Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_28Sa-8-2019.pdf
PDF · 94.24 KB
Case nature
Area
Subarea
28Sa/8/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou, v právnej veci žalobcu: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova č. 76, Čadca, IČO: 47 237 198, právne zast.: JUDr. Ing. Zuzana Kvaková, advokátka, so sídlom J. M. B. č. XXX/X,. R., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: A. Z. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XC, XX-XXX G. Poľsko, občan Poľskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 11750-3/2019-BA zo dňa 15. januára 2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím číslo: 45866-1/2013-CA zo dňa 30. septembra 2013 rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o sociálnom poistení) tak, že ďalšiemu účastníkovi A. Z. F. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. od 01.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. Prvostupňový správny orgán poukázal na kontrolu zo dňa 26. februára 2013, keď kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca vykonali kontrolu v sídle zamestnávateľa zameranú na overenie reálneho výkonu činností jeho zamestnancov. Pritom nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti. Nebolo preukázané, že by účastník reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 a čl. 13 ods. 1 tohto nariadenia.
2. Voči tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Žalovaný rozhodnutím číslo: 11750-3/2019-BA zo dňa 15. januára 2019 odvolanie zamestnávateľa REPRUF, s.r.o. zamietol v celom rozsahu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že samotný zamestnanec proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie nepodal. Odvolací orgán konštatoval, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení. Zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou od 01.02.2012 do 31. októbra 2013. V situáciách, kedy fyzické osoby vykonávajú svoju činnosť zvyčajne na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujúca na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v čl. 13 nariadenia č. 883/2004 (ďalej základné nariadenie). Ďalej rozobral vo všeobecnosti podmienky rozhodné na určenie uplatniteľnej legislatívy, ktorými sú status zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, reálny výkon
jeho činností a určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci základného a vykonávacieho nariadenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a v nadväznosti na to Sociálna poisťovňa bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať, čo sa stalo kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území SR vykonanou v období od 26.02.2013 do 08. marca 2013 pobočkou Čadca. Touto kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činností zamestnancov na území SR, ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla spoločnosti. Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území SR a reálne neboli splnené podmienky registrovaného sídla zamestnávateľa, preto pristúpila k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Po jeho vydaní došlo Sociálnej poisťovni dňa 13. júla 2015 vyjadrenie ZUS číslo: 090000/511/194/2015/UBS-OM/IK, z ktorého vyplýva, že v období od 01. februára 2012 do 31. októbra 2013 zamestnanec podliehal právnym predpisom Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 ods. 3 nariadenia č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) definitívnym. Pretože zamestnanec bol prihlásený do registra poistencov a sporiteľov Sociálnej poisťovne od 01.02.2012, bola pobočka povinná odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v tomto registri vydaním rozhodnutia o nevzniknutí povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čím zosúladila skutkový stav s právnym.
3. V zákonnej lehote podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu žalobca. V žalobe uviedol, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím žalovaného, z dôvodu domáhania sa ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy podáva správnu žalobu. V nej uvádzal, že zamestnanec, t.j. ďalší účastník v zmysle poľských právnych predpisov využil prostriedky možnej právnej obrany, nakoľko nesúhlasí s určenou uplatniteľnou poľskou legislatívou, pričom má za to, že Sociálna poisťovňa je povinná skúmať, či toto konanie bolo v Poľsku právoplatne skončené. Žalovaný napadnutým rozhodnutím hrubým spôsobom zasiahol do žalobcových práv a chránených záujmov v súvislosti s právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu podľa zásad a podmienok základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, a to najmä tým, že Sociálna poisťovňa prekročila svoju právomoc danú jej zákonom o sociálnom poistení, v procesnom postupe vydaním rozhodnutia nesprávne zistila a vyhodnotila skutkový stav, na nesprávne zistený skutkový stav aplikovala nesprávne hmotnoprávny predpis a rozhodnutie je v mnohých častiach zmätočné. V rámci týchto bodov namietal oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa aj druhého stupňa vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca žalobcu a z rozhodnutia nie je zrejmé, či a ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp. či prebehla dohoda medzi žalovaným a poľským styčným orgánom. Medzi ZUS a žalovaným mal prebehnúť dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, a teda má byť súčasťou administratívneho spisu, a to vzhľadom na to, že je objektívne verifikovateľná rozdielnosť v stanoviskách členských štátoch vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Ďalej namietal rozhodnutie o prerušení konania o odvolaní žalobcu, pretože žiadne nové skutočnosti žalovaný neuviedol, ani sa nimi nezaoberal. Namietal výkon kontrol odo dňa 26.02.2013 do 08.03.2013. Namietal, že reálnosť výkonu činností zamestnanca žalobcu mal žalovaný posudzovať a preverovať v rámci zmierovacieho dialógu a toto posudzovanie reálneho výkonu považoval za nepodstatné. Žalovaný neposúdil výstup z tejto kontroly, a to záznam v zmysle § 245 ods. 6 zákona o sociálnom poistení tak že neboli zistené žiadne nedostatky. Zo záznamu nevyplýva, že by práca žalobcu pre jeho vtedajšieho zamestnávateľa za kontrolované obdobie vykonávaná nebola. Žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 13.05.2019. Uviedol, že nesprávne označenie výsledku kontroly nemá vplyv na obsah daného dokumentu, z ktorého jasne vyplýva, že bolo zistených viacero závažných skutočností. Z dôvodu, že žalobca ani jeho zamestnanec nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné doklady, ktoré by preukazovali reálny výkon činností na území SR, Sociálna poisťovňa oznámila predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Medzi týmito dvoma inštitúciami prebiehala už pred vydaním prvostupňového rozhodnutia výmena informácií, ktorá smerovala k určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca od 01.02.2012. Sociálna poisťovňa nemala pochybnosti o správnosti určenia poľskej uplatniteľnej legislatívy, a preto toto určenie nenamietala, dôsledku čoho sa stala podľa
čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Poľská legislatíva bola určená zamestnancovi podľa čl. 16 ods. 3 a nie dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Námietky žalobcu sú pre tento prípad právne irelevantné. Samotné určenie uplatniteľnej legislatívy je potrebné vnímať ako situáciu uzatvorenú na úrovni koordinačných nariadení. Žiadal, aby súd žalobcu zamietol.
5. Žalobca na vyjadrenie žalovaného repliku nepodal.
6. Žalobca bol zo strany správneho súdu vyzvaný, aby v stanovenej lehote špecifikoval, z akých konkrétnych dôvodov sa napadnutým rozhodnutím cíti byť ukrátený na svojich právach. Na túto výzvu žalobca nereagoval.
7. K žalobe sa ďalší účastník nevyjadril.
8. Krajský súd v Žiline, ako správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) a contrario v spojení s § 137 ods. 4 SSP, pričom rozsudok bol verejne vyhlásený a o jeho vyhlásení bola spísaná zápisnica.
9. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 199 a nasl. SSP v spojení s § 177 a nasl. SSP, pričom nebol viazaný žalobnými bodmi (§ 203 ods. 2 SSP) a nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov:
10. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 172 ods. 2 z.č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (03.02.2019) v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa.
Podľa § 172 ods. 3 cit. zákona konanie vo veciach podľa odseku 1 je a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"), b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie").
Podľa § 172 ods. 5 cit. zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty a penále.
Žalobná legitimácia je procesnou podmienkou, nedostatok ktorej nie je odstrániteľný. Ide o účastníka administratívneho konania, voči ktorému bolo vydané napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým bol ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch, resp. bol na nich priamo dotknutý. S poukazom na § 178 ods. 1 SSP správny súd dodáva, že SSP definuje žalobcu ako fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na svojich subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, že musí ísť o skutočné ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok aktívnej hmotnej legitimácie znamená, že ak takáto osoba nebola ukrátená na svojich právach, súd žalobu zamietne
Správy súd konštatuje, že z obsahu žaloby je nepochybné, že všetky žalobné námietky žalobcu smerujú k namietaniu porušenia subjektívnych práv ďalšieho účastníka ako zamestnanca žalobcu. Žalobca v žalobe napríklad uvádza, že ďalší účastník nesúhlasí s určenou uplatniteľnou legislatívou
Poľskej republiky a interpretuje jeho tvrdenie, že Sociálna poisťovňa je povinná skúmať, či toto konanie bolo v Poľsku právoplatne skončené. Ďalej v žalobe tvrdí, že žalovaný zasiahol do práv žalobcu v súvislosti s právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu. Tu treba však upozorniť na to, že nebolo rozhodované o tom, že by žalobca podliehal predpisom sociálneho zabezpečenia. Administratívne konanie sa vôbec netýkalo rozhodovania o akýchkoľvek právach či povinnostiach samotného žalobcu, ale jeho zamestnanca, t.j. ďalšieho účastníka. Ďalej v žalobe tvrdí, že mala prebehnúť dohoda medzi žalovaným a poľským styčným orgánom vo veci definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy, avšak opätovne, pokiaľ by aj k tejto dohode došlo, bola by definitívne určená uplatniteľná legislatíva vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi a nie vo vzťahu k žalobcovi. V žalobe tiež žalobca namieta, že reálnosť výkonu činností zamestnanca žalobcu má žalovaný posudzovať a preverovať v rámci zmierovacieho dialógu, teda opätovne namieta procesný postup žalovaného, ktorý sa má vzťahovať na ďalšieho účastníka, nie na žalobcu. Na strane 8 žaloby dokonca uvádza, že „zo záznamu ako podkladového rozhodnutia správneho orgánu nevyplýva, žeby práca žalobcu pre jej vtedajšieho zamestnávateľa za kontrolované obdobie vykonávaná nebola“. Žalobca sa teda stotožňuje so samotným ďalším účastníkom, keďže prácu pre zamestnávateľa nemal vykonávať žalobca, ale ďalší účastník.
11. Žalobca teda namieta iné porušenie, ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a to porušenie práv svojho zamestnanca - ďalšieho účastníka. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupmi boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, resp. nariadenia Rady EHS, z § 178 ods. 1 SSP je nesporné, že žalobcovi vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného.
12. V administratívnom ani v súdnom konaní nebolo preukázané, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu. Predmetom konania v tejto veci bolo nevzniknutie povinného poistenia vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi, ktorý bol zamestnancom žalobcu. Predmetom rozhodnutí žalovaného nebolo rozhodovanie o odvodovej ani inej povinnosti žalobcu.
13. Keďže správny súd mal pochybnosti o aktívnej hmotnoprávnej legitimácii žalobcu - aj vzhľadom na žalobné body, týkajúce sa výlučne ďalšieho účastníka, správny súd žalobcu vyzval osobitnou výzvou, aby uviedol, z akých konkrétnych dôvodov sa cíti byť ukrátený na svojich právach napadnutým rozhodnutím, avšak na výzvu nereagoval. Podľa názoru správneho súdu je nesporné, že žalobca v priebehu konania pred súdom nepreukázal, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv a rovnako je zrejmé, že namietal iné porušenie, ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a to porušenie práv svojho zamestnanca.
14. Je tiež potrebné poukázať na to, že ďalší účastník ako zamestnanec, o ktorého a povinnostiach bolo napadnutými rozhodnutiami rozhodované, nepodal voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie a následne ani správnu žalobu. Ani v rámci správneho súdneho konania v tejto veci nebrojil proti napadnutým rozhodnutiam a zostal nečinný. Z jeho postoja je možné usúdiť, že sám sa napadnutými rozhodnutiami na svojich právach necíti dotknutý.
15. Z rozhodnutí správnych orgánov je zrejmé, že správne orgány napadnutými rozhodnutiami nerozhodovali o odvodovej ani inej povinnosti žalobcu, ale o tom, že jeho zamestnancovi nevzniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že žalobca nebol povinný platiť poistné na sociálne poistenie. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok NS SR č.k. 10Sžso/23/2015 zo dňa 24.08.2016, ktorý rozhodoval v obdobnej veci. Odvolací súd mal za to, že žalobca počas konania pred súdom nepreukázal, že by postupom správneho orgánu 1. stupňa, či postupom žalovanej došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv. V žalobných námietkach, ktoré sú takmer totožné s odvolacími dôvodmi, namietal skôr iné porušenia ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a to porušenie práv svojich zamestnancov. Žalovaná v súlade s § 172 zákona o sociálnom poistení v rámci svojej kompetencie rozhoduje o vzniku, zmene a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Pobočka žalovanej v Košiciach, ako správny orgán 1.stupňa, napadnutým rozhodnutím nerozhodla o odvodovej povinnosti žalobcu, ale o tom, že jeho zamestnankyni nevniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že žalobca nebol povinný platiť poistné na sociálne poistenie. Napadnutým rozhodnutím nedošlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcu, a to aj s poukazom na to, že zákon o sociálnom poistení v § 145 upravuje povinnosť žalovanej vrátiť
poistné zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe povinnej odvádzať poistné, v tomto prípade žalobcovi.
16. Skutkovo totožný prípad bol riešený v rozsudku Najvyššieho súdu SR 10Sžsk/26/2017 zo dňa 18.07.2018. Správny súd zamietol žalobu zamestnávateľa pribratých účastníkov, ktorý žiadal zrušiť rozhodnutia žalovaného, ktorými boli potvrdené rozhodnutia prvého stupňa o tom, že pribratým účastníkom ako zamestnancom žalobcu zanikli alebo nevznikli povinné poistenia podľa slovenskej legislatívy uplynutím konkrétneho dňa uvedeného v rozhodnutiach. Kasačný súd konštatoval, že sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého žalobca nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv jeho zamestnancov, teda pribratých účastníkov v rade 1/ až 3/, preto kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené právne názory je potom potrebné konštatovať, že vzhľadom na to, že žalobca nemá aktívnu hmotnoprávnu legitimáciu na podanie správnej žaloby z dôvodu, že nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov, ani na nich nebol priamo dotknutý, meritórne námietky uvedené v žalobe nie sú spôsobilé zvrátiť napadnuté rozhodnutie žalovaného a aj bez meritórneho vyhodnotenia je potrebné ich vyhodnotiť ako bezpredmetné. Preto správny súd žalobu zamietol podľa § 190 SSP.
18. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu náhradu trov nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako nepriznal náhradu trov ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie. Tiež nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu § 169 SSP, keďže správny súd mu neuložil žiadnu povinnosť.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.