Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6Ek-1462-2018.pdf
PDF · 99.57 KB
Case nature
Subarea
6Ek/1462/2018
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Československá obchodná banka, a.s., IČO: 36 854 140, so sídlom Žižkova 11, 811 02 Bratislava, proti povinnej: R.. R. H., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt Q. XXXX/X, XXX XX P. - Q. L., právne zast.: AK Kovár a partneri s. r. o., IČO: 50 971 662, so sídlom Vajnorská 8/A, 831 04 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, o vymoženie 108 584,80 Eur s prísl. a trov exekúcie, vedenej u súdneho exekútora: Mgr. Drahomír Kriváň, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn.: 211EX 278/18, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6Ek/1462/2018 zo dňa 22. júla 2019, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6Ek/1462/2018 zo dňa 22. júla 2019 zamieta.
II. Oprávnenému voči povinnej nárok na náhradu trov konania o sťažnosti nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením sp. zn. 6Ek/1462/2018 zo dňa 22. júla 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd zamietol návrh povinnej na zastavenie exekúcie v súlade s ust. § 61l ods. 3 Exekučného poriadku.
2. Vychádzal zo zistenia, že exekúcia proti povinnej sa vykonáva na základe exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 13.04.2015, sp. zn.: 25Ro/225/2014, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 11.06.2016 (ďalej len „exekučný titul“). Exekučným titulom bola povinná zaviazaná k povinnosti zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 108 584,80 Eur, úrok vo výške 18,90 % ročne zo sumy 76 346,01 Eur od 28.11.2013 do zaplatenia, úrok vo výške 25,00 % ročne zo sumy 121,37 Eur od 28.11.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 95 009,97 Eur od 28.11.2013 do zaplatenia, trovy právneho zastúpenia vo výške 1 552,36 Eur a ostatné trovy konania vo výške 6 515 Eur, a to v lehote do 15 dní odo dňa doručenia tohto platobného rozkazu alebo v tej istej lehote podať odpor. Súd vydal dňa 13.11.2018 v tejto exekučnej veci poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi Mgr. Drahomírovi Kriváňovi, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, ktorý ju vedie pod sp. zn.: 211EX 278/18.
3. Povinná podala v tejto veci návrh na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku s odôvodnením, že vymáhanú pohľadávku oprávneného neuznáva a rozporuje v celom rozsahu čo do právneho dôvodu a výšky (istina, úrok z omeškania, úrok, trovy právneho zastúpenia), predovšetkým v časti vyčíslených úrokov z omeškania v sadzbe 18,90 % a 25 % z dôvodu neprimerane vysokého úrokového zaťaženia zo strany oprávneného v úplnom rozpore s dobrými mravmi, konštatovanom i v ustálenej rozhodovacej praxi súdnych autorít. Ďalšími skutočnosťami brániacimi vymáhateľnosti exekučného titulu v rozsahu celkovej výšky pohľadávky oprávneného, spĺňajúcimi zákonné predpoklady pre rozhodnutie exekučného súdu o zastavení predmetnej exekúcie a ktoré nastali po vydaní exekučného titulu, sú podľa povinnej prebiehajúce rokovania medzi
oprávneným a povinnou (zast. na základe splnomocnenia manželom Ing. Grmanom), iniciované v závere predchádzajúceho roku a ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie neukončené, v zmysle ktorých oprávnený vyslovil súhlas s upustením od vymáhania celkovej súdnym exekútorom vymáhanej sumy (v zmysle Upovedomenia ku dňu 10.12.2018 vyčíslenej na 272 213,39 Eur) za predpokladu, že povinná najneskôr do 31.03.2019 uhradí čiastku 165 000,00 Eur spolu s príslušnými trovami súdneho exekútora, čo preukazuje aj e-mailová komunikácia medzi splnomocnencom povinnej (Ing. Grmanom) a oprávneným zo dňa 17.12.2018 - 08.01.2019. Povinná ďalej uviedla, že negociačné procesy v predmetnej veci medzi oprávneným a povinnou neboli ku dňu podania tohto návrhu na zastavenie exekúcie ukončené.
4. Oprávnený so zastavením exekúcie nesúhlasil. Zdôraznil, že na základe jeho žaloby (s návrhom na vydanie platobného rozkazu) vydal Okresný súd Bratislava IV dňa 13.04.2015 platobný rozkaz č. k. 25Ro/225/2014-32. Uviedol, že povinná si predmetné rozhodnutie prevzala a následne sa rozhodla nepodať proti uvedenému platobnému rozkazu odpor. Platobný rozkaz tak nadobudol dňa 11.06.2016 právoplatnosť a vykonateľnosť. Pokiaľ povinná namieta právny dôvod aj výšku vymáhanej pohľadávky, tieto skutočnosti mala namietať v základnom konaní. Oprávnený v tejto súvislosti ďalej upozornil na skutočnosť, že tvrdenie o rozporovaní nároku v celom rozsahu je v rozpore s konaním povinnej, ktorá oprávneného žiadala o umožnenie splácania exekučne vymáhanej pohľadávky v splátkach a o odpustenie časti pohľadávky. Oprávnený ďalej doplnil, že napriek ubezpečeniam zo strany povinnej, že pohľadávka bude uhradená, po vykonateľnosti platobného rozkazu nedošlo k uhradeniu čo i len jej časti. Ďalej poukázal na skutočnosť, že povinná si vo svojej argumentácii odporuje, keď uvádza, že negociačné procesy v predmetnej veci neboli ukončené a pritom sa odvoláva na uzavretie dohody s oprávneným. Potvrdil, že na základe žiadostí povinnej prebehli rokovania o vyplatení exekučne vymáhanej pohľadávky, pri ktorých bola povinná upozornená na skutočnosť, že akékoľvek následné spochybňovanie pohľadávky zo strany povinnej (napr. podaním návrhu na zastavenie exekúcie) vylučuje ďalšie rokovania o vysporiadaní pohľadávky a tiež akýkoľvek ústupok zo strany oprávneného. Oprávnený uviedol, že s povinnou bolo dohodnuté, že v prípade, ak povinná doručí súdnemu exekútorovi žiadosť o povolenie splátok (výška splátky min 2 000,00 Eur), tak oprávnený po výzve súdneho exekútora predloží svoje súhlasné stanovisko a že zároveň bolo dohodnuté, že v prípade úhrady 165 000,00 EUR do 31.03 2019 na účet súdneho exekútora oprávnený nebude trvať na vymáhaní zvyšnej časti pohľadávky. Po ďalšej žiadosti povinnej tejto oznámil, že je pripravený jej opätovne vyjsť v ústrety a súhlasiť aj s nižšími splátkami - 1 500,00 Eur mesačne. Povinná ale oprávnenému dohodnutú sumu neuhradila a na miesto toho podala návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom spochybňuje aj samotný vymáhaný nárok.
5. Súd po preskúmaní návrhu na zastavenie exekúcie dospel k záveru, že návrhu povinnej na zastavenie exekúcie nie je možné vyhovieť. Pripomenul, že vo vykonávacom konaní musí súd vychádzať z vykonávaného rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, pretože len vykonáva to, o čom už bolo rozhodnuté. Nenahrádza súd v základnom konaní a v jeho rozhodovacej činnosti. Exekučný súd je viazaný rozhodnutím vo veci samej, ktoré zakladá oprávnenému právo na splnenie určenej povinnosti voči tam označenému subjektu. Exekučný súd nedisponuje právomocou meniť, či rušiť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Návrh povinného na zastavenie exekúcie je procesnou obranou povinného proti neprípustnej exekúcii z dôvodov taxatívne stanovených v zákone a nie ďalší opravný prostriedok, ktorým by sa napádalo rozhodnutie (exekučný titul) alebo vady konania, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal. Cieľom exekučného konania je vymoženie peňažnej alebo nepeňažnej pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu v prípade, keď ju povinný dobrovoľne v stanovenej lehote nesplnil a nie opätovné hmotnoprávne skúmanie ohrozeného alebo porušeného subjektívneho práva, ktorého skúmanie a posudzovanie je predmetom základného konania. Pokiaľ sa potom povinná proti exekúcii bránila tvrdením, že pohľadávku povinného neuznáva čo do jej právneho dôvodu a výšky namietajúc aj neprimerane vysoký úrok, tejto obrane povinnej súd nepripísal žiadnu relevanciu, pretože tieto skutočnosti mali byť povinnou namietané v základnom konaní. Podľa záverov súdu povinná nepreukázala, že by došlo k úhrade dlžnej sumy, prípadne jej časti v zmysle ich skoršej dohody, pričom platí, že povinný nesie dôkazné bremeno, aby preukázal skutočnosti ním tvrdené v návrhu na zastavenie exekúcie a takéto skutočnosti musí preukázať relevantnými dôkazmi poukazujúc aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4 Cdo 83/02 zo dňa 30. júla 2002. Podľa súdu povinná potom v návrhu na zastavenie exekúcie nepreukázala také okolnosti, ktoré by po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie
exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia zdôrazňujúc, že pokiaľ má oprávnený k dispozícii vykonateľný exekučný titul, je oprávnený domáhať sa aj jeho núteného výkonu.
6. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu podala povinná sťažnosť, v ktorej sa domáhala zrušenia, prípadne zmeny napadnutého rozhodnutia. Jeho nesprávnosť podľa názoru povinnej spočíva v nesprávnom zistení skutkového stavu - okolností brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, a v tomto dôsledku aj v nesprávnom právnom posúdení veci - dôvodov pre zastavenie exekúcie v celom rozsahu podľa ust. § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku zo strany súdu. Povinná zastáva názor, že exekučný súd pri posudzovaní dôvodov pre rozhodnutie o jej návrhu na zastavenie exekúcie nesprávne vyhodnotil skutkový stav, nakoľko nezohľadnil skutočnosť potvrdenú samotným oprávneným, a to uskutočnenie rokovaní medzi oprávneným a povinnou o podmienkach dohody strán o ďalšom postupe uspokojenia nároku oprávneného, ktoré rokovania neboli k dnešnému dňu ukončené, pričom oprávnený aj povinná prejavili vôľu túto situáciu riešiť prioritne dohodou.
7. Oprávnený sa k sťažnosti povinnej na výzvu súdu nevyjadril.
8. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
9. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
10. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
11. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
12. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
13. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu,7l) pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
14. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1, ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP) - súd pri posudzovaní náležitostí sťažnosti povinného použil v danej veci extenzívny výklad, pričom dospel k záveru, že nedostatok formálnych náležitostí nebráni prejednaniu podanej sťažnosti, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť povinnej nie je dôvodná.
15. Súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a v podrobnostiach naň preto odkazuje. Z obsahu súdneho spisu mal sťažnostný súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho zistil aj súd v napadnutom uznesení a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre prijatie takéhoto rozhodnutia, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na povinnou uplatnené dôvody sťažnosti. Písomné vyhotovenie uznesenia tak nemusí obsahovať odôvodnenie (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
16. Nad rámec svojej povinnosti však sťažnostný súd považuje za potrebné doplniť argumentáciu vyššieho súdneho úradníka v napadnutom uznesení v tom smere, že pravidlá núteného výkonu (súdnych) rozhodnutí slúžia na prvom mieste k presadeniu existujúcich právnych princípov, na ktorom je postavený právny poriadok Slovenskej republiky. Nútený výkon rozhodnutia o obsahu súkromnoprávneho vzťahu je k dispozícii oprávnenému. Výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, inak by záruky, ktoré toto ustanovenie ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, stratili svoj dôvod na existenciu v Ústave Slovenskej republiky. Preto právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu (či už všeobecného alebo rozhodcovského), ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 5/2000, z 13. júla 2000). Úlohou exekučného súdu je rozhodovať o zastavení exekúcie (či už na návrh, alebo ex offo) len v prípadoch existencie skutočností, pre ktoré je exekúcia neprípustná (§ 61k ods. 1 Exekučného poriadku).
17. Zásadnou sťažnostnou námietkou povinnej bolo jej tvrdenie, že exekúcia je neprípustná, pretože prebiehajú rokovania medzi ňou a oprávneným o uspokojení nároku oprávneného z exekučného titulu, ktoré neboli doposiaľ ukončené.
18. Súd pri posudzovaní tohto prípadu vychádzal zo samotného účelu vykonávacieho konania, ktorého je zaistiť ochranu práva toho, komu takéto právo bolo priznané vykonateľným exekučným titulom. Spory a iné právne veci sú prejednávané a rozhodované pred (k tomu povolanými) súdmi v občianskom súdnom konaní, a to v tzv. nachádzacom (základnom) konaní. Ak je súčasťou tohto rozhodnutia uloženie povinnosti, náš právny poriadok predpokladá, že jej adresát si ju voči osobe oprávnenej splní dobrovoľne, v lehote a spôsobom ustanoveným v rozhodnutí súdu. Inštitút núteného výkonu takéhoto rozhodnutia možno uplatniť vtedy, keď nie je zo strany povinného oprávnenému poskytnuté judikované plnenie riadne a včas, teda vo výške a v lehote určenej súdnym rozhodnutím. Z ust. § 48 ods. 2 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať plnenie z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Pokiaľ si potom povinná svoju judikovanú povinnosť voči oprávnenému nesplnila, oprávnený má zákonom priznanú možnosť domáhať sa núteného výkonu takéhoto rozhodnutia. Inštitút núteného výkonu rozhodnutia možno uplatniť až vtedy, keď nie je zo strany povinného oprávnenému poskytnuté judikované plnenie riadne a včas a vzhľadom na svoju ochrannú a donucovaciu funkciu vo vzťahu k realizácii už judikovaného práva poskytuje oprávnenému oproti povinnému silnejšie postavenie a preto povinnosť preukázať dôvody neprípustnosti exekúcie spočívajú na pleciach povinného. Z povahy exekučného konania vyplýva, že musí ísť o také skutočnosti (pokiaľ logicky porovnáme jednotlivé dôvody zastavenia exekúcie zo strany súdu), pre ktoré je ďalší výkon exekúcie spôsobilý založiť kolíziu s procesnými zásadami, ktoré môžu mať podklad v práve hmotnom, na ktorých je exekúcia ako procesný inštitút vybudovaná, alebo sú protichodné vo vzťahu k účelu, ktorý sa exekúciou sleduje, a to je zaistenie efektívneho splnenia povinnosti priznanej exekučným titulom. Sťažnostný súd ďalej konštatuje, že medzi účastníkmi konania nebola sporná skutočnosť, že povinná si svoj záväzok voči oprávnenému z exekučného titulu riadne a včas nesplnila, a to ani čiastočne. Povinná síce v konaní o sťažnosti tvrdila, že prebiehajú rokovania medzi ňou a oprávneným, avšak bližšie sa k ich výsledkom nevyjadrila. Samotný oprávnený vo svojom vyjadrení zdôraznil, že povinná ich skoršiu dohodu nedodržala a sľúbené finančné prostriedky oprávnenému neuhradila, pričom bola v rámci rokovaní upozornená aj na to, že akékoľvek spochybňovanie pohľadávky zo strany povinnej (napr. podaním návrhu na zastavenie exekúcie) vylučuje ďalšie rokovania o vysporiadaní pohľadávky a tiež akýkoľvek ďalší ústupok zo strany oprávneného. Tomu zodpovedá aj obsah emailovej komunikácie medzi zástupcom povinnej a oprávneným, keď napr. v e-maili zo dňa 08. 01. 2019 sa uvádza „Zostáva v platnosti, že povinný musí uhradiť sumu 165.000,- EUR najneskôr do 31.03.2019. V opačnom prípade bude vymáhaná a oprávneným požadovaná celá exekučne vymáhaná pohľadávka. V takomto prípade bude opätovne možné sa dohodnúť na plnení v splátkach, avšak tie budú musieť byt značne vyššie vzhľadom na výšku exekučne vymáhanej pohľadávky“.
19. Sťažnostný súd na podklade takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že nemožno konštatovať neprípustnosť exekúcie len na základe toho, že povinná jednostranne tvrdí, že medzi ňou a oprávneným naďalej prebiehajú určité rokovania, ktorých nielen prípadnú úspešnosť ale aj
samotnú existenciu po podaní návrhu povinnej na zastavenie exekúcie oprávnený spochybňuje a ktorých výsledok doposiaľ ani nie je známy (§ 48 ods. 2 Exekučného poriadku). Povinná ani v konaní o sťažnosti netvrdila a ani nepreukázala žiadne skutočnosti, ktoré by mohli predstavovať kvalifikovanú právnu prekážku núteného výkonu predloženého exekučného titulu. Súd tak pri posúdení daného prípadu vychádzal z predloženého exekučného titulu, ktorým je viazaný a podľa ktorého bolo povinnosťou povinnej uhradiť oprávnenému celú istinu vrátane príslušného úroku do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Týmto okolnostiam musí zodpovedať aj miera ochrany, ktorú môže exekučný súd poskytnúť povinnej, ktorá je limitovaná práve tým, že si dobrovoľne a riadne nesplnila to, čo jej bolo exekučným titulom uložené. Súd preto dospel k záveru, že exekučné konanie je vedené dôvodne a je to práve povinná, ktorá svojím správaním, resp. neplnením judikovanej povinnosti riadne a včas, zapríčinila túto fázu konania, ktorej účelom je v daný okamih nielen vymoženie judikovaného nároku oprávnenej, ale aj náhrady nákladov exekučného konania. Súd pre úplnosť dodáva, že pokiaľ by následne účastníci konania na podklade prebiehajúcich rokovaní dospeli k určitej dohode, nič nebráni oprávnenému, aby na podklade takejto dohody s povinnou vzal svoj návrh na vykonanie exekúcie (celkom, alebo z časti) späť v zmysel § 61n ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku. Exekučné konanie je ovládané dispozitívnym princípom a je výlučne na uvážení oprávneného, v akom rozsahu žiada vymoženie svojej pohľadávky. Ani prípadná existencia dohody medzi ním a povinnou po začatí exekučného konania potom nemôže mať žiaden vplyv na nútený výkon rozhodnutia, pokiaľ oprávnený relevantným spôsobom neprejaví svoju vôľu pohľadávku (prípadne jej časť) nevymáhať. Na podklade súhlasu oprávneného môže súdny exekútor povinnej povoliť splnenie vymáhaného nároku v splátkach s účinkom odkladu exekúcie (§ 61q ods. 1, ods. 3, ods. 4 Exekučného poriadku). Aj s poukazom na uvedený výklad je zrejmé, že v danom štádiu konania by bolo zastavenie exekúcie nedôvodné a v príkrom rozpore s jej účelom, akcentujúc skutočnosť, že povinná podľa vedomostí súdu v celom priebehu konania oprávnenému neuhradila ani len časť vymáhanej pohľadávky.
20. Súd preto dospel k záveru, že povinná ani v konaní o sťažnosti neuviedla a nepreukázala žiadne skutočnosti odôvodňujúce v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu. Z uvedených dôvodov súd podanú sťažnosť podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietol, pretože nezistil žiadny zo zákonných dôvodov na zastavenie exekúcie.
21. Podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku, ak je tu dôvod zastavenia exekúcie, súd exekúciu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky; inak návrh zamietne
22. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
24. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
25. Podľa § 199e Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene. Do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby; a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie.
26. V ustanovení § 255 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku sa ako kritérium priznania náhrady trov exekučného konania premieta zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) a to tak, že neúspešný účastník je povinný nahradiť úspešnému účastníkovi konania preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy, ktoré tento vynaložil v súvislosti s uplatnením alebo bránením
svojho práva. V zmysle § 61l ods. 3 Exekučného poriadku, exekučný súd súčasne rozhoduje o nároku na náhradu trov konania ako aj o ich výške (k tomu porovnaj aj § 199d Exekučného poriadku). Oprávnený bol v tomto konaní úspešný (súd sťažnosť povinnej zamietol), voči povinnej mu tak vznikol nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so sťažnostným konaním (§ 199d ods. 1 Exekučného poriadku). Oprávnenému v konaní o sťažnosti žiadne trovy konania nevznikli, keďže sa k sťažnosti povinnej nevyjadril. Exekučný poriadok výslovne nerieši situáciu, ak si účastník konania, ktorý na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, žiadne trovy konania o sťažnosti nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Sťažnostný súd preto s použitím základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o sťažnosti princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov exekučného konania oprávneného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak účastník konania o náhradu trov zjavne neprejavil záujem a ani mu žiadne nevznikli, je v podmienkach exekučného konania na mieste rozhodnúť tak, že sa mu nárok na náhradu trov daného konania nepriznáva. Z uvedených dôvodov sťažnostný súd oprávnenému voči povinnej nárok na náhradu trov sťažnostného konania nepriznal.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2 CSP).
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).