Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/260/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej v právnej veci žalobcov: 1. N. S., narodený XX.XX.XXXX, bytom S. E. XXX/XX, XXX XX A., 2. O. S.. narodená XX.XX.XXXX, bytom S. E. XXX/ XX, XXX XX A., zastúpených: JUDr. Martin Jánsky, advokát so sídlom Štúrova 13, 949 01 Nitra, proti žalovanému: M. S., narodený XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/XX, XXX XX H., zastúpenému: JUDr. N. T., bytom A. XX.A, XXX XX H. D., o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke a o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu H. zo dňa 28. mája 2XX8 č.k. -215, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má voči žalobcom v prvom a v druhom rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia v 1. a 2. rade, po pripustení zmeny žaloby, domáhali určenia, že zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalobcami v 1. a v 2. rade a žalovaným dňa 27.09.2012 je v celom rozsahu neplatná, a určenia, že zmluva o zriadení záložného práva uzatvorená medzi žalobkyňou v 2. rade a žalovaným dňa 27.09.2012 je v celom rozsahu neplatná. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. a v 2. rade v rozsahu 100 %. Rozhodol, že ruší predbežné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Nitra č.k.14C/284/2013-12 zo dňa 13.12.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. -31 zo dňa 28.01.2014. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami , , , , , , , . 1.2. Konštatoval, že nebolo sporné, že žalobcom bola poskytnutá pôžička, zmluvy pripravila advokátka, tieto boli žalobcom predložené, podpisy na zmluvách šli overiť na Mestský úrad Nitra. Rovnako nebolo sporné, že žalobcovia potrebovali finančnú hotovosť, aby odvrátili dražbu ich rodinného domu z dôvodu nesplatenia pôžičky voči tretej osobe. Sporné bolo, aká suma pôžičky bola poskytnutá, kto ju poskytol, a či žalovaný vyvolal omyl žalobcov pri uzatváraní zmlúv. 1.3. Tvrdenia žalobcov, že boli uvedení do omylu ohľadom vpísanej sumy 60.000 eur, o ktorej nevedeli, resp. že ju vpísal do zmlúv žalovaný bez ich vedomia, nepovažoval za preukázané. Naopak, výpoveďami svedkov JUDr. M. a p. R. mal súd preukázané, že žalobcovia mali dostatok času sa oboznámiť zo zmluvou a nemohlo dôjsť pri bežnej opatrnosti k tomu, že by si sumy uvedené v zmluvách nevšimli. Zmluvy prečítali, nemali žiadne pripomienky, zobrali ich so sebou na overenie podpisu. Čítanie zmlúv u advokátky potvrdil aj svedok R., ktorého tvrdenie, že JUD. M. prečítala obe zmluvy minimálne v rozsahu, že sa má poskytnúť pôžička 60.000 eur a bude zriadené záložné právo na rodinný dom, nepovažoval za rozporné s tvrdením svedkyne, ktorá to neuviedla, pretože takáto otázka jej položená nebola. Poukázal

na skutočnosť, že žalobcovia boli za účelom overenia podpisov mimo kancelárie asi hodinu a za ten čas je nepravdepodobné, že by si minimálne zmluvu o pôžičke neprečítali vzhľadom na jej rozsah dvoch strán A4 a údaj o sume pôžičky uvedený hneď v Čl. I. Uviedol, že suma 60.000 eur bola uvedená aj poznámke v osvedčovacej knihe, preto o nej žalobcovia museli vedieť aj pri podpise. Navyše so záverom, že žalobcovia si museli byť vedomí sumy 60.000 eur uvedenej v zmluvách, korešpondovala aj výpoveď žalovaného, ktorý uviedol, že sa spýtal žalobcov, či si zmluvy prečítali, na čo oni uviedli, že áno, že im to za to stojí. Pritom sa nestotožnil s tvrdením žalobcov v záverečnom návrhu, ktorým spochybnili túto časť výpovede žalovaného, jeho ďalšou výpoveďou o tom, že nečítal podmienky pôžičky, keďže už na začiatku sporu uvádzal, že sa on dohodol na uzavretí zmlúv so žalobcami. 1.4. Výpovede svedkov JUDr. M. a p. R. vyhodnotil za dôveryhodné, konzistentné, nerozporné vo vzájomnom vzťahu, ani vnútorne. Naopak, výpovede žalobcov neboli bez zjavných rozporov, respektíve boli bez výpovednej hodnoty k určitým skutočnostiam. Výpoveď žalobkyne v 2. rade bola rozporná, keď tvrdila, že zmluvy podpisovali u JUDr. M., resp. za jej prítomnosti, pričom z dokazovania vyplynulo, že zmluvy boli podpísané pri overovaní podpisov na mestskom úrade. Žalovaná v 2. rade tiež rozporne z výpoveďou ostaných svedkov a žalovaného tvrdila, že k p. A. šli spolu s JUDr. M. aj s p. R.om, hoci tam šli len žalobcovia a JUDr. M.. Žalobkyňa si nepamätala, či zmluvy čítali, či ich so zmluvami oboznamovala JUDr. M., či si prepočítali hotovosť, resp. tvrdila, že zrejme to prepočítal manžel, naproti tomuto tvrdila, že prevzali od p. R. 32.000 eur. Nevedela, prečo začali problém riešiť až po roku a troch mesiacoch, odkedy sa dozvedeli, že v zmluvách bola suma 60.000 eur (večer v deň podpisu zmluvy) a nezaujímala sa o splácanie pôžičky. Výpoveď žalobkyne 2. rade nepovažoval za dôveryhodnú vzhľadom na preukázané rozpory. Nepreukazovala žalobcami tvrdené skutočnosti, pretože si ich nepamätala (či zmluvy čítali, či boli s nimi oboznámení, či si pamätá prerátanie peňazí), pričom sa o pôžičku, jej splácanie a riešenie vecí v súvislosti s pôžičkou nezaujímala. 1.5. Rovnako tvrdenia žalobcu v 1. rade v rámci jeho výpovede považoval za rozporné, respektíve sa nevedel vyjadriť k rozhodujúcim skutočnostiam. V prvom rade vypovedal, že si na deň 27.09.2012, keď boli zmluvy podpísané, nepamätá vôbec, že si nepamätá, kto bol prítomný u JUDr. M., či čítal zmluvy, či bol s nimi oboznámený. Na druhej strane tvrdil, že od žalovaného nedostal 60.000 eur, od p. R. dostal 32.000 eur. Tvrdil, že zmluvy podpisoval u JUDr. M., keď si požičal 32.000 eur. Následne uviedol, že boli zmluvy overiť s manželkou na mestskom úrade (na obdobnú otázku uviedol, že si nepamätá, či bol na úrade s niekým alebo sám), zmluvy mali so sebou, to že či mal zmluvy aj keď odchádzal z úradu, si nepamätá, ani kam šli. Pamätal si, že peniaze, ktoré si požičal, z nich vyplatil p. K. Na otázku, kde bol vyplatiť peniaze, uviedol, že u A., boli tam prítomní A., A. a potom prišla p. M. (čo je zasa v rozpore s tvrdením, že na ten deň si vôbec nepamätá). Zároveň si nepamätal, kto jednal s ich právnym zástupcom ohľadne návrhu. Vzhľadom na uvedené závažné rozpory nemohol brať do úvahy výpoveď žalobcu v 1. rade. 1.6. Čo sa týka sumy, ktorá mala byť žalobcom vyplatená, žalobcovia tvrdili, že to bola suma 32.000 eur. Ich tvrdenie považoval za rozporné s výpoveďou svedka R., ktorý potvrdil odovzdanie sumy 60.000 eur a s výpoveďou svedkyňa JUDr. M., ktorá sa nevedela vyjadriť k sume, iba uviedla, že účastníci jej povedali, že je to v poriadku. Dodal, že nebolo povinnosťou žalovaného preukazovať, koľko poskytol, bolo na žalobcoch preukázať poskytnutie inej, nižšej sumy, keďže zmluva bola zachytená v písomnej forme s podpismi, ktoré potvrdzovali obsah zmluvy. 1.7. K spochybneniu skutočného veriteľa žalobcami uviedol, že výpoveďami JUDr. M. a p. R. vyplynulo, že peniaze poskytol a odovzdal žalovaný a p. R. pôsobil ako sprostredkovateľ pôžičky, na neho sa žalobca v 1. rade obrátil, keď potreboval požičať, ako sprostredkovateľ dohadoval podmienky pôžičky a bol prítomný pri odovzdaní peňazí. Z tohto mohli žalobcovia nadobudnúť dojem, že im poskytol pôžičku on, ale na základe písomnej zmluvy a z faktického konania žalovaného, keď odovzdanie peňazí potvrdili svedkovia, vyplýva záver, že veriteľom je žalovaný. Tento záver nepovažoval za spochybnený ani predloženou zmluvou o bezodplatnom postúpení pohľadávky žalovaného na p. R., ani tým, že žalovaný uviedol, že nečítal ani nepísal podmienky pôžičky, nesnažil o zaplatenie pôžičky, nepreveroval, či bolo pôvodné záložné právo vymazané. Skutočnosť, že žalobkyňa v 2. rade nespoznala žalovaného na pojednávaní bola irelevantná a toto tvrdenie žalobcov kontraproduktívne, keďže bolo preukázané, že sa stretla so žalovaným v deň podpisu zmluvy v advokátskej kancelárii. Na základe uvedených záverov konštatoval, že omyl žalobcov, ani poskytnutie inej sumy ako 60.000 eur, nebol preukázaný. 1.8. K neplatnosti úkonov podľa uviedol, že dané ustanovenie zakotvuje civilný inštitút úžery, ktorého následkom je absolútna neplatnosť právneho úkonu. Ustanovenie vymedzuje úžeru objektívnymi a subjektívnymi znakmi. Objektívnym znakom úžery je porovnanie vzájomných plnení v záväzkovo právnom vzťahu. Za úžeru sa považujú situácie, pri ktorých ide o hrubý nepomer medzi plnením jednej a druhej strany. Hrubý nepomer sa teda posudzuje porovnaním hodnôt

vzájomného plnenia, napr. pri zmluve o pôžičke pôjde o úroky. V danom prípade žalobcovia hrubý nepomer odôvodnili pomerom pôžičky na jednej strane a plnenia spočívajúce vo vrátení pôžičky spolu so zmluvnou pokutou na druhej strane. Uviedol, že zmluvná pokuta nebola plnením, ktoré mali žalobcovia primárne poskytnúť, ich plnenie spočívalo vo vrátení poskytnutých finančných prostriedkov. Zmluvná pokuta je zabezpečovací inštitút a sankcia za porušenie povinnosti, preto sa do vzájomného plnenia v zmysle uvedeného ustanovenia nemôže zahrnúť. Dospel k záveru, že nebola splnená objektívna podmienka úžery, preto nebolo potrebné skúmať subjektívne podmienky, teda tieseň a neschopnosť plniť záväzky. 1.9. Nestotožnil ani s namietanou neurčitosťou zmluvy o zriadení záložného práva z dôvodu nedostatočného určenia zabezpečovanej pohľadávky, ani najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Uviedol, že pohľadávka bola v zmluve špecifikovaná jasne a určito ako pohľadávka záložného veriteľa a jej príslušenstva, a to vo výške 60.000 eur, ktorá predstavuje pôžičku poskytnutú dlžníkom - žalobcom na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 27.09.2012. Teda bol uvedený titul vzniku pohľadávky, veriteľ, dlžníci, výška pohľadávky. Ak žalobcovia poukazujú na nezrozumiteľnosť pojmu "s príslušenstvom", tento je jednoznačne definovaný v v (príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením). Záložné právo v zmysle predmetnej zmluvy teda zabezpečovalo istinu a príslušenstvo, nie však pohľadávku zo zmluvnej pokuty. Určiť najvyššiu hodnotu istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, nebolo potrebné, nakoľko zmluva o zriadení záložného práva uvádza hodnotu zabezpečenej pohľadávky, a to 60.000 eur. 1.10. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2011, sp.zn. a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo 16. marca 2005 uviedol, že sa nezaoberal ďalšími čiastkovými argumentmi žalobcov uvedených záverečnom návrhu, nakoľko vzhľadom na záver súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcami (v preukázaní omylu, resp. vyplatenie inej ako dohodnutej sumy) boli irelevantné. 1.11. K námietke žalobcov voči výške zmluvnej pokuty 1 % denne z dlžnej sumy, ktorú vôbec nemali v úmysle dojedať a jej rozpor s dobrými mravmi, uviedol, že dlžník v zásade nemôže úspešne namietať rozpor dohody o zmluvnej pokute s dobrými mravmi, ak on sám mohol zabrániť nárastu celkovej výšky zmluvnej pokuty práve splnením si jeho zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou. Posudzovanie samotnej konečnej výšky zmluvnej pokuty by odporovalo účelu zmluvnej pokuty a neoprávnene by zvýhodňovalo dlžníka, keď zvyšovanie výhodnosti jeho pozície pri posudzovaní prípadnej neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty by tak bolo priamo úmerné dĺžke neplnenia si jeho povinnosti a čím dlhšie by si dlžník neplnil svoje povinnosti, potom by bola väčšia pravdepodobnosť, že dohoda o zmluvnej pokute bude posudzovaná ako neprimeraná. Dospel k záveru, že dohodnutá výška zmluvnej pokuty neprekračuje účel zmluvnej pokuty, ktorý spočíva hlavne v hrozbe dostatočne cielenou majetkovou sankciou voči dlžníkom pre prípad, že si nesplnia svoju povinnosť zabezpečenú práve zmluvnou pokutou a v dostatočnom zabezpečení veriteľa proti prípadným škodám, ktoré by mohli nesplnením si zabezpečovacej povinnosti vzniknúť. V danom prípade výška zmluvnej pokuty bola plne závislá od doby, po ktorú si žalobcovia ako dlžníci vôbec nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke. Nebola dohodnutá zmluvná pokuta vo forme pevne stanovenej sumy, ale bola dohodnutá formou určitej sadzby za stanovenú časovú jednotku, a teda jej výšku mohli svojim správaním žalobcovia ovplyvniť, a to práve s plnením si svojej povinnosti. 1.12. Dospel k záveru, že dojednanie o zmluvnej pokute nemá intenzitu rozporu s dobrými mravmi, čo sa týka však výšky pokuty a jej primeranosti, vyslovil názor je neprimeraná, preto by prichádzalo do úvahy využitie moderačného práva súdom. Konštatoval, že nie je oprávnený moderovať zmluvnú pokutu v tomto konaní (žalobcovia to ani nežiadali), toto by bolo možné len v konaní na plnenie. Vo vzťahu k platnosti dojednania o zmluvnej pokute súd dodal, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na preukázaní nedostatku vôle pri uzatváraní zmlúv a nepreukázali ani nedostatok vôle uzatvoriť dohodu o zmluvnej pokute. Žalobcovia dokazovanie postavili len na svojich výpovediach, ktoré posúdil ako nehodnoverné. Žalobcami navrhnutí svedkovi (JUDr. A. a Mgr. A.) nijako nedosvedčili tvrdené skutočnosti. Naopak z výpovede ostatných svedkov a z listinných dôkazov boli preukázané tvrdenia žalovaného o odovzdaní predmetu pôžičky a o možnosti žalobcov oboznámiť sa so zmluvnými podmienkami. Poukázal aj na to, že nešlo o prvý pôžičkový vzťah žalobcu v 1. rade (aj so zabezpečením záložným právom), preto bol zbehlý v obdobných vzťahoch, čím sa javí jeho tvrdenie o tom, že nevedel o zmluvných dojednaniach, ktoré podpísal, ako nepravdepodobné. 1.13. O náhrade trov konania rozhodol podľa a , keďže v konaní bol plne úspešný žalovaný, mu priznal náhradu trov konania, ako aj trov predbežného opatrenia v rozsahu

100 %. Uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 1.14. Predbežné opatrenie nariadené po začatí konania zrušil s poukazom na v spojení s .

2.1. Žalobcovia podali v zákonnej lehote odvolanie a žiadali, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a prizná im náhradu trov konania v rátane odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Dôvodili tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci ( ), súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). 2.2. Namietali, že súd prvej inštancie nesprávne, v rozpore s objektívnymi skutočnosťami vyhodnotil výpovede žalobcov ako nedôveryhodné, vo vzájomnom rozpore, keď poukázal okrem iného na to že žalobca v 1. rade si na viaceré okolnosti nepamätal, hoci aj podľa vedomostí súdu prekonal viacero mozgových mŕtvic, čo mohlo ovplyvniť jeho pamäťové schopnosti. Na druhú stranu súd prvej inštancie neakceptoval prakticky žiadne námietky na zjavné rozpory vo výpovediach žalovaného a svedkov, ktorí mali potvrdzovať poskytnutie pôžičky v sume 60.000 eur. Tvrdili, že žalovaný nepreukázal, že disponoval so sumou 60.000 eur, ktorá mala byť poskytnutá v bankovkách nominálnej hodnoty 500 eur, ktoré nie sú obvyklé v obehu, pričom nevykonal výber v banke. Spochybnili tvrdenie žalovaného, podľa ktorého si z práce v zahraničí nazhromaždil 120 kusov bankoviek takej nominálnej hodnote, ak tvrdili deve zahraničí je bežnejší bezhotovostný platobný styk. S poukazom na hodnotu predmetu zabezpečenia, rodinného domu a pozemkov, 35.000 eur, považovali za nepravdepodobné poskytnutie pôžičky vo výške 60.000 eur. Tvrdili, že poskytnutie pôžičky v takej výške bolo nepravdepodobné aj preto, že svedok R. mal voči žalobcovi v 1. rade pohľadávku vo výške 4.000.000,- Sk. Nemajú ako preukázať skutočnosť, ktorá sa nestala, preto sa dôkazné bremeno prenáša na veriteľa. Podotkli, že nikto zo svedkov ani žalovaný neuviedli, že skutočne poskytnuté peniaze prepočítali. 2.3. Namietali, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil ak nedostatočne zistil podmienky možnej civilnej úžery, keď dospel k záveru, že zmluvná pokuta by nemala byť zohľadnená vo vzájomnom plnení, preto nebola naplnená objektívna podmienka úžery a neskúmal subjektívne podmienky na strane žalobcov. Tvrdili, že poskytnutie akejkoľvek pôžičky smerovalo k zneužitiu zjavenej neschopnosti žalobcov splniť v stanovenej lehote platnosti akýkoľvek peňažný záväzok. Najmä, ak pôžička bola zaťažená neprimeranou sankciou pre prípad výkonu záložného práva, čo sa javí ako cielené konanie smerujúce oproti pôvodne hroziacej dražbe pre záväzok 30 tis. eur ešte k väčšiemu prehĺbeniu tiesne žalobcov. 2.4. Namietali, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil dôvody neplatnosti záložnej zmluvy, ktorá neobsahovala ani určité určenie pohľadávky, ktorá sa záložným právom zabezpečovala, ani hodnotu zabezpečenej pohľadávky, napríklad z dôvodu, že jej výška v čase zriadenia záložného práva nebola známa a určenie najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Tvrdili, že záložná zmluva neobsahovala jednoznačné a určité určenie maximálnej výšky istiny, preto neobsahovala esenciálnu náležitosť, bola teda neurčitá a preto neplatná. 2.5. Namietali že žalovanému nevznikli žiadne trovy konania, pričom poukázali na ustálenú prax, podľa ktorej ak strane sporu žiadne trovy konania nevznikli, nárok na ich náhradu sa nepriznáva.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že bol konaním žalobcov uvedený do omylu tým, že si od neho požičali sumu 60.000 eur, ktorú sa zaviazali vrátiť do určitého termínu, dodnes nevrátili žiadnu čiastku, pritom zamlčali, že nehnuteľnosti poskytnuté ako záloh majú všeobecnú hodnotu len 35.000 eur. Až po uplatnení záložného práva sa v súdnom konaní domáhali určenia, že zmluvy sú neplatné. Uviedol, že žalobcovia v odvolaní v podstate zopakovali svoju nepravdivú argumentáciu a opakovane sa k nej vyjadril. Konštatoval, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dostatočne a zákonne zdôvodnil svoje rozhodnutie, že neboli splnené podmienky úžery a zmluva o pôžičke nie z tohto titulu neplatná, a že sa nestotožnil s namietanou neurčitosťou zmluvy o zriadení záložného práva. Zároveň zákonne rozhodol, keď mu priznal náhradu trov v rozsahu 100 %. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

4. Žalobcovia v následnom vyjadrení uviedli, že trvajú na tom, že boli uvedení do omylu, či už ohľadom osoby, ktorá im poskytla pôžičku a najmä v akej výške odmietli že by mal byť do omylu uvedený žalovaný pohľadom hodnoty ich rodinného domu, ktorý mal slúžiť ako zábezpeka. Objektívne nie je možné, aby preukázali skutočnosť, ktorá sa nestala, v dôsledku čoho sa dôkazné bremeno o tom, že určitá

skutočnosť nastala presunula na žalovaného. Zotrvali na podanom odvolaní a jeho dôvodoch. Odmietli, že by sa mali vyhýbať plneniu, keďže vyšlo najavo, že žalovaný sa o pôžičku celý čas až po podanie žaloby nezaujímal, jej splatenie neupomínal ani nevymáhal.

5. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na obsah žaloby, podľa, ktorej východiskom argumentácie žalobcov bolo tvrdenie, že od neho prijali peňažnú hotovosť 32.000 eur, podpísali zmluvu o pôžičke a žalobkyňa v 2. rade podpísala aj zmluvu o zriadení záložného práva v prospech žalovaného, pričom zmluvy nemali možnosť riadne preštudovať ani ovplyvniť ich obsah, až pri následnom rokovaní so žalovaným o zaplatení dlhu zistili, že ich uviedol do omylu. Poukázal, že vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané zo zmluvy si riadne prečítali, s ich obsahom po oboznámení JUDr. M. súhlasili a namietali ich, zmluvy zobrali a svoje podpisy úradne osvedčený mestom Nitra. Preto nemohol do zmluvy o pôžičke vpísať sumu 60.000 eur a zmluvnú pokutu tak, aby o tom nemali vedomosť. Navyše žalobcovia napriek výzvam nevrátili žiadnu čiastku, čím ho donútili uplatniť výkon záložného práva. Až následne sa začali domáhať určenia, že uvedené zmluvy sú neplatné. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku podrobne opísal všetky vykonané dôkazy a z nich vyvodené skutkové zistenia, uviedol dôvody, ktoré opodstatňujú záver, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali svoje tvrdenia.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (, 362 ods. 1 ) a spĺňa náležitosti , viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (, ), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia ( ). Dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

7. , ktorý bol prijatý a nadobudol účinnosť 01.07.2016, vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

9.1. Žalobcovia v odvolaní namietali vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci ( ). Odvolací súd preto najprv skúmal, či súd prvej inštancie konanie nezaťažil vadou namietanou žalobcami. 9.2. Vada konania vymedzená v ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. ). Ide o pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nespadá pod ostatné dovolacie dôvody, ale len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobcovia v odvolaní nekonkretizovali v čom malo pochybenie súdu prvej inštancie spočívať a odvolací súd žiadny nedostatok v prejednávanej veci nezistil, preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci.

10.1. Predmetom konania v danej veci je žaloba, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalobcami v 1. a v 2. rade a žalovaným dňa 27.09.2012 je v celom rozsahu neplatná, a určenia, že zmluva o zriadení záložného práva uzatvorená medzi žalobkyňou v 2. rade a žalovaným dňa 27.09.2012 je v celom rozsahu neplatná. Dôvodili, že od žalovaného prijali 32.000 eur, ktoré použili na splatenie dlhu voči tretej osobe a čiastočne na trovy spojené s finančným vysporiadaním. Na základe požiadavky žalovaného podpísali zmluvu o pôžičke, a žalovaná v 2. rade aj zmluvu o zriadení záložného práva. Tvrdili, že zmluvy dostali k nahliadnutiu pri podpise, nemali možnosť ich riadne preštudovať a ovplyvniť ich obsah. Pri následnom rokovaní so žalovaným zistili, že boli uvedení do omylu a do zmluvy o pôžičke bola vpísaná suma 60.000 eur a dojednanie o zmluvnej pokute vo výške 1 % denne z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Uviedli, že nepopierajú prijatie sumy 32.000 eur,

popierajú uzatvorenie zmluvy o pôžičke na 60.000 eur vrátane dojednaného úroku z omeškania. Pri zmluve o zriadení záložného práva boli uvedení do omylu hodnotou zabezpečovanej pohľadávky. 10.2. Žalovaný namietal, že žalobcovia zmluvu o pôžičke riadne podpísali, ich podpisy boli úradne osvedčené, rovnako žalovaná v 2. rade riadne podpísala zmluvu o zriadení záložného práva a jej podpis bol úradne osvedčený. Žalobcovia ho o poskytnutie pôžičky požiadali, sumu 60.000 eur si v hotovosti prevzali, zmluvy si prečítali, s ich obsahom súhlasili a na znak súhlasu podpísali. Poprel ich tvrdenie, že nemali možnosť zmluvy si riadne preštudovať. Dohodnutú zmluvnú pokutu nepovažoval za neprimeranú, keďže pôžičku poskytol na 1 rok a zmluvná pokuta bola dohodnutá len pre prípad omeškania. 10.3. Súd prvej inštancie žalobu zamietol. Na základe odvolania žalobcov je rozsudok súdu prvej inštancie predmetnom skúmania odvolacím súdom.

11.1. Odvolací na úvod uvádza, že predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, bola v čase podania predmetnej žaloby skutočnosť, že na tomto určení je naliehavý právny záujem ( účinného v čase podania žaloby). Naliehavý právny záujem na určení bol daný tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Pre naplnenie zákonného predpokladu, ktorým je danosť naliehavého právneho záujmu, musel existovať aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý bol ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nebolo možné iným právnym prostriedkom odstrániť. Naliehavosť nebola daná, ak žalobca mal k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Určovacia žaloba teda nebola na mieste tam, kde sa vzťahy medzi subjektmi práva a povinností mali vyriešiť zákonom stanoveným postupom. Ak bola žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu podaná za účinnosti , pričom v čase podania žaloby mal žalobca naliehavý právny záujem podľa , súd, ktorý v spore rozhoduje za účinnosti , nemôže opätovne posudzovať existenciu naliehavého záujmu podľa a žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu podľa nového procesného predpisu zamietnuť. 11.2. V danej veci žalobcovia vo vzťahu k žalobe nedôvodili, že majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Vo vzťahu k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia poukázali na oznámenie žalovaného o začatí výkonu záložného práva a tvrdili, že uvedená skutočnosť zakladá pre nich priamu hrozbu, že prídu o strechu nad hlavou. Súd prvej sa k naliehavému právnemu záujmu v dôvodoch svojho rozhodnutia konkrétne nevyjadril, keďže však vec meritórne prejednal, mal odvolací súd za to, že považoval naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení za daný. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovia mali naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý vyplýval zo skutočnosti, že žalovaný im oznámil začatie výkonu záložného práva, čím sa žalobcovia dostávali do stavu právnej neistoty, že vlastníctvo založených nehnuteľností nadobudne príklepom vydražiteľ na dražbe, pričom tento stav neistoty nebolo možné odstrániť iným právnym prostriedkom.

12. Podľa , zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

13. Podľa , v zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka, ktorá sa záložným právom zabezpečuje, a záloh.

14. Podľa ods. , ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

12.1. Odvolací preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Z hľadiska skutkového stavu považoval za nesporné, že žalobcom bola poskytnutá pôžička, zmluvu o pôžičke a zmluvu o zriadení záložného práva pripravila advokátka a tieto žalobcovia podpísali na Mestskou úrade Nitra. Sporné tvrdenia strán sporu o tom, aká suma pôžičky bola poskytnutá, kto ju poskytol, a či žalovaný vyvolal omyl žalobcov pri uzatváraní zmlúv, vyhodnotil na ťarchu žalobcov. K sume pôžičky uzavrel, že zmluva bola zachytená v písomnej forme s podpismi, ktoré potvrdzovali jej obsah, preto dôkazné bremeno preukázania nebola požičaná suma 60.000 eur bolo na žalobcoch, ktorí nepreukázali svoje tvrdenie o pôžičke v sume 32.000 eura. Vzhľadom na písomnú formu zmluvy o pôžičke a výpovede

svedkov považoval za preukázané, že pôžičku poskytol a peniaze odovzdal žalovaný postavení veriteľa, pričom nemal preukázané, že ich žalovaný svojim konaním uviedol do omylu. Na základe týchto skutkových zistení dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali svoje tvrdenia, preto žalobu zamietol. Odvolací súd s uvedeným záverom súdu prvej inštancie stotožnil, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny, potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svoj rozsudok v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil a preto na správnosť dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ďalej iba poukazuje ( ). 12.2. Odvolací súd považoval za vecne správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa trov konania. Keďže žalovaný bol v konaní plne úspešný súd prvej inštancie mu správne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

13.1. Žalobcovia v odvolaní namietali inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci ( ), s ktorou námietkou sa odvolací súd vyporiadal v bode 9. 13.2. Ďalej namietali nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, s čím sa odvolací súd nestotožnil. Z obsahu odôvodnenia vyplýva, že súd prvej inštancie hodnotil vykonané dôkazy v súlade s ustanovením podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pri hodnotení dôkazov prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Svoje úvahy pri hodnotení dôkazov náležite a presvedčivo odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy, ktorými sa pri hodnotení dôkazov riadil. Úvahy súdu prvej inštancie pri hodnotení dôkazov vychádzali zo zisteného skutkového stavu. Pokiaľ posudzoval konkrétny dôkaz z hľadiska pravdivosti posudzoval ho najskôr izolovanie z hľadiska jeho vierohodnosti až potom vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Výpovede svedkov JUDr. M. a p. R. považoval za dôveryhodné, konzistentné a vzájomne nerozporné. Skutočnosť, že žalobcovia s hodnotením dôkazov nesúhlasili, nemala za následok nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie, ani nesprávnosť jeho záverov. 13.3. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku voči tomu, ako súd prvej inštancie právne posúdil a zistil podmienky možnej civilnej úžery, vo vzťahu k dohodnutej zmluvnej pokute. Naopak súd prvej inštancie sa s tvrdeniami žalobcov v tomto smere vyporiadal dostatočne v bode 42. napadnutého rozhodnutia. S námietkou voči posúdeniu dôvodov neplatnosti záložnej zmluvy sa odvolací súd nestotožnil. Opätovne šlo o tvrdenia žalobcov, s ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal, ktoré vyhodnotil a prijal k nim aj správny záver v bode 43. napadnutého rozhodnutia. 13.4. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že žalovanému žiadne trovy nevznikli, uvedené tvrdenie bolo v rozpore s obsahom spisu, z ktorého vyplýva, že žalovaný bol v konaní aktívny, dokonca zastúpený zástupcom, preto nebolo možné prijať záver, že mu žiadne trovy nevznikli, naopak súd prvej inštancie správne rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením a podľa priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v 1. a 2. rade v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa .

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).