Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-276-2019.pdf
PDF · 110.92 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/276/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: B. E., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, so sídlom Moyzesova 2, 902 01 Pezinok, dieťa rodičov: matka - K. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. armády XXX, XXX XX J., zastúpená JUDr. Mariou Švestkovou, advokátkou so sídlom Meisslova 6, 902 01 Pezinok, a otec - I. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. O. XXX, XXX XX J., zastúpený Mgr. Evou Bognárovou, advokátkou so sídlom Krížna 17, 811 07 Bratislava, za účasti Krajskej prokuratúry Bratislava, so sídlom Vajnorská 47, 812 56 Bratislava, v konaní o návrhu matky na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 09.05.2019, č. k. 12P/113/2018-132, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa dňa 09.05.2019, č.k. 12P/113/2018-132, zveril maloletú B. E., nar. XX.XX.XXXX do osobnej starostlivosti matky, zastupovaním maloletej a správou jej majetku oprávnil obidvoch rodičov, otcovi uložil povinnosť platiť na maloletú výživné k rukám matky vo výške 220 eur mesačne vždy do 15 dňa v mesiaci vopred od 19.06.2018, zročné výživné za obdobie od 19.06.2018 do 30.04.2019 vo výške 637,99 eur uložil otcovi zaplatiť k rukám matky do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh matky zamietol. Styk otca s maloletou neupravil. Zmenil rozsudok Okresného súdu Pezinok, sp.zn. 28P 109/2014-161 zo dňa 16.10.2014 v časti výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej B.. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 26 § 28, § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že boli splnené zákonné podmienky na zmenu osobnej starostlivosti o maloletú. Súd prvej inštancie v súlade s Článkom 12 Dohovoru o právach dieťaťa zisťoval názor maloletej v jej veku takmer 13 rokov, jej názor akceptoval a venoval mu patričnú pozornosť. Pri rozhodovaní vzal do úvahy najmä naplnenie potrieb maloletej v rámci psychickej aj fyzickej oblasti tak, aby bol zabezpečený jej spokojný, bezpečný a harmonický vývin. Po vykonanom dokazovaní, všestrannom posúdení veci a dôslednom skúmaní záujmu maloletej, mal za preukázanú zmenu pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu zverenia maloletej zo striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov do osobnej starostlivosti matky. Na základe vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania a poskytnutí priestoru na psychologickú intervenciu v rodine uzavrel, že výkon striedavej osobnej starostlivosti o maloletú upravený rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.
k. 28P/109/2014-161 zo dňa 16.10.2014, prestal zodpovedať záujmom maloletej, ktorá po svojom rozhodnutí zostala od apríla 2018 v osobnej starostlivosti matky. Uviedol, že prostredie u matky je pre maloletú stabilné, v ktorom pociťuje potrebnú istotu a bezpečie. Zo zisťovaného názoru maloletej zistil, že maloletá v súčasnosti chce bývať u matky, viac si s ňou rozumie a vie sa jej zdôveriť, maloletá tiež uviedla, že matka na rozdiel od otca nerobí na ňu nátlak, keď otec si tvrdohlavo vynucuje, aby sa k nemu vrátila a vyčíta jej rôzne veci. Uviedol, že z vyjadrenia maloletej bol zistený jej jednoznačný postoj, že nielenže nechce byť v domácnosti otca a chce žiť u matky, ale s otcom aktuálne odmieta akýkoľvek kontakt. Nestotožnil sa s argumentáciou otca, že maloletá sa takto rozhodla výlučne pod vplyvom matky, nakoľko na maloletú a jej výchovu vplývali obidvaja rodičia rovnako počas realizácie striedavej osobnej starostlivosti v týždňových intervaloch od roku 2014 do apríla 2018. Súd prvej inštancie ustálil, že vzhľadom na vek maloletej a jej odmietavý postoj stretávať sa s otcom napriek odbornej intervencii v rodine, nie je daný dôvod na autoritatívnu úpravu styku s otcom, obzvlášť keď ho maloletá kategoricky odmieta, pričom neboli zistené neprimerané zásahy matky do ich stretávania, alebo jej negatívne ovplyvňovanie maloletej. Mal za to, že ak otec bude k danej situácií pristupovať empatickejšie ako doposiaľ( keď napríklad po roku dohodnuté stretnutie s maloletou za účasti kolízneho opatrovníka iba z dôvodu svojich pracovných povinnosti zmaril ), je predpoklad, že prerušený kontakt s maloletou bude do budúcna obnovený. Uviedol, že poskytol rodičom ako i maloletej dostatočne dlhý časový priestor na to, aby sa narušené vzťahy otec - dcéra znovu upravili aj za pomoci sociálneho poradenstva a pôsobenia kolízneho opatrovníka. Pri určovaní výšky výživného súd prvej inštancie vychádzal zo zákonných kritérií § 62, § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ako aj zo zásady potencionality, prihliadnuc na odôvodnené potreby maloletej, ktoré matka vyčíslila na sumu 427 eur mesačne. Zohľadnil mimoriadne náklady maloletej, ktorá nosí okuliare, je v starostlivosti čeľustného ortopéda a navštevuje fitnes. Otcom navrhované výživné v sume 150 eur mesačne považoval za nepostačujúce, keď výživné zo strany otca nemá pokrývať iba polovicu nákladov na vitálne funkcie maloletej, ale musí zabezpečiť aj jej školské a mimoškolské aktivity, či jej krúžkovú a záujmová činnosť prospievajúcu jej fyzickému a psychickému rastu. Na strane otca, ktorý je rozvedený, zohľadnil výkon jeho živnostenského oprávnenia v odbore inštalatérske práce, ktorý za rok 2018 mal základ dane 5886 eur, príjmy 21.147 eur a výdavky 15.261 eur. Skonštatoval, že otec býva u svojich rodičov, je vlastníkom rozostavaného rodinného domu, spláca splátky úveru z dôvodu matke vyplatenej sumy 40.000 eur na základne súdneho rozhodnutia titulom vyporiadania spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti. Na strane matky uviedol, že je vdova, bývajúca v 3 izbovom byte v jej osobnom vlastníctve, ktorá ako zamestnankyňa spol. Mikrochem dosahuje priemerný čistý mesačný príjem 950 eur. Súd prvej inštancie priznal výživné odo dňa podania návrhu, zročné výživné na maloletú za obdobie od 19.06.2018 do 30.04.2019 vo výške 637,99 eur, uložil otcovi zaplatiť do 15 dni od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.
3. Proti tomuto rozsudku voči výrokom I., III., IV., VI., VII., a VIII podal prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne odvolanie otec, navrhujúc odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že maloletá mu pred tým, ako odmietla v apríli 2018 po viac ako piatich rokoch striedavej osobnej starostlivosti sa k nemu vrátiť, mu nikdy neoznámila, že nie je spokojná, alebo sa jej niečo na spoločnom živote s ním nepáči. Uviedol, že sa snažil zistiť príčiny a vysvetliť si vzniknutý stav s maloletou, avšak doposiaľ s ňou osobne nehovoril. Uviedol, že počas konania sa snažil s maloletou nadviazať kontakt, avšak od jej výpovede pred súdom od tejto aktivity upustil a pristúpil na rady psychológov, matky, kolízneho opatrovníka a súdu, aby na zmenu názoru a správania maloletej trpezlivo čakal. Avšak ani po upustení od pokusov na obnovenie komunikácie s maloletou sa s ňou nestretol, nekomunikoval, naopak odmietanie maloletej sa zvyšovalo. Uviedol, že žiadal, aby s maloletou pracoval psychológ, ktorý by im pomohol obnoviť narušené vzťahy. Uviedol, že v konečnom dôsledku matka psychológa odmieta, okrem tej, ktorá jej potvrdila, že striedavá starostlivosť nie je pre maloletú vhodná. Uviedol, že sa snažil skontaktovať a zabezpečiť odbornú pomoc a to konzultáciami u psychológa, ktorý vypracoval znalecký posudok. O svojom postoji k psychológom a svojich skúsenostiach opakovane informoval súd, ktorý ho od septembra 2018 len poučoval o trpezlivosti a potrebe poskytnúť maloletej priestor. Uviedol, že keď ho v roku 2019 už súd nabádal k aktivitám na obnovenie vzťahu s maloletou, matka opakovane tvrdila, že maloletá styk s ním odmieta a ona ju k stretnutiu nebude nútiť. Nestotožnil sa s názorom súdu, že mu poskytol dostatočne dlhý čas na obnovenie vzťahov s dcérou, nakoľko sa za celý rok s dcérou nestretol. A nepomohla ani konečná aktivizácia matky na stretnutie pred Veľkou nocou, lebo keby mala skutočný záujem na harmonickom vývine dcéry, tak by akceptovala ním navrhnutú zmenu termínu. Uviedol, že súd ho dostatočne nepočúval a pri rozhodovaní nezobral do úvahy jeho zákonné práva na podieľaní sa
na výchove maloletej. Namietal nevykonanie dokazovania vo vzťahu k určeniu výživného na maloletú, uviedol, že matka neuviedla výšku svojich úspor a súd mu nedal dostatočný priestor na preukázanie jeho majetkových pomerov, že v minulosti zhromaždil finančné prostriedky jeho rodiny, predal svoj byt a všetky financie vložil do kúpy pozemku a montovaného rodinného domu, do ktorého investoval minimálne sumu 131.370 eur, oproti investícii matky 15.496,75 eur. Nakoľko v dobrej viere právne neošetril svoj vklad, pre ukončenie súdneho konania prevzal na seba záväzok výplaty matke vo výške 40.000 eur do konca roka 2018, ktorý aj vyplatil. Namietal matkou vyčíslené náklady na maloletú a to, že súd napriek stanovisku kolízneho opatrovníka aj prokuratúry, o určení výživného vo výške 200 eur mesačne, priznal výživné vo výške 220 eur mesačne. Namietal, že súd neupravil jeho styk s maloletou, čo podľa jeho názoru pomáha matke pri odcudzovaní maloletej. Vytýkal súdu, odborníkom a matke, nedostatočný záujem, keďže za rok maloletú nepripravili a následne nezrealizovali ich stretnutie. Mal za to, že je v záujme maloletej, aby na jej vývoj, výchovu a starostlivosť mal možnosť vplývať.
5. Matka vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, kedy z výsluchov obidvoch rodičov, z vyjadrení kolízneho opatrovníka, Okresnej prokuratúry Pezinok, ako aj samotnej maloletej vyplynulo, že zmena zverenia maloletej je v jej záujme. Uviedla, že striedavá osobná starostlivosť o maloletú fungovala od roku 2013, kedy akceptovala rozhodnutie maloletej žiť striedavo u každého z rodičov. Nesúhlasila s obvinením otca, že maloletú manipuluje, keď maloletú vždy k otcovi pripravila a neovplyvňovala ju. Rozhodnutie maloletej bolo aj pre ňu prekvapivé a ani jej v prvých chvíľach neuviedla, prečo sa tak rozhodla. Mala za to, že otec by sa mal zamyslieť, kedy nastal ten moment a čo spravil, že toto rozhodnutie dcéry bolo také radikálne, avšak on si chybu nepripúšťa a obviňuje všetkých dookola. Uviedla, že dobrý a láskyplný vzťah rodiča a dieťaťa sa nedá nariadiť ani prikázať, ako si to otec požiadaním o výkon rozhodnutia predstavoval a predstavuje. Po tom, ako maloletá odmietla odísť k otcovi, niekoľko mesiacov ju atakoval telefonátmi a sms-kami, v ktorých jej vyčítal, že k nemu nechce ísť a obviňoval ju, že ju nahovorila matka. Ani v jednom momente nebol empatický voči jej prianiu a to spôsobilo jej ešte väčšie odmietanie a strach z nátlaku. Otec stále požadoval a požaduje, aby s maloletou pracoval psychológ, ktorého aj s maloletou navštívila, ale otec každého obvinil zo zaujatosti a odmietol tam chodiť. Maloletá B. má už takmer 13 rokov a i keď je fyzicky drobná, je psychicky vyspelá a ako aj sama uviedla, dlho o tom, že nebude chodiť k otcovi zvažovala. To, že sa to bála povedať otcovi, že už nechce striedavú starostlivosť svedčí o tom, že ich vzťah nebol o dôvere a pochopení. B. ho síce akceptovala ako otca - autoritu, ale nebol jej dôverníkom a chápajúcim otcom. Uviedla, že len postupne jej a kolíznej opatrovníčke odkrýva, čo jej u otca vadilo, ako napríklad izolácia od kamarátok, prespávanie v nedokončenom a rozostavanom dome, požiadavky otca, aby ho chápala ako sa „obetoval„ pre ňu a pre jej matku. Zdôraznila, že celý rok všetci ( ona, jej právna zástupkyňa, kolízna opatrovníčka, psychologička a súd ) pracovali na tom, aby sa maloletá s otcom stretla a prelomila sa bariéra vo vzťahu a keď konečne B. súhlasila, že sa s otcom stretne na verejnom mieste a za prítomnosti kolíznej opatrovníčky, tak otec napriek tomu, že to vedel 5 dní vopred, uprednostnil prácu pred stretnutím s dcérou. Nie je pravdou obvinenie otca, že kolízna opatrovníčka nevedela, že na stretnutie z pracovných dôvodov nepríde, všetci však do poslednej chvíle dúfali, že si to rozmyslí a zariadi tak, že príde. Zdôraznila, že otec a maloletá bývajú v jednej obci od seba vzdialení iba jednu ulicu. Maloletá navštevuje základnú školu v tej istej obci a sama denne chodí zo školy domov, teda ak by B. chcela, môže zájsť k otcovi kedykoľvek, alebo sa sním stretnúť, aj vzhľadom na to, že jeho pracovná doba nie je pevne stanovená. Poukázala na identický vývoj vzťah medzi otcom a jeho dnes už dospelým synom, ktorý sa v rovnakom veku s otcom tiež odmietol stretávať. Uviedla, že počas celého konania otec udával aký je nešťastný, zlomený a nechápaný a ako mu všetci bránia podieľať sa na výchove maloletej, avšak pri stretnutí s ňou sa jej nikdy neopýtal ako sa maloletá má, čo má spraviť, aby sa s ním chcela stretnúť, alebo aspoň telefonovať, tiež sa neopýtal ako sa jej darí v škole, v ktorej sa na maloletú neinformoval. Zdôraznila, že ho nikto netrestá stratou kontaktu s maloletou, ale zo situácie ktorá nastala a ktorú sám spôsobil obviňuje súd, ktorý sa rok snažil opraviť to, čo on pokazil. Správne sú podľa nej závery súdu prvej inštancie, že v tejto situácii je na otcovi, aby si opäť našiel k maloletej cestu a ona k nemu. Nesúhlasila s tvrdením otca o nedostatočnom vykonaní dokazovania majetkových pomerov oboch rodičov. Poukázala na výšku svojho príjmu a na to, že byt v ktorom býva nadobudla s bývalým manželom, ktorý tragicky zahynul, na príjme otca cca 1 000 eur mesačne a jeho vlastníctvo k rodinnému domu. Trvala na riadnom preukázaní a dôvodnosti ňou vyčíslených nákladov na maloletú, ktorá má zvýšené výdavky v súvislosti s jej zdravotným stavom. Uviedla, že otec po rozhodnutí maloletej ukončiť striedavú osobnú starostlivosť jej žiadnym spôsobom na výživu maloletej neprispieval,
sumu 150 eur začal platiť až po niekoľkých mesiacoch, pričom nad rámec výživného iným spôsobom na mimoriadne alebo zvýšené výdavky maloletej neprispieva.
6. Kolízny opatrovník vo svojom písomnom vyjadrení zotrval na svojich návrhoch a vyjadreniach prednesených v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolaciemu súdu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako správne a v súlade so záujmom maloletej potvrdiť. Uviedol, že maloletá sa opakovane počas trvania súdneho konania vyjadrila, že sa aktuálne s otcom stretávať nechce. Zdôraznil, že otcovi bolo poskytnuté sociálne poradenstvo, opakovane mu bolo odporučené vyhľadať psychologické poradenstvo za účelom riešenia vzťahu medzi ním a maloletou, čo však nezrealizoval.
7. Okresná prokuratúra Pezinok navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Mala za to, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav a na základe vykonaného dokazovania zákonne, správne a v záujme maloletej aj rozhodol. Myšlienkový postup súdu prvej inštancie bol v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že maloletá od 04/2018 odmietla osobnú starostlivosť otca a aj stretávanie sa s ním. Otec sa následne domáhal núteného výkonu rozhodnutia, sp.zn. 22Em 2/2018, v konaní ktorom bola maloletá vypočutá, kedy sama súdu uviedla skutočnosti, ktoré ju trápia. Maloletá sa opakovane vyjadrila, že sa v súčasnosti nechce s otcom stretávať, pričom vzhľadom na jej vek a rozumovú vyspelosť je potrebné na jej vyjadrenia prihliadať. Mala za to, že v konaní bolo preukázané, že vzťah medzi otcom a maloletou je v súčasnosti tak narušený, že maloletá odmieta stretnutia s ním, pričom nerealizovanie styku maloletej s otcom je želaním jej samotnej. Uviedla, že želanie maloletej nie je možné považovať za svojvoľné, ale je následkom narušeného vzťahu medzi ňou a otcom, ktorému výrazným spôsobom prispel samotný otec a to absolútne nevhodným spôsobom komunikácie s maloletou a prístupom k nej. Rozhodnutie súdu, ktorým styk otca s maloletou neupravil, je za daných okolností v záujme maloletej, nakoľko sa ním predíde prípadnému nútenému výkonu rozhodnutia a tým aj ďalšiemu stresovaniu maloletej. Vo vzťahu k určeniu výšky výživného na maloletú, rozhodnutie aj v tejto časti považovala za vecne správne.
8. Odvolací súd preskúmal vec v ktorej nie je viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi podľa § 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku (ďalej CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa 378 ods. 1, § 385 ods. 1, § 219 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP), s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie otca dôvodné nie je. Súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia vhodnosti zmeny úpravy výkonu rodičovských práv a povinností rodičov k maloletej, vrátane zisťovania názoru maloletej, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je postačujúce, súd prvej inštancie sa v rozhodnutí vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami týkajúcimi sa predmetu konania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak spĺňa podmienky § 220 ods.2 CSP. V odvolaní neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré by súd prvej inštancie nevzal do úvahy a ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd nezistil nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie majúci za následok porušenie práva na spravodlivý proces a ani dôvodnosť odvolacieho návrhu otca na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a jeho vrátenie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré ako správne poukazuje.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. V nadväznosti na námietky otca uvedené v odvolaní o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia, avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, však
nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 CSP. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutočný stav veci, na vec aplikoval správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil. Okolnosti namietané otcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s prezentovanými závermi súdu prvej inštancie.
11. Odvolací súd v danom prejednávanom prípade po oboznámení sa s obsahom celého spisového materiálu a odvolacími dôvodmi otca, dospel v zhode s názorom súdu prvej inštancie, odporúčaniami kolízneho opatrovníka a stanoviskom prokurátora k záveru, že zverenie maloletej do osobnej starostlivosti matky je skutočne najlepším a tiež jediným možným riešením spôsobu výkonu osobnej starostlivosti o maloletú. Z priebehu celého vykonaného dokazovania vyplýva, že výchovné, rodinné prostredie a celkové zázemie u matky, je svojimi podmienkami pre starostlivosť o maloletú aktuálne vhodnejšie, keďže výkon striedavej osobnej starostlivosti prestal spĺňať zákonné podmienky a súlad so záujmami maloletej. Svedčí o tom aj fakt, že osobnú starostlivosť o maloletú zabezpečuje matka od 4/2018 po tom, čo sa maloletá odmietla vrátiť do osobnej starostlivosti otca, po realizácii striedavej osobnej starostlivosti v trvaní približne 5 rokov. Správne súd prvej inštancie postupoval, keď svoje rozhodnutie založil aj na vyjadrenom názore maloletej, ktorá je vo veku 13 rokov v rodinnej situácii dostatočne zorientovaná a dokáže vyjadriť svoj názor k veci, ktorá sa jej priamo týka. Vyjadrený názor maloletej v kontexte s celým vykonaným dokazovaním nespochybňuje jeho dostatočnú autenticitu a je potrebné mu venovať náležitú pozornosť a prihliadať naň. Dokazovaním zameraným na spôsob výkonu osobnej starostlivosti rodičov o maloletú a v nadväznosti na posúdenie záujmu maloletej, mal rovnako aj odvolací súd za preukázané, že zmena osobnej starostlivosti v tomto prípade je v záujme a v prospech maloletej, pričom nebolo preukázané, že by matka maloletej v styku s otcom bránila, alebo ju akokoľvek v tomto smere obmedzovala alebo ovplyvňovala. Odvolací súd vychádzajúc z námietok otca uvedených v odvolaní konštatuje, že tieto neboli spôsobilé vyvrátiť správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý vhodnú formu starostlivosti o maloletú starostlivo zvážil. Odvolací súd poznamenáva, že v prejednávanej veci ide o prípad, kedy faktický stav výkonu osobnej starostlivosti matky o maloletú od 4/2018, bol po vykonaní potrebného dokazovania premietnutý do zmeny rozhodnutia o osobnej starostlivosti. Z okolností prípadu i s prihliadnutím k námietkam otca prezentovanými už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, nie je možné vyvodiť záver, že ponechanie maloletej v striedavej osobnej starostlivosti by bolo pre maloletú prijateľným riešením a bolo by v zhode aj s jej prejaveným názorom. K námietke otca, že mu súd prvej inštancie svojim rozhodnutím odňal právo starať sa o maloletú, že bol pri zabezpečení obnovenia ich vzájomných vzťahov s maloletou nečinný a neposkytol mu na ich obnovenie dostatočný priestor, sa odvolací súd nestotožnil. Vychádzajúc z obsahu spisu odvolací súd zastáva názor, že práve otec je tým menej spolupracujúcim rodičom, ktorý napriek odbornej psychologickej a sociálnej intervencii v rodine za účasti psychológov, pracovníkov Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Pezinok a osobitne aj jeho Referátu poradensko-psychologických služieb, neposkytol dostatočnú súčinnosť na to, aby takáto pomoc mohla priniesť želateľný posun a to aspoň v smere obnovenia jeho komunikácie s maloletou. Odvolací súd sa nestotožnil ani s jeho tvrdením o ovplyvňovaní maloletej zo strany matky, keď za situácie, že obidvaja rodičia sa po dobu 5 rokov nepretržite v rovnakej miere podieľali na osobnej starostlivosti o maloletú, je otec ten z rodičov, ktorý by mal za kvalitu vzájomného vzťahu s maloletou prevziať plnú zodpovednosť. Rovnako zo spisu nevyplýva, že by sa otec zúčastnil na psychologickom poradenstve s cieľom posilniť svoje rodičovské kompetencie vo vzťahu k maloletej a to aspoň individuálne, keď spoluprácu zúčastnených psychológov ( ktorých vyhľadala matka, alebo poskytol Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Pezinok ) odmietol. Vzhľadom na vykonané dokazovanie, zistený skutočný stav, vek maloletej a ustálenie jej súčasného vzťahu k otcovi, sa odvolací súd stotožnil aj s postupom súdu prvej inštancie, ktorý styk otca s maloletou
neupravil a ponechal ho na dohode rodičov, resp. na dohode otca s maloletou. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru majúc na zreteli okrem záujmu maloletej aj jej citovo a psychicky zložité obdobie ktorým si prechádza, spôsobené najmä vzájomne antagonistickým postojom rodičov a nedostatočného pochopenia a prijatia jej rozhodnutia zo strany otca. Odvolací súd v danom prípade vzhľadom na vek maloletej a jej súčasný postoj k otcovi, nevidí možnosť maloletú B. proti jej vôli nútiť do kontaktu s otcom súdnym rozhodnutím. Aj keď jej právo a záujem na vytváraní si vzájomných väzieb s obidvomi rodičmi je jednoznačné, nerešpektovanie jej názoru by prinieslo len ďalšiu stratu dôvery, ďalší vzdor a neochotu kontaktu s otcom, ktoré by neviedli k náprave. Pokiaľ majú obidvaja rodičia záujem na harmonickom a zdravom prežívaní dospievania maloletej a urovnania jej vzťahu s otcom (čo je bezpochyby pre ňu veľmi prospešné a dôležité), je nevyhnutná ich spolupráca, obnovenie korektnej komunikácie a dodržiavanie dohôd, no najmä nespochybňovanie maloletej zo strany otca a jeho blízkej rodiny. Zrejme by bolo pre maloletú B. veľkou úľavou, keby ju otec dokázal ubezpečiť o svojom nezmenenom láskyplnom vzťahu k nej, čo ale vyžaduje aj prijatie a rešpektovanie jej rozhodnutia bez zbytočných výčitiek.
12. Na odvolacie námietky otca vo vzťahu k vykonaniu dokazovania rozhodného pre určenie výšky výživného na maloletú podľa § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1 Zákona o rodine odvolací súd neprihliadal. Tu treba uviesť, že v danom prípade bola povinnosť platiť výživné na maloletú určená otcovi zodpovedajúcej reálnym a nevyhnutným nákladom maloletej, ktoré matka v konaní vyčíslila a aj preukázala. Vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem, môže byť plnená osobnou starostlivosťou, poskytovaním vecných plnení, napr. bývania, stravovania, ďalšou formou je platenie výživného. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení, ( bývanie, strava, ošatenie, zabezpečovanie lekárskej starostlivosti a pod. ), ako aj osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určuje súd. Súd prvej inštancie postupoval vecne správne, keď zisťoval všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o takto určenom výživnom, z hľadiska odôvodnených potrieb maloletej, ako aj z hľadiska schopností a možností rodičov, na výživu ktorých je maloletá plne odkázaná. Súd prvej inštancie v danej veci vykonal potrebné dokazovanie, keď majetkové, rodinné a sociálne pomery rodičov a ich príjmy mal pre rozhodnutie dostatočne preukázané, prijal správne skutkové závery a vec aj správne právne posúdil. Výška výživného, ktorým je otec povinný prispievať na výživu a potreby maloletej je spôsobilá na ich pokrytie iba v primeranom rozsahu, za zohľadnenia výlučnej osobnej starostlivosti matky o maloletú. Tu odvolací súd dodáva, že otec nepreukázal vecné či finančné plnenia v prospech zabezpečenia výživy a potrieb maloletej v takej miere, ktorú by bolo možné pri určení výšky výživného zohľadniť.
13. Odvolací súd pri zohľadnení najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa ako prioritného kritéria pre rozhodovaciu činnosť súdu v konaní starostlivosti o maloleté deti rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti ako správne podľa § 387 ods. 1 CSP. potvrdil, pričom podľa ods. 2 citovaného ustanovenia poukazuje na správne právne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil.
14. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 52 CMP.
15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).