Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cpr-5-2014.pdf
PDF · 138.06 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cpr/5/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudcom JUDr. Marošom Maškovičom, v právnom spore žalobcu: H.. B. Ď., K.. XX.XX.XXXX, O. V. Č.. XX, O., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Boledovičom, Úzka č. 578/4, Rovinka, proti žalovanému: Timbeum SE, Európska spoločnosť so sídlom Majerská č. 3D, Bratislava, IČO: 46 732 373, zastúpenému spoločnosťou: FUTEJ & Partners, s.r.o. so sídlom Radlinského č. 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, o zaplatenie istiny 4.210,31 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.210,31 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 4.210,31 € od 01.08.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
II. Súd žalobu v prevyšujúcej časti príslušenstva zamieta.
III. Žalobcovi sa priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobou, doručenou súdu dňa 10.12.2014, sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 4.210,31 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 4.210,31 € od 01.08.2014 do zaplatenia titulom cestovných náhrad za služobnú zahraničnú cestu, kompenzácie za zvýšenie dane a poistného z príjmu a titulom náhrady nevyčerpanej dovolenky. Žalobu odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2014, uzatvorenej na dobu neurčitú, pracoval u žalovaného na pozícii Projekt manager pre investície v Rusku, pričom žalovaný ho v dňoch 14.05. - 13.06.2014 (správne má byť „03.06.2014“) vyslal na zahraničnú služobnú cestu do Kanady a o vykonaní služobnej cesty rozhodol osobne konateľ žalovaného bez vyhotovenia písomného príkazu. Na vykonanie zahraničnej služobnej cesty žalovaný vopred zakúpil letenku a cenu letenky uhradil na faktúru. Po návrate zo služobnej cesty žalobca vo vyúčtovaní mzdy za mesiac máj 2014 zistil, že žalovaný mu v mzde zaúčtoval cenu letenky (vrátane dane a poistenia) v sume 2.506,68 € ako naturálnu mzdu. Súčasne dobu zahraničnej služobnej cesty v trvaní 13 dní žalovaný zaúčtoval žalobcovi ako dovolenku za máj 2014. Postupom žalovaného tak po zohľadnení zúčtovanej naturálnej mzdy v poistnom a odvodoch, bol žalobca výrazne poškodený znížením reálneho príjmu. Dňa 23.06.2014 žalobca predložil žalovanému vyúčtovanie zahraničnej služobnej cesty spolu so správou o jej priebehu, no žalovaný odmietol mu vyplatiť cestovné náklady za služobnú cestu, pretože po návrate žalobcu zo služobnej cesty začal tvrdiť, že v skutočnosti išlo o súkromnú cestu žalobcu do zahraničia, na ktorú mu len obstaral letenku. Je však nelogické, aby zamestnávateľ platil zamestnancovi súkromnú letenku, zvlášť keď tento spôsob obstarania letenky je pre zamestnanca nevýhodný, nakoľko je spojený s odvodovou povinnosťou. Žalobca nepopiera, že počas zahraničnej služobnej cesty navštívil syna, ktorý v Kanade študuje, o čom žalovaného vopred informoval. Žalobca bol presvedčený, že postup žalovaného súvisí s jeho zámerom rozviazať so žalobcom pracovný pomer, keď sa žalovaný evidentne snaží zbaviť záväzkov voči zamestnancovi s tým, že po návrate zo
zahraničnej služobnej cesty bola žalobcovi doručená výpoveď pre nadbytočnosť z dôvodu účelového zrušenia jeho pracovnej pozície k 31.07.2014. Žalobca si preto uplatňuje nárok na vyplatenie cestovných náhrad za služobnú zahraničnú cestu podľa predloženého vyúčtovania v sume 2.515,50 €, vyplatenie kompenzácie za zvýšenie dane z príjmu a poistného v dôsledku protiprávneho postupu žalovaného pri zúčtovaní naturálnej mzdy v sume 2.506,68 €, ktorá suma predstavuje naturálnu mzdu, daň a poistné, teda po odpočte ceny letenky v sume 2.118,96 €, zostáva suma 387,72 €, ktorá predstavuje nárast dane z príjmu a poistného. Napokon si uplatnil nárok na vyplatenie náhrady za 13 dní dovolenky v sume 1.307,11 €, ktorú si žalobca nemohol vyčerpať z dôvodu rozviazania pracovného pomeru. Vzhľadom na uvedené nárok žalobcu činí celkovú sumu 4.210,31 € (2.515,50 € + 387,70 € + 1.307,11 €). Žalobca svoje skutkové tvrdenia podporil dôkazne pracovnou zmluvou zo dňa 01.01.2014, mzdovými listami za mesiace máj, jún a júl 2014, listom žalobcu zo dňa 18.06.2014 a 23.06.2014, správou zo služobnej cesty v Kanade zo dňa 10.06.2014, vyúčtovaním zahraničnej pracovnej cesty zo dňa 19.06.2014, faktúrou č. 142001235 vystavenou dňa 10.04.2014 leteckou agentúrou Kolumbus spol. s r. o. a Skončením pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 13.06.2014.
2. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril tak, že namietol tvrdenie žalobcu, že o vykonaní služobnej cesty mal osobne rozhodnúť predseda predstavenstva bez vyhotovenia písomného príkazu a uviedol, že takýto údajný postup predsedu predstavenstva absolútne nekorešponduje so všeobecne zaužívaným štandardom ako ani so súčasnou právnou úpravou, keď v slovenskom pracovnoprávnom prostredí je bežnou praxou, že zamestnávateľ vyšle zamestnanca na pracovnú cestu na základe tzv. cestovného príkazu a takýto postup je dokonca regulovaný ustanovením § 3 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, ktorý jednoznačne uvádza, že zamestnávateľ vysiela zamestnanca na pracovnú cestu výlučne písomnou formou. Okrem toho uviedol, že pri zahraničných pracovných cestách má zamestnávateľ povinnosť poskytnúť zamestnancovi preddavky na cestovné náhrady do sumy predpokladaných cestovných náhrad, ktoré sa následne vyúčtujú po pracovnej ceste. Vzhľadom na miesto údajnej pracovnej cesty, dĺžku jej trvania a výšku prípadných cestovných náhrad považoval žalovaný za v rozpore s elementárnou logikou, aby zamestnávateľ vyslal zamestnanca na pracovnú cestu mimo územia Slovenskej republiky bez akéhokoľvek písomného potvrdenia, a že zamestnanec by si neuplatnil preddavky na cestovné náhrady formou vypísania cestovného príkazu. Výrazne kontrastne k uvedenému vyznel pre žalovaného fakt, že po návrate z cudziny si žalobca príkladným spôsobom splnil všetky svoje povinnosti týkajúce sa uplatňovania cestovných náhrad, čo tiež svedčí o žalobcovej vedomosti o bežnom postupe v súvislosti s vysielaním na pracovnú cestu. K žalobcom predloženému dôkazu vo forme správy o priebehu zahraničnej služobnej cesty uviedol, že táto bola vytvorená účelovo, neobsahuje žiadny časový harmonogram stretnutí, absolvovanie pracovných rokovaní žalobcom a považoval ju len za spleť strohých informácií, ktoré sú z veľkej časti dostupné na internete. Pre úplnosť v tejto súvislosti žalovaný dodal, že v súčasnosti nemá ani v budúcnosti neplánuje mať akékoľvek aktivity v Kanade a ani s ohľadom na pracovnú pozíciu žalobcu (projekt manager pre investície v Rusku) neprichádza do úvahy takáto pracovná cesta. Podľa názoru žalovaného o účelovosti konania žalobcu svedčí aj skutočnosť, že údajná pracovná cesta bola ukončená už dňa 03.06.2014, a doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad boli žalovanému predložené až dňa 23.06.2014, čo je podľa § 36 od. 7 zákona o cestovných náhradách nielen porušením povinnosti zamestnanca, ale najmä dôkazom, že išlo o súkromnú cestu žalobcu a jeho snaha o uplatnenie cestovných náhrad je len jeho dodatočnou reakciou na platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 13.06.2014. O súkromnej povahe zahraničnej cesty podľa žalovaného svedčí i fakt, že počas trvania cesty ho žalobca neinformoval o jej priebehu tak, ako ani žalovaný mu nezadával žiadne pracovné úlohy v súvislosti s cestou do Kanady. V súvislosti so spôsobom zaobstarania letenky žalovaný uviedol, že letenka bola zaobstaraná žalobcovi ako odmena nad rámec riadnej mesačnej mzdy a akékoľvek iné plnenie majúce charakter odmeny za vykonanú závislú prácu, poskytnuté žalovaným žalobcovi, by rovnako podliehalo odvodovej povinnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, majúc za to, že zahraničná cesta žalobcu mala výlučne súkromný charakter, nakoľko nedošlo k splneniu obligatórnych náležitostí v súvislosti s vyslaním na pracovnú cestu, žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
3. K vyjadreniu žalovaného sa dňa 10.07.2015 písomne vyjadril žalobca tak, že hoci nastúpil do pracovného pomeru u žalovaného v pozícii „Projekt manager pre investície v Rusku“, časom sa však ukázalo, že zámer investícií v Rusku je neperspektívny a žalovaný začal zvažovať investície v iných destináciách. Žalobca upozornil žalovaného, že z dôvodu ukončenia štúdia jeho syna v Kanade bude žiadať 3-4 dni dovolenky pred vznikom nároku na jej čerpanie na účely návštevy syna v Kanade. Pri prejednávaní žiadosti na úrovni vedúcich zamestnancov (pán Borsig) žalovaný rozhodol, že vyšle
žalobcu na služobnú cestu do Kanady s cieľom preveriť možnosť investičnej expanzie do Kanady, a to najmä v oblasti obchodu s drevom, predaja kávy, automatov na kávu a malých pivovarov s úlohou vyhľadať kontakty na potenciálnych partnerov a preveriť fungovanie trhu. Žalovaný súhlasil s tým, aby žalobca počas služobnej cesty navštívil syna k aktivitám spojených s ukončením jeho štúdia. Žalobca nemal dôvod trvať na písomnom príkaze na vykonanie pracovnej cesty, nakoľko vyslanie na zahraničnú pracovnú cestu bolo nariadené žalovaným po osobnom prejednaní účelu pracovnej cesty s najvyššími (štatutárnymi) zástupcami žalovaného. Žalobca zdôraznil, že postupoval v súlade s praxou u žalovaného, keď ku žiadnej pracovnej ceste, na ktorú bol predtým vyslaný (napr. pracovná cesta v Dominikánskej republike), mu zamestnávateľ nevystavil písomný príkaz. Žalobca ďalej uviedol, že rešpektoval aktuálnu nepriaznivú finančnú situáciu žalovaného, a preto súhlasil s vycestovaním bez zálohy na cestovné náhrady s tým, že bolo vopred dohodnuté so žalovaným, že cestovné náhrady budú zúčtované po návrate a letenky zabezpečí a uhradí žalovaný vopred. Žalobca mal za to, že o priebehu pracovnej cesty podal štandardnú písomnú správu a tiež zdôraznil, že zmena postoja žalovaného k pracovnej ceste bola vyvolaná udalosťou, ku ktorej došlo bezprostredne pred odchodom žalobcu na zahraničnú pracovnú cestu (12.05.2014), keď mu žalovaný predložil dohodu o plate, ktorá spätne ku dňu 01.05.2014 riešila podstatné zníženie platu, a ktorú žalobca odmietol podpísať, preto žalovaný potom situáciu riešil účelovou organizačnou zmenou, výpoveďou žalobcovi a spochybňovaním vykonanej pracovnej cesty so zámerom vyhnúť sa úhrade cestovných náhrad. Žalobca osobitne odmietol tvrdenie, že žalovaný mu daroval zakúpenú letenku, nakoľko keď letenka bola zakúpená už v apríli 2014, pokiaľ by došlo k jej darovaniu, mal žalovaný povinnosť dodanie vykonať už za mesiac apríl 2014 a dodatočné zúčtovanie letenky ako naturálnej mzdy je evidentne vyvolané až dodatočnou zmenou postoja zamestnávateľa.
3. Súd prejednal pracovnoprávny spor na pojednávaní dňa 28.06.2016, 20.09.2016 a dňa 18.11.2019, vo veci vykonal kontradiktórne dokazovanie listinnými dôkazmi, prednesmi právnych zástupcov strán, výsluchom procesných strán, výsluchom svedkov a zistil nasledovný skutkový stav:
4. Žalovaný ako zamestnávateľ dňa 01.01.2014 uzatvoril so žalobcom ako zamestnancom pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, na ktorej základe žalobca od 01.01.2014 vykonával u žalovaného prácu projektového manažéra pre investície v Rusku s miestom výkonu práce v Bratislave s tým, že podľa článku II. bod 7. pracovnej zmluvy žalobca súhlasil s vyslaním na pracovné cesty na dobu nevyhnutne nutnú pre potreby žalovaného. Podľa článku II. bod 3. pracovnej zmluvy mzda za vykonanú prácu bola dohodnutá v sume 2.140,- € brutto mesačne a podľa bodu 4. uvedeného článku žalobca má nárok na dovolenku v dĺžke určenej ust. § 103 Zákonníka práce.
5. Listom zo dňa 13.06.2014 žalovaný skončil so žalobcom pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pre nadbytočnosť, a to uplynutím výpovednej doby dňom 31.07.2014.
6. Žalobca predložil mzdový list za mesiac máj 2014, podľa ktorého čistá mzda a zároveň celkové vyúčtovanie žalobcu činilo 854,48 €, naturálna mzda spolu s daňou a poistným predstavovala 2.506,68 € a žalobca nečerpal v máji 2014 žiadnu dovolenku. Žalobca súčasne predložil mzdový list za mesiac máj 2014, podľa ktorého čistá mzda a zároveň celkové vyúčtovanie žalobcu činilo 886,41 €, naturálna mzda spolu s daňou a poistným predstavovala 2.506,68 € a žalobca mal v máji 2014 čerpať dovolenku v rozsahu 13 dní.
7. Podľa mzdového listu za mesiac jún 2014 čistá mzda žalobcu predstavovala 1.582,76 €, nečerpal v danom mesiaci žiadnu dovolenku a zostali mu dva dni dovolenky. Podľa mzdového listu za mesiac júl 2014 čistá mzda žalobcu predstavovala 1.591,55 €, čerpal dva dni dovolenky, a teda nezostala mu žiadna nevyčerpaná dovolenka.
8. Listom zo dňa 18.06.2014 žalobca oznámil žalovanému, že nesúhlasí s vyúčtovaním mzdy za mesiac máj 2014, v ktorej bola zaúčtovaná naturálna mzda v sume 2.506,68 €, pričom nemá vedomosť o dohode, že mu naturálna mzda bude vyplatená a v reálnom čistom príjme táto situácia žalobcu značne poškodzuje a považuje to za protizákonné. Žalobca súčasne informoval, že správu zo zahraničnej pracovnej cesty do Kanady predloží spolu s vyúčtovaním zákonných nákladov.
9. Listom zo dňa 23.06.2014 žalobca požiadal žalovaného o preplatenie vyúčtovania zahraničnej služobnej cesty v Kanade, ktorá trvala od 14.05.2014 do 03.06.2014 s tým, že z výplatnej pásky za
mesiac máj 2014 sa dozvedel, že cena letenky a poistenia bola zaúčtovaná ako naturálne plnenie a súčasne cesta bola zaúčtovaná ako riadna dovolenka, o ktorú však nikdy nežiadal, preto predpokladajúc, že došlo k nedorozumeniu, žiadal o opravu a korektné zúčtovanie v termíne do 30.06.2014. Nárok zo žalobcom predloženého vyúčtovania zahraničnej pracovnej cesty v Kanade predstavoval sumu 2.515,50 €.
10. Zo záverov správy zo služobnej cesty v Kanade, spracovanej dňa 10.06.2014, žalobcovi vyplynulo, že kanadský trh na investovanie sa javí ako podstatne stabilnejší a s dobrým zázemím suroviny - dreva v porovnaní s potenciálnymi aktivitami v Rusku a na Ukrajine pri tých istých obstarávacích nákladoch s tým, že pre vyššie vyšpecifikovanie možností investičných aktivít predpokladá kontaktovať Kanadskú obchodnú komoru po jasnom schválení investičného zámeru, pre ktorého realizáciu je postačujúci 5-6 členný personál hovoriaci a píšuci aspoň po anglicky. Žalobca vo svojej správe tiež skonštatoval, že výroba piva vo vlastnom malom pivovare dáva možnosti variability ponuky, ktorá vyniká nad veľkými koncernami, dáva možnosť aj zvyšovať maržu v kvalitnom prostredí, čo ocení aj slovenský spotrebiteľ, a že malé predajničky na kolesách budú zrejme perspektívnym prvkom podnikania za predpokladu výberu správneho sortimentu a hlavne miesta predaja pri zachovaní flexibility presunov na viaceré miesta za deň, podotýkajúc, že veľmi dôležitá je kvalita kávy a techniky pre jej výrobu.
11. Podľa faktúry č. 142001235 vystavenej leteckou agentúrou Kolumbus s.r.o., splatnej dňa 10.04.2014, cena letenky na meno žalobcu (cestujúceho) s dátumom letu 14.05.2014 - 02.06.2014 činila 2.118,96 €.
12. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že keď nastupoval do pracovného pomeru k žalovanému, dal si podmienku, že v máji bude potrebovať 2 dni dovolenky za účelom návštevy syna v Kanade, predseda predstavenstva V.. O. to prisľúbil, a preto uzavreli pracovný pomer. V.. O. nemienil ísť do aktivít, pre ktoré bol prijatý žalobca do pracovného pomeru, preto žalobca začal pracovať na iných projektoch a v marci 2014 ho p. O. požiadal, aby preskúmal podnikateľské aktivity (spracovanie dreva, oblasť gastronómie - hotel Šport) v Kanade a označil cestu ako služobnú, pričom dal letenky do Kanady na voľnú trasu. Žalobca uviedol, že vo firme nebola prax, aby zamestnanci pri služobných cestách do zahraničia vypisovali cestovné príkazy, napr. vo februári bol obdobným spôsobom na služobnej ceste v Dominikánskej republike s V.. O. a ďalšími s tým, že väčšina vecí vo firme sa diala na základe vzájomnej dôvery ústnymi príkazmi. V.Á. O. bol priamy nadriadený žalobcu, ktorého osobne informoval o všetkých aktivitách v Kanade vrátane fotodokumentácie. Po podaní správy zo služobnej cesty, ktorú podal predsedovi predstavenstva najprv ústne a po výzve na predloženie dokladov zo služobnej cesty i písomne, žalovaný začal spochybňovať skutočnosť, že sa jednalo o služobnú cestu a za dôvod takéhoto účelového konania žalovaného považoval žalobca skutočnosť, že v ten týždeň, keď mal odletieť do Kanady, konateľ žalovaného sa ho snažil presvedčiť, že má podpísať dohodu o znížení platu.
13. Svedok H.. X. I., v rozhodnom čase riaditeľ žalovaného v oblasti obchodnej a ekonomickej činnosti, vo výpovedi uviedol, že cesta do Kanady nebola služobnou cestou, od predstavenstva (V.. O.) dostal pokyn, aby zakúpil letenku pre žalobcu a jeho manželku, keď mal ísť navštíviť svojho syna, ktorý tam študoval s tým, že o účele cesty sa dozvedel od p. O. a pýtal sa ho aj na dobu trvania cesty v Kanade, aby mohol v tejto súvislosti zabezpečiť dovolenku. V.. O. dal z dobrej vôle pokyn, aby sa žalobcovi zaplatili letenky a v učtárni svedok označil kúpu leteniek ako odmenu s tým, že keby išlo o služobnú cestu, bolo by to následne tak označené v účtovníctve. Svedok napokon uviedol, že žalovaný nemal obchodné vzťahy v Kanade a ani ich neplánoval, pretože firma obchodovala s drevom v rámci Európskej únie.
14. Svedok V. O., vtedajší predseda predstavenstva u žalovaného vo výpovedi uviedol, že o žiadnu služobnú cestu nešlo, zaplatil letenku žalobcovi a jeho manželke, čo bola jeho dobrá vôľa a nemá vedomosť, ako to bolo uvedené v účtovníctve a či žalovaný informoval žalobcu o tom, že to bolo zúčtované ako naturálna mzda. Nepamätal si, kedy boli letenky zakúpené. Potvrdil, že počas pracovného pomeru bol so žalobcom na služobnej ceste v Dominikánskej republike, ale príkaz do účtovníctva neexistuje, nakoľko všetko platil zo súkromných peňazí a dostal za to aj peniaze. Nepamätal si, či deň pred odchodom na cestu do Kanady dal žalobcovi návrh na zníženie platu s tým, že ekonomické veci mal na starosti p. I..
15. Počas konania žalovaný zaujal stanovisko, že hoci nebol povinný písomne sa dohodnúť so žalobcom na vyplatení naturálnej mzdy, k takejto dohode predsa len prišlo, a to formou e-mailovej komunikácie, z ktorej je zrejmé, že žalobca si bol vedomý a súhlasil s tým, že jeho letenka (ako i letenka jeho manželky)
bude zaplatená zamestnávateľom, a preto si musel byť rovnako vedomý skutočnosti, že takto poskytnutú letenku bude musieť žalovaný zaúčtovať jedine ako naturálnu mzdu. Žalovaný dodal, že vykonanie zrážok - povinných odvodov z naturálnej mzdy sa nijako negatívne finančne nedotklo žalobcu, a preto takýto spôsob úhrady letenky ani nie je možné považovať pre žalobcu za nevýhodný.
16. E-mailovou správou zo dňa 11.04.2014 žalobca na základe pokynu od predsedu predstavenstva (V.. O.) požiadal X. I. o úhradu priloženej faktúry s tým, že sa jedná o letenky do Kanady.
17. Z e-mailovej komunikácie medzi žalobcom a predsedom predstavenstva u žalovaného - V. O. zo dňa 26.04.2014 je zrejmé, že žalobca sa zmieňuje o projektoch na Kostrome, Vígľaši, Dominikánskej republike, Kaposvár, Hurbanovo, Kráľová Lehota, a teda spomenul investičné projekty, ktoré nespadali iba do oblasti Ruska, ale mali širší záber, resp. opisuje ambície žalovaného rozvíjať investičné projekty, ktoré siahajú aj do iných oblastí sveta ako iba do Ruska.
18. Z e-mailovej komunikácie medzi žalobcom, pánom O. a pánom I. zo dňa 12.05.2014 a 13.05.2014 vyplýva potreba zmien u žalovaného v podobe opatrení týkajúcich sa zníženia platu žalobcu, nakoľko predseda predstavenstva po zhodnotení finančného stavu žalovaného, keď zlyhali jeho viaceré projekty, považoval za nutné pristúpiť k takémuto opatreniu. Dňa 12.05.2014 X. I. elektronicky zaslal žalobcovi na podpis Dohodu o plate, platnú od 01.05.2014 a zároveň ho požiadal o informáciu, v ktorých dňoch bude čerpať dovolenku v súvislosti s cestou do zahraničia s uvedením dátumu odchodu a príchodu. Na uvedený e-mail žalobca reagoval tak, že návrh berie na vedomie, avšak pred podpisom návrh musí byť riešený pre neho aj v iných súvislostiach a uviedol, že v práci nebude od 14.05. do 03.06. vrátane a príde 04.06.
19. V posudzovanom spore bolo medzi stranami nesporné, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným začal dňa 01.01.2014 a platne skončil dňa 31.07.2014. Nespornou bola i skutočnosť, že dňa 12.05.2014 žalovaný zaslal žalobcovi Dohodu o znížení platu, na ktorej uzatvorenie žalobca počas trvania pracovného pomeru nepristúpil. Rovnako nespornou bola skutočnosť, že žalobca od 14.05.2014 do 03.06.2014 absolvoval zahraničnú cestu v Kanade, pričom letenku na túto cestu jemu a jeho manželke v apríli 2014 zaobstaral a zaplatil žalovaný. Napokon je nesporným i fakt, že počas cesty v Kanade žalobca navštívil svojho syna.
20. Medzi procesnými stranami bolo sporné, či zahraničná cesta žalobcu v Kanade mala charakter súkromnej cesty, počas ktorej žalobca vyčerpal 13 dní dovolenky, alebo išlo o služobnú cestu, na ktorú ho žalovaný vyslal na základe ústneho pokynu, a preto žalobcovi prináleží náhrada cestovných nákladov v ním vyčíslenej sume. Ďalej v konaní zostalo sporné, či sa strany dohodli na poskytnutí naturálnej mzdy žalobcovi, ktorá v danom prípade zodpovedala cene letenky do Kanady vrátane poistného a podliehala zrážkam zo mzdy žalobcu, resp. či žalovaný bol oprávnený poukázať žalobcovi cenu letenky ako naturálnu mzdu.
21. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na vyplatenie nevyčerpanej dovolenky (13 dní) pre nemožnosť jej vyčerpania z dôvodu skončenia pracovného pomeru, súd uvádza, že opodstatnenosť tohto nároku je plne podmienená a závislá od záveru o vyhodnotení charakteru zahraničnej cesty žalobcu, nakoľko ak by žalobca počas cesty v Kanade skutočne vyčerpal 13 dní dovolenky, nárok na preplatenie dovolenky titulom jej nevyčerpania by žalobcovi nevznikol. Samotný rozsah (počet dní dovolenky) a výška nároku v sume 1.307,11 € za 13 dní dovolenky nebola medzi stranami sporná.
22. Súd podriadil zistený skutkový stav sporu nasledovnému právnemu stavu:
23. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení účinnom od 01.07.2012 do 28.02.2015 (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“), zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.
24. Podľa § 4 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie,
c) stravné,
d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac.
25. Podľa § 36 ods. 7 zákona o cestovných náhradách, zamestnanec je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa skočenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady skončená.
26. Podľa § 57 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom v čase vzniku pracovného pomeru strán (ďalej len „Zákonník práce“), zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.
27. Podľa § 101 veta prvá Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka.
28. Podľa § 103 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, základná výmera dovolenky je najmenej štyri týždne. Dovolenka zamestnanca, ktorý do konca príslušného kalendárneho roka dovŕši najmenej 33 rokov veku, je najmenej päť týždňov.
29. Podľa § 116 ods. 3 Zákonníka práce, za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru.
30. V posudzovanom spore je nepochybné, že možnosť vyslania žalobcu na pracovnú cestu je dohodnutá v samotnej pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami.
31. Odhliadnuc od nespornej skutočnosti, že žalovaný na cestu do Kanady neudelil žalobcovi písomný pokyn, v ktorom by určil miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty, prípadne ďalšie podmienky pracovnej cesty, súd mal v konaní svedeckou výpoveďou V.. O. preukázané, že aj v prípadoch iných pracovných ciest (do Dominikánskej republiky a Maďarska) žalovaný nedal písomný príkaz na ich absolvovanie a neeviduje ich vo svojom účtovníctve; pritom je bezpredmetné, že tieto cesty prebiehali v prítomnosti V.. O., nakoľko to neoslabuje povinnosť zamestnávateľa evidovať výkaz absolvovanej služobnej cesty či už zamestnancom samostatne alebo v sprievode štatutárnych zástupcov zamestnávateľa. Vzhľadom na uvedené neformálne praktiky žalovaného, pokiaľ ide o postup súvisiaci s vysielaním a vykonávaním služobných ciest, ako aj vedenie účtovníctva ohľadom služobných ciest, súd nemal dôvod dospieť k záveru, že na rozdiel od služobnej cesty v Dominikánskej republike a v Maďarsku, cesta do Kanady nebola služobnou cestou, ale dovolenkou žalobcu. Žalobca v konaní preukázal, že mu letenku zaobstaral a zaplatil žalovaný prostredníctvom leteckej agentúry Kolumbus s.r.o., ktorá na spoločnosť žalovaného ako odberateľa dňa 10.04.2014 vystavila faktúru za letenku v sume 2.118,96 €, a to s dátumom letu 14.05.2014 - 02.06.2014. Vzhľadom na pracovnoprávny vzťah strán, ktorý je navyše zmluvne špecifikovaný vysielaním na služobné cesty, je opodstatnený a logický záver, že žalovaný zaplatil žalobcovi letenku na účel služobnej cesty do Kanady a na túto zahraničnú cestu ho vyslal na základe ústneho príkazu. Súd zastáva názor,
že je veľmi nepravdepodobné a v rozpore s formálnou logikou, aby zamestnávateľ (žalovaný) kupoval zamestnancovi (žalobcovi) letenku výlučne z dobrej vôle ako odmenu za účelom absolvovania 13 dňovej dovolenky.
32. Navyše súd považuje za nutné zdôrazniť, že žalovaný mohol už od počiatku súdneho konania (potom, ako mu súd doručil žalobu), na svoju procesnú obranu jednoduchým spôsobom vyvrátiť argumenty procesného útoku žalobcu tým, že by predložil dovolenkové lístky žalobcu zodpovedajúce obdobiu 14.05.2014 - 03.06.2014 alebo výkaz z dochádzkového systému žalovaného, ktorým by zdokladoval a preukázal, že žalobca v predmetnom období čerpal dovolenku. Žalovaný však počas konania nepreukázal, že mal vykázanú neprítomnosť žalobcu v práci v období od 14.05.2014 do 03.06.2014 ako dovolenku; túto zúčtoval žalobcovi iba v mzdovom liste za mesiac máj 2014, avšak v tomto smere je tiež zásadným dôkaz predložený žalobcom v podobe dvoch rôznych mzdových listov za mesiac máj 2014, pričom v jednom z nich žalovaný nezapočítal žalobcovi čerpanie žiadnej dovolenky, a v druhom mzdovom liste za rovnaký mesiac (máj 2014) už žalovaný vyúčtoval žalobcovi čerpanie dovolenky v trvaní 13 dní. Pre úplnosť súd uvádza, že v mesiaci máj 2014 (po 4 mesiacoch trvania pracovného pomeru) žalobcovi ešte ani nevznikol zákonný nárok na dovolenku v rozsahu 13 dní.
33. Z uvedeného konania žalovaného, keď najskôr nevyúčtoval žalobcovi čerpanie dovolenky a následne za rovnaký kalendárny mesiac zúčtoval dovolenku v trvaní 13 dní, je zrejmá zmena jeho postoja k ponímaniu zahraničnej cesty v Kanade. Súd mal preukázané a odôvodnene predpokladá, že za zmenou názoru žalovaného stojí nevôľa žalobcu pristúpiť na dohodu o znížení platu, nakoľko z e-mailovej komunikácie strán jednoznačne vyplýva, že dva dni pred odletom žalobcu do Kanady žalovaný zaslal žalobcovi „Dohodu o plate“, ktorú však žalobca nepodpísal, a preto je dôvodné domnievať sa, že žalovaný účelovo spochybňoval charakter zahraničnej cesty, považujúc ju zrazu za súkromnú cestu žalobcu, aby pred skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, nemusel refundovať žalobcovi náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti so služobnou cestou, nakoľko finančná situácia žalovaného bola i podľa jeho vlastného tvrdenia v zlom stave (viď dôkaz na č. l. 58). So zreteľom na nepriaznivý finančný stav žalovaného súd považoval za hodnoverné i tvrdenie žalobcu, že zálohu, resp. preddavok na cestu do Kanady mu žalovaný práve z tohto dôvodu neposkytol.
34. Vo vzťahu k zákonnej lehote desiatich pracovných dní, v ktorej je zamestnanec od skončenia pracovnej cesty povinný predložiť zamestnávateľovi doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad súvisiacich so služobnou cestou, súd mal za to, že žalovaný nepoprel žalobcom prezentovanú argumentáciu na pojednávaní, že po pracovnej ceste predložil žalovanému letenky, ubytovacie doklady od hotelov a faktúru o prenájme auta osobne, nakoľko žiadne vyúčtovania sa vo firme nerobili. Až následne 23.06.2014 predložil na výzvu žalovaného vyúčtovanie pracovnej cesty, ktoré je datované dňom 19.06.2014, a preto je zrejmé, že vyššie uvedené doklady, z ktorých žalobca pri vyúčtovaní celkovej sumy vychádzal, predložil žalovanému ešte skôr (pred 23.06.2014), pričom lehota na ich predloženie uplynula dňom 17.06.2014, pretože ide o lehotu počítanú podľa pracovných dní. Vzhľadom na uvedené súd i túto námietku žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko jednak nijako nevypovedá o charaktere zahraničnej cesty žalobcu, ale ani nespochybňuje (s prihliadnutím na počítanie zákonnej lehoty a aktívne konanie žalobcu spočívajúce nielen v samotnom vyúčtovaní, ale i v predchádzajúcom dokladovaní výdavkov) nárok žalobcu na náhradu ním uplatnených výdavkov služobnej cesty.
35. Súd nepovažoval za vecne relevantný dôkaz - e-mailovú komunikáciu medzi žalobcom a V.. I., na ktorú poukazoval žalovaný, podľa ktorej žalobca mal verifikovať žalovanému, že počas obdobia 14.05.2014 - 03.06.2014 bude čerpať dovolenku. Z obsahu predmetnej komunikácie zo dňa 12.05.2014 a 13.05.2014 totiž vyplýva iba oznámenie žalobcu, že od 14.05. do 03.06. vrátane nebude v práci. Žalobca nedeklaroval, že v uvedenom období čerpá dovolenku, hoci Jozef Troják, ktorý zodpovedal za obchodnú a ekonomickú činnosť žalovaného, mohol neprítomnosť žalobcu v danom období za dovolenku mylne považovať. V tejto súvislosti je však potrebné mať na zreteli, že rokovania o ceste do Kanady a jej dojednávanie prebiehalo nesporne len medzi žalobcom a predsedom predstavenstva žalovaného - pánom O..
36. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobcove tvrdenia a ním produkované dôkazy o zahraničnej služobnej ceste do Kanady sú dôvodné a žalovaný dostatočne nepreukázal opak jeho skutkových tvrdení, teda že zahraničná cesta žalobcu mala povahu dovolenky
a predstavovala výlučne jeho súkromnú cestu. Žalobca si tak oprávnene uplatnil nárok na náhradu výdavkov za ubytovanie, stravu a prenájom vozidla v celkovej sume 2.515,50 € podľa špecifikácie v súlade s Vyúčtovaním zo dňa 19.06.2014.
37. Pokiaľ ide o nárok žalobcu, ktorý si uplatnil titulom kompenzácie za zvýšenie dane z príjmu a poistného v dôsledku toho, že žalovaný mu zaúčtoval cenu letenky do Kanady ako naturálnu mzdu za mesiac máj 2014, súd nemal v konaní preukázané, že žalobca súhlasil, aby mu žalovaný poskytoval naturálnu mzdu, a to za konkrétnych podmienok dohodnutých medzi stranami.
38. Podľa § 127 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi možno poskytovať časť mzdy, s výnimkou minimálnej mzdy, formou naturálnej mzdy. Naturálnu mzdu môže zamestnávateľ poskytovať len so súhlasom zamestnanca a za podmienok s ním dohodnutých.
39. Podľa § 127 ods. 2, veta prvá Zákonníka práce, ako naturálnu mzdu možno poskytovať výrobky, výkony, práce a služby.
40. Vychádzajúc z citovaných ustanovení súd uvádza, že hoci Zákonník práce neukladá písomnú formu dohody so zamestnancom, v prípade sporov o nároku na naturálnu mzdy by pri ústnej forme mohli vzniknúť pochybnosti o dodržaní predmetného ustanovenia Zákonníka práce, preto aj v posudzovanom spore, keď neexistuje písomný súhlas žalobcu s poskytovaním naturálnej mzdy a podmienky dojednané medzi stranami, za ktorých naturálnu mzdu možno poskytovať, nie je možné v prípade pochybností prisvedčiť názoru žalovaného, že k dohode (v ústnej forme) medzi stranami došlo, nakoľko z procedurálneho hľadiska žalovaný ako zamestnávateľ je silnejšou stranou v spore a za situácie, keď vzniknú pochybnosti o určitej tvrdenej a dokazovanej skutočnosti, je nutné prisvedčiť práve zamestnancovi (žalobcovi) ako slabšej strane sporu. Odhliadnuc od uvedenej premisy súd však v posudzovanom spore ani nemal pochybnosť o tom, že žalovaný nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť ohľadom existencie dohody strán o poskytovaní naturálnej mzdy. Súd sa nestotožnil s argumentom žalovaného, že keď žalobca vedome súhlasil so zaplatením letenky jeho zamestnávateľom, musel si byť tiež vedomý, že takto poskytnutú letenku bude treba zaúčtovať výlučne ako naturálnu mzdu. V tejto súvislosti súd zastáva názor, že ak žalovaný sa rozhodol preplatiť žalobcovi letenku čisto z dobrej vôle, ako sám prezentoval počas súdneho konania, mohol mu letenku darovať a nezaúčtovať ju ako časť mzdy vo forme naturálnej mzdy, ktorá podlieha zrážkam zo mzdy, a teda nie je možné konštatovať, že žalovaný nemal inú možnosť než zaúčtovať ním obstaranú letenku ako naturálnu mzdu. Navyše je potrebné uviesť, že e-mailovú komunikáciu, na základe ktorej žalobca súhlasil s obstaraním a zaplatením letenky na cestu do Kanady, nemožno kvalifikovať ako zamestnancom poskytnutý súhlas na vyplatenie naturálnej mzdy a už vôbec nemožno hovoriť o podmienkach poskytovania naturálnej mzdy, ktorých dojednanie medzi stranami nepochybne absentuje, hoci sú obligatórnou náležitosťou vyžadovanou ustanovením § 127 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný teda nebol oprávnený poskytovať žalobcovi časť mzdy vo forme naturálnej mzdy.
41. Vzhľadom na uvedené, keď žalovaný svojvoľne pristúpil k zaúčtovaniu ceny letenky ako naturálnej mzdy žalobcu, je zrejmé, že táto forma mzdy podliehala dani z príjmu a poistnému v sume 387,72 € (2.506,68 € naturálna mzda - 2.118,96 € cena letenky), o ktorú sumu mal byť žalobca poškodený. Súd v tejto súvislosti však skúmal, či zaúčtovaním naturálnej mzdy žalobcovi skutočne vznikla finančná škoda, nakoľko v zhode s tvrdením žalovaného je potrebné vzhliadnuť principiálnu logiku v tom, že vykonanie zrážok - povinných odvodov z naturálnej mzdy sa z hľadiska fungovania priamej úmery medzi príjmami a zrážkami z príjmu prejaví tým, že s vyššou sumou mzdy sa zvyšuje i suma zodpovedajúca dani z príjmu. V posudzovanom spore však súd zistil, že medzi jednotlivými zložkami mzdy žalobcu za mesiac máj 2014 a konečnou sumou jeho čistej mzdy (po zdanení), je zjavný nepomer. Hoci hrubá mzda žalobcu podľa mzdového listu za mesiac máj 2014 činila 2.146,54 € (resp. 2.189,11 €) a naturálna mzda za uvedený mesiac predstavovala 2.506,68 €, čistá mzda žalobcu dosahovala iba sumu 854,48 €, resp. 886,41 €. Z uvedeného vyplýva, že hoci žalobca v mesiaci máj 2014 mal vyššiu celkovú mzdu ako štandardne v iných mesiacoch, v ktorých mu žalovaný naturálnu mzdu neposkytol, paradoxne však jeho čistá mzda bola podstatne nižšia, ako napríklad v mesiacoch jún a júl 2014 (1.582,76 € netto a 1.591,55 € netto). So zreteľom na uvedené nie je správny argument žalovaného, že zrážky z naturálnej mzdy sa žalobcu nijako negatívne finančne nedotkli; práve naopak, žalobca bol v dôsledku neoprávneného zaúčtovania naturálnej mzdy výrazne finančne poškodený na celkovej čistej mzde za mesiac máj 2014, preto súd považoval nárok žalobcu v sume 387,72 € za opodstatnený a dodáva, že uplatnená suma
predstavuje iba minimálnu výšku nároku zodpovedajúcu výlučne dani z príjmu a poistnému z naturálnej mzdy a nezohľadňuje celkovú stratu na mzde žalobcu.
42. Vo svetle vyššie zistených skutočností súd po ich právnom posúdení vyhodnotil ako dôvodný i nárok žalobcu na náhradu mzdy za nevyčerpanú základnú výmeru dovolenky v zmysle ust. § 116 ods. 3 Zákonníka práce, a to v rozsahu 13 dní, ktoré si nemohol žalobca vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru ku dňu 31.07.2014.
43. Žalobca mal podľa pracovnej zmluvy v spojení s vyššie citovaným ustanovením § 103 ods. 2 Zákonníka práce nárok na dovolenku vo výmere päť týždňov za kalendárny rok. Vzhľadom na to, že u žalovaného vykonával prácu viac ako 60 dní v kalendárnom roku a jeho pracovný pomer so žalovaným trval od 01.01.2014 do 31.07.2014, vznikol mu nárok na pomernú časť dovolenky (§ 101 veta prvá Zákonníka práce). Za každý mesiac kalendárneho roka 2014 vznikol žalobcovi nárok na dva dni dovolenky (25 dní : 12 mesiacov = 2,08 dňa dovolenky/mesiac), to znamená, že ku dňu skončenia pracovného pomeru mal žalobca nárok na 14 dní dovolenky (7 mesiacov x 2 dni dovolenky). Žalobca si uplatnil náhradu mzdy za 13 dní nevyčerpanej dovolenky, nakoľko k uvedenému počtu dní mal riadne ustálenú sumu zodpovedajúcu náhrade mzdy podľa mzdového listu za mesiac máj 2014 (1.307,11 €), v ktorom žalovaný nedôvodne krátil dovolenku žalobcu o 13 dní, počas ktorých bol na zahraničnej ceste v Kanade. V ostatných mesiacoch žalobca dovolenku nečerpal.
44. Z vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobcom uplatnené nároky vyplývajúce mu z platne skončeného pracovného pomeru sú vecne a právne dôvodné, uplatnené v správnej výške, a preto súd žalobe v časti istiny vyhovel.
45. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
46. Vzhľadom na to, že žalovaný počas trvania pracovného pomeru strán nezaplatil žalobcovi jeho peňažné nároky, ktorých sa domáhal v posudzovanom spore, je zrejmé, že odo dňa nasledujúceho po skončení pracovného pomeru strán, t. j. od 01.08.2014, sa dostal žalovaný do omeškania s peňažným plnením, preto žalobcovi vznikol nárok i na zákonné úroky z omeškania z priznanej istiny.
47. Súd však zistil, že žalobca si uplatnil ročný úrok z omeškania v nesprávnej výške 8,15 %, nakoľko podľa ustanovenia § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného v čase vzniku záväzkového vzťahu (pracovného pomeru) strán, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
48. Základnou úrokovou sadzbou Európskej centrálnej banky sa podľa § 17 ods. 1 zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov rozumie sadzba stanovená a zverejnená Európskou centrálnou bankou pre hlavné refinančné operácie (obchody). Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania žalovaného (k 01.08.2014) predstavovala 0,15 %, preto súd žalobcovi priznal zákonný úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 4.210,31 € od 01.08.2014 do zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti príslušenstva zamietol.
49. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
50. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
51. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP na základe princípu pomeru úspechu strán v konaní tak, že žalobcovi, ktorý bol procesne úspešný v celom rozsahu žalovanej istiny, priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.