Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10C-9-2017.pdf
PDF · 138.85 KB
Case nature
Area
Subarea
10C/9/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I pred sudkyňou JUDr. Danou Káčerovou v právnej veci žalobcu: O. N., D. W. XX.X.XXXX, N. S. D. W. Č..XXX, XXX XX S. D. W., zastúpeného: JUDr. Alfonz Baránik, advokát, s.r.o., so sídlom Mateja Bela č.8, 811 06 Bratislava, adresa na doručovanie Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova č. 5, 817 82 Bratislava o náhradu škody v sume 364,- € spolu s príslušenstvom takto
rozhodol:
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 364,- € spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5% odo dňa 5.9.2016 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd žalobcovi vo vzťahu k žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu sto percent (100%).
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 24.2.2017 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu škody vo výške 364,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% zo žalovanej sumy odo dňa 5.9.2016 do zaplatenia. Žalobca skutkový stav vymedzil v žalobe tak, že v októbri 2013 si kúpil v Rakúsku ojazdené motorové vozidlo Mercedes Benz E220, o výkone 110 kW, J.: J. za účelom jeho užívania najmä na území Slovenskej republiky. Zakúpené motorové vozidlo žalobca prihlásil na príslušnom OO PZ SR, zároveň bol žalobca pri prihlásení vozidla povinný zaplatiť správny poplatok v zmysle zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení účinnom v čase registrácie vozidla - novely zákona prijatej pod číslom 286/2012 Z.z., ktorou došlo k zavedeniu tzv. registračnej dane. Registračná daň bola uplatňovaná v rozhodnom období na všetky ojazdené motorové vozidlá dovezené za ich účelom prvej registrácie na území Slovenskej republiky zo zahraničia - aj z členských štátov Európskej únie (ďalej EÚ), pričom jej výška sa odvíjala v závislosti od výkonu motora registrovaného motorového vozidla. Žalobca po prihlásení motorového vozidla do evidencie motorových vozidiel zaplatil dňa 8.11.2013 správny poplatok podľa položky č. 65 písm. b/ zákona o správnych poplatkoch vo výške 397,- € výlučne z dôvodu, že výkon motora vozidla bol 110 kW. Žalobca v žalobe konštatoval, že ak by si rovnaké ojazdené motorové vozidlo s rovnakým výkonom motora zakúpil v Slovenskej republike, za jeho prihlásenie by bol povinný zaplatiť správny poplatok vo výške 33,- € z dôvodu, že pri výpočte výšky správneho poplatku za takéto prihlásenie ojazdeného motorového vozidla zakúpeného v Slovenskej republike sa na výkon motora neprihliada a tento je fixný vo výške 33,- €. Žalobca v žalobe poukázal na znenie ustanovenia § 8 ods. 1 zákona o správnych poplatkoch, podľa ktorého poplatky určené v sadzobníku pevnou sumou sa platia bez výzvy a sú splatné pri podaní, ktoré smeruje k vykonaniu úkonu alebo uskutočneniu konania, ak pri jednotlivých položkách sadzobníka nie je ustanovené inak. Podaním vzniká zároveň poplatková povinnosť. V tomto kontexte žalobca poukázal na ustanovenie § 9 zákona o správnych poplatkoch, v zmysle ktorého platí, že ak poplatky splatné podľa ustanovenia § 8 tohto zákona nebudú zaplatené, správny orgán úkon nevykoná a konanie zastaví. Proti rozhodnutiu o zastavení konania, pre nezaplatenie poplatku sa nemožno odvolať.
Žalobca v kontexte s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch bol povinný správny poplatok zaplatiť bez vyzvania príslušného orgánu Policajného zboru SR už pri podaní žiadosti o zápis vozidla do evidencie, z dôvodu vzniku poplatkovej povinnosti. Ak by žalobca správny poplatok v zákonom určenej výške nezaplatil, príslušný orgán Policajného zboru SR by zápis vozidla do evidencie motorových vozidiel nevykonal, konanie by zastavil, pričom takéto rozhodnutie by bolo konečné z dôvodu, že zákon o správnych poplatkoch voči takémuto rozhodnutiu nepripúšťa podanie opravného prostriedku. Žalobca v žalobe konštatoval, že Slovenská republika, keďže vyberá za zápis ojazdených motorových vozidiel dovezených z niektorého z členských štátov EÚ rádovo vyššiu registračnú daň ako za zápis ojazdených motorových vozidiel zakúpených na Slovensku, porušuje primárne právo Európskej únie, konkrétne článok 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (v skratke ZFEÚ), podľa ktorého žiadny členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky. Žalobca v žalobe poukázal aj na tú skutočnosť, že porušením uvedeného článku Slovenská republika diskriminuje kupujúcich, ktorí si zakúpili ojazdené motorové vozidlo v inom členskom štáte EÚ proti tým, ktorí si kúpili ojazdené motorové vozidlo zapísané v evidencii motorových vozidiel v Slovenskej republike. Takýmto konaním Slovenská republika obmedzuje predaj motorových vozidiel medzi členskými štátmi EÚ a zvýhodňuje nákup ojazdených motorových vozidiel v rámci Slovenskej republiky. Takýto postup je v priamom rozpore so zásadou voľného pohybu tovaru, ktorá je jednou zo základných zásad Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zároveň základnou slobodou vnútorného trhu. Cieľom tejto zásady je pritom vytvoriť vnútorný trh ako priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom by sa tovar medzi členskými štátmi EÚ mohol pohybovať rovnako voľne ako na vnútroštátnom trhu. Žalobca svoju argumentáciu uvádzanú v žalobe podporil aj s odkazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006, číslo C-290/05 a C-333/05, ktorým súdny dvor EÚ v bode 57. poskytol výklad článku 90 odsek 1 Zmluvy o Európskej únii (aktuálne ide o článok 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktorý sa má vykladať tak, že mu odporuje taká daň, ak je zavedená zákonom o registračnej dani a/pokiaľ sa vyberá z ojazdených vozidiel pri ich prvom uvedení do prevádzky na území členského štátu b/ pokiaľ je jej výška stanovená výlučne na základe technických znakov vozidiel a ich zaradenia podľa vplyvu na životné prostredie a neprihliada na zníženie hodnoty ojazdených vozidiel, takže pri uplatnení na ojazdené vozidlá dovezené z iných členských štátov prekračuje výšku uvedenej dane obsiahnutej v zostatkovej hodnote podobných ojazdených vozidiel, ktoré sú už zaregistrované v členskom štáte dovozu. Žalobca v žalobe konštatoval, že aj keď uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ sa týka registračnej dane zavedenej v Maďarsku, ide v zásade o totožnú registračnú daň, ktorú v týchto prípadoch vyberá Slovenská republika. Žalobca v žalobe poukázal aj na tú skutočnosť, že Európska komisia vo svojom stanovisku, zo dňa 19.1.2016 potvrdila, že napriek tomu, že táto finančná záťaž je v slovenskom právnom poriadku pomenovaná ako „poplatok“, jedná sa o daň v zmysle článku 110 ZFEÚ. Žalobca konštatoval, že zaplatením registračnej dane, ktorá odporuje článku 110 ZFEÚ mu vznikla škoda vo výške 364,- €, ktorá sa rovná rozdielu zaplateného správneho poplatku vo výške 397,- € za zápis dovezeného ojazdeného vozidla z Rakúska do evidencie a správneho poplatku vo výške 33,- €, ktorý by žalobca zaplatil v rozhodnom období za zápis za rovnaké ojazdené vozidlo, ktoré by bolo zaregistrované v Slovenskej republike. Žalobca poukázal na konštantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, za ktoré sú tieto štáty zodpovedné, pričom je irelevantné, či škoda vznikla v dôsledku porušenia ustanovení priamo účinnej normy alebo normy bez tohto účinku. Tým, že Slovenská republika je členským štátom EÚ, zodpovedá za škody, ktoré vznikli fyzickej alebo právnickej osobe porušením únijného práva. Žalobca konštatoval, že sú splnené všetky podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mu bola spôsobená zaplatením registračnej dane z dôvodu, že zákon o správnych poplatkoch, v zmysle ktorého žalobca zaplatil registračnú daň odporuje článku 110 ZFEÚ, žalobcovi škoda vznikla zaplatením správneho poplatku podľa zákona o správnych poplatkoch, medzi porušením práva EÚ a vznikom škody existuje príčinná súvislosť a porušenie práva EÚ je dostatočne závažné z dôvodu, že zo strany Slovenskej republiky došlo k porušeniu základného dokumentu práva Európskej únie, konkrétne článku 110 ZFEÚ. Žalobca v žalobe uviedol, že škoda, ktorej náhrady sa domáha, mu bola spôsobená Slovenskou republikou porušením práva Európskej únie a treba na daný prípad primárne aplikovať právo Európskej únie a zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je potrebné použiť len subsidiárne.
Žalobca pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej odvodil s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 písmeno d/,e/ zákona číslo 514/2003 Z.z.. Žalobca v žalobe uviedol, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z dôvodu, že mu vznikla škoda v správnom konaní pri zápise vozidla do evidencie pred príslušným orgánom Policajného zboru SR. Dňa 14.3.2016 Ministerstvo vnútra SR doručilo žalobcovi oznámenie o postúpení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvu financií SR z dôvodu, že škoda žalobcovi bola spôsobená na úseku štátnej správy patriacej do pôsobnosti Ministerstva financií SR. Dňa 5.9.2016 Ministerstvo financií Slovenskej republiky doručilo žalobcovi oznámenie o predbežnom prerokovaní nároku s negatívnym výsledkom. Žalobca spolu so žalobou doručil súdu listinné dôkazy - žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 364,- € doručenej žalobcom Ministerstvu vnútra SR zo dňa 16.2.2016; oznámenie Ministerstva vnútra SR zo dňa 23.2.2016 o postúpení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvu financií SR; oznámenie Ministerstva financií SR zo dňa 26.8.2016, o výsledku predbežného prerokovania nároku žalobcu na náhradu škody; poštovú poukážku potvrdzujúcu zaplatenie správneho poplatku v sume 397,- € žalobcom dňa 8.11.2013. 2. Žalovaná súdu dňa 26.7.2017 doručila písomné vyjadrenie k obsahu žaloby, v zmysle ktorého žiadala žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že zavedenie správneho poplatku, ako istého druhu majetkovej dane, zohľadňuje skutočnosť využívania slovenskej cestnej siete ako aj enviromentálny aspekt odstupňovaním sadzieb správneho poplatku v závislosti od výkonu motora motorových vozidiel. Vyšší výkon motora je spojený s vyšším zaťažením životného prostredia, buď priamo emisiami alebo iným sekundárnym zaťažením životného prostredia a ciest. Uvedené okolnosti boli zohľadnené prijatím novely zákona o správnych poplatkoch číslo 286/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012. Žalovaná konštatovala, že žalobca sám v žalobe uviedol, že postup pri vyrubení registračnej dane bol v súlade so zákonom 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení účinnom v čase registrácie ním dovezeného motorového vozidla zo zahraničia. Žalovaná k argumentácii žalobcu, že Slovenská republika vyrubovaním dane za dovezené vozidlá z iného členského štátu EÚ porušila článok 110 ZFEÚ uviedla, respektíve potvrdila, že Európska komisia požadovala Slovenskú republiku o zosúladenie národnej legislatívy s článkom 110 ZFEÚ a zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovezené vozidlá s tuzemskými. Z hľadiska harmonogramu úpravy položky č. 65 a najmä písmena b/ sadzobníka správnych poplatkov, po vzájomných komunikáciách s Európskou komisiou, a to aj s ohľadom na uvádzaný rozsudok Európskeho súdneho dvora zo dňa 5.10.2006, v spojených veciach C-290/05 a C-333/05, žalovaná v čase vypracovania vyjadrenia uviedla, že bude upravená predmetná legislatíva od 1.2.2017. V rozhodnom období platenia registračnej dane žalobcom platil pôvodný právny stav obsiahnutý v uvedenej položke. Žalovaná vo vzťahu k obsahu rozsudku Európskeho súdneho dvora konštatovala, že Súdny dvor EÚ okrem skutočností uvádzaných žalobcom v žalobe uviedol, že pokiaľ ide o kritériá, ktoré možno použiť pre výpočet dane, je potrebné pripomenúť, že právo Spoločenstva v súčasnom stave svojho vývoja neobmedzuje slobodu žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém pre určité výrobky, a to aj pre výrobky podobné v zmysle článku 90 prvého odseku ES na základe objektívnych kritérií, ako je druh použitých prvotných materiálov alebo uplatnený výrobný postup. Žalovaná ďalej uviedla, že Súdny dvor EÚ taktiež konštatoval, že ide o objektívne kritéria v rámci systému týkajúceho sa registračnej dane, ktoré predstavujú také kritériá - ako je typ motora, objem motora a zaradenie podľa vplyvu na životné prostredie a v takomto systéme je ich možné použiť. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe poukázala na aktuálnu právnu úpravu zákona o správnych poplatkoch s účinnosťou od 1.2.2017, podľa ktorej poplatok za zápis držiteľa motorového vozidla kategórie L, M1, N1, okrem kategórie N1 s najviac tromi miestami na sedenie do evidencie vozidiel v Slovenskej republike aj s vykonaním úprav v dokladoch vrátane vydania týchto dokladov sa vypočíta podľa výkonu motora s násobkom koeficientu zostatkovej hodnoty vozidla zodpovedajúcej zostatkovej hodnote vozidla podľa veku vozidla v rokoch odo dňa prevej evidencie vozidla, ktorého hodnoty sú uvedené v tabuľke. Žalovaná vo vyjadrení konštatovala a zároveň aj poukázala na právnu úpravu v rozhodnom období, na základe ktorej bol správny poplatok od žiadateľov vyberaný za prvý zápis držiteľa motorového vozidla podľa položky 65 pím. b/ sadzobníka správnych poplatkov. Žalovaná taktiež uviedla, že Európska komisia síce poukázala na potrebu zosúladenia národnej legislatívy s čl. 110 ZFEÚ, no zároveň aj zdôraznila, že sa neobmedzuje sloboda žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém a určiť a použiť také kritéria, ako je typ motora, objem motora a zaradenie podľa vplyvu na životné prostredie a prihliadnutím na zníženie hodnoty motorových vozidiel.
Žalovaná konštatovala, že žalobcovi nevznikol automaticky nárok na náhradu škody v rozpore s národnou legislatívou z dôvodu, že aj prijatá novela zákona o správnych poplatkoch, ktorá bola prijatá v súlade s usmernením EÚ, určuje výpočet dane pri zápise vozidla s prihliadnutím na výkon motora aj na zostatkovú hodnotu vozidla. 3. Žalobca následne vo vyjadrení doručenom súdu dňa 24.11.2017 konštatoval, že aj napriek vyjadreniu žalovanej, obsahom ktorého boli aj pravdivé tvrdenia, neúplne v kontexte citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ žalovaná uviedla, že každý členský štát si môže zaviesť diferencovaný daňový systém pre určité výrobky na základe objektívnych kritérií z dôvodu, že v tom istom odseku rozsudku Súdny dvor EÚ uviedol, že takéto rozlíšenie je však zlučiteľné s právom Spoločenstva, len ak sleduje ciele, ktoré sú zlučiteľné s požiadavkami Zmluvy ako aj sekundárneho práva, a pokiaľ spôsob ich vykonávania je spôsobilý zabrániť akejkoľvek forme priamej alebo nepriamej diskriminácie, pokiaľ ide o dovoz z iného členského štátu alebo akejkoľvek forme ochrany konkurenčnej domácej výroby. Žalobca taktiež v kontexte s vyjadrením žalovanej uviedol, že Súdny dvor EÚ v citovanom rozsudku žalobcom v žalobe a žalovanou vo vydrení k žalobe uviedol, že v rámci systému týkajúceho sa registračnej dane predstavujú také kritériá ako je typ motora, objem motora a zaradenie podľa vplyvu na životné prostredie objektívne kritériá a v takom systéme je možné ich použiť, naopak nie je nutné spájať výšku dane s cenou vozidla, avšak žalovaná opomenula spomenúť, že v nasledujúcom odseku súd uviedol, že registračná daň však nesmie viac zaťažovať výrobky pochádzajúce z iných členských štátov ako domáce výrobky. Žalobca konštatoval, že postup výpočtu registračnej dane za zápis vozidla do evidencie vozidiel v jednotlivom členskom štáte EÚ môže byť ovplyvnený objektívnymi kritériami, avšak tieto kritériá musia byť rovnaké pre vozidlá dovezené z iného členského štátu a pre vozidlá už registrované v danom štáte. Žalobca uviedol, že podľa právnej úpravy účinnej do 1.2.2017 v Slovenskej republike kritériá rovnaké neboli. Vozidlo rovnakého typu, veku a s rovnakým počtom najazdených kilometrov, a ktoré malo ďalšie rovnaké znaky, zakúpené ako ojazdené vozidlo v inom členskom štáte a zaregistrované na Slovensku, bolo vždy zaťažené 100% sadzbou registračnej dane pre vozidlo tejto kategórie (ktorá bola určená iba na základe výkonu jeho motora), avšak podobné ojazdené vozidlo už registrované na území Slovenskej republiky, bolo zaťažené len fixnou registračnou daňou vo výške 33,- € (bez ohľadu na výkon motora a akéhokoľvek iného objektívneho kritéria), pričom sadzba registračnej dane pre ojazdené dovezené vozidlá nezohľadňovala zníženie hodnoty takéhoto vozidla. Žalobca konštatoval, že podstatou jeho žaloby nie je spochybňovanie, že zdaňovanie niektorých výrobkov sa môže riadiť rôznymi objektívnymi kritériami, ale to, že kritériá výpočtu registračnej dane a výška registračnej dane vyberaná za dovezené ojazdené motorové vozidlá nemôžu byť iné, ako pri ojazdených vozidlách už zaregistrovaných na Slovensku. 4. Žalovaný v písomnom podaní doručenom súdu dňa 6.12.2017 poukázal na obsah písomného vyjadrenia k žalobe( súdom citovaného v bode 2. odôvodnenia rozsudku). 5. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP). Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 1,2 CSP). Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (§ 151 ods. 1,2 CSP). Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo, so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP). 6. Na pojednávaní konanom dňa 27.5.2019 žalobca zotrval na obsahu žaloby a písomného vyjadrenia súdom citovaného v 3. odôvodnenia rozsudku. Žalovaná zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky taktiež na pojednávaní zotrvala na obsahu vyjadrenia k žalobe. Žalovaná zastúpená Ministerstvom financií SR vo vyjadrení namietla a zároveň uvidela, že žalovanú Slovenskú republiku v konaní by mala zastupovať Národná rada Slovenskej republiky, ktorá je zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.
Žalovaná zastúpená Ministerstvom financií SR nespochybnila, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky bolo predkladateľom novely zákona o správnych poplatkoch, na základe ktorej žalobca zaplatil registračnú daň vo výške namietanej v žalobe.
7. Žalobca vo vzťahu k námietkam žalovanej prezentovaných na pojednávaní konanom dňa 27.5.2019, doručil súdu, dňa 12.6.2019 písomné podanie, v ktorom konštatoval, že orgánom príslušným konať v mene žalovanej je Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody prerokovalo a doručilo mu oznámenie, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu bez bližšej špecifikácie a z tohto dôvodu doručil žalobca súdu žalobu proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom financií SR. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že by v konaní za Slovenskú republiku mala konať Národná rada SR, žalobca uviedol, že Národná rada SR by žalovanú Slovenskú republiku mohla zastupovať len vtedy, ak by škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo, ak škoda by bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom. Žalobca ďalej konštatoval vo vzťahu k ustanoveniu § 6 ods. 4 zákona číslo 514/2003 Z.z., že za nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písmeno a/d/ Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež za nesprávny úradný postup nie je možné považovať postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písmeno a/d/ Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca jednoznačne konštatoval, že legislatívna činnosť Národnej rady SR a najmä jej výsledok v podobe prijímania ústavy, ústavných alebo iných zákonov, ako aj rozhodnutie o tom, či sa vyhlási alebo nevyhlási referendum, nemôže byť dôvodom na podanie žiadosti o náhradu škody podľa zákona číslo 514/2003 Z.z., hoci by sa takýmito právnymi predpismi nedôvodne zasiahlo do individuálnych práv v konkrétnom prípade a neskôr by došlo k ich zmene alebo zrušeniu. Národná rada SR môže byť subjektom zodpovednosti iba za škodu v prípade vydania aktov individuálnej povahy, ktorými by sa zasiahlo do právnych pomerov individuálne určených osôb. Vo zvyšku žalobca zotrval na uplatnenom nároku. 8. Následne na pojednávaní konanom dňa 4.11.2019, tak žalobca ako aj žalovaný zotrvali na svojich prednesoch a obsahu písomných podaní. Strany sporu súdu nenavrhli vykonať žiadne dôkazy a následne súd vo veci rozhodol tak, že žalobcovi nárok v celom rozsahu priznal, z dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku po citácii zákonných ustanovení, ktoré súd na prejednávanú vec aplikoval. 9. Podľa ustanovenia § 4 ods.1 písm d/,e/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu; ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy; Podľa ustanovenia § 6 ods. 4 cit. zákona ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. Za nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Podľa článku 28 bod. 1 (pôvodný článok 23 ZES) Zmluvy o fungovaní Európskej únie únia predstavuje colnú úniu, ktorá sa vzťahuje na celý obchod s tovarom a zahŕňa zákaz ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi, zákaz všetkých poplatkov, ktoré majú rovnaký účinok ako clá, ako aj prijatie Spoločného colného sadzobníka vo vzťahu k tretím krajinám. SK 30.3.2010 Úradný vestník Európskej únie C 83/59
Podľa článku 30 (pôvodný článok 25 ZES) Zmluvy o fungovaní Európskej únie clá na dovozy a vývozy a poplatky s rovnakým účinkom sa medzi členskými štátmi zakazujú. Tento zákaz sa vzťahuje taktiež na clá fiškálnej povahy. Podľa článku 110 (pôvodný článok 90 ZES) žiaden členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky. Ďalej, žiaden členský štát nezdaní výrobky iných členských štátov nijakou vnútroštátnou daňou, ktorá nepriamo ochraňuje iné výrobky. Čl. 7 ods.2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/>. Čl. 46 ods.3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa ustanovenia § 8 ods.1 zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch (v znení vzniku poplatkovej povinnosti žalobcu) poplatky určené v sadzobníku pevnou sumou sa platia bez výzvy a sú splatné pri podaní, ktoré smeruje k vykonaniu úkonu alebo k uskutočneniu konania, ak pri jednotlivých položkách sadzobníka nie je ustanovené inak. Podaním vzniká zároveň poplatková povinnosť. Ak nebol poplatok zaplatený pri podaní alebo v určenej sume, je splatný do 15 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy správneho orgánu na jeho zaplatenie. Podľa ustanovenia § 9 cit. zákona ak poplatky splatné podľa § 8 tohto zákona nebudú zaplatené, správny orgán úkon nevykoná a konanie zastaví. Proti rozhodnutiu o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku sa nemožno odvolať. Podľa položky č. 65, písm. b/ sadzobníka správnych poplatkov prvý zápis držiteľa motorového vozidla kategórie L, M1 a N1, okrem kategórie N1 s najviac tromi miestami na sedenie, do evidencie vozidiel v Slovenskej republike aj s vykonaním úprav v dokladoch vrátane vydania týchto dokladov, ak je výkon motora nad 104 kW do 110 kW je v sume 397,- eur. Podľa položky č.65,písm.e/ sadzobníka správnych poplatkov ďalší zápis držiteľa motorového vozidla okrem prvého zápisu držiteľa motorového vozidla podľa písmen a) až d) alebo prípojného vozidla do evidencie v Slovenskej republike aj s vykonaním úprav v dokladoch vrátane vydania týchto dokladov je v sume 33,- eur. 10. Súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191 ods.1,2 CSP). Súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona (§ 215 ods.1,2 CSP).Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 216 ods.1 CSP). Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté (§ 217 ods.1 CSP). 11. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalobca správny poplatok v sume 397,- € dňa 8.11.2013 zaplatil rozpočtovej organizácií, Ministerstvu vnútra SR. Sporným medzi stranami bolo, ktorý orgán konajúci v mene štátu má v konaní za žalovanú Slovenskú republiku konať v prejednávanom spore a uplatnený nárok žalobcom, ktorý bol povinný zaplatiť správny poplatok za ojazdené motorové vozidlo zakúpené v členskom štáte EÚ pri jeho prevej evidencií morových vozidiel na území Slovenskej republiky vo výške 397,- € podľa položky č. 65 písm. b/ sadzobníka správnych poplatkov určeného podľa technických parametrov ojazdeného motorového vozidla na rozdiel od poplatníka, ktorý za zaevidovanie technicky rovnakého ojazdeného motorového vozidla do evidencie vozidiel na území Slovenskej republiky zakúpeného na území Slovenskej republiky zaplatí len paušálny správny poplatok v sume 33,- € podľa položky síce 65 no písm. e/ sadzobníka správnych poplatkov. 12. Súd na prejednávanú vec aplikoval subsidiárne zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ustálil, že orgánom príslušným konať v mene žalovanej je Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody prerokovalo a doručilo mu oznámenie, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu bez bližšej špecifikácie. Ministerstvo financií Slovenskej republiky - ako vyplynulo počas vedenia konania - bolo predkladateľom
novely č. 286/2012 Z.z., ktorou bol novelizovaný zákon č. 145/1995 Z.z., v zmysle ktorého vznikla povinnosť žalobcu zaplatiť správny poplatok vo výške žalobcom namietanej. Súd vo vzťahu k námietke žalovanej, že Slovenskú republiku by mala zastupovať Národná rada Slovenskej republiky, ktorá je zákonodarným orgánom uvádza, že Národná rada SR by žalovanú Slovenskú republiku mohla zastupovať len ak by škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo, ak škoda by bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom. Súd v tomto kontexte poukazuje na znenie ustanovenia § 6 ods. 4 zákona číslo 514/2003 Z.z., podľa ktorého za nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písmeno a/d/ Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež za nesprávny úradný postup nie je možné považovať postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písmeno a/d/ Ústavy Slovenskej republiky. Legislatívna činnosť Národnej rady SR a najmä jej výsledok v podobe prijímania ústavy, ústavných alebo iných zákonov, ako aj rozhodnutie o tom, či sa vyhlási alebo nevyhlási referendum, nemôže byť dôvodom na podanie žiadosti o náhradu škody podľa zákona číslo 514/2003 Z.z., hoci by sa takýmito právnymi predpismi nedôvodne zasiahlo do individuálnych práv v konkrétnom prípade a neskôr by došlo k ich zmene alebo zrušeniu. Národná rada SR môže byť subjektom zodpovednosti iba za škodu v prípade vydania aktov individuálnej povahy, ktorými by sa zasiahlo do právnych pomerov individuálne určených osôb. 13. S poukazom na čl. 51 ods.1 Ústavy SR, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/>, 37 ods. 4 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/>, čl. 38 až 42 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1992/460/> a čl. 44 až 46 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/> tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Súd na prejednávanú vec žalobcu priamo aplikoval citovaný článok 110 ZFEÚ s poukazom na článok 7 ods.2, veta druhá Ústavy SR . Súd vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcom uvádza, že zákonom číslo 286/2012 Z.z., ktorým bol zmenený zákon číslo 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menili a dopĺňali niektoré zákony, bolo zavedené diskriminačné zdaňovanie ojazdených motorových vozidiel zakúpených v inom členskom štáte EÚ na území Slovenskej republiky pri ich prvom prihlasovaní do evidencie motorových vozidiel. Žalobca, ktorý si zakúpil ojazdené motorové vozidlo s technickými parametrami uvedenými súdom v bode 1. odôvodnenia rozsudku v členskom štáte EÚ pri zápise motorového vozidla do evidencie vozidiel na území Slovenskej republiky bol povinný zaplatiť registračnú daň, podľa položky č.65 písm. b/ sadzobníka správnych poplatkov, v sume 397,- €. Majiteľ vozidla, ktorý by si zakúpil ojazdené motorové vozidlo s tými istými technickými parametrami ako žalobca, ale na území Slovenskej republiky by bol v rozhodnom období povinný zaplatiť pri registrácií vozidla do evidencie motorových vozidiel registračnú daň len v sume 33,- € podľa položky č. 65 pím. e/ sadzobníka. Novela zákona, ktorou bola zavedená rozdielna výška registračnej dane pre kupujúcich pri ojazdených vozidlách zakúpených mimo územia Slovenskej republiky a zakúpených v Slovenskej republike bola v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnená už 27.9.2012 a nadobudla účinnosť 1.10.2012. Slovenská republika sa stala členom Európskej únie dňa 1.5.2004, teda Slovenská republika ako členský štát Európskej únie bola v čase prijatia zákona číslo 286/2012 Z.z. už viazaná primárnym právom Európskej únie, ktorého súčasťou je Zmluva o fungovaní Európskej únie a v zmysle ktorej, podľa citovaného článku 110, platí aj pre Slovenskú republiku, ako pre členský štát, že nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky. V tomto kontexte však súd opäť uvádza, že legislatívna činnosť Národnej rady Slovenskej republiky premietnutá do prijatia zákona (286/2012 Z.z.) nemohla byť v priamej príčinnej súvislosti so vznikom nároku na náhradu škody, ktorá žalobcovi vznikla zaplatením registračnej dane a to z dôvodu, že Národná rada SR prijatím uvedeného zákona nevydala žiaden individuálny akt, ktorým by zasiahla do práv žalobcu. Na základe vykonaného dokazovania bolo práve Ministerstvo financií Slovenskej republiky subjektom, ktoré navrhlo prijatie uvedeného zákona v rozsahu odporujúcom únijnému právu. Súd pri priznaní nároku postupoval tak, že nárok žalobcu na náhradu škody priznal žalobcovi na základe aplikácie primárneho práva Európskej únie, ktoré je priamo aplikovateľné a súdy členských štátov EÚ na základe primárneho práva rozhodujú v prípade, keď zákon členského štátu EÚ je v rozpore s primárnym právom EÚ, vzhľadom na zásadu nadradenosti práva EÚ. V tomto kontexte súd poukazuje, že základy princípu prednosti únijného práva boli vyslovené Súdnym dvorom EÚ vo veci VAN GEND EN LOOS v rozsudku 5.2.1963. Súdny dvor v ním prejednávanej veci konštatoval, že bolo možné na daný prípad priamo aplikovať, bez potreby iného konania, článok Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z dôvodu, že právo Spoločenstva je nezávislé na zákonodarstve členských štátov, ktoré je spôsobilé ukladať povinnosť a zakladať práva jednotlivcom nezávisle na legislatíve členských štátov. Tento právny názor bol prezentovaný Súdnym dvorom EÚ vo viacerých rozsudkoch
spomenutých žalobcom v jeho žalobe ako aj v písomnom podaní, doručenom súdu dňa 12.6.2019, ktoré súdom bolo doručené aj žalovanej. Súd v prejednávanej veci nepoložil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku vo vzťahu k uplatnenému nároku s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 5.10.2006, citované žalobcom v žalobe z dôvodu, že Súdny dvor EÚ voči Maďarskej republike v skutkovo rovnakej veci v spojených veciach C-290/05 a C-333/05 v bode 57. poskytol výklad čl. 90 Zmluvy o európskej únii aktuálne článku 110 ZFEU citovaného súdom v bode 9. odôvodnenia rozsudku. Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkali výkladu článkov 23 ES, 25 ES, 28 ES a 90 ES, ako aj článku 33 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Ú. v. ES L 145, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 23), zmenenej a doplnenej smernicou Rady 91/680/EHS zo 16. decembra 1991 (Ú. v. ES L 376, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 160, ďalej len „šiesta smernica“). Tieto otázky boli položené v rámci dvoch sporov, a to medzi pánom Nádasdi a pani Németh na jednej strane a Vám- és Pénzügyőrség Észak-Alföldi Regionális Parancsnoksága (colné a finančné riaditeľstvo pre región Észak-Alföld) a Vám- és Pénzügyőrség Dél-Alföldi Regionális Parancsnoksága (colné a finančné riaditeľstvo pre región Dél-Alföld) na druhej strane, predmetom ktorých je registračná daň, ktorú mali zaplatiť v Maďarsku pri registrácii ojazdeného vozidla zakúpeného v Nemecku. Súdny dvor EÚ v bode 57. rozhodnutia uviedol, že článok 90 prvý odsek ES (aktuálne č.110 ZFEÚ) sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje taká daň, aká je zavedená zákonom o registračnej dani,
- pokiaľ sa vyberá z ojazdených vozidiel pri ich prvom uvedení do prevádzky na území členského štátu a
- pokiaľ je jej výška stanovená výlučne na základe technických znakov vozidiel (typ motora, objem motora) a ich zaradenia podľa vplyvu na životné prostredie a neprihliada na zníženie hodnoty ojazdených vozidiel, takže pri uplatnení na ojazdené vozidlá dovezené z iných členských štátov prekračuje výšku uvedenej dane obsiahnutej v zostatkovej hodnote podobných ojazdených vozidiel, ktoré sú už zaregistrované v členskom štáte dovozu. Súd konštatoval, že porovnanie s ojazdenými vozidlami uvedenými do prevádzky v príslušnom členskom štáte pred zavedením tejto dane je irelevantné. 14. Súd žalobe na základe zisteného skutkového stavu a právnej argumentácie uvedenej súdom v bodoch 10. až 12. odôvodnenia rozsudku v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú na náhradu škody žalobcovi v sume 364,- €, ktorej výška bola nesporná a ktorá bola žalobcom ustálená ako rozdiel medzi správnym poplatkom určeným v položke 65 písm. b/ Sadzobníka správnych poplatkov a v položke 65 písm. e/ Sadzobníka správnych poplatkov (397€-33€=364€). Ministerstvo financií SR bolo predkladateľom novely zákona o správnych poplatkoch č. 286/2012 Z.z., ktorým bola zavedená registračná daň v rozpore s čl. 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v zmysle ktorej bol žalobca povinný zaplatiť registračnú daň vo vyššej sume za ojazdené motorové vozidlo zakúpené v členskom štáte EÚ pri jeho prvom uvedení do prevádzky na území Slovenskej republiky s prihliadnutím na technické parametre vozidla a zaradenie vozidla podľa vplyvu na životné prostredie, naproti držiteľovi technicky rovnakého ojazdeného vozidla, no zakúpeného na území Slovenskej republiky, pri ktorom technické parametre vozidla a zaradenie vozidla podľa vplyvu na životné prostredie nie sú zohľadnené pri výške registračnej dane, ktorá je bez ďalšieho vymedzenia stanovená v paušálnej výške. Žalobca v konaní preukázal všetky predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody. Zákon o správnych poplatkoch, v zmysle ktorého žalobca zaplatil registračnú daň odporuje článku 110 ZFEU, žalobcovi škoda vznikla zaplatením správneho poplatku podľa zákona o správnych poplatkoch, medzi porušením práva EÚ a vznikom škody existuje príčinná súvislosť a porušenie práva EÚ je dostatočne závažné z dôvodu, že zo strany Slovenskej republiky došlo k porušeniu základného dokumentu práva Európskej únie, konkrétne článku 110 ZFEU. Súd žalobe vyhovel aplikujúc únijné právo a zároveň súd primerane na ustálenie výšky škody, zodpovedného subjektu, príčinnej súvislosti medzi vznikom škody nesprávnym postupom orgánu štátu aplikoval aj zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. 15. Žalovaná sa s plnením peňažného plnenia dostala do omeškania dňom 5.9.2016 dňom doručenia oznámenia žalovanou o výsledku predbežného prerokovania nároku žalobcu na náhradu škody. Súd zaviazal na zaplatenie 5,0 % ročného úroku z omeškania zo sumy 364,- € odo dňa 5.9.2016 až do zaplatenia. Výšku úroku z omeškania súd žalobcovi priznal v zmysle ustanovenia § 517 ods.1, veta prvá a ods.2 OZ, podľa ktorého dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak
nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 16. Podľa ustanovenia § 218 ods.1 CSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje samostatne. Podľa ustanovenia § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ustanovenia § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ustanovenia § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Súd priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnej výške z dôvodu, že v konaní mal žalobca plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
P o u č e n i e : proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)/ § 363 CSP/. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/§ 364 CSP/. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci/ § 365 ods.1 CSP/. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods.2 CSP/. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/§ 365 ods.3 CSP/. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie/ § 366 CSP/. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie.