Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_23Cb-127-2011.pdf
PDF · 144.42 KB
No categories available
23Cb/127/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr. Romana Greguša a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: SPIŠSKÁ TEHELŇA, spol. s r. o. v likvidácii, so sídlom Letecká 68, Spišská Nová Ves, IČO: 31 730 108, zastúpený: JUDr. Michal Treščák ml., advokát, so sídlom Thurzova 6, Košice, proti žalovanému: Wienerberger s.r.o., so sídlom Tehelná 1203/6, Zlaté Moravce, IČO: 31 418 821, zastúpený: HKP Legal, s.r.o., so sídlom Krížikova 9, Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 727 334, o zaplatenie sumy 1.115.758,25 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 23Cb/127/2011 - 481 zo dňa 10. decembra 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 23Cb/127/2011 - 481 zo dňa 10. decembra 2018 p o t v r d z u j e.
Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Nitra výrokom I. rozsudku č. k. 23Cb/127/2011 - 481 zo dňa 10.12.2018 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.115.758,25 eura a výrokom II. rozsudku súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na argumentáciu žalobcu v žalobe, podľa ktorej konateľ spoločnosti Tehliarska výroba spol. s r.o., Ing. Vlastimil Koneval zaslal za spoločnosť žalovanému návrh na predaj podniku z dôvodu, že jej spoločníci prejavili vôľu ukončiť podnikanie v hlavnom predmete činnosti, vo výrobe tehál. Žalovaný návrh na predaj podniku spoločnosti Tehliarska výroba spol. s r.o. neprijal vzhľadom na výšku požadovanej kúpnej ceny. Z toho dôvodu bol návrh na odpredaj podniku predložený aj iným spoločnostiam. Na tento návrh reagovali dve spoločnosti, ktoré ponuky prijali. Kúpna cena mala byť vyplatená priamo spoločníkom ako odplata za prevod obchodných podielov. V čase, keď malo dôjsť k uzatvoreniu zmlúv o prevode obchodných podielov na tretie osoby, prišiel žalovaný s ponukou, ktorá neznela na odkúpenie celého podniku, ale v jej zmysle mala byť zabezpečená konsolidácia účtovného stavu a rozvoj jej obchodných aktivít. Najpodstatnejšia na tejto ponuke bola jasne formulovaná vôľa žalovaného na spoluprácu na trhu výroby a predaja tehliarskych výrobkov. Na základe tejto ponuky vstúpil zástupca spoločnosti do rokovania o budúcej spolupráci so žalovaným. Dôležitou skutočnosťou bolo dominantné postavenie žalovaného na trhu s tehliarskymi výrobkami a možnosť spolupráce a zachovania majetkovej účasti spoločníkov spoločnosti Tehliarska výroba s.r.o. v spoločnosti.
Žalovaný následne zistil, že spoločníci spoločnosti Tehliarska výroba s.r.o. sú tiež spoločníkmi žalobcu, a že tieto dve spoločnosti majú uzatvorenú zmluvu, na základe ktorej žalobca dodáva spoločnosti Tehliarska výroba s.r.o. tehliarsku surovinu na výrobu tehál. Z toho dôvodu žalovaný prejavil záujem aj o uzatvorenie zmluvy so žalobcom. Žalovaný vypracoval právne dokumenty, ktoré predložil žalobcovi: kúpna zmluva zo dňa 13.10.2005 uzatvorená medzi spoločnosťou Tehliarska výroba s.r.o. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, obchodná zmluva o podmienkach dodávky tehliarskej suroviny zo dňa 13.10.2005 uzatvorená medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, prehlásenie spoločnosti Tehliarska výroba s.r.o., žalobcu a spoločníkov týchto spoločností. Žalovaný trval na podpísaní týchto právnych dokumentov, odôvodňoval to obavou, že by mohlo dôjsť k zmareniu pripravovanej spolupráce. Vážnosť vôle mala byť prejavená i zakotvením zmluvnej pokuty vo výške 20.000.000,- Sk. Žalovaný prejavil vážnosť svojej vôle i tým, že požadoval deštrukciu tunelovej pece, zošrotovanie rýpadiel a podobne.
Zmluvou o dodávke sa žalobca zaviazal na dodávku tehliarskej suroviny zo svojho dobývacieho priestoru na základe objednávok žalovaného, ktoré sú považované za samostatný návrh na uzavretie zmluvy. Žalovaný bol v zmysle zmluvy oprávnený objednať maximálne 100.000 m3 tehliarskej suroviny ročne za kúpnu cenu 350 Sk/m3. Žalobca ako predávajúci sa zaviazal, že počas platnosti a účinnosti zmluvy neuzavrie zmluvu so žiadnou treťou osobou, ktorej predmetom bude dodávanie tehliarskej suroviny. Porušenie tejto povinnosti by žalovaný sankcionoval zmluvnou pokutou vo výške 6.000.000,- Sk za každé jedno porušenie. Za prvý kalendárny rok trvania zmluvy žalovaný nezaslal žalobcovi objednávku, na základe ktorej by si od neho objednal dodanie čo i len časti tehliarskej suroviny. Žalobca mal pochybnosť o dobromyseľnosti a vážnosti prejavenej vôle žalovaného, listom zo dňa 13.11.2006 ho upozornil na jeho konanie. Žalovaný v liste zo dňa 04.12.2006 uviedol, že podľa zmluvy bol oprávnený, a nie povinný odoberať tehliarsku surovinu. Žalovaný ani po tejto výzve nezaslal žalobcovi žiadnu objednávku. Počas prvého roka trvania zmluvy boli žalobcovi zasielané viaceré objednávky na odber tehliarskej suroviny: spoločnosť Jašim s.r.o. zaslala žalobcovi objednávku na odber 20.000 m3, spoločnosť Vranovská tehelňa s.r.o. zaslala objednávku na 60.000 m3, spoločnosť Saltima s.r.o. na odber 9.000 m3 tehliarskej suroviny. Uvedené objednávky bol žalobca povinný odmietnuť, z dôvodu, že by tým porušil povinnosť stanovenú zmluvou a vystavil by sa tak hrozbe uplatnenia sankcie žalovaným. Konaním žalovaného boli naplnené znaky nekalosúťažného konania podľa § 44 Obchodného zákonníka. Žalovaný ponúkol žalobcovi spoluprácu podmienenú získaním kontroly nad ich podnikaním, konal v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovi vzniklo právo na náhradu škody, buď z porušenia záväzkového vzťahu alebo inej povinnosti určenej Obchodným zákonníkom. Porušením inej právnej povinnosti určenej Obchodným zákonníkom je aj nekalosúťažné konanie. Protiprávnym konaním žalovaného bola žalobcovi spôsobená škoda spočívajúca v ušlom zisku, ktorý mohol dosiahnuť v prípade dodávky tretej osobe. Výška škody je špecifikovaná ako ušlý zisk na základe objednávok tretích osôb, ktoré boli žalobcovi doručené.
3. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, žaloba bola pôvodne podaná na Okresnom súde Košice I, ktorý vec dňa 17.03.2009 postúpil Okresnému súdu Bratislava I. Okresný súd Bratislava I vec predložil na rozhodnutie kompetenčného sporu Krajskému súdu v Bratislave, ktorý uznesením zo dňa 23.06.2011 určil, že miestne príslušným na prejednanie veci je Okresný súd Nitra. Následne Okresný súd Nitra vec predložil 10.01.2012 Najvyššiemu súdu SR z dôvodu nesúhlasu s postúpením veci, ktorým mu však vec bola vrátená ako súdu vecne a miestne príslušnému.
4. Vo veci bolo prvýkrát rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 23Cb/127/2011 - 266 zo dňa 10.01.2014. Súd prvej inštancie vo svojom skoršom rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení, podľa ktorých dňa 13.10.2005 uzatvorili strany sporu obchodnú zmluvu o podmienkach dodávky tehliarskej suroviny. Žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci si dohodli základné - rámcové podmienky spolupráce pri kúpe a predaji tovaru, tehliarskej suroviny. V čl. IV. ods. 1 zmluvy bolo dohodnuté, že žalovaný (kupujúci) je oprávnený objednať u žalobcu (predávajúceho) formou písomnej objednávky tehliarsku surovinu v celkovom množstve nepresahujúcom 100.000 m3 tehliarskej suroviny ročne. Zmluva bola uzatvorená na dobu dvoch kalendárnych rokov odo dňa podpisu zmluvy (podľa súdu prvej inštancie čl. VII. ods. 1, v skutočnosti však čl. XII. ods. 1). V čl. VIII. ods. 1 písm. b) (v skutočnosti však podľa čl. XIII. ods. 1 písm. b)) zmluvy sa predávajúci, teda žalobca zaviazal počas trvania zmluvy neuzatvoriť so žiadnou treťou osobou zmluvu, ktorej predmetom bude dodávanie tehliarskej suroviny z dobývacieho priestoru na území Európskej únie. Porušenie tejto povinnosti predávajúcim
sa považuje za podstatné porušenie zmluvy, ktoré zakladá kupujúcemu právo na zmluvnú pokutu vo výške 6.000.000,- Sk (čl. XIII. ods. 1 zmluvy). Žalovaný si po uzatvorení zmluvy neobjednal u žalobcu žiadnu tehliarsku surovinu. Žalobcovi bola doručená objednávka na dodávku tehliarskej suroviny spoločnosťou Vranovská tehelňa s.r.o. zo dňa 16.01.2006 v objeme 60.000 m3 v najbližších rokoch. Objednávkou zo dňa 04.11.2005 si od žalobcu objednala spoločnosť Jašim s.r.o. tehliarsku surovinu v objeme 20.000 m3. Objednávkou zo dňa 20.11.2006 si od žalobcu objednala spoločnosť SALTIMA, spol. s.r.o. tehliarsku surovinu v objeme 9.000 m3. Žalobca objednávateľom oznámil, že objednávku nemôže zrealizovať vzhľadom na skutočnosť, že je viazaný zmluvami o výhradnej spolupráci uzatvorených s inou spoločnosťou.
5. V právnych záveroch svojho 1. meritórneho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia o kompetenčnom spore Krajský súd v Bratislave uviedol, že predmetom konania je náhrada škody podľa § 373 Obchodného zákonníka, a nie nárok vzniknutý nekalosúťažným konaním. Okresný súd Nitra sa cítil byť viazaný týmto právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, čo uviedol ako dôvod pre ktorý nárok uplatnený žalobcom posudzoval ako nárok na náhradu škody uplatnenú podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie poukázal na to, že predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 Obchodného zákonníka sú: a) protiprávny úkon, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, pričom existencia všetkých troch predpokladov zodpovednosti musí byť preukázaná poškodeným. Ďalej súd prvej inštancie rozviedol, že protiprávnym úkonom musí dôjsť k porušeniu zákonnej alebo zmluvnej povinnosti, pričom v danom prípade nebolo preukázané porušenie zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného a ani porušenie povinnosti vyplývajúcej z Obchodného zákonníka. V čl. IV. ods. 1 zmluvy bolo dohodnuté oprávnenie žalovaného, nie povinnosť, odobrať od žalobcu tehliarsku surovinu nepresahujúcu 100.000 m3 ročne. Záväzok žalovaného nebol dohodnutý tak, aby ho zaväzoval odobrať minimálne množstvo suroviny ročne. To znamená, že žalovaný nebol povinný odobrať ročne určité množstvo suroviny, minimálne množstvo. Žalovanému v uvedenom článku nebola upravená, dohodnutá žiadna povinnosť, iba oprávnenie. Z uvedeného teda vyplýva, že nedošlo k porušeniu zmluvnej povinnosti, taká povinnosť žalovanému zo zmluvy nevyplývala, bolo dohodnuté iba oprávnenie. Keďže nedošlo k porušeniu zmluvnej povinnosti, nebol splnený základný predpoklad pre priznanie náhrady škody podľa § 373 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru o potrebe žalobu zamietnuť, pretože žalobca dôvodnosť svojho nároku nepreukázal.
6. Proti prvému meritórnemu rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom tunajší odvolací súd rozhodol uznesením č. k. 26Cob/73/2014 - 292 zo dňa 11.12.2014 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o odvolaní zdôraznil, že záväznosť rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave o príslušnosti Okresného súdu Nitra bola Okresným súdom Nitra nesprávne pochopená. Z ustanovenia § 105 ods. 3 O.s.p. (v tom čase účinného procesného predpisu) vyplývajúca viazanosť súdu, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená, znamená výlučne toľko, že súd, ktorý bol v kompetenčnom spore určený za súd príslušný, je povinný vec prejednať a rešpektovať tak procesné rozhodnutie v otázke príslušnosti. Tento súd však už v žiadnom prípade nie je viazaný právnym názorom nadriadeného súdu o právnej kvalifikácii nároku uplatneného žalobou, pretože nadriadený súd sa pri rozhodovaní o kompetenčnom spore vecou meritórne nezaoberá a viazanosť prvostupňového súdu právnym názorom nadriadeného súdu vysloveným v tomto smere zo zákona nevyplýva. Súdu prvej inštancie bolo preto odvolacím súdom vytknuté, že s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej mu vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej nekalosúťažným konaním žalovaného v zmysle § 53 v súvislosti s § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, sa súd prvej inštancie nemôže vysporiadať iba holým poukazom na závery vyslovené v odôvodnení procesného rozhodnutia o príslušnosti, podľa ktorých nadriadený súd pre účely určenia miestnej príslušnosti nepovažoval daný spor za spor z nekalej súťaže. Úlohou súdu prvej inštancie za danej situácie bolo vecne sa vysporiadať v odôvodnení napadnutého rozsudku s ťažiskovou argumentáciou žalobcu a z dôvodu, že tak súd prvej inštancii neurobil, jeho rozhodnutie bolo zaťažené vadou nedostatku jeho odôvodnenia. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy existenciu generálnej klauzuly nekalosúťažného konania upravenú v § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka a v jej zmysle neposúdil, či žalobcom popísané konanie žalovaného takýto charakter nemá, a či v nadväznosti na uvedené žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody podľa § 53 Obchodného zákonníka. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považoval za arbitrárny, ktorý pre nedostatok dôvodov podľa konštantnej judikatúry odníma žalobcovi možnosť konať pred súdom. Z uvedeného dôvodu odvolací súd prvé meritórne rozhodnutie prvoinštančného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní po doplnení dokazovania dospel k nasledujúcim skutkovým zisteniam.
8. Rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky zo dňa 21.05.1998, číslo 98/FH/3/1/80, úrad vyslovil súhlas s koncentráciou, ktorá vznikla získaním kontroly spoločnosťou Weinerberger Slovenské tehelne spol. s r.o. nad spoločnosťou Brich Slovakia, a.s. (prevod akcií). Z odôvodnenia protimonopolného úradu vyplýva, že v roku 1997 mal žalobca podiel na relevantnom trhu s páleným murivovým materiálom 1,49 % a žalovaný 30,39 %. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 15.02.2005, č. 2005/ZK/3/1/015 zastavil konanie vo veci koncentrácie podnikateľa Wienerberger - Slovenské tehelne, spol. s r.o., pretože dôvod na konanie nebol daný. Podľa výpisu z obchodného registra má žalobca zapísaný aj predmet činnosti: výroba a predaj pálených keramických tehál a tehliarskych výrobkov a iných pálených výrobkov z hliny. Žalovaný má okrem iného zapísaný predmet činnosti: výroba tehál, pálenej krytiny, stropných konštrukčných prekladov. Predmetom zmluvy o podmienkach dodávky tehliarskej suroviny zo dňa 13.10.2005 je dodávka tehliarskej suroviny po vyťažení žalobcom žalovanému. Obvodný banský úrad v Spišskej Novej Vsi rozhodnutím zo dňa 06.11.2007, č. 546-1440/2007-I zrušil žalobcovi banské oprávnenie vydané dňa 19.12.1996. V odôvodnení uviedol, že SPIŠSKÁ TEHEĽNA, spol. s r.o. nevykonáva banskú činnosť v lehote dlhšej ako dva roky. Žalobca sa k tomuto konaniu banského úradu nevyjadril. Okresný súd Košice I. uznesením zo dňa 04.02.2016, sp. zn. 29CbR/69/2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 01.04.2016, rozhodol o zrušení spoločnosti SPIŠSKÁ TEHEĽNA, spol. s r.o. s likvidáciou.
9. Súd prvej inštancie následne dospel k záveru, že ani po doplnení dokazovania žalobca nepreukázal dôvodnosť žalobou uplatneného nároku, a žalobu preto rozsudkom č. k 23Cb/127/2011 - 411 zo dňa 03.08.2016 opätovne zamietol. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ustanovenie § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka je tzv. generálnou klauzulou, vymedzením základných znakov konania, ktoré je považované za nekalosúťažné a teda zakázané. Tak ako už bolo uvedené, nekalou súťažou je konanie, ktoré kumulatívne spĺňa tieto znaky: a) ide o konanie v hospodárskej súťaži, b) konanie musí byť v rozpore s dobrými mravmi, c) je spôsobilé privodiť ujmu inými súťažiteľom. Na to, aby konaním súťažiteľov mohlo dôjsť k nekalosúťaživému konaniu treba, aby sa pri splnení ostatných podmienok produkty súťažiacich subjektov stretli na trhu, a to v predmete, čase a priestore (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 4Obo/245/2004). Hospodárska súťaž nie je zákonom definovaná, jej základná úprava je v Ústave Slovenskej republiky. Hospodárska súťaž má slúžiť na možnosť slobodne podnikať za účelom dosiahnutia zisku. Ochrana súťaže má zabezpečovať súťažnú rovnováhu na trhu. Pojem dobré mravy je vždy právnou otázkou. Dobré mravy súťaže možno označiť ako pravidlá a zvyklosti, ktoré sa dodržiavajú v konkurenčnom prostredí, a ktoré samotní súťažitelia považujú za zodpovedajúce podnikateľskej korektnosti (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Obo 180/94). Pojem dobré mravy súťaže je potrebné odlíšiť od všeobecného pojmu dobré mravy v občianskom práve.
10. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na skutočnosť, že obchodná zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania sa vzťahovala na dodávku tehliarskej suroviny žalobcom (predávajúcim) žalovanému (kupujúcemu). Zmluva bola uzatvorená dňa 13.10.2005 na obdobie dvoch rokov. V čase uzatvorenia zmluvy mal žalobca oprávnenie na vykonávanie banskej činnosti, oprávnenie mu bolo vydané v roku 1996. Z historického výpisu z obchodného registra súd zistil, že sporové strany boli oprávnené podnikať pri výrobe a predaji tehál. Žalobca a ani žalovaný nemali v obchodnom registri zapísaný predmet činnosti, ťažba tehliarskej suroviny a jej predaj. Žalobca bol oprávnený nakupovať a predávať stavebný materiál a suroviny. Z uvedeného vyplýva, že relevantným trhom, teda trhom, na ktorom sa mohli sporové strany stretnúť a medzi sebou súťažiť, bol len trh výroby a predaja tehál. Keďže zmluva zo dňa 13.10.2005 sa týkala dodávky tehliarskej suroviny, jej plnenie sa nemohlo uskutočňovať v rámci hospodárskej súťaže. Na základe rozhodnutia banského oprávnenia mohol žalobca ťažiť tehliarsku suroviny pre vlastnú potrebu, túto spracovať a následne vyrábať tehly. Okrem toho je potrebné upozorniť na to, že príslušný banský úrad dňa 06.11.2007 zistil, že žalobca už viac ako dva roky nevykonával banskú činnosť, teda banskú činnosť nevykonával už v čase uzatvorenia zmluvy so žalovaným dňa 13.10.2015, a teda tým, že sa zaviazal dodávať surovinu žalovanému, mohlo dôjsť k obnoveniu jeho podnikateľskej činnosti v banskej činnosti. Keďže sporné strany podnikali na relevantnom trhu iba v oblasti výroby a predaj tehál, a nie v ťažbe tehliarskej suroviny, jej následnom predaji, nebola splnená základná podmienka generálnej klauzuly (§ 44 ods. 1 Obchodného zákonníka), teda podnikanie v hospodárskej súťaži.
11. Tento rozsudok napadol odvolaním opätovne žalobca, pričom namietal, že odôvodnenie písomného vyhotoveniach rozsudku nekorešponduje s ústnym odôvodnením po jeho vyhlásení na pojednávaní konanom dňa 03.08.2016. Písomné vyhotovenie odôvodnenia rozsudku totiž obsahuje záver, že nešlo o podnikanie v hospodárskej súťaži a medzi sporovými stranami neexistoval relevantný trh. Na pojednávaní však bol rozsudok po jeho vyhlásení odôvodnený inak, súd konštatoval, že relevantný trh medzi žalobcom a žalovaným existoval a zároveň prezentoval odlišné dôvody zamietnutia žaloby. Takýto postup podľa žalobcu zasahuje do práv strany sporu a spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku. Odvolateľ zároveň navrhol odvolaciemu súdu, aby konfrontoval obsah zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 03.08.2016 s písomným vyhotovením rozsudku.
12. Tunajší súd, ako súd odvolací po prejednaní uvedeného odvolania žalobcu dospel k záveru o jeho opodstatnenosti a napadnutý rozsudok uznesením zo dňa 15.02.2018 zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP pre odňatie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Odvolaciemu súdu bolo znemožnené preskúmanie súladu ústneho a písomného odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože na zvukovom zázname nebolo zaznamenané jeho vyhlásenie a odôvodnenie. Odvolací súd sa preto priklonil v prospech procesnej strany, ktorá podala odvolanie.
13. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní nariadil na deň 10.12.2018 pojednávanie, na ktorom strany zotrvali na svojich doterajších prednesoch a právnej argumentácii a nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Súd prvej inštancie na tomto pojednávaní opätovne vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol a ústne ho odôvodnil v súlade z vyššie uvedeným písomným odôvodnením v poradí druhého meritórneho rozhodnutia.
14. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 CSP tak, že plne úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania. O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku s poukazom na § 262 ods. 2 CSP.
15. Proti tomuto ostatnému rozsudku podal žalobca opäť včasné odvolanie. Odôvodnenie v rozsudku označil za zmätočné a nezrozumiteľné, keď konajúci súd bez nadväznosti a ďalšieho vysvetlenia kumuloval jednotlivé časti svojich skorších úvah obsiahnutých v predtým zrušených rozhodnutiach spolu s názormi odvolacieho súdu, pričom podľa žalobcu nie je zrejmé, kde začína skutočného odôvodnenie nového rozhodnutia a nielen zhrnutie doterajších právnych názorov vyjadrených súdom prvej inštancie v pôvodných rozhodnutiach. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu v odôvodnení rozsudku obmedzil výlučne na skúmanie prvej podmienky naplnenia skutkovej podstaty nekalosúťažného konania na strane žalovaného podľa ustanovenia § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda či ide o konanie v hospodárskej súťaži. Zo záverov súdu vyplýva, že už túto podmienku vyhodnotil ako nesplnenú, keďže podľa jeho názoru sporové strany neboli subjektmi súťažiacimi na relevantnom trhu. Preto nemôže ísť podľa súdu prvej inštancie o konanie v hospodárskej súťaži a ani nekalosúťažné konanie. Na základe tohto jediného záveru došlo k zamietnutiu žaloby. Žalobca však tento záver súdu prvej inštancie považuje za nesprávny, nakoľko podľa jeho názoru nekorešponduje s vykonaným dokazovaním, pričom súd pri jeho vyvodení na vykonané a žalobcom namietané dôkazy neprihliadal a s týmito sa nevysporiadal. Ak by sa bol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal argumentmi predostretými v písomnom odvolaní zo dňa 05.01.2017, týkajúcimi sa posúdenia existencie relevantného trhu ako podmienky konania subjektov v rámci hospodárskej súťaže, nemohol by dospieť k vyššie uvedenému záveru. Súd prvej inštancie nesprávne a v rozpore s odborným výkladom pojmu relevantný trh tento posudzoval len ako porovnanie predmetov podnikania žalovaného a žalobcu zapísaných v obchodnom registri. Žalobca viackrát v konaní poukazoval, že súd nesprávne posudzoval splnenie podmienky existencie relevantného trhu iba ohľadne ťažby a predaja tehliarskej suroviny.
Hospodárska súťaž je súťaž dvoch alebo viacerých súťažiteľov o zákazníka alebo o odbyt tovarov na relevantnom trhu. Relevantným trhom je pritom priestorový a časový súbeh ponuky a dopytu takých výrobkov, výkonov, prác a služieb, ktoré sú na uspokojenie určitých potrieb z hľadiska užívateľa zhodné alebo zastupiteľné. Nie je možné mechanicky porovnávať predmet podnikania sporových strán formálne zapísaný v obchodnom registri, ale relevantný trh je potrebné skúmať a posudzovať z viacerých hľadísk. Predmetom tohto konania nebola len sporná dodávka tehliarskej suroviny, ale vopred premyslené likvidačné nekalosúťažné konanie žalovaného, v dôsledku ktorého bol žalobca vylúčený z relevantného trhu. Pri posudzovaní pôsobenia na relevantnom trhu je potrebné najmä prihliadnuť na
údaje zapísané v obchodnom registri (nielen) a poukázať na to, že predmetom podnikania sporových strán v rozhodnom čase bola výroba a predaj tehál, či sprostredkovanie predaja pálených tehál a iných tehliarskych výrobkov. V čase uzatvárania obchodnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným bol ešte žalobca vlastníkom tehliarskej technológie na výrobu pálených tehál, pričom teda nemôže byť sporné, že obe spoločnosti sa na území Slovenskej republiky venovali výrobe pálených tehál. Až následne došlo titulom spornej zmluvy k predaju tejto technológie žalovanému, pričom to bol vopred premyslený postup žalovaného, ako znemožniť žalobcovi akúkoľvek činnosť v oblasti obchodovania s tehliarskymi výrobkami. V tomto smere bolo nevyhnutnosťou, aby súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní vysporiadal so skutočnosťou, že sporové strany boli konkurentmi na relevantnom trhu s páleným murivovým materiálom a obaja vyrábali pálené tehly, čo preukazuje Rozhodnutie Protimonopolného úradu SR (ďalej len PMÚSR) č. 98/FH/3/1/80 z 21.05.1998, ktoré je súčasťou súdneho spisu. V odôvodnení rozhodnutia je uvedená analýza stavu relevantného trhu s páleným murivovým materiálom pred a po tejto koncentrácii. V tabuľkách na str. 7 a 8 tohto rozhodnutia sú medzi rozhodujúcimi výrobcami páleného murivového materiálu na území SR Protimonopolným úradom zaradení ako žalovaný Wienerberger Slovenské tehelne, spol. s r.o., tak aj žalobca - Spišská tehelňa spol. s r.o.. Uvedené rozhodnutie preukazuje, že žalobca a žalovaný pôsobili na spoločnom relevantnom trhu, teda prvá podmienka nekalosúťažného konania, a síce konanie v hospodárskej súťaži, bola naplnená. Ako vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 4Sž/108/2003) „Protimonopolný úrad SR je ako ústredný orgán štátnej správy kompetentným a vecne oprávneným orgánom na definovanie relevantných trhov.“ Súd prvej inštancie názor Najvyššieho súdu SR nerešpektuje a k namietanému určeniu relevantného trhu Protimonopolným úradom sa ani len nevyjadruje. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení bod 28. spomenul dotknuté rozhodnutie Protimonopolného úradu, avšak bez toho aby následne toto dal do vzťahu s ostatnými dôkazmi, a najmä aby v jeho svetle posúdil existenciu relevantného trhu. Bez ďalšieho po skonštatovaní obsahu tohto rozhodnutia uvádza opätovne, že relevantný trh nemohol existovať z dôvodu iných predmetov podnikania zapísaných v OR SR, a to bez toho, aby uviedol svoju úvahu, prečo nerešpektuje konštatovanú existenciu relevantného trhu Protimonopolným úradom, resp. prečo tento posudzuje svojvoľne podľa vlastného kritéria. Takýto postup súdu v rámci odôvodnenia súdneho rozhodnutia nemožno považovať za zadosťučinenie princípu spravodlivého súdneho konania a princípu právnej istoty premietajúcich sa v požiadavke riadneho a presvedčivého súdneho rozhodnutia.
16. Podľa žalobcu je nepochybné, že žalovaný sa snažil na území Slovenskej republiky získať dominantné postavenie na trhu s tehliarskou výrobou. Táto skutočnosť bola v konaní preukázaná napríklad Rozhodnutím PMÚSR č. 2005/ZK/3/1/015 zo dňa 15.02.2005, ktoré bolo vydané v konaní o koncentrácii podnikateľa Wienerberger - Slovenské tehelne, spol. s r.o. s časťami podnikov podnikateľov SETA Tehelne, a.s. a Tehelňa Martin, a.s.. Aj z dostupných internetových zdrojov vyplýva, (napríklad z portálu www.etrend.sk, ale aj z portálov www.stavba.sk a www.wienerberger.sk), že po koncentrácii žalovaného s časťami podnikov SETA Tehelne, a.s. a Tehelňa Martin, a.s. a odkúpení aktív od žalobcu došlo k likvidácii tehliarskej výroby nielen žalobcu a žalovaný každoročne enormne zvyšoval svoje obraty. Žalobca má za to, že v konaní bolo preukázané nekalosúťažné konanie žalovaného a nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie je výsledkom jeho nesprávneho výkladu ust. § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka a nedostatočného vysporiadania sa s rozhodujúcimi argumentmi žalobcu pri rozhodovaní v rámci odôvodnenia rozhodnutia.
17. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že žalobou uplatnený nárok bol v konaní riadne a nesporne preukázaný, a odvolaním sa preto domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok s poukazom na § 388 CSP zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalovaného zaviaže k náhrade trov konania.
18. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd sa nezaoberal skúmaním ďalších podmienok objektívnej stránky skutkovej podstaty nekalej súťaže, žalovaný uviedol, že konštrukcia skutkovej podstaty podľa § 44 Obchodného zákonníka je postavená na potrebe kumulatívneho naplnenia všetkých jej podmienok, a preto stačí nenaplnenie jednej z nich, aby skutková podstata nekalej súťaže nebola naplnená. Preto z pohľadu správnosti výroku rozsudku nie je potrebné, aby súd zisťoval v takomto prípade naplnenie aj ostatných podmienok nekalej súťaže.
19. Podstatu svojich námietok žalobca podľa žalovaného zhrnul do vety:
„Predmetom tohto konania nebola 1) len sporná dodávka tehliarskej suroviny, ale 2) vopred premyslené nekalosúťažné konanie žalovaného, v dôsledku ktorého bol žalobca vylúčený z relevantného trhu.“.
20. Žalovaný má za to, že predmetom konania môže byť len dodávka tehliarskej suroviny a okolnosti s tým súvisiace. Poukazoval na záver súdu, že právna povinnosť žalovaného na odber suroviny nebola preukázaná, a to ani v minimálnych množstvách. Bolo zodpovednosťou žalobcu, aby si zmluvu pred jej podpisom riadne prečítal, prípadne sa poradil s odborne spôsobilou osobou. V prípade nesúhlasu s obsahom návrhu zmluvy žalobcovi nič nebránilo, aby ju neuzatvoril. Príslušné ustanovenie zmluvy (článok IV) bolo formulované jasne, určite a nezakryte.
21. Žalovaný ďalej poukazoval na tvrdenie žalobcu, že „v čase uzatvorenia obchodnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným bol ešte žalobca vlastníkom tehliarskej technológie na výrobu pálených tehál, pričom teda nemôže byť sporné, že obe spoločnosti sa na území SR venovali výrobe pálených tehál. Až následne došlo titulom spornej zmluvy k predaju tejto technológie žalovanému, pričom to bol vopred premyslený postup žalovaného, ako znemožniť žalobcovi akúkoľvek činnosť v oblasti obchodovania s tehliarskymi výrobkami.“
22. Toto tvrdenie žalobcu podľa žalovaného obsahuje viacero nepravdivých tvrdení, v konaní totiž bolo preukázané, že technologické zariadenie potrebné na pálenie tehál a dobývanie hliny bolo predmetom kúpnej zmluvy medzi žalovaným ako kupujúcim a spoločnosťou Tehliarska výroba, s.r.o. ako predávajúcim, t. j. iným subjektom ako žalobcom. Žalobca tak nevyprodukoval jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že odpredal žalovanému technológiu na dobývanie suroviny a pálenie tehál. Pokiaľ žalobca nebol v relevantnom čase vlastníkom technológie potrebnej na výrobu tehliarskych výrobkov, z objektívnych dôvodov ani nemohol byť na relevantnom trhu so žalovaným v oblasti predaja tehliarskych výrobkov. Žalovaný nechápe spôsob uvažovania žalobcu, keď na základe kúpnej zmluvy, ktorú žalovaný neuzatvoril so žalobcom, ale so spoločnosťou Tehliarska výroba, s.r.o., odvodzuje nekalo súťažné konanie voči svojej osobe zo strany žalovaného. V konaní totiž nebola preukázaná žiadna právna skutočnosť, prípadne právny úkon medzi žalobcom a žalovaným, ktorý by sa týkal predaja tehliarskych výrobkov, ktorý žalobca považuje za jediný relevantný trh.
23. Pokiaľ žaloba poukazuje na rozhodnutia Protimonopolného úradu SR, tak rozhodnutie č. 98/ FH/3/1/80 je z dátumu 21.05.1998, t. j. viac ako 7 rokov pred uzatvorením Zmluvy o podmienkach dodávky tehliarskej suroviny, t. j. nemá žiadnu výpovednú hodnotu k roku 2005, a preto je v tejto súvislosti irelevantné. V roku 1998 mohol žalobca byť ešte činný v oblasti výroby tehliarskych výrobkov, avšak v čase uzatvorenia Zmluvy o podmienkach dodávok tehliarskej suroviny (v roku 2005) už preukázateľným spôsobom činný v tejto oblasti nebol, lebo potrebnú technológiu ani nevlastnil (vlastníkom bola spoločnosť Tehliarska výroba, s.r.o.). Iné rozhodnutie, a to rozhodnutie PMÚ SR č. 2005/ZK/3/1/015 sa vôbec netýka žalobcu, a preto je irelevantné.
24. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania.
25. Žalobca vo svojej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že záväzok žalovaného objednávať a odoberať a záväzok žalobcu dodávať surovinu, vyplýva z celého kontextu zmluvy. Poukázal pritom na samotnú preambulu zmluvy, podľa ktorej „zmluvné strany deklarujúc svoju jasnú a nepochybnú vôľu smerujúcu ku vzniku, k udržaniu a rozvíjaniu intenzívneho obchodného partnerstva, vedomé si zmluvnej úpravy tohto obchodného partnerstva rozhodli sa uzavrieť túto zmluvu“. Následne pri definovaní predmetu zmluvy zmluvné strany v článku I. bod 1 zmluvy uvádzajú, že „ predmetom tejto zmluvy je úprava základných - rámcových podmienok úzkej a dôveryhodnej vzájomnej spolupráce medzi predávajúcim na jednej strane a kupujúci na druhej strane, zaručujúce realizáciu kúpy a predaja tovaru bližšie špecifikovaného v tejto zmluve medzi kupujúcim a predávajúcim “.
Žalobca má za to, že záväzok žalovaného na objednávanie a záväzok žalobcu na dodávku tovaru sa prelína okrem týchto základných ustanovení a celou zmluvou, čo garantuje „jasnú a nepochybnú vôľu smerujúcu ku vzniku, udržaniu a rozvíjaniu intenzívneho obchodného partnerstva“. Záväzok žalobcu bol navyše zabezpečený zmluvnou pokutou v značnej výške, a to pre prípad, že by žalobca neoznamoval žalovanému skutočnosti spôsobilé ohroziť dodávku tehliarskej suroviny, ak by žalobca nielenže dodával, ale už len uzavrel zmluvu o dodávke tehliarskej suroviny s treťou osobou, alebo ak
by vykonal úkony k zrušeniu dobývacieho priestoru. To znamená, že záväzok žalovaného objednávať a odoberať a záväzok žalobcu dodávať tehliarsku surovinu jednoznačne vyplýva z celej zmluvy. Takýto prejav vôle je možné zistiť zo zmluvy aj použitím základných výkladových pravidiel podľa ust. § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný, ktorý oslovil žalobcu s návrhom na spoluprácu, už v návrhu zmluvy „deklaroval jasnú a nepochybnú vôľu smerujúcu ku vzniku, udržaniu a rozvíjaniu intenzívneho obchodného partnerstva ... zaručujúcu realizáciu kúpy a predaja tovaru ...“. Preto je zrejmé, že prejavený úmysel žalovaného bol odoberať od žalobcu tehliarsku surovinu, a takýto úmysel bol žalobcovi známy.
Z tohto dôvodu a s poukazom na ust. § 266 ObZ nie je možné vykladať ustanovenie čl. IV. bod 1 zmluvy ako oprávnenie žalovaného neodobrať od žalobcu žiadnu tehliarsku surovinu. Toto ustanovenie je potrebné vynakladať v kontexte z celou zmluvou, a preto jeho výkladom môžeme dospieť k jedinému záveru, a to že žalovaný bol oprávnený odobrať tehliarsku surovinu v maximálnom množstve 100.000 m3 tehliarskej suroviny ročne. Keďže v konaní žalovaný potvrdil, že všetky zmluvy, ktoré boli uzavreté so žalobcom a spoločnosťou Tehliarska výroba, spol. s r.o., ktorá je majetkovo a personálne prepojená so žalobcom, pripravoval sám žalovaný, iný výklad daného ustanovenia zmluvy s poukazom na ust. § 266 ods. 4 ObZ ani neprichádza do úvahy. Iný výklad tohto ustanovenia, s poukazom na následné správanie žalovaného, ktorý po uzatvorení zmluvy opomenul akúkoľvek spoluprácu so žalobcom a spoločnosťou Tehliarska výroba, spol. s r.o. by bol zneužitím práva, čo v zmysle právneho poriadku SR nemohlo požívať akúkoľvek právnu ochranu.
26. Žalobca podľa žalovaného vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukazuje na skutočnosti, ktoré ho jednoznačne uznávajú za vinného zo spôsobenia škody nielen žalobcovi, ale aj spoločnosti Tehliarska výroba, s.r.o.. Žalobca nespochybňuje, že technológiu, ktorú odkúpil žalovaný, nebola v jeho vlastníctve. Ako však už bolo vyššie uvedené, túto technológiu vlastnila spoločnosť, ktorá bola personálne a majetkovo prepojená so žalobcom a bez tejto technológie nemohol žalobca pokračovať vo vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti, keďže tehliarska surovina, ktorú vyťažil, bola určená najmä pre spoločnosť Tehliarska výroba, spol. s r.o.. Zničením tejto technológie, preto bola znemožnená výroba tehál a žalobcovi neostalo nič iné, len sa spoľahnúť, že žalovaný s ním bude spolupracovať pri výkone jeho podnikateľskej činnosti. K tomuto však nedošlo.
Z tohto dôvodu má žalobca za preukázané, že žalovaný ho pri predzmluvných rokovaniach zaviedol, keď mu sľúbil „udržanie a rozvíjanie obchodného partnerstva“, pričom následne, keď zničil celú technológiu potrebnú na výkon jeho hlavnej podnikateľskej činnosti, zneužil ustanovenie zmluvy, ktoré umožňuje rozdielny výklad a tehliarsku surovinu od neho neodobral. Žalovaný vedomý si vysokej zmluvnej pokuty, ktorú si presadil v zmluve, ako aj pokuty 20.000.000,- € za porušenie zákazu konkurencie v zmysle „Prehlásenia“, ktoré vypracoval žalovaný spolu s ostatnou zmluvnou dokumentáciou a na podpísaní ktorého trval, následne úmyselne opomenul akúkoľvek spoluprácu so žalobcom, čím mu spôsobil škodu, ktorej nárok si uplatnil v tomto konaní. Z konania žalovaného po podpísaní zmluvnej dokumentácie predloženej v tomto konaní, ako aj zo skutočností vyplývajúcich z výsluchu Ing. Jozefa Tarkaniča, je totiž zrejmé, že žalovaný od počiatku konal v úmysle zničiť tehliarsku výrobu na východnom Slovensku a následne zneužívať svoje dominantné postavenie na trhu tehliarskych výrobkov.
27. Žalovaný v tejto súvislosti tiež poukázal na závery Protimonopolného úradu SR, z ktorých vyplýva, že „zásadným porušením zákona je aj tá časť zmluvy, v ktorej je zakotvené obmedzenie voľnosti konania dodávateľa, t. j. Spišskej tehelne dodávať surovinu tretím subjektom pod hrozbou značných finančných sankcií v prospech firmy Wienerberger“.
Žalovaný vo vyjadrení poukazuje na skutočnosť, že tvrdenie, že sporové strany pôsobia na spoločnom relevantnom trhu nie je možné posúdiť z rozhodnutia Protimonopolného úradu SR č. 98/FH/3/1/80 z 21.05.1998, keďže toto rozhodnutie je 7 rokov staré, a preto pre svoju neaktuálnosť už nemôže byť pre toto konanie použiteľné. Pre žalobcu je zarážajúce, že žalovaný prichádza s týmto argumentom až vo vyjadrení k tretiemu odvolaniu žalobcu v tejto veci, pričom v celom konaní túto skutočnosť ani len nespomenul. Z citovaného rozhodnutia Protimonopolného úradu SR jednoznačne vyplýva, že sporové strany pôsobia na relevantnom trhu, a táto skutočnosť vyplýva aj z výpisov z obchodného registra oboch spoločností. Napriek tomu, že s poukazom na zásady civilného sporového poriadku, podľa ktorých je táto námietka žalovaného v konaní právne irelevantná, považuje žalobca za potrebné poukázať, že v konaní nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorým by bolo preukázané, že sporové strany nepôsobili na relevantnom trhu výroby a predaja tehliarskych produktov. K tomuto zároveň žalobca dodáva, že ak by nešlo o
relevantný trh u oboch spoločností, prečo potom žalovaný vypracoval „Prehlásenie“, ktoré sa týkalo tak žalobcu ako aj spoločnosti Tehliarska výroba, spol. s r.o., ak by obe tieto spoločnosti nepôsobili a žalovaný sa nebál ich konkurencie na relevantnom trhu? Aj z tohto dôvodu sa preto tvrdenia žalovaného uvedené v jeho vyjadrení vidia žalobcovi ako alibistické, pričom pri posúdení všetkých skutočností ako aj vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti tieto nemôžu obstáť.
28. Žalovaný vo svojej následnej duplike uviedol, že preambula zmluvy nekonštituuje žiadne záväzky zmluvných strán a podmienky obchodného partnerstva sú dohodnuté v článku I. a nasl. zmluvy. Žalovaný sa nedopustil žiadneho deliktu, pokiaľ svoje subjektívne právo odoberať od žalobcu surovinu nevyužil. Považuje preto za absurdné, pokiaľ žalobca interpretuje jeho práva ako povinnosť. Článok IV. ods. 1 zmluvy stanovuje právo žalovaného objednávať surovinu od žalobcu, a nie ju odoberať, ako argumentuje žalobca. Žalovaný toto svoje právo nevyužil a podľa žalobcu má byť za to sankcionovaný. Takýto záver označil žalovaný za zjavne absurdný.
29. Sám žalobca uznal, že technológiu, ktorú odkúpil žalovaný, nebola v jeho vlastníctve. Túto technológiu podľa samotného žalobcu vlastnila spoločnosť, ktorá bola personálne a majetkovo prepojená so žalobcom a bez tejto technológie nemohol žalobca pokračovať vo vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti, keďže tehliarska surovina, ktorú vyťažil, bola určená najmä pre túto spoločnosť (Tehliarska výroba, s.r.o.). Zničením tejto technológie, preto bola znemožnená podľa tvrdenia žalobcu výroba tehál a nezostávalo mu iné, len sa spoľahnúť, že žalovaný s ním bude spolupracovať pri výkone jeho podnikateľskej činnosti. Z uvedeného však podľa žalovaného vyplýva, že tehly produkovala iná spoločnosť, ktorá túto technológiu predala žalovanému. Pokiaľ žalobca uvádza, že žalovaný zničil danú technológiu, je potrebné poukázať na skutočnosť, že spoločnosť Tehliarska výroba, s.r.o. k takémuto kroku dala výslovný súhlas. Je preto zaujímavé, že v danom čase žalobca a ani spoločnosť Tehliarska výroba, s.r.o. neprejavili žiadnu obavu o zachovanie tehliarskej výroby na východnom Slovensku, avšak v tomto konaní z likvidácie technológie, na ktorú dali súhlas, vyvodzuje žalobca nekalý úmysel žalovaného.
30. List Protimonopolného úradu SR, na ktorý sa žalobca odvoláva, nepredstavuje výsledok aplikácie právomoci tohto orgánu, ale zjavne ide iba o neoficiálnu komunikáciu. Tento list žalovaný, preto považuje za irelevantný a okrem toho jeho obsah ani nesúvisí s meritom veci. Pokiaľ žalobca tvrdí, že so žalovaným pôsobil na relevantnom trhu, žalovaný poukazuje na to, že sám žalobca uviedol, že iba dodával tehliarsku surovinu spoločnosti Tehliarska výroba, s.r.o., ktorá vyrábala tehly a žalobca nedisponoval technológiou na výrobu tehál. Je preto vylúčené, aby v čase uzatvorenia zmluvy žalobca pôsobil na relevantnom trhu, pričom v konaní nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalobca bol v čase uzatvorenia zmluvy činný v oblasti výroby tehliarskych výrobkov. Na relevantnom trhu mohla maximálne pôsobiť spoločnosť Tehliarska výroba, s.r.o., ktorá však nie je stranou v tomto konaní.
31. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, prejednal vec dňa 31.10.2019 bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Odvolací súd po prejednaní veci v medziach podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v danom prípade neopodstatnené, keďže rozsudok prvoinštančného súdu je vecne správny.
32. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, v súlade s § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení svojho rozhodnutia o odvolaní obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku.
33. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu tak v oblasti skutkových zistení, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo svojom odôvodnení dáva vyčerpávajúcu odpoveď na všetky žalobcom použité prostriedky procesného útoku, pričom odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne nevyjadril skutkové a právne závery, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie svoje závery o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku na peňažné plnenie z titulu práva na náhradu škody, ku ktorej vzniku podľa tvrdenia žalobcu došlo nekalosúťažným konaním žalovaného, rieši v napadnutom rozsudku odkazom na skutkové a
právne závery obsiahnuté v odôvodnení písomného vyhotovenia svojho predchádzajúceho meritórneho rozhodnutia v prejednávanej veci (rozsudku č. k. 23Cb/127/2011 - 411 zo dňa 03.08.2016) a tieto zároveň v potrebnom rozsahu v odôvodnení nového rozhodnutia aj opakuje. Odvolací súd takýto postup súdu prvej inštancie považuje za pochopiteľný v situácii, keďže k zrušeniu predchádzajúceho meritórneho rozhodnutia odvolací súd pristúpil výlučne z dôvodu akceptácie odvolacej námietky žalobcu, podstatou ktorej bol poukaz na nesúlad písomného vyhotovenia odôvodnenia predchádzajúceho rozsudku súdu prvej inštancie s jeho odôvodnením poskytnutým pri jeho ústnom vyhlásení. Súd prvej inštancie túto vadu konania odstránil tak, že svoje nové rozhodnutie vo veci odôvodnil zhodne pri jeho vyhlásení na pojednávaní, ako aj v jeho následnom písomnom vyhotovení. Odvolací súd sa so závermi prvoinštančného súdu ohľadne nenaplnenia skutkovej podstaty nekalosúťažného konania zo strany žalovaného plne stotožňuje a v tomto smere poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
34. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 a 3 CSP ako vecne správny potvrdil.
35. O nároku na trovy odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 v súvislosti s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní v zmysle § 262 ods. 2 samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.