Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11CoP-80-2019.pdf
PDF · 103.68 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/80/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Aleny Čakváriovej a členiek senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a Mgr. Patrície Železníkovej vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: R. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Úrad práce sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, so sídlom Vazovova č. 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa rodičov - matka: H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. č. XX, XXX XX L. a otec: E. O., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom L. 9, XXX XX L., prechodne bytom L. č. XX, L., za účasti Krajskej prokuratúry Bratislava, so sídlom Vajnorská č. 47, 812 56 Bratislava a Komisára pre deti, so sídlom Úradu pre komisára pre deti, Odborárske námestie č. 3, 811 07 Bratislava, o návrhu matky na zákaz styku otca s maloletým dieťaťom, na odvolanie matky proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava V, č.k. 20P/370/2013-1870 zo dňa 14.09.2018, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 20P/370/2013-1870 zo dňa 14.09.2018, zamietol návrh matky, ktorým sa domáhala zákazu styku otca s maloletou R. F. G., nar. XX.XX.XXXX. Žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne zdôvodnil čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a ust. § 25 ods. 3 Zákona o rodine a poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a konštatovanie, že je v záujme dieťaťa udržiavať rodinné zväzky s odlúčeným rodičom, aby nedošlo k odtrhnutiu od svojich koreňov a právo dieťaťa na poskytnutie mu príležitosti rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne, bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča. Zdôraznil potrebu dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom s výnimkou prípadov, keď záujem dieťaťa vyžaduje, aby bolo dočasné stretávanie s jedným z rodičov obmedzené, alebo úplne zakázané, pričom ide o výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len natoľko závažnými okolnosťami na strane dieťaťa, že okrem záujmu dieťaťa vyvoláva potrebu obmedziť prirodzený kontakt. Jediným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo zákazu styku je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Konštatoval, že zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom je opatrením krajného charakteru výrazne zasahujúcim do rodičovských práv, ku ktorému možno pristúpiť len v jednoznačne odôvodnených prípadoch. Dôvodom na zákaz styku môže byť potenciálna ujma na fyzickom zdraví dieťaťa, ujma na psychickom zdraví dieťaťa a ujma v inej než v zdravotnej oblasti (morálna, osobnostná). Fyzické zdravie dieťaťa reprezentuje jeho telesná integrita. Zväčša sú zásahy do telesného zdravia (bitie, kopanie, pálenie, odopieranie potravy, ale i sexuálne zneužívanie a pod.) dobre preukázateľné lekárskym vyšetrením a obhliadkou tela, preto súd nemôže v tomto prípade zvažovať vyslovenie úplného zákazu
styku. Prihliadol na znalecký posudok č. 29/2014 zo dňa 28.07.2016 vypracovaný Mgr. H. L., znalcom z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia detí ustanoveného súdom, z ktorého záverov vyplýva, že z psychologického hľadiska je vysoko pravdepodobné negatívne ovplyvňovanie maloletej matkou s možnou dosahovanou úrovňou programovania a manipulácie, nakoľko správanie matky vykazuje všetky znaky úmyselnej a systematickej snahy o separáciu maloletého dieťaťa od vzájomného vzťahu s jej otcom, čo významne znižuje celkovú kvalitu rodičovských kompetencií matky maloletej, ktorá nedokáže rešpektovať rodičovskú rolu druhého rodičia, t.j. otca maloletej v jej živote a pri jej starostlivosti a výchove. Zohľadnil názor znalca o potrebe upraviť styk otca s maloletou za účelom obnovenia ich pravidelných stretávaní a vytvorenie stabilnej citovo a emočne sýtenej vzťahovej väzby medzi nimi. Prihliadol na konštatovanie znalca, že podľa výsledkov (znaleckého) dokazovania sa javí primárnym problémom pri rozvíjaní vzťahu medzi maloletou a otcom negativistický, kritický, obviňujúci, paranoidný až hranične bludný postoj matky voči otcovi, majúci za následok aktívne bránenie matky stretávaniu sa maloletej s otcom a to aj v rámci súdom nariadeného asistovaného stretávania za prítomnosti odborníkov. Rovnako prihliadol na závery znalca, že v záujme dieťaťa, napriek komplikovanosti situácie, je potrebné obnoviť stretávanie maloletej s otcom za odbornej asistencie s minimalizovaním prítomnosti matky na stretnutiach. Konštatoval, že z psychologického hľadiska znalec nepovažoval za potrebné ani obmedziť ani zakázať styk otca s maloletou, ale tento určiť na pôde akreditovaného subjektu s cieľom zabezpečiť asistenciu pri stretávaní maloletej s otcom bez prítomnosti matky, aby následne stretávanie maloletej s otcom mohlo prebiehať aj autonómne. Za podstatné považoval výsledky znaleckého dokazovania ukazujúce na výrazne limitované rodičovské kompetencie matky vo vzťahu k rešpektovaniu role druhého rodiča v živote maloletého dieťaťa a pri zabezpečovaní výchovy a starostlivosti o dieťa, nakoľko matka aktívne systematicky dlhšiu dobu separuje maloletú od vzťahu s otcom a bráni im v spoločnom stretávaní. Konštatoval, že nespolupráca matky pri realizácii znaleckého dokazovania, v dôsledku ktorej nebolo možné vypracovať kompletný znalecký posudok v zmysle zadania súdu vrátane záverov vyplývajúcich zo psychologického vyšetrenia maloletej, podporne svedčí o úmysle matky zabrániť znalcovi podať kompletnú výpoveď a kvalifikovane zodpovedať na všetky súdom položené otázky. Neprihliadal na matkou predkladané súkromné psychologické správy a posudky, vypracovávané so značným časovým odstupom od času spáchania údajného skutku otcom na základe jej súkromnej objednávky (bez zohľadnenia anamnézy otca a znalosti ďalších okolností prípadu), vyhodnotiac ich ako nehodnoverné a neobjektívne dôkazy, vzhľadom na jednostranne poskytnutú anamnézu zo strany matky výlučne ňou vybratým a osloveným odborníkom, nekorešpondujúcu s výsledkami objektívne vykonaného dokazovania, či už v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. v predmetnom civilnom konaní, ale motivovanú subjektívnym presvedčením matky o vine otca, bez snahy rešpektovať ich závery. Rovnako neprihliadal na svedeckú výpoveď svedkyne Dr. F. ako na nedostatočne relevantnú z dôvodu, že jej vyjadrenie bolo iba vo všeobecnej teoretickej rovine k problematike obetí sexuálneho zneužívania detí, pričom súd bol viazaný už existujúcim rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Nepovažoval za dôvodné s poukazom na neakceptovanie súkromného znaleckého posudku vypočuť Dr. V., PhD, a ani sociálnu pracovníčku nemocnice. Dospel k záveru, že v konaní neboli hodnoverne preukázané zákonné dôvody na vyhovenie návrhu matky, vzhľadom k jej postoju a faktickému zmareniu vypracovania kompletného znaleckého posudku, ktorým by mohla byť potvrdená hrozba kontaktu otca s maloletou z hľadiska osobného prežívania dieťaťa. Na základe čiastočne vykonaného znaleckého dokazovania ustálil, že osobnosť otca, resp. kontakt s ním nepredstavuje pre maloletú žiadnu hrozbu. V kontexte s ostatným dokazovaním vykonaným v konaní, najmä v súvislosti s nariadeným asistovaným stykom a vyhýbaním sa matky účasti na znaleckom dokazovaní (hrubým a opakovaným nerešpektovaním pokynov súdu zo strany matky na zabezpečenie účasti maloletej na znaleckom úkone) poukázal na záver znalca o výrazných limitovaných rodičovských kompetenciách matky vo vzťahu k rešpektovaniu role druhého rodiča v živote maloletého dieťaťa a pri zabezpečovaní výchovy a starostlivosti o dieťa z dôvodu dlhodobej separácie maloletej od otca a bránení im v spoločnom stretávaní, čo je v rozpore s najlepším záujmom maloletej. Zdôraznil, že objektívne najlepší záujem dieťaťa, ktorý musí zohľadňovať pri akomkoľvek rozhodovaní týkajúcom sa dieťaťa, nemusí zodpovedať subjektívnemu presvedčeniu rodiča. Zároveň zohľadnil názor kolízneho opatrovníka, zástupcu prokuratúry a komisára pre deti, ktorí sa k návrhu matky nepripojili. Ďalším návrhom matky na doplnenie dokazovania nevyhovel s poukazom na zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania, ako aj aktuálne jednoznačne odmietavý postoj maloletej voči otcovi, ktorý mal dostatočne preukázaný výpoveďami účastníkov konania, svedkov K. H. (starej matky maloletej zo strany matky) a J. H. (strýka maloletej zo strany matky), a H. O., ako aj obsahom spisu 1Em/6/2017 a správami kolízneho opatrovníka. Poukázal na to, že samotné subjektívne odmietanie rodiča dieťaťom nemôže byť dôvodom na automatický zákaz ich vzájomného styku a nie je možné rezignovať na to, že narušený vzťah rodiča
a dieťaťa bez objektívne daného dôvodu (nebolo relevantne preukázané žiadne z obvinení matky voči otcovi) v dôsledku správania matky voči vlastnému dieťaťu bez rešpektovania nutnosti prítomnosti mužského vzoru - biologického otca v živote dieťaťa z hľadiska vývinových potrieb maloletej, nikdy nebude obnovený výlučne zo svojvoľného rozhodnutia matky. Dospel k záveru, že neexistuje žiadny preukázateľne relevantný dôvod na to, aby sa nerealizoval styk otca s maloletou upravený súdnym rozhodnutím. Konštatoval, že napriek nariadenému asistovanému styku predbežným opatrením, ktorého realizácia zlyhala na nedostatočnej súčinnosti matky, od leta roku 2014 až doposiaľ absolútne absentuje kontakt maloletej s otcom bez preukázania relevantného dôvodu a existuje reálne riziko ohrozenia duševného stavu dieťaťa a jeho ďalšieho zdravého vývinu. Poukázal na to, že prihliadajúc na širší záujem dieťaťa, pristúpil z úradnej povinnosti k začatiu konania o uloženie výchovného opatrenia s cieľom poznania a pochopenia príčin aktuálneho stavu a prejavov maloletej, nápravy tohto stavu a umožnenia dieťaťu naplno realizovať jej právo na pravidelný a rovnocenný kontakt s otcom, ktorý pre dieťa na základe relevantných dôkazov nepredstavuje hrozbu z hľadiska jeho zdravého fyzického a psychického vývoja, ako aj s cieľom dosiahnutia akceptácie role otca v živote dieťaťa zo strany matky. Uvedené kroky by mali smerovať k obnoveniu vzťahu medzi otcom a maloletou, k zmierneniu dlhodobo pretrvávajúcemu rodičovskému konfliktu, ktorý je v rozpore s najlepším záujmom maloletej a rešpektovaniu práva dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov, práva na udržovanie osobného styku s obidvomi rodičmi a zachovanie jej vzťahu k obidvom rodičom. Dospel k záveru, že v prípade, ak by bolo dieťaťu upreté právo na kontakt s otcom s poukazom na elimináciu stresu maloletej, došlo by k hrubému porušeniu najlepšieho záujmu dieťaťa a k rozporu rozhodnutia súdu so zákonom a medzinárodnými štandardmi. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP.
3. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie matka maloletej. Navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť. Za nevyhnutné považovala vykonať dokazovanie za účelom náležitého zistenia skutočného stavu. Mala za to, že rozhodnutie je proti záujmu maloletej, poškodzuje jej práva, ohrozuje ju na fyzickom a psychickom zdraví a na jej živote, ohrozuje jej psychickú integritu a harmonický vývin. Podľa jej názoru akákoľvek iná interpretácia zločinu CSA je neakceptovateľná. Zločin nebol riadne vyšetrený, hoci bol ňou riadne a včas oznámený. Vyslovila dôvodné podozrenie a riziko, že rozhodnutie je pre dieťa deštruktívne. Zdôraznila, že maloletá otca dlhodobo odmieta, jej odmietavé reakcie sú dôsledkom nevhodného správania otca k nej v minulosti vykazujúceho znaky trestného činu, ktorý nebol riadne vyšetrený. Poukázala na zásadu, že „na nepráve, nemôže byť postavená právo“. Opakovane zdôraznila, že v trestnom konaní vedenom na OR PZ Bratislava V pod č. ČVS: ORP-161/1-OVK-B5-2013 voči otcovi maloletej vo veci zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona pod č. ČVS: ORP-161/1- OVK-B5-2013 došlo k mnohonásobnému porušeniu zákona v neprospech maloletej poškodenej v tomto konaní a vystupujúcej ako jediný priamy svedok a k nezákonnému postupu zo strany vyšetrovateľky a zmareniu vyšetrovania, čím došlo k odňatia práva na účinné vyšetrovanie a práva na spravodlivý proces voči maloletej ako chránenej osobe. Nevyšetrenie tak závažného zločinu malo za následok obzvlášť závažné a rozsiahle ujmy na strane dieťaťa a jeho blízkej rodiny. Za rozporné so zákonom považovala, že otcovi nebol ani dočasne zakázaný styk s maloletou inštitútom neodkladného opatrenia, ani počas prebiehajúceho trestného konania, keď súd mal povinnosť konať z úradnej moci. Mala za to, že týmto postupom Slovenská republika odmietla chrániť maloletú pred násilím a krutým zaobchádzaním s poukazom na listinné dôkazy a videozáznamy obsahujúce prejavy a reakcie dieťaťa pri pokusoch o styk s otcom. Zdôraznila, že príčiny odmietania nie sú na jej strane, ale na strane otca a reakcie dieťaťa sú dôsledkom nevhodného správania otca k nej vykazujúceho znaky trestného činu. Poukázala na to, že na podnet otca za účelom vynútenia styku s maloletou jej boli v minulosti ukladané súdom pokuty, styk prebiehal problematicky, nezrealizoval sa vôbec z dôvodu odmietavého postoja dieťaťa. Zdôraznila, že maloletá v minulosti v súvislosti s problematickým stykom s otcom reagovala plačom, akútnym stresom, pomočením sa, zástavou dychu, zmodraním, v dôsledku čoho bol vykonaný zásah rýchlej záchrannej pomoci a vyšetrenie maloletej v nemocnici. Poukázala na správu Mgr. G. H., psychologičky, z 05.03.2017 potvrdzujúcu pretrvávajúcu posttraumatickú stresovú poruchu u maloletej, s neodporúčaním stretnutí maloletej s otcom v tomto vývinovom období, s potrebou rešpektovať potreby maloletej a jej emočné prežívanie, a vyčkania kým sa sama nezačne pýtať na otca s tým, že dovtedy akákoľvek psychoterapia a asistované stretnutia R. s otcom zamerané na riešenie ich problémového vzťahu bude pre R. traumatizáciou. Ďalšie vynútené stretnutia budú len prehlbovať traumu a negatívne prežívanie maloletej voči otcovi. Zároveň poukázala na správu zo šetrenia pomerov ÚPSVaR zo dňa 09.04.2018 a vyjadrený názor dieťaťa s plačom a v rozrušení, ktoré si neželá a ani sa nechce stretávať s otcom. Vyslovila názor, že žiadne rozhodnutie nie je určené na to, aby sa stalo nástrojom násilnej zmeny prejavov vôle maloletého dieťaťa. Poukázala na princípy vyjadrené v Dohovore o právach dieťaťa
vylučujúce, aby ktorýkoľvek z rodičov nútil dieťa k plneniu povinností všetkými prostriedkami, pričom využitie donucovacích opatrení zo strany štátnych orgánov nemôže byť neobmedzené a nezohľadňujúce najlepší záujem dieťaťa. Poukázala na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva súvisiace s výkladom čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konštatujúce, že rodič nie je oprávnený žiadať prijatie takých opatrení, ktoré by poškodzovali zdravie a rozvoj dieťaťa a použitie donucovacích opatrení za účelom výkonu práva styku. Mala za to, že je potrebné rozlišovať bránenie rodiča maloletému dieťaťu v styku s druhým rodičom a odmietanie styku dieťaťom. Osobitným aspektom je odmietanie zapríčinené správaním rodiča, ktorý sa styku domáha. Odmietla subjektívne a účelové tvrdenia o jej aktívnom zabraňovaní v styku otca s maloletou, úmyselnom marení súdneho rozhodnutia a akéhokoľvek úkonu nariadeného súdom. Uviedla, že vzhľadom na hanlivé, urážlivé a dehonestujúce vyjadrenia otca voči jej osobe je možné s určitosťou potvrdiť jeho extrémne negatívne a nenávistné naladenie voči nej a v prípade kontaktov otca s maloletou by dochádzalo zo strany otca i jeho rodiny k systematickému zavrhovaniu, očierňovaniu jej osoby a rodiny, teda citovo blízkym osobám maloletej, čo by pre maloletú znamenalo extrémnu psychickú záťaž. Mala za to, že vyjadrenia otca poukazujú na jeho mentálnu nízku vyzrelosť a znížené rodičovské kompetencie. Vo vzťahu k vyšetrovanému zločinu zo strany otca poukázala na to, že CSA je na dokazovanie obzvlášť náročné a hoci sa v trestnoprávnej rovine nepreukáže, treba mať na zreteli a netreba zabúdať, že kým vo vzťahu k páchateľovi platí prezumpcia neviny, vo vzťahu k obeti platí povinnosť ochrany. Poukázala na smernicu Európskeho parlamentu a rady č. 2012/2/EU z 25.10.2012 a rozhodnutia ESĽP (rozhodnutia vo veci : Fiala proti Českej republike, Zavřel proti Českej republike, Pedovič proti Českej republike a Šečic proti Chorvátsku). Dala do pozornosti, že maloleté dieťa nie je objektom v žiadnom konaní, je subjektom majúcim práva, ktorá má súd povinný zachovávať. Dala do pozornosti základné ľudské práva vyplývajúce z Listiny základných práv a slobôd, Všeobecnej deklarácie ľudských práv a Ústavy SR. Vyslovila názor, že Slovenská republika odmieta chrániť maloletú Sofiu pred násilným a krutým zaobchádzaním zo strany otca a dlhodobo je jej spôsobované duševné a telesné utrpenie, ktorého prežívanie ohrozuje jej vývin.
4. Otec sa k odvolaniu matky nevyjadril.
5. olízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdiť.
6. Zástupca Okresnej prokuratúry Bratislava V vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne. Odvolanie matky považoval za nedôvodné s poukazom na vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami matky prednesenými počas súdneho konania, ktoré matka opakovane prednáša aj v odvolaní. K námietkam ohľadne nezákonnosti trestného konania poukázal na to, že trestné konanie bolo právoplatne skončené, z výsledkov vyšetrovania nevyplynuli skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné návrhu matky vyhovieť. Zdôraznil, že civilným orgánom neprislúcha právomoc prieskumu správnosti záverov, resp. zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní, naopak civilné súdy sú viazané rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol, resp. nebol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ho spáchal. Uviedol, že tvrdenia matky o negatívnom vplyve stretnutí maloletej s otcom na dieťa neboli potvrdené. Poukázal na závery znaleckého dokazovania a odporúčanie znalca obnoviť stretávanie maloletej s otcom za odbornej asistencie s minimalizovaním prítomnosti matky. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie o nerelevantnosti a neobjektivite listinných dôkazov predkladaných matkou. Súhlasil s názorom súdu, že subjektívne odmietanie rodiča dieťaťom nemôže byť dôvodom na automatický zákaz ich vzájomného styku, avšak je nutné vzťah obnoviť za existencie, že neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by viedli k zásahom do výkonu rodičovských práv a povinností, pričom takéto konanie v danom prípade zistené nebolo.
7. Zo správy Úsmev ako dar vyplýva, že rodičia a maloletá R. F. sa zúčastňujú prebiehajúcej realizácia výchovného opatrenia na základe rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci starostlivosti o maloletú R. F. G. za účelom riešenia vzájomnej rodičovskej komunikácie a nadviazania bezpečného kontaktu otca s maloletou.
8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66 zák. č. 161/15 Z.z. Civilný mimosporový priadok (ďalej CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 219 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP), s verejným
vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie matky maloletého dieťaťa nie je dôvodné.
9. Súd prvej inštancie rozhodol správne, vykonal potrebné dokazovanie, z ktorého vyvodil aj správny právny záver, správne aplikoval príslušné ustanovenia Zákona o rodine. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje naň (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní matky neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.
10. Odvolací súd zdôrazňuje, že zákaz styku otca s maloletým dieťaťom je vážnym zásahom do práv rodiča, ktorému dieťa nie je zverené do starostlivosti. Taktiež odvolací súd poukazuje na Dohovor o právach dieťaťa a ustanovenia Zákona o rodine, ktoré jednoznačne upravujú právo dieťaťa a rodiča na kontakt, stretávanie a zachovanie ich väzieb. Pri úprave styku rodiča s maloletým dieťaťom, obmedzení styku alebo zákaze styku je v prvom rade potrebné prihliadať na záujem maloletého dieťaťa (§ 25 ods. 3 Zákona o rodine) a v súlade s ust. § 25 ods. 5 Zákona o rodine rozhodnúť o úprave styku, obmedzení alebo zákaze styku aj v prípade, ak to vyžadujú pomery v rodine (ustanovenie odsekov 1 a 4 sa použijú primerane). Je nesporné, že v konaní vo veci starostlivosti o maloleté dieťa je súd povinný skúmať v prvom rade záujem maloletého dieťaťa. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu výsledkov trestného konania vo veci zločinu sexuálneho zneužívania vedeného na OR PZ BA V pod ČVS: ORP-161/1-OVK.B5-2013 a rovnako dospel k záveru, že preskúmanie postupu konania a rozhodnutia v trestnom konaní a jeho reparácia nie je možná v danej prejednávanej veci, či už súdom prvej inštancie alebo odvolacím súdom. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky matky a jej výhrady súvisiace s ochranou maloletej v civilnom konaní, odvolací súd udáva, že v danej veci súd prvej inštancie riadne a správne postupoval, keď nariadil vo veci znalecké dokazovanie, prihliadal na jeho závery a odporúčania znalca považujúc ich za prioritné v konaní. Rovnako správne vyhodnotil matkou predkladané dôkazy ako neobjektívne a postoj matky a jej nespoluprácu a neúčasť na znaleckom dokazovaní. Pokiaľ matka v odvolaní poukazuje na správu Mgr. G. H. zo dňa 05.03.2017, odvolací súd tento dôkaz vyhodnotil ako neobjektívny z dôvodu, že psychologička vyšetrenie dieťaťa realizovala bez účasti a informovanosti otca a podkladom pre vypracovanie správy boli informácie poskytnuté výhradne matkou. Na uvedené odvolacie námietky matky odvolací súd neprihliadal. Rovnako nie je možné prihliadať na matkou prezentované tvrdenia o odmietaní otca maloletou s poukazom na správu kolízneho opatrovníka a vyjadrený názor dieťaťa. Odvolací súd nespochybňuje, že pre maloletú nie je kontakt s otcom komfortný, vzhľadom na jeho dlhotrvajúcu absenciu, práve uvedené je však dôvodom na obnovenie kontaktu v zmysle odporúčaní znalca. Odvolací súd zdôrazňuje, že zákaz styku rodiča s dieťaťom je výnimočným riešením a vážnym zásahom do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený iba okolnosťami zo strany dieťaťa, ktoré sú natoľko závažné, že ochrana záujmu dieťaťa vyvolala potrebu obmedziť prirodzený kontakt. Ani takéto rozhodnutie však nemôže byť definitívne, avšak jeho zmenu možno nariadiť za splnenia určitých podmienok. V danom prípade neboli v konaní preukázané také okolnosti, ktoré by boli podkladom pre rozhodnutie súdu o zákaze styku otca s maloletou. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie a dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva a k aplikácii Ústavy SR. Pokiaľ sa matka odvoláva na rozhodnutia ESĽP (rozhodnutia vo veci : Fiala proti Českej republike, Zavřel proti Českej republike, Pedovič proti Českej republike a Šečic proti Chorvátsku), odvolací súd udáva, že predmetné rozhodnutia nemožno aplikovať na danú prejednávanú vec, s prihliadnutím na špecifickosť tohto prípadu, na skutočnosť, že trestné konanie vedené voči otcovi bolo právoplatne skončené bez uznania viny otca a s poukazom na výsledky vykonaného konania. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vo veci rozhodol, keď zamietol návrh matky na zákaz styku otca s maloletou. Odvolací súd nevyhovel návrhu matky na doplnenie dokazovania dospejúc k záveru, že vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie bolo postačujúce pre rozhodnutie v danej prejednávanej veci.
10. Odvolací súd z uvedených dôvodov potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 CSP ako správne.
11. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).