Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-381-2018.pdf
PDF · 113.15 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/381/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpený JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, so sídlom Biely kríž 3, Bratislava, proti žalovanému: Hotel ARKADA, s.r.o., so sídlom Námestie Majstra Pavla 26, Levoča, IČO: 36 451 134, o zaplatenie 2.156,38 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 11. januára 2018, č. k. 37Ca/1/2017-106, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Košice I z 28. mája 2018, č. k. 37Ca/1/2017-117
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom (po oprave chyby v jeho výrokovej časti) zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 541,52 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 1.1.2016 do zaplatenia (I), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.614,86 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 11.2.2017 do zaplatenia (II), v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol (III) a priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania (IV).
2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 2.156,38 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 1.1.2016 do zaplatenia zo zodpovednostného právneho vzťahu žalovaného a autorov alebo iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia (ďalej tiež „diela“), ktorých kolektívnu správu vykonáva žalobca, k vzniku ktorého došlo neoprávneným zásahom žalovaného do spravovaných autorských práv. Žalobca tvrdil, že v čase od 1.1.2015 do 31.12.2015 žalovaný prevádzkoval hotely Arkada a Stela v Meste Levoča, že v týchto ubytovacích zaradeniach prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení vybavených príjmom televízneho signálu, umiestnených v izbách, uskutočňoval ďalší verejný prenos diel bez toho, aby mal na toto ich použitie súhlas autorov, alebo aby mu toto oprávnenie pri výkone kolektívnej správy za zodpovedajúcu odplatu udelil žalobca. Žalovaný tým neoprávnene zasiahol do autorských práv, následkom čoho mu podľa ust. § 56 ods. 1 písm. g) zák. č. 618/2003 Z. z. vnikla povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny za získanie licencie. Pri určení výšky obvyklej odmeny žalobca vyšiel z vlastného sadzobníka autorských licencií, z počtu zvukovoobrazových zariadení vybavených príjmom v ubytovacích zariadeniach žalovaného (10 v hoteli Arkada a 23 v hoteli Stela) a z obdobia, v ktorom k
neoprávnenému zásahu došlo (v hoteli Arkada od 1.1.2015 do 30.6.2015; v hoteli Stela v celom roku 2015).
3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistenia, že na základe oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 zo dňa 11.5.2010, udeleného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, žalobca v rozhodnom čase vykonával kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia s tým, že kolektívna správa žalobcu sa podľa ods. II písm. b/ tohto oprávnenia vzťahovala (tiež) na odbor verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Ako nesporné si súd prvej inštancie osvojil tvrdenia žalobcu, že žalovaný bol v rozhodnom čase prevádzkovateľom oboch ubytovacích zariadení, v ktorých boli izby (10 v hoteli Arkada a 23 v hoteli Stela) vybavené zvukovoobrazovými zariadeniami s technickou prípravou umožňujúcou projekciu televízneho vysielania a jeho sledovanie ubytovanými hosťami, a že žalovaný týmto spôsobom uskutočňoval verejný prenos diel bez súhlasu autorov či autorskej licencie. Súd prvej inštancie napokon skutkovo ustálil tiež, že podľa sadzobníka žalobcu na rok 2015 predstavovala licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom prostredníctvom technických zariadení v ubytovacom zariadení hotela 3* za jedno zvukovoobrazové zariadenie 26,- Eur a v ubytovacom zariadení hotela 4* 29,50 Eur.
4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 1, § 18 ods. 2 písm. h) a ods. 4, § 33 ods. 1 písm. a), § 48 ods. 1, § 49 ods. 1 a 2, § 56 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 1, § 78, § 80 ods. 1 a 9, § 81 ods. 1 písm. j) a ods. 3 a § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z., o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon), v znení neskorších zmien a doplnkov a § 451 ods. 1 a 2 a § 458 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov a na ich základe dospel k záveru o existencii právnej povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi za neoprávnený zásah do ním spravovaných autorských práv náhradu v rozsahu dvojnásobku obvyklej odmeny za získanie obdobnej licencie, v peňažnom vyjadrení spolu v sume 1.614,86 Eur (do výšky uplatneného nároku). V tomto rozsahu súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Za omeškanie žalovaného so zaplatením tejto peňažnej povinnosti súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v percentuálnej výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov. Počiatok omeškania žalovaného pritom prvoinštančný súd odvodil s použitím ust. § 563 Občianskeho zákonníka od právnej skutočnosti doručenia výzvy na plnenie žalovanému (31.1.2017), s prihliadnutím na lehotu 10 dní určenej v tejto výzve žalobcom na dobrovoľné plnenie. Pokiaľ sa žalobca domáhal priznania úrokov z omeškania aj za skoršie obdobie (od 1.1.2016 do 10.2.2017), v tomto rozsahu súd prvej inštancie žalobu zamietol. V ostatnej časti (čo do zaplatenia sumy 541,52 Eur spolu so zodpovedajúcimi úrokmi z omeškania), súd prvej inštancie konanie zastavil na základe čiastočného späťvzatia žaloby, procesným postupom podľa ust. § 145 ods. 2 C.s.p. Rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a ust. § 256 C.s.p. čiastočným procesným úspechom žalobcu a zavinením žalovaného za zastavenie konania v ostávajúcej časti žaloby.
5. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie (tiež) podrobne vysporiadal s rozhodujúcimi právnymi otázkami, ktoré strany v spore nastolili svojou protichodnou argumentáciou. Prvoinštančný súd v prvom rade odmietol názor žalovaného, že záver o verejnom prenose diela prostredníctvom každého z posudzovaných zvukovo-obrazových zariadení predpokladal preukázanie projekcie televízneho vysielania a jeho sledovanie ubytovanými hosťami na tom ktorom zo zvukovoobrazových zariadení. Vo svojich úvahách v tomto smere prvoinštančný súd vyšiel z toho, že verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích zariadeniach žalovaného znamená, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. Akcentoval, že podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ESD) sa už poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. Preto ak mal žalovaný vo svojich prevádzkach umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, už len tým dochádzalo k ďalšiemu verejnému prenosu. Uvedený záver sa podľa posúdenia súdu prvej inštancie vzťahuje na všetky takéto zvukovoobrazové zariadenia v prevádzkach žalovaného, bez ohľadu na rozsah ich skutočného využitia, v podobe napríklad tiež ich obsadenosti izieb. Na podporu správnosti týchto svojich úvah súd prvej inštancie poukázal na interpretačné závery k aplikácii Smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 (ďalej tiež len „Smernica“) o
zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti formulované ESD predovšetkým v rozhodnutí C-306/05 zo 7. decembra 2006 (Sociedad General de Autores y Editores de Espana (SGAE) proti Rafael Hoteles SA.), podľa ktorého poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos a v rozhodnutí C-136/09 z 18. marca 2010 (Organismos Sillogikis Diacheirisis Dimiourgon Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon proti Divani Akropolis Anonimi Xenodocheiaki kai Touristiki Etaireai), v zmysle ktorého prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice. Upriamil zároveň pozornosť tiež i na skutočnosť, že ESD vo svojej rozhodovacej praxi reflektuje aj to, že šírenie chránených diel má ziskovú povahu, keď používateľ môže mať z toho hospodársky zisk odrážajúci sa v atraktívnosti, a teda vo zvýšenej návštevnosti zariadenia, v ktorom šíri vysielanie (rozhodnutie C-403/08 zo 4. októbra 2011 vo veci Football Association Premier League Ltd a iní proti QC Leisure a iní). V úvahách o obvyklej výške odmeny súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vyšiel z toho, že žalobca v súlade so zákonom zverejnil sadzobník licenčných odmien, v ktorom vopred stanovil kritériá pre ich určenie, medzi inými tiež i počet zvukovoobrazových zariadení u prevádzkovateľov ubytovacích zariadení. Za týchto podmienok žalobca uzavrel licenčné zmluvy s už viac ako 200 subjektmi, ktorí žalobcom určené odmeny nepovažovali za neprimerané. Na podporu správnosti právneho uvažovania v tomto smere súd prvej inštancie odkázal na záver formulovaný Ústavným súdom Slovenskej republiky (ÚS SR) v uznesení sp. zn. II. ÚS 101/2011 zo dňa 24.3.2011, v zmysle ktorého „...ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských-hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany.“
6. Len proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku (II) podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil tak, že žalobu v jej ostávajúcej časti zamietne a prizná žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, eventuálne zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalovaný prisvedčil správnosti rozhodujúcich úvah, na podklade ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru o existencii základu uplatneného nároku a výslovne namietal len proti spôsobu posúdenia jeho výšky. Odvolateľ nesúhlasil s názorom prvoinštančného súdu, že odmenu, jednostranne určenú žalobcom v sadzobníku, možno považovať za obvyklú odplatu, ktorá je základom pre výpočet bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 56 ods. 1 písm. g) zák. č. 618/2003 Z. z. Vo svojej argumentácii v tejto otázke vyzdvihol, že z platnej právnej úpravy mu nevyplýva povinnosť uzavrieť so žalobcom zmluvu, o obsahu ktorej by nebolo možné jednať. Žalobca preto nemohol legitímne očakávať, že na ním predložený návrh zmluvy, ktorý bol pre žalovaného nevýhodný, pristúpi. To v konečnom dôsledku podľa žalovaného opodstatňuje záver, že dôvod, pre ktorý v spornom období nemal uzavretú licenčnú zmluvu spočíva na strane žalobcu. Žalovaný nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, že obvyklosť sadzobníkovej ceny možno vyvodiť z toho, že na ňu pristúpilo viac ako 200 subjektov. Akcentoval v tejto súvislosti, že pokiaľ by sa obvyklosť odmeny mala odvíjať od počtu subjektov, ktoré pristúpili na licenčnú zmluvu, stále je ešte väčší počet takých („tisíce“), ktorí licenčnú zmluvu neuzavreli, čo by z hľadiska myšlienkovej konštrukcie prvoinštančného súdu malo znamenať, že títo licenčnú odmenu požadovanú žalobcom za primeranú nepovažujú. Žalovaný poukázal na to, že výška licenčných odmien za verejný prenos podľa sadzobníka žalobcu je najvyššia v Európe. Uvedená skutočnosť podľa odvolateľa vyplýva z verejne dostupnej analýzy, ktorú si dal vypracovať Zväz hotelov a reštaurácií SR. Táto organizácia naviac podľa odvolateľa iniciovala na Protimonopolnom úrade SR konanie pre podozrenie, že žalobca v súvislosti s určovaním sadzieb autorských licencií zneužíva svoje dominantné postavenie. Licenčné odmeny určené žalobcom sú podľa žalovaného niekoľkonásobne vyššie tiež v porovnaní s inými odbormi kolektívne spravovaných autorských práv. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že požiadavke Zväzu hotelov a reštaurácií SR o vysvetlenie ekonomickej opodstatnenosti tejto disproporcie žalobca nevyhovel. Žalovaný v odvolaní tiež argumentoval, že Autorský zákon ukladá organizáciám kolektívnej správy zohľadniť pri určovaní sadzieb licenčných odmien rozsah, spôsob, účel a čas použitia diel. Podľa názoru odvolateľa učinenie zadosť tejto povinnosti v prípade ďalšieho verejného prenosu prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích zariadeniach, predpokladá zohľadniť ich obsadenosť, prípadne tiež i ďalšie kritériá, ktoré umožňujú objektivizovať rozsah použitia diela. Rovnako podľa presvedčenia žalovaného nemožno v úvahách o sadzbe licenčnej odmeny ponechať
stranou ani ekonomickú hodnotu použitia predmetov ochrany, v tejto súvislosti tiež jej závislosť od osoby používateľa. Odvolateľ vyjadril presvedčenie, že kritériá výpočtu licenčnej odmeny by mali byť explicitne stanovené v sadzobníku. Jedine tak by podľa jeho presvedčenia mohla byť nielen formálne, ale aj materiálne garantovaná ich primeranosť. Súd prvej inštancie podľa odvolateľa pochybil, pokiaľ takto žalobcom netransparentne určené sadzby bez objektívneho preskúmania ich primeranosti vo svojich záveroch prevzal. Pochybil podľa jeho názoru tiež v interpretácii záverov formulovaných ÚS SR v uznesení sp. zn. II. ÚS 101/2011 zo dňa 24.3.2011, pokiaľ namiesto svojvôle používateľov legalizoval svojvôľu žalobcu. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na prítomnosť právnych vád napadnutého rozsudku, žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Odvolací súd na tomto mieste pripomína, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu odmietol názor žalovaného, že výšku odmien určenú v sadzobníku nemožno v okolnostiach prípadu považovať za obvyklú. Na margo argumentácie žalovaného, vystavanej na porovnaní počtu subjektov, ktoré na cenníkovú cenu pristúpili alebo nepristúpili, žalobca vo vyjadrení poznamenal, že mimo zmieňovaných viac ako 200 osôb, s ktorými uzavrel licenčné zmluvy, ďalších 379 subjektov pristúpilo na usporiadanie sporných práv a povinností za rozhodné obdobie podľa sadzobníkovej ceny. V ďalších rokoch podľa žalobcu počet zazmluvnených subjektov narastal a v roku 2018 už s ním uzavrelo licenčnú zmluvu 700 používateľov.V tejto súvislosti žalobca upriamil pozornosť na uznesenie ÚS SR v sp. zn. II. ÚS 101/2011 zo dňa 24.3.2011, v ktorom tento uzavretie licenčných zmlúv s inými používateľmi (v tomto prípade v počte 150) považoval za dôkaz, že iní používatelia na rozdiel od sťažovateľa považovali odmenu za primeranú. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca zdôraznil, že predmetom tohto konania nie je zisťovanie primeranosti ním stanovených licenčných odmien. I napriek tomu v nadväzujúcej časti podrobne vysvetlil, akými úvahami sa pri jej určení spravoval a aké kritériá pritom zohľadňoval. Zdôraznil, že oproti iným organizáciám kolektívnej správy zastrešuje najväčšie portfólio predmetov ochrany, a že zastupuje nositeľov práv a spravuje predmety ochrany, ktoré tvoria výraznú väčšinu tvorivej, autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania, používaného žalovaným. I tieto skutočnosti podľa argumentácie žalobcu opodstatňujú disproporciu licenčných odmien oproti iným organizáciám kolektívnej správy. Pokiaľ žalovaný poukazoval na neprimeranosť výšky odplaty za verejný prenos diel v porovnaní s inými európskymi krajinami, žalobca v odvolaní poukázal na procesnú neprípustnosť tohto tvrdenia v odvolacom konaní v vzhľadom na jeho novosť v zmysle ust. § 366 C.s.p. Rovnako novým je podľa žalobcu tiež tvrdenie žalovaného o prešetrovaní jeho konania Protimonopolným úradom SR.
8. Žalovaný vo svojej odvolacej replike len zopakoval dôvody, uvedené už v jeho odvolaní.
9. I žalobca v podstatnej časti svojej odvolacej dupliky opakoval v odvolacom konaní už skôr uvedené skutočnosti. Svoju argumentáciu naviac doplnil o akcent na skutočnosť, že odmeny za autorské licencie sú podľa jeho cenníka stanovené za kalendárny rok v závislosti od počtu technických zariadení. Ani sadzobník, ani vnútroštátny predpis, ani norma európskeho práva a ani judikatúra ESD podľa žalobcu povinnosť zohľadňovať v náhrade za použitie diela obsadenosť ubytovacieho zariadenia nestanovuje.
10. Zamietavý výrok rozsudku (III) a jeho výrok o čiastočnom zastavení konania (I) neboli odvolaním napadnuté. V týchto častiach rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 227 ods. 1 v spojení s § 367 ods. 1 a contrario C.s.p., a preto v nich nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
11. Vo vzťahu k ostatným výrokom napadnutého rozsudku (II a IV) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil; preto odvolanie žalovaného
z hľadiska ním uplatneného odvolacieho dôvodu nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.11.2019 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné tvrdenia žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:
13. Odvolacie námietky žalovaného smerujú výlučne proti spôsobu právneho posúdenia výšky uplatneného nároku. Jeho kvalifikácia súdom prvej inštancie, ako nároku zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 618/2003 Z. z., vo svojej podstate predurčila, že rozhodujúcou pre ustálenie jeho výšky sa v konaní stala otázka obvyklej odmeny za získanie autorskej licencie na ďalší verejný prenos diel, spadajúcich do odboru pôsobnosti žalobcu. Ako už odvolací súd uviedol na inom mieste tohto odôvodnenia, súd prvej inštancie vystaval svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku na názore, že za obvyklú odmenu za autorskú licenciu je potrebné v okolnostiach prípadu považovať odmenu určenú vo vzťahu k druhovo rovnakým autorským dielam a k obdobnému spôsobu ich použitia žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy v sadzobníku. Žalovaný k prisúdeniu takto určenej odplate charakteristiky obvyklej ceny za udelenie súhlasu na použitie predmetov autorskej ochrany principiálne výhrady nemal. Napokon je to logické, pretože získanie licencie na ďalší verejný prenos literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení inak (teda priamo od autorov alebo iných nositeľov) než prostredníctvom žalobcu, ktorý výlučne vykonáva a i v rozhodnom čase vykonával ich kolektívnu správu v tomto odbore, je jednoducho povedané nemysliteľné, a preto porovnanie s inými odplatami na relevantnom trhu prakticky vylúčené. Podľa názoru odvolacieho súdu by žalovaný v rozhodnom čase za získanie licencie na použitie diela musel zaplatiť sumu stanovenú v sadzobníku žalobcu, a preto práve túto sumu je potrebné považovať za obvyklú odplatu. Žalovaný je nespokojný s výškou žalobcom určovaných sadzieb odmien preto, že ich považuje za nedostatočne ekonomicky zdôvodnené, hodnotovo neekvivalentné, v porovnaní s odmenami za použitie práv spravovaných inými kolektívnymi správcami za neprimerané a napokon nezodpovedajúce ani európskym štandardom. Z toho vyplýva, že žalovaný v konečnom dôsledku zvádza boj s výškou odmeny, stanovenou v sadzobníku žalobcu. Sadzobník odmien za použitie kolektívne spravovaných predmetov ochrany ale zákon (§ 80 ods. 3 v spojení s ust. § 81 ods. 1 písm. s) zák. č. 618/2003 Z. z.) zveruje do výlučnej dispozície organizáciám kolektívnej správy, čo podľa názoru odvolacieho súdu vylučuje možnosť jeho preskúmavania súdom v sporovom konaní (por. napr. uznesenie NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1334/2018 zo dňa 24.10.2018). Je potrebné mať v tejto súvislosti na zreteli, že organizácie kolektívnej správy vykonávajú svoju činnosť bez nároku na zisk, z čoho je potrebné vyvodiť, že v sadzbách autorských licencií nevyhnutne premietajú predstavu o cene za použitie spravovaných predmetov ochrany zastupovaných autorov či iných nositeľov (por. ust. § 160 ods. 2 písm. c) v súčasnosti platného Autorského zákona). Výhrady používateľov k ekonomickej opodstatnenosti či primeranosti sadzieb odmien, určených žalobcom, sú preto v konečnom dôsledku adresované samotným autorom a vo svojej podstate sa nimi spochybňuje ich právo slobodne sa rozhodnúť, za akých ekonomických podmienok udelia súhlas na použitie ich diela. Hoc je toto právo autorov, prípadne iných nositeľov kolektívne vykonávané, je potrebné ho v právnom štáte rešpektovať. Pokiaľ preto žalovaný nesúhlasí so žalobcom určenou odmenou za použitie diel ním zastupovaných autorov, možno mať za to, že jeho postoj v tejto otázke nekorešponduje s predstavou o výške licenčnej odmeny samotných autorov. Za tohto stavu nedosiahnutia zmluvného konsenzu s nositeľmi autorských práv, ktorých žalobca zastupuje, žalovanému do budúcna neostáva iné, než sa používania ich diel zriecť, alebo sa uchádzať o určenie obsahu licenčnej zmluvy, včítane odmeny za použitie spravovaných predmetov súdom (§ 165 ods. 8 zák. č. 185/2015 Z. z.). Pokiaľ žalovaný bude pokračovať v používaní predmetov autorskej ochrany bez licencie, musí byť uzrozumený s tým, že obvyklá odplata za získanie licencie nemusí korešpondovať s jeho subjektívnymi predstavami o nej, ale je daná sadzobníkom kolektívneho správcu, a preto i výška náhrady za neoprávnený zásah do autorských práv sa bude odvíjať od nej.
14. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku, a tiež i v závislom výroku o trovách konania.
15. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
16. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
17. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)