Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7S-77-2019.pdf
PDF · 201.65 KB
No categories available
7S/77/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. JUDr. Pavla Tkáča a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v právnej veci žalobcu OXYN, s.r.o. (do 01. 08. 2018 pod obchodným menom BARBARA Slovensko, s.r.o.), so sídlom v Čani, Železničná 2, IČO: 45 568 669, právne zastúpeného: JUDr. Marián Prievozník, PhD., advokát, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Krmanova 1, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100533876/2017 zo dňa 27. 03. 2017 takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Prvostupňový správny orgán - Daňový úrad Košice, rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2016 č. 104524314/2016 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) v znení neskorších predpisov vyrubil daňovému subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o., DIČ: 2023037830, IČO: 45568669, IČ DPH: SK 2023037830, Železničná 2, 044 14 Čaňa (od 01.08.2018 pod obchodným menom OXYN, s.r.o.), rozdiel dane v sume 26.302,24 eur na dani z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj: „DPH“ ) za zdaňovacie obdobie september 2013,
- daň podaným daňovým priznaním ............................. 1.374,30 eur
- daň zistená správcom dane ......................................... 24.927,94 eur
- rozdiel dane ................................................................ 26.302,24 eur s tým, že rozdiel dane je splatný do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia správcu dane na ním označený účet v peňažnom ústave.
2. Odôvodnenie označeného rozhodnutia Daňového úradu Košice (v ďalšom texte aj „správca dane“, „správny orgán prvého stupňa“, resp. „prvostupňový správny orgán“) je obsahom podrobného odôvodnenia správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.
3. Proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice zo dňa 21. 12. 2016 č. 104524314/2016 podal žalobca včas odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 27.03.2017 č. 100533876/2017, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane v sume 26.302,24 eur na DPH za zdaňovacie obdobie september 2013 daňovému subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o., Železničná 2, Čaňa, IČO: 45568669 potvrdil.
4. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho
časti za zdaňovacie obdobie september 2013 s tým, že v súlade s ustanovením § 61 ods.1 Daňového poriadku daňovú kontrolu dvakrát prerušil, prvýkrát rozhodnutím č. 9801402/53167298/2014 zo dňa 30. 06. 2014 v období od 02. 07. 2014 do 26. 11. 2014 a druhýkrát rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly č. 9801402/5/329485/2015 zo dňa 12. 02. 2015 v období od 13. 02. 2015 do 28. 06. 2016. O výsledku kontroly bol vyhotovený Protokol č. 103627499/2016 zo dňa 29. 07. 2016, ktorý bol doručený splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 03. 08. 2016. Správca dane spísal so splnomocneným zástupcom daňového subjektu Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 104457383/2016 zo dňa 12. 12. 2016, ktorej predmetom bolo prerokovanie vyjadrení daňového subjektu k zisteniam uvedeným v protokole o daňovej kontrole. V nadväznosti na to, správca dane vydal dňa 21. 12. 2016 rozhodnutie č. 104524314/2016 zo dňa 21. 12. 2016, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 26.302,24 eur na DPH za zdaňovacie obdobie september 2013. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vyrubenie rozdielu DPH boli závery správcu dane o porušení § 49 ods.1 a ods. 2 v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o DPH“). Správca dane neuznal právo na odpočítanie dane v celkovej sume 26.302,24 eur z faktúr vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s., Slavkovská cesta 54, Kežmarok, IČO: 31651682, IČ DPH: SK 2020515563 za dodanie tovaru - sóje, konkrétne faktúr:
- faktúra č. 6130101268, dodací list č. 040920, dátum vystavenia 10. 09. 2013, dátum dodania 04. 09. 2013, základ dane 31.837,20 eur, DPH 6.367,44 eur,
- faktúra č. 6130101283, dodací list č. 170913, dátum vystavenia 19. 09. 2013, dátum dodania 17. 09. 2013, základ dane 44.526,50 eur, DPH 8.905,30 eur,
- faktúra č. 6130101336, dodací list č. 2409213, dátum vystavenia 25. 09. 2013, dátum dodania 24. 09. 2013, základ dane 33.234,70 eur, DPH 6.646,94 eur,
- faktúra č. 6130101381, dodací list č. 3009201, dátum vystavenia 30. 09. 2013, dátum dodania 30. 09. 2013, základ dane 21.912,80 eur, DPH 4.382,56 eur.
5. Správca dane za účelom preverenia deklarovaných dodaní zaslal dožiadanie miestne príslušnému správcovi dane zo dňa 18. 12. 2013, kde z odpovede Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 980 140 0/5/2998964/2014 z 23.0 6. 2014 bolo zistené, že predseda predstavenstva spoločnosti Podtatranská hydina a.s. MVDr. Pavol Konkoľ uviedol, že vyššie označený tovar bol nakúpený od dodávateľa TrueCom, s.r.o. so sídlom v Košiciach, Mlynská 27, v zmysle faktúr predložených daňovému úradu. Svedok ďalej uviedol, že obchodná spoločnosť Podtatranská hydina, a.s. so spoločnosťou TrueCom, s.r.o. už nespolupracuje. Úhrady preverovaných faktúr boli realizované prostredníctvom bankových prevodov a vzájomným zápočtom. Nakládku tovaru zabezpečoval dodávateľ TrueCom, s.r.o. v Gdansku v Poľskej republike, vykládku tovaru zabezpečoval konečný odberateľ BARBARA Slovensko, s.r.o. Za spoločnosť Podtatranská hydina, a.s. s tovarom nikto nemanipuloval. Účelom nákupu sóje bol ďalší predaj spoločnosti BARBARA Slovensko, s.r.o. a dodávky tovaru boli realizované na základe obchodných zmlúv. Medzi spoločnosťami TrueCom, s.r.o. a Podtatranská hydina, a.s. bola spísaná Dohoda o všeobecných nákupných podmienkach. Svedok vypovedal, že v súvislosti s nákupom sóje od spoločnosti TrueCom, s.r.o. komunikoval so splnomocnenou zástupkyňou TrueCom, s.r.o. p. R. U.. Ich spoločnosť sa rozhodla spolupracovať s dodávateľom TrueCom, s.r.o. na základe prehodnotenia obchodných ponúk, pretože tento obchod bol pre nich ekonomicky výhodný. Doklady o pôvode tovaru a certifikáty o kvalite boli odovzdané konečnému odberateľovi spoločnosti BARBARA Slovensko, s.r.o. Správca dane bol zároveň v odpovedi Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty informovaný, že podľa im známych údajov je spoločnosť TrueCom, s.r.o. zapojená do reťazových obchodov na DPH, o ktorých sú pochybnosti a vykazuje znaky správania rizikového daňového subjektu. Správca dane ďalej z kópií nákladných listov CMR, ktoré tvorili prílohu faktúr priložených k odpovedi Daňového úradu pre vybrané subjekty zistil, že sója bola naložená v Poľsku pre odberateľa TrueCom, s.r.o. a vyložená spoločnosti BARBARA Slovensko, s.r.o a ako prepravcovia sú uvedené iné spoločnosti so sídlom v Poľskej republike. Za účelom preverenia pôvodu tovaru a okolností týchto dodaní od poľských spoločností správca dane podľa úradného záznamu zo dňa 12. 07. 2016 zo spisového materiálu spoločnosti TrueCom, s.r.o. zistil na základe medzinárodnej výmeny informácií nasledovné údaje, týkajúce sa zdaňovacieho obdobia september 2013:
- v súvislosti s poľskou spoločnosťou LOUIS DREYFUS COMMODITIES POLSKA z odpovede poľskej daňovej správy doručenej správcovi dane dňa 14.05.2015 vyplynulo, že tovar bol nakúpený od spoločnosti LOUIS DREYFUS COMMODITIES Suisse S.A.S - 679890 a bol vyzdvihnutý z
prístavu Gdansk kamiónmi poskytnutými príjemcom (prepravu zabezpečil kupujúci na svoje náklady), následne exportovaný na Slovensko a dodaný spoločnosti TrueCom, s.r.o., čo je potvrdené na dokladoch týkajúcich sa prijatia tovaru. Platby boli vykonané bankovým prevodom. Podľa kontraktu zo dňa 26. 07. 2013 dodania boli realizované v období od 05. 08. 2013 do 30. 08. 2013, skutočné vyskladnenie sa uskutočnilo v septembri 2013. V mene spoločnosti TrueCom, s.r.o. kontaktovali poľského obchodného partnera p. U. U. a p. F. P. (silvia@hydinakk.sk), za poľského obchodného partnera kontakt so spoločnosťou TrueCom, s.r.o. uskutočnila skupina predajcov. Správca dane v rozhodnutí uviedol, že príjemcom tovaru bola deklarovaná spoločnosť TrueCom, s.r.o., ale tovar bol prepravený a vyložený v spoločnosti BARBARA Slovensko, s.r.o. na adrese sídla Železničná 20, Čaňa, čo táto spoločnosť potvrdila pečiatkou a podpisom na prepravných dokladoch,
- v súvislosti s poľskou spoločnosťou GLENCORE z odpovede poľskej daňovej správy doručenej správcovi dane dňa 22.05.2015 vyplynulo, že tovar bol importovaný z Argentíny a prepravu na Slovensko mali podľa predložených nákladných listov CNR uskutočniť poľské prepravné spoločnosti, prepravu objednala a zaplatila spoločnosť TrueCom, s.r.o. a platba bola vykonaná bankovým prevodom. Za spoločnosť GLENCORE zmluvu podpísal p. E. V., nebolo zistené kto uskutočnil objednávku a vyjednával zmluvu v mene spoločnosti TrueCom, s.r.o. Dodanie tovaru na Slovensko bolo potvrdené na základe faktúry vystavenej spoločnosťou TrueCom, s.r.o. zo dňa 20. 09. 2013 a tovar bol dodaný príjemcom BARBARA Slovensko, s.r.o., Poľnoslužby Bebrava, a.s. a Boskp Poľnonákup Trenčín, a.s. Správca dane v rozhodnutí uviedol záver vyplývajúci z uvedených informácií, že tovar bol predaný daňovému subjektu TrueCom, s.r.o. a v skutočnosti bol prepravovaný a vyložený okrem iných aj spoločnosti žalobcu,
- v súvislosti s preverovaním prepravy, ktorá mala byť uskutočnená spoločnosťou TRANS-CO z odpovede poľskej daňovej správy, doručenej správcovi dane zo dňa 02.04.2015 správca dane z vyjadrenia konateľa tejto spoločnosti zistil, že vyloženie tovaru (sóje) bolo uskutočnené na Slovensku, adresy dodania tovaru sú konzistentné s inštrukciami zadanými objednávateľom, t.j. spoločnosťou TrueCom, s.r.o. a sú uvedené v dokladoch CMR. Naloženie tovaru bolo uskutočnené výťahmi v Gdansku a Gdyni, čo je potvrdené dokladmi WZ (vyskladnenie tovaru) a nákladnými listami CMR. Vyloženie tovaru sa uskutočnilo na Slovensku a adresy sa nachádzajú na CMR dokladoch. Objednávateľom prepravných služieb bola spoločnosť TrueCom, s.r.o., ktorá aj uskutočnila platby za vykonané služby, tieto boli vykonané bezhotovostne. Nebola uzavretá žiadna písomná zmluva. Objednávky na vykonanie prepravy boli uskutočnené telefonicky cez inú spoločnosť so sídlom v Poľsku, šoféri nekontaktovali spoločnosť TrueCom, s.r.o., inštrukcie s adresami naloženia a vyloženia boli prijaté telefonicky spoločnosťou prepravcu od spoločnosti FHU U. U. a ďalej telefonicky poskytnuté aj šoférom. Správca dane v rozhodnutí uviedol záver vyplývajúci z uvedených informácií, že tovar bol vyložený na Slovensku, ale podľa prepravných dokladov nebol vyložený u daňového subjektu TrueCom, s.r.o., ale v spoločnosti BARBARA Slovensko, s.r.o.
6. S poukazom na takto vykonané rozsiahle dokazovanie žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalobca odpočítal daň z faktúr od spoločnosti Podtatranská hydina, a.s., neoprávnene, keďže dodania deklarované preverovanými faktúrami predloženými daňovým subjektom ku daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie september 2013 sa neuskutočnili tak, ako to bolo deklarované. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že spoločnosť TrueCom, s.r.o., ktorá mala byť dodávateľom spoločnosti Podtatranská hydina, a.s. nikdy nevykonávala skutočnú ekonomickú činnosť, nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník, a preto následne takéto právo nakladať s tovarom ako vlastník nemohlo prejsť ani na spoločnosť Podtatranská hydina, a.s. a následne na daňový subjekt BARBARA Slovensko, s.r.o. Daňovému subjektu preto nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie DPH na základe faktúr vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. Žalovaný konštatoval, že spoločnosť TrueCom., s.r.o. vykazuje všetky znaky nárazníka a zmiznutého obchodníka, nesídli na adrese v zmysle výpisu z obchodného registra a správcom dane jej bola zrušená registrácia platiteľa DPH. Táto spoločnosť bola zneužitá na účel vystavovania faktúr s DPH a v roku 2013 nevykonávala reálnu hospodársku činnosť. Osoba, ktorá je zapísaná ako konateľka spoločnosti v čase od 04.01.2013 do 21.10.2014 - Vlasta Vlčková v skutočnosti funkciu štatutára uvedenej spoločnosti nikdy nevykonávala a nevystavila plnú moc, ktorú možno považovať za všeobecnú plnú moc na zastupovanie tejto spoločnosti. Z odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií týkajúcej sa preverenia dodaní sóje spoločnosťou LOUIS DREYFUS COMMODITIES POLSKA Sp. z o. o. bolo zistené, že tovar v mene spoločnosti TrueCom., s.r.o. objednávala zamestnankyňa spoločnosti Podtatranská hydina, a.s. F. P., ktorá taktiež vystavila preverované faktúry spoločnosti Podtatranská hydina, a.s. pre odberateľa BARBARA Slovensko, s.r.o., ako aj súvisiace dodacie listy. Zistenia správcu dane preukázali, že osoby, ktoré mali konať v mene spoločnosti TrueCom., s.r.o. - pani R. U., s ktorou mal ako so splnomocnenou
zástupkyňou tejto spoločnosti konať MVDr. Pavol Konkoľ, štatutár spoločnosti Podtatranská hydina, a.s. a p. P., zamestnankyňa spoločnosti Podtatranská hydina, a.s., neboli osoby oprávnené konať v mene spoločnosti TrueCom., s.r.o. Spoločnosť TrueCom., s.r.o. tak preukázateľne plnila funkciu účelovo vytvorenej spoločnosti - nárazníka a fakturanta pre iné spoločnosti a činnosť uvedenej spoločnosti nie je možné považovať za hospodársku činnosť. Uvedené zistenia správcu dane preukázali, že zo strany spoločnosti TrueCom., s.r.o. nemohlo dôjsť k dodaniu tovaru pre spoločnosť Podtatranská hydina, a.s. v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a následne ani nemohlo dôjsť k dodaniu uvedeného tovaru spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. pre spoločnosť BARBARA Slovensko, s.r.o., hoci spoločnosť Podtatranská hydina, a.s. predmetné dodania potvrdila.
7. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia ďalej konštatoval, že pri posudzovaní práva na odpočítanie dane musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre právo na odpočítanie dane je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda, že tovar alebo služby, ktoré sú deklarované na faktúre boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Správca dane vykonanou daňovou kontrolou preveroval splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane a pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní zobral do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo iných skutočností rozhodujúcich pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Právo na odpočítanie dane sa viaže na splnenie zákonných podmienok a nie na existenciu faktúry. Faktúry musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného obchodu, ako aj to, že zdaniteľný obchod bol prijatý na uskutočnenie zdaniteľných obchodov daňového subjektu. Pokiaľ nie je preukázané splnenie týchto hmotnoprávnych podmienok, na vznik nároku nepostačuje len samotná existencia faktúry, hoci táto obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti.
8. Vo vzťahu k samotnému procesu dokazovania uviedol, že dokazovanie viedol tak, aby smerovalo z rôznych strán k prevereniu vecnej a formálnej správnosti uplatneného odpočítania dane deklarovaného na základe faktúr od spoločnosti Podtatranská hydina, a.s. Je pritom na správcovi dane, aké dôkazy v daňovom konaní vykoná. Pokiaľ z týchto úkonov vyplynuli skutočnosti, ktoré jednoznačne nepreukazujú dodanie tovaru tak, ako je to uvedené na faktúre, či nepreukázanie pôvodu deklarovaného tovaru, správca dane musí na tieto okolnosti prihliadať a je zákonnou povinnosťou daňového subjektu predložiť dôkazy, aby takéto pochybnosti správcu dane vyvrátil. Takéto dôkazy však odvolávajúci sa, t.j. daňový subjekt v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa nepredložil. Povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale povinnosťou správcu dane je tieto nároky prejednať a umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu svojho nároku ním predloženými dôkazmi. Preukazovanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane je v kompetencii daňového subjektu. Daňový subjekt si nemôže vysvetľovať túto svoju povinnosť ako právo požadovať od správcu dane, aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní ním uplatnených nárokov. Správca dane, keďže mal pochybnosti o zákonnosti daňovým subjektom uplatneného odpočítania dane, vykonal podľa svojej úvahy a úsudku všetky dôkazy, ktoré považoval za potrebné na zistenie skutkového stavu a uviedol ich v odôvodnení rozhodnutia. Žalovaný zdôraznil, že dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Dôkazná povinnosť nie je pre daňový subjekt iba povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenie o skutočnostiach uvedených na predmetných faktúrach. Skutočnosť, že faktúra má požadované náležitosti v zmysle vyššie uvedeného neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie. Žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je to uvedené na faktúrach od spoločnosti Podtatranská hydina, a.s. a nepredložil také dôkazy, na základe ktorých by správca dane mohol uznať odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov deklarovaných predmetnými faktúrami. Uzavrel, že primárnou povinnosťou žalobcu k uplatneniu práva na odpočítanie dane bolo preukázať, že na predmetné právo má aj právny nárok. Aj keď žalobca bol v pozícii odberateľa, musí preukázať, že zdaniteľné obchody prijal práve tak (v rozsahu a spôsobom) ako je to deklarované na dokladoch - faktúrach a dodacích listoch vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. Žalobca nepreukázal, že zdaniteľné obchody sa
reálne uskutočnili tak ako je to deklarované na faktúrach od dodávateľa a samotné predloženie faktúr, bez toho, aby došlo k naplneniu skutkovej podstaty veci je nepostačujúce na preukázanie toho, že obchod s tovarom uvedeným na faktúrach sa reálne uskutočnil spôsobom, ako je to v týchto faktúrach deklarované.
9. Žalovaný uzavrel, že v súvislosti s predmetným preverovaním nespochybnil dodanie tovaru (sóje) daňovému subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o. ako takého, ani nespochybnil existenciu tovaru, no spochybnil jeho dodanie v rozsahu a za podmienok, ako to daňový subjekt deklaroval spornými faktúrami vystavenými spoločnosťou Podtatranská hydina spolu s dodacími listami a výdajkami.
10. Žalovaný ďalej vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že vzájomné vyúčtovanie medzi zmluvnými stranami bolo vysporiadané formou kompenzácie, pretože daňový subjekt nemohol nakúpiť sóju priamo od poľského dodávateľa (LOUIS DREYFUS COMMODITIES POLSKA), pretože žalobca nedisponoval hotovosťou, ktorú požadoval poľský dodávateľ, uviedol, že dôvody a príčiny obchodnej transakcie nezakladajú právo daňového subjektu na odpočítanie dane bez toho, aby bolo preukázané reálne dodanie tovaru v rozsahu a za podmienok, ako je to deklarované predloženými dokladmi - faktúrami vystavenými spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. Zároveň konštatoval, že je v zrejmom rozpore, ak Podtatranská hydina, a.s. na jednej strane nebola schopná uhrádzať svoje záväzky a na strane druhej mala byť schopná uhradiť nákup sóje od dodávateľa z Poľska, ktorá skutočnosť vyvolala pochybnosti o reálnosti tejto obchodnej transakcie. Zistenia správcu dane tak naznačili, že práve z dôvodu neschopnosti splácať záväzky bola využitá spoločnosť TrueCom., s.r.o., a to na účely vystavania faktúr odberateľským spoločnostiam (v období september 2013), na základe ktorých si tieto spoločnosti následne uplatnili právo na odpočítanie dane na vstupe, s cieľom čerpať nadmerné odpočty z týchto obchodných transakcií. Takto mohli konať iba v prípade, ak mali faktúry za dodanie tovaru od tuzemského dodávateľa. Zistené skutočnosti preto vedú k záveru, že na tento účel bola využitá spoločnosť TrueCom, s.r.o. v úlohe tzv. „nárazníka“, ktorá vykazovala nadobudnutie tovaru z iných členských štátov v podaných daňových priznaniach iba formálne.
11. K skutkovým zisteniam správcu dane žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že predložené nákladné listy CMR dokazujú, že sója bola dodaná priamo žalobcovi, pričom na týchto CRM dokladoch je údaj o príjemcovi, ktorým je deklarovaná spoločnosť TrueCom, s.r.o., o ktorej účasti na deklarovaných obchodoch žalobca podľa jeho vyjadrenia nemal vedomosť. Z uvedeného je zrejmé, že spoločnosť TrueCom, s.r.o. nikdy reálne nevykonávala hospodársku činnosť, nemohla byť príjemcom, a teda ani vlastníkom uvedeného tovaru, a preto nemohla byť ani reálne dodávateľom tovaru pre spoločnosť Podtatranská hydina, a.s. Podľa predložených CRM dokladov bol tovar prepravený priamo z Poľska do Čane, avšak žalobca potvrdzoval dodacie listy, podľa ktorých mal byť tovar vyskladnený zo skladu spoločnosti Podtatranská hydina, a.s. v Kežmarku. Na tieto nezrovnalosti v údajoch uvedených na dodacích listoch, potvrdených daňovým subjektom, poukázal správca dane ako na jeden z ďalších podporných dôkazov, na základe ktorých mohol, resp. daňový subjekt mal vedieť, že sa zúčastňuje na transakciách poznačených podvodom. K námietke žalobcu, že predložil súbor dokumentov potvrdzujúcich dodanie tovaru a správca dane sa napriek tomu domnieval, že tieto dôkazy nie sú postačujúce, ale neupresnil, aké doklady by podľa žalovaného mal žalobca predložiť na preukázanie oprávnenosti svojho nároku, žalovaný uviedol, že žalobca síce predložil okrem faktúr aj ďalšie doklady (nákladné listy CMR, dodacie listy), ale predložené doklady nepreukázali nesporne požadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch. Správca dane nespochybnil, že tovar bol odvolávajúcemu sa fyzicky dodaný, ale vyššie uvedené skutočnosti viedli k pochybnostiam o nadobudnutí vlastníckeho práva a práva nakladať s tovarom - sójou spoločnosťou TrueCom, s.r.o. a následne spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s., ktorá tento tovar fakturovala žalobcovi. Tak, ako už bolo vyššie uvedené, nárok na odpočítanie dane sa viaže na splnenie zákonných podmienok, až po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo, nestačí len formálne deklarovanie predloženými dokladmi, ale tieto musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch. Aj keď žalobca síce predložil rôzne doklady, tieto nepreukazovali ním tvrdené skutočnosti o uskutočnení zdaniteľného obchodu tak, ako bol deklarovaný, preto správcovi dane nemohli postačovať ako vierohodné dôkazy na potvrdenie vzniku nároku na odpočítanie dane. Správca dane nemá povinnosť a ani úlohu vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale jeho povinnosťou je uplatnené nároky prejednať a umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi. Preukazovanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, je v kompetencii
daňového subjektu. Daňový subjekt si nemôže vysvetľovať túto svoju povinnosť ako právo požadovať od správcu dane, aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní ním uplatnených nárokov.
12. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že vo veci postupoval veľmi povrchne a nezaoberal sa reálnymi skutočnosťami, ktoré vyplývajú z dokladov daňového subjektu, pretože z obsahu spisového materiálu je možné zistiť, že správca dane zisťoval a overoval skutočnosti vyplývajúce z predložených dokladov, vykonal aj ďalšie dokazovanie na získanie dôkazov o uskutočnení zdaniteľného obchodu a oprávnene dospel k záveru, že žalobca odpočítal DPH z faktúr vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina a.s. neoprávnene, pretože dodania, deklarované preverovanými faktúrami predloženými odvolávajúcim sa ku daňovej kontrole sa neuskutočnili tak, ako to bolo deklarované. Žalovaný tvrdil, že správca dane nepreniesol zodpovednosť na daňový subjekt, t.j. žalobcu za iný subjekt, ale poukázal na zistenia, že zo strany spoločnosti TrueCom, s.r.o. nemohlo dôjsť k dodaniu tovaru pre spoločnosť Podtatranská hydina, a.s. v zmysle ustanovenia § 19 ods.1 zákona o dani z pridanej hodnoty a následne nemohlo dôjsť k dodaniu uvedeného tovaru spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. pre žalobcu, čím preukázateľne neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie DPH daňovým subjektom z predmetných faktúr vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. K tvrdeniu žalobcu, že má výtlačok zo systému VIES s potvrdením IČ DPH, ktorý je dôkazom na akceptáciu subjektu ako identifikovateľného platiteľa dane na potreby transakcií vnútri spoločenstva, žalovaný uviedol, že overenie IČ DPH obchodného partnera žiadnym spôsobom nepreukazuje, že došlo k zdaniteľným obchodom v rozsahu a spôsobom uvedeným vo faktúrach vystavených dodávateľom Podtatranská hydina, a.s. K ďalšiemu tvrdeniu žalobcu, že pri preverovaných transakciách nezískal žiadnu ekonomickú výhodu žalovaný uviedol, že v prípade ak by žalobca nadobudol sóju priamo z Poľska od poľského dodávateľa, ktorý bol aj odosielateľom tejto sóje, vznikla by mu povinnosť odviesť daň a taktiež právo na odpočítanie tejto dane, takže výsledný vplyv na jeho daňovú povinnosť by bol nulový. Tým, že sóju nakúpil od slovenského dodávateľa (ako to deklaroval na faktúrach) cez ďalšiu spoločnosť, ktorá je zmiznutým obchodníkom, uplatnil si odpočítanie dane z faktúr vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s., ale nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočítanie tejto dane.
13. V závere odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora vnútroštátnym orgánom a súdom v zásade prináleží zamietnuť uplatnenie práv upravených šiestou smernicou, ktorých sa dotknutá osoba dovoláva podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom, pokiaľ ide o právo na odpočet DPH. Zároveň je potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry ide o taký prípad nielen vtedy, ak sa daňového podvodu dopustí samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela, alebo mala vedieť, že sa dotknutou transakciou zúčastňuje na transakcii zapojenej do podvodu v oblasti DPH, ktorého sa dopustil dodávateľ alebo iný hospodársky subjekt, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasiahol do reťazca dodania (rozsudky ESD C-439/04 Kittel, C- 440/04 Recolta Recycling, SPRL, C-131/13 Italmoda). V danom prípade bolo preukázané, že odvolávajúci mal, resp. mohol mať vedomosť o tom, že sa zúčastňuje transakcií zapojených do podvodu.
14. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 100533876 zo dňa 27. 03. 2017 ako aj prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Košice č. 104524314/2016 zo dňa 21. 12. 2016 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň uplatnil nárok na plnú náhradu trov konania. Tvrdil, že splnil všetky zákonom stanovené podmienky pre odpočítanie dane a uniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie nielen fakturácie, ale aj skutočného dodania tovaru, ktoré nespochybnil ani žalovaný. V správnej žalobe ďalej spochybnil podstatu konania daňových orgánov v tejto veci, ktoré podľa jeho názoru uprednostnili fiškálny záujem štátu (záujem na čo najvyšších príjmoch z DPH) pred zásadou zákonnosti daňového konania a ochrany práv a právom chránených záujmov jeho účastníkov. Žalovaný voči žalobcovi uplatnil princíp kolektívnej viny za pochybenia iných daňových subjektov, na činnosť ktorých žalobca nemal žiaden dosah. Podľa názoru žalobcu zásade zákonnosti daňového konania a individuálnej zodpovednosti daňových subjektov by zodpovedalo, ak by boli sankcie uplatnené výlučne vo vzťahu k tým daňovým subjektom, ktoré porušili svoje povinnosti, najmä pokiaľ ide o povinnosť odviesť štátu DPH. Zdôraznil, že vo vzťahu k žalobcovi sa v napadnutom rozhodnutí neuvádza žiadne konkrétne pochybenie, s výnimkou toho, že bol zapojený do reťazovej obchodnej transakcie, v rámci ktorej došlo k podvodnému konaniu, pričom ale nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že by o tom mal vedomosť. V tej súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky č. k. IV ÚS 591/08 (pri podobnej právnej úprave ako v Slovenskej republike), v ktorom súd konštatoval, že: „ pri vyberaní dane nemožno vychádzať výlučne z fiškálneho
záujmu štátu, ale cieľom musí byť vybratie dane vo výške správne stanovenej. Pri realizácii tohto práva štátu je nutné rešpektovať práva a právom chránené záujmy daňového subjektu, v danom prípade právo na objektívne vykonané dokazovanie vedúce k riadne zistenému skutkovému stavu.“ Poukázal aj na ustálenú judikatúru Európskeho súdneho dvora (napr. rozsudok z 21. 03. 2000, Gabalfrisa, a.i., C-110/98 až C-147/98, rozsudok z 08.01.2002 Metropol a Stadler, C-409/99, rozsudok z 26. 05. 2005, Kretztechnik, C-465/03, rozsudok z 23. 04. 2009 Parat, C-74/08, atď.), z ktorej vyplýva, že právo na odpočet DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH, predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH a v zásade ju nemožno obmedziť. Cieľom právnej úpravy odpočtov DPH je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH, splatnej alebo zaplatenej v rámci jeho podnikateľských činností. Spoločný systém DPH takto zaručuje úplnú neutralitu, čo sa týka daňového bremena všetkých podnikateľských činností pod podmienkou, že tieto činnosti v zásade podliehajú DPH.
15. Žalobca v správnej žalobe namietal aj zistenia správcu dane a žalovaného týkajúce sa skutkového stavu veci a taktiež aj právneho posúdenia, t.j. namietal závery daňových orgánov týkajúce sa neuznaných deklarovaných obchodov za zdaňovacie obdobie september 2013. V žalobe zrekapituloval skutkové zistenia, ku ktorým dospeli správne orgány a ktoré boli aj podkladom pre rozhodnutie o nepriznaní nároku na odpočet DPH, pričom namietal, že skutkový stav konštatovaný žalovaným v napadnutom rozhodnutí nezodpovedá vykonaným dôkazom, pričom:
- všetky dožiadané subjekty - od poľských pôvodcov tovaru GLENCORE A LOUIS DREYFUS COMMODITIES POLSKA, cez poľskú prepravnú spoločnosť TRANS-TUR až po dodávateľa tovaru Podtatranská hydina, zhodne potvrdili reálne, t.j. fyzické dodanie tovaru žalobcovi do jeho skladových priestorov v Čani. Aj samotný žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že reálne fyzické dodanie tovaru žalobcovi nespochybňuje,
- pochybenia, ktoré mali byť dôvodom pre nepriznanie práva na odpočet dane žalobcovi, sa v celom rozsahu týkajú iných daňových subjektov, než je žalobca. Hlavným dôvodom nepriznania odpočtu DPH bolo, že daňový subjekt Podtatranská hydina mal objednávať tovar v Poľsku prostredníctvom nárazníka a zmiznutého obchodníka - spoločnosti TrueCom. Za takéto konanie však žalobca nemôže niesť právnu zodpovednosť, nakoľko on sám ani neobjednával tovar za inú spoločnosť, ani neobchodoval s nárazníkovým a zmiznutým obchodníkom a najmä z takéhoto usporiadania nezískal a ani nemal ako získať daňovú výhodu a nemal žiadny dôvod domnievať sa, že by sa malo jednať o transakciu poznačenú podvodom,
- vykonané dokazovanie je pre účely rozhodnutia vo veci nedostačujúce, pretože nebolo dostatočným spôsobom preukázané pozícia žalobcu v rámci transakcií popísaných v napadnutom rozhodnutí a ani jeho vedomosť o tom, že sa môže jednať o transakcie poznačené podvodom. Správca dane vykonával dokazovanie najmä prostredníctvom dožiadaní a na základe záverov kontrol zrealizovaných u iných daňových subjektov, ktoré však nie sú priamo použiteľné vo vzťahu k žalobcovi, ktorý sa vo väčšine protokolov zo súvisiacich daňových kontrol vôbec nespomína. Napriek skutočnosti, že prevažnú väčšinu osôb bolo možné priamo vypočuť aj v rámci tohto daňového konania, konštatovania žalovaného vo vzťahu k žalobcovi sú len v rovine dohadov, domnienok a nepriamych dôkazov.
16. Žalobca v žalobných dôvodoch týkajúcich sa právneho posúdenia veci uviedol, že právne posúdenie veci žalovaným považuje za nesprávne, pretože dôvodom nepriznania práva odpočítať daň nebolo neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu o skutočnom dodaní tovaru, keď z výsledku vykonaného dokazovania podľa žalobcu vyplýva reálne dodanie predmetného tovaru, ale nepriznanie odpočítania dane bolo odôvodnené dôkazmi, ktoré boli zabezpečené v rámci daňovej kontroly u iného daňového subjektu, pričom jednotlivé zistenia sa vôbec netýkali žalobcu, ale spoločnosti TrueCom, s ktorou však žalobca neobchodoval. Z napadnutého rozhodnutia ani nevyplýva, aký konkrétny dôkaz mal žalobca predložiť, aby uniesol svoje dôkazné bremeno, resp. aby tento dôkaz vyvrátil žalovaným zistené skutočnosti vo vzťahu k inému daňovému subjektu. Ďalej uviedol, že v súvislosti s jeho dôkaznou povinnosťou žalovaný nespochybnil existenciu, resp. dodanie tovaru, no spochybnil jeho dodanie za podmienok, ako ich žalobca deklaroval spornými faktúrami vystavenými spoločnosťou Podtatranská hydina s prílohami. Uvedené tvrdenie je podľa žalobcu zavádzajúce, keďže vytvára nesprávnu predstavu, ako keby si žalobca vystavil sám fiktívnu faktúru, pričom ten istý tovar súčasne nadobudol od iného subjektu. Vo veci sa však jednalo o faktúry vystavené spoločnosťou Podtatranská hydina, ktorá potvrdila dodanie tovaru žalobcovi. Ďalším dokazovaním bolo potvrdené, že táto spoločnosť bola od začiatku reálnym účastníkom predmetného obchodu, keďže jej štatutári tovar v Poľsku fakticky objednávali (hoci formálne za iný subjekt) a zaplatili kúpnu cenu. V konaní podľa žalobcu bolo nepochybne preukázané, že predmetný tovar vo vzťahu k žalobcovi skutočne pochádzal
od dodávateľa Podtatranská hydina. Vo vzťahu k tvrdeniu, že mal vedomosť o tom, že do transakcie je zapojený daňový subjekt TrueCom, ktorá skutočnosť mala vyplývať z CMR dokladov, ktoré žalobca podpísal pri prijatí tovaru, žalobca namietal, že na predmetných dokladoch potvrdzoval len prijatie tovaru do skladu a v žiadnom prípade tým neprevzal zodpovednosť za ich správnosť. Neexistoval dôvod odmietnuť potvrdiť prijatie tovaru, pretože tovar bol žalobcovi reálne dovezený. Táto povinnosť mu vyplývala z článku „Dodacie podmienky a doprava tovaru“ ods. 7 Dohody o všeobecných nákupných podmienkach zo dňa 28. 08. 2013, ktorú mal uzatvorenú s dodávateľom Podtatranská hydina. Žalobca sa dozvedel o daňovom subjekte TrueCom a jeho „úlohe“ v rámci transakcie až v rámci daňovej kontroly, v čase dodania tovaru mu tieto skutočnosti neboli známe. Nezrovnalosť, že podľa dodacieho listu mal byť tovar dodaný zo skladu v Kežmarku a podľa CMR dokladov bol dovezený priamo z Poľska, podľa žalobcu sama o sebe nezakladala dôvodné pochybnosti o pôvode tovaru.
17. V správnej žalobe ďalej zdôraznil, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že spoločnosť TrueCom, ktorá reálne nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť, nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník a preto následne takéto právo nemohlo prejsť ani na spoločnosť Podtatranská hydina a následne na žalobcu. Tvrdil, že uvedené právne posúdenie je nesprávne a odporuje príslušným ustanoveniam zákona, najmä Občianskeho a Obchodného zákonníka, ako aj výsledkom vykonaného dokazovania. Žalobca nespochybňuje, že spoločnosť TrueCom, ktorá nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť, nemohla nadobudnúť k tovaru vlastnícke právo, súčasne však nie je možné pri posudzovaní otázky nadobudnutia vlastníckeho práva opomínať fakt, že za tento subjekt v Poľsku skutočne a preukázateľne objednávali tovar predstavitelia spoločnosti Podtatranská hydina. Odvolal sa na ust. § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že ak v Poľsku objednávali tovar predstavitelia spoločnosti Podtatranská hydina, ktorí predstierali svoje oprávnenie konať za iný subjekt, tak z hľadiska občianskeho práva vznikla kúpna zmluva a to medzi poľským dodávateľom ako predávajúcim (ktorý prejavil vôľu predať tovar a nadobudnúť kúpnu cenu, čo sa aj stalo) a spoločnosťou Podtatranská hydina ako kupujúcim, (ktorý v skutočnosti zaplatil kúpnu cenu aj prevzal tovar). Ak sa jednalo o sčasti simulovaný právny úkon, tak len v tom, že ho nerobila spoločnosť TrueCom, ale nie v tom, že ku kúpe tovaru vôbec nedošlo. Fakt, že tovar bol dodaný a jeho cena zaplatená, žalobca považoval v súvislosti s výkladom vôle strán za najvýznamnejší. Spoločnosť Podtatranská hydina v čase dodania tovaru žalobcovi tak bola jeho riadnym vlastníkom a to bez ohľadu na to, či ho nadobudla z Poľska priamo alebo prostredníctvom spoločnosti TrueCom. Aj v prípade, keby ním z akéhokoľvek dôvodu nebola, resp. jej vlastníctvo bolo spochybnené, v žiadnom prípade to neznamená, že k tomuto tovaru nemohol nadobudnúť vlastnícke právo žalobca. Podľa žalobcu žalovaným uvádzaná prekážka priznania práva na odpočet DPH z dôvodu nenadobudnutia vlastníckeho práva k tovaru je preto v celom rozsahu neodôvodnená.
18. V správnej žalobe žalobca namietal, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí poukázal na to, že v daňovom konaní sa prihliada na skutočný obsah právnych úkonov, resp. reálnosť transakcie, ktorá má mať prednosť pred formálnou deklaráciou dodania tovaru na faktúre, v tomto prípade však postupoval presne opačne, keď uprednostnil formálnu deklaráciu pred skutočnosťou, pretože v daňovom konaní bolo preukázané, že tovar bol žalobcovi reálne dodaný Podtatranskou hydinou a žalovaný tento fakt ani nespochybnil. Všetky tieto skutkové zistenia boli v napadnutom rozhodnutí znegované výlučne s poukazom na to, že formálne tento tovar spoločnosť Podtatranská hydina nadobudla od nárazníkovej spoločnosti TrueCom. Napadnuté rozhodnutie tak podľa žalobcu favorizovalo formálnu deklaráciu dodania tovaru na faktúre (vo vzťahu medzi TrueCom a Podtatranskou hydinou) pred skutočným dodaním tovaru (vo vzťahu medzi Podtatranskou hydinou, a. s. a žalobcom).
19. Žalobca ďalej v správnej žalobe vo vzťahu k svojmu dôkaznému bremenu uviedol, že v prípade, ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený. Ak daňový subjekt neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Uvedené právne závery sú však vo vzťahu k žalobcovi irelevantné a odporujú konštantnej judikatúre Najvyššieho súdu SR, pretože podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2011 (R 1/2011): „ak je nesporná existencia nakúpeného materiálového plnenia, a toto je štandardne preukázané prijatou faktúrou s prílohami od určitého dodávateľa, potom daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ktoré nie je absolútne. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i prípadnú dôkaznú núdzu správca dane. Je nevyhnuté rozlišovať okruh dôkazov, ktoré má daňový subjekt štandardne archivovať, od následného neštandardného vyšetrovacieho (forenzného dokazovania). Každá transakcia musí byť hodnotená samostatne, a teda nemožno na ňu
ťaživo prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu.“ Poukázal aj na to, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol všeobecno-teoretické poznatky týkajúce sa tzv. reťazových obchodov, teda obchodov, ktorými sú dodávky tovarov, ktoré nasledujú reťazovite za sebou, pričom v jednom mieste reťazca platiteľov DPH nie je daň priznaná ani odvedená a príslušný ekonomický subjekt prestane existovať, pričom spoločnosť, ktorá je v teórii reťazových podvodov označovaná ako zmiznutý obchodník (missing trader) obstará tovar z iného členského štátu v rámci intrakomunitárnej dodávky a obratom ho predá v tuzemsku ďalšej spoločnosti, ktorá sa označuje ako nárazník (buffer), pričom môže ísť o viac obchodníkov s týmto postavením. Posledná obchodná spoločnosť (označovaná ako broker), dodá ten istý tovar, zväčša do pôvodného členského štátu s oslobodením od DPH, pričom si uplatní plný nárok na odpočítanie z týchto dodávok. V tomto prípade bola nárazníkom aj zmiznutým obchodníkom súčasne spoločnosť TrueCom, pričom obchod s poľskými dodávateľmi zabezpečovala zamestnankyňa spoločnosti Podtatranská hydina. Žalobca tvrdil, že uvádzané všeobecno-teoretické poznatky nie sú úplné, pretože okrem vyššie uvedených článkov reťazca poznačeného podvodom sa v ňom spravidla na konci vyskytujú aj tzv. nevinné zúčastnené osoby (innocent parties), ktoré síce nakúpia tovar, s ktorým sa predtým obchodovalo za pochybných okolností, avšak bez toho, aby sa na podvodom poznačených transakciách sami zúčastňovali a bez toho, aby o nich mali vedomosť. Vo vzťahu k takýmto subjektom Európsky súdny dvor rozhodol (rozsudok z 12.01.2006, spojené konanie C-354/03, C-355/03 a C-484/03) tak, že: „Plnenia o aké ide vo veci samej, ktoré nie sú samé o sebe poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou ako takou a hospodársku činnosť v zmysle smernice, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré prechádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia, spočívajúce v odpočítaní dane z DPH zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v reťazi dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty.“ Ďalej žalobca poukázal aj na názor vyslovený v rozhodnutí Európskeho súdneho dvora v uznesení č. C-33/13 zo dňa 06. 02. 2014: „Správny výklad Šiestej smernice Rady č. 77/388/EHS vylučuje, aby bol daňovníkovi odmietnutý nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty splatný alebo zaplatený z dôvodu ním nadobudnutých tovarov, na základe toho, že vystaviteľ faktúry, ktorá sa týka tejto dodávky, spáchal trestný čin, alebo sa dopustil nezrovnalostí, ktoré sú dôvodom na konštatovanie, že fakturovaná transakcia nebola skutočne zrealizovaná spomenutým vystavovateľom, ibaže bude na základe objektívnych dôkazov - bez požiadavky overovacích činností zo strany daňovníka, ktoré nie sú jeho úlohou - preukázaných fakt, že daňovník vedel alebo mal vedieť, že dodávka je spojená s trestným činom v oblasti DPH.“
20. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 26. 10. 2017 k správnej žalobe zotrval na skutkových zisteniach, ako aj právnych záveroch vyplývajúcich z preskúmavaného rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR, vrátane rozhodnutia správcu dane a navrhol, aby správny súd bez nariadenia pojednávania žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vo vyjadrení opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočítanie DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda že tovary a služby, ktoré sú deklarované na faktúre boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok na odpočítanie DPH nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. Z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, musí preukázať existenciu podmienok, ktoré boli pre nárok na odpočítanie dane stanovené a najmä musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre. Právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t. j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu DPH, resp. zaplatením z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane a v prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry, na základe ktorej si platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane nie je uskutočnené tak, ako je na nej uvedené (dodávateľ, tovar, služba), potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Podmienky
uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotno-právnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, a to ani za dobromyseľnosti platiteľa. Práve vzhľadom na tieto skutočnosti správca dane skúmal uskutočnenie zdaniteľných obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. V rámci tohto procesu daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu a ak daňový subjekt v tomto zmysle neunesie dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný pri svojom nároku na odpočítanie DPH. Žalovaný zdôraznil, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spoločnosť TrueCom, s.r.o., ktorá mala byť dodávateľom spoločnosti Podtatranská hydina, a.s., nikdy nevykonávala skutočnú ekonomickú činnosť, nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník a preto následne nemohlo prejsť toto právo nakladať s tovarom ako vlastník ani na spoločnosť Podtatranská hydina, a. s., a následne na žalobcu - Barbara Slovensko, s. r. o. Žalobcovi tak nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane na základe faktúr vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina, a. s. Spoločnosť TrueCom, s.r.o., vykazuje všetky znaky nárazníka a zmiznutého obchodníka, nesídli na adrese v zmysle výpisu z Obchodného registra a správcom dane jej bola zrušená registrácia platiteľa DPH. Táto spoločnosť bola zneužitá na účel vystavovania faktúr s DPH a v roku 2003 nevykonávala reálnu hospodársku činnosť. Osoba, ktorá bola zapísaná ako konateľka spoločnosti v čase od 04. 01. 2013 do 21. 10. 2014 - Vlasta Vlčková v skutočnosti nikdy nevykonávala funkciu štatutára tejto spoločnosti, nevystavila plnú moc, ktorú možno považovať za všeobecnú plnú moc na zastupovanie spoločnosti. Z odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií týkajúcej sa preverovania dodaní sóje spoločnosťou LOUIS DREYFUS COMMODITIES POLSKA sp. z o. o. bolo zistené, že tovar v mene spoločnosti TrueCom, s. r. o., objednávala zamestnankyňa spoločnosti Podtatranská hydina, a. s., F. P., ktorá taktiež vystavila faktúry spoločnosti Podtatranská hydina, a. s., pre odberateľa Barbara Slovensko, s. r. o., a súvisiace dodacie listy. Zistenia správcu dane preukázali, že osoby, ktoré mali konať v mene spoločnosti TrueCom, s. r. o., (pani U., s ktorou mal ako splnomocnenou zástupkyňou spoločnosti TrueCom, s. r. o., konať MVDr. Konkoľ, štatutár spoločnosti Podtatranská hydina, a. s., a pani P., zamestnankyňa spoločnosti Podtatranská hydina, a. s., ktorá mala objednávať tovar od poľských dodávateľov v mene tejto spoločnosti) neboli osoby oprávnené konať v mene spoločnosti TrueCom, s.r.o. Spoločnosť TrueCom, s. r. o., tak preukázateľne plnila funkciu účelovo vytvorenej spoločnosti fakturanta pre iné spoločnosti a činnosť tejto spoločnosti nie je možné považovať za hospodársku činnosť. Zo strany spoločnosti TrueCom, s.r.o., tak nemohlo dôjsť k dodaniu tovaru pre spoločnosť Podtatranská hydina, a. s., v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a následne nemohlo dôjsť ani k dodaniu uvedeného tovaru spoločnosťou Podtatranská hydina, a. s., pre žalobcu, t. j. spoločnosť BARBARA Slovensko, s. r. o., hoci spoločnosť Podtatranská hydina, a. s., predmetné dodanie tovaru potvrdila.
21. K tvrdeniu, že zistenia správcu dane sa netýkali žalobcu a mali mať následky pre iný daňový subjekt žalovaný uviedol, že zo zistení správcu dane vyplynulo, že zo strany spoločnosti TrueCom, s.r.o., nemohlo dôjsť k dodaniu tovaru pre spoločnosť Podtatranská hydina a následne teda nemohlo dôjsť ani k dodaniu uvedeného tovaru spoločnosťou Podtatranská hydina, a. s., pre žalobcu a tým neboli preukázateľne splnené podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane žalobcom z predložených faktúr vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina, a. s. V prípade, že žalobca by nadobudol sóju priamo z Poľska od poľského dodávateľa, ktorý bol jej odosielateľom, vznikla by mu povinnosť odviesť daň a taktiež právo na odpočítanie tejto dane, takže výsledný vplyv na jeho daňovú povinnosť by bol nulový. Tým, že sóju nakúpil od slovenského dodávateľa (ako to deklaroval na faktúrach), cez ďalšiu spoločnosť, ktorá je zmiznutým obchodníkom, uplatnil si odpočítanie dane z faktúr vystavovaných spoločnosťou Podtatranská hydina, a. s., ale nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočítanie dane. Správca dane vykonaným dokazovaním teda dospel k jednoznačnému záveru, že deklarované zdaniteľné obchody sa neuskutočnili tak, ako to bolo uvedené v predložených faktúrach. Z vykonaného dokazovania obsiahnutého v spisovom materiáli daňových orgánov je zrejmé, že správca dane získal dostatočné množstvo relevantných dôkazov, ktoré mu umožnili prijať objektívne závery, ako aj sa podrobne zaoberať skúmaním jednotlivých skutočností, faktúr, vyjadrení, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo a dospel k záveru o neopodstatnenosti nároku žalobcu na odpočítanie DPH.
22. Na základe výzvy súdu žalobca k vyjadreniu žalovaného zaujal písomné stanovisko z 30.09.2019 v ktorom v zopakoval všetky námietky tak z odvolania proti rozhodnutiu správcu dane aj správnej žaloby o nedostatkoch rozhodnutia žalovaného a v jeho závere zdôraznil, že DPH z vystavených faktúr od dodávateľa riadne zaplatil spoločnosti Podtatranská hydina, ktorá ju mala odviesť štátu. Nikdy
si neuplatňoval odpočítanie inej dane než tej, ktorú predtým preukázateľne zaplatil inému platiteľovi, pričom z hľadiska výšky daňovej povinnosti bolo jedno, či by sa jednalo o platiteľa z územia SR, alebo o samozdanenie pri dodaní tovaru z inej členskej krajiny EÚ. Z uvedených dôvodov trval na podanej správnej žalobe v celom rozsahu.
23. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (zák. č. 162/2015 účinného od 01. 07. 2017, ďalej len „SSP“) po opakovanom preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, a to po tom, čo na základe kasačnej sťažnosti žalobcu prvší zamietavý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/52/2017-62 zo dňa 16.05.2018 bol zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.05.2019 v konaní sp. zn. 5Sžfk/45/2018 (z dôvodu porušenia procesného ustanovenia - § 106 ods. 2 SSP), v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP) bez nariadenia pojednávania (za splnenia podmienok uvedených v § 107 ods. 2 SSP) dospel k záveru, že správnej žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť.
24. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (daňová povinnosť pri dodaní tovaru a služby), daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
25. Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o DPH (odpočítanie dane platiteľom), právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
26. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona.
27. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
28. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
29. Pri uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie alebo vybratie dane (§ 3 ods. 6 Daňového poriadku).
30. Podľa § 24 ods. 1 písm. a/, c/ Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie daní a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dná, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku).
31. Podľa § ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
32. Účelom daňového konania je zistiť, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Pretože ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňového konania je určenie výšky dane a záväzné uloženie povinnosti zaplatiť ho konkrétnemu daňovému subjektu.
33. Správny súd zdôrazňuje, že v rámci dokazovania v daňovom konaní dôkazná povinnosť prioritne svedčí daňovému subjektu. Správca dane dokazovanie vykonáva, pričom jeho úloha je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesným postupom, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie, pričom pri dokazovaní správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov; daňové konanie nie je pritom konaním vyhľadávacím.
34. Úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu k spôsobu preukazovania podľa Daňového priadku. Ustanovenie § 49 ods. 2 a § 51 citovaného zákona určujú, ako musí platiteľ prijať a tiež zdaniteľné plnenia použiť, aby mu vznikol nárok na odpočet DPH, ako má preukázať uplatnenie práva na odpočet a kedy mu tento nárok vzniká. Nárok na nadmerný odpočet DPH vzniká platiteľovi dane vtedy, ak splní obidve zákonné podmienky stanovené v § 49 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona, t.j. že nadobudol tovar alebo služby a použil nadobudnutý tovar alebo služby na dodávky tovaru alebo služieb ako platiteľ.
35. Tak ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu správcu dane, na základe žalobcom podaného daňového priznania pre DPH za zdaňovacie obdobie september 2013 Daňový úrad Košice ako správca dane Poverením zo dňa 15. 11. 2013 č. 9801402/5126023/2013 uložil označeným kontrolórom vykonať daňovú kontrolu u daňového subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o. (od 01.08.2018 pod obchodným menom OXYN, s.r.o.), Železničná 2, Čaňa na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti na DPH za mesiac september 2013. Jej výsledkom je Protokol z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti podľa zákona o DPH č.: 103627499/2016 zo dňa 29. 07. 2016, v ktorom správca dane konštatoval, že v záujme objektívneho hodnotenia dôkazov bral do úvahy všetky dôkazy a zistenia, ktoré mal k dispozícii, pričom dodržiaval ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo sa všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Zároveň dodržiaval ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku a postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránil záujmy štátu a obcí a dbal pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Na základe vyhodnotenia vykonaného dokazovania dospel k záveru, že daňový subjekt porušil ust. § 51 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na ust. § 49 citovaného zákona a uplatnil si právo na odpočítanie dane v rozpore s citovaným ustanovením, preto správca dane nepriznal platiteľovi dane BARBARA Slovensko, s.r.o. odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti Podtatranská hydina a.s., č. 6130101268, č. 6130101283, č. 6130101336 a 6130101381, v celkovej výške 26.302,24 euro. Z výsledkov vykonaného dokazovania zároveň konštatoval, že spoločnosť TrueCom s.r.o, ktorá mala byť dodávateľom spoločnosti Podtatranská hydina a.s. nikdy nevykonávala skutočnú ekonomickú činnosť, nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník a preto následne nemohlo prejsť právo nakladať s tovarom ako vlastník ani na spoločnosť Podtatranská hydina a.s. a následne na žalobcu.
36. Správny súd vychádzajúc z obsahu správnej žaloby zo dňa 11. 05. 2017, po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu ako aj rozhodnutiami daňového úradu a žalovaného dospel k záveru, že námietky žalobcu, obsiahnuté v žalobných dôvodoch nie sú opodstatnené. Správca dane pri daňovej kontrole vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu a preverenia deklarovaných obchodov tak medzi žalobcom a jeho dodávateľom obchodnou spoločnosťou Podtatranská hydina a.s., ako aj ďalších obchodných spoločností v obchodnom reťazci od prvotného dodávateľa v Poľskej republike. V rámci tohto dokazovania, ktoré vykonal aj z vlastnej iniciatívy správca dane zistil, že v obchodnom reťazci bola zapojená obchodná spoločnosť TrueCom , s.r.o., ktorá bola deklarovaná ako dodávateľ predmetného tovaru - sóje spoločnosti Podtatranská hydina a.s.. Táto skutočnosť bola potvrdená svedeckou výpoveďou konateľa spoločnosti Podtatranská hydina a.s., ktorý takéto dodanie tovaru preukazoval správcovi dane aj faktúrami o nákupe predmetnej komodity. V
priebehu daňovej kontroly bol správca dane daňovým úradom pre vybrané daňové subjekty v odpovedi zo dňa 23.06.2014 upozornený, že spoločnosť TrueCom je zapojená do reťazových obchodov na DPH, o ktorých sú pochybnosti, preto vykazuje znaky rizikového daňového subjektu. Zároveň z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že spoločnosť TrueCom s.r.o. vykazuje všetky znaky nárazníka a zmiznutého obchodníka, nesídli na adrese uvedenej v obchodnom registri a správcom dane jej bola aj zrušená registrácia platiteľa DPH. Táto spoločnosť podľa zistení správcu dane bola zneužitá na účel vystavovania faktúr s daňou z pridanej hodnoty a v roku 2013 nevykonávala reálnu hospodársku činnosť. Osoba, ktorá bola vedená v obchodnom registri ako jej konateľa v období od 04.01.2013 do 21.10.2014 - Vlasta Vlčková, túto funkciu nikdy v skutočnosti nevykonávala a nevystavila ani plnú moc, ktorú by bolo možné považovať za plnú moc na zastupovanie tejto spoločnosti. V mene spoločnosti konali osoby, ktoré na to nemali žiadne zákonné a ani zmluvné oprávnenie, a to pracovníčka spoločnosti Podtatranská hydina a.s. F. P. (ktorá pre spoločnosť TrueCom s.r.o. objednávala tovar), ako aj p. U., s ktorou jednal štatutárny zástupca spoločnosti Podtatranská hydina a.s. Tieto osoby preukázateľne neboli oprávnené za danú spoločnosť vystupovať a konať v jej mene, preto spoločnosť TrueCom s.r.o. k predmetnému tovaru ani nemohla nadobudnúť právo s ním nakladať a preto zo strany tejto spoločnosti následne ani nemohlo dôjsť k dodaniu tohto tovaru pre spoločnosť Podtatranská hydina a.s. v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a reťazci deklarovaných dodávateľov tento tovar nemohol byť dodaný spoločnosťou Podtatranská hydina a.s. pre žalobcu - BARBARA Slovensko s.r.o. Správca dane z predložených CMR dokladov o preprave sóje v danom období zároveň zistil, že táto bola naložená v Poľsku, pre odberateľa TrueCom, s.r.o a po preprave bola vyložená v skladových priestoroch v sídle spoločnosti BARBARA Slovensko, s.r.o., t.j. žalobcu. V rozpore s tým, z dodacích listov pripojených k faktúram, z ktorých žalobca uplatnil nárok na odpočet DPH vyplýva, že uvedený tovar bol vydaný zo skladu KH Sklad odbyt - Kežmarok. Konateľ spoločnosti Podtatranská hydina a.s. pri miestnom zisťovaní dňa 30. 05. 2014 (odpoveď na dožiadanie zo dňa 10. 06. 2014 Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty so sídlom v Bratislave) však uviedol, že za spoločnosť Podtatranská hydina a.s. nikto s tovarom nemanipuloval. Zistené rozpory na dodacích listoch pripojených k predloženým faktúram ako aj na CMR prepravných dokladoch (v spojení s výpoveďou svedka) MVDr. Konkoľa, konateľa spoločnosti Podtatranská hydina) ako ďalší dôkaz preukazujú, že dodanie sóje v zdaňovacom období september 2013 sa neuskutočnilo tak, ako to bolo deklarované žalobcom v obchodnom reťazci označených spoločností.
37. K námietkam žalobcu, že v rámci daňovej kontroly uniesol svoje dôkazne bremeno, keď preložil všetky jemu dostupné písomnosti preukazujúce zdaniteľný obchod a nemôže niesť zodpovednosť za tretie subjekty ( t. j. subdodávateľa jeho dodávateľa), o konaní ktorých nemal vedomosť, správny súd uvádza, že tieto námietky žalobcu nie sú dôvodné, a ako také nie sú ani spôsobilé spochybniť vecne správne rozhodnutie správneho orgánu. Je potrebné zdôrazniť, že zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Tak, ako to je zrejmé aj z obsahu administratívneho spisu žalovaného, v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania bol žalobcovi daný dostatočný procesnoprávny priestor na dokazovanie a tým aj na preukázanie dôvodnosti uplatnenia nároku na odpočítanie DPH. Procesný postup správcu dane bol plne v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, keď tento pri preverovaní písomných podkladov dodaných daňovým subjektom a to aj vykonávaním dokazovania z vlastnej iniciatívy vo vzťahu k zisťovaniu zákonných podmienok na uplatnenie nároku na odpočet DPH spochybnil tvrdenia žalobcu, t.j. daňového subjektu, a dospel k záveru, že v zistenom reťazci dodávateľských spoločností v prípade spoločnosti TrueCom s.r.o., išlo iba o účelovú fakturáciu. Za takéhoto stavu žalobcom predložené daňové doklady z hľadiska nároku na odpočet DPH nie sú akceptovateľné, pretože neodrážajú reálnu skutočnosť. V tej súvislosti správny súd poukazuje aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený v rozsudku č. k. 4Sžf/4/2011 zo dňa 15. 03. 2011, podľa ktorého: „Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené“.
38. Ako nedôvodnú preto súd hodnotí námietku žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci, pretože podľa názoru správneho súdu v priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a to v súčinnosti so žalobcom a tiež vykonal aj vlastné dokazovanie, pričom vzal do úvahy aj všetky doklady predložené žalobcom a zároveň konal v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku a pri výkone dokazovania sa neviazal iba na návrhy žalobcu.
39. Správny súd v závere považuje za potrebné k námietkam žalobcu týkajúcim sa priebehu dokazovania ako aj hodnotenia jednotlivých dôkazov poukázať na to, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná. Keďže účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu a keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a je na ňom, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp. zn. 4Sž/136/1999) vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.
40. K námietke žalobcu, že ak v Poľsku predmetný tovar objednali predstavitelia spoločnosti Podtatranská hydina a.s. ktorí iba predstierali svoje oprávnenie konať v mene spoločnosti TrueCom s.r.o, tak v skutočnosti kúpna zmluva ako aj právo nakladať s tovarom vzniklo spoločnosti Podtatranská hydina a.s., ktorá toto svoje právo následne previedla na žalobcu správny súd uvádza, že uvedená námietka žalobcu je nedôvodná, pretože tak ako to je vyššie uvedené povinnosťou správnych orgánov v daňovom konaní je preveriť pravdivosť a úplnosť deklarovaných údajov, na základe ktorých si daňový subjekt uplatňuje svoje nároky (v tomto prípade nadmerný odpočet DPH), pričom v priebehu dokazovania v tejto veci bolo nesporne preukázané, že v obchodnom reťazci dodávateľov žalobcu nedošlo k dodávke označenej komodity tak, ako to bolo preukazované pred správcom dane preloženými listinnými dôkazmi (faktúrami) a spoločnosť True Com s.r.o., ktorá plnila úlohu nárazníka a fakturanta pre iné spoločnosti nikdy k predmetného tovaru nenadobudla právo s ním nakladať a preto ani nemohlo dôjsť k dodaniu tovaru pre spoločnosť Podtatranská hydina a.s. v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH.
41. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj Daňového poriadku, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol rozsudkom č.k. 7S/52/2017-62 zo dňa 16.05.2018, proti ktorému žalobca podal v zákonom stanovenej lehote kasačnú sťažnosť zo dňa 06.08.2018. Správnemu súdu okrem pochybenia spočívajúceho v nesprávnom procesnom postupe vytýkal aj nesprávne právne posúdenie veci a tvrdil, že v procese dokazovania opodstatnenosti uplatneného nároku splnil všetky zákonné podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 2 ako aj § 51 zákona o DPH, pretože : a/ bola voči nemu uplatnená daň iným platiteľom v tuzemsku z tovarov, ktoré boli žalobcovi preukázateľne dodané, b/ žalobca bol povinný platiť daň z tovarov, ktoré následne použil na dodávky tovarov ako platiteľ a c/ pri odpočítane dane mal žalobcu faktúru od dodávateľa , vyhotovenú podľa § 71. Tvrdil, že preukázal dodanie tovaru štandardnými dokladmi, ktoré je povinný viesť vo svojej účtovnej evidencii, t.j. faktúrami, dodacími listami, CMR dokladmi o preprave tovaru, čím bol rámec jeho dôkaznej povinnosti vyčerpaný a skutočnosť, že samotný tovar bol žalobcovi aj dodaný správcom dane ani nikdy spochybnená nebola. Skutočnosti, ktoré boli následne zistené správcom dane, že spoločnosť Podtatranská hydina a.s. si tovar objednala prostredníctvom tzv. „ nárazníkového“ subjektu TrueCom, nespochybňujú ani fakt dodania tovaru žalobcovi a ani to, že tovar mu dodal deklarovaný dodávateľ, u ktorého si ho objednal. Tieto skutočnosti spochybňujú výlučne okolnosti, za ktorých tovar nadobudol dodávateľ žalobcu. Nie je však možné ignorovať, že práve predstavitelia tejto spoločnosti tovar aj reálne objednali a zabezpečovali jeho prepravu ako aj platby. Osoby, ktoré tovar v Poľsku kúpili boli totožné s osobami, ktoré ho následne predali žalobcovi a preto predložené doklady medzi dodávateľom Podtatranská hydina a.s. a žalobcom ako odberateľom odrážajú reálnu skutočnosť. V tej súvislosti ( k rozsahu dôkaznej povinnosti v daňovom konaní) poukázal aj na právne závery vyplývajúce z rozsudku NS SR č. : 3Sžf 1/2011( R 1/2011), v a vo vzťahu k zisteným nezrovnalostiam na inom stupni transakcie sa odvolal na právne závery vyplývajúce z Uznesenia ESD č. C - 33/13 zo dňa 06.02.2014. V kasačnej sťažnosti poukázal a aj na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR týkajúcich sa otázky dôkazného bremena v priebehu daňovej kontroly (rozsudky NS SR č.k. 2Sžf 4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím ÚS SR č.k. III ÚS 78/2011 zo dňa 23.02.2011, rozsudok NS SR č.k. 4Sž 136/199 zo dňa 30.05.2000, rozhodnutie ÚS SR č.k. III. ÚS 401/2009), s tým, že v zmysle vyslovených právnych záverov si v preskúmavanej veci splnil všetky svoje zákonné povinnosti a to tak povinnosť tvrdenia, ako aj dôkaznú povinnosť. Ďalej žalobca namietal, že nemal možnosť ovplyvniť obsah dokladov, ktoré mu boli predložené spolu s tovarom a nemal možnosť ani zistiť okolnosť, či niekto manipuloval s tovarom za spoločnosť Podtatranská hydina a.s. Zároveň zopakoval aj svoju argumentáciu zo správnej žaloby k otázke nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnému
tovaru, s tým, že tovar v skutočnosti nikdy nebol vo vlastníctve spoločnosti TrueCom, pretože táto nikdy n reálne nevykonávala reálnu činnosť.
42. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 21.08.2018 ku kasačnej sťažnosti zdôraznil, že námietky žalobcu, týkajúce sa nepriznania práva na odpočítanie dane sú obsahovo zhodné s jeho žalobnými dôvodmi a k týmto námietkam sa vyjadril v stanovisku k žalobe, na ktorom v celom rozsahu trvá.
43. Správny súd aj vo vzťahu k žalobcom uvedeným námietkam v kasačnej sťažnosti (mimo namietaného pochybenia v procesnom postupe správneho súdu, ktoré bolo odstránené doručením vyjadrenia žalovaného žalobcovi dňa 16.09.2019, ku ktorému žalobca zaujal stanovisko písomným podaním zo dňa 30.09.2019) poukazuje na skutočnosti vyplývajúce z odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktoré preukazujú nedôvodnosť námietok žalobcu. Správny súd na základe týchto skutočností dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj Daňového poriadku, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.
44. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1, § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci celkom, ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
45. Správny súd v preskúmavanej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozsudku krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.