Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6CoE-106-2019.pdf
PDF · 96.16 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/106/2019
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Andrey Galdunovej v exekučnej veci oprávneného: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, proti povinnému: G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Sokolom, Exekútorský úrad so sídlom v Košiciach, Jantárová 30, pod sp. zn. EX 1308/2010, o vymoženie 600 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 16.05.2019, č.k. 15Er/342/2010-14
rozhodol:
Zrušuje uznesenie a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) uznesením označeným v záhlaví zastavil exekúciu a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 46,36 EUR do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
2. V odôvodnení uviedol, že na návrh oprávneného a žiadosť súdneho exekútora vydal dňa 10.06.2010 poverenie na výkon exekúcie pre súdneho exekútora pre vymoženie istiny vo výške 600,- EUR s prísl. a trov exekúcie. Súdny exekútor predložil súdu prvej inštancie podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Po citovaní § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1 a § 243h ods. 1 Exekučného poriadku konštatoval, že nemajetnosť povinného bola v exekučnom konaní preukázaná preskúmaním majetkových pomerov povinného, kde súdny exekútor skonštatoval na základe negatívnych lustrácií nemajetnosť povinného. Povinný nevlastní motorové vozidlo, bankové účty, je nezamestnaný a nie je vlastníkom nehnuteľností. V priebehu konania bol povinný vo výkone trestu odňatia slobody, kde v dôsledku pracovného zaradenia bola čiastočne vymožená pohľadávka vo výške 423,60 EUR a zostatok istiny tak predstavuje sumu 287,82 EUR. Odvtedy sa viac nepodarilo vymôcť a súdny exekútor i súd prvej inštancie dospeli k pochybnosti o ďalšej účelnosti vedenia exekúcie. Súdny exekútor nezistil žiadny majetok povinného, ktorého speňaženie by mohlo slúžiť aspoň na uspokojenie nevyhnutných trov exekúcie, ďalšie pokračovanie v exekučnom konaní by bolo v rozpore so zásadami hospodárnosti a účelnosti, z ktorého dôvodu súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku exekúciu zastavil.
3. O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie spolu vo výške 46,36 EUR podľa ust. § 2, § 14, § 15 ods. 1 a § 22 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a na ich úhradu zaviazal oprávneného z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil.
5. Oprávnený v odvolaní uviedol, že v zmysle § 202 ods. 1 a 3 Exekučného poriadku sudca má obligatórne konať a rozhodovať v exekučnom konaní len o veciach, proti ktorým je prípustné odvolanie, a nakoľko Exekučný poriadok vo svojich ustanoveniach priamo neupravuje prípustnosť odvolania voči rozhodnutiu o trovách exekučného konania, má o trovách exekúcie, vrátane určenia ich výšky, rozhodnúť vyšší súdny úradník. Uvedenému zodpovedá aj obdobná úprava § 262 ods.2 CSP. Oprávnený mal za to, že ustanovenia Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov majú procesnoprávnu povahu, a preto za použitia všeobecnej intertemporálnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných procesných predpisov, mal súd postupovať v ich intenciách aj v konaní začatom pred 31.03.2017. Súd tak nesprávnym procesným postupom oprávnenému znemožnil, aby využil svoje procesné právo spočívajúce v podaní sťažnosti voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Ďalej mal oprávnený za to, že vo výroku, ktorým súd exekúciu zastavil, absentuje dôvod, pre ktorý sa exekúcia zastavuje v zmysle § 202 ods. 5 Exekučného poriadku. Pri vydávaní tohto rozhodnutia tak neboli splnené podmienky dané zákonom, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP. Oprávnený ďalej uviedol, že predmetom konania bola neuhradená pokuta vo výške 600,- EUR a trovy konania vo výške 16,- EUR, t.j. spolu suma 616,- EUR, uložená Rozhodnutím o priestupku č. ORP-771/DI-P-2-2009 zo dňa 29.12.2009 Okresným dopravným inšpektorátom OR PZ Spišská Nová Ves. Oprávnený eviduje zostatok neuhradenej pokuty vo výške 287,82 EUR. Súdny exekútor a aj súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v priebehu exekúcie bola čiastočne vymožená suma vo výške 423,60 EUR, pričom zostatok istiny predstavuje 287,82 EUR. Súčet týchto súm je vyšší ako vymáhaná pohľadávka. Na účet oprávneného bola počas exekúcie poukázaná suma 328,18 EUR. Rozdiel medzi vymoženou sumou 423,60 EUR a sumou poukázanou na účet oprávneného vo výške 328,18 EUR predstavuje sumu 95,42 EUR. Z uvedeného je zrejmé, že v priebehu exekučného konania exekútor vymohol svoje trovy konania a jeho tvrdenie, že povinný nedisponuje majetkom, ktorým by uspokojil aspoň svoje trovy exekúcie, nie je pravdivé. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd vec nesprávne právne posúdil, keď priznal súdnemu exekútorovi trovy konania vo výške 46,36 EUR.
6. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril súdny exekútor, ktorý uviedol, že sa plne stotožňuje s výrokom napadnutého uznesenia a s argumentáciou súdu, čo do dôvodov zastavenia exekúcie. V časti týkajúcej sa vyčíslenia trov súdneho exekútora exekútor dospel k záveru, že argumenty oprávneného sú čiastočne opodstatnené. Pri vyčíslení trov exekúcie došlo z jeho strany k omylu z dôvodu použitia nesprávneho formulára pre výpočet trov exekúcie. Súdny exekútor potvrdil správnosť a výšku plnení povinného, ktorú uviedol oprávnený v odvolaní a uplatnil si náhradu trov exekúcie vo výške 18,46 EUR.
7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvej vety CSP).
9. Podľa § 243h zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
10. Podľa § 9a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
11. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
12. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
13. Odvolací súd z obsahu spisu súdu prvej inštancie zistil, že predmetné exekučné konanie sa začalo dňa 25.05.2010, kedy bol u súdneho exekútora podaný návrh na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom je Rozhodnutie o priestupku č.p. ORP-771/DI-P-2-2009 zo dňa 29.12.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.01.2010. Súd prvej inštancie vydal súdnemu exekútorovi dňa 10.06.2010 poverenie na vykonanie exekúcie.
14. Súdny exekútor podal súdu prvej inštancie dňa 27.04.2019 podnet na zastavenie exekúcie v súlade s § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nepostačuje na úhradu pohľadávky oprávneného ani trov exekúcie.
15. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
16. V citovanom ustanovení je zakotvený princíp ochrany povinného spočívajúci v povinnosti súdu zastaviť exekúciu, ak priebeh výkonu rozhodnutia ukazuje, že výťažok, ktorý možno v exekúcii dosiahnuť, nepostačí ani na úhradu trov exekúcie. Tento princíp je v zjavnom rozpore s právom oprávneného na vymoženie pohľadávky, ktorá mu bola priznaná právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, preto je k jeho využitiu potrebné pristupovať s náležitou opatrnosťou. Je pritom vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu prípadne podať podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí byť pritom vždy založené na objektívnych zisteniach a relevantných dôkazov.
17. Účelom exekučného konania je vykonať exekúciu a k zániku povinnosti plniť dlh nedochádza, ak je plnenie nemožné zo subjektívnych dôvodov na strane povinného, vrátane jeho insolventnosti. Pokiaľ súdny exekútor súčinnosťou so všetkými príslušnými inštitúciami zistí, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, môže súdny exekútor podať na súd podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.
18. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Je pritom povinnosťou súdu starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery, ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé.
19. Súd prvej inštancie sa týmito zásadami neriadil a rozhodnutie o zastavení exekúcie žiadnym spôsobom neodôvodnil. Z jeho odôvodnenia nemožno zistiť, akými úvahami sa pri rozhodovaní o zastavení exekúcie riadil, nakoľko v odôvodnení napadnutého uznesenia len skonštatoval, že nemajetnosť povinného bola v exekučnom konaní preukázaná preskúmaním jeho pomerov tým, že povinný nevlastní motorové vozidlo, bankové účty, nehnuteľnosti, je nezamestnaný. U povinného nie je reálny predpoklad očakávať zmeny majetkových pomerov a ďalšie pokračovanie v exekučnom konaní by bolo v rozpore so zásadami hospodárnosti a účelnosti. V odôvodnení uznesenia sa však nenachádza ani zmienka o tom, na základe akých skutočností či dôkazov súd takto rozhodol, či sa zaoberal tým, aké úkony boli vykonané súdnym exekútorom za účelom zistenia majetku povinného a či súdny exekútor vykonal všetky potrebné úkony a chýbajú aj úvahy súdu pri hodnotení dôkazov a následné právne závery. V rozpore so zásadou danou v ust. § 220 ods. 2 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie o zastavení exekúcie jasne, presvedčivo a zrozumiteľne a dôvody, pre ktoré súd zastavil exekúciu, preto nemožno považovať za dostatočné a spoľahlivo preukázané, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
20. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).
21. Rovnako v prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že súdny exekútor podal podnet na zastavenie exekúcie exekučnému súdu dňa 27.04.2019, súd prvej inštancie rozhodol o tomto podnete uznesením zo dňa 16.05.2019. Odvolací súd z pripojeného spisu súdneho exekútora EX/1308/2010 zistil, že lustrácie majetku povinného boli vykonané v rokoch 2010 a 2012, resp. v roku 2018 bola vykonaná jediná lustrácia v Sociálnej poisťovni. Majetkové pomery povinného v čase vydania rozhodnutia už neboli aktuálne, keďže súd prvej inštancie rozhodoval dňa 16.05.2019. Súd prvej inštancie však môže rozhodnúť o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku len na základe aktuálneho zisťovania majetkových pomerov povinného. Vzhľadom na dlhšie časové obdobie, ktoré uplynulo od lustrácie majetku povinného až do vydania uznesenia o zastavení exekúcie, počas ktorej doby mohlo dôjsť k zmene majetkových pomerov povinného, nebolo preukázané splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.
22. K odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd uvádza, že ich podstatou bolo, že o trovách exekúcie mal rozhodnúť vyšší súdny úradník, a nie sudca, s odkazom na ust. § 200 a § 202 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017, a že vo výroku o zastavení exekúcie absentuje dôvod, pre ktorý sa exekúcia zastavuje s odkazom na ust. § 202 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017. Citované ustanovenia na prejednávanú vec nemožno aplikovať v zmysle ust. § 243h Exekučného poriadku, podľa ktorého sa exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
23. Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 nevyplýva nevyhnutnosť uvedenia samotného dôvodu, pre ktorý sa exekúcia zastavuje vo výroku uznesenia o zastavení exekúcie. Z uvedeného dôvodu preto nebolo povinnosťou súdu tento dôvod vo výroku uznesenia o zastavení exekúcie uviesť.
24. S ohľadom na vyššie uvedené sú odvolacie námietky nedôvodné a nespôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia.
25. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd poukazuje na ust. § 200 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, v zmysle ktorého ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
26. Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia, o trovách exekúcie súd rozhoduje v jednej fáze, t.j. o nároku aj o výške, a to v rozhodnutí o zastavení exekúcie.
27. Vzhľadom na osobitnú úpravu rozhodovania o trovách exekúcie v Exekučnom poriadku je aplikácia ust. § 262 CSP o rozhodovaní o trovách konania v dvoch fázach vylúčená. Správne preto postupoval súd (sudca), pokiaľ v rozhodnutí o zastavení exekúcie rozhodol aj o tom, kto a v akej výške má platiť trovy exekúcie.
28. Trovy exekúcie sú osobitným inštitútom upraveným v zákone č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). S účinnosťou od 1. novembra 2013 pristúpil zákonodarca k radikálnej zmene úpravy prípustnosti opravných prostriedkov proti rozhodnutiu o trovách exekúcie, v zmysle ktorej Exekučný poriadok v znení, ktoré je potrebné na posudzovanú veci použiť (v znení účinnom do 31.03.2017), vylučuje prípustnosť akéhokoľvek opravného prostriedku proti tomuto druhu rozhodnutí exekučného súdu. Exekučný poriadok výslovne neupravuje možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o náhrade trov exekúcie.
29. Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
30. Zároveň odvolací súd pre úplnosť uvádza, že Civilný sporový poriadok, ustanovenia ktorého je potrebné primerane použiť v konaní podľa Exekučného poriadku, v citovanom ust. § 355 upravuje, že odvolanie je prípustné len proti tým uzneseniam, voči ktorým to zákon výslovne pripúšťa. Ide o zmenu oproti právnej úprave Občianskeho súdneho poriadku účinnej do 30. júna 2016, ktorá naopak taxatívne vypočítavala uznesenia, voči ktorým odvolanie prípustné nebolo. Ustanovenie § 357 CSP, taxatívne vymedzujúce, voči ktorým uzneseniam je odvolanie prípustné, pritom nestanovuje, že takým uznesením je aj uznesenie súdu o náhrade trov exekúcie.
31. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
32. Z dôvodu, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie trpí nedostatkom dôvodov rozhodnutia, pre ktorý ho nemožno preskúmať v odvolacom konaní, odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil ako nepreskúmateľné v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
33. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude náležite preskúmať dôvody na zastavenie exekúcie a o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie opätovne rozhodnúť, svoje rozhodnutie jasne, stručne a najmä presvedčivo zdôvodniť, náležite preskúmať majetkové pomery povinného, zhodnotiť listinné dôkazy, doplniť dokazovanie vyžiadaním si správy o stave exekučného konania, pričom záver o nemajetnosti povinného ako dôvodu, pre ktorý súd exekúciu zastaví, bude možné urobiť až na základe zistení, že nejestvuje žiaden majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného v predmetnej exekúcii.
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).