Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_20S-149-2018.pdf
PDF · 112.98 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/149/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: AL Agroservis, s.r.o., so sídlom Vydrany 1093, IČO: 36 280 208, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Szakálom, so sídlom Svätého Juraja 1386/36, 929 01 Dunajská Streda, pracovisko AK Hlavná 26/5, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 51 476 312 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 102094874/2018 zo dňa 22.10.2018 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný rozhodnutím č. 102094874/2018 zo dňa 22.10.2018 (ďalej len napadnuté rozhodnutie) postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len daňový poriadok alebo zákon č. 563/2009 Z.z.) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len ako správca dane) č. 101144670/2018 zo dňa 12.6.2018, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 58 329 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012, súčasne správca dane mu znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2012 zo sumy 76 169,34 eur na sumu 17 840,43 eur.
2. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie február 2012, a to na základe oznámenia o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 9210401/5/199628/2012 zo dňa 2.5.2015, ktorá bola prerušená v období od 24.10.2012 do 5.11.2012 rozhodnutím č. 9210401/5/3074816/2012/Szal zo dňa 24.10.2012, v období od 17.12.2012 do 5.6.2013 na základe rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 9210401/5/3750515/2012/Szal zo dňa 17.12.2012 a v období od 25.7.2013 do 14.3.2014 na základe rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly č. 9210401/5/3564563/2013/Szal zo dňa 25.7.2013 z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií na Finančné riaditeľstvo SR Banská Bystrica na základe čl. 7 Nariadenia Rady č. 2010/904/ES o administratívnej spolupráci v oblasti DPH.
3. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že v predmetnej veci bola spochybnená pravdivosť faktúr od dodávateľa - spoločností BELIEF, s.r.o., na základe ktorých si žalobca uplatňoval odpočítanie dane. Výsledky dokazovania spochybnili základný predpoklad uplatnenia odpočítania dane, a to dodanie tovaru subjektom deklarovaným na faktúrach. V danom prípade nebolo zistené, že spoločnosť BELIEF, s.r.o. nadobudla právo s predmetným tovarom nakladať ako vlastník a mohla v rámci dispozície s týmto oprávnením tovar ďalej predať žalobcovi. Zo strany správcu dane bolo vykonaným dokazovaním zistené, že preprava tovaru do skladov žalobcu sa mala uskutočniť pre spoločnosť START TEAM, s.r.o., keď z výpovede konateľky spoločnosti BELIEF, s.r.o., N. P. vyplýva, že táto si už pri prvej výpovedi dňa 12.12.2012 (t.j. po uplynutí cca 10 mesiacov) nevedela spomenúť na dodávateľské spoločnosti. Dodávateľov spoločnosti BELIEF, s.r.o. nevedela pomenovať ani účtovníčka tejto spoločnosti Q. I., ktorá mala pripravovať podklady k vypracovaniu daňového priznania ohľadne spoločnosti BELIEF, s.r.o. . V tejto súvislosti správca dane konštatoval, že relevantné skutočnosti nebolo možné preveriť ani v účtovníctve spoločnosti BELIEF, s.r.o., pretože táto spoločnosť, resp. jej konatelia N. P. a S. D. nereagovali na výzvu správcu dane na predloženie dokladov a potom, čo v júli 2012 konatelia odpredali svoje obchodné podiely Q. I., ktorého sa správcovi dane nepodarilo predvolať, a tentonásledne dňa XX.X.XXXX zomrel, doklady sa správcovi dane nepodarilo získať. Z vykonaného dokazovania správca dane dospel k záveru, že spoločnosť BELIEF, s.r.o. mala byť priamym dodávateľom žalobcu a nie v poradí ďalším článkom dodávateľsko-odberateľského reťazca. Za danej dôkaznej situácie ako aj zisteného skutkového stavu správca dane mal za to, že došlo k presunu dôkazného bremena na žalobcu, ktorý mal preukázať dôveryhodnosť spochybnenej obchodnej a daňovej transakcie, čo v danom prípade nenastalo, a preto mu správca dane uplatnené odpočítanie dane zo sporných faktúr od spoločnosti BELIEF, s.r.o. neuznal. V tejto súvislosti bolo v rozhodnutí žalovaného ďalej konštatované, že nie je povinnosťou správcu dane vyhľadávať a vykonávať dôkazy za daňový subjekt, ktorými sa preukáže pravdivosť ním tvrdených skutočností, ani mu napovedať, akými dôkazmi daňový subjekt naplní svoju dôkaznú povinnosť, resp. viesť dokazovanie až dovtedy, kým sa nepreukážu tvrdenia daňového subjektu. Správca dane totiž v procesoch správy daní nie je povinný zisťovať objektívnu pravdu, a za týmto účelom vyhľadávať a vykonávať dôkazy, ktoré majú preukázať tvrdenia daňového subjektu. Je to práve daňový subjekt, ktorý ma pri realizácii svojej podnikateľskej činnosti postupovať obozretne tak, aby sa nedostal pri preukazovaní uplatňovaných nárokov voči správcovi dane do dôkaznej núdze. Vychádzajúc z uvedeného preto napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdil.
II. Rozsah a žalobné dôvody
4. Žalobca sa včas s podanou správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného namietajúc, že postupom žalovaného ako aj správcu dane v predmetnej veci nebola splnená zákonná požiadavka v čo najúplnejšom zisťovaní skutočností významných pre rozhodnutie, nevyhnutných na účely správy dane, čo bolo jeho zákonnou povinnosťou. Tvrdil, že správca dane neprimerane preniesol dôkazné bremeno na žalobcu, hoci zákon, predovšetkým daňový poriadok na sledovanie a kontrolovanie výrobných a obstarávacích procesov u iných subjektov žalobca nemôže a nevie ovplyvniť. Tvrdil, že v daňovom konaní bola potvrdená reálna existencia tovaru, pohyb tovaru ako aj jeho dovoz do Veľkého Blahova, do žalobcom prenajímaných skladov dostatočne vierohodnými prostriedkami, pričom v konaní preukázané úkony odrážajú zákonom požadovanú ekonomickú realitu, t.j., že ide o skutočnosti a úkony uskutočnené z podnikateľského dôvodu. Záver správcu dane, že nebolo preukázané uskutočnenie dodania tovaru spoločnosťou BELIEF, s.r.o. žalobcovi na základe faktúr považoval za predčasný, nezákonný a odporujúci výsledkom vykonaného dokazovania. Ďalej namietal, že žalobca ako daňový subjekt bol neprimeraným spôsobom zaťažený dôkazným bremenom, a to najmä za situácie, ak dodávateľ žalobcu, spoločnosť BELIEF, s.r.o., u ktorého po nadobudnutí jeho obchodných podielov jediným spoločníkom a konateľom Q. I. dňa 7.7.2012, ktorý sa stal nekontaktným, a preto nebolo v možnostiach žalobcu predložiť účtovné doklady obchodnej spoločnosti BELIEF, s.r.o., nakoľko ich nemal k dispozícii. Podľa vyjadrenia bývalej konateľky obchodnej spoločnosti BELIEF, s.r.o. N. P. tieto boli odovzdané novému spoločníkovi a konateľovi obchodnej spoločnosti BELIEF, s.r.o. pri prevode obchodného podielu na Q. I., a to dňa 7.7.2012. Bol to práve správca dane, ktorý si mohol ním požadované doklady v čase od 7.7.2012 do roku 2015 zadovážiť, a to priamo od nového spoločníka a konateľa obchodnej spoločnosti BELIEF, s.r.o. Q. I., ktorý zomrel až v roku 2015. Tvrdil, že správca dane v rozpore s ust. § 24 ods. 3 daňového poriadku nie náležitým spôsobom a včas obstarával dôkazy, a to najmä v súvislosti so zisťovaním pobytu nového spoločníka a konateľa obchodnej spoločnosti BELIEF, s.r.o. Q. I.. Ďalej uviedol, že touto nečinnosťou správcu dane v období od 2.5.2012 do 7.7.2012 sa žalobca dostal do dôkaznej núdze, a za takýto postup správcu dane nemôže niesť zodpovednosť
daňový subjekt. Ďalej mal za to, že rozhodujúcu skutočnosť, a to že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený osobou uvedenou na faktúre (dodanie repky olejnej spoločnosťou BELIEF, s.r.o. žalobcovi) bolo potvrdené svedeckou výpoveďou N. P., pričom tieto skutočnosti čiastočne potvrdil aj druhý konateľ spoločnosti BELIEF, s.r.o. S. D. pri výsluchu vykonanom bez vedomia a účasti žalobcu, čím boli porušené práva žalobcu pred dožiadaným správnym orgánom. Okrem toho žalobca namietal, že zo strany správcu dane nebolo dostatočným spôsobom vykonané dokazovanie (zo strany správcu dane nebol vypočutý ako svedok S. R. - jediný spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti M-REAL, s.r.o. v období od 17.11.2011 do 27.3.2012), ktorý mohol byť jedným z dodávateľov preverovaného tovaru pre obchodnú spoločnosť BELIEF, s.r.o., a tento mohol uviesť aké obchody boli realizované, ohľadne akého tovaru, akej komodity, spôsob platby ako aj ďalšie podrobnosti, najmä kto zabezpečoval a akým spôsobom prepravu tovaru, prípadne mohla byť zisťovaná existencia skladu, pôvod tovaru atď. . 5. Žalobca požiadal správny súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe a súčasne uviedol, že žiada, aby správny súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 182 ods. 1 písm. g) SSP).
III. Vyjadrenie žalovaného
6. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 1.2.2019 uviedol, že žalobca nesplnil zákonné podmienky na uplatnenie odpočítania dane za predaj repky v celkovej sume 58 329 eur z dodávateľských faktúr od spoločnosti BELIEF, s.r.o., čo vplýva aj z vykonaného dokazovania, a preto na tomto podklade vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu 58 329 eur za zdaňovacie obdobie február 2012, keď znížil žalobcom uplatňovaný nadmerný odpočet v sume 76 169,64 eur na sumu 17 840,43 eur. Poukázal na to, že obsahom žaloby sú žalobné dôvody, ktoré sú zhodné s odvolacími námietkami podanými žalobcom v rámci odvolacieho správneho konania. Za tohto stavu preto žalovaný odkázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia (strana 13-17), kde je podrobne uvedené jeho stanovisko k námietke neúmerného zaťaženia daňového subjektu dôkazným bremenom a v rámci nej k údajnej nedôslednosti správcu dane pri vykonávaní dokazovania pri obstarávaní účtovníctva dodávateľskej spoločnosti BELIEF, s.r.o., ako aj k tvrdenému nerešpektovaniu výpovede N. P., ktorá potvrdila telefonické objednávky od žalobcu, vypracovanie písomných zmlúv, vystavovanie faktúr, existenciu dokladov o tovare, že spoločnosť BELIEF, s.r.o. bola vlastníkom tovaru - repky olejnej, keď reálne dodanie tovaru čiastočne potvrdil aj S. D. - druhý konateľ spoločnosti BELIEF, s.r.o. . V súvislosti so žalobným dôvodom o neúmernom zaťažení dôkazným bremenom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Sžfk/52/2017, v ktorom je konštatované, že „judikatúra Najvyššieho súdu SR zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila v tých intenciách, že nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol s položkami v prílohe, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov“. V takomto prípade je daňový subjekt povinný obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej daňovej transakcie tým, že predloží také dôkazy, resp. navrhne ich vykonanie, ktorými sa preukáže, že k dodaniu tovaru reálne došlo a to tak, ako je to deklarované vo faktúre. Zdôraznil, že v danom prípade sa nepotvrdilo, že tovar žalobcovi bol dodaný deklarovaným dodávateľom - spoločnosťou BELIEF, s.r.o., pretože nebolo preukázané, že táto spoločnosť sa stala vlastníkom tovaru, a teda mohla ho ďalej dodať žalobcovi. Preverovaním prepravy tovaru do skladu vo Veľkom Blahove bolo zistené, že prijímateľom tovaru nebola spoločnosť BELIEF, s.r.o., ale spoločnosť START TEAM, s.r.o.. Ďalej uviedol, že v danom prípade dokazovanie bolo sťažené tým, že správca dane nemal k dispozícii účtovné doklady spoločnosti BELIEF, s.r.o., v dôsledku čoho nebolo preukázané, že repku olejnú dodala žalobcovi práve táto spoločnosť.
IV. Relevantná právna úprava
7. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
8. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
9. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
10. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
11. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
12. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
13. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
14. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
15. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 16. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 17. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
18. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 19. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 20. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 21. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 22. Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
23. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
24. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy ako aj prvostupňového správneho orgánu, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných dôvodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok, keď právny zástupca žalobcu požiadal o nariadenie pojednávania, na ktorom zopakoval svoju argumentáciu, ktorú uviedol v žalobe a taktiež aj poverený zástupca žalovaného zopakoval skutočnosti tvrdené v písomnom vyjadrení k žalobe.
25. Predmetom správneho súdneho konania bolo v rozsahu uplatnených žalobných bodov preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, pričom zásadnými žalobnými bodmi bolo jednak tvrdenie, že žalovaný nevykonal a nedoplnil dokazovanie navrhnutými dôkazmi a jednak tvrdenie, že žalovaný a rovnako aj správca dane neprimerane žalobcu zaťažili dôkazným bremenom. Žalobca tieto, z pohľadu správnemu súdu, relevantné žalobné body doplnil ďalšími námietkami, ktorých relevancia bola správnym súdom rovnako zohľadňovaná. Teda v danej veci správny súd posudzoval zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, konkrétne teda jeho aplikáciu pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatnených nárokov na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, so zameraním na posúdenie miery zistenia skutkového stavu a miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom pri preverovaní oprávnenosti žalobcom uplatnených nárokov, resp. pri určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie február 2012.
26. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
27. Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH) a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.
28. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 19 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.
29. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/4/2016 zo dňa 27.09.2018).
30. Zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov je účelom daňovej kontroly (§ 44 ods. 1 veta prvá daňového poriadku). Daňová kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné rozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným z najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní.
31. Správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky realizovanou spoločnosťou BELIEF, s.r.o. žalobcovi, čo sa vykonaným dokazovaním správcu dane nepotvrdilo. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak ako deklaruje, čo v predmetnej veci nenastalo. Podľa názoru správneho súdu konateľka dodávateľskej spoločnosti BELIEF, s.r.o. iba formálne potvrdila uskutočnenie, resp. realizáciu jednotlivých plnení, avšak nevedela bližšie ozrejmiť okolnosti za akých k plneniu došlo, predovšetkým nevedela uviesť dodávateľov obchodnej spoločnosti BELIEF, s.r.o. . V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné uviesť, že základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, t.z. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené (rozsudok NS SR č.k. 5Sžf/97/2010). V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.
32. Podľa názoru súdu správca dane pri výkone daňovej kontroly vyhodnotil všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v ich vzájomnej súvislosti, vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, z ktorého vyplýva, že dôvodom neuznania odpočítania dane nebolo spochybnenie existencie tovaru, ale skutočnosť, že v danom prípade nebolo preukázané, že tovar bol žalobcovi dodaný spoločnosťou BELIEF, s.r.o. . Je to práve žalobca, ktorý musí preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok, pričom v predmetnej veci žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu nároku na odpočítanie DPH z deklarovaných zdaniteľných plnení. V predmetnej veci z vykonaného dokazovania správcu dane vyplýva, že výpovede spoločníkov spoločnosti BELIEF, s.r.o., v súvislosti s realizovaním zdaniteľného plnenia, boli rozdielne, keď N. P. uviedla, že došlo k priamemu dodaniu repky olejnej žalobcovi, a S. D. uviedol, že došlo iba zo strany spoločnosti BELIEF, s.r.o. k sprostredkovaniu tohto obchodu. Vzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaného zdaniteľného plnenia, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, aby sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH. Nezodpovedá totiž zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, resp. právnickej osoby, ktorá si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá dodávka skutočne
pochádza od zmluvného dodávateľa, pričom takýto výkon práva, v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepožíva právnu ochranu.
33. Podľa názoru správneho súdu, správca dane ako aj žalovaný správne vyhodnotili skutkový stav vyplývajúci z vykonaného dokazovania preverením listinných dôkazov, výpovedi svedkov, ktoré vo vzájomných súvislostiach nepotvrdili reálnosť deklarovaného zdaniteľného plnenia vo vzťahu k dodávateľským subjektom, následkom čoho nebola preukázaná oprávnenosť uplatneného odpočtu DPH za dodanie tovaru a služieb od uvedených dodávateľov. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Taktiež aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia atribúty zákonnosti, v ktorom sa žalovaný vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
34. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení správny súd žalobu postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
35. O trovách konania rozhodol súd podľa § 168 SSP, keď v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v zásade neprináleží.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.