Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-24C/24/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Adrianou Szaniszlovou vo veci žalobcu: E. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom v X., R. XX, zast. Advokátskou kanceláriou prof. H.. H. X., O.. so sídlom v X., X., proti žalovanému: Y. N. v mene ktorej koná J. so sídlom v U. R., o zaplatenie 2.452,92 eur s prísl. takto

rozhodol:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.452,92 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 26.6.2017 žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú náhradu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, ktorá ku dňu 28.2.2017 predstavuje sumu 2.452,92 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že svoj nárok uplatňuje ako náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci z dôvodu nesprávneho prebratia smernice Európskej únie Slovenskou republikou - Ministerstvom vnútra SR, v dôsledku ktorej mu vznikla škoda. Uviedol, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, ktorý vykonáva stálu štátnu službu v Košiciach na Požiarnickej č. 4, kde došlo k vzniku škody. Žalovanou je Slovenská republika, ktorá koná prostredníctvom ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prevzatia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo ústredného orgánu štátnej správy. Zákonné právomoci Ministerstva vnútra SR týkajúce sa Hasičského a záchranného zboru upravuje ust. o organizácii činnosti vlády a organizácie ústrednej štátnej správy, podľa ktorého je Ministerstvo vnútra SR ústredným orgánom štátnej správy pre policajný zbor, hasičský a záchranný zbor. Právomoc súdu je určená podľa ust. v spojení s ust . . Žalobca svoj nárok na náhradu škody predbežne neprerokoval s príslušným orgánom (Ministerstvom vnútra SR) podľa ust. z dôvodu, že podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, vec C-118/08, právo únie tomuto postupu bráni. Uviedol, že v jeho prípade ide o uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom žalovaného pri implementácii pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho práva garantovaného úniovým právom (právo na 48 hodinovú týždennú pracovnú dobu podľa Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES) s následným vznikom práva na súdnu ochranu pred vnútroštátnym súdnym orgánom členského štátu.

Týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru SR sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť, t.j. 24 hodinové zmeny, teda v takom rozsahu, že úhrn takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Poukázal na únijnú úpravu pracovného času zamestnancov - na Smernicu č. 93/104/ES a Smernicu 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá v Čl. 6 písm. b) (Maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje, že : „Priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“. V prípade niektorých povolaní, napr. lekárov alebo hasičov, vyvstala otázka, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov. V prípade hasičov túto situáciu riešil Súdny dvor EÚ tak, že potvrdil, že pracovná pohotovosť, tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom, nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G. Fus, týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov uviedol, že „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES“. Napriek tomu, že príloha č. 4 k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6. Prílohy č. 4), znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore neupravuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. Táto skutočnosť sa nachádza napr. v , avšak toto ustanovenie sa na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Poukázal na rozsudky ESD, podľa ktorých sú orgány členského štátu povinné ex officio aplikovať pravidlá úniového práva v záujme zabezpečenia ochrany jednotlivcov (C-430/93, C-431/93, C-14/83). Podstata transpozičného pochybenia v Zákone o hasičskom zbore spočíva v tom, že služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho sa pravidelne prekračuje. Preto takáto úprava zakladá porušenie Čl. 6 ods. 2 písm. b) Smernice 2003/88/ES Slovenskou republikou a právo na náhradu škody postihnutým jednotlivcom. Túto formuláciu potvrdzuje ESD vo veci C-429/09, G. Fus bod 35, kde je uvedené, že Čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť pred vnútroštátnymi súdmi, a to právo na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, teda aj pre žalobcu, ktorý má tak právo dovolávať sa porušenia Čl. 6 Smernice voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovnú pohotovosť nezapočítaval do pracovného času s následným vznikom škody. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. V zmysle stabilizovanej judikatúry ide o to, či cieľom porušenia právnej normy únie bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné a či medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (C-429/09 bod 47, C-118/08). Žalobcovi sú rozvrhované služby už vyše troch rokov že na 16 resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, v čase nočných hodín. Ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas. Hasiči takto strávia na pracovisku počas jednej zmeny 24 hodín. Keďže sa striedajú tri zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči 24 hodín a následne majú dva dni voľna. Každá hasičská zmena odslúži mesačne 10 (a každý tretí mesiac 11) pracovných zmien, v službe teda strávia 240 - 264 hodín mesačne, v priemere je to 252 hodín, z toho 174 hodín v riadnej službe a 78 hodín v služobnej pohotovosti na pracovisku. Z výpočtov vyplýva, po zohľadnení čerpania riadnej dovolenky, že žalobca pracuje v priemere 56 hodín týždenne, a tak odpracuje každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom Únie. Pri priemernom počte týždňov 52,179 je to 417,4 hodín za rok a za posledné tri roky to predstavuje 1.690,38 odpracovaných hodín nad právom Únie povolený týždenný limit služobného času. Na základe uvedeného žiada o odškodnenie vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody. Podľa citovanej judikatúry (bod 59 rozsudku ESD vo veci C 429/09 G.Fus) škoda vznikla žalobcovi v dôsledku toho, že v rozpore s právom Únie bol nútený pracovať nad rámec týždenného pracovného času s dôsledkom straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol jeho maximálny týždenný pracovný čas garantovaný právom Únie dodržaný. Rešpektujúc zásadu primeranosti žalobca žiadal, aby mu bola peňažná náhrada škody doplatená až do výšky podľa Zákona o hasičskom zbore formou doplatku vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy, ktorou je príslušná čas jeho služobného platu. Zároveň zdôraznil, že neuplatňuje si voči žalovanému mzdový nárok podľa Zákona o hasičskom zbore, ale nárok na náhradu škody

spôsobenej porušením úniového práva a pre určenie výšky škody použil spôsob výpočtu upravený Zákonom o hasičskom a záchrannom zbore, nakoľko je „najbližšie“ k právnym a faktickým okolnostiam jeho veci. Podobný spôsob výpočtu výšky náhrady spôsobenej škody bol použitý aj v prípade G. Fus. Uvedený postup žalobca použil tiež preto, že na výpočet výšky náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením jeho úniového práva, ani toto právo, ani zákon o zodpovednosti neupravuje osobitné postupy.

2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 25.9.2017 vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Košice II a navrhol, aby vec bola postúpená na Okresný súd Bratislava I ako súdu miestne príslušnému, nakoľko Ministerstvo vnútra SR ako orgán konajúci v mene žalovaného má svoje sídlo na Pribinovej 2 v Bratislave a adresa sídla Ministerstva vnútra SR patrí do okresu Bratislava I. Žalovaný poukázal na ust. , podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa a 11. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na základe písomnej žiadosti poškodeného je procesnou podmienkou uplatnenia nároku poškodeného na vecne a miestne príslušnom súde, a aj to iba v rozsahu a z titulu, aký bol predbežne prerokovaný. Vzhľadom ku skutočnosti, že si žalobca uplatňuje náhradu škody titulom , pričom tento svoj nárok predbežne písomne neprerokoval, má žalovaný za to, že nie sú dané podmienky na to, aby vo veci mohol súd konať. Preto navrhol konanie zastaviť s poukazom na ust. . Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je nesprávny úradný postup, ktorý je upravený v ust. alebo nezákonné rozhodnutie, ktoré sa posudzuje podľa ust. cit. zákona. Na to, aby bol naplnený prvý predpoklad v prípade, ak žalobca namieta nesprávny úradný postup, je nutné, aby na to príslušný orgán konštatoval nesprávny úradný postup. Hodnotiť postup orgánu verejnej správy neprináleží súdu konajúcemu v občianskom konaní, ale len a výslovne zo všeobecne záväzných právnych predpisov vyplývajúcemu orgánu. V prípade, ak žalobca namieta nezákonné rozhodnutie, musí existovať rozhodnutie zodpovedného orgánu, ktoré po nadobudnutí právoplatnosti bolo zrušené pre nezákonnosť. V prejednávanej veci nebol žiadnym príslušným orgánom konštatovaný nesprávny úradný postup, ani nebolo žiadne právoplatné rozhodnutie zrušené ako nezákonné. Prvý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, teda nebol naplnený. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody. Žalobca tvrdí, že spôsobom akým mu boli stanovované služby, došlo k porušeniu práva Európskej únie. Svoje nároky odvodzuje od akéhosi matematického vzorca prepočtu, avšak nie od reálnych skutočností. Podľa žalovaného je vylúčené, aby žalobca za obdobie troch rokov odpracoval každoročne presne rovnaký počet hodín, každý mesiac mal presne tú istú mzdu, čerpal v období troch rokov v každom roku tie isté dni dovolenku v rovnakom počte dní, nebol za obdobie troch rokov ani raz práceneschopný a pod.. Medzi stranami sporu je nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby, ktoré v služobnom úrade Ministerstva vnútra SR vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. Preto nebol naplnený ani druhý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. Žalovaný poukázal na to, že zo žaloby vyplýva, že služobná pohotovosť žalobcovi vždy určená iba v noci v čase od 22:00 hod. do cca 06:00 hod.. Žalovanému preto nie je zrejmé, aké činnosti by v danom čase vykonával s rodinou v rámci svojich záujmov a pod.. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha pracovnoprávnych nárokov. Na pracovnoprávne vzťahy žalobcu sa vzťahujú ust. o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. Z toho dôvodu žalovaný má za to, že nie daná právom od súdu rozhodovať vo veci (č.l. 35).

3. Tunajší súd uznesením č. - 52 zo dňa 24.1.2018 konanie zastavil a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania z dôvodu, že v danom prípade k prerokovaniu nároku žalobcu nedošlo v zmysle ust. , preto podľa ust. súd nemá právomoc konať.

4. Žalobca vo svojom odvolaní proti cit. uzneseniu uviedol, že žalobou si uplatnil nárok na náhradu škody podľa . Súčasne však v okolnostiach prípadu došlo aj k naplneniu podmienok o zodpovednosti za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho úniového práva podľa Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.

Na základe legislatívnej zmeny ako aj vynesených rozsudkov všeobecných súdov je zrejmé, že v súčasnosti je v jeho veci vylúčené použitie v konaní o náhradu škody spôsobenej mu porušením jeho úniového práva. V tomto smere preto žalobca upravil svoju pôvodnú žalobu. Novela (č. účinná od 1.1.2013) ako aj následná judikatúra slovenských súdov nepovažujú legislatívnu činnosť Národnej rady SR za nesprávny úradný postup v zmysle , nakoľko „za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa ) a SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa ) SR“. V danom prípade transpozícia Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku vyvolala legislatívny postup Národnej rady SR a výsledok jej transformačného postupu predstavuje zákon o hasičskom a záchrannom zbore. Z uvedeného vyplýva, že od 1.1.2003 legislatívna činnosť NR SR nespadá do žiadnej kategórie porušení upravených v , čo vylučuje zodpovednosť štátu a jej uplatňovanie. Žalobca tvrdil, že v jeho prípade sa plne uplatňujú úniové podmienky založenia zodpovednosti SR zastúpenej Ministerstvom vnútra SR za porušenie práva garantovaného Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. Svoje tvrdenie opiera o judikatúru ESD, a to predovšetkým o judikát G.Fus (C-429/09), v ktorom ESD výslovne potvrdil právo na 48-hod. pracovný čas aj pre príslušníkov hasičských zborov, za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody uplatniteľné pred súdnymi orgánmi členských štátov EÚ. V tejto súvislosti ESD rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t.j. že cieľom porušenia právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Uplatnenie týchto podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobenej jednotlivcom porušeniami práva únie, musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení súdneho dvora na ich vykonanie. Pokiaľ ide o prvú podmienku, ESD potvrdil, že Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemôžeme podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. V dôsledku toho Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, a teda že prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená. Pokiaľ ide o druhú podmienku, podľa judikatúry ESD je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou ESD v danej oblasti. ESD v prípade Fus výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek upravených v Čl. 6 písm. b) cit. smernice bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie a preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka nevyhnutná pre uznanie existencie nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti štátu z dôvodu porušenia smernice práva Únie, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením Čl. 6 písm. b) cit. smernice a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý má nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. Vychádzajúc uvedeného, preto žalobca tvrdí, že v jeho prípade došlo k splneniu troch podmienok založenia zodpovednosti SR za porušenie jeho práva podľa Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES. Ak by sa v súdnom konaní žaloba posudzovala podľa a konanie by bolo zastavené pre nesplnenie procesnej podmienky , žalobcovi by sa odňalo právo na súdnu ochranu jeho práva upraveného úniovým právom podľa Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES (č.l. 55).

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 13.3.2018 (č.l. 82) uviedol, že tvrdenia žalobcu považuje za rozporné s jeho predchádzajúcimi podaniami, nakoľko samotný žalobca uplatnil svoj nárok podľa . V odvolaní žalobca neuvádza na základe akého právneho posúdenia si uplatňuje svoje nároky, len uvádza iné právne posúdenie ako vo všetkých predchádzajúcich vyjadreniach. Tvrdenia žalobcu žalovaný považuje za zmätočné a nejednoznačné a preto navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.

6. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 19.4.2018 uviedol, že v danom prípade došlo k splneniu podmienok zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením úniového práva a tieto podmienky aj aplikuje na svoj prípad. To je súčasne právna základňa uplatnenia jeho nároku a nie (č.l. 88).

7. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. - 101 zo dňa 29.1.2019 uznesenie tunajšieho súdu sp. zn. - 52 zo dňa 24.1.2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vychádzajúc z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, žalobca svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému oprel o ten dôvod, že žalobcovi v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice 2003/88/ ES žalovaným v priebehu legislatívneho procesu do o hasičskom a záchrannom zbore vznikla škoda. Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnenie zodpovednosti za pochybenie pri legislatívnej činnosti nespadá do žiadnej kategórie porušení upravených , čo priamo vyplýva aj zo znenia ust. tohto zákona, podľa ktorého za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa ) a SR. Nakoľko legislatívny proces nemožno považovať za nesprávny úradný postup, tak ako ho vymedzuje , za nesprávny je potrebné považovať právny názor súdu prvej inštancie, ktorý nedostatok svojej právomoci vyvodil z nesplnenia podmienky uvedenej v ust. zo strany žalobcu. Súdu prvej inštancie po vrátení veci uložil opätovne posúdiť nárok žalobcu z hľadiska všeobecných ustanovení o náhrade škody a následne vo veci opätovne rozhodnúť.

8. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 10.4.2019 (č.l. 108) uviedol, že predmetom konania je žaloba žalobcu o zaplatenie 2.452,94 eur titulom náhrady škody za porušenie práva EU Slovenskou republikou z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Do zákona o hasičskom a záchrannom zbore () sa v dôsledku nesprávneho prebratia smernice nepremietlo ustanovenie jej Čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu. Žalobca si uplatňuje nárok na nemajetkovú ujmu, ktorú v dôsledku uvedeného utrpel. Súdu predložil listiny - výpisy z listín dochádzky, ktoré preukazujú výkon jeho práce nad úniou dovolený týždenný pracovný čas. K žalovaným vznesenej námietke miestnej nepríslušnosti uviedol, že v danej veci je daná miestna príslušnosť Okresného súdu Košice II, nakoľko v jeho obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá skutočnosť podstatnú pre uplatnenie jeho práva, t.j. vznik škody v dôsledku porušenia úniového práva. Posúdenie otázky, či sa jedná alebo nie o nesprávnu transpozíciu smernice, patrí súdu miestne príslušnému na konanie o náhradu takto spôsobenej škody a nie súdu v obvode ktorého má sídlo ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu smernice, ako to tvrdí žalovaný. Žalobca nepožaduje náhradu škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, tak ako to tvrdí žalovaný, pretože táto iba vytvorila stav, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu jeho práva upraveného v Čl. 6 písm. b) Smernice. Porušenie úniového práva nesie so sebou nárok žalobcu na náhradu takto spôsobenej škody. Ďalej žalobca uviedol, že náhrada škody spôsobená členským štátom jednotlivcom porušením ich práva, musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti, je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v dôsledku porušenia právnej normy Únie, mu bude uhradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Cit. smernica neobsahuje ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej výšky. Aj rozsudky ESD sa obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej jednotlivcom v dôsledku porušenia ich práv garantovaných právnym poriadkom EÚ. Pokiaľ ide o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva Únie jednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. V rozsudku vo veci C-46/93 (bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo (bod 95 cit. rozsudku). V dôsledku toho musí každý členský štát vo vzťahu k nároku na náhradu škody, ktoré majú základ v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity). Napokon vnútroštátnemu súdu

prislúcha overiť existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a vzniknutou škodou. Podľa judikatúry ESD týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48-hod. pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť „škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený Čl. 6 písm. b) Smernice rešpektovaný (bod 59 rozsudku ESD vo veci C 429/09 G.Fus). Čl. 2 bod 5 Preambule cit. Smernice uvádza, že pojem „odpočinok“ znamená, že pracovníci by mali mať primeraný čas odpočinku, trvanie ktorého sa musí vyjadriť v jednotkách času. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V prípade žalobcu preto treba za primeraný odpočinok v zmysle smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48-hod. týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie a tiež na ich celkovú fyzickú a /alebo morálnu integritu. Odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce, nespôsobil úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo, ani dlhodobo nepoškodia zdravie. V dobe po ktorú je hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku nad 48-hod. týždenný pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať atď., t.j. nemôže využívať tento čas pre seba a reálne napĺňať právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. V Slovenskom právnom poriadku neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48-hod. týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok jej uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa ust. - 13 , nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. Aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy (Čl. 82 Nariadenia EU č. 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov). Aj slovenský zákonodarca uznal, že pri porušení úniového práva Slovenskou republikou môže dôjsť k náhrade nemateriálnej ujmy v peniazoch ( ). Uvedené ustanovenie súčasne upravuje náležitosti a podmienky uplatnenia nemateriálnej ujmy vrátane celkovej výšky. V dôsledku uvedeného možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje , pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti. Ust. totiž uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len demonštratívne. Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej, tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy, by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vrátane jej konkrétnej výšky na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy treba brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

9. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 21.5.2019 (č.l. 119) uviedol, že žalobca chce úplne nepochopiteľne presvedčiť žalovaného aj súd, že nárok na náhradu škody uplatnený v žalobe nebol uplatnený titulom náhrady škody podľa . Žalobca nielenže popiera svoje vlastné tvrdenia uvádzané v žalobe, ale mení právnu aj skutkovú kvalifikáciu uplatneného nároku bez toho, aby súd doteraz rozhodol o ne/pripustení zmeny žaloby. Zo žaloby vyplýva, že nárok na náhradu škody bol uplatnený podľa . Preto sú všetky námietky žalovaného týkajúce sa nesplnenia podmienok vyžadovaných týmto zákonom v celom rozsahu opodstatnené. Ak by súd dospel k názoru, že uplatnený nárok je pracovnoprávnej povahy, podľa názoru žalovaného je žaloba aj v tejto podobe nedôvodná. Rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v Čl. 2 ods. 1 a negatívne vymedzený v Čl. 2 ods. 2 Smernice. Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený

rozvrh služobného času, sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to v žalobe tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného, štátnu službu príslušníkov hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice v jej Čl. 2 ods. 2. Úlohy, ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného hasičského a záchranného zboru bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle Čl. 2 ods. 2 cit. smernice. Z ust. o civilnej ochrane obyvateľstva, z ust. a aj z ust. a o integrovanom záchrannom systéme vyplýva, že hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z toho dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/ES nevzťahuje, v dôsledku čoho je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Ustanovenia cit. smernice sa na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Aby mohol súd konštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t.j. žalobca musí poukázať na také ust. , ktoré by boli v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Podľa vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Napriek mzdovej povahe uplatneného nároku žalobca v žalobe odkazuje na citované ustanovenie, podľa ktorého nárok na náhradu škody musí vzniknúť v dôsledku nesprávneho prebratia smernice. Žalovaný poukázal na to, že v prvom prípade ide o transponovanie, t.j. prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu. Prebratie smernice je potom premietnuté do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice v súlade. Ak sa teda žalobca domnieva, že SR v pôsobnosti MV SR nesprávne prebrala Smernicu 2003/88/ES do musí preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Žalobca v žalobe sám pripúšťa, že výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hod.. Žalovaný sa domnieva, že táto skutočnosť neznamená, že by Smernica 2003/88/ES bola do prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Žalovaný tvrdí, že žiadne ustanovenie nie je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. V druhom prípade ide o aplikáciu, t.j. použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Porušenie smernice, preto môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice napr. zamestnávateľ vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Inak povedané smernica môže byť do vnútroštátneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie, t.j. aplikácia môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Žalobca podľa namietal nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika (SR) totiž podľa nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaným je v tomto súdnom konaní SR, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím nie aplikáciou Smernice 2003/88/ES. SR však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii Smernice 2003/88/ES podieľala. Akýkoľvek iný nárok žalobcu totiž nie je predmetom tohto súdneho konania. Žalovaný preto namietol pasívnu vecnú legitimáciu SR v prípade, ak by súd dospel k záveru, že žalobca podanou žalobou okrem uplatnenia nároku na náhradu škody v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES podľa namieta aj jej aplikáciu na konkrétny pracovnoprávny pomer žalobcu u jeho zamestnávateľa.

Žalovaný ďalej uviedol, že z obsahu podanej žaloby je možné usudzovať, že predmetom sú pracovnoprávne nároky žalobcu. V súvislosti s uvedeným žalovaný vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného na konanie v takejto veci, nakoľko SR nie je zamestnávateľom žalobcu. K vyjadreniu žalobcu, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je možné posúdiť podľa ust. a nasl. uviedol, že SR nie je pasívne vecne legitimovaná ani v konaní o ochranu osobnosti, aj z toho dôvodu má žalovaný za to, že žalobu je potrebné vzhľadom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na rozhodnutie ÚS SR č. zo dňa 23.8.2007, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za škodu, vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou, ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného o hasičskom a záchrannom zbore, čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 1 zákona pod bodom 6. V zmysle Čl. 2 ods. 1 Smernice je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa, ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa, na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. v ustanovuje za služobný čas časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom čase sa za výkon štátnej služby považuje štátna služba nadčas podľa cit. zákona a služobná pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času podľa zákona. Deň, v ktorom hasič podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu sa považuje za služobný deň. Ust. a cit. zákona nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe () a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe ( a a skutočnosť, že slová v zákona „ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času„ len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa zákona ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávanie štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti. Vzhľadom na uvedené žalovaný mal za to, že vyššie uvedené ustanovenia (, , ) , ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy, plne transponujú Čl. 2 ods. 1 Smernice. Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje Čl. 6 Smernice s názvom Maximálny týždenný pracovný čas. Podľa Smernice priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesme prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom Smernica pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania kumulatívnych podmienok. Smernica tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie, iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Čl. 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie, prípadne na 6 mesiacov alebo ak je to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo vo výnimočných prípadoch, kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa pracovníkom poskytne primeraná ochrana. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne podľa zákona. Podľa zákona možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy, hasiči vykonávajúci štátnu

službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7,5 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa . Z uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, ako je to v Smernici, a kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas ročne. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy transponovali Čl. 6 Smernice správne. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

10. Žalobca v podaní zo dňa 3.9.2019 (č. l. 131) uviedol, že predmetom konania je žaloba žalobcu o zaplatenie 2.452,94 eur titulom náhrady škody za porušenie práva EÚ SR z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Do zákona o hasičskom a záchrannom zbore () sa v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice nepremietlo ustanovenie jej Čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu. Žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú v dôsledku toho utrpel. K tvrdeniu žalovaného, že štátnu službu príslušníkov hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno subsumovať pod negatívne vymedzenie Smernice 89/391/EHS a jeho záveru, že nakoľko hasiči sa podieľajú aj na civilnej ochrane obyvateľstva Smernica 2003/88/ES sa na nich nemôže vzťahovať a preto žalobcovi nemohla vzniknúť žiadna škoda, uviedol, že významom a výkladom čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudku ESD, výklad ktorých je všeobecne záväzný, s ktorým je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd konštatoval, že „Čl. 2 ods. nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice (C-397/01 bod 53). V dôsledku toho výnimka uvedená v Čl. 2 ods. /EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu napr. katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. Rovnako aj uznesenie ESD prijaté vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v Čl. 2 ods. /EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok (bod 57). Vo veci R. Matzaka, ESD rozhodol, že Smernica 2003/88/ ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/ alebo zdravie (C-518/15 bod 27). Aj samotná Smernica 2003/88/ES v Čl. 17 ods. 3 bod iii uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Žalobca ďalej tvrdil, že niektoré ustanovenia sú v rozpore so Smernicou, pretože ich uplatnením sa nedosahuje a negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre hasičov. Naopak týždenný súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu. Každý hasič pracujúci na zmeny, bežne trávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny, čo je v rozpore s uvedeným Čl. 6 písm. b) Smernice. Žalobca k svojej žalobe priložil prehľady svojej týždennej dochádzky, z ktorých vyplýva, že súčet jeho služobného času „nadobudnutého“ v dôsledku výkonu štátnej služby a nariadených služobných pohotovostí pravidelne prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný čas. Toto tvrdenie žalobcu žalovaný nevyvrátil ani nespochybnil. Žiadne ustanovenie zákona o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. Naopak pracovnú pohotovosť hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času, čo vyplýva z ust. zákona, podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Služobnú pohotovosť upravuje zákona, podľa ktorého služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby, podľa v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka

vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Z citovaných ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť podľa zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase. Ust. § 92 zákona výslovne potvrdzuje, že služobný úrad môže nariadiť alebo sa dohodnúť s pracovníkom, aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred určený rozvrhnutý služobný čas zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na to, že bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe. Takto nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ust. § 122 zákona spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa . Smernica 2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku ako vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho je požiadavke Smernice možné vyhovieť len vtedy, ak sa bude pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovať za súčasť jeho pracovného času. Označené ustanovenia žalovaným sa preto ocitli v rozpore aj s definíciou pracovného času podľa Čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, podľa ktorého pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou, v dôsledku čoho čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Žalobca tvrdí, že nakoľko služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom, pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodím požadovaný Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.

11. Na pojednávanie nariadené na 8.10.2019 boli riadne a včas predvolaní žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žalovaný. Pojednávania sa zúčastnil žalobca, jeho právny zástupca aj splnomocnený zástupca žalovaného.

12. Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že u svojho zamestnávateľa vykonáva 24 hodinové pracovné zmeny, ktoré sa skladajú zo služobného času a z pracovnej pohotovosti, t.j. 17 hodín je služobný čas a 7 hodín je pracovná pohotovosť. Mesačne vykonáva 10 - 11 zmien, napriek tomu na konci mesiaca je stále v mínuse, čo sa týka služobného času pri porovnaní 48 hod. pracovného týždňa. To znamená, že chýbajúce hodiny musí následne nadrábať v rámci služobného času. Je to z toho dôvodu, že do fondu pracovného času zamestnávateľ zarátava len služobný čas, teda 17 hodín za pracovnú zmenu a nezarátava 7 hodín, keď vykonáva pracovnú pohotovosť. Pri vykonávaní pracovnej pohotovosti musí byť počas pracovnej pohotovosti vždy výlučne na pracovisku. Tento stav trvá odkedy nastúpil ku hasičom, od roku 2008 nepretržite. Pracovná pohotovosť je vykonávaná vždy v noci od 22:30 do 5:30 hod.. Uviedol, že nikdy neodmietol vykonať, či už službu alebo pohotovosť.

13. K námietke nedostatku právomoci súdu, vznesenej žalovaným (keďže plnenie úloh príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru má verejnoprávny charakter a o všetkých mzdových nárokoch žalobcu má právomoc konať jedine služobný úrad ako zamestnávateľ žalobcu, pričom súd skúma právomoc z úradnej povinnosti), súd poukazuje na právny názor odvolacieho súdu uvedený v uznesení sp. zn. - 101 zo dňa 29.1.2019 (bod 7 rozsudku), ktorým uznesenie tunajšieho súdu sp. zn. - 52 zo dňa 24.1.2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

14. Žalovaný vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Košice II na prejednanie a rozhodnutie veci. Zo žaloby vyplýva, že žalobca si voči žalovanému uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorú mu spôsobil žalovaný v dôsledku porušenia úniového práva prostredníctvom nedostatočnej transpozície Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, čo má za následok nerešpektovanie úniového práva žalobcu Slovenskou republikou na 48 hodinový týždenný pracovný čas, v dôsledku čoho vznikla žalobcovi škoda. Úniové právo spája s touto skutočnosťou nárok na náhradu škody, ktorý je možné uplatňovať pred súdom členského štátu EÚ. Skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo nastala v obvode Okresného súdu Košice II, pretože škoda žalobcovi vznikla v mieste výkonu jeho služobnej činnosti v Košiciach. Posúdenie otázky, či sa jedná alebo nejedná o nesprávnu transpozíciu smernice, patrí súdu miestne príslušnému na konanie o náhradu takto spôsobenej škody a

nie súdu, v obvode ktorého má sídlo ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu Smernice č. 2003/88/ES.

15. Súd vo veci vykonal dokazovanie a zistil tento skutkový stav: V konaní nebolo sporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, ktorý vykonáva stálu štátnu službu v Košiciach na Požiarnickej č. 4, ako ani to, že žalobca za posledné tri roky odpracoval spolu 1.690,38 hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu do fondu pracovného času neboli zarátané. Celkový počet hodín služobnej pohotovosti žalobcu predstavuje súčet všetkých hodín služobnej pohotovosti, ktoré žalobca odslúžil v rokoch 2014 - 2016 (č.l. 17).

16. Žalobca odvolávajúc sa na zásadu primeranosti žiadal, aby mu bola peňažná náhrada škody doplatená až do výšky podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ formou doplatku vo výške 35 % v celkovej sume 2.452,92 eur, ktorý bol vypočítaný ako rozdiel peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ a peňažnej náhrady uvedenej § 122 ods. l zákona o HaZZ ( 50 % - 15 % ). 17. Predmetom konania je žaloba o zaplatenie 2.452,94 eur titulom náhrady škody za porušenie práva EÚ Slovenskou republikou z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, keďže do zákona o hasičskom a záchrannom zbore () sa v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice nepremietlo ustanovenie jej Čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu. Žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú v dôsledku toho utrpel. Žalobca použil vyššie uvedený spôsob výpočtu škody z toho dôvodu, že úniové právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe jej výpočtu, ale len úpravu, v zmysle ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie) stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).

18. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynutiteľná. Na základe prednosti komunitárneho práva si v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu, sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Prednosť komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektami nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES) a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Priama aplikovateľnosť komunitárneho práva podľa Súdneho dvora znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti“, akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov“ (bod 14 rozsudku ESD 106/77 Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je, ako orgán členského štátu, „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“ (body 16 a 21 rozsudku Simmethal). Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. 19. V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z článku 144 ods . l , na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho

ods. l o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce ustanovenia nadväzovalo aj ust. , ktorý zbavoval povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie a v súčasnosti je to vo svojom ust. ods. l . 20. Podľa čl. 7 druhá a tretia veta , právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods.5. 21. Podľa čl. 144 ods. l , sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. 22. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. 23. Podľa Čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

24. Podľa Čl. 1 bod 3 Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/EHS, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku /EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. 25. Podľa Čl. 2 bod 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/EHS, „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou. 26. Podľa Čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/EHS, členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. 27. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/EHS , členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. 28. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len ). 29. Podľa ust. ods. l a 2 , služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

30. Podľa ust. a , služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. 31. Podľa ust. a , štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín. 32. Podľa ust. , služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času. 33. Podľa ust. , príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom, okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

34. Podľa ust. ods. l a 2 , ak je príslušníkovi podľa ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Ak je príslušníkovi podľa nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

35. Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov, v prípade hasičov riešil Súdny dvor EU (ESD) vo svojom rozsudku C-429/09 z 25.11.2010 G.Fus/ Stadt Halle, v ktorom uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý, vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 55 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). 36. Vo veci C-437/05 J.Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104/ ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti. 37. ESD vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01 , Pheiffer) uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58). 38. Podľa ust. , fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 39. Podľa ust. - 3 , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

40. ESD v rozsudku vo veci C-429/09 G.Fus v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5.októbra 2004, Pheiffer a i. C-397/01 až C-403/01, body 98 a 100, ako aj Fus, už citovaný, body 33 až 35 a 38) . V bode 35 rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,

budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (rozsudky Pfeiffer a i., bod 99, Fus , bod 52). Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pheiffer a i., body 103 až 106, Fus, body 56 až 59). V bode 38 rozsudku ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník ako je G.Fus, ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia. 41. V danej veci nebolo medzi stranami sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16 resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť za prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien. V službe teda strávia hasiči bežne 240 až 264 hodín mesačne. Do uvedenej kalkulácie nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. V priemere každý hasič odslúži 10,4 zmeny mesačne, v priemere je to 252 hodín, z toho 174 hodín v riadnej službe a 78 hodín v služobnej pohotovosti na pracovisku. Po zohľadnení čerpania riadnej dovolenky, žalobca pracuje v priemere 56 hodín týždenne, a tak odpracuje každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom Únie. Pri priemernom počte týždňov 52,179 je to 417,4 hodín za rok a za posledné tri roky to predstavuje 1.690,38 odpracovaných hodín nad právom Únie povolený týždenný limit služobného času. Pri prepočte hodín služobnej pohotovosti žalobcu, ktoré neboli zarátané do fondu pracovného času, žalobca vychádzal z informácií uvedených v dochádzkovom systéme a z Knihy príchodov a odchodov, do ktorej príslušníci HaZZ zapisujú svoju dochádzku a je zaznamenaný aj počet hodín služobnej pohotovosti konkrétneho príslušníka HaZZ. Počet 1.690,38 hodín služobnej pohotovosti, ktoré žalobca v období od 07/2014-03/2017 odpracoval nad limit (viď. tabuľka) a ktoré neboli zarátané do fondu pracovného času, medzi stranami sporu je nesporný. 42. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobca odpracoval 1.69,38 hodín nad týždenný limit dovolený právom Únie vykonávaním služobnej pohotovosti na pracovisku. S poukazom na ust. ods. l zákona (podľa ktorého ak je príslušníkovi podľa ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja), bola žalobcovi vyplácaná odmena 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu v zmysle ods. l , ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Žalobca požaduje peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy do výšky podľa formou doplatku vo výške 35 %, ktorý bol vypočítaný ako rozdiel peňažnej náhrady uvedenej v ods. l písm. a) zákona a peňažnej náhrady uvedenej v ods. l (50 % - 15 % =35 %) za obdobie od 07/2014 do 03/2017 v celkovej sume 2.452,92 eur.

43. Medzi stranami sporu bolo sporné, či u žalobcu došlo k porušeniu práva Únie Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne to, či do o Hasičskom a záchrannom zbore sa premietli ust. Čl. 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES o 48-hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov a či ide o mzdový nárok, na ktorý sa žalovaný odvoláva. 44. Keďže mal súd v spore preukázané, že žalobca, ktorý je v stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, nepochybne odpracoval od 07/2014 - 03/2017 priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, súd mal za to, že sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. 45. Súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky, za splnenia ktorých majú jednotlivci právo na náhradu, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je

dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť . Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva a teda, prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, keďže žalobca v spornom období odpracoval nad limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie a preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. Na základe uvedeného súd žalobu žalobcu, čo do základu jeho nároku, považoval za dôvodnú.

46. Zo znenia ust. (podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne) a zo znenia ust. cit. zákona (podľa ktorého služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni) vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Vzhľadom na uvedené sa súd stotožňuje s právnym názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ust. upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ a ust. ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa “. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe. Podľa ods. l , ak je príslušníkovi podľa ust. ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že Smernica 2003/88 ES nebola správne transformovaná do .. 47. Žalobca zdôraznil, že si v tomto spore neuplatňuje mzdový nárok, ale náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva. Úniové právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v zmysle ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie) stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách menej výhodne, ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Žalobca ďalej uviedol, že ujma ktorá bola žalobcovi spôsobená, je ujma nemajetková a najbližšie je k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho práva. Preto žalobca vychádza z nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa -13 . S právnym názorom žalobcu, čo sa týka náhrady škody ako nemajetkovej ujmy (strata odpočinku) sa súd stotožňuje. 48. Podľa ustálenej judikatúry ESD, v prípade neexistencie právnej úpravy Spoločenstva, patrí vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky súdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Spoločenstva. Členský štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej škody v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom podmienky náhrady

škody, ako i premlčanie práva na náhradu škody stanovené vnútroštátnymi predpismi, musia byť v súlade s princípmi ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity. 49. Žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.452,92 eur súd považoval za primeranú pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu na 48-hodinový pracovný týždeň (tento stav trval nepretržite od roku 2008) a charakteru následkov porušenia jeho práva, a to skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý, nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju regeneráciu. Na základe uvedeného, súd považoval žalobu žalobcu za dôvodnú aj čo do výšky náhrady nemajetkovej ujmy, preto žalovaného zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy 2.452,92 eur. 50. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. ods. l a žalobcovi, ktorý bol v celom rozsahu úspešný, priznal plnú náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II v dvoch písomných vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody ) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.