Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/53/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9 Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, Nám. Biely kríž 3, , Bratislava proti žalovanému: STOFING, spol. s r.o., Drieňová 34, Bratislava, IČO: 34 110 976, zastúpený advokátom JUDr. Ing. Branislavom Pechom, PhD., Piaristická 2, Nitra, o zaplatenie istiny 1 373,52 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 04.10.2016 č.k. -142, jednomyseľne, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1 373,52 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1 373,52 eur od 1.12.2015 do zaplatenia (výrok I) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok II).

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. od. 14, , ,, , a o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) (ďalej len „“), , (ďalej len „“), vlády č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (ďalej len „“) a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodný. Z listinných dôkazov doložených žalobcom do súdneho spisu mal za jednoznačne preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv rozhodnutím Ministerstva kultúry SR č.k. MK-663/2010-70/6165 zo dňa 11.5.2010, a to okrem iného aj v odbore verejné rozširovanie rozmnoženiny literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia vypožičaním a žalobca doložil do súdneho spisu zoznam autorov, ktorých zastupuje. Nestotožnil sa s námietkou nedostatku pasívnej legitimácie vznesenou žalovaným a to z dôvodu, že mal v konaní preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy s udeleným oprávnením na výkon kolektívnej správy práv autorov vo vymedzených odboroch. Z obsahu listinných dôkazov doložených do súdneho spisu žalobcom zistil, že žalobca mal snahu uzavrieť so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu, a túto skutočnosť deklaroval aj žalovaný vo svojich vyjadreniach, avšak zo strany žalovaného k uzavretiu zmluvy nedošlo, nakoľko mal za to, že poplatky sú neprimerané. Súd poukázal na to, že poplatky za výkon správy vyplývajú zo sadzobníka žalobcu a vzťahujú sa na všetkých

používateľov predmetov ochrany, preto nebolo možné, aby žalovaný vyjednával pre seba osobitné podmienky majúc za to, že sú poplatky neprimerané. Nakoľko uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy je predpokladom pre využívanie diel autorov prostredníctvom verejného prenosu. Podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť používať predmety ochrany. Nakoľko žalovaný prostredníctvom internetovej stránky deklaroval, že vo svojom zariadení má izby vybavené televíznym a rozhlasovým prijímačom, súd prvej inštancie ustálil, že v tomto prípade používateľom predmetov ochrany práv autorov bol žalovaný. Žalobca pri určení výšky odmeny, resp. výšky bezdôvodného obohatenia, vychádzal z údajov uvedených na internetovej stránke žalovaného, kde bolo uvedené, že počet izieb v ubytovacom zariadení je 19, pričom každá izba bola vybavená televíznym a rozhlasovým prijímačom. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia doložil do súdneho spisu výpisy z internetovej stránky ubytovacieho zariadenia žalovaného z obdobia, za ktoré sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, z ktorého bez pochybností vyplývalo, že tvrdenie žalobcu je pravdivé. Žalovaný svoje tvrdenie, že počet izieb vybavených televíznym a rozhlasovým prijímačom sa znížil v roku 2014 na 10 nepreukázal, preto súd prvej inštancie nemal dôvod neveriť informáciám uvedeným žalovaným na jeho webovej stránke predmetného ubytovacieho zariadenia. Vyvodil, že žalovaný si bol vedomý, že na používanie diel autorov sa vyžaduje ich súhlas a to práve uzavretím licenčnej zmluvy, nakoľko žalovaný mal uzavreté licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy S. W. S.. V prípade, ak mal žalovaný za to, že na používanie diel všetkých autorov formou verejného prenosu postačuje uzavretie licenčnej zmluvy len s týmito organizáciami kolektívnej správy, zakladalo to omyl na jeho strane, ktorý však žalovaného neospravedlnil a nezbavil povinnosti uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu na používanie predmetov ochrany práv autorov, ktorých zastupuje žalobca. Dal do pozornosti, že aj konateľka žalovaného vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 21.06.2016 uviedla, že na Slovensku je 5 organizácií kolektívnej správy, pričom každá z nich zastupuje iné právne subjekty, a preto sa žalovaný nemohol domnievať, že uzavretím licenčnej zmluvy s dvomi subjektmi pokryje súhlas všetkých autorov s používaním ich diel. V prípade ak sa tak žalovaný domnieval, nesie následky s tým spojené, a teda povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie za používanie diel bez súhlasu autorov. Poukázal na výklad ustanovenia uskutočnený Ministerstvom kultúry SR a rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-306-05, ktorý sa zaoberal otázkou, či existencia rozhlasových a televíznych prijímačov na hotelových izbách je verejným prenosom, pričom rozhodol, že hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje verejný prenos, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje, nezávisle od používanej techniky prenosu signálu, verejný prenos.

3. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný sa na úkor autorov, ktorých žalobca zastupuje, bezdôvodne obohatil tým, že poskytol signál na uskutočnenie verejného prenosu prostredníctvom televíznych a rozhlasových prijímačov bez toho, aby mu bol udelený súhlas zo strany autorov. Výšku bezdôvodného obohatenie určil sumou 1 373,52 eur, t.j. ako dvojnásobok obvyklej odmeny za 334 dní. Vychádzal zo sadzobníka licenčných odmien žalobcu, v ktorom bola odmena za jedno zvukové zariadenie v hotely kategórie 3* vo výške 13,50 eur, pri počte 19 izieb v sume 256,50 eur za rok, a odmena za televízny prijímač 26 eur, pri počte 19 izieb v sume 494 eur, spolu za rok 750,50 eur. Dvojnásobok tejto sumy bol 1 501 eur za rok. Nakoľko žalobca požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia za 334 dní, t.j. od 1.1.2015 do 30.11.2015, mal súd prvej inštancie za dôvodné priznať žalobcovi sumu 1 373,52 eur. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou tejto sumy, preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy 1 373,52 eur od 1.12.2015 do zaplatenia.

4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s (ďalej len „“) tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko bol v konaní v celom rozsahu úspešný.

5. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa ust. , , a (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces).

6. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a to v otázke preukázania počtu, existencie signálu, prevádzky a využívania rozhlasových a televíznych prijímačov umiestnených v jeho hotelovom zariadení, keď vychádzal z neaktualizovanej webovej stránky a neprihliadol na jeho vyjadrenia, na výsluch konateľa žalovaného a ani na oznámenie a na upravený počet televíznych a rozhlasových prijímačov oznámených v januári 2015 organizácii S. (L. S.). Pričom to bol práve žalobca, ktorý bol povinný uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa počtu, signálu, prevádzky a využívania rozhlasových a televíznych prijímačov. Mal za to, že súd prvej inštancie nemohol vychádzať z neaktualizovanej webovej stránky o počte televíznych prijímačov, poukazujúc na Rozsudok Súdneho Dvora zo dňa 07.12.2006 vo veci C- 306/05 SGAE proti X. G. S.: „ani samotná fyzická existencia televízneho prijímača nepreukazuje verejný prenos“. V konaní tvrdil (výpoveď konateľky žalovaného na pojednávaní dňa 4.10.2016), že tieto televízne prijímače ani neboli v prevádzke, neboli zapojené do elektrickej siete , a teda že žalobca nepreukázal, že mal funkčné televízne prijímače so signálom, pričom týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Poukázal na právny názor Ústavného súdu Českej republiky vyslovený v náleze zo dňa 6. mája 2015 č. a nález Ústavného súdu ČR zo dňa 13. januára 2015 č. . Vzhľadom na neustálenie a nepreukázanie počtu rozhlasových a televíznych prijímačov, existencie televízneho signálu, prevádzky a využívania rozhlasových a televíznych prijímačov, ktoré bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu vyvodil, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne a nezákonne.

7. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. namietal, že žalobca v konaní nepreukázal, že používal alebo rozširoval predmet ochrany a že uskutočňoval verejný prenos, a teda že je používateľom v zmysle . Žalobca nepreukázal svoju vecnú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o zaplatenie pohľadávky z titulu neoprávneného použitia diel, resp. neoprávneného použitia predmetov ochrany spravovaných žalovaným. Upriamil pozornosť na skutočnosť, že neuzavrel hromadnú ani kolektívnu licenčnú zmluvu, a preto ustanovenia a 49 sa v tomto prípade nepoužijú, a teda žalobca musel preukázať, či uskutočnil verejný prenos a rozširoval diela autorov zastúpených žalobcom a či má žalobca aktívnu legitimáciu. Vzhľadom na uvedené bol tak zoznam zastupovaných autorov či stanovisko Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 20.05.2015 v tomto smere nepreukazný. Za zmätočné považoval odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, že z dôvodu údajného omylu na jeho strane neuzavrel licenčnú zmluvu so žalobcom, nakoľko v súdnom konaní netvrdil, že za používanie diel postačuje uzavretie licenčnej zmluvy len so SOZA a Slovgram. Za nesprávny považoval aj právny názor súdu prvej inštancie, že hromadnou licenčnou zmluvou organizácia kolektívnej správy udeľuje používateľom právo a nie povinnosť používať diela verejným prenosom, ktoré právo môže ale nie je povinný využiť, je v tomto prípade skutkovo a právne irelevantná, nakoľko medzi stranami sporu nie je uzavretá licenčná zmluva, a teda žalobca musel preukázať, že neoprávnene zasiahol do práv spravovaných žalobcom, teda že sa bezdôvodne obohatil. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu názoru, že existencia rozhlasového alebo televízneho prijímača zakladá právo na zaplatenie úhrad žalobcovi, pričom takýto právny názor nemá oporu v hmotnom práve. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom názore a nesprávnej interpretácii Rozsudku Súdneho Dvora zo dňa 07.12.2006 vo veci C-306/05 SGAE proti X. G. S. týkajúceho sa verejného prenosu. Nakoľko citovaný rozsudok výslovne uvádza: „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysel článku 3 ods. 1 tejto smernice.“. V zmysle citovaného rozhodnutia je nepochybné že (i) existencia rozhlasového alebo televízneho prijímača nepredstavuje verejný prenos a (ii) verejný prenos je podmienený klientmi, ktorí sú ubytovaní v izbách, a teda že verejný prenos nemôže existovať v izbách, ktoré sú neobsadené, čo je aj úplne logické. Takúto jeho interpretáciu potvrdzuje aj Najvyšší súd ČR, keď vo svojom rozsudku uvádza: „Ve vztahu k právni otázce, která podle názoru dovolatele má být vyřešena jinak, kdy dovolatel polemizuje s názorem Nejvyššího soudu, který zaujal v rozsudku ze dne 31. července 2012, č. j. -126, že konkrétni výše nároku se odvíji mimo jiné i od vytíženosti ubytovacího zařízení . V této souvislosti je treba připomenou předběžnou otázku, která byla položena v prípadu SGAE v. Rafael Hoteles, C-306/05 a rozhodnutá usnesením soudního dvora ES ze dne 7. prosince 2006 (citovaného také v rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 14. června 2012, sp. zn. ), kdy bylo vyloženo, že ačkoliv pouhé poskytnutí fyzického zařízení

nepredstavuje, jako takové „ sdělování“ ve smyslu smérnice Evropského parlamentu a Rady 2001/29/ ES ze dne 22. kvetná 2001 o harmonizaci určitých aspektu autorského práva a práv s ním souvisejících v informační společnosti, poskytování signálu hotelovým zařízením prostřednictvím televizních prijímaču klientum ubytovaným v pokojích tohoto zařízení predstavuje, nezávisle na užívané technice prenosu signálu, sdělování verejnosti ve smyslu čl. 3 odst. 1 této smřrnice. Je tedy zřejmé, že verejností, které jsou chránená díla sdélována. mohou byt pouze skutečné ubytované osoby. K záveru o potřebě změny judikatury nemôže vést ani argumentace rozdílem mezi neobsazeností a neobsaditelností (která by vylučovala řístupňování díla) pokoju vybavených rozhlasovými nebo televizními prijímači. Tato argumentace totiž postrádá zduvodnéní, proč v neobsazených pokojích by mohlo docházet ke řístupňování dél verejnosti (potencionální recepci) a v neobsaditelných nikoli. Nepochybil proto odvolací soud pokud při svém rozhodovaní vzal v úvahu obsazenost pokoju v zařízení žalovaného“. Obdobne sa Najvyšší súd ČR vyjadril aj v rozsudku zo dňa 31. júla 2012, č. j. -126. Rovnaký právny názor prezentoval napríklad aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze Ústavného súdu ČR zo dňa 6. mája 2015 č. . Je teda nesprávny právny názor súdu prvej inštancie a nesprávna interpretácia súdu prvej inštancie, na základe ktorej súd vyhovel žalobe žalobcu, že ak má vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo obrazové zariadenie vybavené príjmom, tak tým automaticky dochádza k verejnému prenosu, nakoľko to nevyplýva z citovaného rozsudku Súdneho dvora ES a ani z ustanovení .

8. Vo vzťahu k nepreukázaniu bezdôvodného obohatenia uviedol, že neuzavrel hromadnú ani kolektívnu licenčnú zmluvu, a preto citované ustanovenia a 49 sa v tomto prípade nepoužijú a žalobca musí preukázať, či sa obohatil na úkor autorov zastúpených žalobcom, či uskutočnil verejný prenos a rozširoval tak diela autorov zastúpených žalobcom. Tvrdil, že stanovuje len výšku bezdôvodného obohatenia, nie však ostatné podmienky vzniku nároku na bezdôvodné obohatenie a ani spôsob jeho preukázania, ktoré sú upravené v a ktoré sa použijú cez ustanovenie aj v tomto prípade. Skutočnosť, že dokazovanie by bolo náročné nemožno vykladať na jeho ťarchu. Žalobca v konaní netvrdil a ani nepreukázal potrebný rozsah skutočností, ktoré musia byť pre priznanie bezdôvodného obohatenia preukázané, čo potvrdzuje aj právny názor Ústavného súdu ČR prezentovaný v Náleze Ústavného súdu ČR zo dňa 13. januára 2015 č. v ktorom Ústavný súd ČR výslovne uviedol, že „samotná existence televízoru v restauračním zařízení ješté nepredstavuje skutečnost, ze které by bez dalšího bylo možno dovodit opodstatnénost záveru o bezdúvodném obohacení stéžovatele“. V tejto súvislosti poukázal na právny názor vyslovený Ústavným súdom ČR v náleze zo dňa 13. januára 2015 sp. zn. kde vymedzil podstatné náležitosti kontroly uskutočňované kolektívnym správcom pri hodnotení otázky, či bolo zasiahnuté do majetkového práva autorského alebo majetkového práva súvisiaceho s právom autorským nasledovne: „Kolektívni správce musí predevším zkoumat: a) zda dochází ke ŕístupňování chránéných dél verejnosti a tedy k zásahu do autorských práv, b) zda predmetné dílo náleží do kategórie nehmotných predmetu, nad nimiž vvkonává príslušný správce kolektívni správu, a konečné c) zda uživatel predmetu ochrany je řístupňuje v souladu s právními predpisy, tedy zda má platné uzavřenou licenční smlouvu na jejich produkci. ... Pokud tedy kolektívni správce zjistí umísténí zařízení prokazatelné umožňujícího zásah do autorských práv v kontrolovaném objektu, musí v dalším kroku prokázat. zda skutečné orostrednictvím tohoto zařízení dochází k zásahu do autorských práv subjektu, které je oprávnén zastupovat práve on (k tomu podrobné srov. nález sp. zn. )“. Mal tak za to, že žalobca mal a musí preukázať, či dochádza u neho k verejnému prenosu (t.j. funkčnosť televíznych prijímačov, existencia signálu a obsadenosť izieb klientmi) a či rozširuje diela ku ktorým vykonáva práva žalobca. Žalobca v prípade hotelových zariadení nepodal návrh v zmysle ustanovenia , na určenie obsahu zmluvy s ohľadom na primeranosť odmeny, čím mohol a mal predísť spornej otázke o primeranosti požadovanej licenčnej odmeny. Skutočnosť, že žalobu o určenie primeranej odmeny mal podať práve žalobca implikuje aj právny názor Ústavného súdu ČR, ktorý zdôraznil, že „péčí radného hospodáře“ ve smyslu není výkon kolektívni správy práv takovým zpusobem, který je síce formálné kolektivnímu správci autorským zákonem uložen, nicméné je bezohledný či tvrdý vuči uživatelum predmetu ochrany, popř. i vuči nositelúm práv, nebo celkové neprozretelný, a jenž se v konečném dôsledku obrací proti samotným nositelúm práv“ Mal za to, že licenčná odmena musí byť primeraná a v súlade s dobrými mravmi. Výkon práv žalobcu spôsobom, ktorým si jednostranne určí neprimeranú odmenu a núti subjekty uzavrieť takúto zmluvu bez možnosti negociovať obsah tejto zmluvy, ako aj následné zdvojnásobenie takto jednostranne určenej neprimeranej licenčnej odmeny, je v rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku a ako taký v zmysle ustanovenia a nepožíva právnu

ochranu. Tvrdil, že Sadzobník používaný žalobcom je stanovený svojvoľne a arbitrárne bez uvedenia akýchkoľvek kritérií na základe ktorých bol stanovený, pričom s ohľadom na iné organizácie kolektívnej správy autorov sú sadzby poplatkov neadekvátne. Žalobca požaduje platiť až trojnásobok sumy náhrad platených iným organizáciám kolektívnej správy autorov, dokonca výrazne viac, ako požadujú platiť dohromady napríklad S. W. S.. Skutočnosť, že zlomok osôb prevádzkujúcich hotelové zariadenia zaplatili žalobcom požadovanú sumu a uzavreli s ním licenčnú zmluvu neznamená oprávnenosť nárokov žalobcu voči nemu a ani správnu a zákonnú výšku odmeny, a teda nezakladá a neodôvodňuje nárok žalobcu uplatnený voči nemu v tomto konaní. Z dôvodu, že žiadna zo strán, teda žalobca ani on, netvrdili a ani nepreukázali, že by bola výška odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany stanovená či už dohodou, alebo súdnym rozhodnutím, pričom o tejto otázke súd v predmetnom konaní rozhodovať ako o predbežnej otázke nemôže (tu musí ísť o samostatný typ žaloby podľa ), preto žaloba v tomto konaní bola podaná žalobcom predčasne a mala byť zamietnutá, ako predčasne podaná a nedôvodná.

9. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. uviedol, že súd neumožnil právnemu zástupcovi žalovaného klásť otázky konateľovi žalovaného a umožnil len vyjadrenie žalovaného k veci bez možnosti klásť mu otázky. Rovnako tak súd pri vyhlásení rozsudku nepoučil účastníkov o odvolaní a o možnosti exekúcie ( ) Týmto nesprávnym procesným postupom zaťažil konanie vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie a porušil jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvého inštancie na ďalšie konanie alebo aby žalobu zamietol a priznal mu trovy konania.

11. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 14.12.2016 a uviedol, že v prípade Nálezu Ústavného súdu ČR podstata sporu spočívala v tom, či boli naplnené podmienky pre ďalší verejný prenos v prípade používania televízora v priestoroch reštaurácie, keď používateľ uvádzal, že dané zariadenie bolo používané na premietanie súkromných videozáznamov členov motoklubu. Predmetom ochrany v tomto prípade boli práva výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, teda práva súvisiace s autorskými právami. Po prečítaní celého nálezu Ústavného súdu ČR je zrejmým, že Ústavný súd ČR rozlišuje ďalší verejný prenos v izbách hotelového zariadenia a v spoločných priestoroch, v danom prípade v reštaurácii. V prípade nálezu Ústavného súdu ČR podstata sporu spočívala v tom, či boli naplnené podmienky pre ďalší verejný prenos v prípade používania televízora v priestoroch prevádzky - požičovne DVD nosičov, keď používateľka uvádzala, že televízor používala výlučne na prehrávanie časti DVD záznamov v súvislosti s riešením reklamácii. Predmetom ochrany aj v tomto prípade boli práva výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, teda práva súvisiace s autorskými právami. Obidva nálezy Ústavného súdu ČR teda primárne riešili iný skutkový a právny stav, a tak interpretácia jednotlivých častí predmetných nálezov zo strany žalovaného je nesprávna. Vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, sa jedná o ďalší verejný prenos, ku ktorému dochádzalo v izbách Hotela S. určených na ubytovanie klientov žalovaného. Pokiaľ išlo o ďalší verejný prenos a jeho definovanie, tak poukázal na a) rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07. decembra 2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a X. G. S., sp. zn. C-306/05 : „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.“ b) na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12. marca 2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku, sp.zn. C-162/10, kedy Súdny dvor EÚ v rámci prejudiciálnej otázky uviedol : „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos ....“ c) na výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 zaslanú MZV ČR, v zmysle ktorej prenášanie signálu do hotelových izieb je druhotným použitím, je sprístupňovaním verejnosti, teda verejným prenosom, a vyžaduje súhlas autorov a nositeľov práv.

12. Mal za to, že v konaní bola preukázaná existencia ďalšieho verejného prenosu zo strany žalovaného a počtu technických zariadení, prostredníctvom ktorých dochádzalo k ďalšiemu verejnému prenosu

v G. S., verejnými vyhláseniami samotného žalovaného na jeho www. stránke, teda vyhláseniami adresovanými klientom žalovaného. Ďalší verejný prenos v G. S. bol preukázaný aj hromadnými licenčnými zmluvami, ktoré uzatvoril žalovaný so S. W. S., kedy získal od týchto organizácii kolektívnej správy súhlas k použitiu predmetov ochrany kolektívne spravovaných uvedenými organizáciami na ďalší verejný prenos technickými zariadeniami. Žalovaný spočiatku vôbec nespochybňoval existenciu ďalšieho verejného prenosu ani počet technických zariadení prostredníctvom ktorých dochádzalo k ďalšiemu verejnému prenosu, nakoľko len uvádzal, že svoje povinnosti vyplývajúce z používania predmetov ochrany si splnil uzatvorením zmlúv S. S. W. S., keď uvádzal : „platíme za používanie diel verejných prenosov vysielania prostredníctvom technických zariadení už inštitúciám Vami podobným, ako je S., S. W. F. a nie sme povinný platiť aj Vašej autorskej spoločnosti LITA.“ Samotnú existenciu ďalšieho verejného prenosu ako aj počet technických zariadení žalovaný začal spochybňovať až v súdnom konaní. Vo vzťahu k žalovaný namietanej nepreukázanej aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý vyvodzoval z toho, že nezastupuje všetkých autorov literárnych diel, pričom poukázal na viacerých autorov literárnych diel, uviedol, že nikdy v konaní neuvádzal, že zastupuje na zmluvnom základe všetkých autorov literárnych diel. Naopak poukázal a založil do spisu zoznam autorov a nositeľov práv, ktorých zastupuje na zmluvnom základe. Trval na tom, že vykonáva kolektívnu správu pre nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo vyplýva z a , j a . Pokiaľ žalovaný bez uzatvorenia licenčnej zmluvy používal diela chránené autorským právom, tak týmto samotným neoprávnene zasiahol do autorských práv autorov a nositeľov práv, ktorých zastupuje, pričom z tejto skutočnosti samotnej vyplývalo jeho právo ako organizácie kolektívnej správy domáhať sa voči neoprávnenému porušovateľovi autorských práv, v tomto prípade žalovanému, vydania bezdôvodného obohatenia, a to v zákonom stanovenej výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny. Žalovaný uzatvoril licenčné zmluvy so S. W. S., je však technicky nemožné, aby pri televíznom a rozhlasovom vysielaní používal iba diela autorov hudobných diel a výkony výkonných umelcov a nepoužíval diela nositeľov práv zastúpených žalobcom. Poukázal na žalovaným častokrát citovaný nález Ústavného súdu ČR bod 32 : „... treba mít na zreteli téžpri hodnocení otázky, zda kolektívni správce určil díla, která méla byt verejne produkována, respektíve v jaké podobe by mél určit chránená díla a nositele jejich práv zasažených jejich neoprávneným užitím. Zde Ústavní soud uvádí, že by samozrejme bylo proti smyslu a účelu kontroly provádéné kolektivním správcem, pokud by takto mél určit konkrétni díla, jež byla uživatelem řístupnéna verejnosti, poněvadž tento postup by v mnohých prípadech nebyl, s ohledem na značné množství zastupovaných nositelú práv, zrejmé ani možný. Rečené plyne i z jedné z funkcí kolektívni správy a taktéž zákonného monopolu pro jednotlivé oblasti chránených dél, jenž spočívá ve skutečnosti, že takto budou autorská práva komplexné chránená a v zásade mezi jednotlivými autorskými díly spadajícími do stejné kategórie nebude činén rozdíl. To však nevylučuje, aby v prípade kontroly a následného vymáhání protiprávne neuhrazeného licenčního poplatku kolektívni správce špecifikoval (alespoň druhové), že prostrednictvím inkriminovaného zařízení skutečné docházelo (či mohlo docházet s pravdépodobností blížící se jistoté) k produkci dél, právé k jejichž ochrane je povolán, ponévadž v opačném pŕípadé by nemohl uživatel predmetu ochrany (v nyní projednávaném prípade stěžovatel) ovéřit, zdali skutečné tomuto dotčenému kolektivnímu správci (či naopak j inému) přísluší odmena za produkci predmetných děl. .“... Aj samotný žalovaný v bode 13 svojho odvolania uvádzal citáciu z vyššie uvedeného nálezu, kedy Ústavný súd ČR konštatuje, že vedľajší účastník (tj. organizácia kolektívnej správy ) nemá povinnosť vymedziť konkrétnych nositeľov práv, ktoré spravuje a ktorých diela boli použité bez patričnej licencie. Uzatvorením zmluvy so S. žalovaný získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam. Uzatvorením zmluvy so S. získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Žalovaný však nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. V konaní preukázal, že žalovaný uskutočňoval verejný prenos v zariadení G. S. keď v izbách určených na ubytovanie hostí umiestnil technické zariadenia schopné prijímať signál, preukázal s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou že súčasťou vysielaní museli byť diela ním zastupovaných autorov, t.j. diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, architektonické a diela výtvarného a úžitkového umenia. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od obvyklej odmeny. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa jeho Sadzobníka, čo ju robí odmenou obvyklou. Nerešpektovanie takto dohodnutej

odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si plnia svoje zákonné povinnosti. Obvyklosť licenčnej odmeny sa teda posudzuje nie podľa sebou samým určených predstáv žalovaného o primeranej odmene, ale podľa tohto, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobca obvykle poskytoval licenciu iným používateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na to, že organizácie kolektívnej správy pri tvorbe sadzobníka odmien za použitie predmetov ochrany (diel u autorov a umeleckých výkonov u výkonných umelcov) zohľadňujú viaceré kritéria. Okolnosti použitia predmetov ochrany, ale najmä samotný charakter toho - ktorého použitia (či ide napr. o televízne vysielanie, verejné vykonanie na scéne, atď.) je jedným z kritérií. Počet zastupovaných nositeľov práv je samozrejme tiež jedným z kritérií. Ďalším kritériom je rozsah typov predmetov ochrany zastupovaných jednotlivými organizáciami kolektívnej správy. V tomto smere má najširšie portfólio zo všetkých organizácii kolektívnej správy jednoznačne on, ktorý zastupuje majetkové práva autorov k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym a fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia (S. zastupuje len práva autorov k hudobným dielam). Ďalším kritériom je počet použitých predmetov ochrany, ktorý narastá s počtom televíznych a rozhlasových kanálov. Avšak, jednoznačne najdôležitejším kritériom, na ktorom je vždy nevyhnutné stavať sadzobníky odmien za použitie predmetov ochrany je váha, význam a charakter jednotlivých zložiek predmetov ochrany (t.j. portfolio organizácie kolektívnej správy) v rámci toho - ktorého spôsobu použitia. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že nezohľadnil vyťaženosť ubytovacích zariadení pri výške licenčnej odmeny uviedol, že tento názor žalovaného vyplýva zo skutočnosti, že žalovaný nerozlišuje medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými právami a medzi licenčnou odmenou a primeranou odmenou. Opätovne poukázal na vzťah autorských práv a práv súvisiacich s autorskými právami. Ako z ich pomenovania vyplýva („práva súvisiace s autorskými právami“), tieto práva sú svojou samotnou podstatou odvodené od práv autorov (výkonní umelci len vykonávajú diela autorov), a preto nemajú a ani nikdy nemôžu mať silnejšiu povahu ako autorské práva. Zatiaľ čo autori musia predom udeliť súhlas na použitie ich diel (licenciu), výkonným umelcom vzniká len nárok na tzv. primeranú odmenu bez toho, aby udeľovali licenciu. Ani prípadný vyšší počet použitých umeleckých výkonov alebo vyšší počet zastupovaných výkonných umelcov inou organizáciou kolektívnej správy ako je žalobca, preto nemôže v konečnom dôsledku priznať výkonným umelcom lepšie postavenie ako autorom, ktorých tvorivý vklad predchádza akémukoľvek umeleckému výkonu, je jeho základom a podmienkou jeho vzniku. Licenčná odmena sa tak týka nositeľov práv zastúpených S. a žalobcom, nakoľko títo zastupujú autorov a títo nezohľadňujú obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Primeranú odmenu uplatňuje za nositeľov práv S. a tento vzhľadom na charakter práv, ktoré spravuje, zohľadňuje vyťaženosť, t.j. obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Získaním licencie od žalobcu získa používateľ právo používať predmety ochrany spravované žalobcom pri ďalšom verejnom prenose, používateľ ich však nemá povinnosť používať. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky sa aj v roku 2016 zaoberal podnetom na prešetrenie jeho konania ohľadom systému a výšky licenčných odmien, kedy vzhľadom na aspekty a charakter posudzovanej veci podnet odmietol. Opätovne poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a rady č. 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej Smernica), a to osobitne : ods. 9 úvodných ustanovení Smernice : „Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva.“, ods. 11 úvodných ustanovení Smernice „Jedným z hlavných spôsobov zabezpečenia potrebných zdrojov pre európsku kultúrnu tvorivosť a produkciu a zabezpečenia nezávislosti a dôstojnosti umeleckých tvorcov a interpretov je prísny a účinný systém ochrany autorských práv a súvisiacich práv.“ a ods. 22 úvodných ustanovení Smernice „Cieľ, ktorým je primeraná podpora šírenia kultúry sa nesmie dosahovať za cenu obetovania prísnej ochrany práv ...“. V konaní bolo preukázané, že zo strany žalovaného dochádzalo a dochádza k vedomému zásahu do výhradných autorských práv autorov a nositeľov zastupovaných žalobcom. Z uvedeného dôvodu bol nútený dožadovať sa ochrany autorských práv súdnou cestou, kedy tieto práva podľa medzinárodného práva a práva EÚ požívajú vysokú právnu ochranu.

13. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov konania.

14. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.01.2017. Uviedol, že nálezmi Ústavného súdu ČR poukazoval na skutočnosť, že ani samotná fyzická existencia televízneho prijímača nepreukazuje verejný prenos a že žalobca v konaní nepochybne ani len nepreukázal, že mal funkčné televízne prijímače so signálom, nieto ešte verejný prenos. Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze zo dňa 6. mája 2015 č. konštatoval, že „musí být prokázáno, že zařízení umožňující televízni či zvukový prenos je provozuschopné, respektíve že skutečné jeho prostřednictvím vôbec môže docházet k zásahum do autorských práv. Tak tomu zajisté bude, pokud kolektívni správce pri provádéné kontrole zjistí, že zařízení je zapnuté, obzvlášté pokud zároveň zprostředkovává konečnému uživateli díla chránéná autorským zákonem, která jsou kolektivním správcem spravována. Rozdílná situace však nastane, pokud kolektívni správce najisto tuto skutečnost nepostaví. Ze samotné faktické existence a oouhého umísténí zaŕízení umožňuiícího televizní či zvukový prenos v kontrolované provozovné nelze dovozovat, že skutečné slouží k vvše uvedenému účelu. Jestliže se uvedené hodnoverné (dostatečné) prokáže, pak je teprve možné na provozovateli požadovat uzavření licenční smlouvy na užití autorských předmětú ochrany. Jak totiž přímo plyne z , „sdělováním díla verejnosti není pouhé provozování zaŕízení umožňujícího nebo zajišťujícího takové sdélování.“ Je proto nezbytné, aby kolektívni správce. respektíve ním poverená osoba, v prúbéhu provádéné kontroly bez dôvodných pochybností nejprve zjistil, zda prostřednictvím kontrolovaného zařízení např. televízoru či rádioprijímače) vôbec muže docházet k prenosu chránéných dél ke konečnému uživateli jakožto verejnosti, jíž jsou předmětem ochrany „sdělovány'. Pokud tedy kolektivní správce zjistí umísténí zařízení prokazatelné umožňujícího zásah do autorských práv v kontrolovaném objektu, musí v dalším kroku prokázat, zda skutečné prostřednictvím tohoto zaŕízení dochází k zásahu do autorských práv subjektu, které je oprávnén zastupovat právě on (k tomu podrobné srov. nález sp. zn. ).“ Tvrdil, že je to práve žalobca, ktorý bol povinný uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa počtu rozhlasových a televíznych prijímačov, existencie signálu, skutočnej prevádzky a využívania rozhlasových a televíznych prijímačov u žalovaného a mal v zmysle ustanovenia právne prostriedky, aby ustálil tieto sporné otázky, avšak žalobca dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol. Vo vzťahu k žalobcom citovanom Rozsudku Súdneho Dvora zo dňa 07.12.2006 vo veci C-306/05 SGAE proti X. G. S., ktorý žalobca interpretuje tak, že k uskutočneniu verejnému prenosu stačí existencia televízneho alebo rozhlasového prijímača v hotelovej izbe, uviedol. Citovaný rozsudok výslovne uvádza: „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nim: súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysel článku 3 ods. 1 tejto smernice“. V zmysle citovaného rozhodnutia je teda nepochybné že (i) samotná fyzická existencia rozhlasového alebo televízneho prijímača nepredstavuje verejný prenos a (ii) verejný prenos je podmienený klientmi, ktorí sú ubytovaní v izbách, a teda že verejný prenos nemôže existovať v izbách, ktoré sú neobsadené, čo je aj úplne logické. Takúto interpretáciu potvrdzuje aj Najvyšší súd ČR, keď vo svojom rozsudku a obdobne sa Najvyšší súd ČR vyjadril aj v Rozsudku zo dňa 31. júla 2012, č. j. -126. Rovnaký právny názor ako on prezentoval napríklad aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze Ústavného súdu ČR zo dňa 6. mája 2015 č. . Účelovou je argumentácia žalobcu pri nesprávnej interpretácii Rozsudku Súdneho Dvora zo dňa 07.12.2006 vo veci C-306/05 SGAE proti X. G. S. ako aj vytrhávanie častí súdnych rozhodnutí žalobcom pri rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 12. marca 2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti írsku, C- 162/10. Dovolávanie sa uzavretých zmlúv s inými organizáciami kolektívnej správy je v tomto konkrétnom súdnom spore irelevantné, nakoľko uzatvorenie zmlúv s inými organizáciami bez všetkého nemôže založiť nárok žalobcu na uhradenie žalovanej sumy a ani nepreukazuje, že uskutočnil verejný prenos a rozširoval tak diela autorov, a teda že neoprávnene zasiahol do akýchkoľvek autorských práv. Výkon práv žalobcu spôsobom, ktorým si jednostranne určí neprimeranú odmenu a núti subjekty uzavrieť takúto zmluvu bez možnosti negociovať obsah tejto zmluvy, ako aj následné zdvojnásobenie takto jednostranne určenej neprimeranej licenčnej odmeny, je v rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku a ako taký v zmysle ustanovenia a nepožíva právnu ochranu. Sadzobník používaný žalobcom je stanovený svojvoľne a arbitrárne bez uvedenia akýchkoľvek kritérií na základe ktorých bol stanovený, pričom s ohľadom na iné organizácie kolektívnej správy autorov sú sadzby poplatkov neadekvátne. Ani poukázanie na počet zastupovaných autorov či počet autorských diel nemôže bez všetkého preukázať primeranosť vyžadovanej odmeny. Žalobca vôbec nespochybnil skutočnosť predčasnosti žaloby žalobcu s poukazom na to, že žalobca

nemá oprávnenie bez zmluvy určiť a následne aj žiadať od neho jednostranne určenú odmenu za použitie spravovaných predmetov ochrany. V zmysle kogentného ustanovenia , v ktorom sa výslovne upravuje spôsob tvorby odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany, a to formou dohody medzi organizáciou kolektívnej správy, t.j. žalobcom a žalovaným ako používateľom. Túto dohodu zákonodarca zvýhodňuje pred samotným súdnym rozhodnutím v prípade, ak sa organizácia kolektívnej správy a používateľ na odmene skutočne aj dohodli. Právna úprava, vzhľadom na uvedené, nezvýhodňuje žiadnu zúčastnenú stranu t.j. v danom momente ani organizáciu kolektívnej správy, ktorá nie je oprávnená, v prípade nezhody o výške odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany, jednostranne stanoviť výšku, ani podľa vopred určeného sadzobníka. Ak sa uvedené subjekty nedohodnú na určení výšky predmetnej odmeny, výlučne a nezameniteľné to prislúcha iba súdu a to na návrh jednej zo strán.

15. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 17.02.2017 a uviedol, že žalovaný v podstate uvádza tie isté skutočnosti a tie isté argumenty ako v odvolaní zo dňa 11.11.2016. K ponímaniu verejného prenosu v judikatúre Súdneho dvora EÚ opätovne poukázal na Rozsudky vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a X. G. S., sp. zn. C-306/05 a vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti írsku, sp..zn. C-162/10, uznesenie Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18. marca 2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai a tiež na výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 zaslanú MZV ČR. Trval na tom, že Nálezy Ústavného súdu ČR II. sp. zn. a sp.zn. riešili iný skutkový a právny stav ako je predmetom tohto konania. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že skutočnosť, že v uvedených nálezoch sa jednalo o práva výkonných umelcov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov, je pre porovnávanie predmetných vecí skutkovo a právne irelevantná. Poukázal na konanie vo veci OSA proti P. P. A. P. sp.zn. C-351/12, v ktorom sa jednalo o práva autorov pri verejnom prenose v ubytovacích zariadeniach. V uvedenom konaní P. P. A. P. poukazovali na Rozsudok SD EÚ sp.zn. C- 135/10 (SCF) - v tomto konaní sa jednalo oprava výkonných umelcov pri verejnom prenose. Súdny dvor EÚ v bode 35 Rozsudku sp.zn. C-351/12 uviedol, že „zásady vyplývajúce z už citovaného rozsudku CSF, sú v tejto veci irelevantné, lebo tento rozsudok sa netýka autorského práva uvedeného v článku 3 ods. . ale nároku výkonných umelcov a výrobcov fonogramov na odmenu podľa článku 8 ods. 2 smernice Rady 92/100/EHS“. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že je potrebné rozlišovať medzi autorskými právami ( - Druhá časť) a právami súvisiacimi s autorskými právami ( - Tretia časť). Zatiaľ čo autori musia predom udeliť súhlas na použitie ich diel (licenciu), výkonným umelcom vzniká len nárok na tzv. primeranú odmenu za poskytnuté výkony. Primeranú odmenu uplatňuje za nositeľov práv S. W. F. tento vzhľadom na charakter práv, ktoré spravuje, zohľadňuje vyťaženosť, t.j. obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Licenčná odmena sa tak týka nositeľov práv zastúpených S. a žalobcom, nakoľko títo zastupujú autorov a títo nezohľadňujú obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Získaním licencie od žalobcu získa používateľ právo používať predmety ochrany spravované žalobcom pri ďalšom verejnom prenose, používateľ ich však nemá povinnosť používať. K počtu technických zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného uviedol, že tento bol pre rok 2015 ustálený jednak verejnými vyhláseniami žalovaného a jednak predložením zmluvy s inou organizáciou kolektívnej správy pre rok 2015, v ktorej bol potvrdený počet technických zariadení pre rok 2015 tak ako ho tvrdí. Zmena v počte technických zariadení nastala až v roku 2016. Podpísaním zmlúv so S. a S. žalovaný uznal verejný prenos vo svojom ubytovacom zariadení. Uzatvorením zmluvy so S. W. S. žalovaný získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam. Uzatvorením zmluvy so S. získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Žalovaný však nezískal súhlas ani jedného z autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Je technicky absolútne nemožné, aby v rámci jedného vysielania používali používatelia iba predmety ochrany spravované S. W. S. a nepoužívali predmety ochrany spravované žalobcom, t.j. diela režisérov, scénografov, choreografov, dramaturgov, prekladateľov, autorov úprav dialógov, výtvarníkov (napr. pri animovaných dielach) atď.. V konaní bol preukázané, že žalovaný bez uzatvorenia licenčnej zmluvy používal ďalším verejným prenosom diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne atď., ku ktorým vykonáva žalobca kolektívnu správu. Týmto samotným neoprávnene zasiahol do autorských práv autorov a nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca, pričom z tejto skutočnosti samotnej vyplýva právo žalobcu ako organizácie kolektívnej správy domáhať sa voči neoprávnenému porušovateľovi autorských

práv, v tomto prípade žalovanému, vydania bezdôvodného obohatenia, a to v zákonom stanovenej výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny. Dal do pozornosti rozhodnutia iných všeobecných súdov SR v skutkovo a právne obdobných veciach, ktoré boli vynesené po vynesení rozsudku v tejto prejednávanej veci.

16. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 22.05.2018 a uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení opakovane tvrdí, že nález Ústavného súdu ČR zo dňa 13. januára 2015 č. a nález Ústavného súdu ČR zo dňa 6. mája 2015 č. riešia iný skutkový a právny stav. Predmetnými nálezmi Ústavného súdu ČR poukázal na skutočnosť, že samotná fyzická existencia televízneho prijímača nepreukazuje verejný prenos a že žalobca v konaní nepochybne ani len nepreukázal, že mal funkčné televízne prijímače so signálom, nieto ešte verejný prenos u neho. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 27. februára 2014 o veci C-351/12. Predmetné rozhodnutie sa však vôbec nevenuje definícii pojmu verejný prenos, ale právu autorov udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, t.j. v danej veci išlo o právo autorov udeliť súhlas s týmto prenosom alebo ho zakázať, pokiaľ sa na tento prenos nevzťahuje nejaká výnimka alebo obmedzenie stanovené smernicou 2001/29, už vôbec sa predmetné rozhodnutie nevenuje právu na odmenu autorov, tak ako sa to zavádzajúco a nedôvodné snaží interpretovať žalobca. Predmetné rozhodnutie nijako nelimituje použitie nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 13. januára 2015 č. a nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 6. mája 2015 č. . Naviac žalobca zámerne zavádzajúco uvádza Rozsudok Súdneho dvora C-135/10, ktorý však žalovaný pri svojej argumentácii ani nepoužil. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že smernica sama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať (rozsudok z 24. januára 2012, Dominguez, C-282/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 37 a citovaná judikatúra). V konaní preukázal, že žalobca požaduje platiť niekoľkonásobok ako zahraničné správcovské spoločnosti a až trojnásobok sumy náhrad platených iným organizáciám kolektívnej správy autorov, dokonca výrazne viac, ako požadujú platiť dohromady napríklad S. W. S.. Práve žalobca, ktorý bol povinný uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa počtu rozhlasových a televíznych prijímačov, existencie signálu, skutočnej prevádzky a využívania rozhlasových a televíznych prijímačov u žalovaného a mal v zmysle ustanovenia právne prostriedky, aby ustálil tieto sporné otázky, avšak žalobca dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol. Žalobca nepreukázal v súdnom konaní, že zastupuje autorov, ktorých zoznam založil do súdneho spisu, nakoľko takýmto dôkazom môže byť len uzatvorená zmluva, nie jednostranné vyhlásenie žalobcu, pričom žalovaný uviedol námatkovo niekoľkých autorov literárnych diel, ktorí nie sú zastúpení žalobcom.

17. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 15.06.2018 a uviedol, že žalovaný vo svojom podaní poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ a to na otázku zneužitia dominantného postavenia, ktorú ako žalovaný tvrdí, musí všeobecný súd posúdiť. Uviedol, že Súdny dvor EÚ existenciu indície zneužitia dominantného postavenia výslovne podmieňuje porovnávaním odmien na rovnakom základe. Aj v prípade rovnakého základu a iných cien sa jedná iba o indíciu, kedy je potrebné skúmať viacero okolností a súvislostí a až tak posúdiť zneužitie dominantného postavenia. Ako opakovane v konaní uvádzal, S. nevykonáva kolektívnu správu autorských práv ale iba práv súvisiacich s autorskými právami, v danom prípade sa jedná o práva výkonných umelcov, teda osôb, ktoré nevytvárali dielo ale iba ho predvádzajú. S. je organizáciou kolektívnej správy, ktorá vykonáva majetkové práva autorov ale iba autorov hudobných diel. S. vr. 2015 uplatňovala podľa sadzobníka za zvukovoobrazové zariadenie v hotely kategórie troch hviezdičiek odmenu 9,50 eur, uplatňoval odmenu 26 eur. Z vybratých odmien však S. v rámci jedného odvysielaného audiovizuálneho diela vyplácala odmenu iba autorovi hudobného diela, kým žalobca vyplácal odmenu pôvodnému režisérovi a scenáristovi, v prípade zahraničného audiovizuálneho diela (čo je prevažná väčšina vo vysielaní) aj režisérovi a scenáristovi slovenského znenia, autorovi prekladu, autorovi úpravy dialógov, vypláca aj odmenu autorovi literárnej predlohy, choreografovi, výtvarníkom v prípade animovaných diel, bábkarom, prípadne ďalším autorom výtvarných diel pokiaľ boli použité v audiovizuálnom diele a pod.. Je tak nesporné, že v oboch prípadoch sa jedná o porovnávanie na úplne iných základoch a teda nemajúce výpovednú hodnotu. Pokiaľ ide o samotné rozhodovanie o zneužití dominantného postavenia uviedol, že o zneužívaní dominantného postavenia na trhu rozhoduje výlučne Protimonopolný úrad SR (ďalej „PMÚ„) podľa osobitného zákona v konaní podľa a nasl. , pričom konanie sa začína vždy z vlastného podnetu úradu. Predmetom konania je vydania bezdôvodného obohatenia, ktorého výška je zákonom stanovená ako licenčnej odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Pokiaľ by aj PMÚ

začal konanie a hypoteticky rozhodol, že zneužil dominantné postavenie na trhu, nemôže to viesť k strate práva na súdnu ochranu ako to žalovaný prezentuje, nakoľko to nebude mať vplyv na určenie výšky obvyklej odmeny v danom čase. Odmeny platné podľa sadzobníka žalobcu v r. 2015 sú platné v rovnakej výške aj k dnešnému dňu, preto je zrejmé, že licenčné odmeny podľa sadzobníka žalobcu sú odmenami obvyklými a inými používateľmi rešpektovanými. Verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. Osobitne poukázal na to, že takéto verejné vyhlásenia žalovaného sú prednostne adresované klientom hotelového zariadenia, teda spotrebiteľom, a nepravdivosť takéhoto vyhlásenia by znamenala porušenie vyhl. MH SR č. (vnútorná vybavenosť ubytovacích zariadení musí byť funkčná), klamlivú obchodnú praktiku podľa o ochrane spotrebiteľa, a klamlivú reklamu podľa . Taktiež podľa platí, že „Za dohodu o vlastnostiach, účele a akosti sa pri spotrebiteľských zmluvách považuje také plnenie, o ktoré prejavil spotrebiteľ záujem a ktoré sa zhoduje s popisom poskytnutým dodávateľom, výrobcom alebo jeho zástupcom v akejkoľvek verejne prístupnej forme, najmä reklamou, propagáciou a označením tovaru.“ Z povahy veci je zrejmé, že zastupuje nositeľov práv a spravuje predmety ochrany, ktoré tvoria výraznú väčšinu tvorivej, autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania používaného žalovaným, keďže zastupuje najmä autorov audiovizuálnych diel, ktorými sú medzi inými aj režisér a scenárista audiovizuálneho diela, alebo aj autorov literárnych diel, ktorými sú medzi inými aj autori prekladu a úpravy dialógov zahraničných audiovizuálnych diel, autori výtvarných diel napr. pri animovaných filmoch atď.. K žalovaným tvrdenej predčasnosti žaloby sa už opakovane vyjadroval a trval na doterajších svojich vyjadreniach v plnom rozsahu, t.j. že žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia nebola podaná predčasne.

18. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 27.06.2018 a uviedol, že v poslednom vyjadrení poukázal aj na zneužitie dominantného postavenia žalobcu, a to v súvislosti so závermi rozhodnutia Súdneho dvora, a to z pohľadu uplatniteľnosti predmetnej smernice a najmä k otázke zneužitia dominantného postavenia žalobcom, ktoré musí všeobecný súd posúdiť. Uviedol, že v konaní sumárnymi prehľadmi preukázal, že žalobca požaduje platiť niekoľkonásobok ako zahraničné správcovské spoločnosti a až trojnásobok sumy náhrad platených iným organizáciám kolektívnej správy autorov, dokonca výrazne viac, ako požadujú platiť dohromady napríklad S. W. S.. Mal za to, že žalobca napríklad ani nezastupuje všetkých autorov literárnych diel a nepreukázal, že zastupuje autorov literárnych diel, autorov hudobno-dramatických diel, či audiovizuálnych a iných diel, a teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Nakoľko neuzavrel hromadnú ani kolektívnu licenčnú zmluvu a preto citované ustanovenia a 49 sa v tomto prípade nepoužijú a teda žalobca musí preukázať, či sa obohatil na úkor autorov zastúpených žalobcom, či uskutočnil verejný prenos a rozširoval tak diela autorov zastúpených žalobcom. Žalobca nedôvodné spája existenciu zvukovoobrazových zariadení s verejným prenosom, pričom poukazujeme na judikatúru uvedenú v jeho podaniach, ktorá jednoznačne a konštantné uvádza, že ani samotná fyzická existencia televízneho prijímača nepreukazuje verejný prenos a že žalobca v konaní nepochybne ani len nepreukázal, že mal funkčné televízne prijímače so signálom, nieto ešte verejný prenos u žalovaného.

19. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (, a ods. 1 ), bez odvolacieho pojednávania ( ), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané nedôvodne.

20. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočné a presvedčivé a súd prvej inštancie sa v ňom vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup je dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal, niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia". Prijaté právne závery súd prvej inštancie primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Rozhodnutie prvoinštančného súdu nemožno považovať za „prekvapivé“, nakoľko nebolo založené nepredvídateľne na dôvodoch, ktoré nemohol žalovaný namietať v konaní pred súdom prvej inštancie. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť ( ). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalovaného.

21. Vo vzťahu k žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. , odvolací súd uvádza. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia , podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia ods. písm. f) je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

22. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy za účelom zistenia, kto je nositeľom majetkového práva zo strany žalovaného vybratých predmetov ochrany, je treba ako prvoradé uviesť, že dokazovanie možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im bola všeobecne uložená v ustanovení účinného v čase začatia konania pred súdom prvej inštancie (aktuálne a ). Ide o povinnosť tej zo strán, ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť strany preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží potom na

tej strane, ktorý z jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

23. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že žalobca neustálil a nepreukázal počet rozhlasových a televíznych prijímačov, existenciu televízneho signálu a prevádzku a využívanie rozhlasových a televíznych prijímačov, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie vychádzal z údajov na internetovej stránke žalovaného, ktorý deklaroval, že v ubytovacom zariadení je 19 izieb, pričom každá je vybavená televízorom a rozhlasovým prijímačom. Tvrdenia žalovaného, že v roku 2014 sa počet prijímačov znížil na 10 a tieto televízne prijímače ani neboli v prevádzke, žalovaný nepreukázal. Preto je dôvodnou aplikácia rozsudku Súdneho dvora zo dňa 07.12.2006 vo veci C-305/05 SGAE proti X. G. S., ktorý okrem iného v bode 46 a 47 rozhodnutia uviedol: „46“Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení vzťahujúcich sa obyčajne okrem hotelového zariadenia aj na podniky špecializujúce sa na predaj alebo prenájom televíznych prijímačov nepredstavuje ako také prenos v zmysle smernice 2001/29, nemení to nič na skutočnosti, že toto zariadenie môže technicky umožniť prístup verejnosti k dielam vysielaným rozhlasom alebo televíziou. Preto, ak poskytuje hotelové zariadenie prostredníctvom takto umiestnených televíznych prijímačov signál svojim klientom ubytovaným v izbách tohto zariadenia, ide o verejný prenos bez toho, aby bolo potrebné vedieť, aká technika prenosu signálu sa používa., “47“ Na prvú a tretiu otázku je potrebné teda odpovedať tak, že hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice 2001/29, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice. Správnosť uvedených záverov je podporená aj rozsudkom Súdneho dvora u 15.03.2012 C-162/10 vo veci Phonographic Performance (Ireland) Limited proti Írsku, ktorý vo veci rozhodol nasledovne: „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, je „používateľom“, ktorý uskutočňuje „verejný prenos“ vysielaného zvukového záznamu v zmysle článku 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva. Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, má popri primeranej odmene od vysielateľa povinnosť zaplatiť podľa článku 8 ods. primeranú odmenu za vysielanie zvukových záznamov“.

24. Vo vzťahu k žalovaným uvádzanému nálezu ÚS ČR zo dňa 13.01.2016 č. , ktorým žalovaný odôvodňoval povinnosť žalobcu preukázať uskutočňovanie verejného prenosu, odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom daného konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia za umiestnenie zvukovoobrazového zariadenia v pohostinstve. I napriek tomu, že sa jednalo o iný prípad, ako je prejednávaná vec, a žalovaný z kontextu rozhodnutia vyzdvihol len časť argumentácie v jeho prospech, je potrebné upozorniť aj na to, že v citovanom rozhodnutí bolo okrem iného konštatované, že : „Postačí přitom, pokud k tomuto přenosu může docházet, neboť takto již v případě restauračních zařízení vyvstává vysoká pravděpodobnost, že v určitých chvílích k přenosu skutečně dochází (podobně jako např. ve dříve zmiňovaných hotelových pokojích, kde v zásadě nelze ověřit, zda-li si hoteloví hosté skutečně televizor umístěný v pokoji zapnou - resp. ověřit lze, nicméně za cenu nežádoucího zásahu do práva na soukromí těchto hostů). Zde totiž míra pravděpodobnosti zásahu do autorských práv dosahuje natolik vysoké úrovně, že ji je možno v zásadě přesumovat“. Za priamo s vecou nesúvisiaci a neaplikovateľný možno považovať žalovaným uvádzaný nález US ČR sp.zn. , nakoľko predmetom tohto konania bola vydanie bezdôvodného obohatenia za umiestnenie zvukovoobrazového zariadenia v prevádzkárni DVD požičovne.

25. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že žalobca nepreukázal, že u neho boli sprístupnené diela autorov, ktorých žalobca zastupuje, odvolací súd poukazuje na žalovaným uvádzaný nález Ústavného súdu ČR z 13.01.2015 sp.zn. , ktorý v bode 32 rozhodnutia okrem iného uviedol :“ Zde Ústavní soud uvádí, že by samozřejmě bylo proti smyslu a účelu kontroly prováděné kolektivním správcem, pokud by takto měl určit konkrétní díla, jež byla uživatelem řístupněna veřejnosti, poněvadž tento postup by v mnohých případech nebyl, s ohledem na značné množství zastupovaných nositelů práv, zřejmě ani možný. Řečené plyne i z jedné z funkcí kolektivní správy a taktéž zákonného monopolu pro jednotlivé oblasti chráněných děl, jenž spočívá ve skutečnosti, že takto budou autorská práva komplexně chráněna a v zásadě mezi jednotlivými autorskými díly spadajícími do stejné kategorie

nebude činěn rozdíl.“ Možno tak súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že požiadavka žalovaného na predloženie zoznamu predmetov ochrany použitých v roku 2015 je v rozpore s princípom kolektívnej správy.

26. Vo vzťahu k námietkam žalovaného o neprimeranosti výšky bezdôvodného obohatenia, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie výšku bezdôvodného obohatenia stanovil podľa ust. , a určil výšku bezdôvodného obohatenia pri neoprávnenom zásahu do práv autora vo výške dvojnásobku odmeny obvyklej za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Táto právna úprava je špeciálnou k právnej úprave bezdôvodného obohatenia v . Obvyklá odmena je taká, za akú boli v rozhodnom období skutočne poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia licenciu získali. Súd prvej inštancie vychádzal z odmeny podľa Sadzobníka žalobcu, na platení ktorej sa dohodol v licenčných zmluvách v roku 2015 s 218 inými subjektmi, čo ju robí v uvedených predmetoch autorskoprávnej ochrany v ekonomických podmienkach Slovenska odmenou obvyklou. Odvolací súd dopĺňa, že aj podľa judikatúry NS ČR použiteľnej v právnom prostredí Slovenskej republiky možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej odmeny (rozsudky sp. zn. z 21.12.2012 alebo z 27.01.2016). Aj v zmysle uznesenia ÚS SR sp. zn. II.ÚS/101/2011 sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv autorov orgán kolektívnej správy obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Odvolací súd musí zdôrazniť, že žalovaný napriek neúspešným rokovaniam so žalobcom nevyužil () danú možnosť požadovať, aby obsah hromadnej licenčnej zmluvy, vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd.

27. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že žaloba žalobcu bola podaná predčasne, nakoľko žalobca nevyužil postup podľa ust. § 82 ods. 1 Autorského zákon, odvolací súd uvádza. V cit. ustanovení je uvedené „ Ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne s používateľom na uzavretí licenčnej zmluvy alebo hromadnej licenčnej zmluvy alebo s právnickou osobou združujúcou používateľov na uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy, ktorou udelí súhlas na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva podľa tohto zákona (ďalej len „spravované predmety ochrany“), môže, ak ide o licenčnú zmluvu alebo hromadnú licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo používateľ, a ak ide o kolektívnu licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo právnická osoba združujúca používateľov predmetov ochrany požadovať, aby obsah takejto zmluvy vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd. Súd pri určení obsahu zmluvy prihliada na druh spravovaného predmetu ochrany, spôsob, rozsah a účel jeho použitia, na čas, v ktorom sa spravovaný predmet ochrany bude používať, a na podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h).“ Gramatickým výkladom citovaného ustanovenia odvolací súd konštatuje, že zákonodarca použil v citovanom ustanovení slovo „môže“, z čoho vyplýva, že podmienkou na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenie nie je podanie žaloby na súde, preto žalobu žalobcu nemožno považovať za predčasne podanú.

28. Vo vzťahu k žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľ ust. , že konanie má inú vadu konania, odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia sa za inú vadu považuje procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Inú vadu konania žalovaný videl v tom, že mu súd prvej inštancie neumožnil klásť otázky konateľovi žalovaného a umožnil len vyjadrenie žalovaného k veci bez možnosti klásť mu otázky. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vo veci vykonal žalovaným navrhovaný dôkaz, a to výsluch konateľa žalovaného, a to na pojednávaní dňa 04.10.2016, ktorý po vykonaní výsluchu uviedol, že viac nemá vo veci čo dodať. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a akou formou, rozhoduje vždy súd. I keď súd prvej inštancie neumožnil právnemu zástupcovi žalovaného klásť otázky konateľovi žalovaného, takýmto postupom nesťažil dôkaznú pozíciu žalovaného a nevzdialil ho od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svojim procesným postupom neznemožnil žalovanému realizáciu jeho práv v takom rozsahu a v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé.

29. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že súd prvej inštancie ho pri vyhlásení rozhodnutia nepoučil o odvolaní a o možnosti exekúcie, odvolací súd uvádza. Súd je povinný poučiť o odvolaní proti rozsudku už pri samotnom vyhlásení rozsudku a následne aj v písomnom vyhotovení rozsudku. V prípade, ak takéto poučenie súdu po vyhlásení rozhodnutia vo veci samej absentovalo, je potrebné posúdiť, či takéto porušenie na strane súdu malo takú intenzitu, že sa ním znemožnila realizácia práv strany sporu. V prejednávanej veci je nesporným, že písomné rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo poučenie podľa ust. a bolo žalovanému riadne doručené. Nakoľko v súlade s ust. sa odvolanie podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorému smeruje, odvolací súd konštatuje, že žalovaným namietaným pochybením súdu prvej inštancie, porušením ust. druhá vety , nebolo žalovanému znemožnené, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

30. Vzhľadom k uvedenému má odvolací súd za to, že vychádzajúc z dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, tieto jednoznačne viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia , , keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný sa dopustil neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva, a preto je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované žalovaným, pričom žalovaným namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.

31. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie ) ako vecne správne podľa potvrdil.

32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a vychádzajúc z toho, že v odvolacom konaní mal v plnom rozsahu úspech žalobca, preto o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že priznal úspešnému žalobcovi voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).