Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_3Cob-72-2018.pdf
PDF · 139.57 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/72/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: X. Y. nar. X.X.XXXX, bytom I., V. W. č. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Jánom Dorkinom, advokátom, Nám. baníkov č. 17/33, Rožňava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Kutuzovova č. 8, o zaplatenie 75.021,80 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 12Cb/24/2012-256 zo dňa 25.9.2017 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania. II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zastavil konanie do výšky istiny 40.776,62 eur vrátane príslušenstva (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%, ktorú bude povinný zaplatiť žalobca s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím (výrok III.).
2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 75.021,80 eur s 10% úrokom z omeškania za čas od 1.1.2010 do zaplatenia, čo odôvodnil tým, že dňa 11.8.2004 bola medzi žalovaným ako objednávateľom a obchodnou spoločnosťou BELLEVUE, a.s. ako zhotoviteľom uzavretá Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy o dielo č. 33/2004. Na základe Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy si zhotoviteľ plnil svoje povinnosti a zabezpečoval pre žalovaného, tzn. pre jeho Vojenský útvar Trebišov (ďalej len „VÚ“) stravovanie za dohodnutých podmienok. Tvrdil, že dňom 1.7.2008 žalovaný bezdôvodne zmaril plnenie povinností zhotoviteľom a v dôsledku toho vznikla zhotoviteľovi škoda v celkovej výške 76.408,80 eur. Škodu tvoril jednak ušlý zisk za obdobie od 1.7.2008 do 31.12.2008 vo výške 565.563,85 Sk (18.773,28 eur) a ušlý zisk za obdobie od 1.1.2009 do 31.12.2009 vo výške 1.131.127,70 Sk (37.546,56 eur). Ďalšiu časť škody tvorili priame náklady súvisiace so mzdami zamestnancov za obdobie od 1.7.2008 do 31.10.2009, a to za mesiace
- júl 23 dní x 6.800,00 Sk, spolu 156.400,00 Sk, august 21 dní x 6.800,00 Sk, spolu 142.800,00 Sk, september 22 dní x 6.800,00 Sk, spolu 149.600,00 Sk, október 23 dní x 6.800,00 Sk, spolu 156.400,00 Sk, teda priame náklady spolu predstavovali sumu 605.200,00 Sk (celkovo 20.088,96 eur). Rovnako tvrdil, že pri vyčíslení tejto škody zhotoviteľ vychádzal z toho, že podľa Súťažných podmienok a Zmluvy o budúcej zmluve bol dohodnutý zisk zhotoviteľa za jeden rok trvania zmluvného vzťahu vo výške 1.131.127,70 Sk, v prepočte 37.546,56 eur. Pokiaľ sa táto suma prepočíta na obdobie od 1.7.2008 do 31.12.2009, predstavovala výšku 56.319,84 eur. Ďalej uviedol, že pri vyčíslení ušlého zisku vychádzal z toho, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu bol uzavretý na dobu určitú do 31.12.2009, tento vzťah nebol nijakým spôsobom zrušený a jeho trvanie nebolo rešpektované v dôsledku svojvoľného a
protiprávneho konania žalovaného. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 19.1.2010 bola predmetná pohľadávka zo spoločnosti BELLEVUE, a.s. postúpená na žalobcu. Z postúpenej pohľadávky bola už časť vo výške 41.757,50 Sk (1.387,00 eur) uplatnená na Okresnom súde Rožňava v konaní sp.zn. 6C/48/2008, a preto si žalobca uplatnil v tomto konaní už len sumu 75.021,80 eur.
3. Konštatoval súd prvej inštancie, keďže v priebehu konania bola namietaná miestna príslušnosť súdu, že Najvyšší súd SR uznesením č.k. 4Ndob/11/2012-166 zo dňa 30.4.2012 prikázal vec vedenú na Okresnom súde Bratislava III. pod sp.zn. 26Cb/6/2012 Okresnému súdu Rožňava.
4. Žalovaný okrem toho, že namietol nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý podľa jeho názoru nie je subjektom práva uvedeného v žalobnom návrhu, keďže povinnosťou postupníka alebo postupcu v prípade postúpenia pohľadávky bolo v zmysle ust. § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky oznámiť dlžníkovi bez zbytočného odkladu a v tomto prípade si ani postupca (právny predchodca žalobcu), ani postupník (súčasný žalobca) túto povinnosť nesplnil, s podanou žalobou nesúhlasil. Uviedol, že dňa 11. 8.2004 bola medzi BELLEVUE, so sídlom Tornaľa a SR - Ministerstvom obrany SR podpísaná Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy o dielo č. 33/2004 a v zmysle čl. III. bod 3.1 tejto Zmluvy sa budúci zhotoviteľ zaviazal budúcemu objednávateľovi, že na jeho písomnú výzvu uzavrie s ním do 30 dní od doručenia výzvy, zmluvu o dielo na predmet zmluvy, spočívajúci v zabezpečení celodenného zmluvného stravovania pre profesionálnych vojakov, vojakov povinnej služby a zamestnancov verejnej služby VÚ č. 1101 Trebišov. Podľa čl. VII. bod 7.1 Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy o dielo platila do 31.12.2009. Uzatvorením Zmluvy o dielo č. 52/2004 v zmysle ust. § 261, § 289 a § 292 Obchodného zákonníka na základe Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo, bol záväzok z tejto zmluvy splnený uzavretím Zmluvy o dielo č. 52/2004. Zdôraznil, že vzájomné vzťahy medzi zhotoviteľom a objednávateľom sa začali spravovať výlučne ustanoveniami Zmluvy o dielo č. 52/2004 a teda zhotoviteľ (BELLEVUE, a. s.) si svoje povinnosti plnil nie na základe Zmluvy o budúcej zmluve č. 33/2004, ale na základe Zmluvy o dielo č. 52/2004, čo vyplynulo aj z označenia faktúry č.721107. Uviedol tiež, že Zmluva o dielo bola uzavretá na základe súťažných podkladov k verejnej súťaži č. Mpr-143-3/2004-PPV zo dňa 14.4.2004 a v zmysle čl. VII. bod 7.1. bola Zmluva o dielo uzavretá na dobu určitú, od 1. januára 2005 do 31. decembra 2005. Doba platnosti Zmluvy o dielo č. 52/2004 bola následne Dodatkami predlžovaná vždy na jeden rok. Dodatkom č. 8, podpísaným dňa 27.12.2006 bola platnosť Zmluvy o dielo dohodnutá od 1. januára 2007 do 31. decembra 2007. K Zmluve o dielo nebol podpísaný ďalší dodatok, ktorým by sa predĺžila platnosť na rok 2008. Preto platnosť Zmluvy o dielo č. 52/2004 skončila 31.12.2007. Žalovaný s poukazom na uvedené skutočnosti, ale aj v súvislosti s problémami pri zabezpečovaní stravy a vykonanými opakovanými kontrolami sa rozhodol, že už nebude zabezpečovať stravovanie prostredníctvom zhotoviteľa od 1. júla 2008. O tejto skutočnosti zhotoviteľa informoval v dostatočnom predstihu ústne, ako aj listom z 19.5.2008 a 6.6.2008, čo právny predchodca žalobcu potvrdil vo svojom liste z 9.6.2008. K tvrdeniu žalobcu, že mu vznikla škoda za obdobie od 1.7.2008 do 31.10.2009 a žiadal náhradu škody aj z titulu ušlého zisku za obdobie od 1.7.2008 do 31.12.2009 z údajného bezdôvodného zmarenia povinností zhotoviteľa, uviedol žalovaný, že trvá na tom, že uvedený peňažný nárok neexistuje, pretože je uplatňovaný za obdobie, v ktorom záväzkový vzťah zo Zmluvy o dielo už neexistoval. Zároveň považoval takto uplatnenú škodu vyčíslenú žalobcom za nezrozumiteľnú a nedostatočne kvalifikovanú. Rovnako zdôraznil, že nie je možné akceptovať ani tvrdenie žalobcu, že v zmysle Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo, resp. Súťažných podmienok bol dohodnutý zisk za jeden rok trvania zmluvného vzťahu vo výške 1.131.127,70 Sk (37.546,56 eur) a nie je zrejmý spôsob výpočtu, ktorý použil žalobca pri výpočte náhrady škody a ani nezdôvodnil, v zmysle akého ustanovenia si tento nárok uplatňuje. Uviedol žalovaný, že podľa časti I. bod 2 písm. b.) štvrtý odsek Súťažných podkladov totiž počet stravovaných vychádza z celoročného priemeru v roku 2003 a z predpokladanej skladby stravníkov v roku 2004 a 2005. Žalovaný však zdôraznil, že v ďalšom období bol možný tak pokles, ako aj nárast počtu stravníkov, že zisk žalobcu netvorila fixne dohodnutá suma, ale závisel od viacerých trhových faktorov (počet stravníkov v kalendárnom roku, cena potravín, cena energií, a pod.). Rovnako aj tvrdenie žalobcu, že zmluvný vzťah medzi zmluvnými stranami uzavretý na dobu určitú, do 31.12.2009 nebol nijakým spôsobom zrušený, považoval žalovaný za účelové, pretože zmluvný vzťah vyplývajúci zo Zmluvy o dielo sa skončil dňa 31.12.2007.
5. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že na návrh sporových strán prerušil konanie v predmetnej veci do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp.zn. 12C/84/2012, v ktorej sa rozhodovalo o nárokoch vyplývajúcich zo Zmluvy o dielo č. 52/2004 a tiež o nárokoch spočívajúcich v náhrade škody z titulu náhrady mzdových nákladov a z titulu ušlého zisku za obdobie 5 pracovných dní
nasledujúcich bezprostredne po 30.6.2008. Konštatoval súd prvej inštancie, že konanie vedené pod sp.zn. 12C/84/2012 bolo skončené jeho zastavením pre stratu spôsobilosti žalobcu v uvedenom konaní (spoločnosť BELLEVUE a.s. bola vymazaná z príslušného obchodného registra). Uznesenie zo dňa 13.4.2015 č.k. 12C/84/2012-133 nadobudlo právoplatnosť 3.6.2015. Súd prvej inštancie uviedol, že vec vedená pod sp.zn. 12C/84/2012 bola pôvodne vylúčená z konania vedeného pod sp.zn. 6C/48/2008, v ktorom súd rozhodol o časti uplatneného nároku rozsudkom zo dňa 27.2.2012 č.k. 6C/48/2008-439 a uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 3.620,01 eur titulom zaplatenia faktúry č. 721107, ktorou bolo fakturované zabezpečenie stravy pre príslušníkov VÚ 1101 Trebišov a súčasne súd rozhodol o odstránení sadrokartónovej priečky v kuchynsko-jedálenskom bloku uvedeného VÚ. Ďalšiu časť nároku o zaplatenie sumy 7.713,83 eur súd vylúčil na samostatné konanie a bolo vylúčené aj konanie o protinávrhu, ktorým sa žalovaný domáhal náhrady škody za chýbajúce materiály a závady na zariadeniach vo VÚ 3030 Zvolen, vydania bezdôvodného obohatenia z titulu nezaplatenia faktúr za spotrebu energie vo VÚ 1101 Trebišov, VÚ 4405 Nitra a konanie o uvedenie poškodeného a nefunkčného zariadenia do predošlého stavu žalobcom.
6. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním (oboznámením listinných dôkazov , obsahom pripojených spisov, ako aj tvrdením strán sporu) zistil, že Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 19.1.2010 postúpila spoločnosť BELLEVUE, a.s. so sídlom Gogoľova č. 18, Bratislava, IČO: 36 042 382 ako postupca, pohľadávku vo výške 76.408,80 eur, ktorá mala vzniknúť porušením povinností dlžníka zo Zmluvy č. 33/2004 zo dňa 11.8.2004, na postupníka, X. Y., že prílohou Zmluvy o postúpení pohľadávky bola špecifikácia pohľadávky a to z titulu ušlého zisku za obdobie od 1.7.2008 do 31.12.2008 a za obdobia od 1.1.2009 do 31.12.2009 a priame náklady v súvislosti so mzdami zamestnancov spoločnosti BELLEVUE za obdobie od 1.7.2008 do 31.10.2009. Rovnako súd zistil, že v zmysle článku II., bol povinný postupca oznámiť dlžníkovi bez zbytočného odkladu postúpenie pohľadávky.
7. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I., z Oddielu: Sa, Vložky č. 4903/B súd zistil, že k výmazu spoločnosti BELLEVUE, a.s., došlo dňom 26.2.2015 ex offo, keď zároveň konštatoval s odkazom na ust. § 104 ods. 1 s použitím ust. § 107 ods. 1 O.s.p. že konanie vo veci vedenej pod sp.zn. 12Cb/84/2012 bolo zastavené pre stratu spôsobilosti spoločnosti byť účastníkom konania, keďže spoločnosť zanikla.
8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca v priebehu konania zobral žalobu čiastočne späť, a to na pojednávaní dňa 9.11.2015 do výšky sumy 10.157,34 eur vrátane úrokov z omeškania z uvedenej sumy, ktorá suma sa vzťahovala k priamym nákladom za obdobie september až október 2008 a predstavovala sumu 306.000,00 Sk (10.157,34 eur). Písomným podaním dňa 21.4.2017 a následne na pojednávaní dňa 25.9.2017 zobral žalobca žalobu späť do výšky istiny 30.569,28 eur a do výšky istiny 50,00 eur vrátane príslušenstva, teda spolu zobral žalobu späť v sume 40.776,62 eur s prísl., preto súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 144 a § 145 ods. 2 CSP a to v rozsahu späťvzatia žaloby konanie vo veci zastavil.
9. Z predožených Súťažných podkladov s predmetom obstarávania - zabezpečenie celodenného zmluvného stravovania pre príslušníkov OS a zamestnancov v posádke Trebišov zo dňa 14.4.2004 súd prvej inštancie zistil, že predmetom obstarávania bolo zabezpečenie celodenného zmluvného stravovania pre profesionálnych vojakov, vojakov povinnej služby a zamestnancov verejnej služby v posádke Trebišov, že predpokladaná cena bez DPH bola 6.502.587,00 Sk/rok. Z bodu 2.3 vyplynulo vymedzenie obstarávanej služby a v rámci toho bolo konštatované, že príprava, vývoz a výdaj stravy na požiadavku obstarávateľa bude realizovaný za podmienky uzavretia zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo na predmet obstarávania, uzavretia zmluvy medzi uchádzačom a Posádkovou správou budov Trebišov na dodávku a odber energií, neodkladne po prijatí zmluvy o dielo. Z bodu 2.4 vyplynula doba platnosti Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy stanovená na obdobie od 1.1.2005 do 31.12.2009 s možnosťou predlženia do 31.12.2014. Predpokladaná cena vychádzala z celoročného priemeru počtu stravovaných v roku 2003, z predpokladanej skladby stravníkov v roku 2004 a 2005, pričom bolo konštatované, že v ďalšom období je možný pokles aj nárast počtu stravovaných.
10. Zo Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo č. 33/2004 súd zistil, že bola uzavretá medzi obchodnou spoločnosťou BELLEVUE, a.s.,Tornaľa, ako budúcim zhotoviteľom a SR - Ministerstvo obrany SR, ako budúcim objednávateľom. V čl. III. sa budúci zhotoviteľ zaviazal budúcemu objednávateľovi, že na jeho výzvu uskutočnenú písomnou formou uzavrie s ním do 30 dní od doručenia výzvy Zmluvu o dielo
na predmet tejto Zmluvy, tzn. zhotovenie diela spočívajúce v zabezpečení celodenného zmluvného stravovania pre profesionálnych vojakov povinnej služby a zamestnancov verejnej služby. Z bodu 3.2 vyplynulo, že termín plnenia dodávok predmetu zmluvy budúcim zhotoviteľom po uzavretí zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, bude dohodnutý v jednotlivých zmluvách o dielo. Z čl. IV. bod 4.1 vyplynulo, že cena predmetu zmluvy o dielo pre rok 2005 vyplýva zo súťažného návrhu budúceho zhotoviteľa. V ďalšom období je možné cenu zmeniť v odôvodnených prípadoch, pri podstatnej zmene podmienok v dôsledku legislatívnych zmien, ktoré majú dopad na tvorbu ceny (napr. zmeny cla, DPH, dovoznej prirážky), v prípade nárastu materiálových, energetických nákladov a v iných riadne odôvodnených prípadoch. Zmena ceny bola možná aj v závislosti od miery inflácie a musela byť vykonaná formou písomného dodatku. Objednávateľ sa zaviazal za dodaný predmet zmluvy zaplatiť cenu vypočítanú z počtu stravovaných a cien uvedených v Prílohe č. 1. Z článku V. bod 5.11.1 vyplynulo, že Zmluva o dielo platí do 31. decembra príslušného kalendárneho roka.
11. Zo Zmluvy o dielo č. 52/2004 zo dňa 6.12.2004 súd zistil, že predmetom tejto zmluvy v zmysle čl. III. bolo zabezpečenie celodenného zmluvného stravovania pre príslušníkov ozbrojených síl a zamestnancov VÚ 1101 Trebišov. V zmysle bodu 3.2. termín plnenia dodávok predmetu zmluvy zhotoviteľom sa zmluvne uzatvára v zmysle Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo č. 33/2004 na dobu od 1.1.2005 do 31.12.2005. K uvedenej Zmluve o dielo sa vyhotovovali Dodatky, ktoré sa jednak vzťahovali k cene stravy, k plošnému vymedzeniu užívanej nehnuteľnosti pre účely KJB vo VÚ. Súčasťou týchto Dodatkov bolo aj predlženie platnosti Zmluvy o dielo, a to konkrétne v Dodatku č. 6 k Zmluve o dielo č. 52/2004 zo dňa 27.12.2005, kde bola platnosť zmluvy predlžená na ďalšie obdobie, od 1.1.2006 do 31.12.2006, dodatkom č. 8 k uvedenej zmluve zo dňa 27.12.2006 bola doba platnosti predlžená na obdobie od 1.1.2007 do 31.12.2007.
12. Súd prvej inštancie po takto vykonanom dokazovaní, a to v súvislosti s námietkou žalovaného k aktívnej legitimácii žalobcu z dôvodu nesplnenia si oznamovacej povinnosti o postúpení pohľadávky, uzavrel a to s odkazom na ust. § 526 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, vrátane jeho podrobného výkladu, že v danom prípade žalovaný nemal informácie o postúpení konkrétnej pohľadávky, čo bolo aj dôvodom namietania aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. Žalovanému preto bolo umožnené oboznámiť sa s obsahom Zmluvy o postúpení pohľadávky založenej v spise z dôvodu, že nebola splnená oznamovacia povinnosť postupcu. Konštatoval súd prvej inštancie, že samotná Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 19.1.2010 spĺňala náležitosti pre platnosť uvedenej zmluvy. Súd prvej inštancie akceptoval uvedenú zmluvu ako platnú, v dôsledku čoho podľa názoru súdu bola založená aj aktívna legitimácia postupníka - žalobcu na vymáhanie postúpenej pohľadávky.
13. Súd prvej inštancie ďalej s odkazom na ustanovenia Civilného sporového poriadku a to zák.č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“) - § 132 ods. 1, 2, 3, § 149, § 150, § 153 ods. 1, 2 a § 154 uviedol, že dôkazné bremeno spočíva na tej strane, ktorá mieni preukázať svoje tvrdenia, pretože na nej spočíva procesná zodpovednosť za to, či budú v konaní jej tvrdenia preukázané alebo nie, čo má na následok rozhodnutie v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola ani nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.
14. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené zdôraznil, že žalobca bol riadne poučený pôvodne v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, od zmeny účinnosti procesného predpisu od 1.7.2016, bol poučený aj v zmysle príslušných ustanovení ust. § 149 a nasl. CSP, keď konštatoval, že v danom prípade žalobca mal povinnosť, nielen možnosť predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pretože nárok žalobcu uplatnený žalobou bol vyjadrený len číselne. Konkrétnejšia špecifikácia uplatneného nároku a zdokladovanie a akým spôsobom žalobca dospel k výpočtu uplatnenému nároku, nebola predložená počas celého konania aj napriek tomu, že bola namietaná žalovaným, ktorý navrhol žalobu z uvedeného dôvodu zamietnuť.
15. Súd prvej inštancie zastával názor, že nárok žalobcu uplatnený len vyčíslením nároku nie je možné považovať za dostatočne preukázaný, a preto z tohto dôvodu súd opakovane vyzval žalobcu na predloženie relevantných dôkazov. Napriek tomu, že žalobca mal dostatok času na preukázanie
nároku, minimálne od 30.1.2013 kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie o prerušení konania, žiadne dôkazy na svoje tvrdenia nepredložil ani do vyhlásenia dokazovania za skončené. V nadväznosti na vyššie uvedené súd prvej inštancie uviedol, že jedinými listinnými dôkazmi boli Súťažné podklady z roku 2004, Zmluva č. 33/2004 o uzavretí budúcej zmluvy o dielo zo dňa 11.8.2004, Zmluva o dielo č. 52/2004 zo dňa 6.12.2004 a Dodatky č. 6 a 8 k Zmluve o dielo č. 52/2004. Z uvedených zmlúv však nebolo možné zistiť, akým spôsobom dospel žalobca ku konečnému výpočtu škody, ušlého zisku. Zo Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo č. 33/2004 vyplynula len skutočnosť, že v zmysle čl. III. tejto zmluvy budúci zhotoviteľ - právny predchodca žalobcu sa zaviazal na písomnú výzvu objednávateľa uzavrieť s ním do 30 dní od doručenia výzvy Zmluvu o dielo, pričom podmienky prípravy, vývozu, výdaja stravnej dávky mali byť stanovené v Zmluve o dielo. Cena predmetu podľa čl. IV. Zmluvy mala vychádzať z prepočtov pre rok 2005 a vyplývala zo Súťažného návrhu. Cenu bolo možné a v ďalšom období zmeniť v odôvodnených prípadoch, predovšetkým pri zmene a náraste materiálových, energetických, prípadne iných nákladoch. Práve z uvedenej zmluvy, z čl. V. bod 5.11.1 bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že zmluva o dielo má platiť vždy len do 31. decembra príslušného kalendárneho roka. Zdôraznil súd prvej inštancie, že zjavne aj z toho dôvodu sa platnosť uzavretej zmluvy o dielo každoročne predlžovala do decembra nasledujúceho roka. Platnosť zmluvy o dielo bola dojednaná na konkrétne obdobie, a preto je bez právnej relevancie poukazovanie na celkovú dobu, počas ktorej bolo možné predlžovať platnosť zmluvy o dielo v zmysle Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy. Každé predlženie platnosti a tým aj zmena časti dojednaných podmienok bolo možné len na základe písomných dodatkov riadne potvrdených a podpísaných. Súd prvej inštancie s poukazom na to vyvodil, že pokiaľ takýto dodatok nebol podpísaný na ďalšie obdobie, je zrejmé, že platnosť konkrétnej zmluvy o dielo bola ukončená k 31.12.2007. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný odoberal stravu aj naďalej, išlo už o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, tzn. že sa jednalo o bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ by žalovaný nebol plnil a teda nebol platil za dodávku stravy, v takom prípade by sa mohol žalobca domáhať plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia, avšak žiadna takáto skutočnosť v tomto konaní preukázaná nebola.
16. Súd prvej inštancie zároveň zdôraznil, že to, že skutočne došlo k jednaniu o predlžení Zmluvy o dielo na ďalšie obdobie roka 2007 vyplynulo zo spisu príslušného súdu sp.zn. 12C/84/2012 a to z výpovedí svedkov na pojednávaní dňa 22.11.2012. Svedok H.. X.Á. W., veliteľ VÚ potvrdil, že sa stretli s p. Y., (konateľom spoločnosti BELLEVUE a.s.) v novembri 2007 a rovnako svedok Q.. A. B. potvrdil, že Zmluva o dielo na zabezpečenie stravovania skončila dňom 31.12.2007. Keďže postup VÚ pri odbere stravy nebol celkom opodstatnený, Úrad právnych služieb pri ministerstve obrany, na základe analýzy stavu jednoznačne uviedol, že platnosť zmluvy bola ukončená a VÚ nemôže zabezpečovať a poskytovať plnenie bez zazmluvneného vzťahu. Ukončenie odberu bolo opakovane písomne oznamované, pričom odber mal byť ukončený najneskôr ku dňu 30.6.2008. Predmetom rokovania bolo jednanie o poskytovaní a zabezpečovaní stravy na ďalší rok s tým, že veliteľ útvaru vyjadril nespokojnosť s poskytovaním stravy na základe vykonaných kontrol. Konateľ spoločnosti Y. na podnet p. Q., ktorý ho sprevádzal, odmietol ďalšie jednanie a odišiel z rokovania, z toho dôvodu mu nebolo možné ani odovzdať výpoveď zo zmluvného vzťahu. Aj následné opakované doručovanie výpovede poštou viedlo k predlžovaniu odberu stravy. Zdôraznil súd prvej inštancie, že je nutné konštatovať, že zmluva o dielo skončila k 31.12.2007 a na tom nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný po určitú dobu odoberal stravu, konal tak na základe nesprávneho právneho názoru, čo však nevedie automaticky k predlženiu platnosti Zmluvy o dielo č. 52/2004 pre rok 2008.
17. S poukazom aj na vyššie uvedené, keďže žalobca ani napriek opakovanej výzve súdu nepredložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdí, čo bolo predovšetkým v jeho záujme, neuniesol dôkazné bremeno v predmetnej veci, v dôsledku čoho súd žalobu zamietol.
18. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 2 CSP a priznal žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
19. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku, ktorým súd žalobu zamietol (výrok II.) vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti tak, že žalobcovi prizná nárok na zaplatenie 35.632,18 eur. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda dôvodmi uvedenými v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. V odvolaní uviedol, že je toho názoru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď stav ohľadne dodávania stravy právnym predchodcom žalobcu pre žalovaného v roku 2008 vyhodnotil tak, že právny predchodca žalobcu dodával pre žalovaného stravu po 1.1.2008 predchádzajúcich dojednaní a následne vyhodnotil po právnej stránke tento stav tak, že išlo o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, tzn. že sa jednalo o bezdôvodné plnenie (bod. 40. rozsudku súdu prvej inštancie).V nadväznosti na to žalobca uviedol, že nespochybňuje skutočnosť, že na dodávku stravy právnym predchodcom žalobcu pre žalovaného na obdobie po 1.1.2008 nebol uzavretý dodatok k pôvodnej Zmluve o dielo č. 52/2004 zo dňa 6.12.2004 a ani skutočnosť, že zo samotného dokazovania vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným prebiehali jednania ohľadne dodávky stravy na obdobie po 1.1.2008, ktorú potvrdili aj svedkovia a uviedol tiež, že je pravdou, že nedošlo k dohode ohľadne navýšenia ceny stravy a v dôsledku toho nebol uzavretý ani žiadny dodatok k pôvodnej zmluve o dielo. Uviedol tiež, že medzi stranami sporu nie je sporné to, že právny predchodca žalobcu aj po 31.12.2007 dodával stravu pre žalovaného v ním požadovanom rozsahu, že žalovaný za túto stravu aj poskytol finančné plnenie, teda uhrádzal jej cenu a to v rozsahu dohodnutom podľa vtedy platnej zmluvy o dielo. Žalobca je preto toho názoru, že takýmto spôsobom neboli sporné, resp. boli dohodnuté podstatné náležitosti zmluvného vzťahu zmluvy o dielo a došlo k predlženiu platnosti pôvodnej Zmluvy o dielo č. 52/2004. V nadväznosti na to uviedol, že pokiaľ by súd dospel k záveru, že nebola naplnená podmienka písomnej zmluvy, keďže platnosť tejto zmluvy o dielo nebola verifikovaná zmluvnými stranami písomne, žalobca bol toho názoru, že tým, že jeho právny predchodca stravu žalovanému dodával, žalovaný s týmto dodávaním stravy po 1.1.2008 súhlasil, dodávanie stravy podľa dovtedy zaužívaných pravidiel si objednával, uhrádzal a akceptoval dovtedy dohodnutú cenu (uhradil všetky faktúry), došlo prinajmenšom konkludentným spôsobom k dohode o podmienkach poskytovania plnenia zo strany právneho predchodcu žalobcu a tým k uzavretiu novej zmluvy o dodávke stravy. Uviedol tiež, že medzi stranami sporu nie je sporné, že od 1.7.2008 žalovaný na základe vlastného jednostranného rozhodnutia neumožnil právnemu predchodcovi žalobcu ďalej plniť povinnosti ohľadne dodávky stravy a to napriek tomu, že tento bol naďalej pripravený plniť svoje povinnosti, čo vyplýva z vykonaných dôkazov. Uviedol tiež, že je pravdou, že žalobca vzhľadom na časový odstup a vzhľadom na všetky okolností dnes už nevie predložiť a ani označiť prostriedky procesného útoku. Pokiaľ však ide o žalobcom uplatnený nárok v tomto spore, žalobca vychádzal z podmienok dodávania stravy, ktoré jednak vyplývajú z listinných dôkazov a z akceptácie ceny žalovaným, z ktorých vyplýva aj žalobcom vyčíslený zisk.
20. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a priznať žalovanému aj náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení poukázal na to, že žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 75.021,80 eur s úrokom z omeškania vo výške 10% z dlžnej sumy za čas od 1. 1. 2010 do zaplatenia, že svoj nárok odôvodňoval tým, že 11. augusta 2004 bola uzavretá Zmluva o budúcej zmluve č. 33/2004 medzi žalovaným ako budúcim objednávateľom a spoločnosťou BELLEVUE a.s. ako budúcim zhotoviteľom, že na základe Zmluvy č. 33/2004 si spoločnosť BELLEVUE, a.s. plnila svoje povinnosti zo zmluvy a zabezpečovala pre žalovaného stravovanie za dohodnutých podmienok. Podľa tvrdenia žalobcu dňa 1. júla 2008 žalovaný zmaril bezdôvodne plnenie povinnosti spoločnosti BELLEVUE a.s., ktorej tak vznikla škoda v celkovej výške 76.408,80 eur a že jednu časť škody tvoril ušlý zisk za obdobie od 1. júla 2008 do 31. decembra 2009 a druhú časť škody priame náklady súvisiace so mzdami zamestnancov za obdobie od 1. júla 2008 do 31. decembra 2009 ( zrejme správne má znieť do 31.októbra 2009, poznámka odvolacieho súdu) a tiež, že Zmluvou o postúpení pohľadávky štátu z 19.1.2010 bola predmetná pohľadávka spoločnosti BELLEVUE a.s. postúpená na žalobcu. Pri vyčíslení škody uplatnenej v predmetnom konaní vychádzal žalobca z toho, že zmluvný vzťah medzi žalovaným a spoločnosťou BELLEVUE a.s. bol uzavretý na dobu určitú do 31. decembra 2009, nebol nijakým spôsobom zrušený a jeho trvanie nebolo rešpektované v dôsledku svojvoľného, protiprávneho konania žalovaného. Vo vyjadrení poukázal aj na to, že žalobca počas súdneho konania postupne zobral žalobu späť v časti 40.776,62 eur s prísl., z toho na pojednávaní 9.11.2015 vo výške istiny 10.157,34 eur s príslušenstvom a písomným podaním z 19.4.2017 vo výške istiny 30.519,28 eur s príslušenstvom a následne na pojednávaní konanom 25.9.2017 vo výške istiny 50,00 eur s príslušenstvom, v dôsledku čoho okresný súd rozsudkom zastavil konanie do výšky istiny 40.776,62 eur vrátane príslušenstva a vo zvyšnej časti žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.
21. Zdôraznil žalovaný, že súd v bodoch 36. až 39. a 42. rozsudku jednoznačne odôvodnil zamietnutie žaloby tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, keďže nepredložil dôkazy na ich preukázanie, svoj nárok vyjadril iba číselne, pričom konkrétna špecifikácia uplatneného nároku a zdokladovanie a akým spôsobom žalobca dospel k výpočtu uplatneného nároku nebola ani na opakovanú výzvu súdu predložená v žiadnom štádiu prvostupňového súdneho konania.
22. Uviedol tiež, že žalobca v odvolaní zotrval na svojej argumentácii, pričom uviedol, že vzhľadom na časový odstup a vzhľadom na všetky okolnosti dnes už nevie predložiť ani označiť prostriedky procesného útoku. Pokiaľ však ide o uplatnený nárok v tomto spore, vychádzal z podmienok dodávania stravy, ktoré jednak vyplývajú z listinných dôkazov a z akceptácie ceny žalovaným, z ktorých vyplýva aj žalobcom vyčíslený zisk.
23. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný nesúhlasil s vyjadreniami žalobcu uvedenými v odvolaní a tvrdil, že žalobcovi nesvedčí žiaden z odvolacích dôvodov, ktoré v odvolaní uviedol. Podľa názoru žalovaného si žalobca od počiatku nesprávne vykladá ustanovenia Zmluvy č. 33/2004, ako aj Zmluvy o dielo č. 52/2004 zo 6. decembra 2004 v znení neskorších dodatkov. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na bod 40. rozsudku, v ktorom súd jednoznačne uviedol, že Zmluva č. 33/2004 bola naplnená uzavretím Zmluvy č. 52/2004, ktorá bola v znení dodatku č. 6 a 8 uzavretá na obdobie od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007, čím súd prisvedčil aj právnej argumentácii žalovaného. V období, za ktoré si žalobca uplatňuje náhradu škody a ušlý zisk, t.j. od 1.7.2008 do 31.12.2009, neexistoval medzi žalobcom a žalovaným žiaden zmluvný ani zákonný vzťah, z titulu ktorého by si žalobca mohol uplatňovať svoj nárok takým spôsobom a v takom rozsahu, ako uviedol v žalobnom petite. Žalovaný sa preto stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie a s jeho odôvodnením a považoval ho za vecne aj právne správny a zároveň poukázal na všetky svoje písomné ako aj ústne vyjadrenia podané v prvostupňovom súdnom konaní, na ktorých zotrval. Opakovane zdôraznil a tvrdil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich žalobných tvrdení a zastával názor, že žalobcovi nesvedčí žiadny právny titul vzniku škody ani ušlého zisku za obdobie od 1.7.2008 do 31.12.2009.
24. Žalobca vo svojom vyjadrení k stanovisku žalovaného k odvolaniu žalobcu zopakoval len skutočnosti uvedené v podanom odvolaní vrátane odvolacích dôvodov, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné ich opakovane uvádzať.
25. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 5.6.2018 písomne nevyjadril.
26. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zastavujúcej časti (výrok I. ) odvolaním nebol napadnutý, v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a nebol odvolacím súdom preskúmavaný. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah odvolania bol len výrok rozsudku súdu prvej inštancie (výrok II.) v jeho zamietajúcej časti a súvisiaci výrok o trovách konania.
27. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
28. Podľa § 470 ods. 1 a ods. 2 prvá veta CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
29. Predmetné konanie sa začalo v roku 2011 za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, súd prvej inštancie však rozhodol a odvolanie bolo žalobcom podané za účinnosti nového civilného procesného predpisu - zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, podľa ustanovení ktorého odvolací súd posudzoval správnosť postupu súdu prvej inštancie a dôvodnosť podaného odvolania.
30. V civilnom sporovom konaní je povinnosťou odvolateľa v podanom odvolaní vymedziť, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd je oprávnený preskúmať
rozsudok súdu prvej inštancie výlučne v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov, s výnimkou situácie, ak by ex offo zistil procesné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 1, 2 CSP).
31. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Vecne správne a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutom rozsahu a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
32. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalobcu, odvolací súd uvádza:
33. Žalobca odôvodnil odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm.f/ a h/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
34. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 365 ods. 1 písm.f/ CSP) je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci.
35. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.h/ CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je myšlienkový postup súdu a z neho vyplývajúce závery pri výklade právnych predpisov a pri ich aplikácii na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
36. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom tvrdené odvolacie dôvody nie sú naplnené.
37. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené len dodáva, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192 až § 194 CSP.
38. Súd prvej inštancie v predmetnej veci zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu, jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy hodnotil, k akému záveru dospel a ako právne zistený skutkový stav posúdil.
39. V podanom odvolaní teda žalobca neuviedol žiadne také dôvody, ktorými by spochybnil závery súdu prvej inštancie a keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré boli predložené ku dňu jeho rozhodnutia a dôkazy vyhodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a len na týchto dôkazoch založil svoje skutkové zistenia a následne aj právne posúdenie veci, žalobcom tvrdené odvolacie dôvody nie sú dané.
40. Odvolací súd tiež považuje za potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie aj v tom, že je predovšetkým na žalobcovi, aby preukázal svoje tvrdenia, na ktorých založil svoju žalobu. Súd prvej inštancie
po vykonanom dokazovaní správne konštatoval, že žalobca neuniesol bremeno dôkazu, pretože nepreukázal v priebehu celého konania (ani odvolacieho) tvrdenia uvádzané v žalobe a to, že vznikla škoda (v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku) a že bola v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovaným.
41. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že základnou procesnou povinnosťou sporových strán je povinnosť uviesť skutkové tvrdenia podstatné pre rozhodnutie vo veci a povinnosť označiť a doložiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho porušené alebo ohrozené právo alebo právom chránený záujem a žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú.
42. V rámci dokazovania platí teda zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, teda účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Dokazovať je teda povinný každý to, čo v spore tvrdí.
43. Odvolací súd ďalej uvádza, že podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
44. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v rámci konania aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ale aj ustanovenia nového procesného predpisu (Civilného sporovového poriadku), keď účastníkom doručil procesné poučenia o ich procesných právach a povinnostiach vyplývajúcich aj z tohto nového procesného predpisu. Tieto poučenia boli doručené aj právnemu zástupcovi žalobcu a tento bol opakovane poučený aj o dôkaznej povinnosti predložiť dôkazy osvedčujúce tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, predovšetkým dôkazy týkajúce sa vzniku a výšky škody, jej špecifikácie a zdokladovanie, avšak žalobca dôkazy osvedčujúce jeho tvrdenia ani do rozhodnutia súdu prvej inštancie nepredložil. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní opakovane tvrdí, že vzhľadom na časový odstup a vzhľadom na všetky okolnosti, tieto nevie predložiť ani označiť, ani odvolací súd na tieto tvrdenia prihliadnuť nemohol a to predovšetkým z pohľadu žalobcom uplatňovaných nárokov, pretože tak ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie, nárok žalobcu uplatnený len jeho číselným označením, nie je možné považovať za dostatočne preukázaný. Odvolací súd len dodáva, že v predmetnej veci, vychádzajúc z obsahu spisu aj z výsledkov vykonaného dokazovania, okrem toho, že žalobca žiadnym spôsobom vznik ani výšku škody nezdokladoval, nevysvetlil (neobjasnil) ani v čom škoda pri jednotlivých uplatňovaných nárokoch spočíva, v čom spočíva zmenšenie majetku poškodeného, či vôbec k nemu došlo, ani či došlo k ušlému zisku a akým spôsobom.
45. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť o veci, ak nastane stav tzv. objektívnej neistoty, ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo situáciou, kedy sa strana sporu dostala do dôkaznej núdze. Ide v podstate o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.
46. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že dôkazné bremeno v zmysle § 132 a § 185 CSP žalobca v spore neuniesol na preukázanie uplatneného nároku, ktoré dôkazné bremeno bolo na žalobcovi. Za takejto situácie, keď žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti svojho nároku a žalovaný svoju obranu, že povinnosť plniť mu nevznikla náležite preukázal, súd prvej inštancie rozhodol na základe vykonaných dôkazov (po vyhodnotení dôkazov jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti) správne, keď žalobu zamietol. Odvolací súd sa s týmto vyhodnotením súdu prvej inštancie stotožňuje a dodáva, že toto vyhodnotenie dáva dostatočný podklad pre závery prijaté súdom prvej inštancie o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku voči žalovanému.
47. Ostatné dôvody, ktoré v odvolaní žalobca uvádza, vzhľadom na vyššie uvedené nemajú pre rozhodnutie právny význam.
48. Z vyššie uvedených dôvodov ako aj z dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správny, vrátane výroku o náhrade trov konania, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou.
49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.
50. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).