Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_7Co-200-2018.pdf
PDF · 106.1 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/200/2018
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v právnej veci žalobkyne: mal. H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, zastúpená zákonným zástupcom M. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, zastúpená: JUDr. Anetta Árvayová, advokát, Sládkovičova 7, Nitra, proti žalovanému: Základná škola Klasov, so sídlom Školská 20 - Klasov, IČO: 37 865 561, zastúpená JUDr. Milan Kukučka, advokát, so sídlom Nitra - Farská 34, o zaplatenie sumy 3 128,50 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 25C/411/2016- 190 zo dňa 27. februára 2018 v spojení s opravným uznesením č.k. 25C/411/2016-221 zo dňa 15. júna 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o poplatkovej povinnosti a výroku, ktorým žalobkyni priznal náhradu trov konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v prvom rade zaplatiť žalobkyni sumu 3.128,50 eura do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.). Konanie o zaplatenie sumy 50,- eur a voči žalovanému v druhom rade zastavil (výrok II). Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III). Žalovaného v prvom rade zaviazal zaplatiť na účet Okresného súdu Nitra súdny poplatok v sume 187,50 eura, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok IV). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 47,64 % voči žalovanému v prvom rade (výrok V). Žalovanému v druhom rade náhradu trov konania nepriznal (výrok VI). V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na vykonané dokazovanie a po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 420 ods. 1, 2, § 422 ods. 1,2, § 441, § 449 ods. 1,3, § 450 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1,2 § 5 ods. 1,2, § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. Konštatoval, že predmetom súdneho konania je nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 4.238 eura z titulu náhrady škody. Dňa 17.12.2014 utrpela žalobkyňa úraz ako žiačka žalovaného v rámci záujmovej činnosti v školskom klube detí, pri ktorom prišlo k zlomeninám oboch kostí ľavého predlaktia, na základe čoho bola dňa 17.12.2014 a dňa 05.02.2015 operovaná. Podľa oznámenia o úraze, žalobkyni pri behu na chodbe vbehlo do cesty iné dieťa a žalobkyňa narazila do tabla. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ďalej zistil, že škola nemá telocvičňu a v súlade s predpismi ako telocvičňu používajú chodbu školy, kde sa stal úraz. Poukázal na výpoveď svedka I. G., ktorý robil vychovávateľa a v deň úrazu prevádzkovali pohybové aktivity- driblovali s loptou, čo bolo zapísané aj v triednej knihe. Po skončení hry deťom povedal, aby pozbierali lopty, na čo sa žalobkyňa rozbehla a vyhýnajúc sa inému dieťaťu narazila do tabla. Následne vec začal riešiť a volal aj sanitku. Podľa svedka sa v čase úrazu žiadna naháňačka nerealizovala. Súd prvej inštancie poukázal aj na výpoveď svedkyne H. N., podľa ktorej sa v čase úrazu hrali na koníkov, teda s inými deťmi behala ako koníky. Žalobkyňa sa s nimi nehrala, rozbehla sa a G. Y. ju potkla, pričom narazila do tabla. Svedkyňa Z. G. uviedla, že bola na chodbe v čase úrazu, hrala sa na kone, ale nebehala. Buchla si hlavu a vychovávateľ ju pozeral, vtedy sa stal úraz žalobkyni. Na chodbe hrávali futbal, hádzanú, výnimočne aj naháňačku. Z výpovede svedkyne U. W. vyplynulo, že skoro všetky deti hrali naháňačku, vtedy žalobkyňa narazila do tabule.
1.2 Z lekárskeho posudku MUDr. Šimona Kónyu zo dňa 29.10.2015 súd zistil, že žalobkyni bolo určené bolestné vo výške 150 bodov, čo pri hodnote bodu 16,48 eura predstavuje sumu 2.472 eur. Lekárskym posudkom MUDr. Tomáša Ďurčeka zo dňa 25.08.2016 bolo sťaženie spoločenského uplatnenia určené vo výške 100 bodov, čo pri hodnote bodu 17,66 eura predstavuje sumu 1.766 eur. Súd prvej inštancie poukázal v rozhodnutí aj na stanovisko žalovaného v 1. rade, ktorý uviedol, že žalobkyňa ako žiačka nepostupovala obvyklým bezpečným spôsobom, neposlúchla príkaz vychovávateľa a bez dovolenia behala po chodbe školy. V priebehu konania súd zistil, že žalobkyni vyplatila poisťovňa Union a.s. sumu 50 eur, preto v tejto časti zobrala žalobkyňa žalobu späť a žiadala konanie zastaviť. Rovnako v priebehu konania zobrala žalobu späť aj voči žalovanému v 2.rade.
1.3 Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná a zaviazal žalovaného v 1. rade na zaplatenie sumy 3.128,50 eura. Dôvodil, že žalobkyni sa stal úraz v priestoroch školy, v čase školskej aktivity v školskom klube, keď mal dohľad nad zverenými osobami vychovávateľ. V danom prípade išlo o školský úraz, za ktorý je v zmysle § 422 Občianskeho zákonníka objektívne zodpovedný žalovaný v 1. rade. Predmetom sporu bola otázka zodpovednosti žalobkyne resp. žalovaného v 1 rade. Súd bol toho názoru, že v prospech žalovaného v 1. rade nemožno použiť § 422 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože zo strany žalovaného v 1. rade nebol zabezpečený náležitý dohľad. Argumentoval, že menšie deti, ako bola aj v čase úrazu žalobkyňa, potrebujú vyššiu mieru dohľadu. Poukázal na záznam o úraze, podľa ktorého škola neporušila žiadny predpis a zverená osoba porušila pokyn vychovávateľa. Uviedol, že zo záznamu však nie je možné zistiť, na akom základe bol prijatý uvádzaný záver. Matka žalobkyne záznam podpísala, čo však nie je dôkaz o tom, že záver akceptovala. Nedala k úrazu žiadne vyjadrenie, pričom ho podpisovala deň po úraze, keď bolo dieťa v nemocnici po operácii. Na základe uvedeného potom pre rozhodnutie súdu v rámci vykonania dokazovania nemal záznam žiadnu výpovednú hodnotu. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na výpovede žalobkyne a svedkýň, z ktorých bolo preukázané, že naháňačka na chodbe školy bola bežnou aktivitou v školskom klube. Žalovaný v 1. rade nepreukázal, že by bol priestor dostatočne zabezpečený, ako je bežné počas telesnej výchovy žinenkami. Poukázal na výpoveď svedkyne W., že keď sa hrajú zakryjú radiátory žinenkami, v čase úrazu bol zo žineniek gauč. V rozpore s výpoveďou žalobkyne a svedkýň bola výpoveď vychovávateľa G., ktorý ako jediný tvrdil, že sa naháňačka nehrala. Zástupkyňa žalovaného pritom uvádzala, že nejde o dovolenú aktivitu v školskom klube. Poznamenal, že v čase úrazu vychovávateľ riešil úraz iného dieťaťa, preto žalovaný ani nemohol vykonávať primeraný dohľad nad zverenými osobami. Zodpovedná osoba nedostatočne vyhodnotila miesto naháňačky a jej zabezpečenie, preto žalovaný v 1. rade nesie za úraz zodpovednosť. Súd považoval výpoveď žalobkyne vzhľadom na vykonané dokazovanie za dôveryhodnú, pričom musel zohľadniť skutočnosť, že vychovávateľ dal pokyn, aby sa nenaháňali, čo deti neuposlúchli. Bol toho názoru, že je daná spoluzodpovednosť žalobkyne sa vzniknutú škodu, keďže v naháňačke pokračovala. Vzhľadom na nízky vek žalobkyne, teda rozumovú vyspelosť a skutočnosť, že sa aj ostatné deti naháňali, vychovávateľ to vizuálne rešpektoval, pričom v tom pokračovali v mieste kde im to bývalo umožnené, súd vyhodnotil spoluzodpovednosť žalobkyne v rozsahu 25%. Súd pri určení výšky vychádzal z posudkov znalcov. Celkovo náhrada škody predstavovala sumu 4.238 eura, z toho zodpovednosť žalovaného v 1. rade v rozsahu 75 % činila sumu 3.178,50 eura. Od tejto sumy súd odrátal sumu 50 eur, v ktorej časti došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby. Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobkyni sumu 3.128,50 eura. V časti zaplatenia sumy 50 eur súd konanie podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil, rovnako aj konanie voči žalovanému v 2. rade. Vo zvyšku ohľadne sumy 1.059,50 eura, návrh vzhľadom na spoluzodpovednosť žalobkyne zamietol. Pri rozhodovaní o poplatkovej povinnosti, poukázal na to, že žalobkyňa bola od platenia súdnych poplatkov oslobodená, preto vzhľadom na výsledok konania súd zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku v sume 187,50 eura z priznanej sumy v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 47,64% ( 73,82 - 26,18). V konaní bola úspešná v sume 3.128,50 eura, čo je 73,82% zo žalovanej sumy a v sume 1.109,50 eura bola neúspešná, čo predstavuje 26,18%.
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný ( pôvodne žalovaný v 1.rade), a to čo do výroku, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3128,50 eura, poplatkovej povinnosti a výroku o trovách konania (výroky I., IV. a V.), pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napádané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný zastal názor, že bezpečnosť a ochrana zdravia
žiakov zo strany školy zanedbaná nebola. Vo veci nemožno hovoriť ani o zanedbanom náležitom dohľade, pretože bol v dostatočnej miere zabezpečený pedagogický dozor. Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania nebolo možné jednoznačne ustáliť, za akých okolností k danému úrazu prišlo. V priebehu konania neboli odstránené rozpory z výsluchov svedkov a žalobkyne. Poukázal na to, že obsah záznamu o registrovanom školskom úraze bol potvrdený aj samotnou zákonnou zástupkyňou maloletej žalobkyne, pričom mala slobodnú možnosť tento záznam aj nepodpísať potom, čo vzhľadom na uplynulý čas od vzniku úrazu do podpisu záznamu nutne disponovala informáciami o vzniku úrazu, a to od žalobkyne a ostatných žiakov. Zo záznamu bolo ustálené, že žiačka nepostupovala obvyklým bezpečným spôsobom, neposlúchla príkaz vychovávateľa a bez dovolenia behala na chodbe školy. Ďalej poukázal na skutočnosť, že v písomnom Oznámení o úraze pre žiakov školy, zákonná zástupkyňa žalobkyne (p. G.) sama opísala spôsob a okolnosti vzniku úrazu, kde doslova uviedla, že žalobkyňa si pri behu narazila pravú ruku do tabla na chodbe, nakoľko jej iné dieťa vbehlo do cesty. V oznámení sa tiež uvádza, že svedkom úrazu bol vychovávateľ I. G., ktorý zabezpečoval pedagogicky dozor. Namietal, že súd pri hodnotení výpovedí vychádzal prioritne z obsahu výpovedí maloletých svedkýň, ktoré však často boli rozporuplné a nekorešpondujú s listinnými dôkazmi vyhotovenými bezprostredne po vzniku nehody. Záznamu o registrovanom školskom úraze prikladal nulovú výpovednú hodnotu a zároveň súd arbitrárne znegoval účinok prejavenia písomného súhlasu zákonnej zástupkyne žalobkyne, ktorý bol udelený slobodne a ktorý verifikoval obsah záznamu o registrovanom školskom úraze.
2.2 Ďalej žalovaný zdôraznil, že vychovávateľ vykonávajúci dozor mal záujem na bezpečnosti a zdraví žiakov a dôrazne upozornil žiakov, aby nebehali na chodbe. Dôvodil, že výraz „nahánky“ či „naháňačky“ bol v priebehu konania zo strany svedkov interpretovaný rôznymi spôsobmi a nebolo ustálené, či takáto aktivita nepredstavuje len akýsi aktívny spôsob správania maloletých. Zastal názor, že v prejednávanom prípade išlo skôr o náhodnú udalosť, ktorú by ani pri najväčšej miere opatrnosti a dozoru nebolo možné odvrátiť. Poukázal tiež na to, že v čase úrazu u žalobkyne existovala rozumová aj vôľová zložka, teda ako žiačka tretej triedy vedela ako sa má správať v danom prostredí, nakoľko bola o týchto povinnostiach riadne poučená a riadila sa nimi už tretím rokom. Musela si byť vedomá, že je tu istá miera rizika vzniku úrazu pri takejto pohybovej činnosti. Poznamenal, že vznik škody, ktorá je náhodnou udalosťou (neuposlúchnutie príkazu vychovávateľa, behanie, potknutie spolužiačkou alebo zaclonenie dráhy pohybu spolužiačkou), nie je možné pričítať na ťarchu žalovaného. Mal za to, že pri zohľadnení všetkých známych skutkových okolností škodového deja bolo nepochybné, že sa žalovaný svojej prezumovanej zodpovednosti zbavil, nakoľko bezpochyby preukázal, že náležitý dohľad nezanedbal.
3. Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného uviedla, že pokiaľ sa úraz stal na telovýchovnej aktivite detí, tak vychovávateľ mal zabezpečiť náležitý dohľad nad deťmi, za ktoré zodpovedal. V rámci dokazovania bolo preukázané, že zo strany žalovaného bola zanedbaná bezpečnosť a ochrana zdravia žiakov. Poukázala na Metodické usmernenie č. 4/2009-R z 11.02.2009, v zmysle ktorého škola spisuje záznam o registrovanom školskom úraze najneskôr do 4 dní po oznámení vzniku registrovaného školského úrazu a ak sa jedná o neplnoletého žiaka, k jeho spísaniu sa prizve zákonný zástupca žiaka. Zákonní zástupcovia žalobkyne neboli prizvaní k spísaniu záznamu o registrovanom školskom úraze zo dňa 17.12.2014, zákonná zástupkyňa žalobkyne podpisovala vypracovaný záznam, ktorý bol vyhotovený dňa 18.12.2014. Uviedla, že zo záznamu o registrovanom úraze je zrejmé len to, že ho zákonná zástupkyňa podpísala, ale nie je to dôkaz o tom, že akceptovala záver. Zákonná zástupkyňa nemala možnosť namietať obsah záznamu o úraze. Ďalej poukázala na to, že zo strany žalovaného nebol zabezpečený nielen dohľad, ale aj bezpečnosť priestorov chodby školy. V čase úrazu ako uviedol aj žalovaný neboli zábrany pri oknách, radiátoroch, tatamy sa kupovali až 2 roky po úraze. Na základe výpovedí žiakov a taktiež aj žalobkyňa potvrdila, že naháňačka na chodbe školy bola bežnou aktivitou v školskom klube. Výpoveď svedka p. G. nepovažovala za pravdivú a dôveryhodnú, pretože maloleté svedkyne uvádzali, že sa hrali na naháňačky, alebo iné, ale nie hry s loptou a hoci bolo v triednej knihe uvedené, že by žiaci mali hrať stolný tenis, basketbal a hádzanú, túto skutočnosť žiaci školského klubu, ktorí boli vypočutí ako svedkovia a ani žalobkyňa na uvedený deň nepotvrdili. Vzhľadom na vek maloletých nemohla byť vykonaná konfrontácia maloletých svedkýň so svedkom G., kde by svedok G. problematicky vysvetľoval vznik úrazu žalobkyne, nakoľko jeho výpoveď bola úplne odlišná od výsluchu žalobkyne a výpovedí maloletých svedkov. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o poplatkovej povinnosti a výroku, ktorým žalobkyni priznal náhradu trov konania je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobkyňa (zastúpená zákonným zástupcom) domáhala pôvodne od žalovaného v 1. rade (Základná škola G.) a žalovaného v 2.rade (P. G.) zaplatenia sumy 4.238 eura z titulu náhrady škody. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 17.12.2014 utrpela žalobkyňa úraz, a to ako žiačka žalovaného na telovýchovnej aktivite v rámci záujmovej činnosti v školskom klube detí. Pri úraze si narazila ruku takým spôsobom, že došlo k zlomeninám oboch kostí ľavého predlaktia, v dôsledku čoho bola dňa 17.12.2014 a dňa 05.02.2015 operovaná. V lekárskom posudku MUDr. Šimona Kónyu bolo určené bolestné vo výške 150 bodov, čo pri hodnote bodu 16,48 eura predstavovalo sumu 2.472 eur. Lekárskym posudkom MUDr. Tomáša Ďurčeka bolo sťaženie spoločenského uplatnenia určené vo výške 100 bodov, čo zase pri hodnote bodu 17,66 eura predstavovalo sumu 1.766 eur. Žalobkyňa utrpela úraz pri výchove a vzdelávaní. Napriek výzve na plnenie zo dňa 27.06.2016, žalovaný škodu neuhradil. V priebehu konania žalobkyňa zobrala žalobu voči žalovanému v 2.rade späť.
6. Právna úprava náhrady škody v Občianskom zákonníku je okrem všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420, § 420a Občianskeho zákonníka), rozčlenená na osobitné druhy zodpovednosti (§ 421 až § 437 Občianskeho zákonníka). Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka sa použije, ak konkrétny prípad spôsobenia škody nespadá pod niektoré iné ustanovenie Občianskeho zákonníka o náhrade škody, ktoré ustanovuje osobitné podmienky (predpoklady) zodpovednosti za škodu, alebo ak zodpovednosť za škodu nie je osobitne upravená v ustanoveniach iného zákona. Tento princíp sa uplatní aj v prípade zodpovednosti školy a školského zariadenia za škodu pri úraze dieťaťa alebo žiaka, ktorá mu vznikla pri výchove a vzdelávaní alebo v priamej súvislosti s nimi, keďže zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) neobsahuje osobitnú úpravu náhrady škody. Ustanovenie § 144 ods. 1 zákona č. 245/2008 Z. z. síce zakotvuje právo dieťaťa alebo žiaka na náhradu škody, ktorá mu vznikla pri výchove a vzdelávaní alebo v priamej súvislosti s nimi, avšak v žiadnom prípade nie je možné považovať ho za osobitnú úpravu náhrady škody za školský úraz. Preto sa použije sa na daný prípad ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti za škodu, pričom táto zodpovednosť spočíva na zavinenom spôsobení škody.
7. Podľa ustálenej judikatúry dôkazné bremeno v prejednávanej veci v konaní o náhradu škody (teda, kde sa k zodpovednosti vyžaduje zavinenie) na preukázanie protiprávnosti úkonu spočíva na poškodenom, keďže protiprávnosť zákon nepredpokladá. Na to, aby sa úkon mohol kvalifikovať ako protiprávny, zákon vyžaduje porušenie právnej povinnosti, ktorá je uložená právnickej a fyzickej osobe. Právna povinnosť môže vyplývať priamo z právnych predpisov (Občiansky zákonník, iný všeobecne záväzný predpis), iných noriem (technické normy, interné smernice, bezpečnostné predpisy), zo zmluvy, iných právnych úkonov alebo z iných právnych skutočností. Z hľadiska protiprávnosti konania nerozhoduje, či právna povinnosť vyplýva zo zákona alebo zo zmluvy. Porušenie právnej povinnosti je potom chápané ako rozpor toho, ako osoba skutočne konala a tým, ako konať mala, aby splnila povinnosť, ktorú jej ukladá zákon alebo iná právna skutočnosť.
8. Rozsudkom súdu prvej inštancie bolo konanie voči žalovanému v 2.rade zastavené, a to v dôsledku späťvzatia žaloby. V tejto časti rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, preto je konanie vedené už len voči žalovanému v 1.rade - Základná škola Klasov (ďalej len „žalovaný“). Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalovaného dospel k záveru o vecnej nesprávnosti napadnutého rozhodnutia. V danej veci sa stotožnil sa s námietkou žalovaného, že z vykonaného dokazovania nebolo možné jednoznačne ustáliť, aké okolnosti predchádzali danému úrazu. Súd prvej inštancie v priebehu konania vypočul vychovávateľa I. G., ktorý vykonával dozor nad deťmi v čase úrazu, ako aj žalobkyňu a štyri maloleté svedkyne - žiačky, ktoré tiež vykonávali aktivity v rámci školského klubu. Výpovede sa však značne líšia, najmä výpoveď vychovávateľa a maloletých svedkýň, pretože vychovávateľ uvádzal, že sa vykonávali pohybové aktivity- loptové hry, ako to bolo uvedené v triednej knihe. Maloleté žiačky tiež nevypovedali zhodne o aktivitách, ktoré vykonávali, zhodne vypovedali len H. N. a Z. G., ktoré uvádzali, že sa hrali na kone. Žalobkyňa a U. W. zase vypovedali, že sa hrali naháňačku. Maloleté svedkyne sa zhodli jedine v tom, že bežne hrávali na danom mieste rôzne športové hry, ako futbal, hádzanú, výnimočne aj naháňačku. V rovnako
vymedzenom priestore mávali aj telesnú výchovu. Je zrejmé, že v priebehu konania neboli odstránené rozpory z výsluchov svedkov a žalobkyne. Súd prvej inštancie navyše konštatoval, že s deťmi sa naháňal aj vychovávateľ, čo však nepotvrdil žiaden svedok, uvádzala to len žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení. Odvolací súd uvádza, že vzhľadom k tomu, že išlo o aktivity vykonávané v rámci školského klubu a nie na hodine telesnej výchovy, bolo potrebné tiež zistiť, či deti majú pri ich výkone určitú voľnosť, alebo sú prísne korigované zo strany prítomného vychovávateľa. Neprimerane tvrdo vyznieva aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že vychovávateľ riešil úraz iného dieťaťa, a preto nemohol vykonávať primeraný dohľad nad deťmi. Skutočnosť, že vychovávateľ kontroloval hlavu iného dieťaťa (ako sa vyjadrili svedkovia) neznamená, že zanedbal dohľad nad ostatnými žiakmi. Dozerajúca osoba nemusí mať neustály očný kontakt s deťmi, čo nakoniec ani nie je možné. V danom prípade totiž nejde o deti v materskej škôlke, ale o osemročných žiakov, ktorí už tretí rok navštevovali základnú školu a museli vedieť ako sa majú správať v školskom klube. Vo veci naopak bolo preukázané, že dozor v školskom klube bol zabezpečený vychovávateľom a žalobkyňa bola na začiatku školského roka riadne oboznámené so školským poriadkom.
9. Odvolací súd sa stotožnil aj s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil skutočnosti uvedené v písomnom zázname o registrovanom školskom úraze. V zázname je uvedené, že žalobkyňa si pri behu narazila pravú ruku do tabla na chodbe, nakoľko jej iné dieťa vbehlo do cesty. Tiež je v ňom uvedené, že zranená nepostupovala obvyklým bezpečným spôsobom, neuposlúchla príkaz vychovávateľa a behala bez dovolenia na chodbe. Vzhľadom k uvedenému, nie je podstatná skutočnosť, že obsah záznamu o registrovanom školskom úraze bol potvrdený aj samotnou zákonnou zástupkyňou maloletej žalobkyne, ktorá nebola prítomná pri úraze, ale najmä zistenia o priebehu úrazu, ktorý priebeh zhodne popisovali aj vypočutí svedkovia. Maloletí svedkovia zhodne uvádzali, že žalobkyňa bežala a do cesty jej náhle vbehla spolužiačka G. Y., na čo následne žalobkyňa narazila do tabla a udrela si ruku. Rovnako sama žalobkyňa potvrdila vo svojom písomnom vyjadrení, že vychovávateľ im povedal, že sa nemajú naháňať a napriek tomu sa ďalej naháňali, teda je zrejmé, že žalobkyňa neuposlúchla príkaz vychovávateľa. Z predmetného záznamu tiež vyplýva, že tento bol podpísaný aj tromi svedkami, keďže sa na ňom nachádzajú podpisy svedkov : N., O., H.. V danom prípade bolo potrebné predovšetkým zistiť, či skutočne vychovávateľ deti, resp. žalobkyňu upozornil, aby prestali s aktuálnou pohybovou aktivitou. Z písomného vyjadrenia žalobkyne zatiaľ vyplynulo, že bola takto upozornená, napriek tomu sa ďalej s deťmi naháňala. V takom prípade by bol pravdivý zápis v zázname o registrovanom školskom úraze, že žalobkyňa neuposlúchla príkaz vychovávateľa, pričom nebolo sporné, že bola poučená o povinnostiach žiaka vyplývajúceho zo školského poriadku ( bod 3.2 povinnosti žiaka). S týmito dôkazmi sa súd prvej inštancie dôsledne nevyporiadal a z jeho rozhodnutia nie je možné zistiť dôvody, pre ktoré tieto dôkazy nevzal do úvahy. Z doposiaľ zisteného skutkového stavu zatiaľ nevyplynulo, že bezprostrednou príčinou poškodenia zdravia žalobkyne bolo porušenie povinností žalovanej. Stále platí, že v rozsahu, v akom bola škoda spôsobená vlastným konaním poškodeného, nesie ju sám (§ 441 Občianskeho zákonníka). Poškodenému sa pričítajú všetky okolnosti (i náhodné) na jeho strane, ktoré prispeli k škodlivému následku. Samotná okolnosť, že k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo v dobe jej prítomnosti v škole, neznamená, že zodpovednosť žalovanej je absolútna.
10. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o zodpovednosti žalovaného za školský úraz založil aj na tej skutočnosti, že žalovaný dostatočne nezabezpečil priestor, ako je to bežné počas telesnej výchovy, keď žinenkami zakryjú radiátory. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyni sa nestal úraz nárazom do radiátora, ale do tabla, ktoré zakrývalo železnú konštrukciu. Rozhodujúce potom bolo zistenie, že práve tento predmet mal zabezpečovať dané miesto, keď zakrýval železnú konštrukciu a slúžil zrejme ako stena v telocvični. Uvedené však mal posúdiť súd prvej inštancie, ktorý vykonal aj ohliadku na mieste samom a zistiť či uvedené miesto ( miesto úrazu) bolo zabezpečené dostatočným spôsobom. Je potrebné vziať do úvahy, že k úrazu môže dôjsť aj v telocvični, ak by napr. dieťa pri behu narazilo do steny alebo rebrín.
11. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že v ďalšom konaní bude potrebné, aby súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav a jednoznačne zrozumiteľných spôsobom uviedol, ktoré skutočnosti mal z vykonaného dokazovania za preukázané a ktoré nie a z akých dôvodov. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie nevenoval náležitú pozornosť odôvodneniu rozhodnutia v tomto smere, pretože z dôvodov rozhodnutia nie je možné jednoznačne zistiť aký skutkový stav na základe vykonaného dokazovania ustálil. Súd prvej inštancie v tejto časti opakovane poukazuje na obsah výpovedí svedkov bez toho, aby tieto vyhodnotil a uviedlo skutkové závery z nich zistené. Z
uvedeného dôvodu sa súd prvej inštancie opätovne bude zaoberať výpoveďami svedkov a odstráni aj rozpory vyplývajúce z vykonaných dôkazov. Bude sa zaoberať popisom priebehu úrazu v Zázname o registrovanom školskom úraze (č.l. 7 spisu), ktorý podpísala matka maloletej žalobkyne, v Oznámení o úraze pre žiakov strednej škody (č.l.9 spisu), písomným vyjadrením maloletej H. (č.l. 100 spisu) a tiež výpoveďou maloletej H., I. G. a ďalších svedkov vypočutých na pojednávaní a vyporiada sa rozpormi, ktoré z nich vyplývajú. Zostal bez povšimnutia súdu prvej inštancie z hľadiska hodnotenia vykonaných dôkazov a skutkového stavu obsah písomného vyjadrenia maloletej H. (č.l. 100 spisu) a popis priebehu úrazu v Zázname o registrovanom školskom úraze (č.l. 7 spisu), ktoré sú v rozpore s tvrdením svedka I. G., pretože súd prvej inštancie tieto dôkazy nevyhodnotil a neuviedol, ktoré tvrdenia považoval za pravdivé a z akého dôvodu. V ďalšom konaní súd prvej inštancie ustáli, či žiaci v čase úrazu žalobkyne vykonávali nedovolenú aktivitu, ak áno, či ich na to, vychovávateľ upozornil, teda či si splnil povinnosti vyplývajúce z vykonávania dohľadu nad maloletými deťmi. Vyhodnotí tiež samotný priebeh úrazu a konanie žalobkyne, a to aj s poukazom na obranu žalovaného v tom , že v prejednávanom prípade išlo skôr o náhodnú udalosť, ktorú by ani pri najväčšej miere opatrnosti a dozoru nebolo možné odvrátiť.
12. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c ) CSP zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Svoje rozhodnutie následne riadne odôvodní, pričom právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov, vrátane odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 3 CSP.
13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).