Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Ca-20-2017.pdf
PDF · 182.57 KB
Case nature
Area
Subarea
17Ca/20/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica, v konaní pred sudkyňou JUDr. Máriou Kováčikovou, v právnej veci žalobcu LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, v konaní zast. JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou advokátskej kancelárie so sídlom Nám. Biely kríž 3, P.O.BOX 39, Bratislava, proti žalovanému PANORÁMA ŠPORT HOTEL, s.r.o., so sídlom Uhoľná 1, Žilina, IČO: 36430641, v konaní zast. JUDr. Irenou Šurinovou, advokátkou advokátskej kancelárie so sídlom Žilina, Hollého 31, o zaplatenie 3 923,50 Eur s prísl., takto
rozhodol:
Súd návrh žalovaného zo dňa 22. 02. 2018 na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ C.s.p. z a m i e t a .
Súd návrh žalovaného zo dňa 05. 06. 2018 a zo dňa 18. 12. 2018 na prerušenie konania podľa § 164 C.s.p. z a m i e t a .
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3 923,50 Eur spolu s 5 %-ným úrokom z omeškania ročne od 15. 12. 2017 až do zaplatenia v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o ich výške.
O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania platobného rozkazu pre zaplatenie sumy 3 923,50 Eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že má na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR č.k. MK-1587/2016-232/10421 vydaného dňa 18. 08. 2016 postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 AZ. Žalobca v zmysle oprávnenia vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca tak vykonáva kolektívnu správu v odbore použitia uvedených diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu a to predvedením diel akýmikoľvek technickými prostriedkami.
1.1 Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Holiday Inn Žilina na adrese Športová 2, Žilina, pričom sa jedná o zariadenie zaradené do kategórie Hotel 4*. Žalovaný v roku 2016 realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos a to prostredníctvom 133 ks zvukovo-obrazových zariadením umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia. Zo strany žalovaného došlo tak k zásahu do výhradných autorských práv a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keďže žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými technickými prostriedkami bez súhlasu autorov. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia poskytuje svojim zákazníkom ubytovacie služby a v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovo-obrazové zariadenie (TV). Žalobca má za to, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukovo-obrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k verejnému prenosu. Žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy, okrem iného aj na použitie diel - „verejný prenos diela v prevádzkárni alebo v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia“. Bolo povinnosťou žalovaného disponovať pri používaní žalobcom spravovaných diel, t.j. diel literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia verejným prenosom technickými prostriedkami, súhlasom autorov získaným rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom. Žalovaný je členom Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky, ktorý na svojej oficiálnej webovej stránke oznamoval, že pre rok 2016 uzatvoril so SOZA a SLOVGRAM kolektívne licenčné zmluvy podľa § 77 AZ. Žalobca sa tak dôvodne domnieva, že žalovaný získal súhlasy u týchto organizácií na používanie diel verejným prenosom. Od SOZA žalovaný získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam, od SLOVGRAMU súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovo- obrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Žalovaný ale nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca má za to, že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, t.j. diela režisérov, prekladateľov, autorov úpravy dialógov, scenáristov, výtvarníkov, choreografov, autorov literárnych predlôh. Žalobca v rámci svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych diel a to nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy alebo na základe osobitných poverení zastupuje aj zahraničných autorov z celého sveta. V roku 2016 žalobca zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 3 370 slovenských nositeľov práv. So všetkými nositeľmi práv žalobca uzatvára rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na www stránke žalobcu. Žalobca v zmysle § 79 AZ udeľuje súhlas na používanie všetkých diel verejným prenosom technickými prostriedkami aj za tých autorov a nositeľov práv, ktorých nezastupuje na základe osobitnej zmluvy o zastupovaní. Žalovaný bol povinný mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany verejným prenosom, technickými prostriedkami, ktorú však neuzatvoril. Nezískal ani súhlas autorov a napriek tomu s dielami nakladal formou verejného prenosu technickými prostriedkami. Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania autorských diel a tým zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu. S touto skutočnosťou je priamo spojená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, čo žalobca preukázal. Zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení, keď žalovaný realizoval verejný prenos bez súhlasu autorov. V tejto súvislosti žalobca poukázal na smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES z 22. 05. 2001. Predmetnom podanej žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny. Zvyčajná odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získali licenciu. Žalobca v roku 2016 uzavrel celkovo 300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv a odmena bola dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou zvyčajnou. Za rok 2016 žalobca uzatvoril aj 187 dohôd o urovnaní s neoprávnenými používateľmi, ktorí dobrovoľne vydali bezdôvodné obohatenie vo výške licenčnej odmeny stanovenej podľa sadzobníka žalobcu. Žalobca si tak v tomto konaní uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia iba vo výške zvyčajnej odmeny, teda v minimálnej výške a pri určení výšky zvyčajnej odmeny žalobca vychádzal zo sadzobníka a z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho www stránke. Žalobca si uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel a to za
obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 vo výške 3 923,50 Eur a to za izby: zvukovo-obrazové zariadenie hotela s 4* vo výške 29,50 Eur a to v prevádzke Holiday Inn Žilina, kategória hotel 4* za počet izieb so zvukovo-obrazovým zariadením 133. Za zvyčajnú licenčnú odmenu tak žalobca považuje sumu 3 923,50 Eur. Žalobca pred podaním žaloby opakovane vyzýval žalovaného k uzatvoreniu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, ponúkal mu aj mimosúdne riešenie uzatvorením dohody o urovnaní, na čo žalovaný nereflektoval. Žalobca má za to, že má vecnú aktívnu legitimitu v tomto súdnom konaní, taktiež, že žalovaný používal predmety ochrany, t.j. literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické diela, diela výtvarného umenia, architektonické diela a diela úžitkového umenia formou verejného prenosu a žalovaný porušoval výhradné autorské práva, keď bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným prenosom a tak žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške uplatnenej žalobou. Žalobca sa zároveň domáhal náhrady trov konania.
1.2 Žalobca k podanej žalobe predložil tunajšiemu súdu oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv vydaného Ministerstvom kultúry SR dňa 18. 08. 2016 pod č.k. MK-1587/2016-232/10421 oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv vydaného Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11. 05. 2010, č.k.: MK-663/2010-70/6165, internetové stránky zariadenia Holiday Inn Žilina 4*, fotokópiu výzvy žalobcu adresovanú žalovanému zo dňa 01. 12. 2017 na zaplatenie sumy 3 923,50 Eur.
2. Tunajší súd vydal dňa 05. 02. 2018 pod č.k. 17Ca/20/2017-31 platobný rozkaz, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3 923,50 Eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania.
3. V zákonom stanovenej lehote podal žalovaný voči platobnému rozkazu odpor, a preto bol platobný rozkaz uznesením tunajšieho súdu zo dňa 12. 03. 2018 zrušený.
4. V podanom odpore žalovaný uviedol, že namieta vecnú a miestnu príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica, nakoľko v danom prípade sa nejdená o autorský spor, ale sa jedná o žalobu na plnenie podľa § 137 písm. a CSP. Žalobca ale v žalobe neoznačil žiadne dôkazné prostriedky, ktorými mieni preukazovať svoje tvrdenia, že žalovaný v období od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 v zariadení Holiday Inn Žilina požíval predmety ochrany - autorské diela tých autorov, ktoré žalobca zastupuje a ktoré podľa žalobcu „spravuje“ práve žalobca a to tzv. ďalším verejným prenosom týchto diel prostredníctvom zvukovoobrazových technických zariadení (televíznych prijímačov) v izbách ubytovacieho zariadenia žalovaného. Žalovaný preto považuje žalobu za nedôvodnú. Žalovaný má za to, že žalobca nemá v tomto spore aktívnu vecnú legitimáciu z dôvodu, že žalobca je oprávnený konať a uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje, z ktorej musí byť zrejmé v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho nositeľa práv zastupovať a to najmä vo vzťahu k jeho autorským dielam. Žalobca v konaní musí tvrdenie, že správu vykonáva ku konkrétnym predmetom ochrany , ktoré mu nositelia práv do "správy " zverili preukázať a taktiež musí preukázať, že v rozhodnom období k požitiu ktorých predmetov ochrany došlo. K uzavretiu tzv. kolektívnej licenčnej zmluvy nedošlo výlučne vinou žalobcu. Podstatou licencie je udelenie súhlasu na použitie konkrétne špecifikovaných diel- predmetov ochrany. Nemožno po každom ubytovacom či reštauračnom zariadení paušálne požadovať, aby platil za použitie " nevedno čoho " práve žalobcovi len preto, že je registrovanou organizáciou kolektívnej správy, a to bez znalosti zoznamu zastúpených autorov a rozsahu ich diel, ktorých sa zastúpenie týka. Žalobca v žalobe produkuje ničím nepodložené tvrdenia, že na strane žalovaného došlo k realizácii ďalšieho verejného prenosu vysielania a už vôbec nie k verejnému prenosu diel, ku ktorým žalobca vykonáva „správu“. Vo veci nie je jasné, ako sú vysporiadané vzťahy medzi žalobcom, SOZA a AGICOA Europe Slovensko, nakoľko tieto zväzy rovnako vyberajú licenčné poplatky pri správe rovnakých majetkových práv autorov ako žalobca.. Žalovaný má za to, že na preukázanie svojich tvrdení nie je postačujúce len preukázanie existencie a prítomnosti televízneho prijímača v ubytovacom zariadení žalovaného, ale žalobca musí preukázať, že zariadenia boli spôsobilé sprostredkovať „signál“, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie a že žalovaný signál aj reálne prijímal a sprostredkovával prostredníctvom televíznych prijímačov svojím zákazníkom a že do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Súčasne musí žalobca preukázať, že všetky ním uvedené skutkové okolnosti boli práve v rozhodnom období, za ktoré si žalobca touto žalobou uplatňuje nárok. Žalovaný považuje žalobu za neopodstatnenú a navrhol žalobu zamietnuť.
5. Žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyne podaním zo dňa 22. 02. 2018 podaný odpor doplnil o vyjadrenie v ktorom opätovne poukázal na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, taktiež na vady podania žalobcu, na rozpor inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy vzťahujúcej sa na spôsob použitia predmetu ochrany formou verejného prenosu.
5.1 Žalovaný uviedol, že podaná žaloba je vadným neúplným podaním vo veci samej, keďže žalobca neuvádza konkrétne skutkové tvrdenia vo vzťahu k nim uplatňovanému nároku. V danom prípade nebolo možné vydať platobný rozkaz, nakoľko neboli splnené všetky zákonom predpísané podmienky na jeho vydanie a konanie, ktoré predchádzalo vydaniu platobného rozkazu považuje za predčasné. Žalobca v danom prípade nepreukázal uplatnený nárok, keď súčasťou žaloby nie sú podstatné skutkové tvrdenia ani listinné dôkazy preukazujúce žalobcom uplatnený nárok. Žalovaný s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti a rýchlosti sporového konania z opatrnosti poprel všetky skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v jeho podaní označenom ako žaloba.
5.2 Taktiež žalovaný má za to, že žalobca nemá v tomto spore aktívnu vecnú legitimáciu a žalobca súdu predložil vo veľkej miere iba generické, neúplné a neurčité tvrdenia, ktoré sa snažil preukázať listinami, z ktorých obsahu nie je možné aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu vyvodzovať. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore odvodzuje od vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú v rozpore s obsahom a účelom práva EÚ a z tohto dôvodu nie je vnútroštátny súd oprávnený v tomto spore ich aplikovať a teda z nich nie je oprávnený ani vyvodiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzuje z § 79 ods. 1 písm. a/ a b/ a ods. 2 Autorského zákona v spojení s § 152 ods. 4, pričom žalobca vychádza z toho, že je organizáciou kolektívnej správy oprávnenou uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy aj za všetkých nositeľov majetkových práv, ktorých nezastupuje na zmluvnom základe a ktorý nevylúčili kolektívnu správu k týmto dielam, ďalej z oprávnenia Ministerstva kultúry SR zo dňa 18. 08. 2016 a zo dňa 11. 05. 2010, na základe ktorých mal a má postavenie organizácie kolektívnej správy v odbore použitia v oprávneniach 1 a 2 špecifikovaných kategórií diel iným spôsobom verejného prenosu, resp. akýmikoľvek technickými prostriedkami a zo skutočnosti, že žalobca zastupuje na zmluvnom základe slovenských nositeľov práv v počte 3 370 osôb, ako aj zahraničných nositeľov práv na základe recipročných zmlúv uzatvorených so zahraničnými organizáciami v nešpecifikovanom počte. Žalovaný však tieto skutočnosti popiera a má za to, že tvrdenie týchto skutočností nepostačuje na preukázanie aktívnej legitimácie v spore. Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že ustanovenie § 72 ods. 1 Autorského zákona a to podľa písm. b/ a § 79 ods. 2 Autorského zákona je v rozpore s obsahom a účelom Smernice 2001/29/EHS spočívajúce v tom, že taká právna úprava akou je úprava rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 79 ods. 1 písm. b/ Autorského zákona v spojení s § 79 ods. 2 Autorského zákona je v rozpore s právom EÚ spočívajúce v tom, aby vnútroštátna právna úprava zverila autorizovanej organizácii pre výber a prerozdeľovanie poplatkov, výkon práva udeliť súhlas na verejný prenos a pritom umožnila nositeľom práv alebo ich právnym nástupcom podľa námietky proti výkonu tohto práva alebo jeho výkon ukončiť za podmienok, ktoré táto právna norma vymedzuje. Preto je povinnosťou konajúceho súdu vylúčiť z aplikácie vnútroštátne právne normy, t.j. § 79 ods. 1 písm. b/ Autorského zákona a § 79 ods. 2 Autorského zákona. Konajúci súd je povinný pri posudzovaní (ne)existencie kontraktačnej povinnosti žalovaného voči žalobcovi a pri posudzovaní (ne)preukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzať z noriem obsiahnutých v § 79 ods. 1 písm. a/ Autorského zákona a z § 164 ods. 1 Autorského zákona, ako aj z ustanovení o bezdôvodnom obohatení obsiahnutý v § 58 ods. 1 písm. i/ Autorského zákona, § 169 ods. 4 Autorského zákona a v § 451 až § 459 O.z. Vzhľadom na takýto zrejmý rozpor inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy podľa slovenskej právnej úpravy s právom EÚ a vzhľadom na povinnosť súdu neaplikovať s právom EÚ rozpornú vnútroštátnu právnu úpravu v tomto spore je potom potrebné konštatovať, že žalobca objektívne nemôže preukázať aktívnu vecnú legitimáciu v spore vo vzťahu k nositeľom práv, ktorých nezastupuje na zmluvnom základe. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy v zmysle Autorského zákona zastupuje nositeľov práv vo vlastnom mene a na účet nositeľov práv a žalobca je oprávnený konať a teda uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech (na účet) tých nositeľov práv, ktorých na základe písomnej dohody zastupuje a iba v rozsahu, ktorý z dohody vyplýva. Skutočnosť, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, postačuje však len na preukázanie toho, že je oprávnený v súdnych konaniach konať vo vlastnom mene, ale aby žalobca účinne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia musí preukázať to, ktorých nositeľov majetkových práv zastupuje, vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany, tiež musí preukázať, že sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období aj naozaj neoprávnene použil. Žalobca doposiaľ v spore nesplnil povinnosť účinne tvrdiť koho a v
akom rozsahu zastupuje a ktoré predmety ochrany zverené žalobcovi do správy na zmluvnom základe žalovaný neoprávnene použil a poukázal výlučne iba na zoznam organizácií kolektívnej správy, s ktorými má údajne uzatvorené recipročné zmluvy, predložil 13 formulárových zmlúv uzatvorených s údajnými slovenskými nositeľmi majetkových práv, z ktorých však nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany, a preto predmetné zmluvy je potrebné považovať za absolútne neplatné právne úkony s poukazom na § 37 ods. 1 O.z. z dôvodu ich neurčitosti. Zo žalobcom predloženej recipročnej zmluvy uzavretej so zahraničnou organizáciou kolektívnej správy nevyplýva ani špecifikácia nositeľov majetkových práv a ani špecifikácia predmetov ochrany. Žalobca nepriložil ani nenavrhol vykonať žiadny iný dôkaz, ktorým by bolo možné preukázať špecifikáciu nositeľov práv, ako aj špecifikáciu predmetov ochrany daných žalobcovi na základe uvedenej zmluvy do správy. V dôsledku nedostatočne určite stanovených nositeľov práv, ako aj nedostatočne určeného okruhu predmetov ochrany daných žalobcovi údajne do správy, je potrebné aj túto zmluvu považovať za absolútne neplatný právny úkon s poukazom na § 37 ods. 1 O.z. z dôvodu jeho neurčitosti. Čo sa týka menného zoznamu údajných slovenských nositeľov majetkových práv, žalovaný k tomu uviedol, že tento zoznam nie je dôkaz spôsobilý akýmkoľvek spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Menný zoznam nepreukazuje, že by mal žalobca s ktorýmkoľvek z nich uzatvorenú dohodu o zastupovaní, rovnako z neho nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany daných do správy a teda ani nie je možné účinne overiť, či došlo zo strany žalovaného v žalovanom období k neoprávnenému použitiu práve tých predmetov ochrany, ktorých výkon prislúcha práve v mennom zozname uvedených subjektov. Aj v prípade zoznamu zahraničných partnerských organizácií ide o dôkaz nespôsobilý relevantným spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore, pretože zoznam nie je dôkazom o tom, že medzi žalobcom a organizáciami uvedenými v zozname je skutočne uzatvorená zmluva a nie je z takéhoto dôkazu možné zistiť, ktorých nositeľov práv vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany má žalobca vykonávať kolektívnu správu a tiež nie je možné zistiť, či ju vykonáva práve k týmto predmetom ochrany, ktoré mali byť údajne zo strany žalovaného neoprávnene použité. Žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno vo vzťahu k špecifikácii predmetov ochrany, pričom poukázal iba na prílohu, ktorou sú štatistiky žalobcom vybraných slovenských televíznych staníc. Zo štatistiky vysielania ale už nie je možné zistiť, kto má byť nositeľom majetkových práv ku konkrétnemu predmetu ochrany a teda nie je možné ani identifikovať, či ide o takého nositeľa práv, ktorý so žalobcom uzatvoril dohodu o správe práv a teda nie je možné ani zistiť, či konkrétny nositeľ dal žalobcovi to - ktoré dielo do správy. Žalovaný navrhol, aby súd postupoval v zmysle § 150 ods. 2 C.s.p. a požiadal žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia vo vzťahu k tým skutočnostiam, kto je nositeľom majetkových práv pri jednotlivých audiovizuálnych dielach podľa štatistiky vysielania predloženej žalobcom súdu. Čo sa týka existencie verejného prenosu a k nepreukázaniu neoprávneného použitia predmetov ochrany zo strany žalovaného, žalovaný uviedol, že v tomto konaní je predmetom uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za údajné neoprávnené použitie doposiaľ nevedno akých diel. Ak žalovaný aj vykonával verejný prenos prostredníctvom technického zariadenia, nie je možné tvrdiť, že vykonával verejný prenos práve tých diel, ktoré spravuje žalobca a že tým žalovaný neoprávnene zasiahol do práv práve tých nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca. Žalobca v tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy a v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia sa predpokladá preukázanie reálneho použitia predmetov ochrany, ktoré na základe dohody s nositeľom práv spravuje práve žalobca. Je preto potrebné posúdiť, či samotná existencia TV prijímača na hotelovej izbe a súčasného poskytovania televízneho signálu hotelovým zariadením do tohto TV prijímača spĺňa povahu verejného prenosu. Žalobca nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že by žalovaný skutočne mal vo svojom ubytovacom zariadení čo i len jeden TV prijímač, taktiež že by žalovaný prijímal televízny signál a že žalovaný mal skutočne voči žalobcovi kontraktačnú povinnosť a ak platí, že žalovaný nemal voči žalobcovi kontraktačnú povinnosť, tak potom platí, že žalovaný nemá voči žalobcovi ani povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vzniknuté na úkor údajných a dosiaľ žalovanému neznámych oprávnených nositeľov práv. Čo sa týka obvyklej licenčnej odmeny, žalovaný uviedol, že žalobca je podnikateľ, ktorý má na relevantnom trhu tzv. licenčných služieb dominantné postavenie a zo strany žalobcu dochádza k dlhodobému zneužívaniu jeho dominantného postavenia. Žalobca už od 01. 01. 2015 začal uplatňovať voči používateľom sadzobník licenčných odmien, ktoré sú neprimerane vysoké. Už v roku 2015 a začiatkom roka 2016 prebiehali rokovania medzi žalobcom a Zväzom hotelov a reštaurácií, ktorého je aj žalovaný členom, pričom podstatou legitímnych očakávaní v týchto rokovaniach bolo, okrem iného, aj vysvetlenie ekonomickej dôvodnosti významne vyšších licenčných odmien, než aké sú v prípade práv autorov audiovizuálnych diel uplatňované v iných štátoch EÚ, či Európy. Žalobca pri určení výšky žalobou uplatňovaného bezdôvodného obohatenia vychádza zo svojho jednostranne určeného sadzobníka odmien uplatňovaného v roku 2016, čo žalobca prezentuje ako obvyklú licenčnú odmenu pri obdobných zmluvných podmienkach s odôvodnením, že v roku 2016
uzavrel hromadné licenčné zmluvy na identický obsah, rozsah a spôsob použitia audiovizuálnych diel, pričom licenčná odmena bola vo všetkých prípadoch dohodnutá v súlade so sadzobníkom žalobcu. Organizácii spravujúcej autorské právo s dominantným postavením prináleží preukázať, že jej ceny sú primerané, avšak uskutočnila sa analýza, výsledkom ktorej bolo zistené, že v Slovenskej republike je sadzba licenčných odmien uplatňovaných všetkými organizáciami kolektívnej správy najvyššia zo všetkých porovnávaných krajín. Vo Švajčiarsku sa uplatňuje priemerná mesačná sadzba za 1 izbu vo výške 0,30 Eur, v SR je to 7,30 Eur, čo je 24-násobne viac. Žalovaný má za to, že žalobca uplatňuje neprimerane vysoké licenčné odmeny za udeľovanie licencie na verejný prenos audiovizuálnych diel prostredníctvom akéhokoľvek technického zariadenia pre ubytovacie zariadenia. Konanie žalobcu považuje za netransparentný a neoveriteľný spôsob stanovenia výšky ním uplatnených licenčných odmien, žalobca paušálne uplatňuje práva nositeľov práv bez preukázania mandátu na zastupovanie a odmietanie preukazovania tohto mandátu s odvolávaním sa na svoje postavenie kolektívneho správcu disponujúceho oprávnením vydaným Ministerstvom kultúry SR, taktiež zneužíva právo domáhať sa ochrany na súde a dopúšťa sa vedomého a úmyselného kreovania „obvyklej licenčnej odmeny“, zneužívajúc štruktúru relevantného trhu a svoj monopol na relevantnom trhu licenčných služieb.
5.3 Žalovaný vo vyjadrení poukázal aj na skutočnosť, že žalobca žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu použitia audiovizuálnych diel zaradených do vysielania.. V týchto prípadoch ale nevykonávajú majetkové práva k audiovizuálnemu dielu samotní autori, ale vykonávajú ich producenti na základe nimi uzavretých zmlúv a autorom bola vyplatená odmena producentmi na základe výhradných licenčných zmlúv a tak výkon majetkových práv súvisiacich s dielom v oblasti audiovízie prislúcha iným osobám odlišným od autorov. Žalovaný má za to, že v oblasti audiovízie žalobca nezastupuje žiadneho oprávneného nositeľa majetkových práv a teda požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia za niekoho kto mu nedal mandát. Žalovaný v tejto súvislosti náhodne vybral zo štatistiky vysielania niekoľko predmetov ochrany, vo vzťahu ku ktorým chce preukázať, že žalobca oprávneného nositeľa majetkových práv k týmto predmetom ochrany nezastupuje a to programu „RTVS Jednotka“, „RTVS Dvojka“. Žalovaný z opatrnosti žiadal, aby súd postupom podľa § 189 CSP a § 190 CSP vyžiadal od prevádzkovateľov Televízie Markíza, Televízie Joj, Televízie DAJTO všetky licenčné, koprodukčné zmluvy o vytvorení diela, na základe ktorých boli televízie oprávnené vysielať filmy, seriály s konkrétnymi a presne vyšpecifikovanými názvami v roku 2016.
5.4 Žalovaný zároveň navrhol, aby súd v zmysle § 162 ods. 1 písm. a/ CSP prerušil konanie do času, kým Protimonopolný úrad SR právoplatne nevyrieši otázku, ktorá je podstatná pre rozhodnutie veci s odôvodnením, že na Protimonopolnom úrade SR sa rieši otázka, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu.
6. Žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne v písomnom vyjadrení zo dňa 04. 04. 2018 k podanému odporu zo strany žalovaného uviedol, že podanie z 15. 12. 2017 je žalobou a spĺňa všeobecné náležitosti vyžadované § 127 ods. 1 C.s.p., ako aj osobitné náležitosti vyžadované v § 132 C.s.p. a nasledujúcich. Čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, žalobca vo vyjadrení uviedol, že s právnym názorom žalovaného nesúhlasí a má za to, že jeho tvrdenie je len účelovým výkladom, ktorý je v priamom rozpore so samotným znením smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29-ES. Svojím tvrdením žalovaný úplne popiera inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, ale aj inštitút povinnej kolektívnej správy, pričom obidva tieto inštitúty sú tradičnými inštitútmi akceptovanými a odporúčanými v EÚ aj mimo EÚ. Zmyslom a účelom inštitútu rozšírených licenčných zmlúv je predovšetkým reagovať na obdobné spôsoby používania diel, ako je predmetom tohto konania, kedy ide o masové použitie diel, pri ktorom je individuálny výkon práv jednotlivými nositeľmi práv prakticky nemožný, nakoľko by bol neprimerane náročný a náklady s ním spojené by ďaleko prevyšovali príp. príjmy z licenčných zmlúv odmien autorov. Inštitút rozšírených licenčných zmlúv je dôležitým právnym nástrojom aj pre používateľov tým, že im poskytuje možnosť získať oprávnenie na takéto masové použitie diel a používateľ má podpísaním rozšírenej licenčnej zmluvy právnu istotu, že všetky diela určitého druhu, ktoré používa daným spôsobom, používa legálne a záruku, že žiadny nositeľ práv bez ohľadu na skutočnosť či je alebo nie je zastupovaný žalobcom na zmluvnom základe, dodatočne nevznesie voči nemu žiadne nároky súvisiace s použitím diel. Poukázal na skutočnosť, že v Slovenskej republike okrem žalobcu uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy aj ďalšia organizácia kolektívnej správy práv a to SOZA vo vzťahu k hudobným dielam. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že § 79 ods. 1 písm. b/ je v rozpore s obsahom a cieľom smernice, je bezbrehou snahou presvedčiť súd, aby neprihliadol na platnú úpravu SR a EÚ a postupoval v rozpore s čl. 16 C.s.p. Poukázal taktiež na ustanovenie § 169 ods. 4 AZ, v zmysle ktorého
je organizácia kolektívnej správy povinná domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a túto povinnosť nemá iba v tom prípade, pokiaľ nositeľ práv prejavil výslovne vôľu domáhať sa tohto nároku sám alebo ak je to nehospodárne. Z právnej úpravy AZ teda vyplýva, že organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu majetkových práv za nositeľov práv, ktorých zastupuje na zmluvnom základe podľa § 164 AZ v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany, kedy nositeľ práv je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu majetkových práv k niektorým alebo všetkým predmetom ochrany a pokiaľ tak neurobí, má sa za to, že k vylúčeniu kolektívnej správy práv nedošlo a nositeľ práv je stále zastupovaný organizáciou kolektívnej správy. Čo sa týka tvrdení žalovaného a požiadavky žalovaného na predloženie zoznamov nositeľov práv a zmlúv, v takomto prípade by išlo o predloženie zoznamov tisícov nositeľov práv, tisícok zmlúv, zoznamov, státisícov predmetov ochrany, čo by bolo v rozpore s princípom kolektívnej správy v kontexte platnej právnej úpravy a takáto požiadavka je nelegitímna a šikanózna. Jediným cieľom žalovaného ako neoprávneného používateľa predmetov ochrany je odvrátiť pozornosť súdu od merita veci a upriamiť ju na dokazovanie odporujúce hmotnému právu. Je notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2016 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom. Bez týchto zložiek (najmä réžia, scenár, literárna predloha, dialógy) by sa ani nemohlo hovoriť o audiovizuálnom diele, tobôž nie o jeho televíznom vysielaní, príp. verejnom prenose technickými zariadeniami. Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce, keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo, akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. Žalobca má za to, že riadne preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Čo sa týka licenčnej odmeny, žalobca vo vyjadrení uviedol, že licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany a nie za reálne používanie predmetov ochrany. V prípade verejného prenosu technickými prostriedkami ako hromadného používania predmetov ochrany vopred ani nie je známy presný rozsah a obsah vysielania, teda rozsah a identifikácia diel, ktoré budú predmetom vysielania. Bez ohľadu na to, aké predmety ochrany budú použité počas licencovaného obdobia, používateľ je v zmysle hromadnej licenčnej zmluvy a rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy oprávnený používať všetky predmety ochrany kolektívne spravované danou oprávnenou organizáciou kolektívnej správy. Licenčná odmena sa preto stanovuje paušálnou sumou. Výška bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobca v tomto konaní domáha je určená ako suma zodpovedajúca najmenej odmene, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Čo sa týka nepreukázania existencie verejného prenosu a k nepreukázaniu neoprávneného použitia predmetov ochrany zo strany žalovaného, žalobca vo vyjadrení uviedol, že žalovaný prostredníctvom ZHR SR uzatvoril zmluvy so SLOVGRAM a SOZA, na základe ktorých získal súhlasy na používanie nimi kolektívne spravovaných predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami. Súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť aj diela literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, t.j. diela režisérov, scenáristov, výtvarníkov, choreografov, autorov literárnych predlôh, prekladateľov, autorov úpravy dialógov, atď., bez ktorých by ani k vysielaniu a následnému verejnému prenosu technickými zariadeniami ani nemohlo dôjsť. Táto skutočnosť je notorietou, ktorú nie je potrebné osobitne dokazovať. Žalovaný navyše nemohol z verejného prenosu technickými prostriedkami realizovaného v zmysle zmlúv so SOZA a SLOVGRAM žiadnym spôsobom vyňať uvedené predmety ochrany a nepoužívať ich. Je teda isté, že k používaniu uvedených predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami, bez ktorých verejný prenos nemôže ani existovať došlo. Žalobca poukázal na tú skutočnosť, že preukázal verejnými vyhláseniami žalovaného, že v ubytovacom zariadení Holiday Inn Žilina každá ubytovacia jednotka žalovaného bola vybavená LCD TV a takéto verejné vyhlásenia sú prednostne adresované klientom ubytovacieho zariadenia, teda spotrebiteľom. Nepravdivosť takéhoto vyhlásenia nemá klamlivú obchodnú praktiku a klamlivú reklamu. Taktiež uviedol, že žalovaný mal kontraktačnú povinnosť tým ,že bol povinný uzavrieť so žalobcom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu na používanie predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami a keďže si túto povinnosť nesplnil, má povinnosť k vydaniu bezdôvodného obohatenia žalobcovi a to vo výške zvyčajnej odmeny, za akú boli poskytované licencie iným používateľom na daný spôsob a rozsah používania predmetov ochrany. Čo sa týka obvyklej odmeny, žalobca uviedol, že tvrdenie žalovaného, že žalobca začal uplatňovať voči používateľom od
01. 01. 2015 neprimerane vysoké licenčné odmeny, tak toto tvrdenie žalobca považuje za nepravdivé, nakoľko žalobca obdobné odmeny uplatňoval voči používateľom už od roku 2009 a podľa vtedajšieho spoločného sadzobníka, voči ktorému ZHR SR ani iného subjekty nikdy nevzniesli žiadne výhrady, bola stanovená ročná odmena za zvukovo-obrazové zariadenie Hotel 4* vo výške 26 Eur a podľa sadzobníka žalobcu platného od 01. 01. 2015 je odmena 29,50 Eur. Čo sa týka analýzy týkajúcej sa výšky licenčnej odmeny, ktorú žalovaný porovnal s inými krajinami Európskej únie a EÚ, k tomu žalovaný uviedol, že predložená analýza zo strany žalovaného je nepoužiteľná na určenie výšky zvyčajnej odmeny, ale aj na určenie primeranej výšky licenčnej odmeny a nemá žiadnu vypovedaciu schopnosť, pretože analýza vykonáva porovnanie odmien, ktoré majú v skutočnosti odlišný základ, čím sa porovnáva neporovnateľné. Tieto analýzy v jednotlivých krajinách často nezahŕňajú všetky organizácie kolektívnej správy a to obzvlášť nie tie, ktoré vykonávajú práva autorov audiovizuálnych diel a diel v audiovizuálnych dielach použitých. Analýza vykazuje celý rad nedostatkov a to najmä malý a účelovo vybratý počet porovnávaných krajín, odlišnú legislatívnu autorsko-právnu úpravu v porovnávaných krajinách. Analýza vôbec nezohľadňuje, nevyjasnenosť základných pojmov, z analýzy nie je jasné, kto sa v jej kontexte považuje za autora audiovizuálneho diela, taktiež autori analýzy nerozlišujú medzi licenčnými odmenami a primeranými odmenami, neúplnosť a nesprávnosť údajov, porovnávanie sadzieb (výšky poplatkov) na nerovnakom základe. Čo sa týka rokovania medzi žalobcom a ZHR SR v roku 2015 a začiatkom roku 2016, žalobca k tomu uviedol, že žalobca žiadne informácie neposkytol a motívom ZHR SR bolo preukázanie rozsahu zmluvne zastúpených autorov a predmetov ochrany za účelom porovnávania odmien žalobcu s odmenami iných organizácií kolektívnej správy. Žalobca pri rokovaniach vysvetľoval dôvodnosť svojho sadzobníka, aký rozsah a druh práv kolektívne spravuje a tak, ako iné organizácie kolektívnej správy ponúkol ZHR SR v prípade uzatvorenia kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu 40 %, čo zo strany ZHR SR nebolo akceptované. ZHR SR nespochybňoval legitimáciu žalobcu k uzatvoreniu licenčnej zmluvy, naopak, v roku 2015 zaslal svojím členom informáciu k ich povinnostiam, aj informáciu vo vzťahu k žalobcovi, v ktorej výslovne konštatuje povinnosť členov ZHR SR vysporiadať si povinnosti vyplývajúce zo zákona voči žalobcovi s tým, že ZHR SR pripravuje žalobu o určenie obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy a žiadal členov o zaslanie finančných prostriedkov v termíne do 30. 09. 2016 vo výške 50 % licenčnej odmeny podľa sadzobníka žalobcu. Samotnú žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy však ZHR SR nepodal. Čo sa týka zneužívania dominantného postavenia na trhu, k tomu žalobca uviedol, že o zneužívaní dominantného postavenia na trhu rozhoduje výlučne Protimonopolný úrad SR, pričom konanie sa začína vždy z vlastného podnetu úradu. Úrad môže začať konanie z vlastného podnetu, aj na základe písomného oznámenia fyzickej alebo právnickej osoby. Žalovaný predložil list predsedu PMÚ zo dňa 14. 07. 2015 adresovaný ministrovi kultúry SR ako dôkaz, avšak opomenul uviesť, že tento list bol zaslaný v súvislosti s podnetom ZHR SR na PMÚ zo dňa 17. 06. 2015, kedy ZHR SR podalo podnet na prešetrenie nimi tvrdeného zneužitia dominantného postavenia. PMÚ SR listom zo dňa 14. 07. 2015 oznámil ZHR SR, že podnetom sa nebude zaoberať. Aj v roku 2016 sa PMÚ zaoberal podnetom na prešetrenie konania žalobcu ohľadom systému a výšky licenčných odmien, kedy PMÚ podnet odmietol a nezačal konanie. Ani na základe ďalšieho podnetu zo dňa 19. 12. 2016 PMÚ konanie voči žalobcovi nezačal a vo viacerých skutkovo a právne obdobných konaniach v lete minulého roku oznamoval súdom, že vyhodnocuje, či vôbec začne konanie. V tejto súvislosti žalobca navrhol súdu nevyhovieť návrhu žalovaného na prerušenie konania a pokračovať v konaní s tým,, že o zamietnutí návrhu na prerušenie konania rozhodne v zmysle § 162 ods. 3 C.s.p. Zo záveru predmetného vyjadrenia žalobcu vyplýva, že žalobca má za preukázané, že má vecnú aktívnu legitimitu v tomto súdnom konaní. Žalovaný používal predmety ochrany, t.j. literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické diela, diela výtvarného umenia, architektonické diela a diela úžitkového umenia formou verejného prenosu tak, ako uvádza žalobca a žalovaný porušoval výhradné autorské práva, keď bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami. Žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v žalobou uplatnenej výške. Žalobca taktiež vo vyjadrení uviedol, že žalovaným navrhované doplnenie dokazovania o predloženie zmlúv od vysielateľov Televízie Markíza a Televízie Joj nemá relevanciu pre rozhodnutie súdu o nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní a navrhol nevykonať dokazovanie navrhované žalovaným. Žalobca má za to, že v konaní preukázal vecnú aktívnu legitimáciu v tomto súdnom konaní, že žalovaný používal predmety ochrany, t.j. literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické diela, diela výtvarného umenia, architektonické diela, diela úžitkového umenia, formou verejného prenosu tak, ako to uvádza žalobca, že žalovaný porušoval výhradné autorské práva, keď bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami a tak mu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v uplatnenej výške.
7. Právna zástupkyňa žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 09. 05. 2018 k vyjadreniu žalobcu uviedla, že žalovaný v celom rozsahu zotrváva na svojom odpore zo dňa 19. 02. 2018, doplneného o podanie zo dňa 22. 02. 2018. Vo vyjadrení uviedla, že žalovaný nie je prevádzkovateľom retransmisie podľa zák.č. 308/2000 Z.z. tak, ako je definovaný v § 3 písm. e/ cit. zákona. Opätovne uviedla, že žalobca musí preukázať oprávnenie na uplatňovanie nárokov nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje, pričom z dohody musí byť zrejmé v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho nositeľa práv zastupovať a to najmä vo vzťahu k jeho autorským dielam a na žalobcovi je dôkazné bremeno.
8. Žalovaný prostredníctvom práv. zást. doručil na tun súd dňa 11. 06. 2018 návrh na prerušenie konania zo dňa 05. 06. 2018, ktorým žiadal, aby tun. súd konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I., č.k. 4Ca/1/2018, kde prebieha konanie o určenie obsahu zmluvy, kde žalobcom je Zväz hotelov a reštaurácií SR, ktorého členom je aj žalovaný a jedným zo žalovaných je aj žalobca. Predmetom tohto sporu je aj určenie odmeny za využívanie autorských práv, ktoré spravuje spoločnosť LITA a tak ide o zásadnú otázku, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní.
9. Žalobca s návrhom na prerušenie konania nesúhlasil z dôvodu, že v prejednávanej veci nie sú dané zákonné podmienky pre prerušenie konania a nemá vedomosť o tom, , že subjekt označený ako ZHR SR podal na žalobcu akúkoľvek žalobu. Má vedomosť o tom, že subjekt Asociácia hotelov a reštaurácií Slovenska podal na Okresnom súde Bratislava I žalobu voči viacerým organizáciám kolektívnej správy o určenie obsahu zmluvy podľa § 165 ods. 8 zák.č. 185/2015 Z.z. a v konaní vedenom pod sp.zn. 4Ca/1/2018 sa má rozhodovať o obsahu licenčnej zmluvy pre obdobie po 23. 04. 2018 a tak nemá a nemôže mať toto konanie žiadny význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní, predmetom ktorého je vydanie bezdôvodného obohatenia za rok 2016.
10. Žalovaný opätovne na tun. súd podal návrh na prerušenie konania zo dňa 18. 12. 2018 z tých istých dôvodov ako v návrhu na prerušenie konania zo dňa 05. 06. 2018.
11. Tun. súd vytýčil termín pojednávania na deň 31. 01. 2019, ktorý bol zrušený z dôvodu žiadosti práv. zást. žalovaného o odročenie pojednávania pre práceneschopnosť o čom predložil potvrdenie ošetrujúceho lekára. Súd zároveň vytýčil termín pojednávania na deň 07. 03. 2019.
12. Práv. zást. žalovaného po vytýčení termínu pojednávania na deň 07. 03. 2019 opätovne požiadal o odročenie termínu pojednávania z dôvodu pokračujúcej PN a dlhodobej liečby. Súd termín pojednávania zrušil.
13. Tun. súd vytýčil termín pojednávania na deň 07. 11. 2019, ktorého sa žalovaný ani jeho právna zástupkyňa nezúčastnili, svoju neprítomnosť ospravedlnili zo zdravotných dôvodov práv. zást. žalovaného a súhlasili s tým, aby súd pojednával v ich neprítomnosti s tým, že sa pridržiavajú podaného odporu a vyjadrení a žiadali žalobu zamietnuť.
14. Súd preto pojednával v zmysle § 180 C.s.p. bez prítomnosti žalovaného a jeho práv. zástupcu.
15. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 07. 11. 2019 uviedol, že žalobca na podanej žalobe trvá a odkázal na text písomne podanej žaloby, ako aj na ich vyjadrenia a poukázal aj na rozhodovaciu prax iných súdov v obdobných veciach s tým, že žalobe vyhovujú.
16. Žalovaný v podanom odpore namietol vecnú a miestnu príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica, nakoľko podľa jeho názoru sa nejedná o autorský spor a vec patrí do kompetencie Okresného súdu Žilina.
17. Podľa § 26 ods. 1 písm. b/ C.s.p., na konanie v sporoch z nekalého súťažného konania a v autorskoprávnych sporoch je príslušný Okresný súd Banská Bystrica pre obvody Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Žiline a Krajského súdu v Trenčíne.
18. Tun. súd má za to, že sa jedná o autorský spor a že ide o kauzálnu príslušnosť, ktorú súd skúma počas celého konania aj bez námietky. Námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Banská
Bystrica zo strany žalovaného súd nepovažuje za dôvodnú, preto súd na ňu neprihliadol a spor prejednal a rozhodol.
19. Podľa § 162 ods. 1 písm. a/ C.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.
20. V danom prípade žalovaný navrhol prerušiť konanie z dôvodu potreby vyriešenia otázky, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákazu dominantného postavenia na trhu, ktoré posúdenie patrí výlučne do právomoci iného orgánu verejnej moci a to Protimonopolného úradu SR. Súd návrhu na prerušenie konania nevyhovel a to z dôvodu, že konanie Protimonopolného úradu SR týkajúce sa posúdenia, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu nemá vplyv na predmet sporu, keď predmetom sporu je výška bezdôvodného obohatenia a nie výška zmluvnej odmeny, na ktorú žalovaný poukazuje. Uzatvorením zmlúv so stovkami subjektov prevádzkujúcich ubytovacie zariadenia prevažne hotelového typu, došlo k akceptovaniu ceny navrhnutej žalobcom. Týmto akceptovaním žalobcom navrhnutej ceny došlo ku vzniku obvyklej ceny a je výsledkom trhového pôsobenia ponuky a dopytu. Žalobca totiž nie je jedinou organizáciou kolektívnej správy, nemá teda monopolné postavenie a tieto subjekty nemuseli cenu navrhnutú žalobcom akceptovať a zmluvu uzatvoriť, čo preukazuje aj konanie žalovaného, ktorý zmluvu so žalobcom neuzatvoril. Preto uvedená otázka nemá žiadny vplyv na prebiehajúce konanie a konanie nie je možné prerušiť v zmysle § 162 ods. 1 písm. a/ C.s.p.
21. Podľa § 164 C.s.p., ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
22. Žalovaný návrhom zo dňa 05. 06. 2018 a zo dňa 18. 12. 2018 podal návrh na prerušenie konania podľa § 164 C.s.p. a to do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I. č.k. 4Ca/1/2018, predmetom ktorého je určenie obsahu zmluvy a v ktorom žalobcom je Zväz hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky, so sídlom Grösslingova 32, Bratislava, IČO: 36 061 182 a jedným zo žalovaných je žalobca v tomto konaní.
23. Žalobca s návrhom na prerušenie konania podľa § 164 C.s.p. nesúhlasil z dôvodu, že nemá vedomosť o tom, že bola podaná žaloba voči žalobcovi na Okresnom súde Bratislava I č.k. 4Ca/1/2018 a čo sa týka konania 4Ca/1/2018, tak žalobcom v tomto konania je Asociácia hotelov a reštaurácií Slovenska, so sídlom Bajkalská 25, IČO: 00 623 491 proti žalovaným, medzi ktorými nie je žalobca.
24. Tun. súd v danom prípade tak nevyhovel návrhom žalobcu na prerušenie konania podľa § 164 C.s.p., nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, že v konaní 4Ca/1/2018 je stranou sporu ako žalovaný aj žalobca a teda že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, č.k. 4Ca/1/2018 sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto konanie.
25. Z Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv vydaného Ministerstvom kultúry SR dňa 18. 08. 2016, č.k. MK-1587/2016-232/10421 zistil, že žalobcovi bolo vydané oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv k literárnemu, dramatickému, hudobno-dramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia a to v odboroch uvedených v tomto oprávnení. Oprávnenie bolo udelené na dobu neurčitú.
26. Súd z Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv vydaného Ministerstvom kultúry SR dňa 11. 05. 2010, č.k. MK-663/2010-70/6165 zistil, že žalobcovi bolo vydané oprávnenie na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam úžitkového umenia špecifikovaným v tomto oprávnení. Oprávnenie bolo vydané na dobu neurčitú.
27. Súd z internetovej stránky žalovaného: http://www.holidayinn-zilina.sk/zistil, že žalovaný na tejto internetovej stránke prezentuje zariadenie Holiday Inn Žilina zaradený do kategórie 4*. Predmetom ponuky je 133 ubytovacích jednotiek a to izieb štandard, izieb executive a štúdio, v ktorých je k dispozícii LCD TV.
28. Súd z výzvy žalobcu zo dňa 01. 12. 2017 adresovanej žalovanému zistil, že žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3 923,50 Eur ako nároku žalobcu vyplývajúceho z používania predmetov ochrany v roku 2016, na ktoré sa vzťahuje právna úprava obsiahnutá v zákone č. 185/2015 Z.z. s odôvodnením, že žalovaný v roku 2016 prevádzkoval ubytovacie zariadenie Holiday Inn Žilina, v ktorom dochádzalo k verejnému prenosu technickými zariadeniami prostredníctvom 133 zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia. Suma 3 923,50 Eur vychádza zo sadzobníka žalobcu, ktorá bola stanovená podľa údajov o počte zvukovo obrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného.
29. Súd z oznámenia Zväzu hotelov a reštaurácií SR adresovaného žalobcovi zo dňa 10. 07. 2015 (č.l. 93) zistil, že ich zväz zastupuje na základe príkazných zmlúv viac ako 206 prevádzok a týmto listom Zväz hotelov a reštaurácií SR požiadal žalobcu o prehodnotenie obsahu zmluvy a to finančných požiadaviek.
30. Súd zo stručného prehľadu pre členov Zväzu o povinnostiach a poplatkoch organizáciám kolektívnej správy Zväzu hotelov a reštaurácií SR zo dňa 26. 05. 2015 (č.l. 94) zistil, že Zväz hotelov a reštaurácií SR odporučil neuzatvárať členom licenčnú zmluvu a to z dôvodu, že sadzobník LITA nezohľadňuje obsadenosť a samotnú výšku odmien definovanú v sadzobníku, ktorú považujú za neprimeranú.
31. Súd z informácie pre členov zväzu k povinnostiam vyplývajúcim z Autorského zákona vo vzťahu k LITA autorská spoločnosť (č.l. 95 súdneho spisu) zistil, že Zväz hotelov a reštaurácií SR požadoval pre svojich členov zníženie odmeny o 50 %, pričom toto zníženie vychádzalo z posledného návrhu LITA, v ktorom navrhovala zľavu pre členov vo výške 40 % z platného sadzobníka. Zväz túto zľavu považuje za nedostatočnú a výšku poplatkov za neprimeranú aj vzhľadom na porovnanie výšky autorských poplatkov, ktoré platia ubytovacie a stravovacie zariadenia v iných európskych krajinách.
32. Súd zo žiadosti Ministerstva kultúry SR zo dňa 26. 04. 2017 (č.l. 98) zistil, že Ministerstvo kultúry SR požiadalo žalobcu o poskytnutie informácií a dokladov na účely výkonu dohľadu nad výkonom kolektívnej správy práv v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení zákona č. 125/2016 Z.z.
33. úd z písomnosti založenej na č.l. 99 súdneho spisu zistil, že žalobca Ministerstvu kultúry SR poskytol informácie a doklady na účely výkonu dohľadu nad výkonom kolektívnej správy práv v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení zákona č. 125/2016 Z.z. - odpoveď na žiadosť.
34. Súd z písomnosti založenej na č.l. 102 súdneho spisu zistil, že Zväz hotelov a reštaurácií SR ako sťažovateľ adresoval Protimonopolnému úradu SR podnet na prešetrenie správania sa spoločnosti LITA, autorská spoločnosť, z ktorého vyplýva, že spoločnosť LITA, autorská spoločnosť má oprávnenie, ale aj povinnosť uzatvárať kolektívne licenčné zmluvy za primeraných podmienok, na čo sadzobník porušovateľa na právny stav nereaguje a kritériom pre výber odmeny je výhradne počet technických zariadení používateľa bez ohľadu na možnosť rozsahu príjmu signálu a kategorizáciu ubytovacieho zariadenia bez ohľadu na jeho zameranie, charakter, obsadenosť a pod. Sťažovateľ tak požiadal Protimonopolný úrad SR, aby prešetril správanie autorskej spoločnosti LITA a začal správne konanie vo veci.
35. Súd z písomnosti založenej na č.l. 104 súdneho spisu adresovanej Protimonopolným úradom SR, JUDr. Ladislavovi Sirankovi zistil, že úrad sa oboznámil s obsahom podnetu a dospel k záveru, že vzhľadom na aspekty daného prípadu, charakter konania v danom prípade a na jeho možný vplyv na hospodársku súťaž sa úrad vecou ďalej nebude zaoberať.
36. Súd z písomnosti založenej na č.l. 105 súdneho spisu ako Oznámenie adresované oznamovateľom Zväz hotelov a reštaurácií SR Protimonopolnému úradu SR zistil, že oznámenie je adresované proti podnikateľovi LITA, autorská spoločnosť a predmetom oznámenia je podozrenie zo zneužitia dominantného postavenia spoločnosti LITA a najmä s určovaním výšky licenčným odmien v sadzobníku LITA.
37. Súd z návrhu žalobcu adresovaného žalovanému zo dňa 19. 02. 2016 zistil, že žalobca žalovanému opätovne navrhol uzatvorenie licenčnej zmluvy na rok 2016 tak, že žalobca bol ochotný za včasné splnenie povinnosti poskytnúť zľavu vo výške 10 % základnej sadzby licenčnej odmeny.
38. Podľa § 141 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z., autorský zákon, ktorý nadobudol účinnosť od 01. 01. 2016 správou práv sa na účely tohto zákona rozumie správa výkonu majetkových práv k dielu, umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu, vysielaniu a databáze podľa § 131 (ďalej len „predmet ochrany“).
39. Podľa § 141 ods. 1 zák.č. 185/2015 Z.z., správou práv sa na účely tohto zákona rozumie správa výkonu práv k dielu, umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu, vysielaniu a databáze podľa § 131 (ďalej len „predmet ochrany").
40. Podľa § 141 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z., správu práv vykonáva za nositeľa práv nezávislý subjekt správy alebo organizácia kolektívnej správy podľa tohto zákona, ak nie je v § 146 a v § 147 ustanovené inak.
41. Podľa § 143 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z., kolektívnou správou práv je správa výkonu majetkových práv nositeľa práv podľa tohto zákona prostredníctvom organizácie kolektívnej správy.
42. Podľa § 144 ods. 1 písm. a/, b/, c/ zákona č. 185/2015 Z.z., právnická osoba oprávnená na základe zákona alebo dohôd s nositeľmi práv spravovať majetkové práva v mene viacerých nositeľov práv a v záujme spoločného prospechu týchto nositeľov práv ako jediný alebo hlavný účel svojej činnosti je organizáciou kolektívnej správy, ak podľa písm.: a/ jej riadenie a kontrola sa uskutočňuje s účasťou nositeľov práv, b/ kolektívnu správu práv vykonáva bez účelu dosahovania zisku, c/ má sídlo na území SR a bolo jej ministerstvom udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv (ďalej len „oprávnenie“).
43. Podľa § 144 ods. 3 zákona č. 185/2015 Z.z., organizácia kolektívnej správy zastupuje viacerých nositeľov práv vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na účet nositeľov práv.
44. Podľa § 146 ods. 2 písm. d/ a f/ zákona č. 185/2015 Z.z., organizácia kolektívnej správy vykonáva správu výkonu majetkových práv podľa ods. 1 v odboroch kolektívnej správy a to podľa písm.: d/ výber primeranej odmena za káblovú retransmisiu umeleckého výkonu, zvukového záznamu a audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela, f/ použitie diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou.
45. Podľa § 147 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z., organizácia kolektívnej správy vykonávajúca správu majetkového práva podľa § 146 ods. 2 písm. d/ alebo f/ sa považuje za vykonávajúcu správu tohto práva aj vo vzťahu k nositeľom práv, ktorí nie sú zastupovaní podľa § 164 ods. 1.
46. Podľa § 163 zákona č. 185/2015 Z.z., organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu s náležitou odbornou starostlivosťou a ak jej bolo udelené oprávnenie podľa § 151, v rozsahu udeleného oprávnenia.
47. Podľa § 164 ods. 1 veta prvá zákona č. 185/2015 Z.z., organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať za rovnakých podmienok a bez ohľadu na členstvo v organizácii kolektívnej správy každého nositeľa práv pri výkone jeho majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany a v odbore kolektívnej správy práv v súlade s vydaním oprávnením, ak o to nositeľ práv požiada.
48. Podľa § 165 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z, organizácia kolektívnej správy je povinná v dobrej viere a za primeraných a nediskriminačných podmienok viesť s osobou, ktorá prejaví záujem o použitie predmetu ochrany, s osobou, ktorá je oprávnená na použitie predmetu ochrany bez povinnosti získať súhlas na použitie predmetu ochrany alebo s osobou povinnou zaplatiť náhradu odmeny podľa § 36 ods. 3 (ďalej len „používateľ“) rokovania o uzavretí: a/ licenčnej zmluvy,
b/ hromadnej licenčnej zmluvy, c/ kolektívnej licenčnej zmluvy, d/ zmluvy o primeranej odmene, na ktorú sa môžu primerane uplatniť ustanovenia šiestej hlavy, druhý a tretí oddiel druhej časti tohto zákona, okrem § 81 alebo e/ zmluvy o náhrade odmeny.
49. Podľa § 169 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z., organizácia kolektívnej správy je povinná viesť sadzobník odmien, ktorý vychádza zo zásad výberu, prerozdelenia a vyplatenia príjmov z výkonu kolektívnej správy práv. Sadzobník odmien obsahuje odmeny za obvyklé použitie predmetu ochrany alebo spôsob výpočtu výšky tejto odmeny vrátane kritérií použitých pri výpočte odmeny zaručujúci primerané a nediskriminačné podmienky.
50. Podľa § 169 ods. 4 písm. a/ a b/ zákona č. 185/2015 Z.z., organizácia kolektívnej správy je povinná vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa § 165 ods. 1 pre nositeľa práv licenčné odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a dodatočné odmeny a domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody; to neplatí, ak nositeľ práv prejavil výslovne vôľu domáhať sa tohto nároku sám alebo ak je to nehospodárne.
51. V danom prípade predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3 923,50 Eur, zaplatenia ktorej sa domáha žalobca ako organizácia kolektívnej správy od žalovaného ak prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia Holiday Inn Žilina v kategórii 4* za prenos audiovizuálneho diela v 133 izbách žalovaného v roku 2016.
52. Od 01. 01. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 185/2015 Autorský zákon, a teda na daný prípad je potrebné aplikovať ustanovenia tohto zákona.
53. V danom prípade nemal súd sporné, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívne uplatňovanie a kolektívnu ochranu majetkových práv zastúpených autorov. Predmetom činnosti žalobcu je výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam úžitkového umenia a výkon kolektívnej správy práv k literárnemu, dramatickému, hudobno-dramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotograf. dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia. Žalobcovi boli vydané oprávnenia na výkon kolektívnej správy a to Oprávnením Ministerstva kultúry SR zo dňa 11. 05. 2010 pod č.k. MK-663/2010-70/6165 a zo dňa 18. 05. 2016 pod č.k. MK-1587/2016-232/10421. Tým, že žalobcovi boli vydané oprávnenia na výkon kolektívnej správy Ministerstvom kultúry SR, žalobca preukázal aktívnu legitimáciu v spore.
54. Súd mal taktiež v konaní preukázané, že žalovaný v roku 2016 nemal so žalobcom uzavretú licenčnú zmluvu, resp. hromadnú licenčnú zmluvu, ktorá by žalovaného oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca vykonáva správu práv.
55. V konaní zostalo sporné, či v danom prípade došlo v izbách žalovaného k verejnému prenosu.
55.1 Verejný prenos je jedným zo spôsobov autorskoprávneho použitia diela uvedením diela na verejnosti, t.j. na použitie diela verejným prenosom má právo iba autor, resp. osoba, ktorej autor udelil súhlas v podobe licenčnej zmluvy. Výnimku predstavujú tzv. zákonné licencie, ktoré umožňujú použiť dielo verejným prenosom aj bez súhlasu autora. Súhlas udeľuje autor alebo organizácia kolektívnej správy osobe, ktorá sprístupňuje dielo verejnosti verejným prenosom (televízny, rozhlasový vysielateľ, osoba, ktorá uskutočňuje satelitný alebo káblový prenos diela, prevádzkovateľ zariadení prístupných verejnosti, ako sú napr. kaviarne, hotely, reštaurácie a pod.). Povinne kolektívne spravované práva sa týkajú výberu primeranej odmeny za káblovú retransmisiu a použitie diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou. V takomto prípade ide o sprístupnenie diela verejnosti v nehmotnej podobe. Verejný prenos sa uskutočňuje prostredníctvom technických prostriedkov, ktoré umožňujú verejnosti vnímať dielo na miestach, kde by ho inak vnímať nemohla.. Takýmto technickým prostriedkom je aj televízny prijímač spolu so zariadením poskytujúcim signál televízneho vysielania. K verejnému prenosu nedochádza samotným umiestnením televízneho prijímača, ale až poskytnutím televízneho signálu z televízneho vysielača, ktorý prostredníctvom televízneho prijímača umožňuje verejný prenos a uvedenie
diela na verejnosti a to bez ohľadu na to, či niekto televízny prijímač zapne, alebo nie. Pojmovým znakom verejného prenosu je verejnosť, teda individuálne neurčené osoby prítomné súčasne alebo postupne, ktoré môžu byť prítomné na miestach, kde môžu vnímať dielo prenášané technickými prostriedkami.
55.2 Tun. súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že v danom prípade nešlo o verejný prenos, pretože v súlade s ustálenou praxou, pokiaľ sú v hotelových izbách neslúžiacich výlučne pre súkromné potreby prevádzkovateľa hotela umiestnené zvukovo-obrazové zariadenia, ale sú dané do užívania hotelovým hosťom, ktorí majú k rozhlasovému a televíznemu vysielaniu prístup, nie je z autorsko- právneho hľadiska rozhodujúce, či takéto vybavenie hosť skutočne využije alebo nie. Jednoznačne súd dospel k záveru, že prevádzkovateľ hotela musí na použitie diel získať súhlas autorov (licenciu) vopred od organizácie kolektívnej správy práv. V prípade hotelov z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vyplýva, že „nie je rozhodujúce, či k verejnému prenosu skutočne došlo - či hosť pozeral televíziu, ale postačí umožnenie verejného prenosu - televízor v izbe“. Súd tak v konaní nemal sporné, že žalovaný ako prevádzkovateľ hotela poskytuje v hoteli ubytovanie v počte 144 izieb, ktoré sú vybavené LCD televízorom, a teda súd má za to, že v danom prípade došlo k verejnému prenosu.
56. V konaní bola taktiež sporná výška odmeny. Žalobca vykonáva kolektívnu správ na použitie diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu a to vysielania prostredníctvom technických zariadení. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Holiday Inn Žilina , ktoré je zaradené do kategórie 4*-ový hotel. Súd mal v danom prípade za preukázané na základe internetovej stránky žalovaného, že žalovaný v roku 2016 v ubytovacom zariadení Holiday Inn Žilina používal predmety ochrany spravované žalobcom a to prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení a to LCD televízorov a že v predmetnom zariadení dochádza k verejnému prenosu a to v rozsahu 133 zvukovo-obrazových zariadení v izbách. Bolo povinnosťou žalovaného uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany ďalším verejným prenosom. Žalobca žalovanému navrhol uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel, avšak bezúspešne a žalovaný zmluvu nerealizoval a realizoval ďalší verejný prenos neoprávnene, čím zasiahol do práv autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom. Výšku bezdôvodného obohatenia žalobca určil v zmysle sadzobníka, ktorý je základným dokumentom , v ktorom je určená výška odmeny, ktorú je oprávnená organizácia kolektívnej správy vyberať a neexistuje iná metóda na presnejšie stanovenie výšky odmeny, resp, bezdôvodného obohatenia. Predmetom konania nebola odmena, ale vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od obvyklej odmeny. Obvyklá odmena je taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získali licenciu. Žalobca v rozhodnom období mal uzatvorené hromadné licenčné zmluvy, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu, čo ju robí obvyklou odmenou, keďže v tomto období iná organizácia kolektívnej správy zastrešujúca daných autorov, pokiaľ ide o dané predmety ochrany, na území SR nepôsobila. Na príp. zľavy, ktoré boli poskytované používateľom pri plnení povinností v stanovenej lehote uzavrieť licenčnú zmluvu, nie je možné prihliadnuť pri stanovení výšky obvyklej odmeny. Žalobca v danom prípade navrhol žalovanému zľavu vo výške 40 % a aj 10 %, na čo žalovaný nepristúpil. Obvyklosť licenčnej odmeny sa posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu obvykle poskytoval licenciu iným používateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy (uznesenie Ústavného súdu SR II.ÚS/101/2011 z 24. 03. 2011. Súd teda pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z takto určenej obvyklej odmeny vo výške 29,50 Eur za 1 izbu a žalobe žalobcu tak vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 3 923,50 Eur (29,50 Eur x 133 izieb).
57. Tun. súd návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania o vyžiadanie od prevádzkovateľa Televízie Markíza a Televízie Joj všetkých zmlúv o vytvorení diela a licenčných zmlúv nevyhovel z dôvodu hospodárnosti konania a z dôvodu, že predloženie všetkých zmlúv o vytvorení diela a licenčných zmlúv súd považuje za nevýznamné v tomto konaní, nakoľko na základe týchto navrhnutých dôkazov nedôjde k zisteniu iného skutočného skutkového stavu a zásadným spôsobom nemôžu ovplyvniť výsledok tohto konania v prospech žalovaného.
58. Žalobca sa zároveň domáhal aj zaplatenia úroku z omeškania vo výške 5 % od 15. 12. 2017 až do zaplatenia. Súd aj v tejto časti návrhu žalobcu vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenia 5 %- ného úroku ročne zo sumy 3 923,50 Eur od 15. 12. 2017 až do zaplatenia, nakoľko žalobca žalovaného výzvou zo dňa 01. 12. 2017 vyzval na zaplatenie žalovanej sumy, ktorú žalovaný neuhradil, čím sa
žalovaný dostal do omeškania. Úrok z omeškania je v súlade s nariadením vlády SR č. 87/1995 Zb. v znení neskorších predpisov.
59. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý v konaní úspešný nebol.
60. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným unesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Banská Bystrica na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne vo vyhotovení dvojmo.
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí
- odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh), odvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 C. s. p.). Odvolanie treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C. s. p.). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C. s. p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zák. č. 233/95 Z.z. a noviel - Exekučný poriadok.