Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8CoPr-3-2017.pdf
PDF · 199.7 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoPr/3/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. v právnej veci žalobcu: X. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. O. G. XXXX/XX, XXX XX J., proti žalovanému: ZKW Slovakia, s.r.o., Bedzianska cesta 679/375, 956 31 Krušovce, IČO: 36 657 913, zastúpený: JUDr. Viliam Vaňko ml., advokát so sídlom, Radlinského 578/11, 957 01 Bánovce nad Bebravou, za účasti Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím, Račianska 153, 831 54, Bratislava 35, zastúpený JUDr. Zuzanou Stavrovskou, komisárkou pre osoby so zdravotným postihnutím, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 4Cpr/7/2015-131 zo dňa 15. marca 2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 4Cpr/7/2015-207 zo dňa 13. decembra 2016 v napadnutom zamietajúcom výroku a v časti výroku o náhrade trov konania, jednohlasne takto
rozhodol:
Odvolací súd n e p r i p ú š ť a zmenu žaloby, že výpoveď je neplatná na základe porušenia zákazu diskriminácie z dôvodu zdravotného postihnutia, zákazu zneužitia práva a v rozpore s dobrými mravmi a zmenu žaloby ohľadom požadovanej náhrady mzdy za obdobie od 01.08.2015 do 30.09.2015.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutom zamietajúcom výroku a v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e .
Odvolací súd žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Topoľčany ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že súd určuje, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods.1 písm. c) Zákonníka práce zo dňa 30.7.2015 danou odporcom navrhovateľovi je neplatné a pracovný pomer navrhovateľa u odporcu naďalej trvá. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 1.417 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je povinný zaplatiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok v sume 184,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 220,44 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 40 ods. 8, § 63 ods.1 písm. c), § 66, § 79 ods.1, § 134 ods.1, 2, 3, 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len Zákonník práce) a dospel k záveru, že žaloba žalobcu v časti o neplatnosť skončenia pracovného pomeru je dôvodne podaná a v časti náhrady mzdy nad sumu 1.417 eur nie je dôvodne podaná. V odôvodení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods.1 písm. c) Zákonníka práce zo dňa 30.7.2015, ktorá mu bola daná žalovaným s tým, že jeho pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá a to z dôvodu, že výpoveď nebola podpísaná
štatutárnym orgánom zamestnávateľa a nie je v nej dostatočne skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru. V priebehu konania rozšíril svoj návrh aj o nárok na náhradu mzdy vo výške 820 eur mesačne od 01.10.2015 až do doby, pokiaľ mu žalovaný neumožní vykonávať prácu, pričom rozšírenie návrhu o nárok na náhradu mzdy bolo pripustené na pojednávaní dňa 05.02.2016. Žalovaný s návrhom na určenie neplatnosti výpovede najskôr nesúhlasil, avšak na pojednávaní dňa 01.03.2016 jeho právny zástupca uviedol, že po preverení dokladov žalovaný nenamieta neplatnosť výpovede a rozhodnutie o náhrade mzdy ponecháva na úvahu súdu s tým, že po pojednávaní doručil súdu výpočet priemerného mesačného zárobku navrhovateľa za rozhodné obdobie, t.j. za 3.štvrťrok roku 2015, podľa ktorého v tomto období priemerný mesačný zárobok navrhovateľa predstavoval 445,05 eura. Namietal, že žalobcovi doručoval výzvu na nástup do práce cestou súdu a pokiaľ táto bola doručená žalobcovi súdom, tak ju považujú za právne relevantnú. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca je zamestnaný u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 20.08.2012 s nástupom do práce od toho istého dňa a s dohodnutým druhom práce menič foriem na vstrekolise, pričom pracovný pomer bol dohodnutý najskôr na dobu určitú do 19.08.2013 a dohodou o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 02.07.2013 sa tento pracovný pomer zmenil na dobu neurčitú. Listom zo dňa 30.07.2015 žalovaný skončil pracovný pomer s žalobcom výpoveďou podľa § 63 ods.1 písm. c) Zákonníka práce z dôvodu, že žalobca vzhľadom na jeho zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu a jeho pracovný pomer sa skončí uplynutím dvojmesačnej výpovednej lehoty ku dňu 30.09.2015. Uvedená výpoveď bola doručená žalobcovi dňa 30.07.2015, pričom sa na tejto nachádza iba pečiatka žalovaného a nie je opatrená žiadnym podpisom. Listom zo dňa 10.08.2015 žalobca oznámil žalovanému, že nesúhlasí s výpoveďou, ktorú prevzal dňa 30.07.2015, nakoľko ju považuje za neplatnú a zároveň oznámil žalovanému, že trvá na pokračovaní pracovného pomeru a na ďalšom zamestnávaní vhodnou prácou zodpovedajúcou jeho zdravotnej spôsobilosti. Dňa 15.07.2015 žalovaný písomne potvrdil žalobcovi, že od vzniku jeho pracovného pomeru dňa 20.8.2012 je vedený ako čiastočne invalidný s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť do 70 % na základe potvrdenia vydaného sociálnou poisťovňou. Sociálna poisťovňa dňa 21.09.2012 vydala žalobcovi potvrdenie o čiastočnej invalidite, podľa ktorého bol uznaný za čiastočne invalidného a miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je u neho 50%. Na základe žiadosti žalobcu vydalo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave dňa 06.08.2015 potvrdenie, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Topoľčany neeviduje žiadosť od spoločnosti ZKW Slovakia s.r.o. vo veci predchádzajúceho súhlasu na skončenie pracovného pomeru so zamestnancom so ZPS a teda ani nevedie správne konanie v danej veci. Dňa 31.07.2015 účastníci uzavreli dohodu o zmene obsahu pracovnej zmluvy, podľa ktorej sa dohodli na zmene pracovnej zmluvy zo dňa 20.08.2012 tak, že s účinnosťou od 01.08.2015 sa mení dĺžka pracovného času žalobcu na 20 hod. týždenne. Žalovaný sa v priebehu súdneho konania listom zo dňa 17.12.2015 na základe výzvy súdu vyjadril k návrhu žalobcu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a zároveň v tomto liste vyzval žalobcu, aby sa bezodkladne v najbližší pracovný deň dostavil do sídla žalovaného, kde mu po splnení zákonných podmienok bude žalovaný prideľovať prácu do právoplatného skončenia predmetného súdneho konania bez ohľadu na výsledok predmetného sporu. Uvedené vyjadrenie bolo súdom doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 08.01.2016. Žalovaný mailom dňa 01.03.2016 doručil súdu výpočet priemerného mesačného zárobku navrhovateľa za 3.štvrťrok roku 2015 s tým, že jeho hrubá mzda za obdobie júl až september 2015 predstavovala 1.681,75 eura a pri počte odpracovaných hodín 328,75 predstavuje priemerná hodinová mzda sumu 5,1155 eura a teda priemerný mesačný zárobok činí 445,05 eura. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy je dôvodná, nakoľko je nesporné, že žalobca bol vedený u žalovaného ako zamestnanec so zdravotným postihnutím, pričom žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods.1 písm. c) Zákonníka práce bez predchádzajúceho súhlasu príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a podľa § 66 Zákonníka práce už táto samotná skutočnosť spôsobuje neplatnosť výpovede, čo v priebehu konania zistil aj žalovaný a po prvom pojednávaní zmenil svoje stanovisko a nenamietal neplatnosť výpovede, preto súd určil, že výpoveď daná žalobcovi dňa 30.07.2015 je neplatná tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku s tým, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá, keďže žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby naďalej vykonával prácu (§ 79 ods.1). Vzhľadom na uvedené, ako aj stanovisko žalovaného, nie je potrebné ďalej sa zaoberať dôvodmi neplatnosti výpovede, preto sa súd pri svojom rozhodnutí o neplatnosti výpovede obmedzil iba na konštatovanie, že bez predchádzajúceho súhlasu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny je výpoveď neplatná a nie je potrebné skúmať ďalšie dôvody neplatnosti. Žalobca sa zároveň domáhal aj náhrady mzdy za obdobie od 01.10.2015 až pokiaľ mu žalovaný neumožní vykonávať prácu a pri rozhodovaní
o tomto nároku navrhovateľa je potrebné predovšetkým preukázať, že zamestnanec, ktorému bola daná neplatná výpoveď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, pričom zamestnávateľ je v tom prípade povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy a to v sume jeho priemerného zárobku až do času, keď umožní zamestnancovi pokračovať v práci. Nie je sporné, že žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní listom zo dňa 10.08.2015, ktorý bol v ten istý deň prevzatý pracovníčkou žalovaného a keďže do skončenia výpovednej doby, t.j. do 30.09.2015 žalobca riadne pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy, ktorej obsah bol zmenený dohodou účastníkov dňa 31.07.2015 v časti dĺžky pracovného času na 20 hod. týždenne s účinnosťou od 1.8.2015, tak žalobca požadoval náhradu mzdy od 01.10.2015 vo výške 820 eur mesačne. Žalovaný v súlade s ustanovením § 134 Zákonníka práce zistil priemerný zárobok žalobcu v rozhodujúcom období, ktorým je tretí kalendárny štvrťrok roku 2015 vzhľadom k tomu, že žalobca si uplatnil náhradu mzdy od 1.10.2015 a priemerný mesačný zárobok žalobcu na pracovnoprávne účely teda predstavuje 445,05 eura a preto súd mohol priznať žalobcovi náhradu mzdy v tejto výške za obdobie od 01.10.2015 až pokiaľ mu žalovaný umožnil pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Medzi účastníkmi bolo sporné, či vyjadrenie žalovaného zo dňa 17.12.2015, v rámci ktorého vyzval žalobcu na nástup do práce, je možné považovať za kvalifikovanú výzvu v zmysle § 79 ods.1 Zákonníka práce, pričom táto výzva bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu súdom dňa 08.01.2016. Z komentára k ustanoveniu § 79 ods.1 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnanec môže zamestnávateľovi oznámiť, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával nielen písomne, ale možno to urobiť aj iným spôsobom napríklad ústne, výkonom prác a pod. a teda prejav vôle zamestnanca môže byť urobený konaním alebo opomenutím, môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, že chcel zamestnanec prejaviť. Vzhľadom na uvedené je preto podľa názoru súdu potrebné obdobným spôsobom posudzovať aj prejav zamestnávateľa , ktorým vyzýva zamestnanca na nástup do práce, resp. ktorým mu umožňuje pokračovať v práci ak z tohto prejavu nevyplývajú pochybnosti o tom, čo chcel zamestnávateľ prejaviť, pričom z vyjadrenia žalovaného zo dňa 17.12.2015 jednoznačne a nespochybniteľne vyplýva, že žalovaný vyzýva žalobcu, aby sa bezodkladne v najbližší pracovný deň dostavil do jeho sídla, kde mu bude prideľovať prácu do právoplatného skončenia súdneho konania a teda uvedenú výzvu je možné považovať za akt, ktorým žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci a táto výzva bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 08.01.2016 a podľa názoru súdu nie je rozhodujúce, či mu bola doručená priamo žalovaným alebo prostredníctvom súdu. Právny zástupca žalobcu výzvu prevzal dňa 08.01.2016, t.j. v piatok a preto sa žalobca mal dostaviť k žalovanému v najbližší pracovný deň, t.j. v pondelok dňa 11.01.2016, aby mohol pokračovať v práci, čo však žalobca neurobil a na výzvu žiadnym spôsobom nereagoval napriek tomu, že k podaniu žalovaného zo dňa 17.12.2015 sa v rámci súdneho konania písomne vyjadroval (č.l.53), avšak vôbec nezaujal stanovisko k výzve na nástup do práce. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobcovi prislúcha náhrada mzdy za obdobie od 01.10.2015 do 08.01.2016, kedy žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci a keďže priemerný mesačný zárobok žalobcu pre rozhodovanie o nároku na náhradu mzdy predstavuje sumu 445,05 eura, tak za obdobie od 01.10. do 31.12.2015 to spolu činí 1.335,15 eura (3x 445,05 eura) a za 4 pracovné dni v mesiaci január 2016 t.j. do 08.01.2016 predstavuje náhrada mzdy sumu 81,85 eura vychádzajúc z toho, že žalobca po zmene pracovnej zmluvy bol zamestnaný už len na 20 hod. týždenne a teda za toto obdobie mu prislúcha náhrada mzdy za 16 hod. Spolu náhrada mzdy za obdobie od 1.10.2015 do 08.01.2016 predstavuje sumu 1.417 eur (1.335,15 eura + 81,85 eura) a preto súd zaviazal žalovaného na náhradu mzdy v uvedenej výške. Žalobca je v tomto konaní oslobodený od zaplatenia súdneho poplatku podľa § 4 ods.2 písm. d/ Zákona č.71/1992 Zb. a keďže jeho návrhu na určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy bolo vyhovené, tak súd podľa § 2 ods.2 cit. zákona zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na určenie neplatnosti výpovede v sume 99,50 eura a za návrh na náhradu mzdy v sume 85 eur žalovaného s tým, že žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok spolu v sume 184,50 eura na účet tunajšieho súdu. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods.1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania a to na trovách právneho zastúpenia podľa Vyhl.č.655/2004 Z. z. v sume 220,44 eura za 2 úkony právnej služby po 64,54 eura (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie návrhu na súd), 1 úkon právnej služby v sume 66 eur (účasť na pojednávaní dňa 1.3.2016), 2x režijný paušál po 8,39 eura a 1x paušál v sume 8,58 eura, nakoľko žalobca bol v konaní zastúpený dvomi advokátmi, ktorým postupne odvolal plnomocenstvo a trovy právneho zastúpenia podľa stanoviska jeho druhého právneho zástupcu je potrebné uhradiť priamo k rukám žalobcu.
2. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 4Cpr/7/2015- 207 zo dňa 13. decembra 2016 súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti týkajúcej sa náhrady mzdy nad sumu 1.417 eur zamietol. Svoje rozhodnutie
právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 225 ods.1,2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods.1 písm. c) Zákonníka práce zo dňa 30.07.2015, ktorá mu bola daná žalovaným s tým, že jeho pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá a to z dôvodu, že výpoveď nebola podpísaná štatutárnym orgánom zamestnávateľa a nie je v nej dostatočne skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru. V priebehu konania rozšíril svoju žalobu aj o nárok na náhradu mzdy vo výške 820 eur mesačne od 01.10.2015 až do doby, pokiaľ mu žalovaný neumožní vykonávať prácu, pričom rozšírenie návrhu o nárok na náhradu mzdy bolo pripustené na pojednávaní dňa 05.02.2016. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy je dôvodná, nakoľko je nesporné, že žalobca bol vedený u žalovaného ako zamestnanec so zdravotným postihnutím, pričom žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods.1 písm. c) Zákonníka práce bez predchádzajúceho súhlasu príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a podľa § 66 Zákonníka práce už táto samotná skutočnosť spôsobuje neplatnosť výpovede, čo v priebehu konania zistil aj žalovaný a po prvom pojednávaní zmenil svoje stanovisko a nenamietal neplatnosť výpovede, preto súd rozsudkom č. k. 4Cpr/7/2015 - 131 zo dňa 15.03.2016 určil, že výpoveď daná žalobcovi dňa 30.7.2015 je neplatná s tým, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Žalobca sa zároveň domáhal aj náhrady mzdy za obdobie od 01.10.2015 až pokiaľ mu žalovaný neumožní vykonávať prácu a pri rozhodovaní o tomto nároku žalobcu je potrebné predovšetkým preukázať, že zamestnanec, ktorému bola daná neplatná výpoveď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, pričom zamestnávateľ je v tom prípade povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy a to v sume jeho priemerného zárobku až do času, keď umožní zamestnancovi pokračovať v práci. Nie je sporné, že žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní listom zo dňa 10.08.2015, ktorý bol v ten istý deň prevzatý pracovníčkou žalovaného a keďže do skončenia výpovednej doby, t.j. do 30.09.2015 žalobca riadne pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy, ktorej obsah bol zmenený dohodou účastníkov dňa 31.07.2015 v časti dĺžky pracovného času na 20 hod. týždenne s účinnosťou od 01.08.2015, tak žalobca požadoval náhradu mzdy od 01.10.2015 vo výške 820 eur mesačne. Žalovaný v súlade s ustanovenia § 134 Zákonníka práce zistil priemerný zárobok žalobcu v rozhodujúcom období, ktorým je tretí kalendárny štvrťrok roku 2015 vzhľadom k tomu, že žalobca si uplatnil náhradu mzdy od 01.10.2015 a priemerný mesačný zárobok žalobcu na pracovnoprávne účely teda predstavuje 445,05 eura a preto súd mohol priznať žalobcovi náhradu mzdy v tejto výške za obdobie od 01.10.2015 až pokiaľ mu žalovaný umožnil pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Medzi účastníkmi bolo sporné, či vyjadrenie žalovaného zo dňa 17.12.2015, v rámci ktorého vyzval žalobcu na nástup do práce, je možné považovať za kvalifikovanú výzvu v zmysle § 79 ods.1 Zákonníka práce , pričom táto výzva bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu súdom dňa 8.1.2016. Z komentára k ustanoveniu § 79 ods.1 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnanec môže zamestnávateľovi oznámiť, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával nielen písomne, ale možno to urobiť aj iným spôsobom napríklad ústne, výkonom prác a pod. a teda prejav vôle zamestnanca môže byť urobený konaním alebo opomenutím, môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, že chcel zamestnanec prejaviť. Vzhľadom na uvedené je preto podľa názoru súdu potrebné obdobným spôsobom posudzovať aj prejav zamestnávateľa, ktorým vyzýva zamestnanca na nástup do práce resp. ktorým mu umožňuje pokračovať v práci ak z tohto prejavu nevyplývajú pochybnosti o tom, čo chcel zamestnávateľ prejaviť, pričom z vyjadrenia odporcu zo dňa 17.12.2015 jednoznačne a nespochybniteľne vyplýva, že žalovaný vyzýva žalobcu, aby sa bezodkladne v najbližší pracovný deň dostavil do jeho sídla, kde mu bude prideľovať prácu do právoplatného skončenia súdneho konania a teda uvedenú výzvu je možné považovať za akt, ktorým žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci a táto výzva bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 08.01.2016 a podľa názoru súdu nie je rozhodujúce, či mu bola doručená priamo žalovaným alebo prostredníctvom súdu. Právny zástupca žalobcu výzvu prevzal dňa 08.01.2016, t.j. v piatok a preto žalobca sa mal dostaviť k žalovanému v najbližší pracovný deň, t.j. v pondelok dňa 11.01.2016, aby mohol pokračovať v práci, čo však žalobca neurobil a na výzvu žiadnym spôsobom nereagoval napriek tomu, že k podaniu žalovaného zo dňa 17.12.2015 sa v rámci súdneho konania písomne vyjadroval (č.l.53), avšak vôbec nezaujal stanovisko k výzve na nástup do práce. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobcovi prislúcha náhrada mzdy za obdobie od 01.10.2015 do 08.01.2016 , kedy žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci a keďže priemerný mesačný zárobok žalobcu pre rozhodovanie o nároku na náhradu mzdy predstavuje sumu 445,05 eura, tak za obdobie od 01.10. do 31.12.2015 to spolu činí 1.335,15 eura (3x 445,05 eura) a za 4 pracovné dni v mesiaci január 2016 t.j. do 08.01.2016 predstavuje náhrada mzdy sumu 81,85 eura vychádzajúc z toho, že žalobca po zmene pracovnej zmluvy bol zamestnaný už len na 20 hod. týždenne a teda za toto obdobie mu prislúcha náhrada mzdy za
16 hod. Spolu náhrada mzdy za obdobie od 01.10.2015 do 08.01.2016 predstavuje sumu 1.417 eur (1.335,15 eura + 81,85 eura) a preto súd zaviazal žalovaného na náhradu mzdy v uvedenej výške. Zároveň súd v rozsudku zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku v sume 184,50 eura a taktiež na náhradu trov konania v sume 220,44 eura. Vzhľadom k tomu, že žalobca sa podanou žalobou okrem iného domáhal aj náhrady mzdy vo výške 820 eur mesačne od 01.10.2015 až do doby, pokiaľ mu žalovaný neumožní vykonávať prácu, pričom súd v predchádzajúcom rozsudku rozhodol o náhrade mzdy vo výške 1.417 eur, čo predstavuje náhradu mzdy za obdobie od 01.10.2015 do 08.01.2016 (3 mesiace po 445,05 eura a 4 pracovné dni v mesiaci január 2016 v sume 81,85 eura), tak v tomto rozsudku nebolo zároveň rozhodnuté o zvyšku nároku žalobcu na náhradu mzdy nad sumu 1.417 eur a preto bolo potrebné o tomto zvyšku nároku rozhodnúť dopĺňacím rozsudkom. Z uvedených dôvodov súd v zmysle § 225 ods. 1, 2 CSP vydal dopĺňací rozsudok, ktorým zamietol žalobu vo zvyšnej časti týkajúcej sa náhrady mzdy nad sumu 1.417 eur, keďže nárok na náhradu mzdy považoval za dôvodný len do sumy 1.417 eur, čo predstavuje náhradu mzdy za obdobie od 01.10.2015 do 08.01.2016. Uvedený dopĺňací rozsudok bolo potrebné vydať, aby bolo rozhodnuté o celom nároku žalobcu v časti náhrady mzdy.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Namietal, že súd vyčíslil náhradu mzdy na základe nesprávne zisteného skutkového stavu, v dôsledku toho stanovil aj nesprávnu výšku náhrady mzdy. Súd vychádzal pri výške náhrady mzdy z údajov žalovaného, kde stanovoval jednak obdobie, za ktoré prislúcha žalobcovi náhrada mzdy od 01.10.2015 do 08.01.2016, pričom súd sám v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca mohol nastúpiť a pokračovať v práci dňa 11.01.2016. Žalobca upozorňuje na skutočnosť, že list zo dňa 17.12.2015 bol zo strany žalovaného zaslaný súdu, doručený dňa 18.12.2015. Zo súdu bol tento list zaslaný právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý ho prevzal dňa 08.01.2016 (v piatok) s tým, že právny zástupca žalobcu vypovedal žalobcovi plnú moc a dňa 09.01.2016 odovzdal žalobcovi celý spis bez toho, že by ho osobitne upozornil na skutočnosť, že existuje výzva na nastúpenie do práce, pričom aj táto výzva je podmienená. Žalobca je názoru, že takto formulovaná podmienená výzva nespĺňa základné kritériá a je v rozpore so zmyslom Zákonníka práce, keď žalobca je zamestnancom so zdravotným postihnutím, preto je potrebné postupovať v jeho prípade v súlade s ustanoveniami § 158 a § 159 Zákonníka práce. Súd akceptoval, že žalobcovi bola doručená výzva dňa 08.01.2016 a ako na dôkaz poukázal na písomné vyjadrenie na č. l. 53 spisu. Je však potrebné si uvedomiť, že toto vyjadrenie bolo zo strany žalobcu doručené dňa 01.03.2016. Z uvedeného je zrejmé, že v konaní nebol produkovaný žiaden iný dôkaz o tom, že by žalobca obdržal výzvu žalovaného o nastúpenie do práce skôr ako 01.03.2016, preto je názoru, že súd lehotu na stanovenie náhrady mzdy od 01.10.2015 do 08.01.2016 stanovil nesprávne, táto mala byť správne stanovená od 01.10.2015 do 01.04.2016. Pokiaľ ide o stanovenie priemerného mesačného zárobku žalobcu vo výške 445,05 Eur, súd opätovne neprešetril údaje, nakoľko vychádzal zo sumy, ktorá bola stanovená za tretí štvrťrok 2015 s tým, že v tomto období žalobcovi žalovaný neprideľoval prácu, vzhľadom k tomu mal minimálnu mzdy, aby mu vôbec mohol nejakú mzdu vyplatiť, tak mu do tohto obdobia započítal náhradu za dovolenku. Ak by si súd vyžiadal zo strany žalovaného dlhšie obdobie, nie tretí štvrťrok 2015, kedy žalobca skutočne vykonával prácu, tak by bol priemerný mesačný zárobok výrazne vyšší. Správne má byť za druhý štvrťrok, nakoľko už 10.08.2015 oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný v priebehu konania absolútne neuniesol dôkazné bremeno v tom, že by súdu preukázal aspoň čiastočne dôvod skončenia pracovného pomeru, ako to vo výpovedi o skončení pracovného pomeru uviedol, ktorej neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa podaným návrhom žalobca domáhal. Žalovaný aj napriek skončeniu pracovného pomeru v priebehu konania tvrdil, že nemá pre žalobcu prácu, pričom sám žalobca v priebehu konania preukázal jednoznačne fakt, že pracovné miesta u žalovaného boli, navyše aj zaradenie na prácu, ktorú vykonával žalobca. O vyjadreniach žalobcu vyššie uvedených svedčí aj fakt, že žalovaný ako zamestnávateľ následne dňa 31.07.2015 uzavrel so žalobcom dohodu o zmene obsahu pracovnej zmluvy, s účinnosťou od 01.08.2015, kde sa mení dĺžka pracovného času na 20 hodín týždenne. Uvedené však bolo výlučne na základe toho, že zo strany zamestnávateľa mu po nástupe do práce dňa 08.07.2015 sám zamestnávateľ prideľoval prácu len v rozsahu 4 hodiny denne, a to aj napriek tomu, že dovtedy mal uzatvorenú pracovnú zmluvu na plný pracovný čas. Čo sa však týka prideľovania práce, tak v podstate žalobca nepracoval, nakoľko zamestnávateľ mu žiadnu prácu nepridelil, dokonca mu prácu zakázal. K nástupu do akej práce ho žalovaný cestou súdu vyzval, nie je žalobcovi zrejmé, keďže v priebehu konania žalovaný uviedol, že pre žalobcu prácu nemá, že mu nemá akú prácu prideliť a podobne, čo však samotný žalobca v priebehu konania vyvrátil ako nepravdivé tvrdenia, keďže samotný žalovaný inzeroval ponuku prácu u neho ako u zamestnávateľa. Ak súd v odôvodnení napadnutého rozsudku tvrdí, že do 30.09.2015 riadne pracoval, tieto vyjadrenia sa nezakladajú na pravde, žalobca do zamestnania chodil, avšak zamestnávateľ mu žiadnu prácu neprideľoval, teda nemal akú prácu
vykonávať. Je zarážajúce, že žalovaný ho po skončení pracovného pomeru prizval na výkon tej istej práce, z ktorej mu dal výpoveď a navyše potom ako samotný žalobca v priebehu konania pred súdom tvrdil, že nemajú na dané pracovné miesto pre neho pracovné zaradenie. Bezprostredne po nástupe do práce ho však zamestnávateľ poslal na lekárske vyšetrenie, pričom lekárka ho opakovane ani nevyšetrovala, nakoľko potvrdila už predchádzajúci dôvod o tom, že by mal byť preradený na inú prácu. Následne potom ako lekárka telefonicky vec konzultovala so zamestnávateľom, bola týmto pripravená zmena dohody o vykonaní práce. Súd v napadnutom rozsudku určil neplatnosť výpovede výlučne z dôvodu, že bez prejednania výpovede v danej veci s príslušným úradom práce, sociálnych vecí a rodiny je výpoveď neplatná. V skutočnosti sa nezaoberal dostatočne skutočným dôvodom skončenia pracovného pomeru vychádzajúc zo samotného obsahu výpovede a dôvodom skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa- zdravotné dôvody na strane žalobcu, keďže v jeho prípade sa jedná o osobu so zdravotným postihnutím. Je zarážajúce, že až v priebehu konania ho zamestnávateľ vyzval na nástup do práce, avšak paradoxne žiadnu prácu mu nepridelil, navyše ho vyzval na nástup do práce na miesto, z ktorého mu predtým dal výpoveď práve zo zdravotných dôvodov. Konanie žalovaného považuje za špekulatívne v snahe zastrieť diskriminačný prístup k žalobcovi. Poukázal na to, že žalobca má status zamestnanca so zdravotným postihnutím, preto mal žalovaný postupovať podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce, najmä 7. časti Zákonníka práce a s poukazom na príslušné smernice a právne predpisy EÚ, na ktoré poukazoval v konaní. Nepovažuje za správne právne závery súdu, na základe ktorých súd dospel k rozhodnutiu vo veci. Rozhodnutie ako také považuje za správne v tom, že súd určil neplatnosť výpovede, avšak za správne nepovažuje dôvody a úvahy, na základe ktorých súd k takémuto rozhodnutiu dospel. Odvolanie smeruje najmä k tomu, že súd sa v konaní absolútne nezaoberal jeho opakovanými poukazmi na to, že konanie zo strany žalovaného voči jeho osobe je možné považovať až za konanie diskriminačné. O tom svedčí aj samotný fakt, že súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal ani jeho podaním zo dňa 01.02.2016, ktorým podal návrh na rozšírenie žaloby, kde citoval právne predpisy, ktoré žiadal vo veci zohľadniť, ktoré súd opomenul. Navrhol, aby odvolací súd zohľadnil a preskúmal vec práve s poukazom na právne predpisy, na ktoré vo svojom podaní zo dňa 01.02.2016 poukazoval. Rovnako v súdnom spise bolo založené stanovisko, ktoré preukazuje jeho tvrdenie ohľadne toho, že súd prvej inštancie sa vecou dostatočne nezaoberal, resp. ani okrajovo sa nezaoberal stanoviskom Slovenského národného strediska pre ľudské práva č. 2016/00089-2 OVGLPV zo dňa 23.02.2016, v ktorom je konštatované práve nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného vo vzťahu k jeho osobe vychádzajúc najmä z príslušných ustanovení a stanovísk antidiskriminačnému zákonu a smernice zverejnenej v úradnom vestníku EÚ pod č. 2000/78/ES. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol, že výpoveď žalovaného je neplatná na základe porušenia zákazu diskriminácie z dôvodu zdravotného postihnutia, zákazu zneužitia práva a v rozpore s dobrými mravmi.
4. Žalovaný sa písomným podaním zo dňa 29.04.2016 vyjadril k podanému odvolaniu žalobcu. Uviedol, že súd prvej inštancie správne vyčíslil náhradu mzdy. Priemerný mesačný zárobok bol zisťovaný za tretí štvrťrok 2015, nakoľko náhrada mzdy patrí žalobcovi od 01.10.2015 a uvedený spôsob zisťovania zodpovedá ustanoveniu § 134 Zákonníka práce. Súd správne posúdil aj obdobie, za ktoré patrí žalobcovi náhrada mzdy. S prihliadnutím na ustanovenie § 41 ods. 3 OSP bola výzva o tom, že žalobca má nastúpiť do práce a že mu bude umožnené prácu vykonávať doručená žalobcovi dňa 08.01.2016. Výzva doručená právnemu zástupcovi žalobcu sa považuje za doručenú priamo žalobcovi. Dňa 11.01.2016, t. j. nasledujúci pracovný deň po doručení výzvy umožnil žalovaný žalobcovi pracovať, čím sa skončilo obdobie, pre ktoré možno priznať náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. S ohľadom na námietky žalobcu je potrebné uviesť, že ak by žalovaný dňa 11.01.2016 zistil, že žalobcovi nemôže prideľovať prácu, napr. pre prekážky v práci na strane žalovaného z dôvodu nemožnosti preradenia žalobcu zo zdravotných dôvodov a pod., bol by žalovaný sám musel žalobcovi platiť náhradu mzdy, avšak z titulu prekážok v práci t. j. pre iné dôvody, ako sú uvedené v ustanovení § 79 ods. 1 Zákonníka práce, pre ktoré sa žalobca náhrady domáhal v konaní. Tvrdenia žalobcu v tomto smere sú irelevantné, nakoľko až dňa 11.01.2016 by žalovaný plnil, musel plniť svoje zákonné povinnosti voči žalobcovi. Pokiaľ ide o ostatné tvrdenia žalobcu uvádzané v odvolaní, žalobca primárne napáda odôvodnenie rozhodnutia o neplatnosti výpovede. Je však potrebné uviesť, že výrok rozhodnutia o neplatnosti výpovede neobsahuje a nemá prečo obsahovať dôvod, pre ktorý súd posúdil výpoveď ako neplatnú. Tento dôvod - absencia súhlasu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny je uvedený až v odôvodnení. Žalobca teda časťou svojho odvolania napáda odôvodnenie rozsudku, čo je neprípustné. Účelom odvolania vo veci nie je vyporiadať sa s (údajne) nesprávnym odôvodnením rozsudku. Pokiaľ ide o návrh žalobcu zo dňa 01.02.2016 (návrh na rozšírenie žaloby), súd na pojednávaní dňa 05.02.2016 predmetnú zmenu v časti nemajetkovej ujmy nepripustil a teda nebol dôvod ďalej sa v konaní zaoberať tvrdeniami
žalobcu o údajnej diskriminácii. Tvrdenia žalobcu v podanom odvolaní považuje za nedôvodné. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania.
5. Žalobca písomným podaním zo dňa 15. 06. 2016 vyjadril k vyjadreniu žalovaného. Uviedol, že skutočným dôvodom vo výpovedi z 30.07.2015 v § 63 ods.1 písm. c) Zákonníka práce sa súd vôbec nezaoberal, nezhodnotil jeho použiteľnosť a dôvodnosť. Uvedený výpovedný dôvod uvedený vo výpovedi podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce sa môže použiť podľa znenia len pre výpoveď „zamestnanec“, čo on nie je. Tento výpovedný dôvod sa nemôže použiť pre výpoveď pre „zamestnanca so zdravotným postihnutím“ (čo je žalobca), nakoľko pre túto osobitnú skupinu zamestnancov so zdravotným postihnutím patrí zvláštna ochrana obsiahnutá v 7. časti Zákonníka práce v ustanoveniach § 158 a § 159, ako aj v ďalších ustanoveniach Zákonníka práce, Antidiskriminačného zákona, Ústavy SR, Smerníc EÚ, Dohovoru OSN týkajúcich sa zdravotne postihnutých a zdravotného postihnutia. Pre úplnosť dokladá odborné stanovisko Slovenského národného strediska pre ľudské práva zo dňa 10.06.2016. Uvedenú problematiku vyriešil rozsudok Súdneho dvora z 11.07.2006, vec C-13/05. Mal za to, že výpoveď je diskriminačná, bezdôvodná, neplatná hlavne z tohto dôvodu. Žiadal, aby odvolací súd rozhodol, že výpoveď daná žalovaným bola bez právneho dôvodu, je diskriminačná, neplatná, nakoľko bola daná na základe porušenia zákazu diskriminácie z dôvodu zdravotného postihnutia a porušenia zákazu zneužitia práva a je v rozpore s dobrými mravmi, jeho pracovný pomer trvá naďalej a aby súd zaviazal žalovaného k plneniu zákonných povinností v zmysle ustanovenia § 158 a § 159 Zákonníka práce. Ďalej uviedol, že už od dňa 08.07.2015 nástupu do práce mu žalovaný neumožnil vykonávať žiadnu prácu, takže vôbec nepracoval, ani nemohol mať riadny zárobok krytý vykonanou prácou. Na pracovisko denne chodil až do 30.09.2015. Takže trval na zamestnaní- konkludentne. Preto mu patrí náhrada mzdy od 01.08.2015. Dňa 10.08.2015 osobne doručil žalovanému list, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný sa vyjadril k jeho listu 18.08.2015. Nakoľko mu žalovaný odmietol prideliť vhodnú prácu, podľa Zákonníka práce nastal stav, v ktorom chýba dohodnutý druh práce ako jeden zo základných prvkov pracovného pomeru. Uvedený stav treba považovať za prekážku v práci na strane žalovaného v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Za existencie tejto prekážky v práci nemal povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvať na ňom po celý pracovný čas. Z toho dôvodu považuje dohodu zo dňa 31.07.2015 účinnú od 01.08.2015 taktiež za neplatnú. Žalovaný namietal, že mu doručoval výzvu zo dňa 17.12.2015 na nástup do práce cestou súdu. Nakoľko pracovnoprávne vzťahy medzi dvoma účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu založené pracovnou zmluvou sa spravujú podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce (§ 38 Zákonníka práce), tak táto tzv. výzvu nespĺňa formu, ani žiadnu formu písomnosti, preto je právne irelevantná, ničotná. V neposlednom rade nebol v tom čase dohodnutý druh práce ako jeden zo základných prvkov pracovného pomeru, nebol povinný dostavovať sa na pracovisko. Druh práce bol dohodnutý až 01.04.2016, kedy mu bolo umožnené nastúpiť do práce. Titulom náhrady mzdy žiada náhradu mzdy od 01.08.2015 do 01.04.2016 vo výške 6.162,64 Eur.
6. Žalovaný sa písomným podaním zo dňa 04.08.2016 vyjadril k vyjadreniu žalobcu. Uviedol, že žalobca nemá pravdu, ak tvrdí, že výpovedný dôvod uvedený v § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce nie je možné aplikovať na zamestnanca so zdravotným postihnutím. Žalovaný žalobcu v súvislosti s výpoveďou nediskriminoval. Táto skutočnosť vyplynula z vykonaného dokazovania. Podľa súdu dôvodom neplatnosti výpovede bola skutočnosť, že žalovaný nezískal súhlas príslušného orgánu s výpoveďou. Absenciu súhlasu nemožno považovať za diskrimináciu. Žalobca v prvom odseku na druhej strane podania zo dňa 15.06.2016 a rovnako tak aj poslednou vetou na druhej strane podania rozširuje žalobný návrh a domáha sa úplne iného výroku ako v pôvodnom konaní pred súdom prvej inštancie. Uvedený postup v odvolacom konaní nie je prípustný. Okrem toho žalovaný uvádza aj nové skutočnosti, na ktoré sa už v odvolacom konaní neprihliada. Pokiaľ ide o neplatnosť výpovede, výrok súdu zodpovedá žalobnému návrhu. Žalobca sa nemôže podľa právnych predpisov úspešne domáhať výroku v znení, aký navrhuje, odhliadnuc od toho, že ním navrhovaný výrok nezodpovedá ani skutkovému stavu zistenému dokazovaním. Žalobca sa v konaní domáhal náhrady mzdy od 01.10.2015. V podaní z 15.06.2016 sa domáhal náhrady mzdy aj za obdobie od 01.08.2015, čo je neprípustné rozšírenie žaloby, okrem toho aj nedôvodný nárok, nakoľko jeho vzťahy medzi ním a žalovaným za obdobie od 01.08.2015 do 30.09.2015 (počas výpovednej doby) boli riadne vyporiadané a neboli ani predmetom nejakých sporov. S prihliadnutím na ustanovenie § 41 ods. 3 OSP bola výzva žalovaného zo dňa 17.12.2015 o tom, že žalobca má nastúpiť do práce a že mu bude umožnené prácu vykonávať, doručená žalovanému 08.01.2016. Dňa 11.01.2016 t. j. nasledujúci pracovný deň po doručení výzvy mal žalobca umožnené pracovať, čím sa skončilo obdobie, pre ktoré možno priznať nárok na náhradu mzdy podľa ustanovenia
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca túto možnosť nevyužil. Výzva doručená právnemu zástupcovi sa považuje za doručenú priamo žalobcovi.
7. Proti dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie. Uviedol, že súd nesprávne uvádza, že u žalovaného od 08.07.2015 do 31.09.2015 vykonával prácu, nakoľko mu žiadna práca nebola prideľované a žiadnu ani nevykonával, tým pádom ani nemal zárobok. Od 08.07.2015 do 31.07.2015 sa dostavoval k žalobcovi na 4 hodiny denne ako mu prikázal, pričom 12-hodinové smeny mu dorovnával dovolenkou a hodinami z fondu, kde mal nadpracované hodiny z predminula. 31.07.2015 bol zmenený obsah pracovnej zmluvy v dĺžke pracovného času na 20 hodín týždenne. Zmenu podpísal na naliehanie pracovníčky personálneho oddelenia, že ak ju nepodpíše, bude s ním rozviazaný pracovný pomer okamžite. Naďalej sa dostavoval dennodenne k žalovanému a žiadal až prosil, aby ho nevyhodili. S poukazom na výpoveď žalovaného na pojednávaní dňa 05.02.2016 uviedol, že z uvedeného vyplýva, že zmena zo dňa 31.07.2015, ktorou mu žalovaný znížil pracovnú dobu na 4 hodiny denne, je len z dôvodu poškodenia žalobcu a získať prospech pre žalovaného. Taktiež ho uviedol do omylu, preto je zmena zo dňa 31.07.2015 neplatná. Nakoľko oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával už pri preberaní výpovede, náhrada mzdy mu patrí od 01.08.2015 a z toho dôvodu štvrťrok potrebný pre výpočet priemerného zárobku na tieto účely je II. štvrťrok 2015. Keďže bol v tej dobe PN, berie sa do úvahy pravdepodobný zárobok, ktorý je 820,-Eur mesačne. Žalovaný tvrdil, že žiadnu prácu nemal, ani mu neprideľoval, napriek tomu súd tvrdí, že žalobca do 31.09.2015 riadne pracoval u žalovaného. Žalovaný až do druhého pojednávania uvádzal, že samotnú výpoveď považuje za platnú a v prípade, ak súd dospeje k záveru o neplatnosti, tak žiada, aby súd rozhodol podľa § 79 Zákonníka práce, že od žalovaného nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával. Závery súdu, že mu bola doručená výzva od žalovaného sú nesprávne, nakoľko mal doručovať žalobcovi osobne. Bolo na žalovanom, aby mu umožnil pokračovať v práci a t tým že si splní zákonné povinnosti. Až dňa 01.04.2016 došlo k zmene obsahu pracovnej zmluvy v predmete, že môže vykonávať prácu na pozícii: operátor oddelenia montáž, ktorú aj odobrila lekárka pracovného lekárstva. Nakoľko považuje zmenu obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 31.07.2015 za neplatnú, požaduje náhradu mzdy od 01.08.2015 do dňa, kedy mu bolo umožnené pracovať, t. j. 01.04.2016. Nakoľko mu bola v mesiaci august 2015 vyplatená záloha náhrady mzdy v sume 370,32 Eur, v mesiaci september 2015 suma 386,08 Eur (do ktorej nebola započítaná preplatená nevyčerpaná dovolenka, odstupné, hodiny vo fonde nadčasových hodín, ktoré mal nadrobené ešte z roku 2014, 2013), čo celkovo predstavuje sumu 756,40 Eur. Súhlasí, aby táto suma bola odpočítaná ako „záloha náhrady mzdy“ od sumy 6.560,-Eur, ktorá je sumou, ktorú žiada vyplatiť ako náhradu mzdy od 31.07.2015 do 01.04.2016, takže suma ktorú žiada vyplatiť ako náhradu mzdy je 5.803,60 Eur.
8. Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím sa písomným vyjadrením zo dňa 15.02.2017 vyjadrila k odvolaniu žalobcu proti dopĺňaciemu rozsudku. Uviedla, že žalobca v odvolaní namieta neplatnosť dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy uzavretej dňa 31.07.2015, domáha sa náhrady mzdy od 01.08.2015 do 01.04.2016.Pokiaľ sa žalobca chce domáhať neplatnosti tejto dohody zo dňa 31.07.2015, môže tak učiniť samostatnou žalobou. Žalobca v priebehu konania rozšíril svoj nárok o náhradu mzdy vo výške 820 eur mesačne od 01.10.2015 až do doby, pokiaľ mu žalovaný neumožní vykonávať prácu. žalobca v odvolaní namietal, že súd nesprávne určil obdobie, za ktoré mu prislúcha náhrada mzdy (od 01.10.2015 do 08.01.2016) a poukazuje na skutočnosť, že právny zástupca ho pri odovzdávaní spisu dňa 09.01.20916 neupozornil na existenciu výzvy na nástup do práce. Výzva žalovaného zo dňa 17.12.2015 bola podľa žalobcu doručovaná nesprávne, pretože bola doručená prostredníctvom súdu jeho právnemu zástupcovi a nie žalobcovi do vlastných rúk. V prípade, že je nesporné, že právny zástupca žalobcu prevzal výzvu na nástup do práce doručenú cestou súdu dňa 08.01.2016 (v piatok) a na prevzatie zásielky tohto druhu mal písomné splnomocnenie žalobcu, potom možno považovať výzvu na nástup do práce za účinnú najbližší pracovný deň, teda v pondelok 11.01.2016. V záujme právnej istoty však má za to, že žalovaný mal výzvu na nástup do práce doručiť žalobcovi, keďže žalovaný vyzýval žalobcu, aby nastúpil do práce bezodkladne v najbližší pracovný deň. Skutočnosť namietaná žalobcom, že právny zástupca žalobcu pri odovzdávaní spisu dňa 09.01.2016 neupozornil žalobcu na existenciu výzvy na nástup do práce, je predmetom zmluvného vzťahu medzi žalobcom a jeho právnym zástupcom. Žalobca v odvolaní namieta, že súd pri určovaní priemerného mesačného zárobku vychádzal zo sumy určenej za tretí štvrťrok 2015, poukazujúc na to, že v tomto období mu nebola prideľovaná prác a súd si malo vyžiadať od žalovaného doklady za druhý štvrťrok 2015. Mala za to, že keďže pracovný pomer bol žalovaným ukončený k 30.09.2016, súd rozhoduje
o náhrade mzdy za obdobie od 01.10.2015. Z toho vyplýva, že za štvrťrok rozhodný pre výpočet priemerného zárobku je tretí kalendárny štvrťrok 2015.
9. Žalovaný sa písomným vyjadrením zo dňa 15.02.2017 vyjadril k odvolaniu žalobcu proti dopĺňaciemu rozsudku. Uviedol, že tvrdenia žalovaného týkajúce sa údajnej neplatnosti dohody zo dňa 31.07.2017 sú nové skutočnosti, ktoré žalovaný neuvádzal v konaní pred súdom prvej inštancie. Napriek tomu žalovaný uvádza, že žalobca na základe svojej vlastnej úvahy dohodu podpísal a podľa tejto dohody prácu vykonával prácu. Náhrada mzdy nemôže žalobcovi patriť už od 01.08.2015, ale až od 01.10.2015. Za dobu od 01.08.2015 do 30.09.2015 dostával predsa mzdu podľa pracovnej zmluvy s prihliadnutím na podpísanú dohodu o zmene pracovných podmienok. Žalobca sa v konaní pred súdom prvej inštancie domáhal náhrady mzdy od 01.10.2015. V odvolaní zo dňa 25.01.2017 sa domáhal náhrady mzdy od 01.08.2015, čo je v tomto štádiu konania neprípustné rozšírenie žaloby a nedôvodný nárok, nakoľko vzťahy medzi ním a žalovaným za obdobie od 01.08.2015 do 30.09.2015 (počas výpovednej lehoty) boli riadne vyporiadané a neboli predmetom sporov. Priemerný mesačný zárobok žalobcu bol zisťovaný za tretí štvrťrok 2015, nakoľko náhrada mzdy patrí žalobcovi od 01.10.2015, takýto spôsob zisťovania PMZ zodpovedá ustanoveniu § 134 Zákonníka práce. Rozhodujúcim obdobím v tomto prípade nebol druhý štvrťrok, ale tretí štvrťrok 2015. S prihliadnutím k § 41 ods. 3 OSP bola výzva o tom, že žalobca má nastúpiť do práce a že mu bude umožnené prácu vykonávať doručená žalobcovi dňa 08.01.2016. Výzva (hmotnoprávny úkon) doručená právnemu zástupcu žalobcu sa považuje za doručenú priamo žalobcovi. Žalobca si zvolil slobodne svojho právneho zástupcu, preto nastali účinky doručenia výzvy priamo vo vzťahu k žalobcovi. Dňa 11.01.2016, t. j. nasledujúci pracovný deň po doručení výzvy umožnil žalovaný žalobcovi pracovať, čím sa skončilo obdobie, pre ktoré možno priznať náhradu mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce. S ohľadom k námietkam žalobcu je potrebné uviesť, že ak by žalovaný dňa 11.01.2016, resp. v iný deň, v ktorý by sa žalobca dostavil na pracovisko na základe výzvy žalovaného zistil, že žalobcovi nemôže prideľovať prácu, napr. pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa z dôvodu nemožnosti preradenia žalobcu zo zdravotných dôvodov a pod., bol by žalovaný sám musel žalobcovi platiť náhradu mzdy, avšak už z titulu prekážok v práci, t. j. pre iné dôvody ako sú dôvody uvedené v § 79 ods. 1 Zákonníka práce, pre ktoré sa žalobca náhrady domáhal v konaní pred súdom. Tvrdenia žalobcu v tomto smere sú irelevantné, nakoľko až dňa 11.01.2016 by žalovaný plnil, musel plniť svoje zákonné povinnosti voči žalobcovi- prideľovať mu prácu a pod., a až vtedy by teda skúmal, či v danom čase má pre žalobcu nejakú vhodnú prácu s ohľadom na závery posudkov a pod. Žalobca sa však mal na výzvu žalovaného dostaviť sa na pracovisko a byť pripravený vykonávať prácu, t.j. mal splniť základnú povinnosť každého zamestnanca.
10. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj ako „CSP“) po zistení, že odvolanie (odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa č. k. 4Cpr/7/2015-131 zo dňa 15. marca 2016 a proti dopĺňaciemu rozsudku č. k. 4Cpr/7/2015- 207 zo dňa 13. decembra 2016) bolo podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za splnenie povinnosti ustanovenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru (potom čo nepripustil zmenu žaloby žalobcu v odvolacom konaní), že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a v časti výroku o náhrade trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
11. Podľa § 470 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
12. Podľa § 470 ods.2 zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len CSP) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
13. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý zákon zrušil OSP a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované.
14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
15. Podľa § 387 ods.2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
16. Žalobca v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku zo dňa 15.03.2016 rozšíril žalobu v podanom odvolaní zo dňa 04.04.2016 tak, že navrhol, aby odvolací súd rozhodol, že výpoveď je neplatná na základe porušenia zákazu diskriminácie z dôvodu zdravotného postihnutia, zákazu zneužitia práva a v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca v podanom odvolaní proti dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 13.12.2016 rozšíril žalobu v podanom odvolaní zo dňa 26.01.2017 tak, že navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že prizná žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 01.08.2015 do 01.04.2016 vo výške 5.803,60 eur, teda rozšíril žalobu o náhradu mzdy za čas od 01.08.2015 do 30.09.2015.
17. Podľa § 95 ods.1 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok, navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.
18. Podľa § 95 ods.2 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok, súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.
19. Podľa § 139 CSP, žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.
20. Podľa § 371 CSP, žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.
21. Odvolací súd s prihliadnutím na skutočnosti uvedené v bode 16. tohto rozhodnutia a s poukazom na vyššie citované ustanovenia § 95 ods.1,2 OSP a § 371 CSP nepripustil vyššie uvedenú zmenu žaloby žalobcu v odvolacom konaní, keďže do účinnosti CSP (dňa 1. júla 2016) výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, keďže smerovali iba k neplatnosti skončenia pracovného pomeru a k náhrade mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru s poukazom na ustanovenie § 95 ods. 1,2 OSP a od účinnosti CSP (dňa 1. júla 2016) zmena žaloby v odvolacom konaní nie je prípustná s poukazom na ustanovenie § 371 CSP.
22. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, ako aj z obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a odvolací súd sa zároveň v celom rozsahu stotožňuje aj s právnymi závermi súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku a obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nevidel dôvody, pre ktoré by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.
23. V danej právnej veci predmetné odvolanie žalobcu bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že odvolací súd posudzuje prípustnosť odvolania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, avšak dôvodnosť odvolania už posudzuje podľa Civilného sporového poriadku v zmysle citovaného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP.
24. 24. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom sporu v danej právnej veci, je žaloba žalobcu zo dňa 27.11.2015, ktorou sa žalobca ako zamestnanec domáhal proti žalovanému ako zamestnávateľovi určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 30.07.2015, danej žalovaným
žalobcovi podľa ustanovenia § 63 ods.1 písm. c) Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá a to na skutkovom základe, že medzi stranami sporu vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 20.08.2012 od 20.08.2012 na dobu určitú do 19.08.2013 s dohodnutým druhom práce -menič foriem na vstrekolise, v znení dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 02.07.2013 na dobu neurčitú a v znení dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 01.05.2015, podľa ktorej sa žalovaný zaviazal vyplácať žalobcovi mesačnú brutto mzdu vo výške 700 eur mesačne. Ďalej dôvodil tým, že Rozhodnutím Sociálnej poisťovne -ústredie, Bratislava, Ul. 29. augusta č.8 zo dňa 07.04.1999 bol žalobcovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok. Podľa Potvrdenia Sociálnej poisťovne - pobočka Topoľčany zo dňa 21.09.2012 bol žalobca uznaný naďalej čiastočne invalidný s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50%. Podľa nálezu ALW, s.r.o. PZS, MUDr. Pivoluskovej, pracovnej lekárky zo dňa 08.07.2015 je žalobca spôsobilý na prácu, s obmedzením v dĺžke pracovnej doby max. 4-6 hod./zmena, ručná manipulácia s bremenami do 10 kg, nie práca v dlhodobom predklone a záklone hlavy a trupu. Žalobcovi bola dňa 30.07.2015 doručená výpoveď zo strany žalovaného zo dňa 30.07.2015 z právneho dôvodu podľa ustanovenia § 63 ods.1 písm. c) Zákonníka práce a skutkovo odôvodnená tým, že žalobca vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu a pracovný pomer žalobcu mal skončiť uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby dňa 30.09.2015. Žalobca listom zo dňa 10.08.2015 oznámil žalovanému, že nesúhlasí s výpoveďou, považuje ju za neplatnú, trvá na ďalšom zamestnávaní a na preradení na inú vhodnú prácu zodpovedajúcu jeho zdravotnej spôsobilosti aj po uplynutí výpovednej doby. Žalobca namietal s poukazom na ustanovenia § 63 ods.1, 2, § 66, § 74 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou dôvodiac tým, že výpoveď nebola podpísaná štatutárnym orgánom žalovaného, ďalej namietal nedostatočné skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keď nie je zrejmé, na základe akého lekárskeho posudku žalovaný konštatoval, že žalobca vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Ďalej namietal, že žalovaný nemal predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s výpoveďou, ktorý je hmotnoprávnou podmienkou výpovede, žalovaný neprerokoval výpoveď so zástupcami zamestnancov. S poukazom na ustanovenie § 55 Zákonníka práce uviedol, že žalovaný nepreradil žalobcu na inú vhodnú prácu vzhľadom na zdravotný stav žalobcu a s poukazom na ustanovenie § 63 ods.2 Zákonníka práce ďalej namietal, že žalovaný si nesplnil ani ponukovú povinnosť ako hmotnoprávnu podmienku výpovede. Žalobca s poukazom na článok 1, § 13 Zákonníka práce, zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon), články 12 a 36 Ústavy Slovenskej republiky tiež namietal, že žalovaný svojim postupom diskriminoval žalobcu (porušil zákaz priamej diskriminácie na základe zdravotného postihnutia a konal v rozpore s dobrými mravmi) vzhľadom na zdravotný stav žalobcu, keď žalovaný prikázal žalobcovi dňa 09.07.2015, aby nastúpil do práce, kde navrhol žalobcovi skončenie pracovného pomeru, čo žalobca odmietol a žiadal vzhľadom na lekársky posudok a svoj zdravotný stav preradenie na inú vhodnú prácu, čo žalovaný odmietol a žiadal žalobcu o predloženie celej zdravotnej dokumentácie, čo žalobca urobil. Žalobca predložil žalovanému aj rozhodnutie o priznaní čiastočného invalidného dôchodku z roku 1999 a potvrdenie o čiastočnej invalidite z roku 2012, ktoré predložil žalovanému aj pri nástupe do zamestnania. Žalovaný (zamestnanec žalovaného pán G. ako nadriadený zamestnanec žalobcu) sa po predložení zdravotnej dokumentácie hanlivo vyjadroval o zdravotnom stave žalobcu a o jeho spôsobilosti na výkon práce pred ostatnými zamestnancami, nepreradil žalobcu na inú vhodnú prácu. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 17.12.2015 (doručené súdu prvej inštancie dňa 18.12.2015), ktoré vyjadrenie žalovaného bolo doručené cestou súdu prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu dňa 08.01.2016 uviedol, že disponuje lekárskym posudkom, z ktorého vyplýva dlhodobá strata spôsobilosti žalobcu vykonávať prácu, namietal pravdivosť tvrdení žalobcu v bode VI. žaloby, osobitne ohľadne tvrdenia žalobcu, že žalovaný konal voči žalobcovi znevažujúcim a diskriminačným spôsobom, zároveň vyzval žalobcu, aby sa bezodkladne v najbližší pracovný deň dostavil do sídla žalovaného, kde mu po splnení zákonných podmienok (lekárska prehliadka, poučenia, prihlásenia a pod.) bude žalovaný prideľovať prácu do právoplatného skončenia predmetného konania, bez ohľadu na výsledok konania. Žalobca písomným podaním zo dňa 01.02.2016 označeným ako rozšírenie žaloby navrhol, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 820 eur mesačne od 01.10.2015 až do doby, pokiaľ mu žalobca neumožní vykonávať prácu a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 50 000 eur. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 05.02.2016 uznesením pripustil zmenu žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy a nepripustil zmenu žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 eur. Žalobca na pojednávaní dňa 05.02.2016 trval na podanej žalobe z dôvodov uvedených v žalobe, uviedol, že si splnil oznamovaciu povinnosť v zmysle ustanovenia § 40 ods.8 Zákonníka práce a pri nástupe do práce odovzdal žalovanému
rozhodnutie o priznaní čiastočnej invalidity vydané v roku 1999, neskôr i doklad o tej skutočnosti, že miera poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť je 50%. Sám žalovaný pred skončením pracovného pomeru vydal žalobcovi potvrdenie o tej skutočnosti, že žalobca bol u neho vedený ako čiastočne invalidný s mierou poklesu vykonávať zárobkovú činnosť do 70%. Pred tým ako mu dal žalovaný výpoveď, žalovaný poslal žalobcu k pracovnej lekárke na vyšetrenie, ktorá vystavila výmenný lístok, odporučila preradenie žalobcu na inú prácu na dobu 4-6 hodín denne, ktorý výmenný lístok odovzdal žalovanému, ktorý odmietol žalobcu preradiť na inú prácu a navrhol žalobcovi skončenie pracovného pomeru, čo žalobca odmietol. Potom čo prevzal výpoveď zo dňa 30.07.2015, žalovaný mu ďalej neprideľoval prácu, on chodil do práce, avšak žalovaný ho ignoroval, preto pracovný čas trávil tým, že pomáhal spoluzamestnancom. Po skončení výpovednej doby odovzdal žalovanému veci a od 01.10.2015 už u žalovaného nepracoval, preto sa domáha náhrady mzdy od 01.10.2015. Trval na tom, že žalovaný bol povinný preradiť ho na inú vhodnú prácu, napr. do skladu ako vozíčkara, keď u žalovaného súd také pracovné miesta, ktoré mohol vykonávať vzhľadom na svoj zdravotný stav. Žalovaný na tomto pojednávaní uviedol, že výpoveď považuje za platný právny úkon s tým, že skutkovo nebolo možné bližšie vymedziť výpovedný dôvod uvedený vo výpovedi. Ďalej uviedol, že žalovaný nemá zástupcu zamestnancov, preto nebol potrebný k výpovedi jeho predchádzajúci súhlas. Namietal, že nemal možnosť ponúknuť žalobcovi inú vhodnú prácu ani počas výpovednej doby, ani po jej skončení, preto nemohol byť žalobca preradený na inú vhodnú prácu a s poukazom na dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.07.2015 mohla byť žalobcovi v rámci výpovednej doby prideľovaná taká práca, ako je uvedené v dohode. V prípade vyhovenia žalobe žalobcu navrhol, aby súd určil, že od žalovaného nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, keďže nemá pre žalobcu inú vhodnú prácu. Žalobca predložil súdu výpočet priemerného zárobku za druhý štvrťrok 2015 pre účely výpočtu žalobcom požadovanej náhrady mzdy. Žalobca na pojednávaní dňa 01.03.2016 uviedol, že bol práceneschopný od novembra 2014 do 07.07.2015, od 08.07.2015 nastúpil do práce a pracoval až do 30.09.2015 a trval na podanej žalobe v znení zmeny žaloby v celom rozsahu, teda aj v časti nároku o zaplatenie nemajetkovej ujmy. Uviedol, že doposiaľ mu žalovaný nedoručil výzvu na nástup do práce. Právny zástupca žalobcu uviedol, že výzva na nástup do práce zo strany žalovaného, na ktorú žalovaný poukazuje v konaní, mala byť doručená priamo žalobcovi, nie jeho právnemu zástupcovi, teda výzva nemá požadované hmotnoprávne účinky a ďalej uviedol, že pokiaľ ide o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, medzi stranami sporu nastala zhoda, preto trvá na náhrade mzdy s poukazom na predložené listinné dôkazy a pokiaľ ide o ďalšie nároky žalobcu, tieto budú uplatnené v samostatnom konaní, nemal návrhy na doplnenie dokazovania. Žalovaný na pojednávaní dňa 01.03.2016 uviedol, že vyzval žalobcu na nástup do práce listom, ktorý bol doručený súdu, ktorý list v prípade doručenia žalobcovi súdom považuje za relevantnú výzvu na nástup do práce. Žalovaný tiež uviedol, že nenamieta neplatnosť výpovede, žalobca môže u žalovaného ďalej pracovať s tým, že predložil súdu mzdový list žalobcu za rok 2015 pre výpočet náhrady mzdy od 01.10.2015 a mal za to, že je potrebné vychádzať z prechádzajúceho štvrťroku, t.j. od 01.07.2015 do 30.09.2015 so zohľadnením skráteného pracovného času žalobcu podľa dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy. Následne súd prvej inštancie vydal napadnutý rozsudok.
25. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie zo dňa 15.03.2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 13.12.2016 v napadnutom zamietajúcom výroku s poukazom na dôvody uvedené v ustanoveniach § 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. f), § 205 ods.2 písm. d) a f) OSP, teda tým, že súd prvej inštancie rozhodol v jeho neprospech v dôsledku toho, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že žalobcovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, keď v podanom odvolaní (odvolaniach) namietal :
- dĺžku celkovej dobu za ktorú má žalovaný žalobcovi poskytnúť náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia doručenia výzvy žalovaného na nástup do práce žalobcovi majúc za to, že výzva na nástup do práce mala byť doručená priamo žalobcovi osobne, preto má žalobca nárok na náhradu mzdy až do 01.04.2016, kedy došlo k zmene obsahu pracovnej zmluvy) a výšku priznanej náhrady mzdy (v dôsledku nesprávne zisteného priemerného zárobku na pracovnoprávne účely a nesprávne určeného rozhodujúceho obdobia),
- namietal neplatnosť zmeny pracovnej zmluvy zo dňa 31.07.2015 s poukazom na to, že bol žalovaným uvedený do omylu, keď u žalovaného nevykonával žiadnu prácu už od 08.07.2015 do 30.09.2015, pretože žalovaný žalobcovi prácu neprideľoval, do práce sa dostavoval k žalovanému na 4 hodiny denne, ako mu žalovaný prikázal, zmenu pracovnej zmluvy zo dňa 31.07.2015 spočívajúcu v dĺžke pracovného času na 20 hodín týždenne podpísal na naliehanie pracovníčky personálneho oddelenia
žalovaného, že inak s ním bude skončený pracovný pomer okamžite, preto pre výpočet priemerného zárobku na tento účel je druhý štvrťrok roku 2015,
- -nedostatok dôvodov odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s nedôvodnosťou zákonného dôvodu výpovede podľa ustanovenia § 63 ods.1 písm. c) Zákonníka práce,
- nedostatok dôvodov odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v tom, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že práva žalobcu boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania a nedodržaním podmienok podľa ustanovenie § 13 Zákonníka práce s poukazom na zmenu žaloby zo dňa 01.02.2016.
26. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
27. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto nesprávnosť môže byť spôsobená chybným vyhodnotením návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov, alebo predpokladom „dotvorenia“ skutkového stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej obrany, či prostriedkami procesného útoku.
28. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
29. Podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
30. Podľa § 134 ods.1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.
31. Podľa § 134 ods.2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
32. Podľa § 134 ods.3 Zákonníka práce, ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.
33. Podľa § 134 ods.4 Zákonníka práce, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.
34. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci spornej otázky (ktorá je predmetom odvolacieho konania) zaujal právny názor s poukazom na ustanovenia § 79 ods.1, § 134 ods.1, 2, 3, 4 Zákonníka práce, že žalobca má nárok na náhrada mzdy za obdobie od 01.10.2015 do 08.01.2016, kedy žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci a keďže priemerný mesačný zárobok žalobcu pre rozhodovanie o nároku na náhradu mzdy predstavuje sumu 445,05 eur, tak za obdobie od 01.10. do 31.12.2015 to spolu činí 1.335,15 eur (3x 445,05 eur) a za 4 pracovné dni v mesiaci január 2016, t.j. do 08.01.2016 predstavuje náhrada mzdy sumu 81,85 eura vychádzajúc z toho, že žalobca po zmene pracovnej zmluvy bol zamestnaný na 20 hod. týždenne a za toto obdobie má nárok na náhradu mzdy za 16 hod. Spolu náhrada mzdy za obdobie od 01.10.2015 do 08.01.2016 predstavuje sumu 1.417 eur (1.335,15 eur + 81,85 eur), keď z vyjadrenia žalovaného zo dňa 17.12.2015 jednoznačne a nespochybniteľne vyplýva, že žalovaný vyzýva žalobcu, aby sa bezodkladne v najbližší pracovný deň dostavil do jeho sídla, kde mu bude prideľovať prácu do právoplatného skončenia súdneho konania a teda uvedenú výzvu je možné považovať za akt, ktorým žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci, táto výzva bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 08.01.2016, keď podľa názoru súdu nie je rozhodujúce, či mu bola doručená priamo žalovaným alebo prostredníctvom súdu. Právny zástupca žalobcu výzvu prevzal dňa 08.01.2016, t.j. v piatok a preto sa žalobca mal dostaviť k žalovanému v najbližší pracovný deň, t.j. v pondelok dňa 11.01.2016, aby mohol pokračovať v práci, čo však žalobca neurobil a na výzvu žiadnym spôsobom nereagoval.
35. Pokiaľ súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v napadnutom zamietajúcom výroku na dôvodoch vyššie uvedených, odvolací súd sa v danej právnej odvolacej veci s týmito právnymi dôvodmi stotožňuje v celom rozsahu a na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a s prihliadnutím na odvolacie dôvody odvolateľa k nim nižšie uvádza s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia Zákonníka práce.
36. Odvolací súd s poukazom na odvolací dôvod odvolateľa v tom, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že práva žalobcu boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania a nedodržaním podmienok podľa ustanovenie § 13 Zákonníka práce s poukazom na zmenu žaloby zo dňa 01.02.2016 dospel k záveru, že tento odvolací dôvod žalobcu nie je dôvodný. Je tomu tak z dôvodu, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobca písomným podaním zo dňa 01.02.2016 označeným ako rozšírenie žaloby navrhol, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 50 000 eur, avšak súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 05.02.2016 uznesením nepripustil zmenu žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 eur (proti ktorému uzneseniu podľa ustanovenia § 202 ods.3 písm. f) OSP odvolanie nebolo prípustné), preto sa tento právny nárok žalobcu nestal predmetom konania pred súdom prvej inštancie.
37. Odvolací súd s poukazom na odvolací dôvod odvolateľa v tom, že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie neobsahuje dostatku dôvodov odôvodnenia v tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s nedôvodnosťou výpovede žalovaného zo dňa 30.07.2015 danej žalobcovi podľa ustanovenia § 63 ods.1 písm. c) Zákonníka práce z pohľadu diskriminačného potupu žalovaného proti žalobcovi v súvislosti so skončením pracovného pomeru výpoveďou vzhľadom na zdravotný stav žalobcu ako osoby so zdravotným postihnutím, dospel k záveru, že tento odvolací dôvod žalobcu taktiež nie je dôvodný, keďže v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhodnutie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.04.2016. Naviac odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu v časti o určenie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 30.07.2015 s poukazom na ustanovenia § 79 ods.1, § 66 Zákonníka práce (posudzujúc) dôvodiac tým, že absentoval predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s predmetnou výpoveďou ako hmotnoprávna podmienka výpovede (absencia ktorého súhlasu už sama o sebe bez ďalšieho spôsobila neplatnosť výpovede), potom nebol ďalej daný zákonný dôvod, aby súd prvej inštancie vo veci ďalej posudzoval žalobcom vyššie namietaný dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou.
38. Odvolací súd s poukazom na odvolací dôvod odvolateľa v tom, že namietal neplatnosť zmeny pracovnej zmluvy zo dňa 31.07.2015 s poukazom na to, že bol žalovaným uvedený do omylu, dospel k záveru s poukazom na ustanovenie § 366 písm. d) CSP, že tento odvolací dôvod (novota ako prostriedok procesného útoku) nie je v tomto odvolacom konaní prípustný, pretože z obsahu spisu vyplýva, že v doterajšom konaní pred súdom prvej inštancie nebol použitý, pričom odvolateľ v podanom odvolaní
netvrdil, teda ani nepreukazoval, že ho bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
39. Odvolací súd s poukazom na odvolací dôvod odvolateľa v tom, že nesúhlasí s dĺžkou celkovej doby, za ktorú súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 30.07.2015, majúc za to, že má nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru do 31.03.2016 a že nesúhlasí s výškou priznanej náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru majúc za to, že súd prvej inštancie nesprávne zistil priemerný zárobok na pracovnoprávne účely a nesprávne určil rozhodujúce obdobie, dospel k záveru, že ani tento odvolací dôvod odvolateľa nie je dôvodný. Je tomu tak z dôvodu, že súd prvej inštancie vecne správne rozhodol, pokiaľ priznal žalobcovi náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru výpoveďou za čas od 01.10.2015 do 08.01.2016 vo výške 1 417 eur a nad túto sumu žalobu ako nedôvodnú zamietol (keď náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru za obdobie od 01.08.2015 do 30.09.2015 nebola predmetom konania pred súdom prvej inštancie, nie je ani predmetom odvolacieho konania s poukazom na dôvody uvedené v bode 21. tohto rozsudku). Súd prvej inštancie správne právne posúdil priznanie náhrady mzdy (splatnej v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie) podľa ustanovenia § 79 ods.1 Zákonníka práce (ktoré zákonné ustanovenie má povahu lex specialis v dôsledku čoho sa na práva a povinnosti účastníkov pracovnoprávneho vzťahu v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné v dôsledku rozviazania pracovného pomeru, neaplikujú všeobecné ustanovenia Zákonníka práce a iných pracovnoprávnych predpisov o prekážkach v práci) za vyššie uvedené obdobie ako dôsledok nesplnenia povinnosti zo strany žalovaného ako zamestnávateľa prideľovať žalobcovi ako zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho žalovaný ako zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy do právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (08.04.2016), keďže žalobcovi ako zamestnancovi po vyššie uvedenú dobu, po ktorú mu žalovaný ako zamestnávateľ neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí náhrada mzdy vo výške jeho priemerného zárobku. K strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa prideľovať žalobcovi ako zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, však mohlo u žalobcu prísť, len ako bol sám pripravený, ochotný, schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 31.07.2015 zmenu obsahu pracovnej zmluvy od 01.08.2015 ustanoveného týždenného pracovného času na kratší pracovný čas - 20 hodín týždenne, keď z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že k tejto zmene došlo vzhľadom na zdravotný stav žalobcu, ktorý žalobca deklaroval pred dňom 30.07.2015 žalovanému tiež aj s poukazom na listinné dôkazy predložené žalobcom v konaní vystavené za spoločnosť ALW, s.r.o. MUDr. Z. pred uzatvorením tejto dohody, ktorej neplatnosť však žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nenamietal. Z vykonaného dokazovania bolo ďalej nesporne preukázané, že žalovaný umožnil žalobcovi vykonávať prácu podľa platnej pracovnej zmluvy za trvania súdneho konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, pretože v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 17.12.2015, ktoré vyjadrenie žalovaného bolo doručené cestou súdu prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu dňa 08.01.2016, ktoré vyjadrenie bolo doručené cestou právneho zástupcu žalobcu k rukám žalobcu dňa 09.01.2015 (keď dňa 09.01.2016 došlo zo strany právneho zástupcu žalobcu k vypovedaniu plnomocenstva žalobcovi ako je uvedené na č. l. 37 spisu a k odovzdaniu písomnej dokumentácie, vrátane vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 17.12.2015), vyzval žalobcu, aby sa bezodkladne v najbližší pracovný deň dostavil do sídla žalovaného, kde mu po splnení zákonných podmienok (lekárska prehliadka, poučenia, prihlásenia a pod.) bude žalovaný prideľovať prácu do právoplatného skončenia predmetného konania, bez ohľadu na výsledok konania. Z obsahu vyjadrenia žalovaného zo dňa 17.12.2015 nesporne vyplýva, že jej obsahom je relevantná, teda konkrétna, určitá a nepodmienená výzva pre žalobcu nevzbudzujúca pochybnosti o prejavenej vôli, aby nastúpil do práce v najbližší pracovný deň, t.j. 11.01.2016 (pondelok), že mu bude prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy až do vyriešenia otázky platnosti skončenia pracovného pomeru v konaní pred súdom. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný do práce dňa 11.01.2016 nenastúpil, teda nebol ochotný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Tvrdenie žalobcu, že dňa 09.01.2016 nemal vedomosť, že obsahom vyššie uvedenej dokumentácie je aj vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 17.12.2015 obsahujúce výzvu na nástup do práce, odvolací súd považuje za účelové tvrdenie, relevantne nezdôvodnené. Odvolací súd sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie v tom, že právna perfektnosť výzvy žalovaného pri doručovaní zo dňa 17.12.2015 žalobcovi na nástup do práce ako právneho úkonu nastala dňa 08.01.2016, kedy sa dostala do sféry dispozície žalobcu ako zamestnanca, t.j. jeho právneho zástupcu v čase trvania splnomocnenia v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a iné, keďže ustanovenie § 79 ods.1 Zákonníka práce nestanovuje pre túto výzvu
písomnú formu a z hľadiska vecnej pôsobnosti sa na ňu nevzťahuje ustanovenie § 38 Zákonníka práce. I v prípade, ak by odvolací súd pripustil právnu perfektnosť výzvy pri doručovaní najneskôr dňa 09.01.2016 (sobota - deň prevzatia výzvy na nástup do práce žalobcom osobne), táto skutočnosť nemá vplyv na skutočnosť, že žalobca mohol nastúpiť do práce v najbližší pracovný deň a to v deň 11.1.2016 (pondelok) a nemá právny význam z hľadiska dĺžky doby, za ktorú bola žalobcovi priznaná náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, ani jej výšku. S poukazom na vyššie uvedené dôvody sa odvolací súd v danej právnej veci stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i potiaľ, pokiaľ sa jedná o súdom určenú výšku priemerného zárobku na pracovnoprávne účely, vychádzajúcu z tretieho kalendárneho štvrťroka 2015 ako rozhodujúceho obdobia, keď súd prvej inštancie jasne uviedol, akým spôsobom dospel k zisteniu priemerného zárobku žalobcu, z ktorého vychádzal pri stanovený výšky náhrady mzdy, teda odvolací súd sa stotožňuje s celkovou výškou priznanej náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 30.07.2015.
40. Odvolací súd naviac dodáva, že nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru vzniká až dňom nasledujúcim po uplynutí výpovednej doby. Úprava uvedená v § 61 a 64 ZP (§77 až 80 ZP) sa v období pred uplynutím výpovednej doby nemôže uplatniť, aj keď zamestnanec ešte v tomto období oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. (NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 700/2001).
41. Odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci riadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozsudku v zmysle § 220 CSP a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za preskúmateľné v takej miere, že nedošlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie dal odpoveď na tie otázky nastolené sporovými stranami, ktoré mali pre vec podstatný význam, ktorá odpoveď dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby súd zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu, teda obsahuje stručné a jasné objasnenie skutkového a právneho základu súdneho rozhodnutia, teda odôvodnenie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
42. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa v podanom odvolaní ďalej dospel k záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo v súlade s ustanoveniami § 191 CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že v danej právnej veci doposiaľ vykonaným dokazovaním boli preukázané rozhodujúce skutočnosti, súd rozhodol na základe zisteného skutkového stavu veci, keď je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 185 ods.1 CSP rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie.
43. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku potvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP.
44. O trovách odvolacieho konania strán sporu odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
45. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).