Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-117-2019.pdf
PDF · 108.89 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/117/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov senátu JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: X. V., L..C..I.., L. L. U. L., H. XXXX/XX, K.: XX XXX XXX, zastúpeného Mgr. Milanom Sadloňom, advokátom AK v Senici, Paulínyho Tótha 30, proti žalovanému U. R., W.. XX.X.XXXX, F. U. V., F. X, zastúpeného JUDr. Dušanom Antolom, advokátom AK so sídlom v Košiciach, Krivá 23, o zaplatenie 521,74 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 14. decembra 2018 č.k. 16C/157/2005
- 287 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.
Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku istinu 521,74 eur s 13 % ročným úrokom z omeškania od 16.6.2003 do zaplatenia, v časti istiny 86,14 eur konanie zastavil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 100 %.
2. Rozhodol tak potom, ako Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 13. októbra 2017 sp.zn. 1Co/381/2016 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 19.2.2010, ktorým zamietol žalobu žalobcu o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 18.313,- Sk (607,88 eur) s príslušenstvom titulom náhrady škody, odôvodňovanej žalobcom tvrdením, že žalovaný, ktorý od 1.1.2002 pracoval u žalobcu ako obchodný zástupca pre ambulantný predaj a s ktorým žalobca uzatvoril aj dohodu o hmotnej zodpovednosti, predával tovar neidentifikovaným odberateľom za cenu nižšiu ako nákupná cena, s viac než 98 % zľavou, čím poškodil žalobcu o 22.537,- Sk (748 eur), a hoci žalovaný dňa 27.3.2003 písomne uznal svoj dlh voči žalobcovi, doposiaľ žalobcovi uhradil len sumu 4.224,- Sk (140,21 eur), a súdu prvej inštancie uložil zaoberať sa zákonnými predpokladmi zodpovednosti žalovaného za schodok na zverených hodnotách a vysporiadať sa s tvrdením žalovaného o existencii liberačných dôvodov, ktoré ho zbavujú jeho zodpovednosti za schodok v zmysle § 182 ods. 3 Zákonníka práce, a to so zreteľom na uznávací prejav žalovaného, i záver súdnej praxe, že ak uznanie dlhu založilo vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v spore, v ktorom sa veriteľ domáha splnenia tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi - žalovanom.
3. V odôvodnení súd prvej inštancie poukázal i na obranu žalovaného, že ak vo vzťahu k žalobcovi žalovaný písomne uznal svoj záväzok, toto uznanie považuje za neplatné, lebo uznanie dlhu nezodpovedá zákonným ustanoveniam o spôsobe a výške náhrady dlhu, prieči sa dobrým mravom,
žalovaný bol uvedený žalobcom do omylu, žalobca nepreukázal výšku škody, ktorú žalovaný uznal, ani že tovar bol predaný za cenu zníženú o 98 %, a teda že vznikol schodok, ako i že k dohode o uznaní bol žalovaný prinútený z dôvodu, že s ním bude ukončený pracovný pomer.
4. Pri rozhodovaní vychádzal prvoinštančný súd zo zistenia, že žalovaný, ktorý pracoval u žalobcu od 1.1.2002 ako predajca drogérie ambulantnou formou Van seller, mal zverené motorové vozidlo so zásobami tovaru, navštevoval zákazníkov, ktorými boli menší a strední predajcovia tohto sortimentu, vybavoval ich objednávky, dodával objednaný tovar, vystavoval faktúry pre odberateľov a prijímal za tovar platby. Zistil tiež, že strany sporu dňa 1.1.2002 uzatvorili i písomnú dohodu o hmotnej zodpovednosti za zverené hodnoty, že žalovaný dňa 31.10.2002 vykonal predaj tovaru v celkovej nadobúdacej hodnote 2.089,63 Sk za mimoriadne zníženú cenu o 99,88 %, t.j. za 2,48 Sk, dňa 20.12.2002 predaj tovaru v celkovej nadobúdacej hodnote 4.997,67 Sk za mimoriadne zníženú cenu o 98,84 % až 99,90 %, t.j. 5,88 Sk, dňa 31.1.2003 za znížené ceny o 99,81 % až 99,91 % predaj tovaru v nadobúdacej hodnote 5.820,05 Sk (193,19 eur), t.j. za 6,78 Sk, a v nadobúdacej hodnote 3.057,97 Sk (101,50 eur) za 3,54 Sk a dňa 28.2.2003 vykonal predaj tovaru v nadobúdacej hodnote 3.995,67 Sk za ceny znížené o 99,99 % až do 100 %. Z vyjadrenia žalobcu k pracovnému postupu obchodných zástupcov pre ambulantný predaj a postupu pri vyhotovovaní dokladov o nakladaní s obchodným tovarom súd prvej inštancie zistil, že žalovaný mohol v rámci plnenia svojich pracovných úloh poskytnúť na obchodný tovar zľavu len v rámci obchodného rozpätia 0 - 13 % a poskytnutie vyššej zľavy by bolo možné len na základe rozhodnutia konateľa obchodnej spoločnosti s tým, že pod nákupnú cenu žalovanému nemohol dať súhlas nikto, ani jeho nadriadený - teda koordinátor. Z výpovede svedkov U. V. E. T. F. súd prvej inštancie zistil, že priamym nadriadeným žalovaného bol koordinátor C. F., ktorý okrem iného pred koncom každého mesiaca informoval o výsledkoch predaja, t.j. či bola dosiahnutá potrebná marža, či pri jej prekročení bolo možné vykonať formálny predaj inak nepredajného tovaru za mimoriadne zníženú cenu, pretože v skutočnosti bolo možné vymeniť poškodený tovar len od vybraných dodávateľov a predajcovia nemali možnosť zbaviť sa nepredajného tovaru, pričom svedok Vladimír Král uviedol, že poškodený tovar hádzali do kontajnera a odpisovali so zľavou 99 % a že počul príkazy C. F., ktorý mal žalovanému povedať, že treba zadať zľavu 99 % a svedok T. F. tvrdil, že mu Róbert Bodnár povedal, aby poškodený tovar odpísal fiktívnym predajom. Z výpovede svedka C. F. súd zistil, že kontroloval výsledky predaja aj faktúry a že žalovanému nikdy neudelil súhlas na predaj tovaru za ceny znížené o viac ako 98 %, lebo on takú právomoc na zníženie ceny ani nemal a poprel, že by bol poškodený tovar likvidovaný formou predaja s jeho súhlasom s 98 % zľavou. Napokon súd zistil, že žalovaný dňa 27.3.2003 uznal písomne svoj dlh voči žalobcovi a zaviazal sa ho splácať v dohodnutých splátkach.
5. Po právnom posúdení sporu podľa § 182 ods. 3, § 184 ods. 1, § 189 ods. 1 Zákonníka práce, § 558 Občianskeho zákonníka, súd usúdil, že podmienka zodpovednosti žalovaného zamestnanca za schodok podľa § 182 a nasl. Zákonníka práce je splnená, lebo žalovaný uzatvoril so žalobcom platne písomnú dohodu o hmotnej zodpovednosti, v čl. I ktorej je konštatované, že zamestnanec bol prijatý do pracovného pomeru u zamestnávateľa na prácu obchodný zástupca pre ambulantný predaj a výkon tejto práce je spojený s hmotnou zodpovednosťou za zverené hodnoty, ktoré touto prevzal k preprave a ktoré je povinný vyúčtovať, pričom hodnotami určenými k preprave sa rozumie: tovar, materiál, ceniny a hotovosť prevzaté zamestnancom k tomuto účelu, ako aj iné predmety určené pre zákazníkov, a zároveň žalovaný preberá hmotnú zodpovednosť za hotovosti, prípadne iné ceniny určené k obstaraniu hodnôt. Uzavrel, že žalobca v spore preukázal vznik škody výpisom - prehľadom predaja - 612 žalovaného za obdobie od 31.10.2002 až do 28.2.2003 spolu aj s vypočítaným rozdielom, výdajkou tovaru za tovar predaný v hotovosti zo dňa 31.10.2002, rozborom predaja za október 2002, výdajkou tovaru zo dňa 20.12.2002, rozborom predaja za december 2002, výdajkou tovaru za január 2003, rozborom predaja za január 2003, výdajkou tovaru z februára 2003, rozborom predaja za február 2003, z ktorých sú zrejmé položky predané so zľavou 99 %, ktoré doklady vyhotovil žalovaný pomocou jemu prideleného osobného počítača. Dôvodil, že obsah uznaného záväzku žalovaným nie je v rozpore so zákonom, neprieči sa dobrým mravom, pričom v konaní nebolo preukázané, že by bol na žalovaného vyvíjaný nátlak, aby záväzok voči žalobcovi písomne uznal. Dodal, že žalovaný nesporne predával tovar so zľavou 98 %, a ak žalovaný na svoju obranu uviedol, že išlo o tovar zničený, poškodený a nepredajný, toto svoje tvrdenie žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, žalujúcemu zamestnávateľovi ani písomne neoznámil, že má v sklade nepredajný tovar, pričom svedok F. tvrdil, že príkaz na likvidáciu tovaru žalovanému nedal. Z uvedeného potom súd vyvodil, že žalovanému sa v prejednávanej veci zbaviť zodpovednosti za schodok vzniknutý jeho zavinením nepodarilo.
6. Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
7. Proti vyhovujúcemu výroku tohto rozsudku a proti výroku o trovách konania podal včas odvolanie žalovaný z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol zmeniť rozsudok v jeho napadnutej časti, žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zopakoval svoju argumentáciu v priebehu sporu na súde prvej inštancie, že odmieta akúkoľvek zodpovednosť za schodok a žiadny záväzok neuznáva. Opäť tvrdil, že uznanie záväzku považuje za neplatné a len za účelovú snahu žalobcu obohatiť sa jeho úkor, ako i že žalobca nepreukázal, že tovar bol predaný za nižšiu cenu o 98 %, že mu vznikla škoda a z čoho vychádzal pri určení jej výšky. Podčiarkol, že nemohol platne uznať záväzok, lebo nie je preukázané, či vôbec schodok vznikol a aký je jeho rozsah. Ďalej tvrdil, že dohoda o hmotnej zodpovednosti bola podpísaná dňa 27.3.2003, režim zodpovednosti za schodok nemožno uplatňovať. Dodal, že dôkazné bremeno je na žalobcovi. Súdu prvej inštancie vytkol, že má výhrady voči úroku z omeškania, lebo mu nie je zrejmé, prečo má platiť úroky aj za „roky, keď sa stratil spis“. Poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. 36/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/106/2010 žalovaný namietol, že hodnotenie dôkazov zo strany súdu prvej inštancie nie je správne. V tejto súvislosti žalovaný tvrdil, že „nie je správna aplikácia práva na situáciu, v ktorej sa ... on sám ... a iné s tým súvisiace osoby nachádzajú“.
8. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny majúc za to, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol konkrétne právne ustanovenia, ktoré súd prvej inštancie nesprávne aplikoval, resp. ich nesprávne interpretoval a v spore nepreukázal, že listinné dôkazy predložené žalobcom sú vadné, resp. že preukazujú iné skutočnosti, ako sú uvedené v žalobe. Podčiarkol, že žalovaný v priebehu sporu uznával, že žalobcovi spôsobil škodu a opakovane navrhoval uzavretie mimosúdnej dohody. Odkazom na svoje podrobné vyjadrenie v písomnom podaní zo dňa 4.12.2018 žalobca najmä zdôraznil, že jednoznačne preukázal, že tovar žalovaný predal neznámemu príjemcovi s cca 98 % zľavou listinnými dôkazmi - rozborom predaja za rozhodné obdobie, výdajkami tovaru a predloženými faktúrami, ako že škoda žalobcovi vznikla vo výške rozdielu medzi nadobúdacími cenami a predajnými cenami, ktorá bola vyčíslená a ktorú žalovaný písomne uznal, pričom ani z podaného odvolania žalobcovi nie je zrejmé, z akého dôvodu považuje uznanie záväzku za neplatné. Pripomenul, že žalovaný nemohol nikdy preberať tovar od I. F., ale len od C. F. a otázky, ktoré si kladie žalovaný v bode 10 odvolania označil za nesprávne. Dodal, že tým, že žalovaný neuviedol kupujúceho, nebolo možné zistiť, komu bol tovar predaný, odpísaním zo skladových zásob po predaji tovaru si potom takýto tovar mohol zobrať hocikto, kto mal k tovaru v mobilnej predajni prístup s tým, že k mobilnej predajni U. XXX mal prístup jedine žalovaný, a ak žalovaný povolil, aby tovar zobral niekto iný, je to na jeho zodpovednosť a ak žalovaný tovar vyložil v sklade u C. F., potom si mal dať podpísať účtovný vnútropodnikový doklad a ak to žalovaný neurobil, je to na jeho zodpovednosť. Nakoniec žalobca upozornil, že si neuplatňuje nárok na náhradu škody z dohody o hmotnej zodpovednosti zo dňa 27.3.2003, ale z dohody o hmotnej zodpovednosti, ktorú uzatvoril žalovaný pri nástupe do zamestnania, pričom preukázal, že žalovaný v rozpore s platnou pracovnou zmluvou a jej prílohami predával tovar pod nákupné ceny.
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné a z hľadiska odvolateľom uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je neopodstatnené.
10. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by súd opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil ak po čiastočnom zastavení konania uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku istinu 521,74 eur s príslušenstvom. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku žalobcu, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý svoje úvahy a záver o vyhovení žalobe žalobcu v časti istiny 521,74 eur odôvodnil dostatočne presvedčivo, zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu tvrdení žalobcu i žalovaného, uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal. Z odôvodnenia rozsudku je úplne zrejmé, prečo neprisvedčil námietkam žalovaného a z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac pritom všetky žalobné námietky a argumentáciu žalobcu i žalovaného v priebehu sporu na súde prvej inštancie. Súd tak žalobcovi ako aj žalovanému vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali všetky svoje procesné práva. Rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalovaný sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 188/06).
11. Žalovaný vo svojom odvolaní vo vzťahu k napadnutému vyhovujúcemu výroku rozsudku neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho privodili priaznivé rozhodnutie a vo svojom odvolaní v podstate uvádza skutočnosti a námietky prednesené v priebehu sporu na súde prvej inštancie, s ktorými sa dôsledne vysporiadal už súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k odvolaním napadnutého výroku o trovách konania, žalovaný vo svojom odvolaní nepredniesol žiadne konkrétne odvolacie námietky a argumentáciu, a vo vzťahu k odvolaním napadnutého výroku o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky nemá žiadnu právnu relevanciu ničím nekonkretizovaný poukaz žalovaného, „že má výhrady voči úroku z omeškania, lebo mu nie je zrejmé, prečo má platiť úroky aj za roky, keď sa stratil spis“. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, že žalovaný je zodpovedný za schodok na zverených hodnotách, ktoré je (bol) ako zamestnanec žalobcu povinný vyúčtovať, a to vo výške priznanej napadnutým rozsudkom. Odvolací súd sa stotožňuje i so správnymi, presvedčivými, podrobnými a zákonu zodpovedajúcimi dôvodmi napadnutého rozsudku v časti, v ktorej súd vyhovel žalobe ohľadom istiny 521,74 eur, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalovanej dodáva.
12. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o peňažnom nároku uplatnenom žalobcom z titulu zodpovednosti žalovaného za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, vec správne právne posúdil. Nemožno priznať opodstatnenosť odvolacej námietke žalovaného založenej na tvrdení, že dôkazné bremeno je na žalobcovi. Súd prvej inštancie v tomto smere v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 13. októbra 2017 sp. zn. 1Co/381/2016 náležite vychádzal z premisy, že predpokladom zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať je písomná dohoda o hmotnej zodpovednosti, škoda vo forme schodku na zverených hodnotách a zavinenie, ktoré je prezumované. Adekvátne súd vezmúc na zreteľ, že zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, je jednou z osobitných skutkových podstát zodpovednosti zamestnanca za škodu spôsobenú zamestnávateľovi, u ktorej sa uplatňuje prezumpcia zavinenia, t.j. že zamestnávateľ nemusí preukazovať zavinenie zamestnanca, ktoré sa predpokladá, žalovanému zamestnancovi dal možnosť exkulpácie - vyvinenia, kedy v súlade s § 182 ods. 3 Zákonníka práce, v znení účinnom ku dňu vzniku posudzovanej škodovej udalosti, sa zamestnanec zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia a po vykonanom dokazovaní náležite usúdil, že žalovaný v spore nepreukázal, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia, a teda že v tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola buď pre nečinnosť
strany sporu (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane sporu § 132 ods. 1 CSP) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
13. Záver prvoinštančného súdu, že žalovaný v spore nepreukázal, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia, sa žalovanému nepodarilo spochybniť, pokiaľ v tomto smere vo svojom odvolaní iba bez ďalšieho zopakoval svoju argumentáciu v priebehu sporu na súde prvej inštancie, že odmieta akúkoľvek zodpovednosť za schodok a žiadny záväzok neuznáva a opätovne len všeobecne tvrdil, že uznanie záväzku považuje za neplatné a len za účelovú snahu žalobcu obohatiť sa jeho úkor, ako i že žalobca nepreukázal, že tovar bol predaný za nižšiu cenu o 98 %, že mu vznikla škoda a z čoho vychádzal pri určení jej výšky, a že nemohol platne uznať záväzok, lebo nie je preukázané, či vôbec schodok vznikol a aký je jeho rozsah, a teda vo svojom odvolaní v podstate spochybňuje hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie a predkladá vlastné hodnotenie ním predložených dôkazov, ako i z ostatných dôkazov vykonaných v konaní na súde prvej inštancie.
14. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti za potrebné poznamenať, že podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobil o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov totižto môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zákon pritom nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných z vykonaných dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami sporu tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je potom záver súdu o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
15. Podľa názoru odvolacieho súdu ani v tomto smere nemožno vyčítať súdu žiadne pochybenie, napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovanie nevyplynuli alebo že by súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Z uvedeného je nutné vyvodiť, že žalovaný neopodstatnene spochybňuje hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie, predkladajúc pritom ich vlastné hodnotenie. Polemike žalovaného v odvolaní spočívajúcej bez ďalšieho iba v námietke, že žalobca v spore nepreukázal splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za schodok, lebo nepreukázal, že schodok vznikol, nemožno preto priznať relevanciu.
16. Napokon žalobca nedôvodne namietol, že režim zodpovednosti za schodok nemožno v danom spore uplatňovať, lebo dohoda o hmotnej zodpovednosti bola podpísaná dňa 27.3.2003. Z obsahu súdneho spisu i z odôvodnenia rozsudku je totiž nepochybné, že žalobca svoj peňažný nárok uplatnil z dohody o hmotnej zodpovednosti, ktorú uzatvoril žalovaný pri nástupe do zamestnania, a to z dôvodu, že žalovaný v rozpore s platnou pracovnou zmluvou a jej prílohami predával tovar pod nákupné ceny, a nie z dohody o hmotnej zodpovednosti zo dňa 27.3.2003, na čo poukázal žalobca i vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného.
17. Zo všetkých uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov ako ich uviedol súd prvej inštancie, odvolací súd konštatuje, že žalovaný odvolaním nedôvodne napadol vecnú správnosť vyhovujúceho výroku rozsudku, a keďže v konaní neboli zistené ani iné vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, vrátane akcesorického výroku o trovách konania, a v odvolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Žalovaný nemal úspech v odvolacom konaní, a tak mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).