Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_14Co-7-2018.pdf
PDF · 118.13 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/7/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a sudkýň JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Klaudie Koskovej, v spore žalobcu: B.T. Transport s. r. o., so sídlom Piaristická 6, Trenčín, IČO: 36 331 171, zast. advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., so sídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 722 758, proti žalovanému: A. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. XXXX/X, A. E., zast. JUDr. Vladimír Rybovič, AK so sídlom Nám. Štefana Moyzesa 4, Banská Bystrica, o zaplatenie 413,70 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 4C/217/2007 - 703 zo dňa 18. 09. 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Brezno č. k. 4C/217/2007 - 703 zo dňa 18. 09. 2017 vo výroku I. a II. p o t v r d z u j e .
II. Rozsudok vo výroku III. a IV. z r u š u j e a v tomto rozsahu v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd, ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 147,70 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 147,70 Eur od 05. 05. 2007 do zaplatenia, výrokom II. vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. Výrokom III. rozhodol o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Výrokom IV. uložil žalobcovi a žalovanému povinnosť nahradiť súdnej znalkyni odmenu a náhradu hotových výdavkov za vypracovanie znaleckého posudku v rozsahu 100 % s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Súd konal o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 147,70 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,50 % ročne z tejto sumy od 05. 05. 2007 do zaplatenia, nárok uplatnil z dôvodu vrátenia nevyúčtovaných preddavkov cestovných náhrad. Žalobca tvrdil, že žalovanému poskytol dňa 23. 02. 2007 sumu 300,- Eur ako preddavok na pracovnú cestu, v ten istý deň mu poskytol aj ďalšiu sumu 1.000,- Sk (33,19 Eur). Dňa 20. 04. 2007 prevzal žalovaný od žalobcu sumu 150,- Eur tiež titulom vyplatených záloh za pracovnú cestu. Žalovaný vyúčtoval pracovnú cestu a doložil opodstatnené výdavky v sume 111,- Eur len k žalobcom vyplatenej zálohe vo výške 300,- Eur. Do dnešného dňa nevyúčtovaná pracovná cesta a nevrátená záloha na pracovnú cestu predstavuje sumu 189,- Eur. Žalobca následne zrazil žalovanému zo mzdy časť nevyúčtovaných preddavkov na cestovné náhrady zo mzdy za mesiac apríl 2007 v sume 224,49 Eur. Pôvodný nárok žalobcu voči žalovanému vo výške 372,19 Eur (33,19 + 189 + 150) bol krátený o sumu 224,49 Eur, žalobca si teda uplatnil zvyšnú sumu 147,70 Eur spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy.
2. Žalovaný si voči žalobcovi vzájomnou žalobou uplatnil zaplatenie sumy 2.406,61 Eur spolu s úrokom z omeškania, keď tento nárok predstavuje nedoplatenú mzdu za apríl 2007 vo výške 224,49 Eur, z cestovných náhrad v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. za február 2007 vo výške 823,14 Eur (903,14
- 80,- Eur vyplatených za víkendy), cestovných náhrad za mesiac marec 2007 vo výške 1.188,51 Eur (1.288,51 - 100,- Eur vyplatených za víkendy) a z cestovných náhrad za mesiac apríl 2007 vo výške 170,47 Eur.
3. Po vykonaní dokazovania (aj znaleckým posudkom) súd dospel k záveru, že vyplatenie súm 300,- Eur, 33,19 Eur a 150,- Eur ako preddavkov cestovných náhrad žalobca preukázal. Zo sumy 300,- Eur vyplatených žalovanému žalobcom bolo 111,- Eur vydokladovaných zo strany žalobcu, a teda nárok žalobcu voči žalovanému predstavoval sumu 372,19 Eur (189 + 300 + 33,19), ktorá bola v zmysle § 131 ods. 2 písm. e/ zákona č. 311/2001 Z. z. sčasti uhradená zrážkou zo mzdy za mesiac apríl 2007 vo výške 224,49 Eur. Žalovanému tak ostala povinnosť vrátiť preddavok na náhrady podľa zákona č. 283/2002 Z. z. vo výške 147,70 Eur. V tejto časti považoval súd prvej inštancie žalobu v časti žalovanej istiny ako aj príslušenstva za odôvodnený.
4. Pokiaľ ide o vzájomný návrh žalovaného, súd prvej inštancie konštatoval, že žalovanému nevznikol nárok na cestovné náhrady pri použití vlastného vozidla (tzv. kilometrovné) v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. Tento by mu vznikol len v prípade, ak by na cesty do zahraničia použil vlastné motorové vozidlo, alebo ak by to bolo v rámci pracovnej zmluvy alebo kolektívnej zmluvy dojednané. Žalovaný počas konania neuviedol právny dôvod tohto nároku. Úhrady žalobcu okrem vyplatenej mzdy za mesiace február a marec 2007 (ktorej vyplatenie žalovaný nikdy nespochybňoval) vo výške 2.599,87 Eur (podľa dokladov č. 1797 a č. 2053) mohli byť aj napriek ich zmätočnému označovaniu a chybne vedenému účtovníctvu žalobcu jedine úhradami stravného a vreckového v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z., keďže žiadne iné plnenia, na ktoré by mal žalovaný nárok, zistené neboli. Zo znaleckého posudku mal súd preukázané, že žalovanému za mesiac apríl 2007 vznikol nárok na mzdu vo výške 259,35 Eur, ktorá mu nebola vyplatená z dôvodu, že žalobca podľa § 131 ods. 2 písm. e/ zákona č. 311/2001 Z. z. mu zrazil zo mzdy nevyúčtované a nevrátené preddavky cestovných náhrad vo výške 224,49 Eur. Žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie sumy 2.406,61 Eur ako náhrady za neuhradené stravné, vreckové (2.182,12 Eur) a mzdu za mesiac apríl 2007 (224,49 Eur), súd konštatoval, že nárok je v časti nevyplatenej mzdy vo výške 224,49 Eur nedôvodný a v časti stravného a vreckového za mesiace február, marec, apríl 2007 bol žalobcom uhradený, o čom svedčia výdavkové pokladničné doklady č. 1797 a č. 2053 v plnej výške. Z tohto dôvodu nárok žalovaného uplatnený vzájomnou žalobou voči žalobcovi ako nedôvodný zamietol.
5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, čo odôvodnil tým, že žalobca bol vo svojej žalobe vo väčšej časti - 64,30 % neúspešný, a preto nemá právo na náhradu trov konania. Vo vzájomnej žalobe žalovaného bol neúspech žalovaného v tomto celom rozsahu a z tohto dôvodu súd žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal.
6. Ďalším výrokom (IV.) rozhodoval okresný súd o trovách znalečného tak, že žalovaného aj žalobcu zaviazal nahradiť súdnej znalkyni odmenu a náhradu hotových výdavkov v plnom rozsahu.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a tiež žalovaný. Žalobca podal odvolanie v časti výroku III., ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nepriznaní práva na náhradu trov konania žiadnemu účastníkovi, a v časti IV., ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov súdnej znalkyni oboma sporovými stranami v rozsahu 100 %. Rozsudok v tejto časti považuje za nesprávny, nespravodlivý a arbitrárny s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Poukázal na zásadu úspechu v konaní (§ 255 CSP), nesúhlasí s odôvodnením súdu prvej inštancie a s jeho skutkovým záverom, podľa ktorého bol žalobca v konaní neúspešný vo väčšej časti, a preto nemá právo na priznanie náhrady trov konania. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tou skutočnosťou, že žalobca mal v konaní o nároku žalovaného uplatneného vzájomnou žalobou plný úspech. Vzájomnú žalobu žalovaného, ktorou žiadal zaplatenie sumy 2.406,61 Eur z titulu náhrady stravného, vreckového a mzdy za mesiac apríl, v celom rozsahu zamietol. Napriek tomu, že žalobca tak mal v časti konania o vzájomnej žalobe podanej žalovaným plný úspech vo veci, súd v súlade s týmto plným úspechom žalobcu vôbec nerozhodol. Žalobca zastáva názor, že bol v súdnom konaní úspešný vo väčšej časti, a preto mal súd prvej inštancie rozhodnúť o priznaní náhrady trov konania žalobcovi podľa miery úspechu vo veci. Pokiaľ súd prvej inštancie určil, že žalobca má v časti konania o zaplatenie istiny vo výške 413,70 Eur s príslušenstvom neúspech v percentuálnom vyčíslení 64,30 %, tak v časti konania o vzájomnej žalobe mal žalobca plný úspech a žalovaný absolútny neúspech. Preto súd prvej inštancie mal rozhodnúť
o priznaní náhrady trov konania zodpovedajúcej úspechu žalobcu v celom konaní a nie posudzovať mieru úspechu žalobcu len v časti o zaplatenie istiny vo výške 413,70 Eur s príslušenstvom.
8. Pokiaľ ide o výrok, týkajúci sa znalečného, žalobca má za to, že aj v tejto časti rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný počas konania na preukázanie vlastných tvrdení uplatnených vo vzájomnej žalobe voči žalobcovi žiadal o vykonanie znaleckého dokazovania ustanovením znalca v odbore účtovníctvo. Chcel preukázať odôvodnenosť ním podanej vzájomnej žaloby o zaplatenie sumy 2.406,61 Eur z titulu náhrady stravného, vreckového a mzdy za mesiac apríl 2007 žalovanému. Znalecké dokazovanie takéto tvrdenie žalovaného nepreukázalo. Aj na podklade uvedeného znaleckého dokazovania súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovaného voči žalobcovi zamietol. Považuje za nespravodlivé a nesprávne požadovať, aby bol žalobca zaviazaný spolu so žalovaným na úhradu trov znaleckého, keď toto bolo nariadené na návrh žalovaného za účelom preukázania jeho tvrdení, ktoré sa nepreukázali. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodne o priznaní nároku žalobcu na náhradu trov konania a čo do výroku IV. zmenil rozhodnutie tak, že žalovaný bude povinný nahradiť súdnej znalkyni Ing. Jarmile Kubišovej znaleckú odmenu a náhradu hotových výdavkov za vypracovanie znaleckého rozsudku, prípadne aby v tejto časti rozhodnutie okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Odvolanie proti výroku I. a proti výroku II. rozsudku podal prostredníctvom splnomocneného zástupcu žalovaný s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP s tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. d/ CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukazuje na to, že žalobca v žalobe pôvodne tvrdil, že žalovaný mal vybrať platobnou kartou žalobcu sumu 1.000,- Sk a tiež sumu 300,- Eur a dňa 20. 02. 2007 prevziať zálohu 150,- Eur, pričom uvedené finančné zálohy po skončení pracovného pomeru nevyúčtoval, ani nevrátil. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že od žalobcu nedostal žiadnu kartu, ktorou by mohol vybrať akúkoľvek sumu, či už v korunách alebo v eurách. Až neskôr, v dôsledku obrany žalovaného, žalobca zmenil svoje tvrdenie a uviedol, že zálohy v sume 300,- Eur a 1.000,- Sk prevzal žalovaný osobne od žalobcu dňa 23. 02. 2007, k čomu doložil výdavkové pokladničné doklady. Na pojednávaní žalovaný spochybnil svoj podpis na týchto dokladoch a navrhol vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológie (na pojednávaní dňa 09. 10. 2009). Až uznesením súdu zo dňa 25. 02. 2014 bolo nariadené znalecké dokazovanie a žalobca bol vyzvaný predložiť originály dokladov. Hoci zákon stanovuje zamestnávateľovi povinnosť uchovávať doklady len po dobu piatich rokov, v tomto prípade, keďže išlo o dôkaz, ktorého vierohodnosť bola v konaní spochybnená a zo strany žalovaného bolo navrhnuté znalecké dokazovanie na skúmanie pravosti podpisov na týchto dokladov, bolo povinnosťou žalobcu predmetné doklady uchovať. Žalobca tak neurobil a zmaril vykonanie znaleckého dokazovania. Bolo by v rozpore so zásadou kontradiktórnosti a rovnosti strán v konaní pričítať žalobcom spôsobenú nemožnosť vykonania znaleckého dokazovania na úkor žalovaného tvrdením o neunesení dôkazného bremena žalovaným. Povinný uniesť dôkazné bremeno v tomto smere mal žalobca, ktorý mal preukázať, že žalovaný od neho prevzal finančné zálohy, ktoré nezúčtoval. Žalovaný vytýka súdu prvej inštancie, že nepostupoval správne a zákonne, keď sa pokúsil nahradiť úlohu znalca v konaní tým, že voľným okom porovnal podpisy príjemcu na fotokópiách dokladov zo dňa 23. 02. 2007 s podpisom žalovaného na fotokópii dokladu zo dňa 20. 04. 2007. Žalovaný po konzultácii so znalcom z odboru písmoznalectva upustil od požiadavky znaleckého dokazovania z dôvodu, že znalec sa vyjadril tak, že bez predloženia originálov nie je možné zodpovedať na predložené otázky. Takýto postup súdu pri hodnotení dôkazov - fotokópií listín - považuje žalovaný za vadu konania s následkom nesprávneho vyhodnotenia vierohodnosti dôkazov a tým nesprávneho rozhodnutia vo veci.
10. K zamietnutiu vzájomnej žaloby žalovaný poukázal na to, že v rámci plnenia pracovných povinností pre žalobcu vykonával zahraničné pracovné cesty, za čo mu mal žalobca vyplácať stravné podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Žalovanému nebolo vyplatené stravné za mesiac február 2007 vo výške 1.180,- Eur (po odpočítaní vyplatenej zálohy 80,- Eur zo sumy 1.260,- Eur, ktorá predstavuje celkovú výšku stravného za 28 dní strávených v zahraničí v mesiaci február), stravné za mesiac marec 2007 vo výške 1.295,- Eur (po odpočítaní vyplatenej zálohy 100,- Eur zo sumy 1.395,- Eur, ktorá predstavuje celkovú výšku stravného za 31 dní strávených v zahraničí v mesiaci marec) a stravné za 5 dní strávených v zahraničí v mesiaci apríl 2007 vo výške 225,- Eur. Tiež žalobca žalovanému nevyplatil pomernú časť mzdy za 25 dní v mesiaci apríl 2007 vo výške 239,66 Eur (7.220,- Sk). Celková výška dlžnej sumy za nevyplatenú mzdu a stravné bola 2.939,66 Eur, žalovaný túto sumu znížil o 150,- Eur za vyplatenú zálohu na mesiac apríl 2007, takže dlžná čiastka, ktorú požadoval žalovaný
od žalobcu bola 2.789,66 Eur. Poukazuje na to, že on v priebehu celého konania neoznačoval svoje nároky inak ako mzda alebo nezaplatené cestovné náhrady, stravné a vreckové v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z., slovný výraz „kilometrovné“ bol použitý iba v súvislosti s tromi dokladmi predloženými žalobcom, ktoré boli nadpísané ako mzda vodiča za určité obdobie, z ktorých vyplýva, že táto mzda vodiča - žalovaného je vypočítaná ako odmena za odjazdené kilometre, a to 0,09 Eur za kilometer. Išlo o druhú časť odmeny, ktorú žalobca ústne nad rámec minimálnej mzdy uvedenej v pracovnej zmluvy prisľúbil žalovanému za každý odjazdený kilometer. Takáto zaužívaná prax bola u žalobcu v čase nástupu žalovaného do zamestnania a o týchto skutočnostiach žalovaný pred súdom vypovedal. Cestovné náhrady boli upravené v bode 10 pracovnej zmluve s tým, že tieto mu prináležia podľa zákona č. 283/2002 Z. z. v platnom znení. V tomto ustanovení je uvedená aj dohoda medzi zamestnávateľom a zamestnancom podľa § 5 ods. 5 a § 13 ods. 6 zákona o tom, že náhrada za stravné môže byť maximálne o 25 % nižšia než zákonom stanovená suma stravného. V pracovnej zmluve nie sú uvedené žiadne jednostranné podnikové príkazy hoci príkaz FR06/2016 má byť vydaný 29. 12. 2006 a mal platiť od 01. 01. 2007. Žalobcom predložené príkazy (FR4/2006, 1/2007, 3/2007) považuje žalovaný za účelovo vyhotovené s cieľom preklasifikovať platby poskytnuté žalovanému ako cestovné náhrady, hoci mu boli poskytnuté ako súčasť mzdy. Žalovaný trvá na tom, že vyššie uvedené peňažné sumy vyplatené spolu vo výške 2.600,07 Eur predstavovali nárok na takzvané kilometrovné ako odmenu za odjazdené kilometre, ktorá tvorila zložku mzdy k dohodnutej minimálnej mzde a cestovné náhrady mu vyplatené neboli. V znaleckom posudku znalkyňa upozornila na nesprávny výpočet mzdového nároku podľa mzdového lístku. Uviedla, aký bol zákonný nárok žalovaného na cestovné náhrady (náhrada stravného + vreckové) a to za február 2007 960,94 (stravné 800,78, vreckové 160,16), marec 2007 1.319,63 (1.099,69 Eur + 219,94 Eur), apríl 2007 203,40 (169,50 + 33,90). Znalkyňa v znaleckom posudku uviedla, že zo mzdy predstavujúcej odmenu za prácu zamestnanca je povinnosť platiť do sociálnej poisťovne a tiež preddavky na zdravotné poistenie. Z odmeny vyplatenej žalovanému ako takzvané kilometrovné, evidované a vyčíslené žalobcom ako mzda vodiča, neboli tieto odvody a preddavky platené. Ďalej poukazuje na to, že okrem konštatovania neodvedenia odvodov a preddavkov zo súm takzvaného kilometrovného sa znalkyňa k povahe týchto nárokov nezmieňuje. Len na základe toho, že žalobca nezahrnul túto odmenu do vymeriavacieho základu pre výpočet odvodov a preddavkov dane zo závislej činnosti, nemožno dospieť k záveru, že odmena má predstavovať náhradu stravného. Poukazuje na viaceré pochybenia a porušenia platnej legislatívy zo stranu žalobcu, čo potvrdzujú aj konštatovania znalkyne. Takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu a byť podkladom pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie súdu. Poukazuje na jednu zo zásad právneho systému Slovenskej republiky, v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo (ex iniuria ius non oritur).
11. Pokiaľ sa súd zaoberá a odôvodňuje svoje rozhodnutie otázkou cestovných náhrad pri použití vlastného vozidla (takzvané „kilometrovné“) v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. žalovaný uvádza, že tieto neboli predmetom konania a ani žalobca ani žalovaný sa v priebehu konania nezmienili o takomto nároku. Za nepodložené považuje žalovaný konštatovanie súdu v bode 72 odôvodnenia rozsudku, v zmysle ktorého „úhrady mimo vyplatenú mzdu za mesiace február a marec 2007“ vo výške 2.599,87 Eur mohli byť aj napriek ich zmätočnému označeniu a chybne vedenému účtovníctvu žalobcu jedine úhradami stravného a vreckového v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z., keďže žiadne iné plnenia, na ktoré by mal žalovaný nárok, zistené neboli“. Poukazuje na to, že súd sa nezaoberal výpoveďou žalovaného, ktorý poukazoval na praktiky žalobcu.
12. Pokiaľ ide o preukazovanie vyplatenia náhrad za stravné výdavkovými pokladničnými dokladmi, a to č. 1797/zo dňa 11. 04. 2007 na sumu 874,55 Eur, č. 2053 zo dňa 19. 04. 2007 na sumu 1.725,52 Eur je tam ako účel vyplatenia finančných prostriedkov uvedené diéta 2/07 a diéta 3/07. Z označenia účelu týchto platieb je zrejmé, že nepreukazujú vyplatenie nároku na stravné za mesiac apríl 2007, ani vyplatenie nároku žalovaného na vreckové za mesiac február, marec a apríl 2007. Žalobca nepredložil žiadny iný dôkaz o vyplatení týchto nárokov. Pokiaľ by aj teda uvedené platby spolu vo výške 2.600,07 Eur predstavovali úhradu stravného, ako tvrdí žalobca, išlo by len o platby za mesiace február a marec a nepochybne žalovanému nebola uhradená suma stravného za mesiac apríl 169,50 Eur a suma vreckového za mesiac apríl vyčíslená znalkyňou 413,99 Eur.
13. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Brezno zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne ho zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže na základe vzájomného návrhu zaplatiť žalovanému sumu 2.406,61 Eur spolu s príslušným úrokom z omeškania, ako aj nahradiť mu trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
14. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného s jeho tvrdeniami nesúhlasí a poukazuje na ich účelovosť. Poukazuje na to, že v priebehu súdneho konania žalobca upresnil argumentáciu predchádzajúceho právneho zástupcu týkajúcu sa spôsobu vyplatenia preddavkov tak, že boli vyplatené formou výdavkových pokladničných dokladov priamo. Žalovaný ich prevzatie potvrdil svojím podpisom na výdavkových pokladničných dokladoch a tieto boli okresnému súdu v priebehu konania predložené. Žalovaný na pojednávaní dňa 09. 10. 2007 po nahliadnutý do týchto dokladov uviedol, že podpis na výdavkovom pokladničnom doklade zo dňa 20. 04. 2007 v sume 150,- Eur je jeho, spochybnil podpisy na pokladničných dokladoch zo dňa 23. 07. 2007 rovnako spochybnil podpis na výdavkovom pokladničnom doklade č. 2053 v sume 1.725,32 Eur. V ďalšom poukázal na svedeckú výpoveď svedka B. G., po ktorej svedeckej výpovedi mal žalovaný zmeniť svoje tvrdenia tak, že výdavkové pokladničné doklady zo dňa 23. 02. 2007 na sumu 300,- Eur a zo dňa 23. 02. 2007 na sumu 1.000,- Sk nemohol podpísať, pretože bol medzi 21. a 26. februárom 2007 na pracovnej ceste v zahraničí. Toto tvrdenie bolo v priamom rozpore s výpoveďou svedka a listinnými dôkazmi, konkrétne z výpisu z tachografu systému GPS, výpisu z knihy jázd vodiča, jednotlivých stazky vodiča, z ktorých vyplynulo, že žalovaný bol 23. 02. 2007 na Slovensku. Preto tvrdenia žalovaného označil ako účelové a zavádzajúce s cieľom vyhnúť sa splneniu svojich záväzkov voči žalobcovi. Tvrdí, že predloženými dôkazmi ako aj výpoveďou svedkov preukázal, že podpisy na výdavkových pokladničných dokladoch patria žalovanému. Závery vyplývajúce z vykonania dôkazov nemožno opomenúť. Podľa žalobcu okresný súd postupoval zákonne, keď dôkazy predložené v konaní zo strany žalobcu posudzoval vo vzájomnej súvislosti a z hľadiska ich pravdivosti vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného. Žiadne ďalšie dôkazy na potvrdenie svojich tvrdení žalovaný nepredložil.
15. Pokiaľ ide o uplatnenú vzájomnú žalobu vo výške 2.789,66 Eur, ktorá mala byť neuhradeným stravným za obdobie február až apríl 2007 a za mzdu za mesiac apríl 2007, poukazuje na to, že v priebehu konania žalovaný opakovane až trikrát zmenil svoje tvrdenia. Poukazuje na to, že v súvislosti s týmito nárokmi žalovaný nepreukázal žiadnym relevantným dôkazom oprávnenosť žalovaných nárokov a ich výšku v priebehu konania viackrát menil. Žalovaný priznal, že mu žalobca v sledovanom období okrem miezd za obdobie 02 a 03/2007 vyplatil v hotovosti minimálne sumu 2.600,07 Eur, takže táto suma presahuje aj hodnotu celkovej istiny uplatňovanej vzájomnou žalobou. Žalovaný má za to, že uvedenú sumu vo výške 2.600,07 Eur, ktorá mu bola žalobcom vyplatená, predstavuje jeho nárok na takzvané kilometrovné ako odmenu za najazdené kilometre, ktoré podľa neho tvorila zložku mzdy v dohodnutej minimálnej mzde a cestovné náhrady mu vyplatené neboli. Tvrdenie, že malo ísť o druhú časť odmeny dohodnutú ústne nad rámec minimálnej mzdy, čo bolo zaužívanou praxou u žalobcu, označuje žalobca za účelové. Akýkoľvek nárok na odmenu žalovaného by musel vyplývať z pracovnej zmluvy uzavretej dňa 02. 02. 2007 medzi žalobcom a žalovaným. Z tejto vyplývajú dva nároky a to nárok na mzdu upravenú v bode 4 a nárok na cestovné náhrady vyplývajúci z bodu 10 zmluvy. Žiaden iný nárok z uzatvorenej pracovnej zmluvy pre žalovaného nevyplýva. Žalobca má za to, že si voči žalovanému riadne splnil všetky povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy a príslušných pracovnoprávnych predpisov. Cestovné náhrady boli vyčíslené a vyplatené v zmysle § 34 zákona o cestovných náhradách, teda použitím paušalizácie, pri ktorej prepočte používal skutočne prejdené kilometre žalovaným. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že postup žalobcu pri použití paušalizácie bol v rozpore s článkom 10 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 561/2006 z 15. marca 2006 uvádza, že v žiadnom prípade nemožno konštatovať, že by žalobca porušil platnú legislatívu a pochybil. Nariadenie nadobudlo účinnosť až 11. 04. 2007, žalobca použil paušalizáciu pri výpočte cestovných náhrad v období mesiacov február a marec 2007. Opätovne zdôraznil, že žalovanému bola preukázateľne v dňoch 11. 04. 2007 a 19. 04. 2007 vyplatená suma 2.600,07 Eur, ktorá je vyššia ako suma uplatňovaná vzájomnou žalobou vo výške 2.406,61 Eur. Poukázal tiež na závery znaleckého posudku vykonaného na návrh žalovaného, z ktorého vyplynuli nároky žalobcu a ani znaleckým dokazovaním nebolo preukázané, že by mal žalovaný aj nárok na akúkoľvek inú odmenu, či inú zložku mzdy. Žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. ako vecne správny potvrdiť.
16. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario. Rozsudok vo výrokoch o merite sporu (I. a II.) ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1. 2 CSP potvrdil, rozhodnutie o náhrade trov konania a náhrade znalečného (III. a IV.) s poukazom na ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, postupu súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia a odvolacích dôvodov (žalovaného, pokiaľ ide o meritum sporu), konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci vykonal náležité dokazovanie podstatné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a ustálenie správneho skutkového stavu. V napadnutom rozsudku dostatočne jasne a výstižne vysvetlil ako a z akého dôvodu posudzoval skutkové tvrdenia strán s poukazom na konkrétne vykonané dôkazy a spôsob ich hodnotenia. Odvolacie dôvody žalovaného smerujú k spochybneniu správnosti záverov súdu prvej inštancie, prezentuje vlastný pohľad na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania tak, ako toto tvrdil už v priebehu konania pred prvoinštančným súdom. Z odvolacích dôvodov žalovaného nevyplynuli žiadne také okolnosti, s ktorými by sa nebol vysporiadal už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a správne odôvodnený, s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku sa stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP.
18. K jednotlivým odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd považuje za potrebné naviac uviesť nasledovné.
19. Pokiaľ pod bodom a/ proti výroku I. žalovaný namieta nesprávne vyhodnotenie vierohodnosti dôkazov a tým nesprávne rozhodnutie vo veci a tvrdí neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu na otázku prevzatia finančných záloh v sume 1.000,- Sk a v sume 300,- Eur (keď suma 150,- Eur v konaní nebola spochybnená) odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti o prevzatí uvedených súm zo strany žalovaného leží na žalobcovi. Súhlasí tiež s tým, že súd nemôže sám hodnotiť otázku pravosti podpisov. Odvolací súd však zároveň uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku (v ods. 21, 55 a najmä 70) je zjavné, že súd prvej inštancie nevychádzal len z tohto „porovnávania podpisov“, ale túto skutočnosť posudzoval aj v súvislosti s vyjadreniami samotného žalovaného (keď poukázal na rozpory v jeho tvrdeniach, ktoré vyplynuli z predložených dôkazov - evidencia stravného, výpis z informačného systému žalobcu, stasky vodiča, ...), ako aj z výsluchu svedka B. G. (ods. 21) rozsudku.
20. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku pod bodom b/ proti výroku II. (o zamietnutí vzájomnej žaloby), odvolací súd konštatuje, že ani táto odvolacia námietka nie je spôsobilá privodiť zmenu, resp. zrušenie napadnutého rozsudku. Za podstatné v tomto smere odvolací súd považuje zistenia vyplývajúce najmä zo znaleckého dokazovania, ako aj listinných dôkazov, najmä pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom, ktoré okresný súd zhrnul v ods. 56, 69, 71 až 73 rozsudku, na ktoré odkazuje. Naviac odvolací súd uvádza, že podstatné pre rozhodnutie vo veci vzájomnej žaloby bolo preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku. Dôvodnosť tohto nároku však nemožno preukázať tvrdením, hoci aj správnym a v priebehu konania preukázaným, že žalobca neviedol účtovníctvo správnym spôsobom. Nepostačuje tiež tvrdenie, že „bola takáto prax u žalobcu zaužívaná“. V tomto smere odvolací súd musí konštatovať, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o ústnej dohode zaplatiť okrem zmluvných nárokov podľa pracovnej zmluvy žalovanému aj 0,09 Eur za každý odjazdený kilometer. Preto správne postupoval súd prvej inštancie, keď aj po znaleckom dokazovaní dospel k záveru, že všetky nároky žalovaného, ktoré boli preukázané (tie, ktoré mu vyplývali z pracovnej zmluvy a ktoré mu vyplývali aj z príslušných pracovnoprávnych predpisov, konkrétne o náhradách stravného a vreckého), boli preukázateľne žalovanému vyplatené.
21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a II. ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
22. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania a o znalečnom, ktoré odvolaním napadol žalobca, odvolací súd musí prisvedčiť odvolacím námietkam v tomto smere, a teda že rozhodnutie nie je v súlade s ustanovením príslušných ustanovení procesného predpisu, konkrétne § 255 a nasl. CSP. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, odvolací súd upozorňuje, že v tomto prípade mal súd postupovať iným spôsobom ako postupoval, konkrétne mal rozhodnúť o trovách každého samostatného nároku, to znamená samostatne o žalobnom nároku žalobcu a samostatne o žalobnom nároku žalovaného. Takýmto spôsobom mal potom posudzovať trovy konania v súlade s príslušnými ustanoveniami CSP, konkrétne § 255, § 256, príp. § 257 CSP.
23. Pokiaľ ide o rozhodnutie o znalečnom, odvolací súd konštatuje zmätočnosť tohto rozhodnutia, pretože z výroku rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, akým podielom sa má ktorá sporová strana podieľať na úhrade znalečného.
24. Z uvedených dôvodov odvolací súd musel zrušiť výrok rozsudku v častiach III. a IV. a vrátiť mu vec na nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. c/ a § 391 ods. 1 CSP).
25. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).