rámci vykonaného dokazovania za účelom zistenia, či predmet zálohu je dostatočne určito, zrozumiteľne a jasne v záložnej zmluve určený, nevykonal dôkazy listinami, na ktoré v exemplifikatívnom výpočte sa odvoláva v odseku 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku napr. zoznam skladových zásob úpadcu, účtovníctva úpadcu, inventarizácia a pod., bez vykonania ktorých dôkazov nemohol dostatočne zistiť skutkový a právny stav t.j. posúdiť platnosť resp. neplatnosť právneho úkonu - záložnej zmluvy resp. dostatočné (nedostatočné) určenie predmetu zálohu tak, aby bol určený určito, zrozumiteľne a jasne. Zákonná úprava v § 151b ods. 4 Občianskeho zákonníka umožňuje tri spôsoby určenia zálohu a to špecificky, genericky, iným spôsobom tak, aby kedykoľvek počas trvania záložného práva bolo možné určiť záloh. Žalobca si v prihláške uplatnil záložné právo k všetkým zásobám úpadcu, ktoré sú v jeho vlastníctve v okamihu registrácie záložného práva (24.02.2010 o 15:27:23 hod.) bez toho, aby tieto zásoby v čase registrácie v prihláške uviedol, teda nie je známy predmet zabezpečenia. Žalovaný vzhľadom na absenciu definície predmetu zálohu považuje Zmluvu o zriadení záložného práva uzavretú dňa 24.02.2010 za absolútne neplatný právny úkon. Žalobca nedefinoval súbor veci (zásob), ktorých vlastníkom mal byť úpadca v čase registrácie záložného práva, ani súbor veci (zásob) určených druhovo, ktorých vlastníkom sa mal stať v budúcnosti, čím neurčil predmet zabezpečenia, ku ktorému si ako veriteľ pohľadávky uplatňuje záložné (zabezpečovacie) právo. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku z odseku 32. vyplýva, že súd mal za to, že z citovanej definície zálohu obsiahnutej v zmluve je zrejmé, že v danom špecifickom prípade bolo vôľou strán, aby záloh bolo v zmluve definovaný širšie (ako vec, určená druhovo - zásoby) s tým, že o ktoré konkrétne veci pôjde už vyplýva, bude vyplývať z ďalších dokumentov. Genericky určené veci sú určené druhovými znakmi počtom, mierou a váhou. Uvedené vyplýva už z chápania druhovo určenej veci v rímskom práve ako veci, ktoré vážime, meriame a počítame, najmä v súvislosti so zmluvou o pôžičke. Zásoby nie sú druhovým určením vecí, keďže bližšie nešpecifikujú resp. neurčujú druhovo určený ten ktorý materiál na sklade, nedokončenú výroku, polotovary vlastnej výroby, výrobky, tovar a pod., a už vôbec neurčujú konkrétny počet, mieru a váhu tak, ako to kumulatívne predpokladá dikcia ust. § 151b ods. 4 Občianskeho zákonníka. Žalovaný má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Odvolateľ namietal, že z odôvodnenia nie je zrejmé, akými výkladovými pravidlami a úvahami sa súd riadil pri interpretácii vôle strán, keď uviedol, že bolo vôľou strán, aby bol záloh v zmluve definovaný širšie. Odvolateľ má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a taktiež namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, čo zakladá porušenie práva na spravodlivý proces.
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Podľa žalobcu odvolanie žalovaného nemá žiadnu výpovednú hodnotu, žiadnym spôsobom nevyvrátil žalobcom uplatnený nárok. Žalobcovi nie je zrejmé, čo mal na mysli svojou obranou, keď súd, ako aj strany sporu boli riadne oboznámení s listinnými dôkazmi, ktoré tvoria súdny spis a navyše, ktoré sú žalovanému ako správcovi známe zo správcovského spisu (účtovníctvo úpadcu, inventarizácia, zoznam zásob), súd len zhrnul vykonané dokazovanie a tomu prisúdil správny právny záver. Žalovaný sa opakovane dovoláva absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva na hnuteľné veci č. 129/2010 Z.z. zo dňa 24.02.2010 pre jej neurčitosť, keď záložná zmluva o zriadení záložného práva nemôže byť absolútne neplatným právnym úkonom, pretože zmluvné strany svojimi podpismi na zmluve prejavili vôľu spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle v norme Občianskeho práva spájajú, záložné právo vzniklo v súlade s uvedenou zmluvou a zákonom registráciou v notárskom centrálnom registri záložných práv (NCrZP). Určitosť zálohu v záložnej zmluve je okrem iného daná aj účtovnými dokladmi úpadcu - inventarizácie zásob. Záložný veriteľ poskytol úpadcovi úver, na zabezpečenie ktorého bola uzatvorená záložná zmluva. Vôľou zmluvných strán bolo zabezpečiť zaplatenie pohľadávky
- úveru, ktorý záložný veriteľ poskytol úpadcovi a to majetkom úpadcu - jeho zásobami. Táto zmluva bola vyhotovená potom, čo úpadca preukázal záložnému veriteľovi dlhodobú existenciu hnuteľného majetku - skladových zásob formou inventarizácie. Nakoľko išlo o zásoby, ktoré mali tisícky položiek a ich rozsah sa každým dňom menil, ich určenie bolo dané všeobecným označením ako „všetky zásoby, ktoré sú vo vlastníctve záložcu v okamihu registrácie záložného práva a všetky veci rovnakého druhu, ktoré záložca nadobudne do vlastníctva v budúcnosti“. Ide o bežnú prax bánk, ktorá doposiaľ nebola spochybnená. Úpadca, ako záložca sa v zmluve o zriadení záložného práva okrem iného zaviazal, že bude udržiavať hodnotu zálohu, a že je povinný nahradiť záložnému veriteľovi škodu, ktorá mu vznikne okrem iného aj tým, že sa akýkoľvek záväzok zo zmluvy stane nevykonateľný. V čl. 3 záložnej zmluvy sú výslovné vyhlásenia úpadcu týkajúce sa existencie zálohu a to až do doby splnenia povinnosti z titulu úverovej zmluvy tzn. do doby vrátenia úveru. Žalovaný ako správca konkurznej podstaty, ktorý ani nebol zmluvnou stranou záložnej zmluvy, svojvoľne určuje vôľu zmluvných strán, čo v danom prípade dochádza k zneužitiu práva správcom v neprospech záložného veriteľa. Ide o formalistický a logike sa priečiaci postup a výklad právneho úkonu, ktorý je v rozpore so zásadou pacta sunt servanda. Správca konkurznej podstaty sa ex post dovoláva neplatnosti zmluvy z dôvodov, ktoré sú formalistické, nesprávne a v rozpore so skutočnosťou a vôľou zmluvných strán. Určitosť zálohu - zásob, to znamená vyvrátenie tvrdenia žalovaného o ich neurčitosti, je daná aj ďalším dôkazom a to Znaleckým posudkom č. 5/2016 zo dňa 15.01.2016 vyhotoveného znalcom Ing. Petrom Rozenbergom z Trnavy, ktorý obsahuje 1872 strán zoznamu skladových zásob úpadcu. Uvedený zoznam vo forme USB kľúča je súčasťou správcovského spisu, ako aj súdneho spisu sp. zn. 23K/43/2016 ako príloha k prihláške pohľadávky veriteľa 2TS Slovakia, s.r.o., so sídlom Štefana Mayzesa 9585/41 Zvolen, IČO: 44 522 134, to znamená, že stranám sporu a aj žalovanému je tento zoznam známy.
6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu vyjadril nesúhlas s tvrdeniami uvádzanými žalobcom vo vyjadrení k odvolaniu, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku ako je uvedené v odvolaní vôbec nie je zrejmé, že by súd pri posudzovaní a hodnotení listinných dôkazov vychádzal z účtovníctva úpadcu, inventarizácii a zoznamu zásob, ani ako tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo a ako vo vzťahu existencie záložnej zmluvy, súd len v odseku 32. odôvodnenia rozsudku uvádza, že rozsah skladových zásob bude vyplývať z ďalších príslušných dokumentov napr. zoznamu skladových zásob úpadcu, účtovníctva úpadcu, inventarizácie a pod., pričom ide o exemplifikatívny výpočet možných listín, z ktorých môže vyplývať presná, určitá a nezameniteľná identifikácia rozsahu skladových zásob úpadcu. Z uvedeného vôbec nie je zrejmé, či sa súd s týmito listinami vôbec oboznámil, či tieto posúdil, ako ich vyhodnotil, súd neuviedol čísla listov, pod ktorými sú tieto dôkazy v spise evidované. Predmetná zmluva nespĺňa presnú, určitú a nezameniteľnú identifikáciu predmetu zálohu (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorá skutočnosť spôsobuje absolútnu neplatnosť záložnej zmluvy. Táto záložná zmluva vymedzením predmetu zálohu, ako všetky zásoby zároveň obchádza ustanovenie zák. § 151b ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktorá skutočnosť rovnako odôvodňuje aj jej absolútnu neplatnosť (§ 39 Občianskeho zákonníka), keď na absolútnu neplatnosť je súd povinný prihliadať ex offo. Na základe uvedenej skutočnosti, teda neplatnej záložnej zmluvy nemohlo platne vzniknúť záložné právo žalobcu.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods.
1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje si to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
10. V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať.
11. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalovaný v odvolaní len zopakoval svoju právnu argumentáciu, ktorou sa bránil na súde prvej inštancie, neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, všetky ním produkované tvrdenia, ktorými argumentoval v odvolacom konaní boli známe už v konaní pred súdom prvej inštancie a ani žiadnym iným spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie, a preto považoval odvolanie za nedôvodné.
12. Žalovaný založil odvolanie na odvolacích dôvodoch, ktoré sú uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. Odvolací argument podľa ust. § 365 ods.1 písm. b/ C.s.p. znamená, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací argument podľa ust. § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. znamená, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie sú nesprávne. Uvedené znamená, že musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové zistenia sú i také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti. Pre odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. platí, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo skutkového zistenia práva a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené. 13. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal určenia, že jeho pohľadávka prihlásená do konkurzného konania na majetok úpadcu v celkovej výške 133.259,52 eur je zabezpečená záložným právom v prvom poradí zabezpečujúcim sumu 133.259,52 eur so vznikom dňa 24.2.2010 o 15:27:23 hod., keď právnym dôvodom vzniku ktorého je Zmluva o zriadení záložného práva na hnuteľné veci č. 129/2010/Z.Z. zo dňa 24.2.2010 registrovaná v Notárskom centrálnom registri záložných práv pod sp. zn. 3919/2010 dňa 24.2.2010. Ide o pohľadávku, ktorú žalobca nadobudol postúpením od pôvodného veriteľa Všeobecná úverová banka, a.s.. Žalobca tvrdil, že vôľou zmluvných strán bolo zabezpečiť zaplatenie pohľadávky - úveru, ktorý záložný veriteľ poskytol úpadcovi a to majetkom úpadcu
- jeho zásobami, a pretože zásoby mali tisícky položiek, ich určenie bolo dané všeobecným označením ako všetky zásoby, ktoré sú vo vlastníctve záložcu v okamihu registrácie záložného práv a všetky veci rovnakého druhu, ktoré záložca nadobudne do budúcnosti, avšak žalovaný pohľadávku vo výške 133.259,52 eur poprel čo do zabezpečenia zabezpečovacím právom, nakoľko mal za to, že zmluva o zriadení záložného práva je neplatným právnym úkonom, vzhľadom na absenciu platne, určite a zrozumiteľne definovaného zálohu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že správca úpadcu poprel pohľadávku žalobcu čo do jej zabezpečenia nedôvodne, pretože posúdil zmluvu o zriadení záložného práva ako platný právny úkon, keď predmet zálohu, tak ako bol definovaný v čl. 1 zmluvy bol dostatočne určený v súlade s ust. § 151b ods. 4 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie vychádzala z nesporných tvrdení žalobcu, že vôľou zmluvných strán bolo poňať do „zálohu“ všetky zásoby ku dňu registrácie ako aj ďalšie veci rovnakého druhu, ktoré ešte len záložca v budúcnosti nadobudne, a preto je logické, že záloh definovali spôsobom ako bol obsiahnutý v zmluve, keďže iným (konkrétnejším) spôsobom to ani nebolo možné. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie uvádza, že vznik záložného práva predpokladá existenciu zabezpečenej pohľadávky spôsobilého predmetu záložného práva (zálohu) a existenciu právnej skutočnosti, na základe ktorej záložné právo vznikne. Ak záložná zmluva nemá formálne obsahové náležitosti predpísané zákonom alebo dojednané jej účastníkmi jej neplatná. Záloh ako predmet záložnej zmluvy musí byť v zmluve o zriadení záložného práva označený takým spôsobom aby bolo zrejmé, že práve daná vec právo alebo iná majetková hodnota predstavuje predmet zálohu. Zo zmluvy o zriadení záložného práva na hnuteľné veci č. 129/2010/ZZ (č.l. 13 až 16) z čl. 1 vyplýva, že záloh znamená všetky veci a práva určené v prílohy č. 1. Z prílohy. č. 1 záloh vyplýva, že sú to všetky zásoby, ktoré sú vo vlastníctve záložcu v okamihu registrácie záložného práva a všetky veci rovnakého druhu, ktoré záložca nadobudne do vlastníctva v budúcnosti. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je takýmto spôsobom určený záloh v súlade s § 151b ods. 4 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 151b ods. 4 Občianskeho zákonníka je treba vykladať tak, že umožňuje určenie zálohu aj menej presným spôsobom ako prísne individuálnym označením, keď práve naopak, rigidný výklad tohto jazykového vyjadrenia je neprípustný. V danom prípade si zmluvné strany predmet zálohu neurčili jednotlivo, ale spôsobom, že ho definovali ako už existujúce zásoby vo vlastníctve záložcu k okamihu registrácie záložného práva, ako aj všetky veci rovnakého druhu, ktoré vzniknú v budúcnosti, teda si ho určili iným spôsobom tak, aby kedykoľvek počas trvania záložného práva bolo možné určiť záloh a to hlavne s poukazom na to, že išlo o zásoby, ktoré mali tisícky položiek a ich rozsah sa každým dňom menil, keď zákonná úprava umožňuje určiť záloh aj iným spôsobom ako špecificky alebo genericky, pri ktorých by špecifické určenie neprichádzalo do úvahy, ako je tomu v danom prípade. Zákonná úprava totiž umožňuje dohodnúť spôsob, akým sa môže určiť predmet záložného práva napr. k určitému danému okamihu, čo je dôležité, ak je predmetom záložného práva napr. podnik alebo prípadne iná hromadná vec, ako je tomu aj v danom prípade, keď hromadná vec predstavuje veci, ktoré môžu byť aj rôzneho druhu, môžu slúžiť na rôzne použitie. Hromadnou vecou je napr. tovar v určitom sklade, teda ako aj v danom prípade sú to všetky zásoby, ktoré sú vo vlastníctve záložcu v okamihu registrácie záložného práva, ale aj všetky veci rovnakého druhu, ktoré vzniknú v budúcnosti, teda ide o veci rovnakého druhu ako sú zásoby, ktoré mal záložca vo vlastníctve v okamihu registrácie, ale aj veci rovnakého druhu, ktoré nadobudne až v budúcnosti. Z kontextu odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade nejde o určenie zálohu jednotlivo, ale že ide o iný spôsob určenia
zálohu tak, aby v čase vzniku záložného práva, ako aj kedykoľvek počas trvania záložného práva, bolo možné záloh určiť, pretože iným spôsobom to nebolo možné vzhľadom na jeho rozsah. Len pokiaľ ide o určenie zálohu do budúcnosti, bol predmet zálohu určený ako všetky veci rovnakého druhu, ktoré záložca nadobudne do vlastníctva v budúcnosti. Logicky nie je možné iným spôsobom vyjadriť, že ide o o veci rovnakého druhu, ktoré tvorili predmet zálohu v čase registrácie záložného práva. Nie je možné tvrdiť, že ide o určenie zálohu druhovo, ako to tvrdil odvolateľ. Odvolací súd však v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že záloh bol určený v súlade s ust. § 115b ods. 4 OZ, a teda že zmluvnými stranami bol záloh definovaný pre účel a zmysel záložnej zmluvy dostatočne určito, a teda zmluva o zriadení záložného práva je platná.
Žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, že vôľou zmluvných strán ( VÚB, a.s. ako záložného veriteľa a úpadcu ako záložcu) bolo zabezpečiť zaplatenie pohľadávky - úveru, ktorý záložný veriteľ poskytol úpadcovi a to majetkom úpadcu - jeho zásobami, keď zmluva o zriadení záložného práva bola vyhotovená potom, čo úpadca preukázal záložnému veriteľovi existenciu skladových zásob formou inventarizácie, a práve preto, že išlo o tisícky položiek, bol predmet zálohu špecifikovaný širšie, teda tak ako bolo uvedené v čl. 1 zmluvy o zriadení záložného práva, a preto sa tieto tvrdenia považujú za nesporné ( § 151 ods. 1 C.s.p.), na ktoré poukázal súd prvej inštancie aj v odôvodnení rozsudku na podporu svojho záveru, že definíciu zálohu obsiahnutú v zmluve je potrebné vykladať extenzívnejšie v súlade s vôľou strán, keď zmluvnými stranami definovaný predmet zálohu je podľa názoru súdu pre zmysel a účel záložnej zmluvy uzatvorenej medzi úpadcom a pôvodným veriteľom dostatočne určitý a zrozumiteľný, aby zmluva bola v tejto časti platná, s ktorým názorom sa stotožňuje aj odvolací súd. Vzhľadom na uvedené odvolacia námietka, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel, čo bolo vôľou zmluvných strán, nemôže obstáť, nakoľko súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré žalovaný účinne nepoprel. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, odvolacie námietky spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci sú podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodné.
Odvolací súd posúdil aj ako nedôvodnú námietku odvolateľa, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či súd vykonal dokazovanie dôkazmi ako zoznam skladových zásob úpadcu, účtovníctvo úpadcu, inventarizácia úpadcu a ak áno, ako ich vyhodnotil, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku a to odseku 5. v spojení s odsekmi 8., 9., 10. ako aj z kontextu celého odôvodnenia vyplýva, že súd nevykonal dokazovanie týmito dôkazmi. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že bez vykonania dôkazov ako sú zoznam skladových zásob úpadcu, účtovníctvo úpadcu, inventarizácia úpadcu, na ktoré sa súd prvej inštancie v exemplifikatívnom výpočte odvoláva v odseku 32. odôvodnenia rozsudku, súd nemohol dostatočne zistiť skutkový a právny stav t.j. posúdiť platnosť resp. neplatnosť právneho úkonu, odvolací súd ju posúdil ako neopodstatnenú, nakoľko odvolateľ ani netvrdil, že by navrhol vykonať dokazovanie týmito dôkazmi a naviac ani neuviedol, na preukázanie akých skutočností mali byť tieto dôkazy vykonané.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril ku skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Tak ako už odvolací súd v tomto rozhodnutí uviedol, súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy
bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. Odvolací súd zdôrazňuje, že to, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
14. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, odvolacie dôvody, na ktoré poukazoval žalovaný sú tak v celom rozsahu neopodstatnené, na základe čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania. Ani odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť jeho zmenu.
15. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 378 ods. 1 C.s.p, § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorí bol úspešný v odvolacom konaní, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v rozsahu 100%. Neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne im náhradu trov konania nepriznať ( § 257 C.s.p.). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.).
16. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 C.s.p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.